{"guid": "de05c3e4-428c-42bb-90b9-e5d410202ccd:1786b1bd-e80d-4b6c-be65-11d521e02181", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8014200539.3", "spisova_znacka": "7Sžsk/7/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/7/2020 z 21. 4. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2021, sp. zn. 7Sžsk/7/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:8014200539.3", "identifikacne_cislo": "8014200539", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "datum_vydania": "2021-04-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/987/#paragraf-16.odsek-4", "nazov": "§ 16 ods. 4 zákona č. 987/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/987/#paragraf-16.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/987-2009/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 zákona č. 883/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/883-2004/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/987#paragraf-16", "/SK/ZZ/2004/883#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1786b1bd-e80d-4b6c-be65-11d521e02181", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8014200539.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:8014200539.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:8014200539.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/7/2020\n8014200539\n21. 04. 2021\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSR:2021:8014200539.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej,\nPhD. a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej, právnej veci žalobkyne:\nA. V. - B. B., so sídlom B., A. XXX, IČO: XX XXX XXX, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Remetom,\nso sídlom v Prešove, Masarykova 2, za účasti: 1/ K. H. A., bytom F. XX, T.Ó., W. T., 2/ Q. B. Q.,\nbytom F. XX, T., W. T., zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, so sídlom v Prešove,\nMasarykova 2, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10,\nBratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej č. 20416-2/2014-BA zo dňa 24. februára\n2014 a č. 417-3/2014-BA zo dňa 19. februára 2014, o kasačnej sťažnosti 1/ K. H. A. a 2/ Q. B. Q.\nproti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/36/2014-75 zo dňa 24. novembra 2017 a v spojení s\nopravným uznesením č.k. 2S/36/2014-114 zo dňa 22. októbra 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2S/36/2014-75 zo dňa 24.\nnovembra 2017 v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/36/2014-114 zo dňa 22. októbra 2019, p o\nt v r d z u j e.\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 2S/36/2014-75 zo dňa 24. novembra 2017 zamietol žaloby\nžalobcu. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a\nnáhradu trov konania nepriznal ani účastníkom konania. Opravným uznesením č.k. 2S/36/2014-114 zo\ndňa 22. októbra 2019 rozhodol o oprave záhlavia rozsudku č.k. 2S/36/2014-75 zo dňa 24. novembra\n2017 tak, že doplnil označenie preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupu žalovanej zo dňa 24.\nfebruára 2014, č. 20416-2/2014-BA o rozhodnutie zo dňa 19. februára 2014, č. 417-3/2014-BA.\n2. Rozhodnutím zo dňa 24. februára 2014, číslo 20416-2/2014-BA Sociálna poisťovňa, ústredie podľa\nustanovenia § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodujúc o odvolaní zamestnávateľa A. V. - B. B. z\n8. januára 2014 a odvolaní zamestnanca K. H. V. z 8. januára 2014 rozhodla tak, že odvolania zamietla\nv celom rozsahu a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník z 27. novembra 2013, číslo\n5612-29/2013-SK potvrdila. Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodla\npodľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v\nsporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že zamestnancovi K. H. A. nevzniklo\npovinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti\nako zamestnancovi zamestnávateľa A. V. - B. B. podľa slovenskej legislatívy od 1. októbra 2012.\n3. Rozhodnutím zo dňa 19. februára 2014, číslo 417-3/2014-BA Sociálna poisťovňa, ústredie podľa\nustanovenia § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších\n\npredpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodujúc o odvolaní zamestnávateľa A. V. - B. B.\nz 2. decembra 2013 a odvolaní zamestnanca Q. B. Q. z 2. decembra 2013 rozhodla tak, že odvolania\nzamietla v celom rozsahu a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník z 21. októbra 2013, číslo\n5612-4/2013-SK potvrdila. Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodla\npodľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v\nsporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že zamestnancovi Q. B. Q. zaniklo\npovinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti\npodľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31. augusta 2013.\n4. Krajský súd podľa § 112 ods. 1 a § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej\nlen „OSP“) uznesením č.k. 2S/36/2015-45 zo dňa 17. apríla 2015 spojil veci vedené na krajskom súde\npod sp. zn. 2S/36/2014 a 2S/37/2014 s tým, že sa budú spoločne prejednávať pod sp. zn. 2S/36/2014.\nKrajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách článkov 13 (1) a (3) nariadenia (SR) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.\napríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 - základné nariadenie; článkov Nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 - vykonávacie nariadenie, ako aj v zmysle právnej\núpravy ustanovenej v § 491 ods. 1 a 2 a v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v\nsociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa Prvej hlavy\ntretej časti SSP a dospel k záveru o dôvodnosti správnych žalôb.\n5. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru o zákonnosti správnou žalobou napadnutých\nrozhodnutí. Uviedol, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 1. mája 2004 sa v oblasti\nsociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, nariadenie rad (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna\n1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo\nčinné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a\ndoplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21. marca 1972. Od 1. mája 2010\nsa uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z\n29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie\nnariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa\nvykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28. júna 2012 nadobudlo\núčinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012, ktorým sa mení a\ndopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES)\nč. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávacieho nariadenia (ES) č. 883/2004. Na zabezpečenie\nriadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na\nzáklade článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať\no relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná\ninštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy,\nnadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti ohľadom\nurčenia v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného\nčlenského štátu. Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky\núdaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné\nnariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na\nurčenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.\n6. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, že\nv posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov\nzamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie\nje výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu\nodvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.\n7. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných\nnariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS oprávnená požadovať preukázanie\nrelevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná\ninštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce\nskutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je\nv mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna\npoisťovňa.\n8. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a\nurčenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla\n\nalebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje\nna zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá\nsa uplatňuje v rámci celej Európskej únii. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým\na administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,\nplatný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri\nurčovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.\n9. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa S.\nXX, A. bola virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia účastníkov konania so splnomocneným vedúcim\npodniku zahraničnej osoby sa konali na adrese E. (hotel T.). Na uvedenej adrese sa nachádzala\nkancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby. Účtovné doklady, pracovné zmluvy,\nobchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uschovávali na adrese splnomocnenca.\nPredmetom činnosti bolo doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca riadil\nspoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska W., W. XX, W. T., resp. z adresy E.. Práce boli\nprideľované zamestnancom ústnou formou, t.j. žalobca oslovil potrebný počet zamestnancov a pridelil\nim prácu, určil miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu\nzamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože práca bola viazaná na objednávku, ktorá\nnebola vopred plánovaná. Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k\nzáveru, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu na území Slovenskej\nrepubliky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Správny súd poukázal na oprávnenie\nSociálnej poisťovne vykonávať potrebné šetrenie v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho\nnariadenia, keďže v zmysle článku 76 (4) základného nariadenia inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje\ntoto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne\nvykonávanie tohto nariadenia. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiadala o\nurčenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže\ntieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, čl. 15 a čl. 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré\nprikazuje obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu.\n10. Za nedôvodnú považoval správny súd námietku žalobcu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti\nkonania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov bolo nepochybné, že žalovaná vo\nveci nerozhodovala na základe iných dôkazov, ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových\nrozhodnutí. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup\nžalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého odvolací orgán preskúma\nnapadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne\nzistené nedostatky odstráni.\n11. Vo vzťahu k námietkam o prejudikovaní rozhodnutí v Oznámení žalovanej príslušnému orgánu\nPoľskej republiky o retroaktivite správny súd uviedol, že žalobca v žalobách nenamietal v súvislosti s\nuvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto\npostup zakazoval a aké jeho subjektívne práva boli porušené.\n12. Argumentácia žalobcu, že ide o nerozlučné spoločenstvo so zamestnancami, pretože tak, ako to\nvyslovil aj najvyšší súd vo svojom zrušujúcom uznesení v inej veci sp. zn. 1Sžsk/33/2015, podľa § 32\nods. 3 písm. b/ SSP (predtým § 250 ods. 3 OSP), keďže práva a povinnosti zamestnanca, ktoré vyplývajú\nzo zákona č. 461/2003 Z.z. sú rozdielne ako práva a povinnosti zamestnávateľa. Zamestnanci žalobcu\nsvoje právo na podanie žaloby nevyužili. V súdnom konaní sa s nimi konalo ako s účastníkmi správneho\nkonania a pribral ich v zmysle ustanovenia § 250 OSP do konania uznesením zo dňa 2. decembra 2014.\n13. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd podľa § 190 SSP žaloby ako nedôvodné zamietol.\nII.\n14. Proti tomuto rozsudku podali žalobkyňa a do súdneho konania pribratí účastníci K. H. A. a Q. B.\nQ. kasačnú sťažnosť.\n15. Namietali, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).\n16. Uviedli, že správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak rozhodnutie alebo opatrenie\nvydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený (§ 134 ods. 2 písm. b/ zák. č. 162/2015 Z.z.).\nPrioritne poukázali na závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. 9Sžso/90/2015 a sp.\nzn. 10Sžso/24/2015 v skutkovo a právne takmer totožných veciach. Podľa týchto právnych záverov\npobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie, nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv.\nuplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzali zamestnanci\nžalobkyne. Vzhľadom na to neprichádza do úvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia žalovanej a\n\njej pobočky, nakoľko tieto súd vydané bez opory v zákone a možno ich označiť za tzv. nulitné, resp.\nničotné právne akty.\n17. Ďalej poukázali na skutkový stav v administratívnom konaní, ktorý bol podľa ich názoru zistený\nnedostatočne. Podľa žalobcu bolo v tomto smere nevyhnutné sa zamerať predovšetkým na obsahovú\nnáplň zamestnania jeho zamestnancov. Títo zamestnanci totiž vykonávali rozvoz letákov, ktoré si\npreberali v externej obchodnej spoločnosti. Do tejto obchodnej spoločnosti letáky distribuoval žalobca\npo ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov. Žalobca zároveň obstarával obchodné zákazky v\nPoľskej republike. Podľa špecifikácie podmienok jednotlivých zákaziek boli jeho zamestnanci následne\nkontaktovaní zo strany žalobcu, ktorý poveril svojich zamestnancov roznášaním letákov vo vybraných\nlokalitách na území Slovenskej republiky. Roznášanie letákov kontrolovali aj iní zamestnanci žalobcu.\nZamestnancom žalobcu viedli aj dochádzkové listy, čo podľa žalobcu zreteľne preukazuje reálny\nvýkon ich činnosti na území Slovenskej republiky. Žalobca tieto skutočnosti orgánu verejnej správy\nriadne oznámil, napriek tomu však orgán verejnej správy v rámci výkonu kontroly nepristúpil k\ndoplneniu dokazovania, nevyžiadal si od žalobcu ďalšie potrebné doklady, nepristúpil k výsluchu jeho\nzamestnancov ani k inému spôsobu preverenia výkonu ich činnosti na území Slovenskej republiky.\nUrčujúcim z hľadiska preverenia výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky\nmohlo byť tiež vyžiadanie si stanoviska príslušného daňového úradu, nakoľko žalobca bol registrovaným\nplatiteľom DPH. Z týchto dôvodov žiadal zrušiť rozhodnutia.\n18. Záverom poukázali na tzv. prejudikovanie rozhodnutia. Zdôraznili, že žalovaná už pred vykonaním\nkontroly vedela, že pristúpi k vydaniu rozhodnutí, ktorým potvrdí rozhodnutia svojej pobočky, nakoľko už\nv liste z 25. júla 2013 oznámila poľskému úradu sociálneho zabezpečenia ZUS obchodné mená, resp.\nmená a priezviská zamestnávateľovi, medzi ktorými sa nachádzal aj žalobca, u ktorých sa podľa názoru\nžalovanej jedná o tzv. schránkové firmy. Žalobca preto opakovane argumentoval aj tým, že napadnutým\nrozhodnutím došlo k akceptovaniu nezákonného retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej\nsprávy.\n19. Navrhli, aby kasačný súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie\na rozhodnutie. Žiadali priznať právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\nIII.\n20. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhla rozsudok krajského súdu ako vecne správny\npotvrdiť.\n21. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázala na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia.\nFormálne založenie pracovnoprávneho vzťahu pracovnou zmluvou nezakladá dôvod pri určovaní\nuplatniteľnej legislatívy aplikovať článok 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická\nosoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť\nzamestnanca aj reálne vykonáva.\nIV.\n22. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej\nsťažnosti postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP) a po jej\npreskúmaní dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť z iných právnych dôvodov.\n23. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej\nlen „SSP“). Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. odvolacie konania podľa piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia\npodľa doterajších predpisov.\n24. Podľa § 244 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v správnom\nsúdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a\npostupov orgánov verejnej správy.\n25. Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú\nprimerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len\nak je to ustanovené v tejto časti.\n\n26. Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická\nalebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho\norgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\n27. Z obsahu žalôb, ktoré boli uznesením krajského súdu sp. zn. 2S/36/2014-45 zo dňa 17. apríla 2015\npodľa § 112 ods. 1 OSP spojené na spoločné konanie (doručené krajskému súdu v rovnaký deň 11.\napríla 2014) jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako zamestnankyňa nenamietala porušenie vlastných\nsubjektívnych práv, ale namietala porušenie práv svojich zamestnancov K. H. A. a Q. B. Q.. Odvolací\nsúd zistil, že okrem nedodržania lehoty stanovenej v § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. na\nvydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie svojich subjektívnych práv žalobkyne ani v jednej\nsprávnej žalobe netvrdila. Samotné nedodržanie procesných lehôt pri vydaní napadnutých rozhodnutí\nnemá za následok ich nezákonnosť. V prípade zrušenia žalobou napadnutých rozhodnutí len z dôvodu\nnedodržania 60 dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia by žalobkyňa priaznivejšie rozhodnutie vo veci\nnedosiahla.\n28. Najvyšší súd v prvom rade upriamuje pozornosť na to, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho\núlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny\norgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či\nzistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v\nsúlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda\nči rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi\npredpismi. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu\nv zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod\nkontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené\nprávomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo\nzasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych\npráv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj\nochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej\nosobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej\nsprávy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z\nnajdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi\norgánmi.\n29. V tejto súvislosti najvyšší súd ďalej uvádza, že v danej veci bolo úlohou konajúcich súdov\nposúdiť aktívnu hmotnoprávnu legitimáciu žalobkyne na podanie žaloby na súd (resp. žalôb) pre\nabsenciu atribútu ukrátenia na svojich právach. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn.\nIV. ÚS 228/2011-9 zo dňa 2. júna 2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby\no preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, aby\nžalobca bol účastníkom správneho konania alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom\nkonať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti\nktorého sa domáha, ako aj s postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne\nsúdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať\nžalobcu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe\ntvrdené a podložené a aspoň potencionálne možné. Ako vyplýva z uvedeného samotné postavenie\núčastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknuteľnosti, resp. ukrátenia práv žalobcu\nnevedie.\n30. Najvyšší súd vzhľadom na absenciu aktívnej hmotnoprávnej legitimácie žalobkyne nemohol\nzohľadniť námietky do súdneho konania pribratých účastníkov, zamestnancov žalobkyne, že postupom\nžalovanej a Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník došlo k porušeniu ich subjektívnych práv, na\nzákonné administratívne konanie. V súvislosti s namietaným právom na slobodnú voľbu povolania a\npráva podnikať a dosahovať zisk z podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky je potrebný\npoznamenať, že Obvodný úrad Bardejov, odbor živnostenského podnikania v Bardejove žalobkyni\npovolil vykonávanie živnosti s obchodným menom A. V. - B. B., s adresou miesta činnosti podniku\nzahraničnej osoby S. XX, A. s prideleným IČO: XX XXX XXX, na vykonávanie živnosti: reklamné a\nmarketingové služby so vznikom živnostenského oprávnenia 1. január 2012. Pre určenie príslušného\nzákonodarstva na základe článku 13 (2) nariadenia č. 987/2009 a pre rozhodnutie správnych orgánov, či\nsa na zamestnancov žalobkyne vzťahuje slovenské zákonodarstvo na základe čl. 13 (3) vykonávacieho\nnariadenia bolo nevyhnutné určiť, či tieto osoby vykonávali zamestnanie na území Slovenskej republiky.\n31. V podanom opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu bolo poukázané na rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/24/2015 a sp. zn. 9Sžso/90/2015. Pokiaľ\n\nžalobkyňa poukázala na závery odvolacieho súdu vyslovené v citovaných rozsudkoch, nevyplýva z nich\nposudzovanie aktívnej legitimácie žalobcov v uvedených súdnych konaniach.\n32. Pokiaľ krajský súd žaloby zamietol, rozhodol správne, pretože žalobkyňa nenamietala porušenie\nsvojich subjektívnych práv, ale práv pribratých účastníkov - zamestnancov žalobkyne. Odvolací súd v\nzmysle § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 492 ods. 2 SSP potvrdil\nrozhodnutie krajského súdu.\n33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá OSP v\nspojení s ust. § 250l ods. 2 a s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 224 ods. 1 OSP a § 492 ods. 1,2 SSP.\nÚčastníkom, ktorí v odvolacom konaní úspech nemali, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\n34. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}