{"guid": "049d0ea6-b886-46c9-8142-de5b98a48606:e5c340a9-86ab-47fd-92a0-8d46e77f484a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8708211794.1", "spisova_znacka": "5Cdo/91/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/91/2018 z 22. 4. 2021", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. apríla 2021, sp. zn. 5Cdo/91/2018, ECLI:SK:NSSR:2021:8708211794.1", "identifikacne_cislo": "8708211794", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "datum_vydania": "2021-04-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e5c340a9-86ab-47fd-92a0-8d46e77f484a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8708211794.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:8708211794.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:8708211794.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/91/2018\n8708211794\n22. 04. 2021\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2021:8708211794.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Q. W., trvale bytom V. XXXX/XX, XXX XX R., proti\nžalovanému Okresnému stavebnému bytovému družstvu Poprad, so sídlom Moyzesova 3368/25, 058\n01 Poprad, IČO: 36 168 815 právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners s. r. o.,\nso sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, o zaplatenie mzdy a náhrady mzdy s prísl., vedenom\nna Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 20C/144/2008, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského\nsúdu v Prešove z 21. júna 2017 sp. zn. 2CoPr/2/2016, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalovaného o d m i e t a.\nŽalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Poprad (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) v poradí druhým\nrozsudkom z 8. marca 2016 č. k. 20C/144/2008-231 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť sumu 5.200,29\nEur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté\npo právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (druhý výrok).\nVykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovi riadne vznikol u\nžalovaného pracovný pomer k 26. máju 2005, a to v zmysle pracovnej zmluvy, ktorú za žalovaného\npodpísal Q.. E., ktorý bol preukázateľne v tejto dobe riaditeľom správy žalovaného, a teda osobou\noprávnenou za žalovaného uzatvárať pracovné zmluvy. Podľa výpisu z obchodného registra z 8. júna\n2005 a 11. augusta 2005, štatutárnym orgánom OSBD Poprad bolo predstavenstvo a predsedom\npredstavenstva bol N.. V. C. so vznikom funkcie od 27. apríla 2005. Na základe kompetencií\npredstavenstvo OSBD Poprad ako štatutárny orgán družstva písomne poverilo vedúceho zamestnanca\nOSBD Poprad I. Z. dňa 19. augusta 2005, aby ako vedúci kancelárie predstavenstva OSBD zastupoval\nžalovaného v plnom rozsahu. Na základe toho vedúci kancelárie predstavenstva OSBD Poprad I. Z.\nodvolal z funkcie dovtedajšieho riaditeľa správy Q.. N. E.. Následne menovacím dekrétom vymenoval\ndo funkcie riaditeľa správy OSBD Poprad Q.. N. N.. Po vymenovaní do funkcie riaditeľa správy OSBD\nQ.. N. N. uzatvoril aj dodatok č. 1 k pracovnej zmluve 15. decembra 2005, ktorým sa pracovný pomer\nna dobu určitú zmenil na pracovný pomer na dobu neurčitú.\nSúd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu, že ako radový zamestnanec uzatvoril v dobrej\nviere pracovnú zmluvu so zamestnávateľom OSBD Poprad v jeho sídle a uzatváral ju podľa svojho\npresvedčenia a vedomostí s legitímnym riaditeľom správy družstva Q.. N. N., ktorého poznal ako riaditeľa\nuž predtým, nakoľko aj pod jeho vedením už pred 25. májom 2006 pracoval na OSBD Poprad na\nMoyzesovej ulici ako vrátnik - informátor. O pracovnej pozícií Q.. N. N. nemal žalobca pochybnosti. Čo sa\ntýka otázky, či došlo k okamžitému ukončeniu pracovného pomeru žalobcu na základe listu žalovaného\nz 31. augusta 2005, súd prvej inštancie poukázal na to, že ohľadom splnomocnenia a oprávnenia\nkonať za žalovaného mal I. Z., resp. riaditeľ správy OSBD Q.. N. N.. Z výpisu z obchodného registra\nžalovaného vyplývalo, že v čase podpisu oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru žalobcu\nnebol Q.. I. zapísaný ako prokurista spoločnosti žalovaného. Nebolo preukázané, kto oznámenie o\n\nokamžitom skončení pracovného pomeru podpísal. Žalobca tak mohol mať pochybnosti o správnosti a\nplatnosti tohto podania, mohol sa tiež domnievať, že ide o nulitný právny úkon bez právnych následkov.\nŽalovaný nepreukázal splnenie podmienky prejednania okamžitého skončenia pracovného pomeru so\nzástupcom zamestnancov. Bolo tiež zistené, že odo dňa 2. augusta 2006 osoby vystupujúce v mene\nOSBD Poprad opakovane bránili zamestnancom OSBD Poprad, vrátane žalobcu, vstúpiť na pracovisko\ndo sídla zamestnávateľa. Žalobca tak objektívne nemal možnosť vykonávať prácu pre iné prekážky na\nstrane zamestnávateľa. Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že existujú právoplatné rozhodnutia súdu,\na to aj odvolacieho súdu, z ktorých vyplýva, že personálne turbulencie, či vzájomné dohadovanie sa\nosôb, ktoré chcú či môžu konať za žalovaného, nemôže byť na ujmu zamestnanca obzvlášť v prípade,\nkedy je niektorou zo skupín, ktorá má prístup do sídla žalovaného, bránené v prístupe na pracovisko a\nvýkone práce. Pokiaľ teda žalovaný znemožnil žalobcovi riadny výkon práce, ide o prekážky na strane\nžalovaného ako zamestnávateľa a tento stav nemôže byť na ujmu zamestnanca.\nPreto súd prvej inštancie žalobe vyhovel, priznal žalobcovi nárok na zaplatenie mzdy za mesiace jún júl 2006, ktorá mu nebola vyplatená a následne od augusta 2006 do júla 2007 priznal žalobcovi nárok\nna náhradu mzdy v súlade s § 134 Zákonníka práce.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 21. júna 2017 sp. zn. 2CoPr/2/2016\nrozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvý výrok) a stranám sporu nepriznal náhradu\ntrov odvolacieho konania (druhý výrok).\nPrávne svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil poukazom na ustanovenie § 118 ods. 1 - 3, § 134\nods. 1, 2, § 47 ods. 1, § 70, § 38 ods. 1 Zákonníka práce a vecne tým, že žalobca žiadal o zaplatenie\nnevyplatenej mzdy za mesiac jún a júl 2006 a náhradu mzdy v sume dosahovaného priemerného\nzárobku za obdobie mesiacov august 2006 až júl 2007, pričom poukázal na existenciu pracovného\npomeru, ktorý vznikol uzatvorením pracovnej zmluvy z 26. mája 2005 na dobu určitú, a to na obdobie\njedného roka s tým, že došlo opätovne k uzatvoreniu pracovnej zmluvy dňa 25. mája 2006 na dobu\nurčitú do 26. mája 2007 v spojení s jej dodatkom zo dňa 19. apríla 2007 na neurčitú dobu, s miestom\nvýkonu práce OSBD Poprad, so sídlom Moyzesova 25 v Poprade, s dohodnutým druhom práce, vrátnik\n- informátor Okresného stavebného bytového družstva Poprad.\nOdvolací súd v odôvodnení uviedol, že ak žalovaný poukazuje na výpis z obchodného registra\nspoločnosti žalovaného a skutočnosť, že predsedom predstavenstva žalovaného bola do 28. apríla 2005\niná osoba, a teda, že Q.. N.R. nebol oprávnenou osobou na uzavretie pracovnej zmluvy so žalobcom bolo\npotrebné zdôrazniť, že Zákonník práce chráni dobromyseľných zamestnancov tým, že ak neplatnosť\nprávneho úkonu nespôsobili, nemôže im byť na ujmu (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce). Zároveň podľa §\n10 ods. 2 Zákonníka práce nebolo zistené, aby žalobca vzhľadom na všetky okolnosti mohol pri všetkej\nopatrnosti vedieť, že riaditeľ správy družstva nebol riadnym povereným zástupcom a zamestnancom\nžalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal tiež na ustanovenie § 15 Obchodného zákonníka,\npodľa ktorého, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na\nvšetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Ak osoba svojim konaním prekročí rozsah\npoverenia podľa ods. 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení\nrozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť. Podľa §\n16 Obchodného zákonníka, podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla\ntretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená.\nŽalobca mal preto v zmysle uvedeného nárok na zaplatenie mzdy za obdobie júna a júla roku 2006.\nAk od augusta 2006 nebolo umožnené vstupovať žalobcovi do sídla OSBD Poprad, podľa § 142 ods. 3\nZákonníka práce sa jednalo o inú prekážku na strane zamestnávateľa a podľa citovaného ustanovenia\nmá žalobca nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku za obdobie od augusta\n2006 do júla 2007 v zmysle podaného návrhu. Pokiaľ ide o výšku nevyplatenej mzdy a náhrady mzdy za\nspomínané obdobie, túto žalobca uplatnil v zmysle výpočtov vyhotovených C. C., ktorá ich realizovala na\nzáklade zmluvy o spracovávaní personalistiky a miezd uzatvorenej 16. augusta 2005 s objednávateľom\n- Okresným stavebným bytovým družstvom Poprad, keď prílohou tohto výpočtu boli kópie mesačných\nvýplatných pások žalobcu za dané obdobie. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že vzhľadom na postoj\nžalovaného, ako aj samotného žalobcu, ktorý sa už v ďalšom období (po auguste 2007) nedomáhal\nzamestnania u žalovaného sa javilo, že pracovný pomer vo vzťahu medzi nimi bol konkludentne\nukončený.\nV závere odvolací súd poukázal na to, že neprihliadol na argumentáciu žalovaného, ktorý v konaní\ntvrdil, že pracovný pomer so žalobcom bol ukončený formou okamžitého skončenia listom z 31. augusta\n2005, a to podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Bolo totiž zrejmé, že žalobca túto písomnosť\nneprevzal a žalovaný nepreukázal jej doručenie spôsobom predpokladaným v ustanovení § 38 ods.\n\n1 Zákonníka práce. Ak zamestnávateľ doručuje písomnosti poštou, musí ich poslať ako doporučenú\nzásielku do vlastných rúk (do pozor. R 9/1985).\nSo zreteľom na všetky tieto dôvody tak odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny\npostupom podľa § 387 ods. 1 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dňa 14.09.2017 prostredníctvom\nsvojho právneho zástupcu dovolanie, v ktorom žiadal, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu\nzrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, a zároveň, aby uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy\nkonania do troch dní od právoplatnosti uznesenia.\nPrípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. V dovolaní\nuviedol, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil a nesprávne aplikoval ustanovenia § 17 ods.\n3, § 10 ods. 2 Zákonníka práce a § 15 Obchodného zákonníka. Podľa dovolateľa bola odvolacím\nsúdom nesprávne právne posúdená otázka, či Q.. N. N. bol riaditeľom správy, a teda bol a mohol\nbyť povereným zamestnancom žalovaného. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na tú skutočnosť, že\nN.. V. C. nemohol riadne udeliť plnú moc I. Z. dňa 19. augusta 2005, nakoľko 27. apríla 2005 nebol\npredsedom predstavenstva žalovaného, a teda ani I. Z. nemohol na základe takto udelenej plnej moci\nriadne vymenovať za riaditeľa správy Q.. N. N.. Ak odvolací súd argumentoval, tým že pri uzatvorení\npracovnej zmluvy zo dňa 25. mája 2006 žalobca nemohol vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vedieť,\nže riaditeľ správy družstva nebol riadnym povereným zástupcom a zamestnancom zamestnávateľa, tak\nsa dovolateľ s predmetnou argumentáciou nestotožnil, nakoľko žalobca ako aj jeho zástupca, ako to\nvyplynulo z dokazovania, sa zúčastnil stretnutia, kde predseda predstavenstva oznámil mená členov\npredstavenstva ako aj meno riaditeľa správy. Podľa názoru dovolateľa zamestnanec túto skutočnosť\nnemôže ignorovať a sám si vyvodiť iné závery o tom, kto je členom predstavenstva a riaditeľom správy\nžalovaného, teda osobami, ktoré v zmysle ustanovenia § 9 a § 10 Zákonníka práce v pracovnoprávnych\nvzťahoch uskutočňujú právne úkony.\nPrávnu otázku naformuloval spôsobom, či konanie osoby, ktorá nie je oprávnená konať za\nzamestnávateľa zaväzuje zamestnávateľa vo vzťahu k osobe, voči ktorej tento úkon smeroval, ak táto\nosoba o tejto skutočnosti objektívne vedela. Mal za to, že dovolací súd sa pri svojej rozhodovacej\nčinnosti nezaoberal otázkou, či je možné aplikovať ustanovenia § 10 ods. 2 Zákonníka práce s poukazom\nna ustanovenia § 9 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v prípade, že osoba, ktorá nie je zamestnancom\nžalovaného, uzatvorí pracovnú zmluvu s treťou osobou a takýto právny úkon zamestnávateľa zaväzuje,\naj keď zákonom predpísaným spôsobom neprejavil vôľu takýto právny úkon uskutočniť. V závere\nargumentoval tým, že ustanovenie § 10 ods. 2 s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce\nnie je možné aplikovať, ak nie je preukázané, že poverený zamestnanec je skutočne zamestnancom\nzamestnávateľa. V danom prípade je nevyhnutné zohľadniť objektívne hľadisko o tom, kto bol riaditeľom\nsprávy a nie subjektívny pocit zamestnanca, ktorý navyše nerešpektoval pokyn svojho nadriadeného.\n4. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhoval, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné\nzamietol.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v\nktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti,\npričom zistil, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n6. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n7. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n\n8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).\nV dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ\nvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť\nsa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa,\nsa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za\nsplnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane\ndovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže\nuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Na týchto záveroch\nzotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu (1Cdo/54/2018, 2Cdo/33/2017, 3Cdo/33/2017,\n4Cdo/54/2018, 5Cdo/104/2017, 7Cdo/29/2018, 8Cdo/140/2017).\n10. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, teda tvrdil, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho\nsúdu nebola vyriešená. Právnu otázku naformuloval dovolateľ spôsobom, či konanie osoby, ktorá nie\nje oprávnená konať za zamestnávateľa, zaväzuje zamestnávateľa vo vzťahu k osobe, voči ktorej tento\núkon smeroval, ak táto osoba o tejto skutočnosti objektívne vedela.\n11. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\nprocesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom).\n12. K dovolateľom nastolenej otázke dovolací súd uvádza, že riešenie právneho posúdenia viazanosti\nzamestnávateľa konaním osoby, ktorá nie je oprávnená konať za zamestnávateľa vo vzťahu k osobe,\nvoči ktorej tento úkon smeroval v prípade, že táto osoba mala o tejto skutočnosti objektívnu vedomosť,\nnebolo otázkou právnou, od ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. V odôvodnení rozsudku v\nbode 15. odvolací súd jednoznačne uvádza, že podľa § 10 ods. 2 Zákonníka práce nebolo zistené, aby\nžalobca vzhľadom na všetky okolnosti mohol pri všetkej opatrnosti vedieť, že riaditeľ správy družstva\nnebol riadnym povereným zástupcom a zamestnancom žalovaného. Odvolací súd právnu otázku\nnastolenú dovolateľom neriešil, nakoľko z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k odlišnému\nskutkovému záveru. Rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo založené na tejto otázke, odvolací súd sa\nplne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu.\n13. Dovolací súd už len poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal\nslúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom\nkonaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože\n(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať\ndokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených\nsúdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie\nskutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej\ninštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým\nstavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní\n\nskutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018).\nSkutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje so spôsobom hodnotenia dôkazov, rozporuje zistený skutkový\nstav a polemizuje so závermi súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, nezakladá prípustnosť dovolania.\n14. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je\nprípustné, a preto ho odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.\n15. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade si žalobca v dovolacom konaní náhradu trov konania\nneuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli (jediný úkon, ktorý\nvykonal žalobca, bolo vyjadrenie k dovolaniu, ktoré písal žalobca). Dovolací súd mu preto náhradu trov\ndovolacieho konania nepriznal (rovnako rozhodol najvyšší súd aj vo veci 7Cdo/4/2017, 7Cdo/14/2018,\n6Cdo/1/2018).\n16. V návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého dovolaním dovolateľ neuviedol nijaké\ndôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal dovolací súd jeho návrhu vyhovieť (§ 444 ods. 1\nCSP).\n17. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}