{"guid": "bfc1b85d-75b5-490f-89b8-449e88edb131:414feb05-ee5e-4855-9ded-3f1c0a200572", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8718010257.1", "spisova_znacka": "1Tdo/28/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/28/2020 z 27. 1. 2021", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2021, sp. zn. 1Tdo/28/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:8718010257.1", "identifikacne_cislo": "8718010257", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Natália Laurenčíková", "sudca_id": 293, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-natalia-laurencikova-293", "datum_vydania": "2021-01-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Všeobecne nebezpečné a proti životnému prostrediu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-294.odsek-2", "nazov": "§ 294 ods. 2 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-294.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-294"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. c) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. i) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-382"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-294", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-371", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-382"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/414feb05-ee5e-4855-9ded-3f1c0a200572", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8718010257.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:8718010257.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:8718010257.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Tdo/28/2020\n8718010257\n27. 01. 2021\nJUDr. Martin Bargel\nECLI:SK:NSSR:2021:8718010257.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.\nPatrika Príbelského, PhD. a JUDr. Martina Piovartsyho na neverejnom zasadnutí konanom 27 januára\n2021 v Bratislave v trestnej veci obvineného MUDr. Q. Y. o dovolaní obvineného MUDr. Q. Y. podanom\nproti rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9To/13/2019, z 25. júla 2019 takto\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného MUDr. Q. Y. o d m i e t a.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Poprad, sp. zn. 5T/38/2018, z 26. septembra 2018 bol obvinený MUDr. Q.\nY. uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami\npodľa § 294 ods. 2 Trestného zákona, ktorého sa dopustil na skutkovom základe, že\nod bližšie nezistených hodín dňa 3. decembra 2016 do najmenej 08:30 hod. dňa 6. decembra 2016 v\nV. v uzamknutej plechovej pokladničke o rozmeroch 25,5cm x 17,5cm x 10cm s nalepeným papierovým\nštítkom a označením OV-SZD V., inventárne č. XXXX, držal krátku strelnú zbraň, česko-slovenskú\nsamonabíjaciu pištoľ ČZ, model 70, kalibru 7,65mm Browning, výrobného čísla XXXXXX, ktorú si\nzadovážil a držal napriek tomu, že povolenie na jej držanie nemal, pričom uzamknutú pokladničku so\nzbraňou dňa 6. decembra 2016 v čase okolo 04:00 hod. v V., na ulici S. č. XX ponechal pod schodmi\nv zadnej časti združeného objektu V., neštátnej ambulancie a predajne E., kde ju v čase okolo 08:30\nhod. našiel Q. B. z V., ktorý ju o 9:50 hod. odovzdal privolanej policajnej hliadke Obvodného oddelenia\nPZ Poprad.\nZa to bol obvinenému podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného\nzákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, výkon ktorého mu bol podľa § 51 ods.\n1 Trestného zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený za\nsúčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním obvineného v skúšobnej dobe podmienečného\nodsúdenia; podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd prvého stupňa určil obvinenému skúšobnú dobu\npodmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 4 písm. g)\nTrestného zákona obvinenému napokon uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v súčinnosti s\nprobačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému\nvýchovnému programu.\nKrajský súd v Prešove ako súd odvolací (rozhodujúc na podklade odvolania podaného obvineným)\nrozhodol rozsudkom, sp. zn. 9To/13/2019, z 25. júla 2019 tak, že postupom podľa § 321 ods. 1 písm.\nd), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Poprad v časti vo výroku o treste, pričom\nna základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvinenému uložil podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona\ns použitím § 38 ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia\nslobody vo výmere 3 (tri) roky, výkon ktorého mu bol podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 49\n\nods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu\nnad správaním obvineného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.\nPodľa § 51 ods. 2 Trestného zákona odvolací súd určil obvinenému skúšobnú dobu podmienečného\nodkladu výkonu trestu odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, pričom napokon podľa § 51 ods. 4 písm.\ni) Trestného zákona obvinenému uložil povinnosť zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.\nProti rozsudku krajského súdu podal obvinený prostredníctvom obhajcu dovolanie, argumentujúc\núdajným naplnením dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (zásadným\nspôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu) a podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného\nporiadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na\nnesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však\nnemôže dovolací súd meniť).\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku poukázal na relevantné\nčasti odôvodnenia rozsudkov tak okresného ako i krajského súdu, ktoré sa podľa jeho názoru s\njeho obhajobnou argumentáciou nevysporiadali dostatočným spôsobom. Práve nesplnenie podmienky\nriadneho odôvodnenia (najmä) rozsudku krajského súdu obvinený označil ako porušenie svojho práva\nna obhajobu zásadným spôsobom tak, ako to predpokladá označený dôvod dovolania, použijúc pritom\nanalógiu s právnym názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I.\nÚS 277/2019. Konkrétne, odvolací súd nedal obvinenému žiadne odpovede na niektoré z odvolacích\nnámietok, pričom zamenil niektoré z rozsudkov, ktoré obvinený pripojil k podanému odvolaniu a na\nktoré poukázal pri svojej obhajobnej argumentácii. Ak sa s takými návrhmi a prednesmi odvolací súd\nvôbec vyrovnal, neurobil tak riadne. Preto je obvinený názoru, že tak súd prvého stupňa ako aj odvolací\nsúd ,,neposkytli Dovolateľovi súdnu ochranu v súlade s požiadavkami podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na čl. 6 ods. 1 Dohovoru, rezignovali na jeho argumenty, alebo sa argumentmi Dovolateľa nezaoberali\nriadne a jeho prípad posúdili formalisticky\". S poukazom na uvedené obvinený označil odôvodnenie\n(najmä) rozsudku krajského súdu za arbitrárne, čo podľa jeho názoru zakladá naplnenie dovolacieho\ndôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Čo sa týka dôvodu dovolania podľa § 371 ods.\n1 písm. i) Trestného poriadku, obvinený dôvodil s poukazom na štyri samostatné množiny chýb, ktorých\nsa dopustili skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy:\n- porušili § 294 ods. 2 Trestného zákona, nakoľko nesprávne interpretovali pojem ,,zadovážiť\" tak,\nako je tento obsiahnutý v označenom ustanovení Trestného zákona a prisudzovali dovolateľovi aj\nzadovažovanie zbrane, hoci tento si zbraň preukázateľne nezadovažoval,\n- totožné ustanovenie Trestného zákona porušili aj v tom zmysle, že nesprávne právne posúdili skutok\nz pohľadu naplnenia materiálnej stránky daného trestného činu, konkrétne jeho objektívnej stránky,\n- namietaným skutkom nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu podľa § 294 ods. 2\nTrestného zákona a napokon,\n- nesprávne aplikovali § 38 ods. 3 a § 39 ods. 1 Trestného zákona pri ukladaní trestu obvinenému.\nV konkrétnostiach, vyššie citované okruhy dovolacích námietok viažucich sa k dovolaciemu dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku spočívajú v tom, že tak z obžaloby ako i výrokovej\nčasti rozsudku okresného súdu jasne vyplýva, že obvinený si mal zbraň aj zadovažovať. Obvinený\nv tejto súvislosti podrobne rozviedol dôvody a s tým súvisiace skutkové okolnosti, ktoré vylučujú\nmožnosť, že by si predmetnú strelnú zbraň zadovážil akýmkoľvek aktívnym (nie pasívnym) konaním.\nKrajský súd však uvedené vôbec nezohľadnil, pričom rovnako tak absolútne opomenul vysporiadať\nsa s trvaním faktickej držby zbrane obvineným spočívajúcej v časovom období troch dní. Obvinený\nďalej spochybnil materiálnu závažnosť jeho konania, ktoré bolo možné (aj s poukazom na skoršie\nzávery plynúce z českej judikatúry) právne kvalifikovať ako priestupok. Z toho dôvodu sa obvinený\ndomáhal pred krajským súdom práve tejto právnej kvalifikácie, a to aj s odkazom na princíp ultima ratio.\nKrajský súd však takúto argumentáciu obvineného posúdil ako účelovú bez toho, aby sa zaoberal jej\npodstatou v spojení s ostatnými okolnosťami skutku, pričom opomenul aj prípadné aplikovanie zásady\nin dubio pro reo. Obvinený dodal, že v konaní nedošlo ani k naplneniu subjektívnej stránky trestného\nčinu, k čomu pripojil podrobný opis s tým súvisiacich skutkových okolností (nevedel, čo sa nachádza\nvo vrecku s vestou, bol držiteľom zbrojného preukazu skupiny ,,D\", pri skutku absentuje materiálny\naspekt držby a i.). K uvedenému znovu pripojil obsiahle závery plynúce najmä z českej judikatúry\nako aj z už v dovolacom konaní predkladaných rozhodnutí Krajského súdu v Žiline. Poukázal aj na\nvýsledky znaleckého dokazovania, pričom sumarizujúc konštatoval, že tak okresný ako ani krajský súd\nna jeho totožné námietky vôbec nereagovali napriek tomu, že ich k tomu vyslovene vyzýval. Súdy\n\nvôbec nevykonali dokazovanie k okolnostiam, ako sa vôbec dostala strelná zbraň do vozidla, ktorým\ndisponoval obvinený, nakoľko obvinený od počiatku tvrdil, že sa do predmetného osobného motorového\nvozidla dostala cudzím pričinením a nie jeho aktívnym konaním. Napriek tomu sa počas celú dobu držby\nopakovane pokúšal zistiť, či zbraň patrí svedkovi S.. Obvinený v tejto súvislosti odkázal na ,,napätie/\nkonkurenciu\" a zjavný aplikačný problém medzi § 69 ods. 1 písm. a) alebo písm. d) zákona o zbraniach a\nstrelive v spojení s § 63 označeného zákona a § 294 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Táto konkurencia,\nresp. aplikačný problém spočíva v náleze a držbe cudzích zbraní alebo streliva a v čase, dokedy\nnálezca je povinný takýto nález nahlásiť na príslušné oddelenie PZ. Prijmúc argumentáciu okresného\na krajského súdu by bola podľa názoru obvineného trestne zodpovedná akákoľvek osoba, ktorá by\nnašla zbraň a išla by ju bezodkladne odovzdať na oddelenie PZ vozidlom a počas tejto cesty vozidlom\nna oddelenie PZ by príslušníci PZ našli vo vozidle nájdenú zbraň. Preto už len nález zbrane by bol\ntrestným činom, pretože od nálezu zbrane by ju nálezca nestihol odovzdať skôr, ako bol kontrolovaný\npríslušníkom PZ. Skutočnosť, že obdobné prípady sa dajú riešiť s ohľadom na okolnosti prípadu a\nv zmysle subsidiarity trestnej represie využitím správneho práva potvrdzujú aj obvineným označené\nrozhodnutia Okresného súdu Svidník a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Obvinený sa takisto\nv odvolaní výslovne domáhal aplikácie § 39 ods. 1 Trestného zákona, avšak krajský súd sa týmto\nargumentom nijak nevenoval a iba ,,opravil\" rozsudok okresného súdu vyššie uvedeným spôsobom.\nOkolnosti prípadu pritom podľa názoru obvineného zjavne opodstatňovali možnosť použitia § 39 ods. 1\nTrestného zákona, i. e. mimoriadneho zníženia trestu.\nĎalej sa obvinený domáhal v zmysle § 318 Trestného poriadku v spojení s § 283 ods. 5 Trestného\nporiadku prerušenia trestného stíhania z dôvodu uvedeného v § 283 ods. 5 Trestného poriadku, nakoľko\nmá za to, že § 294 ods. 2 Trestného zákona je v rozpore s:\n- čl. 49 Ústavy SR,\n- čl. 13 ods. 4 Ústavy SR ako aj\n- čl. 7 ods. 1 Dohovoru.\nPrípustnosť podaného návrhu na prerušenie konania obvinený odôvodnil s poukazom na ním uvádzanú\nduplicitnú úpravu ním spáchaného skutku. Inak povedané, skutok môže byť posúdený jednak ako zločin\nnedovoleného ozbrojovania podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona a súčasne aj ako priestupok na úseku\nzbraní a streliva podľa § 69 ods. 1 písm. a), resp. písm. d) zákona o zbraniach a strelive v spojení s §\n63 zákona o zbraniach a strelive. K tomu obvinený znova zopakoval svoje právne úvahy, v ktorých sa\nv podstate s poukazom na zásadu ultima ratio dožadoval miernejšieho postihu, nakoľko § 294 ods. 2\nTrestného zákona je v zjavnom rozpore s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko porušuje\nprincíp proporcionality, ktorého súčasťou je v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.\nzn. PL. ÚS 106/2011, aj tá skutočnosť, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý je ukladaný.\nNavrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že: ,,Rozsudkom Krajského súdu v Prešove\nzo dňa 25. júla 2019, sp. zn. 9To/13/2019, a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v § 2\nods. 9, § 319, § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ako aj § 39 ods. 1 v spojení s § 39 ods. 3 písm.\ne), § 294 ods. 2 Trestného zákona a v čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd, a to v neprospech obvineného MUDr. Q. Y., nar.: XX. W.\nXXXX, bytom: Q. XXXX/X, XXX XX V.. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. júla 2019, sp. zn.\n9To/13/2019, sa zrušuje. Zrušuje sa aj rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 26. septembra 2018,\nsp. zn. 5T/38/2018. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak\nvzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Okresnému súdu Poprad sa prikazuje,\naby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol\".\nK dovolaniu obvineného využijúc svoje právo podľa § 376 Trestného poriadku sa vyjadril prokurátor\nOkresnej prokuratúry Poprad, ktorý v podanom vyjadrení uviedol v podstate nasledovné (č. l. 487 spisu):\n,,V uvedenej trestnej veci ... Vám oznamujem, že mám za to, že skutok, ktorý sa kládol obžalovanému\nza vinu sa stal a tento spáchal obžalovaný. Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že Okresný súd\nv Poprade správne zistil skutkový stav, ako je uvedené aj v jeho rozsudku, sp. zn. 5T/38/2018, čo bolo\npotvrdené aj uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9To/13/2019, ktorým bol zmenený pôvodný\nrozsudok súdu prvého stupňa. Zároveň mám za to, že v uvedenom konaní nebolo zásadným spôsobom\nporušené právo na obhajobu v zmysle tvrdení uvedených v písomnom podnete odsúdeného. Vzhľadom\nk vyššie uvedenému navrhujem, aby dovolací súd preskúmal podané dovolanie a s poukazom na to,\nže v uvedenej veci je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku\nnavrhujem, aby súd v zmysle § 382 Trestného poriadku dovolanie odmietol, resp. v prípade určenia\ntermínu verejného zasadnutia dovolanie v zmysle § 392 Trestného poriadku zamietol\".\n\n+++\nNajvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal\nprocesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h)\nTrestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom zvoleného obhajcu [§ 369 ods.\n2 písm. b) Trestného poriadku, § 373 ods. 1 Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370\nods. 1 Trestného poriadku) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), spĺňa\nobsahové náležitosti uvedené v § 374 Trestného poriadku a dospel k záveru, že dovolanie obvineného\nje potrebné odmietnuť, pretože nie je dôvodné.\nNajvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nie je určený na\nnápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a\nhmotnoprávnych chýb. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená,\npreto predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability\nprávnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú z tohto\ndôvodu striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku\nnezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dovolací súd preto nie je povolaný na revíziu napadnutého\nrozhodnutia z vlastnej iniciatívy.\nZ ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v\nňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého\nrozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov\ndovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia\npodľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich\nsubsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012).\n+++\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nJednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení\n§ 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d),\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom\nspravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a\nprokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv\nosoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým\npredpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.\nZásada „práva na obhajobu\" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv\na záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného\nvýkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne\nzabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo\nsvojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné\nkonanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale\naj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje\nako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane\nzákladných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu\nmedzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.\nZásada „práva na obhajobu\" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:\n- právo obhajovať sa osobne, alebo\n- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\n- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú\nto záujmy spravodlivosti.\nKonštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného,\na jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie\n\nkaždého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú\njednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.\nPrípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení\nobvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na\nobhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o\nzásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v\njeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.\nObvinený v kontexte jeho trestnej veci ako skutočnosť napĺňajúcu dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku označil nedostatočné vysporiadanie sa s jeho odvolacími návrhmi, resp. s\njeho prednesmi vykonanými jednak v konaní pred súdom prvého stupňa ako aj pred odvolacím súdom.\nRozsudok krajského súdu má byť v dôsledku uvedeného ako taký nepreskúmateľný a jeho odôvodnenie\núdajne nesie znaky arbitrárnosti, pričom na niektoré odvolacie námietky obvineného, resp. jeho návrhy\nkrajský súd podľa názoru obvineného napokon ani vôbec nereagoval.\nDovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v\nkonaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo\nna spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom\núspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší\nžiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak\nsa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).\nTreba si uvedomiť, že súd nie je povinný vyhovieť návrhom strán na doplnenie dokazovania, lebo v\nzmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku a § 2 ods. 11 Trestného poriadku má v rámci rozsahu vlastnej\núvahy možnosť zvoliť vhodné dôkazné prostriedky na spravodlivé rozhodnutie.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti konštatuje, že z postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale i súdov\nnižších stupňov počas celého doterajšieho trestného konania nevyplýva, že by tieto neprejavili rešpekt\nk právam obvineného, najmä v súhrne k právu na spravodlivý proces a konanie uskutočňovali účelovo\nv jeho neprospech.\nNajvyšší súd poznamenáva, že nezistil, že by konanie vedené voči obvinenému bolo uskutočňované\nv rozpore s pravidlami práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru a konštatuje, že v\ntrestnom konaní (postupom orgánov činných v trestnom konaní či súdov) nedošlo k podstatnému zásadnému porušeniu procesných pravidiel tak konania pred súdom (všeobecne), ako ani osobitných\npravidiel upravujúcich proces dokazovania.\nČo sa týka samotnej podstaty s tým súvisiacich dovolacích námietok obvineného, najvyšší súd\nnezdieľa ani názor obvineného o akejsi ,,arbitrárnosti\" spočívajúcej v nedostatočnom vysporiadaní sa s\nnámietkami obvineného odvolacím súdom.\nV tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní\nnemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú\nrozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie\ndôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.\nJe tomu tak z dôvodu, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa\ntvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové\na právne závery súdu prvého stupňa. S podstatnými a pre vec rozhodujúcimi právnymi námietkami\nobhajoby sa riadne vysporiadal už súd prvého stupňa a pokiaľ vôbec nechal otvorenú nejakú spornú\notázku, táto bola s konečnou platnosťou v miere zodpovedajúcej „fér\" procesu, vyriešená na odvolacom\nsúde.\nO uvedenom svedčí konštatovanie obsiahnuté v úvode ,,analytickej\" časti odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu, keď tento pred tým, než pristúpil k vysporiadavaniu sa s odvolacími námietkami\nobvineného uviedol, že: ,,k samotnej argumentácii odvolateľa krajský súd musí konštatovať, že\n\nnejde o nové skutočnosti. Tieto skutočnosti boli prednášané už v štádiu dokazovania na hlavných\npojednávaniach ...\" (vid str. 6 ods. štvrtý rozsudku krajského súdu). Ak následne najvyšší súd v detailoch\nporovnal dovolanie obvineného s obsahom rozsudkov tak súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho\nsúdu dospel k záveru, že mu nie je zrejmý dôvod, na základe ktorého obvinený usúdil, že s jeho\nargumentáciou sa označené súdy vysporiadali nedostatočne. Najmä krajský súd sa v tomto prípade\npodrobne zaoberal postupným spôsobom s jednotlivými obhajobnými námietkami, počínajúc súladom\nprávnej vety s obsahom skutkovej vety (ktorá síce skutočne obsahuje aj kvalifikačný znak ,,zadovážil\",\navšak vo vete právnej je správne uvedené ,,len\" držanie zbrane bez povolenia), rovnako tak sa podrobne\nvysporiadal s objektívnou i subjektívnou stránkou žalovaného skutku ako aj s argumentáciou obvineného\nohľadom možnosti aplikácie materiálneho korektívu s poukazom na § 10 ods. 2 Trestného zákona, v\ndôsledku čoho dospel k negatívnemu záveru.\nPodľa názoru dovolacieho súdu rozsudok okresného súdu i krajského súdu a ich odôvodnenie\nzodpovedajú kritériám v § 168 Trestného poriadku. Povedané inými slovami: nie je v rozpore s ústavnými\ni zákonnými zárukami spravodlivého súdneho procesu, ak odvolací súd v opravnom konaní čo aj len\nstručným konštatovaním odkáže na závery, ktoré v rámci konania pred súdom prvého stupňa ustálil\nokresný súd, ak si tieto ako zákonné a vecne správne osvojil.\nNajvyšší súd považuje právne závery odvolacieho súdu za dostatočne preskúmateľné, nakoľko tento\njednak: i) dostatočne zreteľne a jasne skutkovo vymedzil predmet konania, ii) po tomto vymedzení\npodal jasný a zrozumiteľný výklad konkrétnych právnych predpisov, z ktorých pri hodnotení jednak\nrozsudku súdu prvého stupňa ako aj odvolacích námietok vychádzal, pričom neopomenul vyjadriť\nvlastnú interpretáciu ním vykonaného logického a myšlienkového postupu, ktorým sa spravoval pri\nhodnotení námietok obvineného a napokon iii) zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom odôvodnil\njeho právne závery týkajúce sa opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti záverečného úsudku súdu\ntak, ako je tento vyjadrený vo výrokovej časti rozsudku.\nČo sa týka odkazu na obvineným pripojenú judikatúru (menovite rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.\nzn. 1To/12/2014), na ktorú odkázal v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa a s ktorou\nsa krajský súd vysporiadal nedostatočne keď len stručne skonštatoval, že označené rozhodnutie sa\ntýka ,,diametrálne odlišného prípadu\", tak k tomu je potrebné uviesť nasledovné:\nNajvyšší súd sa oboznámil s obsahom označeného rozhodnutia krajského súdu a už po jeho\nzbežnom prezretí je na prvý pohľad zrejmé, že v konkrétnej veci išlo jednak o skutkovo úplne\ninú situáciu, no zároveň je obvineným označená pasáž odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu\nv Žiline v zásade pomerne výrazne vytrhnutá z kontextu. V príslušnej veci totiž vôbec nedošlo k\nuplatneniu materiálneho korektívu s poukazom na § 10 ods. 2 Trestného zákona, ale k uloženiu\nnepodmienečných trestov odňatia slobody, pričom najvyššiemu súdu sa rovnako žiada dodať, že\npredmetom odvolacieho konania je v prvom rade vymedzený prieskum skutkového a právneho stavu\nplatného v dobe prvostupňového rozhodovania, pričom do úvahy sa berú i skutkové okolnosti a\nprávne závery, ktoré prípadne existujú aj po vydaní rozsudku súdu prvého stupňa. Uvedené v spojení\nso skôr vyššie podrobne opísanými princípmi jednoty dvojinštančného súdneho konania a s tým\nsúvisiacimi požiadavkami pre odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní treba vykladať\nza súčasného prihliadnutia na konkrétne okolnosti prípadu tak, že odvolací súd skrátka nemôže bez\nďalšieho ,,skĺznuť\" do filipiky s každým odvolacím argumentom obvineného. O to viac, ak rovno niekoľko\nz argumentov obvineného predstavujú odkazy na súdne rozhodnutia. Ak by tak odvolací súd postupoval,\nnajvyšší súd si nevie predstaviť dĺžku odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom je s mierou\nrozumnej istoty dôvodné predpokladať, že by takéto rozhodnutie bolo asi len ťažko prehľadné a\nzrozumiteľné, teda preskúmateľné. Naopak, prijmúc argumentáciu obvineného by paradoxne došlo k\nním namietanej potenciálnej nepreskúmateľnosti prakticky každého rozhodnutia vydaného v opravnom\nkonaní, ak by osobou podávajúcou opravný prostriedok bola predkladaná obsiahla právna alebo\nskutková argumentácia, ktorá by automaticky zakladala povinnosť súdu vyrovnať sa s akoukoľvek, hoci\nlen parciálne súvisiacou skutkovou alebo právnou otázkou nastolenou oprávnenou osobou. Najvyšší\nsúd s odkazom na uvedené preto opätovne zdôrazňuje, že odvolací súd nemá odpovedať na všetky\notázky, ale len na tie, ktoré sú z hľadiska jeho rozhodovania aj skutočne významné.\nČo je však podstatné: v danom prípade sa odvolací súd argumentačne vysporiadal so všetkými vecne\nrelevantnými námietkami obvineného, čo ostatne platí aj o ,,opomenutí\" jeho argumentácie, resp. návrhu\n\nna prípadnú aplikáciu § 39 a nasl. Trestného zákona. Odvolací súd totiž jasne, precízne a zrozumiteľne\nodôvodnil výrok o uloženom treste a vysvetlil, prečo pristúpil k jeho modifikácii v porovnaní s trestom\nuloženým v rozsudku súdu prvého stupňa. Ak v zostávajúcom rozsahu odkázal na právne úvahy súdu\nprvého stupňa, s ktorými sa ako vecne správnymi stotožnil, opätovne ide o ústavne úplne konformný\npostup, nakoľko uvedené predstavuje plastickú ilustráciu ,,nepotrebnosti\" duplicitného opakovania tých\nprávnych záverov, ktoré boli vyslovené už v skoršom konaní pred súdom prvého stupňa a ktoré si ako\nzákonné a správne osvojil aj odvolací súd. Ak odvolací súd takto jasne a zrozumiteľne odôvodnil aj\nvýrok o uloženom treste, nepriamo tým odpovedal obvinenému aj na otázku, prečo nepristúpil k použitiu\npríslušných ustanovení o mimoriadnom znížení trestu ako sú tieto obsiahnuté v § 39 a nasl. Trestného\nzákona tak, ako navrhoval obvinený.\nNajvyšší súd dopĺňa, že dovolaním možno rozhodnutie napadnúť len v takom prípade, ak bol\nobvinenému uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh\ntrestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa [§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku].\nZákon vo vzťahu k výroku o treste upravuje v § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dva dovolacie\ndôvody (pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku chybného výroku o vine).\nPodľa uvedeného ustanovenia možno dovolanie podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej\ntrestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa\n(obdobne 2Tdo/29/2012).\nUvedený spôsob vymedzenia dovolacích dôvodov vo vzťahu k rozhodnutiu o treste potom vylučuje\npoužiť ako dôvod dovolania tak ustanovenie § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, ako ani žiaden\nz dostupných dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku výlučne poukázaním\nna skutočnosť, že súdy pri ukladaní trestu nepoužili ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu odňatia\nslobody.\nZ obsahu podaného dovolania je pritom zrejmé, že obvinený nepriamo naznačuje pochybenie oboch\nvo veci skôr konajúcich a rozhodujúcich súdov práve označeným postupom, čo je ale v zmysle obsahu\npredchádzajúceho odseku skutočnosťou, ktorú nemožno podrobiť dovolaciemu prieskumu.\nS ohľadom na uvedené možno uzatvoriť, že najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na\nnesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\nPri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy\nviazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom\ndovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku.\nVo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete\nvýroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky\nskutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam\nsúdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej\ninštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je\noprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní\nsám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery\nmôže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je\nodvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.\nNesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí\nkvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok\nvykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného\nčinu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia\nhmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený\n\npod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad\n(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.\nNesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie\nokolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie\nzbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného, § 30 - plnenie\núlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona - premlčanie trestného\nstíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu § 41 Trestného\nzákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia slobody na doživotie (§ 47 a nasl.\nTrestného zákona) a pod.\nObvinený v podanom dovolaní v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku argumentoval podrobným rozborom dôkazného stavu ako aj hodnotením vykonaných dôkazov\na vyslovil vlastné právne hodnotenia a závery - odlišné od tých, ktoré boli prijaté skôr vo veci konajúcimi\na rozhodujúcimi súdmi a ďalej polemizoval s naplnením objektívnej a subjektívnej stránky skutkovej\npodstaty žalovaného skutku a zároveň konštatoval aj nesúlad skutkovej vety s právnou vetou spočívajúci\nv tom, že skutková veta v sebe poníma aj predpoklad ,,zadováženia\" si zbrane.\nV prípade podania dovolania obvineným nie je najvyšší súd odvolacím súdom a má doslova zakázane\nopätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho prehodnocovať vykonané\ndôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie - viď veta za bodkočiarkou\nv § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemôže byť naplnený poukazom\nobvineného na to, že nebola v konaní ,,správne\" preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna,\nresp. objektívna stránka trestného cˇinu s odkazom na ním uvádzanú vlastnú interpretáciu skutkového\ndeja. Subjektívna stránka totiž predstavuje vnútorný vztˇah páchatelˇa k spáchanému trestnému cˇinu,\nktorý nie je možné skúmatˇ priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v\njeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. A práve konanie uvedené v\npredchádzajúcej vete je následne možné plynulo ,,pretaviť\" do jedného z prvkov objektívnej stránky\ntrestného činu, ktorú predstavujú okrem konania i následok a príčinný vzťah (kauzálny nexus) medzi\nkonaním a následkom. Pri páchaní trestného činu ide vždy o ľudské konanie (resp. opomenutie konania),\ni. e. prejav vôle trestnoprávne zodpovedného subjektu vo vonkajšom svete, ktoré v sebe poníma tak\nvôľovú - vnútornú - zložku (psychické pochody, myšlienky a rozhodnutia páchateľa) ako aj fyzickú vonkajšiu - zložku (táto sa prejavuje buď aktívnym pohybom, resp. zdržaním sa takého ,,pohybu\" formou\nopomenutia).\nZ uvedeného je zrejmé, že ak nie je v dovolacom konaní možné skúmať vnútorný vzťah páchateľa\nk spáchanému trestnému činu, nemožno prirodzene skúmať ani prejav tohto vnútorného vzťahu\ndemonštrovaného v konkrétnom konaní páchateľa (objektívnej stránke). V danom prípade sú oba vyššie\noznačené obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu jasne a zreteľne vyjadrené v skutkovej\nvete rozsudku súdu prvého stupňa.\nDovolací súd v rámci svojej rozhodovacej praxe už ustálil, že ak by záver orgánu činného v trestnom\nkonaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť\n(úmysel, motív, konanie, následok a pod.) považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími\ndôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, odporovalo\nby to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie\nposudzovanie a akési ,,prehodnocovanie\" správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.\nMožno súhlasiť s obvineným, že súd prvého stupňa skutočne v skutkovej vete uviedol nielen držbu\nstrelnej zbrane, ale aj jej zadováženie. Podstatné však je, že takto formulovaný skutok následne správne\nkvalifikoval, o čom svedčí jednak obsah právnej vety, ako aj použitá právna kvalifikácia. Napokon, s\ntotožnou odvolacou námietkou sa už precízne vysporiadal odvolací súd; najvyšší súd napriek tomu\nopakuje, že aj keď skutková veta obsahuje pojem ,,zadovážil\", nadväzujúca právna veta už konkretizuje\nkonanie obvineného ako ,,držal strelnú zbraň bez povolenia\".\n\nPrávnej kvalifikácii takto zisteného skutku rovnako nemožno nič vytknúť, nakoľko podľa § 294 ods.\n2 Trestného zákona, kto sebe alebo inému vyrobí, dovezie, vyvezie, prepraví, zadováži, alebo drží\nstrelnú zbraň, jej súčasť alebo komponent bez povolenia alebo bez označenia zbrane určeného na jej\nidentifikáciu podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, alebo takú činnosť\nsprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.\nAko je z predchádzajúceho odseku zrejmé, skutková podstata označeného trestného činu je s poukazom\nna použitie spojky ,,alebo\" formulovaná alternatívne. Inými slovami povedané, postačuje, že je naplnený\nniektorý z rovnakého druhu znakov skutkovej podstaty.\nInými slovami: ak môže byť objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu naplnená viacerými\nalternatívnymi spôsobmi konania, tak skutočnosť, že v skutkovej vete (opis skutku) je uvedený omylom\n„naviac\" jeden z možných alternatívnych spôsobov konania, ktorý nebol preukázaný, avšak je zároveň\nsprávne uvedený ten spôsob konania, ktorý preukázaný skutočne bol, nemožno hovoriť o nesprávnom\nprávnom posúdení skutku, ak následne právna veta tento preukázaný spôsob konania reflektuje. Aj v\ntakomto prípade totiž platí, že daný skutok je právne kvalifikovaný v súlade s príslušným ustanovením\nhmotného práva.\nS poukazom na uvedené najvyšší súd námietku obvineného ohľadom nesprávnej právnej kvalifikácie\nzisteného skutku nemohol akceptovať a vyhodnotil ju ako nedôvodnú.\nK zostávajúcej dovolacej námietke obvineného, ktorou sa domáhal aplikácie princípu ultima ratio s\npoukazom na zásadu subsidiarity trestnej represie najvyšší súd uvádza nasledovné:\nPokiaľ zákonodarná moc označila určité konanie za protiprávne (zločiny a obzvlášť závažné zločiny)\nbez možnosti úvah, či za istých okolností (pri prečine materiálny korektív) protiprávnym nie sú, potom i\nsúdna moc musí rešpektovať vôľu zákonodarcu. Ak by súdna moc „oslobodzovala\" zločiny a obzvlášť\nzávažné zločiny s odkazom na princíp ultima ratio, potom by sa mohla harmónia vzájomnej kontroly a\nrozdelenia právomoci zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci narušiť, pretože súdna moc by sama tvorila,\nresp. pretvárala zákony v rozpore s tým, ako ich prijala zákonodarná moc. Preto aj aplikácia princípu\nultima ratio v trestnom konaní musí mať isté pravidlá, ktoré nemôžu byť založené na svojvoľnom výklade\nzákona súdom. Z toho vyplýva, že princíp ultima ratio možno aplikovať v rámci trestného konania vždy\nlen v súlade s ustanoveniami Trestného zákona a Trestného poriadku.\nNajvyšší súd už vyslovil (R 96/2014), že princíp ultima ratio možno uplatniť len prostredníctvom\nmateriálneho korektívu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda len pri prečinoch. Toto pravidlo je vo\nvzťahu k prečinom plne opodstatnené, pretože súdna moc na aplikáciu princípu ultima ratio použila\nzákonodarcom deklarovanú možnosť za istých okolností nepovažovať za protiprávne konanie, ktoré sa\nako protiprávne javí z dôvodu naplnenia všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho\nprečinu.\nZ obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu je zrejmé, že\nobvinený bol právoplatne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania\na obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona. Dotknutý trestný čin je prečinom\nlen v prvom odseku; v ostatných odsekoch je zločinom. Preto prípadné použitie materiálneho korektívu\ns poukazom na § 10 ods. 2 Trestného zákona neprichádza do úvahy rovnako, ako je z materiálneho\nhľadiska vylúčené prípadné miernejšie (subsidiárne) posúdenie žalovaného skutku ako priestupku\nna úseku zbraní a streliva. O to viac, ak dovolaciemu súdu s poukazom na vyššie podrobne\nvysvetlený ,,zákaz\" skúmania správnosti a úplnosti zisteného skutku tak, ako je tento zakotvený v §\n371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku, nezostáva nič iné len skonštatovať, že\nsúd prvého stupňa ako i odvolací súd správne ustálili, že konanie obvineného napĺňa všetky obligatórne\nznaky skutkovej podstaty zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294\nods. 2 Trestného zákona.\nNajvyšší súd zároveň v zmysle uvedeného poskytol obvinenému aj odpoveď na jeho návrh na prerušenie\ntrestného stíhania, ktorý považoval s poukazom na vyššie vyjadrené za bezpredmetný.\n\nŽiada sa dodať, že odôvodnenie formulovaného ,,návrhu\" sa naviac najvyššiemu súdu javilo ako\npomerne zmätočné. Vo svojej podstate ide o argumentáciu zhodnú s už skôr obvineným predostretými\nnámietkami, ktorými sa domáhal použitia materiálneho korektívu, resp. ,,znovuzváženia\" alternatívy\nposúdenia skutku subsidiárnym spôsobom odlišným od následku spojeného s trestnou represiou\nv zmysle Trestného zákona (zohľadnenie dĺžky držby strelnej zbrane, k čomu pripojil vlastnú\ninterpretáciu ,,príliš prísneho\" ustanovenia § 294 ods. 2 Trestného zákona).\nPreto najvyšší súd nezistil naplnenie ani dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku.\nSo zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie obvineného MUDr. Q. Y. odmietol, pretože je zrejmé,\nže nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.\nToto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}