{"guid": "a5a98039-7415-4aff-9266-a07623677e51:0371f037-4cd8-4bde-a9d2-0cb36068d20d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1003897997.10", "spisova_znacka": "1ObdoV/7/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/7/2020 z 30. 6. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022, sp. zn. 1ObdoV/7/2020, ECLI:SK:NSSR:2022:1003897997.10", "identifikacne_cislo": "1003897997", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Janečková", "sudca_id": 492, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-miroslava-janeckova-492", "datum_vydania": "2022-06-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Náhrada škody"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-571.odsek-1", "nazov": "§ 571 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-571.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-571"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/513#paragraf-571", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0371f037-4cd8-4bde-a9d2-0cb36068d20d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1003897997.10", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1003897997.10", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1003897997.10/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1ObdoV/7/2020\n1003897997\n30. 06. 2022\nJUDr. Miroslava Janečková\nECLI:SK:NSSR:2022:1003897997.10\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy\nJanečkovej a členiek senátu JUDr. Aleny Priecelovej, JUDr. Gabriely Mederovej, JUDr. Jany Hullovej\na JUDr. Ivany Nemčekovej, v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova 25, 824\n96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Fulcom, Živnostenská č.\n2, 811 06 Bratislava, proti žalovanej E. A., nar. X. L. XXXX, Q., zastúpenej LEGAL POINT s. r. o.,\nNemocničná 979, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 47 253 495, o zaplatenie 104 487,65 eur (3 147 795,-Sk) s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.\n2Obo/13/2018-1138 zo 14. novembra 2019, takto\nrozhodol:\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo/13/2018-1138 zo 14. novembra 2019 a\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Cbs/4/2003-1068 z 15. mája 2018 v zamietajúcej časti a\nzávislom výroku o nároku na náhradu trov strán sporu a štátu z r u š u j e a vec v r a c i a súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 10Cbs/4/2003-1068 z 15.\nmája 2018 konanie v časti o zaplatenie sumy 8 602,-- eur spolu so 14% úrokom z omeškania ročne od\n2. decembra 2002 do zaplatenia zastavil, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaná má\nnárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100% a súčasne priznal štátu nárok na náhradu\ntrov konania voči žalobcovi vo výške 100%.\n2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobca žalobou zo dňa 23. januára 2003\ndomáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 3 147 795,-- Sk (104 487,65 eur) s príslušenstvom titulom\nnáhrady škody. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaná bola\nzamestnancom žalobcu na základe menovacieho dekrétu zo dňa 1. januára 2001. Ako zamestnanec\nvykonávala funkciu výkonnej riaditeľky a prokuristu u žalobcu, a to na základe manažérskej zmluvy zo\ndňa 26. apríla 2001. V zmysle manažérskej zmluvy jej za výkon uvedených funkcií prináležala mzda,\nktorá sa skladala z pevnej a pohyblivej mzdy. Pevná mzda predstavovala sumu vo výške 55 000,-- Sk\nbrutto mesačne a pohyblivá mzda predstavovala sumu vo výške 20 000,-- Sk brutto mesačne, pričom\nvyplatenie pohyblivej mzdy záviselo od hodnotenia práce zamestnanca a dosiahnutia stanoveného\nekonomického výsledku zamestnávateľa. Ďalej mal za preukázané, že dňa 18. októbra 2001 bol medzi\nžalobcom a žalovanou uzavretý dodatok č. 1 k manažérskej zmluve, z ktorého vyplývalo, že žalovaná v\npozícii zamestnanca už vykonávala výlučne funkciu výkonnej riaditeľky. Následne bol dňa 27. decembra\n2001 k manažérskej zmluve uzavretý dodatok č. 2, ktorým došlo k zmene pevnej mzdy na sumu vo výške\n70 000,-- CZK a pohyblivej mzdy na sumu vo výške 120 000,-- Sk. Návrhom na mimoriadnu odmenu\nzo dňa 1. júna 2001 vtedajší konateľ žalobcu Ing. Radek Kňava stanovil podmienky pre vyplatenie\nmimoriadnej odmeny pre žalovanú v pozícii výkonnej riaditeľky. Z návrhu je zrejmé, že za obdobie od\n1. júna 2001 do 31. decembra 2001 bude žalovanej za každú vyplatenú zmluvu patriť odmena vo výške\n60,-- Sk. Táto odmena mala byť vyplácaná za každý mesiac samostatne za splnenia podmienky, že ku\nkoncu obdobia predchádzajúcemu tomuto mesiacu neprekročila klientska recidíva 1,5%. Pri nesplnení\n\ntejto podmienky mala byť odmena preplatená až za mesiac, v ktorom bola klientom uhradená prvá\nsplátka. Súčasťou návrhu bol i vzorec na výpočet odmeny.\n3. Krajský súd v Bratislave ďalej poukázal na skutočnosť, že ostatným rozhodnutím odvolacieho\nsúdu č. k. 2Obo/7/2015-1048 zo dňa 20. apríla 2017 bol zrušený rozsudok Krajského súdu v\nBratislave č. k. 10Cbs/4/2003-996 zo dňa 12. novembra 2014 v znení opravného uznesenia č. k.\n10Cbs/4/2003-1007 zo dňa 15. decembra 2014 a vec bola vrátená na ďalšie konanie bez bližšieho\nvymedzenia konkrétnych výrokov prvoinštančného rozsudku. Táto skutočnosť nevyplývala ani z\nodôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, preto bolo nutné považovať rozsudok zrušený v celej\nvýrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie.\n4. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 8 602,-- eur spolu s úrokom z omeškania 14% ročne, z dôvodu\nspäťvzatia žaloby žalobcom podľa § 145 ods. 2 CSP, zastavil. Argumentáciu žalovanej, že nesúhlasí so\nspäťvzatím žaloby, pretože žiada žalobu zamietnuť v celom rozsahu a tvrdenie žalovanej, že žalobca\nvychádzal z iných účtovných dokladov, než aké má žalovaná, súd nevyhodnotil ako vážny dôvod\nnesúhlasu, ktorý by v zmysle § 146 ods. 1 CSP mal za následok nezastavenie konania v predmetnej\nčasti.\n5. Súd prvej inštancie ďalej v súvislosti s fázou dokazovania zdôraznil, že nová právna úprava postupu\nsúdu v procese dokazovania v Civilnom sporovom poriadku sa výrazne odlišuje od právnej úpravy v\nObčianskom súdnom poriadku. Podľa novej právnej úpravy súd môže zásadne vykonať iba tie dôkazy,\nktoré navrhli strany sporu. Proces dokazovania je teda v novej právnej úprave vybudovaný výlučne\nna princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd má\nobmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave presúva na procesné strany.\n6. Poukázal na články 8 a 9 CSP, ktoré sú vyjadrením princípu kontradiktórnosti sporového konania\na prejednacieho princípu (zásady formálnej pravdy). Rovnako princípy súvisia s rovnosťou zbraní a\nprincípom dispozičným. Priorizuje sa procesná aktivita sporných strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť\nrozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení.\n7. Poukázal na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu č. k. 2Obo/7/2015-1048 zo dňa 20. apríla 2017,\nv ktorom uviedol, že v danom prípade „nesie dôkazné bremeno žalobca v tom smere, na základe akých\ndokladov, resp. rozhodnutí predstavenstva spoločnosti Profireal, a. s. si (ne)bola žalovaná oprávnená\nvyplatiť tú ktorú položku - mzdu, aké podmienky bola žalovaná povinná splniť a aj reálne splnila. Uviedol\ntiež, že v priebehu konania nedošlo k objasneniu toho, že hranica klientskej recidívy bola v konkrétnych\nmesiacoch prekročená, nakoľko v spise sa nenachádzajú žiadne konkrétne dôkazy, aby súd mohol\ntúto skutočnosť posúdiť. Definovanie náhradnej podmienky žalobcom sa v konaní taktiež neuskutočnilo\npredložením konkrétnych dôkazov (napr. klientskych zmlúv), z ktorých došlo k uhradeniu prvej splátky\npožičanej sumy zo strany klienta, ani jednotlivé kritériá na výšku vyplatenia odmeny. Odvolací súd nemal\nza preukázané, na základe akých skutočností, poprípade ktorých klientskych zmlúv bola stanovená\nhranica prekročená a mala za následok nevyplatenie odmeny, resp. nevyplatenie odmeny v plnej výške.“\nSúčasne odvolací súd uviedol, že „v súvislosti so žalobcom namietaným dôkazným bremenom žalovanej\nje zrejmé, že žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy, obsah rozhodnutia\nspoločníka, menovacie dekréty a poskytnutie plnenia podľa nich, resp. v rozpore s nimi.“ Odvolací súd\nsúčasne vytkol prvoinštančnému súdu nedostatočné doplnenie dokazovania vzhľadom na skutočnosť,\nže zo spisu ani z údajov v obchodnom registri nie je zrejmé, kedy presne došlo k vymenovaniu žalovanej\ndo pozície konateľky spoločnosti žalobcu, pretože nebolo predložené rozhodnutie jediného spoločníka\nspoločnosti žalobcu zo dňa 16. 10. 2001, kedy mala byť žalovaná vymenovaná do funkcie konateľky.\nTakisto poukázal na absenciu dôkazov preukazujúcich, že žalovaná zastávala v spoločnosti PHNG\nfunkciu predsedu predstavenstva a od kedy.\n8. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že predmetné uznesenie bolo doručené právnemu\nzástupcovi žalobcu dňa 29. mája 2017, pričom do nariadenia pojednávania dňa 15. mája 2018\nnepredložil žalobca súdu dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností a na odstránenie nedostatkov\nvytýkaných odvolacím súdom. Odvolací súd pritom jasne deklaroval, že dôkazné bremeno v súvislosti\ns rozhodnutiami predstavenstva spoločnosti Profireal, a. s., menovacími dekrétmi, v súvislosti s\nposkytnutím plnenia žalovanej podľa nich alebo v rozpore s nimi, ako aj v súvislosti s osvedčením\nprekročenia hranice klientskej recidívy a tiež splnenia tzv. náhradnej podmienky predložením klientskych\n\nzmlúv, bolo na žalobcovi. Súd zdôraznil, že žalobca po zrušení a vrátení veci na opätovné konanie\nneprodukoval žiadne ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení.\n9. Aj s poukazom na záver odvolacieho súdu, prezentovaný v bode 37. uznesenia, č. k.\n2Obo/7/2015-1048 zo dňa 20. apríla 2017 konštatoval, že možno mať za to, že úlohou žalobcu v konaní\nbolo preukázať, na akú odmenu/mzdu mala žalovaná nárok. V prípade neunesenia dôkazného bremena\na nepreukázania tejto skutočnosti nebolo možné ustáliť, či konaním žalovanej vznikla žalobcovi škoda\na v akej konkrétnej výške.\n10. V súvislosti s odmeňovaním žalovanej za činnosť generálnej riaditeľky v spoločnosti PROFIREAL\nHUNGARIA RT Krajský súd v Bratislave uviedol, že z mandátnej zmluvy uzavretej medzi PROFIREAL\nHUNGARIA RT ako mandantom a žalovanou ako mandatárom vyplýva, že „odmena a iné príspevky,\nktoré mandatárovi prislúchajú, respektíve refundácia v prípade zániku poverenia, budú riešené\nosobitnou dohodou uzavretou medzi zakladateľom mandanta a mandatárom“. Žalobca takúto osobitnú\ndohodu uzavretú medzi ním ako zakladateľom PROFIREAL HUNGARIA RT a žalovanou nepredložil,\na preto nebolo možné posúdiť, či žalovaná konala protiprávne, ak si odmenu vyplatila zo spoločnosti\nžalobcu a či škoda vo výške odmeny je oprávnená.\n11. Pokiaľ ide o vyplatenie sumy 12x55 000,-- Sk ako odmeny za získanie 10 000 klientov Krajský súd\nv Bratislave uviedol, že žalobca nepreukázal, aké konkrétne povinnosti žalovaná porušila, ak si danú\nčiastku vyplatila a že takéto konanie bolo v rozpore so záujmami spoločnosti žalobcu. Len samotné\nvyplatenie dotknutej sumy nemožno bez ďalšieho považovať za škodu spôsobenú žalobcovi, najmä ak\ns poukazom na § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka prislúcha mandatárovi odplata, ktorá je obvyklá v\nčase uzavretia zmluvy za obdobnú činnosť, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti.\n12. Na základe uvedeného konštatoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal,\nna akú odmenu, resp. mzdu mala žalovaná nárok a preto nebolo možné ustáliť, či konaním žalovanej\nvznikla žalobcovi škoda, prípadne v akej výške, z dôvodu ktorého krajský súd žalobu žalobcu v sume\nprevyšujúcej čiastku 8 602,-- eur, v ktorej bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, ako\nnedôvodnú zamietol.\n13. O nároku na náhradu trov konania v súvislosti so zastavenou časťou konania rozhodol súd prvej\ninštancie podľa § 256 ods. 1 CSP, pretože vyhodnotil, že to bol žalobca, ktorý procesne zavinil, že\nkonanie bolo v časti zaplatenia sumy 8 602,-- Eur zastavené, a to z dôvodu späťvzatia žaloby. O nároku\nna náhradu trov konania v súvislosti s konaním vo veci samej (v ktorej bola žaloba zamietnutá) rozhodol\nprvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na úspech žalovanej v konaní vo veci samej, ako\naj vzhľadom na priznanie náhrady trov konania v súvislosti s čiastočným zastavením konania, priznal\nkonajúci súd žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % voči žalobcovi.\n14. Súd uznesením zo dňa 22. júla 2013 priznal znalcovi znalečné za vypracovanie znaleckého posudku\nč. 1/2013 v celkovej sume 1 501,82 eur a za doplnenie znaleckého posudku znalečné v sume 541,84 eur,\nktoré bolo znalcovi uhradené z účtu súdu. Vychádzajúc z výsledku sporu rozhodol súd prvej inštancie\ntak, že štát má nárok na náhradu týchto trov voči žalobcovi vo výške 100 %.\n15. Na základe odvolania žalobcu proti zamietajúcemu výroku a súvisiacemu výroku o nároku na\nnáhradu trov konania strán sporu, ako aj štátu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k.\n2Obo/13/2018-1138 zo 14. novembra 2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a\nrozhodol, že žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\n16. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozsudku a\ncelého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu\nskutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj vec\nsprávne právne posúdil.\n17. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní, po vrátení veci predchádzajúcim\nzrušujúcim uznesením odvolacieho súdu nepochybil a vec správne vyhodnotil, dostatočne sa zaoberal\nnedostatkami vytknutými odvolacím súdom v ostatnom zrušovacom rozhodnutí zo dňa 20. apríla 2017, č.\nk. 2Obo/7/2015-1048. Krajský súd v Bratislave v zmysle intencií zrušovacieho rozhodnutia zdôraznil, že\n\ndôkazné bremeno v súvislosti s rozhodnutiami predstavenstva spoločnosti Profireal, a. s., menovacími\ndekrétmi, v súvislosti s poskytnutím plnenia žalovanej podľa nich alebo v rozpore s nimi, ako aj v\nsúvislosti s osvedčením prekročenia hranice klientskej recidívy a tiež splnenia tzv. náhradnej podmienky\npredložením klientskych zmlúv, bolo na žalobcovi.\n18. Poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý po vrátení veci, prioritne zdôraznil, že\ndo nariadenia pojednávania dňa 15. mája 2018 nepredložil žalobca dôkazy na preukázanie tvrdených\nskutočností a na odstránenie nedostatkov vytýkaných odvolacím súdom. Preto krajský súd opätovne\nuviedol, že vykonal dokazovanie manažérskou zmluvou zo dňa 26. apríla 2001, dodatkom č. 1\nk manažérskej zmluve zo dňa 18. októbra 2001, dodatkom č. 2 k manažérskej zmluve zo dňa\n27. decembra 2001, návrhom na mimoriadnu odmenu zo dňa 1. júna 2001, zápisnicou z valného\nzhromaždenia zo dňa 31. januára 2001, dohodou o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 20. mája\n2002, mandátnou zmluvou PROFIREAL HUNGARIA zo dňa 1. januára 2002, mzdovým listom za\nrok 2001, mzdovým listom za rok 2002, výsluchom svedkov - A., C., F., B., Q., C., znaleckým\nposudkom a jeho dodatkom, ako aj ostatnými dôkazmi založenými v spise. Odvolací súd ďalej uviedol,\nže krajský súd v súvislosti s odmeňovaním žalovanej za činnosť generálnej riaditeľky v spoločnosti\nPROFIREAL HUNGARIA RT poukázal na mandátnu zmluvu uzavretú medzi PROFIREAL HUNGARIA\nRT ako mandantom a žalovanou ako mandatárom. Odvolací súd vyslovil záver, že z vyššie uvedeného\nje zrejmé, že prvoinštančný súd vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky predložené dôkazy,\nktorými sa zaoberal predovšetkým právnym základom vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v rovine\nzamestnankyne a konateľky žalobcu.\n19. Odvolací súd dodal, že podľa Obchodného zákonníka je zodpovednosť za škodu definovaná tak, že\nsa týka iba škody spôsobenej porušením povinnosti zo záväzku. Definícia náhrady škody nás upozorňuje\nna prípady, kedy môže zodpovednosť za škodu v obchodných záväzkových vzťahoch vzniknúť. Ďalej\nodvolací súd poukázal na § 373 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sú predpokladom vzniku\nzodpovednosti za škodu protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus), a to\nprotiprávny úkon verzus vznik škody. Uviedol, že všetky tri predpoklady majú objektívnu povahu. Ak\nzodpovedná strana preukáže, že k nesplneniu jej povinnosti došlo v dôsledku okolností vylučujúcich\nzodpovednosť (§ 374 ods. 1 Obchodného zákonníka), vtedy sa od zodpovednosti môže oslobodiť\n(liberovať). Poškodený musí vedieť preukázať, že sa vyskytli všetky tri predpoklady zodpovednosti za\nškodu a naopak ten, ktorý škodu spôsobil, musí preukázať okolnosti vylučujúce jeho zodpovednosť. Ak\nsa mu podarí ich preukázať, je tým oslobodený od povinnosti nahradiť škodu.\n20. Zdôraznil, že povinnosť nahradiť škodu postihuje tú stranu, ktorá porušila svoju povinnosť zo\nzáväzkového vzťahu, a to najmä zo zmluvy, pričom záväzková zodpovednosť za škodu je aj za porušenie\ninej právnej povinnosti ako povinnosti zo záväzku (§ 757 Obchodného zákonníka).\n21. Konštatoval, že vznik škody musí preukazovať poškodený, a to, že škodnou udalosťou došlo\nk zmenšeniu jeho majetku. V ponímaní Obchodného zákonníka je to určite ujma, ktorá vznikla\npoškodenému na majetku a je vyjadriteľná v peniazoch. Existujú dva druhy škôd, a to skutočná škoda\na ušlý zisk a ďalej vysvetlil rozdiel medzi nimi tak, že skutočná škoda predstavuje zmenšenie majetku\npoškodeného, a to v dôsledku zničenia, poškodenia, no i straty veci, ktorá tvorí jeho majetok. Ušlý zisk\nspočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktoré keby nebola vznikla škoda, bolo by\nmožné vzhľadom na okolnosti odôvodnene očakávať.\n22. Odvolací súd po preskúmaní súdneho spisu zdôraznil, že v konaní nebolo možné ustáliť, či konaním\nžalovanej vznikla žalobcovi škoda. Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, z ktorého\nvyplýva, že krajský súd posudzoval okrem vyššie uvedených skutočností aj znalecký posudok č. 23/2013\nzo dňa 17. septembra 2013, a to s poznámkou, že bez doplnenia dokazovania v intenciách zrušovacieho\nrozhodnutia, nie je tento dôkaz sám o sebe postačujúcim na preukázanie takého postupu žalovanej,\nktorým postupom by spôsobila žalobcovi škodu. Konštatoval, že napokon sám žalobca v podanom\nodvolaní zdôrazňuje, že tento dôkaz je významným dôkazom spôsobilým preukázať existenciu a výšku\nškody, teda nie však porušenie povinnosti postupom žalovanej. Preto, ak nebol v konaní preukázaný\npostup, ktorým by bola žalobcovi spôsobená škoda zo strany žalovanej, konajúci súd nemohol v\nostatnom pristúpiť ani k hodnoteniu toho, v akej výške škoda vznikla a prirodzene nebolo možno v konaní\nhodnotiť ani naplnenie kauzálneho nexusu medzi porušením povinnosti a výškou škody.\n\n23. Po preskúmaní vznesených odvolacích námietok odvolací súd vyslovil názor, že na všetky námietky\nžalobcu už krajský súd odpovedal a strany sporu nevzniesli žiadne nové námietky, s ktorými by\nbolo potrebné sa zaoberať. V súvislosti s tým pripomenul, že právo na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z\nustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby\nna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v\nodôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,\nč. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis\nc. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ďalej odvolací súd uviedol,\nže z rozhodnutí ESĽP (tu najmä Hirvisaari v. Fínsko, Tatishvili v. Rusko), ako aj z nálezu Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 131/2010 možno vyvodiť, že ak sú v odvolaní uvedené argumenty, resp.\nnámietky, smerujúce proti právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, proti nedostatočnému alebo\nnepreskúmateľnému odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie, proti neúplnosti alebo nesprávnosti\nskutkových zistení súdu prvej inštancie alebo námietky namietajúce porušenie povinnosti súdu prvej\ninštancie, vyplývajúcej z predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd\nsa musí s týmito argumentmi v odôvodnení svojho rozhodnutia samostatne a dostatočne vyrovnať.\nTento záver však platí výlučne za situácie, že nejde o tie isté argumenty, ktoré už boli stranami sporu\nuplatnené počas prvoinštančného konania a s ktorými sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí už\ndostatočne vyrovnal. Odvolací súd však v odvolaní žalobcu nevzhliadol žiadnu otázku, ktorá by už v\nkonaní nebola preskúmaná, a na ktorú by strany sporu nedostali odpoveď v odôvodnení rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, pričom podstatným je, že v konaní nedošlo k žiadnej zmene zisteného skutkového\nstavu.\n24. Vychádzajúc z uvedeného vyhodnotil odvolacie dôvody žalobcu ako nedôvodné a napadnutý\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. mája 2018, č. k. 10Cbs/4/2003-1068 podľa ust. § 387 ods.\n1 a ods. 2 C. s. p., potvrdil.\n25. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262\na § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou v odvolacom konaní bola žalovaná, ktorej vzniklo právo na\nnáhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\n26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v\nspojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. a úspech žalobcu v konaní s tým, že o výške priznaných\ntrov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p.\n27. Proti tomuto rozsudku podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), z obsahu ktorého\nvyplýva, že jeho prípustnosť vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ako aj z ustanovenia §\n421 ods. 1 písm. a/ CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu\nprvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok odvolacieho súdu označil za nejasný a\nnepreskúmateľný, nakoľko neposkytol odpovede na zásadné námietky žalobcu vznesené v odvolaní.\nRovnako za nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia označil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nktoré bolo rozhodnutím odvolacieho súdu potvrdené.\n28. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nesprávne interpretoval inštrukcie odvolacieho súdu obsiahnuté\nv zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 20. apríla 2017. Poukazujúc na odseky 36, 37, 38 a 39 odôvodnenia\nzrušujúceho uznesenia konštatoval, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí nikde neuviedol,\nže by žalobca neuniesol dôkazné bremeno v celom rozsahu žalovaného nároku. Neuviedol, že by\npovinnosť doplnenia dokazovania sa v celom rozsahu vzťahovala len na žalobcu, práve naopak, ohľadne\nniektorých zložiek žalovaného nároku (napr. nárok na vyplatenie odmeny vo výške 660 000,-- Sk ako\n12x55 000,-- Sk žalovanou za získanie 10 000 klientov, alebo vyplatenie odmeny za výkon funkcie\ngenerálnej riaditeľky v maďarskej „sesterskej“ spoločnosti, ktorá bola vyplatená z prostriedkov žalobcu)\nevidentne apeloval na dôkaznú povinnosť žalovanej. Poukázal na to, že jedinou zložkou žalovaného\nnároku, pri ktorej apeloval odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 20. apríla 2017 na dôkaznú\npovinnosť žalobcu, bola mimoriadna odmena, nárok na priznanie ktorej a jej výška sa odvíjali od\nparametrov klientskej recidívy, resp. od uhradenej prvej splátky požičanej sumy zo strany klienta.\nKonštatoval, že od vydania zrušujúceho uznesenia zo dňa 20. apríla 2017 do vydania rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie zo dňa 15. mája 2018, nepredložil nielen žalobca, ale ani žalovaná žiadne dôkazy,\n\nktoré by mohli odstrániť nedostatky v plnení dôkaznej povinnosti, vytýkané odvolacím súdom a napriek\nuvedenému súd prvej inštancie rozhodol na pojednávaní dňa 15. mája 2018 tak, že žalovaný nárok\nzamietol v celom rozsahu. Súdu prvej inštancie vytýkal, že úplne odignoroval doterajšie dokazovanie\nvykonané v predmetnej veci, keď nezohľadnil, že žalobca v konaní preukázal existenciu právnych\ntitulov, na základe ktorých mohla byť žalovanej vyplácaná odmena v žalovanom období, preukázal\nrozsah odmien, ktoré si žalovaná mala právo vyplatiť, preukázal rozsah finančných plnení, ktoré si\nžalované reálne vyplatila, resp. ktoré vyplatila v rámci zákonných daňových povinností, preukázal, že\nvýlučne žalovaná nechala zúčtovať a zároveň výlučne žalovaná podpísala hromadné platobné príkazy,\nktorými boli predmetné finančné plnenia poukázané z účtu žalobcu. V súvislosti s tým poukázal na\ncelý rad ním predložených dôkazov, preukazujúcich uvedené skutočnosti. Zdôraznil, že z uvedeného\nvyplýva, že žalobca vynaložil enormné úsilie na preukázanie jednotlivých zložiek žalovaného nároku\na ak aj mal súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd výhrady k preukázaniu jednej zložky\nžalovaného nároku (konkrétne k nároku na mimoriadnu odmenu), ktorú považoval za nedostatočne\npreukázanú zo strany žalobcu, táto skutočnosť sama osebe nemohla predstavovať dôvod na zamietnutie\nžaloby ako celku. Vyslovil presvedčenie, že ak chcel súd prvej inštancie zamietnuť žalobu ako celok\na odvolací súd následne toto rozhodnutie potvrdiť, boli povinné tento svoj postup náležite odôvodniť.\nĎalej uviedol, že aj v prípade postupu podľa § 387 ods. 2 CSP má odvolací súd povinnosť zaujať jasné\nstanovisko k podstatným vyjadreniam strán, predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa\ns ním nevysporiadal v odôvodnení súd prvej inštancie, ako sa aj vysporiadať s podstatnými tvrdeniami\nuvedenými v odvolaní (napr. nález ÚS SR III. ÚS 314/2018).\n29. Ďalej poukázal na odsek 27 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom súd uviedol, že\nz mandátnej zmluvy, uzavretej medzi PROFIREAL HUNGARIA RT ako mandantom a žalovanou ako\nmandatárom vyplýva, že „odmena a iné príspevky, ktoré mandatárovi prislúchajú, resp. refundácia v\nprípade zániku poverenia, budú riešené osobitnou dohodou, uzavretou medzi zakladateľom mandanta\na mandatárom“, pričom žalobca túto osobitnú dohodu nepredložil, v dôsledku čoho nebolo možné\nposúdiť, či žalovaná konala protiprávne, ak si odmenu vyplatila z prostriedkov žalobcu. Konštatoval,\nže sa s uvedeným záverom stotožnil aj odvolací súd, keď sa mu v odôvodnení svojho rozhodnutia\npodrobnejšie nevenoval. Poukázal na to, že žalobca v konaní existenciu dohody, na základe ktorej\nbola žalovaná oprávnená vyplácať aj odmenu za činnosť pre maďarskú „sesterskú“ spoločnosť z\nprostriedkov žalobcu dôrazne popieral a tvrdil, že neexistuje dohoda, ktorá sa uvádza v texte mandátnej\nzmluvy, uzavretej medzi PROFIREAL HUNGARIA RT ako mandantom a žalovanou ako mandatárom.\nVyslovil názor, že za tejto situácie nebolo možné od neho spravodlivo požadovať, aby on preukazoval\nneexistenciu predmetnej dohody. Ak žalovaná tvrdila, že existuje dohoda, na základe ktorej bola\noprávnená vyplácať odmenu za činnosť pre maďarskú „sesterskú“ spoločnosť z prostriedkov žalobcu,\nzaťažovalo ohľadom tejto skutočnosti dôkazné bremeno práve ju. V tejto súvislosti žalobca poukázal\nna ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, podľa ktorej pri posudzovaní dôkazného bremena\nna strane toho-ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že\nneexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter, sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno\nspravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Na podporu správnosti\njeho tvrdení poukázal dovolateľ na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/13/2009, sp. zn. 6Cdo/81/2010\na sp. zn. 6MCdo/17/2010. Vyslovil názor, že pri riešení právnej otázky, či je možné od strany sporu\nspravodlivo žiadať, aby preukázala neexistenciu určitej právnej skutočnosti, sa súd prvej inštancie a\naj odvolací súd odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dodal, že od uvedenej\nprávnej otázky evidentne záviselo rozhodnutie obidvoch súdov v časti týkajúcej sa žalovaného nároku\nzodpovedajúceho čiastke, ktorú si žalovaná vyplácala ako odmenu za činnosť pre maďarskú „sesterskú“\nspoločnosť a tomu prislúchajúcim preddavkom na daň, ktorú žalovaná neoprávnene vyplatila z účtu\nžalobcu. Uzavrel, že v nadväznosti na uvedené je možné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie trpí\nvadou nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný dovolací dôvod podľa ust. § 421 ods. 1\npísm. a/ CSP. Ďalej poukázal na odsek 28 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom\nuviedol, že pokiaľ ide o vyplatenie sumy 12x55 000,-- Sk ako odmeny za získanie 10 000 klientov,\nžalobca nepreukázal, aké konkrétne povinnosti žalovaná porušila, ak si danú čiastku vyplatila a že\ntakéto konanie bolo v rozpore so záujmami žalobcu. S uvedeným záverom sa stotožnil aj odvolací súd,\nkeďže sa mu v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenoval. Z hromadných príkazov na\núhradu zo 14. januára 2002 vyplýva, že k vyplateniu uvedenej sumy v prospech účtu žalovanej, resp.\nvyplateniu príslušných preddavkov na daň došlo až v januári 2002, pričom počnúc 1. januára 2002\nnadobudla účinnosť nová práva úprava zodpovednosti za škodu obchodnej spoločnosti jej štatutárnymi\nzástupcami. V rámci tejto právnej úpravy bolo do Obchodného zákonníka okrem iného doplnené aj\n\nustanovenie § 135a, pričom z uvedenej právnej úpravy, prijatej s účinnosťou od 1. januára 2002, vyplýva,\nže poškodená spoločnosť musí preukázať, že došlo k určitému konaniu konateľa, ktorým mala vzniknúť\nškoda spoločnosti a následne, ak je táto skutočnosť preukázaná, nastupuje povinnosť konateľa tvrdiť\na preukazovať, že svojim konaním neporušil povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a v záujme\nspoločnosti. V danom prípade žalobca preukázal, že žalovaná vyplatila z prostriedkov žalobcu čiastku\n660 000,-- Sk (a k tomu prislúchajúce preddavky na daň) a zároveň je zrejmé, že táto čiastka by\npredstavovala ujmu na majetku žalobcu, ak by sa v konaní preukázalo, že bola vyplatená neoprávnene,\nresp., že jej vyplatením porušila žalovaná svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a v záujme\nspoločnosti. Vyslovil názor, že bolo teda na žalovanej, aby preukázala, že vyplatením tejto čiastky\nneporušila svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a v záujme spoločnosti. Túto skutočnosť\nžalovaná v konaní nepreukázala, v dôsledku čoho neuniesla svoje dôkazné bremeno a súd prvej\ninštancie mal minimálne v tomto rozsahu prisvedčiť argumentácii žalobcu a vyplatenie tejto čiastky\npovažovať za neoprávnené. So zreteľom na uvedené, záver súdu prvej inštancie uvedený v odseku\n28 jeho rozhodnutia (a teda aj záver odvolacieho súdu), podľa ktorého má žalobca preukazovať,\naké právne povinnosti porušila žalovaná, keď si z prostriedkov spoločnosti vyplatila 660 000,-- Sk (a\nk tomu prislúchajúce preddavky na daň) teda nerešpektuje platný právny stav a rozhodovaciu prax\ndovolacieho súdu. Poukázal pritom na rozsudok NS SR sp. zn. 5Obdo/38/2017 a uznesenie NS SR\nsp. zn. 1Obo/16/2008. Záverom konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že pri riešení právnej otázky,\nktorá zo strán sporu, v konaní o náhradu škody spôsobenej spoločnosti s ručením obmedzením jej\nkonateľom, nesie dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, či došlo konkrétnym konaním konateľa k\nporušeniu právnej povinnosti konateľa a akej, sa súd prvej inštancie a aj odvolací súd odklonili od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n30. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ho navrhla odmietnuť ako neprípustné alternatívne navrhla\ndovolanie zamietnuť. Poukázala na právny názor, ktorý zaujal k otázke kumulácie dovolacích dôvodov\nveľký senát Najvyššieho súdu SR v uznesení zo dňa 19. apríla 2017 sp. zn. 1VCdo/2/2017, že kumulácia\ndôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je neprípustná. V súvislosti s\ndovolateľom uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f/ CSP zdôraznila, že za procesnú vadu\npodľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv dovolateľa. V súvislosti s ďalšími námietkami dovolateľa uviedla, že žalobca ako iniciátor sporu\nmá prednostne povinnosť svoj uplatnený nárok preukázať. V prvom rade teda žalobca mal produkovať\ndôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca však po vydaní zrušujúceho rozhodnutia zo dňa 20.\napríla 2017 zostal pasívny a dôkazy neprodukoval ani pred súdnym pojednávaním, ktoré sa konalo\ndňa 15. mája 2018, dokonca ani priamo počas neho, tohto súdneho pojednávania sa ani nezúčastnil a\nsvoju neprítomnosť na pojednávaní ani len neospravedlnil. Žalobca teda absolútne žiadnym spôsobom\nnereflektoval na závery odvolacieho súdu. Zdôraznila, že žalobca mal vytvorený dostatočný časový\npriestor na uplatňovanie prostriedkov procesného útoku, t. j. tak tvrdení ako dôkazov. Skutočnosť, že\ntento časový priestor dostatočne nevyužil, nemôže byť na ujmu nikomu inému ako žalobcovi. V súvislosti\ns odsekom 22 dovolania uviedla, že listinnými dôkazmi v ňom uvedenými, žalobca jednoznačne\nnepreukázal zákonné podmienky pre vyvodenie zodpovednosti žalovanej za údajnú škodu, ktorá podľa\npresvedčenia žalobcu mala vzniknúť, nakoľko ani jeden z týchto listinných dôkazov nepreukazuje\nporušenie právnej povinnosti žalovanej. Poukázala na výpovede externých účtovníčok žalobcu pani C. a\nF., z ktorých vyplýva zásadná skutočnosť, a to, že si žalovaná nikdy svoju mzdu/odmenu nekalkulovala\nsama, ale k tomu dostávali podklady od D., ktorý pôsobil u žalobcu v pozícii finančného riaditeľa.\nPoukázala aj na výsluch p. B., ktorý uviedol, že viedol so žalovanou mnohopočetnú komunikáciu, v rámci\nktorej mohol vysloviť názor k odmene žalovanej. Taktiež podľa vyjadrenia p. C., mala žalovaná súhlas\nod pána B., ktorý však všetky svoje súhlasy nedával písomne. Poukázala ďalej na to, že konanie pred\nsúdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, rozhodnutie odvolacieho súdu tak v\nsebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (napr. uznesenie NS\nSR sp. zn. 3Cdo/269/2013 zo 17. marca 2016). V súvislosti s ďalšou námietkou dovolateľa žalovaná\nnamietla, že vo všeobecnosti však nie je povinnosťou súdu zodpovedať každú otázku tak, ako si to\nžalobca predstavuje, preto závery napadnutého rozhodnutia nespôsobujú to, že by napadnutý rozsudok\nnezodpovedal kritériám vyplývajúcich z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.\n31. Dovolateľ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej z 28. mája 2020 v súvislosti s námietkou žalovanej, že\nje procesne neprípustné súbežne uplatňovať dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 420 CSP a súčasne\npodľa § 421 CSP, poukázal na neskoršie uznesenie veľkého senátu NS SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 zo dňa\n21. marca 2018, v ktorom najvyšší súd zmenil svoj pôvodný názor a rozhodol, že kumulácia dovolacích\n\ndôvodov podľa § 420 CSP a § 421 CSP je prípustná. Pozornosť upriamil aj na rozhodnutie pléna\nÚstavného súdu SR sp. zn. PLz ÚS 1/2018 zo dňa 25. apríla 2018, v ktorom ústavný súd definitívne\nvyriešil otázku možnosti kumulácie dovolacích dôvodov tak, že je prípustná a ak NS SR vyhodnocoval\ntúto otázku odlišne, porušil tým právo sťažovateľov na prístup súdu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.\n32. Opätovne uviedol, že vo svojom dovolaní celkom jasne formuloval, v čom vidí vady odôvodnenia\nnapadnutých rozhodnutí, pričom považuje za evidentné, že v týchto rozhodnutiach absentuje akékoľvek\nodôvodnenie záveru, že žalovaný nárok je nedôvodný v celom rozsahu. Podľa jeho názoru, ak žalovaný\nnárok pozostáva za viacerých čiastkových nárokov, súd nemôže zamietnuť celú žalobu bez toho, aby\nsa s jednotlivými čiastkovými nárokmi v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Ďalej uviedol,\nže skutočnosť, že žalobca zostal po vydaní zrušujúceho rozhodnutia zo dňa 20. apríla 2017 pasívny\nneznamená, že súd prvej inštancie mohol odignorovať kompletné doteraz vykonané dokazovanie a\nžalobcu „potrestať“ za neúčasť na jedinom následne vytýčenom pojednávaní neúspechom v spore v\ncelom rozsahu. Minimálne časť nárokov bola nepochybne preukázaná a ak mal súd prvej inštancie za\nto, že tieto nároky sú nedôvodné, mal tento svoj záver riadne odôvodniť. Dovolateľ súčasne navrhol, aby\nsúd odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku, v dôsledku čoho získa žalobca možnosť\ndomáhať sa prerušenia konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava IV. pod sp. zn. 7C/61/2015.\n33. Napokon uviedol, že zistil, že dovolanie napadlo na najvyššom súde ako súde dovolacom do senátu\n1ObdoV, ktorého predsedníčkou je JUDr. Beata Miničová (ktorá je zároveň sudcom spravodajcom) a\nčlenkami sú JUDr. Jana Veselá Zemaníková, JUDr. Ivana Izakovičová a JUDr. Jana Hullová. Nakoľko\nsudkyne JUDr. Beata Miničová a JUDr. Ivana Izakovičová prejednávali a rozhodovali vec ako členky\nsenátu 2Obo aj na odvolacom súde, v ktorom bol vydaný aj dovolaním napadnutý rozsudok, NS SR\nuplatnil v zmysle § 52 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 49 ods. 2 CSP námietku zaujatosti voči\nsudkyni JUDr. Beate Miničovej a JUDr. Ivane Izakovičovej.\n34. Žalovaná v ďalšom vyjadrení zo dňa 28. júna 2022 tvrdeniam žalobcu, týkajúcim sa možnej\nkumulácie dovolacích dôvodov, uviedla, že ich považuje za irelevantné, nakoľko má za to, že nie je daný\ndôvod dovolania žalobcu ani podľa ustanovenia § 420 CSP a ani podľa § 421 CSP. Poukázala pritom\nna obsah jej vyjadrenia k dovolaniu. K žalobcovej námietke o neuplatnení negatívnej dôkaznej teórie\nuviedla, že táto sa neuplatňuje absolútne, a preto nie vždy dochádza k presunutiu dôkazného bremena\nna protistranu. Zdôraznila, že v niektorých prípadoch možno od účastníka požadovať, aby preukázal aj\nnegatívnu skutočnosť. Vyjadrila nesúhlas s návrhom na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia, nakoľko\nžalobca podľa jej názoru nepreukázal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by zakladali\ndôvod odkladu vykonateľnosti.\n35. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa ust. § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“\nalebo „NS SR“) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote strana, v neprospech ktorej\nbolo napadnuté rozhodnutie vydané (ust. § 424 CSP), zastúpená advokátom (ust. § 429 ods. 1 CSP),\nbez nariadenia pojednávania (ust. § 443 CSP) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,\nktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.\n36. Písomným podaním zo dňa 23. júna 2020 uplatnil žalobca námietku zaujatosti proti sudkyniam\nnajvyššieho súdu JUDr. Beate Miničovej a JUDr. Ivane Izakovičovej, nakoľko túto vec prejednávali a\nrozhodovali ako členky senátu 2Obo aj na odvolacom súde.\n37. Podľa § 49 ods. 2 CSP vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde\ninej inštancie.\n38. Podľa Poznámky bod 2 Osobitnej časti Rozvrhu práce NS SR na rok 2020, ak došlo k vylúčeniu\npredsedu senátu alebo člena senátu O-V, alebo ak je senát O-V z rôznych dôvodov neúplný, doplnenie\nsenátu vykoná riadiaci predseda senátu výberom z pomedzi stálych členov prípadne náhradných členov\nsenátu podľa poradia, v akom sú v prehľade o zložení senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát\ndoplniť, postupuje sa podľa Všeobecnej časti Rozvrhu práce. Obdobne sa postupuje pri doplňovaní\nveľkého senátu.\n39. Zastupovanie sudcov najvyššieho súdu je ďalej upravené v článku V Všeobecnej časti Rozvrhu\npráce NS SR v bodoch 1, 2 a 3.\n\n40. Podľa bodu 1 článku V, ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu z prejednávania a rozhodovania\nveci, alebo sa predseda senátu nemôže zúčastniť na rozhodovaní veci z iných vážnych dôvodov\n(napr. dočasné pridelenie sudcu, stáž, prerušenie výkonu funkcie sudcu) zastupuje ho ďalší predseda\ntoho istého senátu v poradí uvedenom v osobitnej časti rozvrhu práce; predsedu senátu s najvyšším\nporadovým číslom zastupuje riadiaci predseda senátu. Ak je v senáte len jeden predseda senátu,\nzastupuje ho riadiaci predseda zastupujúceho senátu, ak neurčí na zastupovanie iného predsedu\nzastupujúceho senátu.\n41. Podľa bodu 2 článku V, ak došlo k vylúčeniu sudcu, ktorý nevykonáva funkciu predsedu senátu z\nprejednávania a rozhodovania veci, alebo sa sudca nemôže zúčastniť na prejednávaní a rozhodovaní\nveci z iných vážnych dôvodov (napr. dočasné pridelenie sudcu, stáž, prerušenie výkonu funkcie sudcu),\nalebo je senát z iných dôvodov neúplný a v osobitnej časti rozvrhu práce nie je ustanovené inak,\nďalším členom alebo členmi senátu sa stávajú sudca alebo sudcovia zastupujúceho senátu podľa\nrozhodnutia riadiaceho predsedu zastupujúceho senátu; to neplatí, ak bol v dôsledku zmeny v obsadení\nsúdu sudcami, ku ktorej došlo po vzniku dôvodu na zastupovanie, alebo pred naposledy označeným\nrozhodnutím riadiaceho predsedu zastupujúceho senátu, zaradený do senátu, ktorý má vec prejednať\na rozhodnúť ďalší sudca, ako predseda alebo člen senátu.\n42. Podľa odseku 3 článku V, ak v osobitnej časti nie je ustanovené inak, zastupujúcim senátom je\nsenát s najbližším vyšším poradovým číslom; senát s najvyšším poradovým číslom zastupuje senát s\nnajnižším poradovým číslom.\n43. Vzhľadom na skutočnosť, že sudkyne JUDr. Beata Miničová a JUDr. Ivana Izakovičová sú zo zákona\nvylúčené, nakoľko rozhodovali vo veci už skôr v odvolacom konaní, bolo dňa 26. novembra 2020\nrozhodnuté riadiacou predsedníčkou zastupujúceho senátu 2O-V, že ďalšími členkami senátu 1O-V v\nprejednávanej veci v zmysle citovaných článkov Rozvrhu práce NS SR na rok 2020 budú JUDr. Alena\nPriecelová a JUDr. Gabriela Mederová.\n44. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa.\n45. Žalobca vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/, ako aj § 421 ods. 1 písm.\na/ CSP.\n46. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n47. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez\nakejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo\nveci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\nskutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a\nprávne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý\nby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí\nprávo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov\na ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v\nsúlade s jeho požiadavkami (sp. zn. IV. ÚS 22/04 a I. ÚS 50/04).\n48. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy\nSR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.\nj. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (sp. zn. II. ÚS 383/06). Z práva na spravodlivé\nsúdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi\na dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05,\nsp. zn. II. ÚS 76/07).\n\n49. Dovolací súd zdôrazňuje, že funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť\nsprávnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti\npostupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie\nrozhodnutia by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne\npredpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní.\n50. Dovolateľ v dovolaní namietal nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.\n51. Dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR č. 2/2016\nz 3. decembra 2015, z ktorého vyplýva, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania\nv zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b/ OSP, pričom len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje ani zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,\nktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 OSP. Vyššie citované zjednocujúce\nstanovisko NS SR je aktuálne aj po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový Civilný sporový poriadok,\npretože zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, obsiahnuté v novom Civilnom\nsporovom poriadku sa nedotkli podstaty a zmyslu tohto stanoviska (k tomu pozri napr. rozsudok NS\nSR sp. zn. 3Cdo 2/2016 z 11. apríla 2017). Uplatnenie druhej vety stanoviska najvyššieho súdu, ktoré\npredstavuje krajnú výnimku z prvej vety, sa týka výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov.\nO takýto prípad podľa názoru najvyššieho súdu ide sčasti aj v prejednávanej veci.\n52. V súvislosti s námietkou neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov vznesenou žalovanou\ndovolací súd zhodne so žalobcom poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018\nz 21. marca 2018, v ktorom veľký senát najvyššieho súdu dospel k odlišnému právnemu názoru, než\naký bol vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/2/2017 a to, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa §\n420 CSP a § 421 CSP prípustná je. Rovnaký názor vyslovil aj ústavný súd v uznesení prijatom v pléne\nsp. zn. Plz. ÚS 1/2018 zo dňa 25. apríla 2018. Vychádzajúc z uvedeného je procesne prípustné, aby\ndovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ a súčasne § 421 ods. 1 písm. a/\nCSP. Vychádzajúc z uvedeného nepovažoval dovolací súd námietku žalovanej za dôvodnú.\n53. Vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, odkazujúce na rozsudok\nsúdu prvej inštancie, dovolací súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenie\nrozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania\ntvoria jeden celok. Dovolací súd prisvedčil dovolateľovi, že odvolací súd sa stotožnil s nedostatočným\nodôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a jeho závermi, keďže sa im v odôvodnení svojho\nrozhodnutia podrobnejšie nevenoval a nezaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán\npredneseným v konaní na súde prvej inštancie, keďže sa s nimi dôsledne nevysporiadal v odôvodnení\nsúd prvej inštancie a nevysporiadal sa ani s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.\n54. V súvislosti s odmeňovaním žalovanej za činnosť generálnej riaditeľky v spoločnosti PROFIREAL\nHUNGARIA RT súd prvej inštancie poukázal na článok IV mandátnej zmluvy z 1. januára 2002,\nuzatvorenej medzi spoločnosťou PROFIREAL HUNGARIA RT ako mandantom a žalovanou ako\nmandatárom, z ktorého vyplýva, že odmena a iné príspevky, ktoré mandatárovi prislúchajú, resp.\nrefundácia v prípade zániku poverenia, mali byť riešené osobitnou dohodou, uzatvorenou medzi\nzakladateľom mandanta a mandatárom. Súd prvej inštancie vyslovil záver, že nakoľko žalobca uvedenú\nosobitnú dohodu nepredložil, nebolo možné posúdiť, či žalovaná ohľadom tejto zložky žalovaného\nnávrhu konala protiprávne, ak si odmenu za výkon činnosti pre maďarskú „sesterskú“ spoločnosť\nvyplatila z prostriedkov žalobcu, a teda, či škoda, vo výške vyplatenej odmeny, žalobcovi vznikla.\nDovolací súd sa stotožnil s dovolateľom, že nie je presvedčivý záver súdu prvej inštancie, s ktorým\nsa dovolací súd stotožnil, o nedôvodnosti tohto jeho uplatneného čiastkového nároku iba s poukazom\nna nepredloženie dohody, ktorá sa spomína v článku IV mandátnej zmluvy z 1.januára 2002, ktorej\nexistenciu žalobca navyše popieral, bez toho, aby sa súd prvej inštancie vysporiadal s tvrdením samotnej\nžalovanej, že súhlas na použitie finančných prostriedkov slovenskej spoločnosti na odmenu za činnosť\npre maďarskú „sesterskú“ spoločnosť mala od pána B., ktorý však všetky súhlasy nedával písomnou\nformou (č. l. 218 spisu), ani s výpoveďou svedka L. C. (č. l. 217 spisu), ktorý zodpovedal otázku, či\npredstavenstvo PROFIREAL a. s. alebo on ako člen predstavenstva rozhodli, že je žalovaná oprávnená\nvyplácať si finančné čiastky za pôsobenie v orgánoch maďarskej spoločnosti PROFIREAL HUNGARIA\nz prostriedkov slovenskej spoločnosti PROFIREAL SLOVAKIA a nevysporiadal sa ani s výpoveďou\n\npána B. (č. l. 96), ktorý sa vyjadroval k svojim oprávneniam v mzdových záležitostiach spoločnosti\nžalobcu, ku konzultáciám určitých záležitostí so žalovanou, k možnosti ústneho schválenia odmeny za\nMaďarskú republiku, ako aj obsahu týchto konzultácií. V súvislosti s uvedeným dovolaním súd poukazuje\nna argumentáciu žalovanej v jej vyjadrení zo dňa 28. júna 2022, že v určitých prípadoch je možné\nneexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré\nv konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná.\n55. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutí obidvoch súdov ďalej nie je zrejmé, akým spôsobom sa\nvysporiadali s obsahom zápisu z predstavenstva jediného spoločníka žalobcu - materskej spoločnosti\nProfireal a. s. z 30. novembra 2001 a zápisu z predstavenstva jediného spoločníka žalobcu - materskej\nspoločnosti Profireal a. s. zo dňa 31. januára 2002, z ktorého vyplýva nárok žalovanej na odmenu\nza výkon funkcie člena štatutárneho orgánu v „sesterskej“ spoločnosti žalobcu v Maďarsku, avšak\nz neho nevyplýva nárok žalovanej vyplácať si odmenu za výkon funkcie člena štatutárneho orgánu\n(predstavenstva) v „sesterskej“ spoločnosti žalobcu v Maďarsku z prostriedkov žalobcu.\n56. Pokiaľ ide o vyplatenie sumy 12x55 000,-- Sk ako ročnej odmeny za rok 2001 za získanie 10.000\nklientov súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, aké konkrétne povinnosti žalovaná\nporušila, ak si danú čiastku vyplatila a že takéto konanie bolo v rozpore so záujmami spoločnosti\nžalobcu. Ďalej uviedol, že samotné vyplatenie dotknutej sumy nemožno bez ďalšieho považovať za\nškodu spôsobenú žalobcovi, a to s poukazom na § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého\nprislúcha mandatárovi odplata, ktorá je obvyklá v čase uzavretia zmluvy za obdobnú činnosť, ktorú\nmandatár uskutočnil pri zariadení záležitostí. Dovolací súd sa stotožnil s dovolateľom, že uvedený záver\nsúdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, vyznieva nepresvedčivo, keď ani jeden zo\nsúdov neozrejmil, na základe akej skutočnosti dospel k záveru, že získanie tvrdených 10 000 klientov\nbolo povinnosťou žalovanej, ktorá vyplývala z mandátnej zmluvy, či táto odmena jej patrí nad odmenu,\nktorú jej za výkon funkcie konateľky žalobcu schválil príslušný orgán žalobcu a predovšetkým sa\nnevysporiadali s tvrdením samotnej žalovanej na pojednávaní dňa 11. februára 2004, že odmena bola\nvyplatená na základe prijatých kritérií a na základe súhlasu člena predstavenstva. Pritom už odvolací\nsúd vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení zo dňa 20. apríla 2017 (odsek 37 odôvodnenia uznesenia)\nuviedol, že absentujú dôkazy aj v súvislosti s vyplatením sumy vo výške 660 000,-- Sk ako 12x55\n000,-Sk žalovanou za získanie 10 000 klientov, uvedené je založené len na tvrdení žalovanej, ktoré\nbolo svedeckými výpoveďami popreté. Keďže žalobca tvrdil, že žalovanej nevznikol nárok na vyplatenie\nodmeny zodpovedajúcej 12 násobku mzdy, bolo potrebné vyhodnotiť tvrdenie žalovanej, a to aj v\nsúvislosti so svedeckou výpoveďou pána B..\n57. Pokiaľ ide o ďalšie zložky žalovaného návrhu dovolací súd, vychádzajúc z odseku 23 odôvodnenia\nrozsudku súdu prvej inštancie v spojení s odsekom 37 odôvodnenia predchádzajúceho zrušujúceho\nuznesenia NS SR sp. zn. 2Obo/7/2015 zo dňa 20. apríla 2017, s ktorým sa odvolací súd stotožnil,\npovažoval v tejto časti za odôvodnený uspokojujúcim spôsobom, keď sú z neho zrejmé dôvody, pre\nktoré súdy dospeli k záveru, že žalobca, pokiaľ ide o tieto žalované nároky, neuniesol dôkazné bremeno\na nemali za preukázané, že by si v tomto rozsahu žalovaná vyplácala mzdu a odmenu v neoprávnenej\nvýške. Dovolací súd zdôrazňuje, že nejde o prípad, že žalobcu nezaťažuje dôkazné bremeno, nakoľko,\nak aj samotný žalobca niektorými dôkazmi nedisponuje (napr. nebol účastníkom klientskych zmlúv),\nnič mu nebránilo, aby tieto dôkazy označil a navrhol, aby tieto boli zadovážené prostredníctvom súdu.\nNapriek tomu, že sa už odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení z 20. apríla 2017\nzaoberal dôkaznou povinnosťou strán sporu a naznačil, ktoré skutočnosti tvrdené žalobcom musí\nžalobca preukázať, ak chce byť v spore úspešný, zostal napriek tomu nečinný, čo aj sám v dovolaní\n(odsek 16 dovolania) potvrdil. Podstata škody, ktorú mala podľa tvrdenia žalobcu spôsobiť žalovaná\nžalobcovi, mala spočívať v tom, že nerešpektovala/porušila pravidlá odmeňovania jasne stanovené u\nžalobcu, a to v súvislosti s určovaním a vyplácaním jednak svojej mzdy ako zamestnankyne/výkonnej\nriaditeľky a tiež svojej odmeny ako konateľky, a svojvoľne vyplatila ako konateľka sebe samej ako\nzamestnancovi/výkonnej riaditeľke a konateľke mzdu a odmeny v neoprávnenej výške. Odôvodnenie\nrozhodnutí vo veci konajúcich súdov však vyznieva nepresvedčivo a nie je dostatočným podkladom\npre posúdenie ich záveru, že v konaní nebol preukázaný postup, ktorým by žalobcovi bola spôsobená\nškoda zo strany žalovanej a súdy následne nemohli pristúpiť ani k hodnoteniu výšky vzniknutej škody a\nexistencie kauzálneho nexusu medzi poruším povinnosti a vznikom škody.\n\n58. So zreteľom na uvedené vo veci konajúce súdy v odôvodnení ich rozhodnutí (a to ani pri spojení\nrozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu), v súvislosti so všetkými uplatnenými nárokmi,\nnenaplnili požiadavky plynúce zo základného práva žalovaného na súdnu ochranu, keďže odôvodnenie\nnevyhovenia žalobe v celom rozsahu nemožno považovať za uspokojujúce. Postupom súdov teda došlo\nk vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorá zakladá porušenie práva žalobcu na spravodlivý\nsúdny proces, preto dovolací súd zrušil podľa § 449 ods. 2 CSP rozsudky obidvoch súdov a vec vrátil\nna ďalšie konanie súdu prvej inštancie podľa § 450 CSP, v ktorom sa vysporiada s vytýkanými vadami v\nsúvislosti s jednotlivými zložkami tvoriacimi žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody, opätovne vo\nveci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP tak, aby odôvodnenie\nrozsudku zodpovedalo základnej - formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. V novom rozhodnutí\nrozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Vzhľadom na charakter\nzistenej vady zmätočnosti, dovolací súd sa už nezaoberal ďalším uplatneným dôvodom prípustnosti\ndovolania (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), keďže preskúmanie právneho posúdenia veci dovolacím súdom\nani nie je možné, nakoľko odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje relevantný právny\nzáver, ktorého správnosť alebo nesprávnosť by mohol dovolací súd v tomto štádiu dovolacieho konania\npreskúmať.\n59. Vzhľadom k tomu, že dovolací súd zrušil v konaní vydané rozsudky, je neopodstatnený návrh žalobcu\nna odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku podľa § 444 ods. 1 CSP a dovolací súd nie je povinný\no ňom rozhodnúť osobitným výrokom (k uvedenému porovnaj uznesenie NS SR z 31. marca 2016, sp.\nzn. 3Cdo/616/2015). Len pre úplnosť dovolací súd dodáva, že návrhu na odklad vykonateľnosti by v\nprejednávanej veci nebolo možné vyhovieť, nakoľko odklad vykonateľnosti prichádza do úvahy iba tam,\nkde môže byť nariadený výkon rozhodnutia, resp. exekúcia, teda v prípade rozhodnutia, ukladajúceho\npovinnosť plniť.\n60. Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 : 0 (ust. § 451 ods.\n2 v spojení s ust. § 393 ods. 2, druhá veta CSP a ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a\no zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Obo/13/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}