Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/31/2019 z 24. 3. 2021 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2021, sp. zn. 10Asan/31/2019, ECLI:SK:NSSR:2021:8018200604.1 Najvyšší súd | 10Asan/31/2019 | ECLI:SK:NSSR:2021:8018200604.1 | 2021-03-24 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 22 ods. 1 písm. k) zákona č. 372/1990 Zb., § 22 ods. 1 písm. l) zákona č. 372/1990 Zb., § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 8/2009 Z. z., § 38 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9fc4e002-d98d-4dcb-9856-3297270d9da6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8018200604.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Asan/31/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8018200604
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:8018200604.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: N..
H. X., bytom W. XXXX/XX, Ľ., zastúpeného spoločnosťou Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s r.
o., so sídlom Puškinova 16, Prešov, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove,
Krajský dopravný inšpektorát, so sídlom Pionierska 33, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného Č.p.: KRPZ-PO-KDI3-43/2018-P z 2. augusta 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 6Sa/22/2018-53 z 5. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 6Sa/22/2018-53 z 5. júna 2019 podľa § 190 Správneho
súdneho poriadku zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného Č.p.: KRPZ-PO-KDI3-43/2018-P z 2. augusta 2018. O trovách konania rozhodol krajský súd
tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. V administratívnom konaní vydalo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove, okresný
dopravný inšpektorát, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky a dopravných evidencií, ako
prvostupňový správny orgán, rozkaz Č. p.: ORPZ-PO-ODI2-190/2018-P z 12. marca 2018, ktorým
uznalo žalobcu vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) a l) zákona č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a podľa § 22 ods. 3 písm.
d) a e) zákona o priestupkoch mu uložilo pokutu vo výške 100 eur, a to na základe skutočnosti, že dňa
4. februára 2018 v čase o 10.25 hod. na Ul. Bardejovskej v Prešove pri OD Lidl porušil ustanovenie
§ 3 ods. 2 písm. b) a § 38 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“) tým, že ako
vodič osobného motorového vozidla zn. Volkswagen, ev. č. L.-XXXEX, nerešpektoval pokyn vyplývajúci
z dopravného zariadenia, a to svetelný signál S 1a - Signál s plným červeným svetlom so znamením -
„Stoj!“ a uvedenou križovatkou prešiel na signál STOJ! a taktiež pred jazdou neodstránil z motorového
vozidla vrstvu snehu, čím v zmysle ustanovenia § 137 ods. 2 písm. f) zákona o cestnej premávke porušil
pravidlá cestnej premávky závažným spôsobom.

3. Proti rozkazu o uložení sankcie podal žalobca odpor bez uvedenia konkrétnych dôvodov alebo
námietok.



4. Prvostupňový správny orgán na základe podaného odporu žalobcu nariadil ústne pojednávanie,
na ktoré predvolal žalobcu. Žalobca predvolanie prevzal osobne dňa 4. mája 2018. Priestupok bol
prejednaný v neprítomnosti žalobcu, pretože sa na pojednávanie priestupku nedostavil, hoci bol riadne
a včas prostredníctvom pošty formou doručenky do vlastných rúk predvolaný.

5. Prvostupňový správny orgán vydal dňa 28. mája 2018 rozhodnutie o priestupku Č. s.: ORPZ-PO-
ODI2-190/2018-P, ktorým rozhodol, že žalobca dňa 4. februára 2018 v čase o 10.25 hod. viedol motorové
vozidlo zn. Volkswagen, ev. č. L.-XXXEX po Ul. Bardejovskej v Prešove pri OD Lidl, pričom nerešpektoval
pokyn vyplývajúci z dopravného zariadenia, a to svetelný signál S 1a - Signál s plným červeným svetlom
so znamením - „Stoj!“ a uvedenou križovatkou prešiel na signál STOJ! a taktiež pred jazdou neodstránil
z motorového vozidla vrstvu snehu, čím porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) a § 38 ods. 4 zákona
o cestnej premávke, čím v zmysle § 137 ods. 2 písm. f) citovaného zákona závažným spôsobom
porušil pravidlá cestnej premávky, a preto ho uznal vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k) a l) zákona o priestupkoch. Podľa § 22 ods.
2 písm. f) a písm. g) zákona o priestupkoch uložil žalobcovi pokutu vo výške 100 eur. Zároveň ho
zaviazal nahradiť trovy konania o priestupkoch podľa vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
č. 531/2008 Z. z. vo výške 16 eur.

6. Proti rozhodnutiu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove Č. s.: ORPZ-PO-
ODI2-190/2018-P z 28. mája 2018 podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že priestupky
uvedené v rozhodnutí nespáchal.

7. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím Č. p.: KRPZ-PO-KDI3-43/2018-
P z 2. augusta 2018, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie o priestupku vydané
prvostupňovým správnym orgánom potvrdil.

8. Konštatoval, že spáchanie priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky žalobcom je
potvrdené správou o výsledku objasňovania priestupku a záznamami o podaní vysvetlenia príslušníkov
hliadky Diaľničného oddelenia KDI KR PZ v Prešove, ktorí daný dopravný priestupok zistili a
dokumentovali.

9. Zo záznamu o podaní vysvetlenia spísanom policajtom Z. W. je podľa žalovaného zrejmé, že dňa 4.
februára 2018 v čase o 10.25 hod. stál služobným motorovým vozidlom Volkswagen Passat, ktorého bol
vodičom, v križovatke Ul. Bardejovskej v Prešove pri OD Lidl v odbočovacom jazdnom pruhu v smere
do centra, pričom v ich smere jazdilo osobné motorové vozidlo Volkswagen, ev. č.: L.-XXXEX, ktorého
vodič nerešpektoval dopravné zariadenie a prešiel s týmto vozidlom na červený signál „Stoj!“, čo spolu
s kolegom L.. T. X., ktorý bol veliteľom hliadky, zreteľne videli. Po zastavení vozidla si L.. X. vyžiadal
od vodiča doklady potrebné na vedenie a premávku vozidla a zistil, že vodičom je žalobca. Bolo mu
vysvetlené, že porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) - jazda na červenú a § 38 ods. 4 - neodstránenie
vrstvy ľadu a snehu z vozidla pred jazdou podľa zákona o cestnej premávke. Vodič začal tvrdiť, že on
pozeral na služobné motorové vozidlo hliadky a hneď po vystúpení z vozidla očistil prednú a zadnú
tabuľku s evidenčným číslom. Pretože si nebol vedomý priestupku, z tohto dôvodu vypísali správu o
výsledku objasňovania priestupku, kde sa vodič nepodpísal a nevyjadril a celý čas sa správal arogantne,
drzo.

10. Zo záznamu o podaní vysvetlenia T. X. je podľa žalovaného zrejmé, že osobné motorové
vozidlo Volkswagen, ev. č. L.-XXXEX bolo zastavené zvukovým a svetelným výstražným znamením a
rozsvietením nápisu STOP na technickom zariadení služobného vozidla 150 m za križovatkou riadenou
svetelným zariadením Ul. Bardejovskej v Prešove pri OD Lidl v smere do centra na pravej krajnici
vozovky. Po zastavení vozidla L.. X. pristúpil k dverám vodiča vozidla, v ktorom sa nachádzal iba
vodič sám a vyzval ho, aby mu predložil doklady potrebné na vedenie a prevádzku vozidla, pričom bol
oboznámený s dôvodom zastavenia. Vodič predložil potrebné doklady a dobrovoľne sa podrobil dychovej
skúške s negatívnym výsledkom. Následne uviedol, že si nie je vedomý svojho skutku, pretože sa pred
prejazdom križovatky pozeral na policajné služobné motorové vozidlo, ktoré sa nachádzalo v ľavom
odbočovacom pruhu. Vodič bol taktiež poučený o skutočnosti, že je povinný pred jazdou odstrániť z
vozidla vrstvy ľadu a snehu, ktoré by sa mohli uvoľniť, pretože by mohol počas jazdy poškodiť vozidlá
ostatných účastníkov cestnej premávky. Pretože si vodič nebol vedomý spáchania svojho skutku, B..
Z. W. spísal správu o výsledku objasňovania priestupku, ktorú vodič odmietol podpísať a písomne sa



vyjadriť k spáchanému skutku na mieste. Následne si na svojom vozidle očistil iba zadné evidenčné
číslo vozidla, ktoré bolo do toho času zakryté vrstvou snehu a z miesta odišiel.

11. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že k uvedenému priestupku bol spracovaný náčrtok v zmysle
spáchania, z ktorého vyplýva, že služobné motorové vozidlo vedené policajtom sa pred svetelne
riadenou križovatkou nachádza v ľavom odbočovacom jazdnom pruhu Ul. Bardejovskej v Prešove pri
OD Lidl v smere do centra mesta, kde stále svietil signál s červeným svetlom „Stoj!“ a v pravom priamom
jazdnom pruhu v smere do centra mesta, kde taktiež svietil signál s červeným svetlom „Stoj!“, sa
pohybovalo vozidlo Volkswagen ev. č. L.-XXXEX.

12. Podľa žalovaného by policajná hliadka bezdôvodne nekontrolovala žalobcu a nevypísala príslušnú
správu a tým ho bezdôvodne obvinila zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky, pokiaľ by nebola jednoznačne presvedčená, že žalobca svojím konaním porušil príslušné
ustanovenia zákona o cestnej premávke. Policajti, ktorí zistili a dokumentovali priestupok, nemali
žiaden pomer k veci ani k samotnému žalobcovi. Žalovaný preto nemá žiaden dôvod pochybovať o
vierohodnosti spísanej správy o výsledku objasňovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky, resp. ich jednotlivých tvrdení a taktiež nemá žiaden dôvod spochybňovať zmyslové vnemy
policajtov a nevidí žiaden dôvod, pre ktorý by chceli žalobcovi akokoľvek poškodiť. Pre konkrétnych
policajtov by následok úmyselného protiprávneho konania pri plnení služobných úloh predstavoval
neporovnateľne závažnejšie dôsledky, ako zistenie priestupku a jeho páchateľa. Uvedení policajti by sa
zároveň nevystavili možnosti trestného stíhania pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 Trestného zákona. Žalovaný je toho názoru, že preukázanie spáchania skutku je možné
a prípustné aj bez preukázania záznamom technického zariadenia, t. j. bez zdokumentovania priebehu
spáchania priestupku prostredníctvom technického zariadenia.

13. Policajti objasňujúci priestupok sa v čase spáchania priestupku nachádzali v služobnom motorovom
vozidle na tej istej križovatke a v inom - odbočovacom jazdnom pruhu, t. j. prichádzali z toho istého smeru
ako žalobca a spôsob jeho prejazdu bezprostredne videli. Zo spisového materiálu nepochybne vyplýva
skutočnosť, že predmetné svetelné signalizačné zariadenie bolo v uvedený deň v čase spáchania
priestupku v prevádzke. Nerešpektovanie pokynu vyplývajúceho z dopravného zariadenia - svetelného
signalizačného zariadenia je pozorovaním postrehnuteľná činnosť, a preto príslušníci PZ nepochybne
mohli uvedenú činnosť pozorovať, resp. vnímať, pričom v uvedenom prípade im vo výhľade nebránili
žiadne prekážky.

14. Krajský súd v Prešove po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že žaloba
žalobcu nie je dôvodná. Konštatoval, že v danom prípade skutkový stav bol úplne a presne zistený a
jeho posúdenie je v súlade so zákonom.

15. Námietku žalobcu ohľadne rozdielnych tvrdení príslušníkov diaľničnej polície Z. W. a T. X., ktoré boli
obsahom záznamu o podaní vysvetlenia v časti, kde policajt Z. W. tvrdil, že žalobca po vystúpení vozidla
očistil prednú a zadnú ŠPZ a T. X. uviedol, že žalobca na svojom vozidle očistil iba zadné evidenčné
číslo vozidla, ktoré bolo do toho času zakryté vrstvou snehu a z miesta odišiel, krajský súd vyhodnotil ako
účelovú. Porušenie povinnosti žalobcu, uvedenej v § 38 ods. 4 zákona o cestnej premávke, príslušníci
diaľničnej polície zdokumentovali a preukázali fotodokumentáciou, na ktorej je jasne zobrazené osobné
motorové vozidlo žalobcu, na povrchu ktorého sa nachádzajú nánosy snehu. Na zadnej strane osobného
motorového vozidla žalobcu je zreteľne a čitateľné evidenčné číslo motorového vozidla. Skutočnosť, či
žalobca očistil iba zadné evidenčné číslo vozidla alebo aj predné evidenčné číslo vozidla, je vo vzťahu
k preukázanému priestupku a porušeniu povinnosti podľa § 38 ods. 4 zákona o cestnej premávke
irelevantná.

16. Krajský súd nemal pochybnosť o tom, že príslušníci diaľničnej polície vypovedali o udalosti tak, ako
to bolo zaznamenané v správe o objasňovaní priestupku, a ich výpovede sú zhodné v tom, že obaja
videli, že žalobca nerešpektoval dopravné zariadenie a červený signál „Stoj!“. Vo vzťahu k spochybneniu
výpovedi policajtov žalobcom ako dôkazu o spáchaní priestupku krajský súd poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6Asan/12/2017 z 21. februára 2018, v ktorom sa zaoberal
otázkou výpovede príslušníka polície ako dôkazu v priestupkovom konaní, pričom uviedol, že „Iba v
prípade pochybností je nevyhnutné zadovažovať ďalšie dôkazy na preukazovanie skutkového stavu; v



danom prípade však kasačný súd o zistenom skutkovom stave zo strany žalovaného správneho orgánu
nemal žiadne pochybnosti. Výpoveď príslušníka polície je dôkaz ako ktorýkoľvek iný, nemá ani väčšiu
ani menšiu procesnú váhu, než ktorýkoľvek iný dôkaz. Ak je vykonaný riadnym procesným spôsobom -
v súlade so zákonom a jeho obsah nie je v rozpore s inými tvrdeniami preukazujúci, ako ku skutku došlo,
nie je možné ho spochybňovať. Až v prípade, ak je inými dôkazmi preukázané neobjektívne a prípadne
zaujaté tvrdenie príslušníkov polície o nimi zdokumentovanom skutku, bolo by potrebné v súlade so
zákonom o priestupkoch a Správnym poriadkom zadovážiť a vykonať ďalšie dôkazy.“

17. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu nezistil, že by žalobca predložil prvostupňovému
správnemu orgánu alebo žalovanému iné dôkazy, ktoré by preukazovali, že tvrdenia príslušníkov polície
nie sú objektívne alebo zaujaté. Správne orgány preto nemali dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie na
preukázanie zisteného skutkového stavu.

18. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. j.: 7As
83/2010, kde je zaznamenané, že policajta možno považovať za nestranného svedka len vtedy, keď
nie je žiadnym spôsobom motivovaný, či už negatívne alebo pozitívne, aby jeho svedectvo viedlo k
určitému výsledku daného konania, krajský súd poukázal aj na ďalší názor Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky uvedený v odôvodnení tohto rozsudku, ktorý je totožný aj s názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uvedeným v rozsudku sp. zn.: 6Asan/12/2017. Najvyšší správny súd v predmetnom
rozsudku uviedol: „Postih stěžovatele za přestupek je opřen o výpovědi policistů. Při posoudení a
hodnocení vypovědí policistů vycházely správní orgány i krajský soud mimo jiné z rozsudku Nejvyššího
správního soudu ze dne 22.10.2008 č. j. 1 As 64/2008-42, dostupného na www.nssoud.cz , v němž se rovněž jednalo o přestupek spočívajíci v držení mobilního telefonu řidičem
při řížení motorového vozidla. V tomto rozsudku vycházel Nejvyšší správní soud zejména ze závěru
vysloveného již v rozsudku ze dne 27.09.2007, č. j. 4 As 19/2007-114, dostupného na www.nssoud.cz
, v němž zdejší soud uvedl, že „K osobě policisty a tím i věrohodnosti jeho
výpovědi Nejvyšší správní soud dodáva, že nemá důvodu pochybovať o pravdivosti jeho tvrzení,
neboť na rozdíl od stěžovatele neměl policista na věci a jejím výsledku jakýkoli zájem, vykonával jen
svoji služební povinnost při níž je vázán závazkem, aby případný zásah do práv a slobod osob, jimž
by v souvislosti s jeho činností mohla vzniknout újma, nepřekročil míru nezbytnou k dosažení účelu
sledovaného služebním zákrokem nebo úkonem; nebyl zištěn žádný důvod, pro ktorý by policista v této
věci uvedené zásady překročil.“ Správní orgány při aplikaci této - v obecné rovině přiléhavé - judikatúry
však pominuly, že uvedený závěr je založen na klíčovém výchozím předpokladu, že o důvěryhodnosti
výpovědi policisty není zpravidla důvodu pochybovať tehdy, není-li z žádných okolností patrné, že by
měl na tom, jak bude věc, ke které vypovídá, vyřízená, jakýkoli zájem. Citovaná judikatúra totiž vychází
z úvahy, že je přirozené, že osoba, ktoré hrozí postih za přestupek, není ve své věci nestranná a je u ní
pochopiteľné, bude-li tvrdiť pouze takové skutečnosti, které jsou jí ku prospěchu. Naopak u svědka, který
nemá žádný zájem na výsledku řízení, bude spíše pravděpodobné, že bude tvrdit takové skutečnosti,
o nichž je subjektívně přesvědčen, že jsou pravidové. Proto Nejvyšší správní soud dospěl k závěru,
že policisté, kteří byli slyšení jeho svědci, neměli v tehdejší konkrétní situaci žádný zájem na způsobu
vyřížení věci, a proto je na ně nutné za daných okolností nahlížet jako na svědky důveryhodné.“

19. Z okolností objasňovania priestupku podľa názoru krajského súdu nevyplývali žiadne skutočnosti,
ktoré by preukazovali, že príslušníci diaľničnej polície mali iný záujem na spôsobe vybavenia veci
okrem plnenia služobnej povinnosti, a preto ani krajský súd nemá dôvod spochybňovať tvrdenia
príslušníkov diaľničnej polície a spôsob zistenia priestupku uvedený v správe o objasňovaní priestupku.
V prejednávanej veci pred Najvyšším správnym súdom Českej republiky tieto pochybnosti však
vzhľadom k okolnostiam prejednania priestupku vznikli. Okolnosti objasňovania priestupku a vzniknuté
pochybnosti vyplývali aj z prejednávaných vecí pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn.:
8Sžo/173/2010 a 10Sžd/7/2013, preto ich krajský súd nepovažoval za rozhodujúce pri aplikácii na daný
prípad.

20. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť a
žiadal, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Mal za to, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu.



21. Sťažovateľ sa nestotožnil so záverom krajského súdu, že z administratívneho spisu nezistil, že
by sťažovateľ predložil prvostupňovému správnemu orgánu alebo žalovanému iné dôkazy, ktoré by
preukazovali, že tvrdenia príslušníkov polície nie sú objektívne alebo zaujaté, a preto správne orgány
nemali dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie na preukázanie zisteného skutkového stavu.

22. Poukázal na to, že v samotnom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:
6Asan/12/2017 z 21. februára 2018 je uvedené, že výpoveď príslušníka polície je dôkaz ako ktorýkoľvek
iný v prípade, že jeho obsah nie je v rozpore s inými tvrdeniami preukazujúcimi, ako ku skutku došlo, čo
sa v danom prípade nenaplnilo, keďže obsah tohto dôkazu je v rozpore s tvrdeniami sťažovateľa.

23. Sťažovateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžo/173/2010, podľa ktorého
„správne orgány nemôžu pri tomto type priestupku vychádzať len z tvrdení policajnej hliadky, ak o
spáchaní priestupku žalobcom neexistujú žiadne iné dôkazy, než jej hlásenie o spáchaní priestupku, ak
osoba obvinená zo spáchania priestupku tvrdí opak. Je úlohou policajnej hliadky zabezpečiť dostatok
dôkazov, ktoré by neskoršie tvrdenia osoby obvinenej z priestupku, že priestupok nespáchala, mohli byť
vyvrátené. Napríklad fotodokumentáciou.“ a tiež na rozhodnutie sp. zn. 10Sžd/7/2013, v ktorom najvyšší
súd uviedol, že „Dôkazy - obsah výpovede žalobcu a jeho opakované tvrdenia o jeho nevine majú
totiž pre odvolací súd rovnakú dôkaznú váhu, ako tvrdenia príslušníkov polície o tom, že videli žalobcu
prejsť a nerešpektovať značku Stoj, daj prednosť v jazde! Napriek nedostatku finančných prostriedkov
policajného zboru na nákup techniky - napríklad kamier - nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia
skutkového stavu v priestupkovom konaní, aby dve skupiny rovnocenných dôkazov boli vyhodnotené v
prospech jednej len preto, že ide o dôkaz produkovaný orgánom objasňujúcim priestupok, ktorý z titulu
postavenia v pozícii orgánu štátu musí byť považovaný za neomylný a nespochybniteľný. Žalovaný bude
preto musieť zabezpečiť výsluchy uvedených svedkýň v súlade so zákonom, dopytujúc sa najmä na
podstatnú otázku týkajúcu sa jazdy žalobcu cez inkriminovanú križovatku, a v prípade, ak sa nepodarí
bez akýchkoľvek pochybností odstrániť rozpor medzi výpoveďou žalobcu a zakročujúcich príslušníkov,
resp. i predpokladanými protirečivými výpoveďami svedkýň - spolujazdcov žalobcu, po ich vypočutí bude
nevyhnutné zastaviť priestupkové konanie so zreteľom na ustanovenie § 76 ods. 1 písm. a/ ZoP a zásadu
prezumpcie neviny a v nej obsiahnutú zásadu v pochybnosti v prospech - in dubio pro reo - uvedenú
v ustanovení § 73 ods. 1 ZoP, podľa ktorého občan je obvineným z priestupku, len čo správny orgán
vykonal voči nemu prvý procesný úkon. Na takého občana sa hľadí ako na nevinného, kým jeho vina
nebola vyslovená právoplatným rozhodnutím.“

24. Podľa sťažovateľa nevystupujú policajti v tejto veci ako svedkovia, nemajúci žiaden záujem na
výsledku konania, nakoľko sú motivovaní a hodnotení podľa svojich pracovných výsledkov. Správny
súd postavil policajta do pozície, v ktorej môže neohrozene tvrdiť, že niečo videl, aj keď tomu tak
nebolo. V priestupkovom konaní by na uznanie viny nemala postačovať výlučne výpoveď policajta ako
jediný dôkaz, ak obvinený popiera jej pravdivosť, a mal by byť zadovážený objektívny dôkaz v podobe
fotodokumentácie alebo videozáznamu.

25. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom krajského súdu
a navrhol, aby najvyšší súd kasačnú sťažnosť zamietol. Uviedol, že priestupok spáchaný sťažovateľom,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bolo zistené dostatočným spôsobom. Hliadka Dialničného
oddelenia PZ v Prešove by sťažovateľa bezdôvodne neobvinila zo spáchania priestupku, pokiaľ by
nebola jednoznačne presvedčená, že svojím konaním porušil ustanovenia zákona o cestnej premávke.
Príslušníci PZ zistili priestupok pri plnení svojich služobných povinností a pri jeho dokumentovaní
postupovali v súlade so zásadou oficiality.

26. Podľa názoru žalovaného je preukázanie spáchania skutku možné a prípustné aj bez
zdokumentovania priebehu prostredníctvom technického zariadenia. Tak ako to vyplýva z popísania
priebehu skutku, neexistuje dôvod pochybovať o tom, že policajti mohli celý priebeh pozorovať a vnímať
tak, ako ho opísali, pričom žalovaný tiež zdôraznil skutočnosť, že vo výhľade im nebránili žiadne
prekážky. Sťažovateľ mal možnosť vyjadriť svoje námietky priamo na mieste spáchania skutku, čo však
nevykonal a odmietol sa vyjadriť. Rovnako ani pri podaní odporu proti vydanému rozkazu neuviedol
žiadne námietky a nevyužil ani možnosť vyjadriť sa ku skutku na ústnom pojednávaní.

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd postupom podľa § 452 a nasl.
Správneho súdneho poriadku preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré



predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 Správneho súdneho poriadku, keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 Správneho súdneho poriadku).

28. Predmetom preskúmania v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu, na základe ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania
priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k) a l) zákona o
priestupkoch, ktorého sa dopustil tým, že dňa 4. februára 2018 v čase o 10.25 hod. viedol motorové
vozidlo zn. Volkswagen, ev. č. L.-XXXEX po Ul. Bardejovskej v Prešove pri OD Lidl, pričom nerešpektoval
pokyn vyplývajúci z dopravného zariadenia a to svetelný signál S 1a - Signál s plným červeným svetlom
so znamením - „Stoj!“ a uvedenou križovatkou prešiel na signál STOJ! a taktiež pred jazdou neodstránil
z motorového vozidla vrstvu snehu, čím porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) a § 38 ods. 4 zákona o
cestnej premávke, pričom v zmysle § 137 ods. 2 písm. f) zákona o cestnej premávke išlo o porušenie
pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom. Za spáchaný priestupok bola sťažovateľovi uložená
pokuta vo výške 100 eur.

29. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o cestnej premávke účastník cestnej premávky je povinný
dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v tomto zákone.

30. Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) zákona o cestnej premávke účastník cestnej premávky je
ďalej povinný poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia.

31. Podľa ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o cestnej premávke vodič vozidla je pred jazdou povinný
odstrániť z vozidla a z nákladu kusy ľadu a snehu, ktoré by sa počas jazdy mohli uvoľniť.

32. Podľa ustanovenia § 137 ods. 2 písm. f) zákona o cestnej premávke porušením pravidiel cestnej
premávky závažným spôsobom je nezastavenie vozidla na pokyn STOJ! dávaný policajtom alebo inou
oprávnenou osobou, alebo na signál svetelného signalizačného zariadenia s červeným svetlom "Stoj!".

33. Podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky sa dopustí ten, kto iným spôsobom ako uvedeným v písmenách a) až i) sa dopustí porušenia
pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom podľa osobitného predpisu.

34. Podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až k), poruší všeobecne
záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

35. Podľa § 22 ods. 2 písm. f) zákona o priestupkoch za priestupok podľa odseku 1 písm. k) možno
uložiť pokutu od 60 eur do 300 eur a zákaz činnosti do dvoch rokov.

36. Podľa § 22 ods. 2 písm. f) zákona o priestupkoch za priestupok podľa odseku 1 písm. l) možno uložiť
pokutu do 100 eur.

37. Podľa § 51 zákona o priestupkoch Ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú
sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

38. Podľa § 58 ods. 1 zákona o priestupkoch objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie
obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či
a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona,
b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku,
c) sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku
postačí samotné prejednanie priestupku,
d) uloží ochranné opatrenie,
e) uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu.



39. Podľa § 59 ods. 1 zákona o priestupkoch objasňovanie priestupkov sa koná na základe vlastného
zistenia správnych orgánov alebo orgánov oprávnených objasňovať priestupky ( § 58 ods. 3) alebo na
základe oznámenia fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

40. Podľa § 60 ods. 1 zákona o priestupkoch orgány oprávnené objasňovať priestupky ( § 58 ods. 3)
sú pri objasňovaní priestupkov oprávnené
a) vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb; vysvetlenie od maloletého alebo
mladistvého možno vyžadovať len za prítomnosti jeho zákonného zástupcu alebo fyzickej osoby, ktorá
sa osobne stará o maloletého alebo mladistvého na základe rozhodnutia podľa osobitných predpisov,
8b) alebo zástupcu zariadenia, v ktorom je maloletý alebo mladistvý umiestnený na základe rozhodnutia
súdu podľa osobitných predpisov, 8c) alebo zástupcu orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej
kurately,
b) vyžadovať vysvetlenie od štátnych orgánov alebo obcí,
c) vyžadovať odborné vyjadrenie od príslušných orgánov,
d) vykonávať alebo vyžadovať úkony potrebné na zistenie totožnosti osôb a ich pobytu,
e) vyžadovať predloženie potrebných podkladov, najmä spisov a iných písomných materiálov.

41. Podľa § 60 ods. 2 zákona o priestupkoch o úkonoch uvedených v odseku 1 napíše orgán
oprávnený objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) záznam alebo ich výsledok zapíše do správy o výsledku
objasňovania priestupku.

42. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o Policajnom zbore“) pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dbať na česť,
vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla
osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na
dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou. Pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt
povinný dodržiavať etický kódex policajta, ktorý vydá minister.

43. Podľa § 9 ods. 1 zákona o Policajnom zbore policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona
vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z
ich páchania.

44. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení
neskorších predpisov občan pri vzniku služobného pomeru policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie:
„Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a
schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a
to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“.

45. Podľa § 326 ods. 1 Trestného zákona verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo
zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech,
a) vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu,
b) prekročí svoju právomoc, alebo
c) nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu,
potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov.

46. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu kasačného, bolo posúdiť správnosť
právnych záverov krajského súdu, ktorý po preskúmaní rozhodnutia žalovaného dospel k záveru o jeho
zákonnosti a žalobu zamietol. Sťažovateľ so závermi krajského súdu nesúhlasil a vyjadril presvedčenie,
že v priestupkovom konaní nemôže na uznanie viny postačovať výlučne výpoveď policajta, pričom
zároveň zdôraznil, že podľa jeho názoru majú policajti na výsledku konania záujem, nakoľko sú
motivovaní a hodnotení podľa svojich pracovných výsledkov.

47. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal závery krajského súdu, oboznámiac sa zároveň zo
skutkovými podkladmi obsiahnutými v administratívnom spise, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní
vychádzal, a berúc do úvahy platnú právnu úpravu, ako aj rozhodovaciu prax, nevzhliadol v námietkach
sťažovateľa takú relevanciu a presvedčivosť, aby mohol kasačnej sťažnosti vyhovieť.



48. Sťažovateľ sa v kasačnej sťažnosti odvolával na závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/12/2017 z 21. februára 2018, ktoré je podľa jeho názoru potrebné
aplikovať v jeho prospech. Z konštatovania obsiahnutého v uvedenom rozsudku, že „výpoveď príslušníka
polície je dôkaz ako ktorýkoľvek iný (...) Ak je vykonaný riadnym procesným spôsobom - v súlade so
zákonom a jeho obsah nie je v rozpore s inými tvrdeniami preukazujúcimi ako ku skutku došlo, nie je
možné ho spochybňovať“, sťažovateľ vyvodil, že nakoľko v jeho prípade je výpoveď príslušníka polície
v rozpore s jeho tvrdeniami, nemôže potom platiť premisa o výpovedi policajta ako relevantnom dôkaze.
Závery sťažovateľa, resp. jeho snaha o interpretáciu uvedeného rozhodnutia vo svoj prospech však
neobstoja. Konštatovania súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach je potrebné interpretovať v kontexte
celého prípadu, ktorý bol predmetom rozhodovania, a nemožno ich hodnotiť selektívnym spôsobom.

49. V uvedenom rozhodnutí (sp. zn. 6Asan/12/2017 z 21. februára 2018) najvyšší súd hneď za vyššie
citovaným záverom ďalej konštatoval, že „až v prípade, ak je inými dôkazmi preukázané neobjektívne
a prípadne zaujaté tvrdenie príslušníkov polície o nimi zdokumentovanom skutku, bolo by potrebné
v súlade so zákonom o priestupkoch a správnym poriadkom zadovážiť a vykonať ďalšie dôkazy.“
Prípad, ktorý bol predmetom konania vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 6Asan/12/2017 bol
s prejednávanou vecou podobný v tom, že išlo o dopravný priestupok (telefonovanie za volantom)
objasnený na základe výpovede dvoch policajtov, pričom vodič uznaný vinným z priestupku tvrdil opak
vo vzťahu k tvrdeniam policajtov. Okolnosti prípadu v prejednávanej veci a vo veci vedenej pod sp.
zn. 6Asan/12/2017 sú takmer identické ohľadne podkladu rozhodnutia o priestupku - výpovede dvoch
policajtov. Sťažovateľom citované konštatovanie najvyššieho súdu z rozsudku sp. zn. 6Asan/12/2017
z 21. februára 2018 však následne neviedlo k záveru o potrebe vykonania ďalšieho dokazovania
v priestupkovom konaní (tento záver pritom implikuje sťažovateľ ako následok ním vyňatej časti
konštatovania z rozsudku sp. zn. 6Asan/12/2017), ale naopak, kasačný súd uzavrel, že „v prejednávanej
veci správne orgány správne vyhodnotili dôkazy, keď na základe výpovedí svedkov (príslušníkov PZ)
skonštatovali, že sťažovateľ počas jazdy používal telefónny prístroj. Kasačný súd nezistil pochybenie
v preskúmavanom rozhodnutí a považoval zistenie skutkového stavu v priestupkovom konaní, ako aj
uloženú sankciu za priestupok vo výške 20,- eur za primeranú.“

50. Je teda zrejmé, že bez ďalšieho nemožno len samotnému tvrdeniu obvineného z priestupku, že
skutok nespáchal, prisudzovať váhu rovnajúcu sa automatickému spochybneniu (až negovaniu) dôkazu
spočívajúcemu vo výpovedi policajta. Aplikujúc závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Asan/12/2017 z 21. februára 2018 v okolnostiach prípadu prejednávanej veci musí najvyšší
súd konštatovať, že nevzhliadol dôvod pre potrebu ďalšieho dokazovania v konaní, nakoľko skutok bol
podľa jeho názoru zistený objektívne a dostatočne, pričom z okolnosti prípadu nevyvstávajú žiadne
pochybnosti o tom, že sa skutok stal tak, ako je kladený sťažovateľovi za vinu.

51. Najvyšší súd zároveň zdôrazňuje, že výpovede policajtov nie sú v prejednávanom prípade jediným
dôkazom o spáchaní priestupku. Súčasťou spisu je aj fotografia zasneženého automobilu sťažovateľa
vyhotovená v čase zhodnom s časom zadokumentovania priestupku policajtmi. Je to ďalší dôkaz, ktorý
dotvára celkový skutkový obraz v tom smere, že potvrdzuje výpovede policajtov a nezadáva dôvod o
nich pochybovať.

52. Relevantný dôvod na pochybnosť o pravdivosti výpovedí policajtov nepredložil ani samotný
sťažovateľ. Ten v kasačnej sťažnosti namietal záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ v
administratívnom konaní nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali neobjektívnosť či zaujatosť tvrdení
príslušníkov polície. Túto svoju námietku však sťažovateľ ničím konkrétnym nepodložil a zostáva tak len
v rovine jeho tvrdenia. Preto musí kasačný súd konštatovať, že uvedený záver krajského súdu považuje
za správny a súladný s preukázaným skutkovým stavom. Sťažovateľ v kasačnom konaní neuvádza
svoju verziu skutkových okolností, za ktorých došlo k inkriminovanému zastaveniu policajnou hliadkou,
nepoukazuje na žiaden dôkaz, ktorý by mal vyvrátiť či vážne spochybniť výpovede policajtov. Holé
tvrdenie o tom, že skutok nespáchal, takýmto dôkazom nie je. Je pochopiteľné, že každá osoba obvinená
či uznaná vinnou zo spáchania priestupku bude tvrdiť, že skutok nespáchala. Bez ďalších konkrétnych
indícií, či dôkazov predložených na podporu svojho tvrdenia, ktoré by bolo možné verifikovať a ktoré
by v logickom reťazci mohli prikloniť misky váh na stranu obvineného z priestupku, však nemožno
samotné tvrdenie o nevine považovať za dôkaz relevantne spochybňujúci ucelenú výpoveď policajta a
automaticky vyžadujúci realizáciu ďalšieho dokazovania v konaní.



53. Pre úplnosť poukazuje najvyšší súd na ďalšiu okolnosť, ktorú žalovaný zobral do úvahy pri hodnotení
dôkazov tak, aby výsledok hodnotenia poskytol presvedčivý a vnútorne nerozporný ucelený obraz o
skutku, a touto okolnosťou je skutočnosť, že sťažovateľ sa na mieste spáchania skutku odmietol vyjadriť,
hoci mal možnosť uviesť svoje námietky voči konštatovaniu policajtov o porušení dopravných predpisov,
a rovnako žiadne námietky neuviedol ani v odpore podanom proti rozkazu o priestupku, a tiež nevyužil
možnosť zúčastniť sa ústneho prejednania priestupku a tam vzniesť svoje námietky. Takéto správanie a
postoj sťažovateľa samozrejme samo o sebe nič nepreukazuje. Je však časťou mozaiky a pri hodnotení
celého prípadu neposkytuje žiaden náznak spôsobilý prikloniť sa na stranu sťažovateľa, a to ani do miery
postačujúcej na vznik pochybností.

54. Váhu výpovede a tvrdení príslušníkov policajného zboru sťažovateľ spochybňuje najmä v tom smere,
že nejde o nezaujatých svedkov, ale o subjekty zainteresované na výsledku konania, pretože policajti
sú hodnotení podľa svojich pracovných výsledkov, a teda sú motivovaní na preukázaní spáchania
priestupku. Podľa sťažovateľa správny súd postavil policajta do pozície, v ktorej môže neohrozene
tvrdiť, že niečo videl, aj keď tomu tak nebolo. Kasačný súd k tejto námietke sťažovateľa uvádza, že v
prejednávanej veci nenašiel takú okolnosť, ktorá by zaujatosti policajtov nasvedčovala (a ani sťažovateľ
samotný žiadne konkrétne indície neuvádza).

55. Kasačný súd netvrdí, že generálne je výpoveď príslušníka policajného zboru hodnoverným a
nevyvrátiteľným dôkazom. Už len samotná povaha tohto dôkazu spočívajúca v subjektívnom vnímaní
a následnej reprodukcii vnímaných okolností vylučuje vynášať všeobecné závery, že výpoveď policajta
je dôkazom nepripúšťajúcim pochybnosť. Úlohou súdov však nie je prijímať všeobecne platné a
záväzné normatívne závery porovnateľné so silou normatívneho aktu vydaného zákonodarcom, ale
vysloviť záver relevantný primárne len pre prejednávanú vec, pretože rozhodnutie súdu musí odrážať
konkrétne okolnosti prípadu, čo v princípe vylučuje možnosť prijímania absolútne platných záverov.
Preto opakovane najvyšší súd uvádza, že generálne síce nemôže platiť záver, že výpoveď policajta
je nespochybniteľný dôkaz, v konkrétnych okolnostiach tejto prejednávanej veci však nevyvstal žiaden
dôvod o výpovediach dvoch členov policajnej hliadky pochybovať.

56. Už aj samotný fakt, že nejde o výpoveď len jedného službukonajúceho policajta, ale v podstate o
zhodné výpovede dvoch príslušníkov policajného zboru, zvyšuje dôveryhodnosť a relevanciu takéhoto
dôkazu. Rozdielnosť tvrdení príslušníkov diaľničnej hliadky spočívajúca v tom, či sťažovateľ po vystúpení
z vozidla očistil evidenčné číslo len v zadnej časti vozidla, alebo očistil evidenčné číslo umiestnené
tak v zadnej, ako aj v prednej časti vozidla, nespochybňuje výpoveď policajtov ako celok, nie je ani
potvrdením mylného či nesprávneho subjektívneho vnímania reality, ale vzhľadom na skutočnosť,
že uvedený rozdiel v popise skutku nemôže privodiť rozdielny úsudok o spáchaní či nespáchaní
priestupku, je potrebné odchylnosť vo výpovediach prisúdiť len pravdepodobnému sústredeniu sa na
tie najpodstatnejšie okolnosti (ako automatickému profesnému návyku) a menej dôkladnému vnímaniu
sprievodných detailov.

57. Tvrdenie sťažovateľa, že objasňovanie priestupku nemôže spĺňať imperatív objektívnosti, nakoľko
policajti sú motivovaní dosiahnutím priaznivého hodnotenia v služobnom pomere, považuje najvyšší
súd síce za legitímnu snahu využiť na svoju obranu všetky dostupné prostriedky, avšak hodnotí ho
ako vyjadrenie posunuté viac do roviny subjektívneho presvedčenia ako objektivizovanej reality. Podľa
názoru najvyššieho súdu je potrebné vziať náležite do úvahy, že konanie poháňané výlučne touto
motiváciou nie je faktorom spájajúcim sa len s možným pozitívnym následkom (v podobe priaznivého
služobného hodnotenia nachádzajúceho zrejme odraz aj vo finančnej sfére), ale z pohľadu policajtov ako
verejných činiteľov nesie v sebe výbušný potenciál katastrofy v podobe privodenia si trestného stíhania
(vrátane hroziaceho trestu odňatia slobody), straty zamestnania, utŕženia verejnej hanby a poníženia.
Aj v prípade, že by sme odmietli akceptovať premisu, že policajta je potrebné považovať apriori za
čestného človeka, ktorý sa v prvom rade riadi morálnym imperatívom (a teda pre vlastný prospech nikdy
úmyselne nespôsobí druhému škodu), stále nám ešte zostane nadmieru vysoká pravdepodobnosť, že aj
v prípade existencie morálneho osobnostného defektu je u príslušníka policajného zboru stále prítomný
zdravý racionálny úsudok neopomínajúci hrozbu všetkých negatívnych následkov jeho prípadného
nezákonného konania.



58. Policajti sú pri vykonávaní služobnej činnosti viazaní prísahou, riadia sa ústavou, zákonmi a
ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a musia dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť
kontrolovanej osoby i svoju vlastnú a nemôžu pripustiť, aby v súvislosti s ich služobnou činnosťou vznikla
osobe bezdôvodná ujma. Príslušníci policajného zboru nie sú zamestnanci súkromnej spoločnosti, ich
služobný pomer je založený k štátu, ktorý na nich prenáša časť svojej autoritatívnej moci, čo nie je len
výsada, ale zároveň aj veľké bremeno zodpovednosti a hrozba tvrdých následkov, pokiaľ sa spreneveria
svojmu poslaniu a úlohám zvereným im zákonom. Najvyšší súd preto rozpravu o tejto otázke uzatvára
konštatovaním, že pokiaľ v prejednávanej veci sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy ani nepoukazoval
na žiadne konkrétne indície (a to tak v postupe policajtov voči nemu samotnému, alebo aj v iných
prípadoch netýkajúcich sa priamo sťažovateľa), ktoré by mali svedčiť o zaujatom a neobjektívnom
objasňovaní priestupku, potom je potrebné na výpovede policajtov hľadieť ako na nestrannú svedeckú
výpoveď a nepodliehať špekuláciám, že policajti pre vidinu vykázania výsledkov služobnej činnosti
vyfabulovali voči sťažovateľovi fiktívne zistenie priestupku.

59. Pre objasňovanie priestupkov (alebo aj iných deliktov) je samozrejme veľmi prínosné, ak je priebeh
nezákonného konania zachytený na technickom nosiči dát. V podmienkach, v akých sa naša spoločnosť
v súčasnosti nachádza, takýto (z istého uhla pohľadu) ideálny model zatiaľ nie je reálny, pričom najvyšší
súd nateraz ponecháva bokom úvahu, do akej miery je vôbec stav širokého monitorovania (nielen)
verejného priestoru želateľný. Skutočnosť, že o protiprávnom konaní neexistujú dôkazy postrádajúce
ľudský faktor (ako je napríklad videozáznam), nemôže mať za následok, že spoločnosť rezignuje na
postih takéhoto konania, ak v okolnostiach jednotlivého prípadu možno aj z iných dôkazov ustáliť
skutkový stav a vec náležite objasniť.

60. Záverom ešte najvyšší súd dodáva, že ani v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sžo/173/2010 z 28. apríla 2011 a sp. zn. 10Sžd/7/2013 z 26. júna 2013, na ktoré sťažovateľ
poukazoval, nemožno identifikovať úplne zhodné prvky s prejednávanou vecou, a to tak ohľadne
skutkových okolností, ako aj vyslovených právnych záverov. V rozhodnutí sp. zn. 10Sžd/7/2013 z
26. júna 2013 napríklad najvyšší súd vyčítal správnemu orgánu nesprávny postup pri dokumentovaní
priestupku na mieste, ako aj nesprávny (zaujatý) spôsob vedenia výsluchu svedkov, čo bolo dôvodom
na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 8Sžo/173/2010 z 28. apríla 2011 nespočíval dôvod zrušenia rozhodnutia žalovaného len prioritne
v potrebe vykonania ďalšieho dokazovania, ale najvyšší súd vyčítal žalovanému najmä to, že sa v
rozhodnutí rozpornými tvrdeniami relevantne nezaoberal a nevyhodnotil ich v súlade so zásadami
hodnotenia dôkazov. Výňatky záverov obsiahnutých v uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu, na
ktoré poukazoval sťažovateľ, nemožno aplikovať izolovane bez uceleného vnímania kontextu, ktorý nie
je v uvedených rozhodnutiach zhodný s prejednávanou vecou.

61. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, ak krajský súd dospel k právnemu záveru o zákonnosti rozhodnutia
žalovaného o priestupku, tento jeho názor považoval aj kasačný súd za správny. Skutočnosti, ktorými
sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli v konaní o
kasačnej sťažnosti zistené. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť
podľa § 461 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol.

62. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods.
1 Správneho súdneho poriadku tak, že sťažovateľovi právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko v tomto
konaní nemal úspech (§ 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku) a u žalovaného nezistil existenciu
zákonného dôvodu na ich priznanie (§ 168 Správneho súdneho poriadku).

63. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal toto rozhodnutie jednomyseľne (§ 139 ods. 4
Správneho súdneho poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.