{"guid": "29c34b14-79ed-4e9c-a92c-530a220b6c61:fd480f14-d241-40a6-974c-b76b94e1630b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8816202965.1", "spisova_znacka": "9Cdo/69/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/69/2021 z 27. 10. 2021", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 2021, sp. zn. 9Cdo/69/2021, ECLI:SK:NSSR:2021:8816202965.1", "identifikacne_cislo": "8816202965", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 75, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martin-holic-75", "datum_vydania": "2021-10-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "nazov": "§ 415 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-415"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/251/#paragraf-79.odsek-6", "nazov": "§ 79 ods. 6 zákona č. 251/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/251/#paragraf-79.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/251-2012/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/251/#paragraf-79.odsek-7", "nazov": "§ 79 ods. 7 zákona č. 251/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/251/#paragraf-79.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/251-2012/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-57.odsek-5", "nazov": "§ 57 ods. 5 zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-57.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-415", "/SK/ZZ/2012/251#paragraf-79", "/SK/ZZ/1976/50#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fd480f14-d241-40a6-974c-b76b94e1630b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8816202965.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:8816202965.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:8816202965.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Cdo/69/2021\n8816202965\n27. 10. 2021\nJUDr. Martin Holič\nECLI:SK:NSSR:2021:8816202965.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu SPP - distribúcia, a.s., so sídlom Mlynské nivy 44/\nb, Bratislava, IČO: 35 910 739, právne zastúpeného splnomocnencom SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o.,\nso sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému C. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale\nbytom C. R. XX/X, právne zastúpenému advokátkou JUDr. Martinou Fabiánovou, so sídlom Hencovská\n2043, Hencovce, o náhradu škody vo výške 1.339,46 eur, vedenom na Okresnom súde Vranov nad\nTopľou pod sp. zn. 5 C 99/2016, o dovolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Krajského súdu\nv Prešove z 25. júna 2020 sp. zn. 20 Co 134/2019, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) medzitýmnym rozsudkom zo dňa 24.\njúna 2019 č.k. 5 C 99/2016-108 vyslovil, že zodpovednosť žalovaného za škodu je čo do základu daná,\na to v rozsahu 50%. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol. O výške škody a o trovách celého\nkonania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.\n1.1. Pri ustálení zodpovednosti žalovaného za škodu vychádzal z porušenia konkrétnych povinností zo\nstrany žalovaného ako stavebníka, a to všeobecnej prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho\nzákonníka, ako aj povinností vyplývajúcich z ust. § 79 ods. 6 a 7 zákona č. 251/2012 Z.z o energetike\nv znení účinnom ku dňu vzniku škody (ďalej len „zákon o energetike“) a z ust. § 57 ods. 5 zákona č.\n50/1976 Zb. stavebného zákona. V danom prípade jednoznačne konanie osoby, ktorú žalovaný použil\nna vykonanie výkopových prác za účelom vyhotovenie kanalizačnej prípojky, pri ktorej činnosti tretieho\nsubjektu došlo k porušeniu plynovodu žalobcu, možno považovať za porušenie prevenčnej povinnosti\nv zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, a teda sa jedná o protiprávny úkon vyžadovaný v § 420\nObčianskeho zákonníka, ako jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Už iba uvedené\nsamotné konanie, pri ktorom vznikla škoda, možno považovať za splnenie základného predpokladu\nzodpovednosti za škodu na strane žalovaného.\n1.2. Súd sa ďalej zaoberal aj ustanovením § 441 Občianskeho zákonníka, ktoré je založené na\ntom, že na škode sa môže podieľať aj samotný poškodený, ide o spoluzavinenie poškodeného. V\ndanom prípade mal súd na základe pripojeného vyšetrovacieho spisu za preukázané, že nad plynovým\npotrubím, ktoré bolo poškodené, sa nenachádzala žltá výstražná fólia, čím došlo k porušeniu STN 73\n6006 zo strany žalobcu. Uvedené vyplynulo z výpovede svedka Z. X. ako aj z fotodokumentácie, ktorá\nje súčasťou vyšetrovacieho spisu. Plynové potrubie nebolo označené ani pieskom nad potrubím, ani\nžiadnym iným spôsobom. Podľa názoru súdu je zrejmé, že v prípade, že by bolo plynové potrubie\noznačené žltou výstražnou fóliou, prípadne pieskom nad potrubím, s najväčšou pravdepodobnosťou\nby ku škodovej udalosti nedošlo. To isté možno rozumne predpokladať v prípade, že by si žalovaný\npočínal s dostatočnou obozretnosťou a pred vykonaním výkopových prác oznámil vykonanie týchto prác\nžalobcovi, nechal vytýčiť žalobcu trasy plynových zariadení a disponoval by súhlasom s týmito prácami v\n\nsúlade so zákonom o energetike, resp. že by zhotoviteľ výkopových prác konajúci pre žalovaného konal\ns dostatočnou obozretnosťou v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. U žalobcu ako poškodeného\nsa jedná o formu nedbanlivostného zavinenia za vzniknutú škodu. U porušení povinností na oboch\nstranách sporu, jednalo sa o také povinnosti, ktoré mali predchádzať vzniku práve toho druhu škody, ku\nktorému v prejednávanom prípadne došlo. U oboch strán sporu preto súd vyhodnotil mieru zavinenia\nako v zásade rovnakú. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že každá zo strán sporu sa podieľala na vzniku\nškody v rovnakom rozsahu. Súd tak určil rozsah zavinenia poškodeného na vzniku škody vo výške 50%\na rozhodol o základe nároku na náhradu škody žalobcu, pričom po zohľadnení spoluzavinenia žalobcu\nako poškodeného na vzniku škody, určil zodpovednosť žalovaného za škodu v rozsahu 50% a vo zvyšku\nžalobu žalobcu zamietol.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) medzitýmnym rozsudkom z 25. júna 2020 sp. zn.\n20 Co 134/2019 na základe podaného odvolania žalobcom rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,\nže zodpovednosť žalovaného za škodu je čo do základu daná, a to v rozsahu 100 %. O výške škody a\ntrovách celého konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.\n2.1. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne zistené, že žalovaný si nesplnil svoju zákonnú\npovinnosť a nepožiadal žalobcu o stanovisko, či sa na stavebnom pozemku vyskytuje podzemná stavba\n(plynovod) a či stavebný pozemok spadá do ochranného pásma plynárenského zariadenia. Odvolací\nsúd mal za to, že ak by o to bol požiadal, zaiste by došlo aj k vytýčeniu plynovodu zo strany žalobcu a boli\nby vydané aj technické podmienky pre výkon prác. Zodpovednosť žalovaného za poškodenie plynovodu\nbola v konaní jednoznačne preukázaná. Žalovaný uzatvoril s treťou osobou zmluvu o dielo, ktorá na jeho\npokyn ako stavebníka prípojky realizovala strojný výkop nad trasou plynovodu, počas ktorého došlo k\npredmetnej škodovej udalosti. Zároveň bolo v konaní preukázané, že ako stavebník si nesplnil povinnosti\nv zmysle § 79 ods. 6 zákona o energetike. V danom spore bolo preukázané, a to nielen tvrdeniami, ale\naj dôkazmi, že k poškodeniu plynovodu došlo strojným výkopom na mieste, kde to nie je povolené a\nnavyše bez predchádzajúceho vytýčenia trasy plynovodu žalobcom.\n2.2. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie o miere zavinenia žalobcu, nakoľko\nje v danom prípade bezpredmetné, či poškodené potrubie bolo alebo nebolo označené žltou páskou v\npieskovom lôžku, keďže žalovaný realizoval výkop strojom na mieste, kde sa malo kopať ručne a navyše\nbez predchádzajúceho vytýčenia trasy plynovodu žalobcom. Z objektívneho aj technického hľadiska je\nlen veľmi ťažko predstaviteľné, že žltá fólia a vrstva piesku by dostatočne ochránila plynové potrubie\npred intenzívnym zásahom ťažkým kopacím mechanizmom, pričom žltú fóliu ako označenie plynového\npotrubia by s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo možné badať skôr, než dôjde ku kontaktu kopacieho\nmechanizmu s plynovým potrubím, čo znamená, že prítomnosť žltej fólie nemá pre ochranu potrubia\nžiadny relevantný význam pri výkone výkopových prác kopacím mechanizmom. Práve z preventívneho\nhľadiska bolo len a len na žalovanom, ak si nebol istý uložením tohto potrubia a skutočnosťou, či ide\no ochranné pásmo alebo nie, požiadať žalobcu o vytýčenie trasy plynovodu, ktorá by bola dokonalou\ntechnikou túto trasu vyznačila. Z týchto dôvodov bolo bez akýchkoľvek pochybnosti potvrdené, že\nzavinením žalovaného došlo k poškodeniu plynového potrubia a zodpovednosť za toto poškodenie\nnemožno pripísať na ťarchu žalobcu v žiadnom rozsahu. V danom prípade bezprecedentné svojvoľné\nvýkopové práce nemôžu požívať ochranu v podobe zníženej miery zodpovednosti za náhradu škody.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval\nz ustanovenia § 420 písm. f) CSP, pretože mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby\nuskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Namietal, že odvolací súd nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil nesprávnosť súdom\nprvej inštancie aplikovaného ust. § 441 OZ, nevysporiadal sa s obsahom trestného spisu a jeho\nzávermi, aplikoval vyhlášku MPSVaR č. 147/2013 Z.z., k použitiu ktorej žalovaný nemohol zaujať svoje\nstanovisko. Poukázal na to, že v súvislosti s výkopovými prácami na jeho pozemku sa nenachádzalo\nžiadne plynové potrubie, preto nemusel žiadať žalobcu o vytýčenie trasy plynovodu. Tvrdenie, že\nprítomnosť žltej fólie nemá pre ochranu potrubia žiadny význam pri výkone výkopových prác kopacím\nmechanizmom, nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu a úplne popiera zmysel a účel STN, keď\npráve STN 73 6006 slúži k zamedzeniu vzniku škôd a dôsledkom ich nesplnenia žalobcom je dôvodnosť\naplikácie ust. § 441 OZ.\n4. Žalobca sa k podanému dovolaniu vyjadril, navrhol ho ako neprípustné odmietnuť, resp. ako\nnedôvodné zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.\n\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“), príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej\nneprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), riadne zastúpená (§ 429 ods. 1 CSP),\nbez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané\nnáležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu\ndospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné, a je ho potrebné odmietnuť.\n6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n7. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n8. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94). Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti)\ntreba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných\npráv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom\nchránených záujmov. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho\npráv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie\npráva na spravodlivý proces.\n9. Do práva na spravodlivý proces sa premieta aj zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá síce nie\nje výslovne upravená v ústavnom poriadku, ale má svoj ústavnoprávny rozmer, lebo vyplýva z princípu\nnezávislosti súdov a sudcov (čl. 46 ústavy). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o\nvykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného\npresvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Porušením práva na spravodlivý proces je\nnesporne aj situácia, ktorá nerešpektuje pravidlá vymedzujúce proces vyhľadávania, vykonávania a\nhodnotenia dôkazov, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktorá vyšla\nnajavo, alebo boli kvalifikovane namietané, ale nižšie súdy ich právne nezhodnotili v celom súhrne\nposudzovaných skutkových okolností bez toho, aby dostatočným spôsobom odôvodnili ich irelevantnosť.\n10. Prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nie je spôsobilá založiť dovolacia námietka\nžalovaného týkajúca sa nesprávneho hodnotenia súdom vykonaného dokazovania, či nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení, nesprávnosť týkajúca sa\nhodnotenia dôkazov súdom a ani nesprávne právne posúdenie veci nebola v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu považovaná za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods.\n1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, pričom ani po prijatí nových procesných kódexov sa na\naktuálnosti týchto záverov nič nezmenilo (pozri R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré\nrozhodnutia dovolacieho súdu, napríklad sp. zn. 2Cdo/130/2011, 3Cdo/248/2011, 5Cdo/244/2011,\n6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý\ndôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi\nsúdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a\npodstatu práva na spravodlivý proces. Z podaného dovolania nevyplýva, že by o takýto extrémny prípad\nišlo. Z tohto hľadiska dovolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku dovolateľa, že odvolací súd sa\nnevysporiadal s obsahom trestného spisu a jeho závermi, keď dovolateľ ničím nešpecifikoval, ako by\nzávery vyplývajúce z trestného spisu mohli ovplyvniť závery posúdenia odvolacieho súdu, a teda, či sa\njednalo o tak závažný deficit v dokazovaní.\n11. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti všeobecne namietaného porušenia procesných práv\nžalovaného nezistil také nedostatky v postupe súdov nižších inštancií, ktoré by odôvodňovali záver,\nže ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie rozhodnutia\nzmätočné. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia\n\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a\nzmyslu. Skutočnosť, že žalovaný sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnil, nepostačuje sama osebe\nna prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.\n12. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp.\nzn. I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo\nna súdnu ochranu stotožňovať\ns procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Ústavný súd v zmysle svojej\njudikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné\nod veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti\n(napr. sp. zn. IV. ÚS 150/03, sp. zn. I. ÚS 301/06).\n13. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra\nsíce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola\ndaná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,\nséria A, č. 303 - A , s. 12,\n§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd\nvyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na\ntaké odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou\nproti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).\n14. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových\ntvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť uplatneného nároku. Vecná spojitosť\nodôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi\nkonania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného\nrozsudku.\n15. Súdy nižších inštancií správne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vykonané dôkazy\nvyhodnotili jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie\nodôvodnili v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP.\n16. Záver, prečo odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie nepovažoval za dôvodné ustáliť\nspoluzavinenie žalobcu ako poškodeného v zmysle § 441 OZ, bol dostatočne odôvodnený v bodoch 15.\naž 19. odôvodnenia, v ktorých odvolací súd poukázal na to, že v danom prípade bolo bezpredmetné,\nči poškodené potrubie bolo alebo nebolo označené žltou páskou v pieskovom lôžku, keďže žalovaný\nrealizoval výkop strojom na mieste, kde sa malo kopať ručne a navyše bez predchádzajúceho vytýčenia\ntrasy plynovodu žalobcom. Odvolací súd zdôraznil, že z objektívneho aj technického hľadiska je len\nveľmi ťažko predstaviteľné, že žltá fólia a vrstva piesku by dostatočne ochránila plynové potrubie\npred intenzívnym zásahom ťažkým kopacím mechanizmom, pričom žltú fóliu ako označenie plynového\npotrubia by s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo možné badať skôr, než dôjde ku kontaktu kopacieho\nmechanizmu s plynovým potrubím, čo znamená, že prítomnosť žltej fólie nemá pre ochranu potrubia\nžiadny relevantný význam pri výkone výkopových prác kopacím mechanizmom. Odvolací súd ďalej\nargumentoval, že práve z preventívneho hľadiska bolo len a len na žalovanom, ak si nebol istý\nuložením tohto potrubia a skutočnosťou, či ide\no ochranné pásmo alebo nie, požiadať žalobcu o\nvytýčenie trasy plynovodu, ktorá by bola dokonalou technikou túto trasu vyznačila. Z týchto dôvodov\nbolo podľa odvolacieho súdu bez akýchkoľvek pochybnosti potvrdené, že zavinením žalovaného došlo k\npoškodeniu plynového potrubia a zodpovednosť za toto poškodenie nemožno pripísať na ťarchu žalobcu\nv žiadnom rozsahu. V danom prípade bezprecedentné svojvoľné výkopové práce nemôžu požívať\nochranu v podobe zníženej miery zodpovednosti za náhradu škody.\n17. Zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú žalobcom bola ustálená už rozhodnutím súdu prvej\ninštancie (medzitýmnym rozsudkom - v rozsahu 50%), pričom tento rozsudok odvolaním napadol len\nžalobca - v rozsahu ustálenia jeho spoluzavinenia v rozsahu 50%, žalovaný tento rozsudok nenapadol,\nneuplatnil žiadne námietky proti ustáleniu jeho zodpovednosti za škodu v rozsahu 50%, vychádzajúc\nzo súdom prvej inštancie konštatovaného porušenia konkrétnych povinností zo strany žalovaného ako\nstavebníka, a to všeobecnej prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, ako aj\n\npovinností vyplývajúcich z ust. § 79 ods. 6 a 7 zákona č. 251/2012 Z.z o energetike v znení účinnom ku\ndňu vzniku škody (ďalej len „zákon o energetike“) a z ust. § 57 ods. 5 zákona č. 50/1976 Zb. stavebného\nzákona.\n18. Z obsahu spisu v prejednávanej veci teda vyplýva, že odvolací súd vo veci rozhodoval na základe\nodvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom však žalovaný nenamietal nesprávnosť\nprávneho záveru posúdenia otázky danosti jeho zodpovednosti za škodu v rozsahu 50%. Odvolací súd,\nktorý bol v zmysle § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, preto nemal možnosť zaoberať sa otázkou\ndanosti zodpovednosti žalovaného za škodu v rozsahu 50%, a teda ani dôvod v odôvodnení svojho\nrozhodnutia zaujať k tejto právnej otázke svoje stanovisko, keď predmetom jeho odvolacieho prieskumu\nbola len otázka spoluzavinenia žalobcu ako poškodeného v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka.\n19. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému\nprostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať len\nproti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza\ndovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ\nmôže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré\nnamietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím\nsúdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto\nnámietky ex post nemôžu byt' spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.\n19.1. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú\nnajnižšie články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže\nbyť riešený na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva\nosobitne.\n19.2. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že\ndovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie\nnávrhy, už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a\nnávrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami,\nnedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ\nuplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž\nnastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda\njeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre\nktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože\nju dovolateľ nepoužil a „vyčkal” by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané,\ndovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania\nriadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale\naj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne). Hodnotové obmedzenie prípustnosti\nopravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.\n19.3. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria\nbdelým (vigilanlibus iura scripta sunt). Ak potom žalovaný uvedenú námietku zakladajúcu prípustnosť a\ndôvodnosť dovolania neuplatnil v odvolacom konaní v rámci ochrany svojich práv, nemôže ju dovolací\nsúd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky\npreskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal\npríležitosť.\n19.4. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho\nkonania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne\nokolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.\n19.5. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že\nak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom\nargumentáciu, ktorú mohol predniesť ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd\nna jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).\n19.6. Je zároveň potrebné si uvedomiť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie\nodvolanie“. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako ďalší „odvolací súd“, resp. súd, ktorý by mohol a\nmal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy oboch inštancií; nemôže preto posudzovať všetky otázky,\nktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa stieral rozdiel medzi prvoinštantným, odvolacím a dovolacím\nkonaním). Treba tiež zdôrazniť, že dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§\n421 ods. 1 CSP) nie je možné interpretovať a uplatňovať rovnako, ako odvolací dôvod podľa § 365 ods.\n1 písm. h/ CSP (8 Cdo 140/2018, 8 Cdo 157/2018).\n\n20. Neobstojí preto ani námietka dovolateľa, že odvolací súd aplikoval vyhlášku MPSVaR č. 147/2013\nZ.z., k použitiu ktorej žalovaný nemohol zaujať svoje stanovisko, nakoľko hoci odvolací súd citoval\nustanovenia tejto vyhlášky, bolo to v súvislosti s ustálením zodpovednosti žalovaného za škodu, o ktorej\nvšak už rozhodol súd prvej inštancie a žalovaný sa voči tomuto rozhodnutiu neodvolal. Tieto odvolacím\nsúdom aplikované ustanovenia nemali žiaden vplyv na posúdenie otázky spoluzavinenia žalobcu ako\npoškodeného.\n21. Z týchto dôvodov dovolací súd nepovažoval uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP za\nopodstatnený, a preto dovolanie odmietol, lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie\nprípustné v zmysle § 447 písm. c) CSP.\n22. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §\n453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že v súlade so zásadou úspechu (§ 255 ods. 1 CSP)\nžalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej\ninštancie samostatným rozhodnutím (§ 262 ods. 2 CSP).\n23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}