{"guid": "914ec8a3-ad2b-4d2b-9bce-60bd7941d8c0:7ec95dfb-a360-4c3c-a6ee-2b2e40afece6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7021200039.1", "spisova_znacka": "10Szak/4/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/4/2021 z 1. 3. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. marca 2021, sp. zn. 10Szak/4/2021, ECLI:SK:NSSR:2021:7021200039.1", "identifikacne_cislo": "7021200039", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2021-03-01", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ec95dfb-a360-4c3c-a6ee-2b2e40afece6", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7021200039.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7021200039.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7021200039.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/4/2021\n7021200039\n01. 03. 2021\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2021:7021200039.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nJany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej\nveci žalobcu (sťažovateľa): Y. G., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Afganistan, bez dokladov\ntotožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Y., Y. Y. U. XX, Y.K.,\nprávne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, Košice,\nproti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, so sídlom Vyšné\nNemecké 124, Krčava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-113-008/2020-ZAV\nzo dňa 31. októbra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského\nsúdu v Košiciach č. k. 4Sa/4/2021-22 zo dňa 25. januára 2021, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI. Priebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO17-113-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 podľa § 88 ods.\n1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon č. 404/2011 Z.\nz.“) zaistil žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na\nzáklade právoplatného rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu\nna územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na 3 roky č. PPZ-HCPSO17-112-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020. V súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov\nžalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu 4 mesiacov, t. j. do\n28.02.2021. Žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Y..\n2. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že nezaistením účastníka, by sa ten naďalej pohyboval po\nčlenských štátoch neoprávnene, bez finančných prostriedkov a zabezpečeného ubytovania, čo by mohlo\nviesť aj k nezákonnej činnosti. Z dôvodu absencie cestovného dokladu žalobcu vyplynula potreba\nzabezpečiť jeho zaistenie, nielen na účel zistenia jeho totožnosti, ale i na účel zistenia, či žalobca nemá\nzáznam v SIS a či nepredstavuje hrozbu pre Slovenskú republiku. Žalovaný mal za to, že v prípade\núčastníka konania existuje miera ohrozenia účelu zaistenia a riziko pokračovania v neoprávnenom\nzdržiavaní sa na území Slovenskej republiky i riziko úteku žalobcu a skrývania sa, keďže jeho cieľovou\nkrajinou je Belgicko. Poukázal pritom na vyjadrenie žalobcu, že cestuje do Belgicka za lepším životom,\nkde má bratranca i možnosť pracovať, a že na území Slovenska o azyl nežiada.\n\n3. Dĺžku doby zaistenia do 28.02.2021 určil žalovaný z dôvodu procedúry podľa Smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských\nštátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich\núzemí (ďalej len „návratová smernica“). Žalovaný tiež uviedol, že alternatívy podľa § 89 ods. 1 písm.\na) a b) zákona o pobyte cudzincov u žalobcu neprichádzajú do úvahy vzhľadom na to, že žalobca má\nnedostatok finančných prostriedkov a ubytovanie si na Slovensku zabezpečiť nedokáže, nemá tu ani\nznámych, ani príbuzných.\nII. Konanie na krajskom súde\n4. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 229 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny\nporiadok (ďalej len „S.s.p.“ alebo „Správny súdny poriadok“) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Právo na\nnáhradu trov konania krajský súd účastníkom konania nepriznal.\n5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd k námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že v posudzovanom prípade\nžalovaný zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, aplikoval správne právne\npredpisy ako aj konkrétne hmotnoprávne ustanovenia zákona, a preto namietanú vadu konania nemožno\nkonštatovať. Zároveň dodal, že žalovaný postupoval v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky.\n6. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a nedostatočného odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia správny súd poznamenal, že žalovanému nemožno vytknúť ani nedostatočné\nzistenie alebo zabezpečenie dôkazov alebo to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z ním vykonaných\núkonov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo. Nemožno mu vytknúť ani to, že by opomenul\nniektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení zistených\nskutočností bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti nezodpovedal tomu, čo malo\nbyť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona, že by na zistený skutkový stav\naplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.\n7. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa neúčelnosti jeho zaistenia krajský súd ustálil, že\nustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov umožňuje zaistiť štátneho príslušníka\ntretej krajiny s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom\nmu bol uložený trest vyhostenia. Jedinou požiadavkou pre uplatnenie tohto ustanovenia je vykonateľné\nrozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo trest vyhostenia, čo je v danom prípade splnené\npoukazujúc na právoplatné a vykonateľné rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-112-012/2020ZAV zo dňa 31.10.2020 o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu žalobcovi. Pri tomto\ndôvode zaistenia nie sú nijaké špecifické zákonné požiadavky vzťahujúce sa na riziko úteku alebo riziko\nvyhýbania sa alebo marenia výkonu vyhostenia.\n8. Krajský súd v ďalšom poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS\n264/09-81 zo dňa 19.10.2010 a konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach\nzaistenia cudzincov (napr. sp. zn. 1SZa/7/2016, sp. zn. 1SZa/9/2016) a dodal, že žalovaný správny orgán\nje v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z\npríslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv\núčastníka (žalobcu), chránených inými právnymi predpismi. V rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať\ndôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru\npolicajného zaistenia. V danom prípade je aj táto podmienky splnená, nakoľko žalovaný dostatočným\nspôsobom odôvodnil aj účelnosť zaistenia žalobcu, zaoberal sa aj prekážkami, ktoré by bránili jeho\nzaisteniu. Uzavrel, že prepustenie žalobcu zo zaistenia by znamenalo ohrozenie nerešpektovania\nzákona a štátu, na ktorého výsostnom území sa žalobca nachádza. Žalobca bez toho, aby disponoval\ncestovným dokladom alebo iným dokladom totožnosti sa pohyboval na území Slovenskej republiky.\nV takýchto prípadoch je potrebné uprednostniť záujem spoločnosti na ochrane verejného poriadku a\nbezpečnosti pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu a tieto okolnosti uprednostnenia\npri kolízii dvoch práv aj náležite odôvodniť, tak ako žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí. Krajský\nsúd sa preto stotožnil s názorom žalovaného o nevyhnutnosti zaistenia žalobcu na účel výkonu jeho\nadministratívneho vyhostenia.\n\n9. K nevyužitiu miernejších opatrení krajský súd konštatoval, že zo zápisnice o vyjadrení účastníka\nkonania zo dňa 31.10.2020 vyplýva, že žalobca uviedol, že nemá možnosť zabezpečenia ubytovania\na finančné zabezpečenie na pobyt na území Slovenskej republiky s tým, že na takejto argumentácii\nžalovaný založil aj zdôvodnenie neuloženia miernejších opatrení, z dôvodu nesplnenia zákonom\nstanovených podmienok. Vzhľadom na uvedené mal krajský súd za to, že žalovaný pri svojom\nrozhodovaní vychádzal z výsluchu sťažovateľa a na základe zistenia, že zloženie peňažnej záruky ani\nhlásenie pobytu neprichádza do úvahy, rozhodol o jeho zaistení.\n10. Krajský súd vyslovil nesúhlas s tvrdením žalobcu, že žalovaný neúčelne zaistil žalobcu z toho\ndôvodu, že neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení ako ani v napadnutom rozhodnutí o\nzaistení žalobcu krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, a to s poukazom na ustanovenie § 77 ods. 1\nzákona o pobyte cudzincov a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10SZa/6/2016\nzo dňa 18.03.2016.\n11. V ďalšom krajský súd dodal, že podľa ustálenej praxe a ďalšieho postupu zariadenia pre zaistenie\ncudzincov je zrejme, že ak štátny príslušník tretej krajiny nedisponuje platným cestovným dokladom,\npo preštudovaní spisového materiálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti\nštátneho príslušníka tretej krajiny, odovzdáva sa žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu\nna Konzulárny odbor Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky.\nNásledne sa pristupuje k určeniu krajiny, do ktorej bude cudzinec vyhostený. Nakoniec sa zabezpečuje\ndoprava, resp. sa zvolí spôsob odsunu cudzinca. Z uvedeného je zrejmé, že v tejto fáze zaistenia, nie\nje možné bez ďalších okolností vyriecť, že nie je možno žalobcu vyhostiť, a to ani do inej (tranzitnej)\nkrajiny, v danom prípade Maďarsko alebo Srbsko.\n12. K námietke žalobcu týkajúcej sa bezpečnosti krajiny, do ktorej má byť vyhostený, krajský súd uviedol,\nže žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území,\nna ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva,\nnárodnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov. Navyše\nžalobca nevyhostil cudzinca do Afganistanu, ale túto otázku, kde bude cudzinec vyhostený, nechal\notvorenú v súlade s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.\n13. V otázke neprimeranej dĺžky zaistenia krajský súd konštatoval, že dĺžka zaistenia závisí od množstva\npodstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav žalobcu, overenie totožnosti a\nzabezpečenie cestovného dokladu, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi\nSlovenskej republiky a ostatnými štátmi, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne\ndodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorých signatármi sú dotknuté krajiny,\nzabezpečenie pokrytia nákladov na samotné vyhostenie, materiálne ako aj personálne zabezpečenie\nprepravy žalobcu a pod. Dĺžku zaistenia žalovaný odôvodnil hypotézou na vec sa vzťahujúceho\nzákonného ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a určil ju na dobu 4 mesiacov, t. j. do\n28.02.2021, nie na hraničnú dobu 6 mesiacov. Ďalej krajský súd zdôraznil, že žiaden správny orgán,\na teda ani žalovaný, nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že\nnikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca, presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých\núkonov, každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny, a práve preto zákonodarca\nlegislatívne upravil povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka\ntretej krajiny, či trvá účel zaistenia, čo vyplýva aj z aktuálnej judikatúry (napr. rozsudok NS SR sp. zn.\n10SZa/11/2015 z 18.09.2015). Vzhľadom na uvedené krajský súd vyslovil názor, že dĺžka zaistenia je\nv danom prípade orientačná, bola riadne odôvodnená, a preto nezákonnosť rozhodnutia žalovaného v\ntomto smere zistená nebola. Keďže doba zaistenia bola stanovená v súlade s § 88 ods. 4 zákona o\npobyte cudzincov a táto neuplynula v čase rozhodovania správneho súdu, aj túto námietku vyhodnotil\nsprávny súd za nedôvodnú.\n14. Krajský súd dal do pozornosti informácie o zrealizovaných návratoch (dobrovoľných i nútených)\nobčanov Afganistanu v rokoch 2018 a 2019 s konštatovaním, že uvedené skutočnosti potvrdzujú, že\nvýkon administratívneho vyhostenia je potencionálne možný a reálny.\n15. V závere súd poukázal na vyhlásený núdzový stav na území Slovenskej republiky súvisiaci s\nkrízovou situáciou spôsobenou ochorením COVID-19 v dôsledku čoho bol novelizovaný aj zákon o\n\npobyte cudzincov s tým, že zákonodarca ustanovením § 131i ods. 9 zákona o pobyte cudzincov odložil\nvýkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení počas trvania krízovej situácie. Tento odklad nie je\ndôvodom na prepustenie zo zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého bodu zákona o pobyte cudzincov,\nktorým je práve zánik účelu zaistenia. Účelom zaistenia v danom prípade je administratívne vyhostenie\nžalobcu z územia Slovenskej republiky, ktoré musí byť potenciálne možné a reálne, inak by sa nenaplnil\núčel zaistenia.\n16. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, krajský súd ustálil, že preskúmavané rozhodnutie\nžalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov,\nnávratovou smernicou, Správnym poriadkom ako i medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských\npráv. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ustanovením § 32\nSprávneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahuje všetky zákonom\npožadované náležitosti podľa ustanovenia § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré\nboli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení\ndôkazov riadil a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov. Správny súd preto dospel\nk záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených\nzáujmov žalobcu, a preto podľa § 229 S.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol.\nIII. Konanie na kasačnom súde\n17. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ kasačnou sťažnosťou z dôvodov podľa ustanovenia\n§ 440 ods. 1 písm. g) a h) S.s.p., pretože krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n18. Sťažovateľ poznamenal, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu\nnesúhlasí z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, nedostatočne zisteného skutkového stavu a že na základe vykonaného dokazovania dospel\nžalovaný k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval zároveň\nza nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity jeho zaistenia, čo spôsobuje jeho\nnepreskúmateľnosť.\n19. Uviedol, že v konaní pred krajským súdom poukázal na to, že v krajine jeho pôvodu v Afganistane\nje dlhodobo zlá bezpečnostná situácia a trvalá hrozba terorizmu a rizika únosu. Žalovaný však v konaní\nnijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v domovskej krajine a aké zaobchádzanie by\nsťažovateľovi hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny. Mal za to, že vyhostenie do Afganistanu by\nznamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)\na ustanovení zákona o pobyte cudzincov zakazujúcich vyhostenie cudzinca, u ktorého sú dané prekážky\nvyhostenia.\n20. Dodal, že ho nemožno vyhostiť do domovskej krajiny z dôvodu ohrozenia života pre pretrvávajúci\nvojenský konflikt, ani do tranzitnej krajiny, ktorú navyše žalovaný nikdy doposiaľ nešpecifikoval, pretože\nžiadna tranzitná krajina nie je ochotná sťažovateľa prijať.\n21. V ďalšom sťažovateľ poznamenal, že okrem neúčelnosti svojho zaistenia v konaní pred krajským\nsúdom namietal taktiež vadu nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v časti stanovenej\ndĺžky doby zaistenia.\n22. So závermi krajského súdu vyjadrenými v rozsudku napadnutom kasačnou sťažnosťou vyjadril\nsťažovateľ nesúhlas a mal za to, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a odklonil sa od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu v obdobných veciach, na ktoré poukazoval v konaní pred ním, a\nto tým, že ponechal v zaistení nevyhostiteľného cudzinca.\n23. Sťažovateľ zastával názor, že už v čase vydania rozhodnutia o zaistení sa musí policajný správny\norgán náležite zaoberať otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia\no vyhostení a za tým účelom si stanoviť krajinu vyhostenia a vo vzťahu k nej sa zaoberať existenciou\nmožných prekážok zrealizovania vyhostenia, pretože v opačnom prípade by nezákonne zasiahol do\nzákladného práva na osobnú slobodu jednotlivca už v čase, keď vzhľadom na okolnosti prejednávanej\nveci mal, resp. mohol mať vedomosť o možných prekážkach zrealizovania účelu zaistenia, napr. z\n\ndôvodu pretrvávajúceho ozbrojeného konfliktu v krajine pôvodu zaisťovaného cudzinca a nemožnosti\nvyhostenia cudzinca na územie tretej tranzitnej krajiny. Všetky tieto skutočnosti má podľa sťažovateľa\nnevyhnutne povinnosť skúmať správny orgán konajúci vo veci zaistenia a administratívneho vyhostenia\ncudzinca, ktorého výsledkom konaní je rozhodnutie o vyhostení a zaistení, a teda nie zariadenie pre\ncudzincov.\n24. Zákon o pobyte cudzinca pripúšťa situáciu, kedy uvedenie krajiny nie je nevyhnutné, no uvedené\nnenastalo vo veci sťažovateľa. Pokiaľ žalovaný a aj krajský súd zastávajú názor, že sťažovateľa je možné\nvyhostiť do konkrétnej krajiny (v opačnom prípade by zaistenie nemohlo byť prípustné a zákonné), o\nto viac je pre sťažovateľa prekvapivé, prečo nepristúpil žalovaný doposiaľ k uvedeniu tejto krajiny, a\nto napriek tomu, že sa sťažovateľ nachádza v zaistení už niekoľko mesiacov. Sťažovateľ mal za to,\nže žalovaný tak nespravil, pretože si je vedomý nevyhostiteľnosti sťažovateľa do inej krajiny, pričom k\nvydaniu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení pristúpil iba z dôvodu formálneho deklaratórneho\nukončenia jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky.\n25. Následne dal sťažovateľ do pozornosti, že bez uvedenia krajiny vyhostenia je zbavený možnosti\núčinnej obhajoby, pretože nie je schopný smerovať svoju obhajobu voči konkrétnej krajine vyhostenia,\nnevie ani, aké dôkazy na podporu svojich námietok a tvrdení má predložiť vo vzťahu k dodržaniu\nzákazu non-refoulement, (aj nepriameho) pretože nevie, o ktorej krajine si má zhromaždiť informácie,\neventuálne sa musí blankytne brániť vyhosteniu do každej existujúcej krajiny ako potencionálneho\nmiesta vyhostenia. Právo na účinný prostriedok nápravy v tom ktorom konaní by sa stalo deklarovanou\nzákonnou fikciou bez reálnej schopnosti účastníka konania odstrániť nezákonnosť v postupoch\npolicajných orgánov vykonávaných vo veci jeho vyhostenia. Účastník konania o administratívnom\nvyhostení má danú iba raz možnosť podať odvolanie voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení do\n15 dní od jeho doručenia. Následne počas trvania zaistenia už nemá právne prostriedky, ako sa brániť\nvoči faktickým úkonom cudzineckej polície - konkrétne útvaru policajného zaistenia, ktoré nevyplývajú\nz rozhodnutí prijatých v jeho veci, s ktorými účastník konania nebol vopred informovaný a nemohol ich\núčinne namietať a brániť sa voči nim podaním odvolania.\n26. Z tohto dôvodu sa sťažovateľ nestotožnil so závermi krajského súdu, že až zariadenie pre cudzincov\nsa bude zaoberať prekážkami vyhostenia sťažovateľa a bude to tiež až zariadenie, ktoré bude určovať\nkrajinu jeho vyhostenia. Mal za to, že prijatím tohto záveru stratí akékoľvek správne konanie a\nrozhodnutie vydané žalovaným význam a ďalší osud cudzinca bude neovplyvniteľne a nezmeniteľne v\nrukách zariadenia pre cudzincov, ktoré ani nebolo správnym orgánom, ktorý rozhodol o zaistení.\n27. Rovnako sa nestotožnil s argumentáciou konajúceho súdu, že žalovaný nepochybil, keď v\nprejednávanej veci neuviedol, kam má byť sťažovateľ vyhostený. Pokiaľ nie je v konaní o vyhostení a v\nrozhodnutí o vyhostení určená krajina vyhostenia, potom logicky nie je možné preskúmať ani existenciu\nprekážok administratívneho vyhostenia a správnosť postupu žalovaného. Pokiaľ sa krajský súd stotožnil\ns postupom a napadnutým rozhodnutím žalovaného, mal sťažovateľ za to, že vec, tak ako žalovaný,\nnesprávne právne posúdil tým, že nezistil rozpor napadnutého rozhodnutia s čl. 5 ods. 1 písm. f)\nDohovoru.\n28. S poukazom na rozhodnutia kasačného súdu sťažovateľ konštatoval, že krajský súd sa napadnutým\nrozsudkom od rozhodovacej praxe kasačného súdu neodôvodnene odklonil a tým pochybil. Pochybil\naj tým, že napadnuté rozhodnutie žalovaného posúdil ako vecne správne a zákonné a v súlade s\nrozhodovacou činnosťou kasačného súdu v obdobných veciach.\n29. Ďalej sťažovateľ poznamenal, že v konaní pred krajským súdom namietal aj to, že rozhodnutie\nžalovaného trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Aj\nv tomto smere sa krajský súd stotožnil s napadnutým rozhodnutím žalovaného, pričom krajský súd\nprijal záver, že lehota zaistenia je zákonná a primeraná dobe potrebnej k vybaveniu nutných úkonov\nsmerujúcich k reálnemu fyzickému vyhosteniu sťažovateľa, pričom doba zaistenia sa môže aj skrátiť,\nresp. predĺžiť.\n30. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vyslovil iný názor, a to, že dĺžka jeho zaistenia nebola náležite\nodôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré by odôvodňovali takýto čas údajne\n\nnevyhnutne potrebný na jeho zaistenie. Krajský súd tým, že považoval odôvodnenie trvania zaistenia\nsťažovateľa za dostatočné, pochybil.\n31. Konštatoval, že žalobné body správnej žaloby sťažovateľa boli spôsobilé privodiť zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného. Osvojením si postupu žalovaného a krajského súdu môže\npodľa názoru sťažovateľa v budúcnosti dochádzať k dlhotrvajúcemu pozbavovaniu osobnej slobody\nnevyhostiteľných cudzích štátnych príslušníkov a to rozhodnutiami správnych orgánov. Sťažovateľ\nuviedol, že sa s takýmto postupom nestotožnil, nakoľko sa jedná o porušovanie čl. 5 ods. 1 písm. d)\nDohovoru a príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky zaručujúcich právo na osobnú slobodu.\n32. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nzmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a nariadi, aby bol žalobca\nbezodkladne prepustený zo zaistenia.\n33. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril v podaní zo dňa 15.02.2021, v ktorom uviedol, že\nje toho názoru, že postupoval plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so správnym\nporiadkom, pred vydaním rozhodnutí riadne zistil skutkový stav, odôvodnenie rozhodnutí je dostatočné,\nzrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti ako aj uvedenie skutočností, ktoré\nboli podkladom pre vydanie rozhodnutí, je z nich zrejmé akými úvahami bol vedený žalovaný pri\nhodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých\nrozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami sťažovateľa.\n34. Žalovaný uviedol, že správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil,\nnajmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby sťažovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane\nsťažovateľa v súvislosti s jeho zaistením.\n35. Poznamenal, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil krajinu do ktorej má byť\nsťažovateľ vyhostený s tým, že zákon o pobyte cudzincov obligatórne ani nestanovuje povinnosť\nsprávnemu orgánu určiť krajinu vyhostenia, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia, ak je známa.\nNakoľko sťažovateľ bol bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nebola úradne overená, správny orgán\nv zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov krajinu, do ktorej má byť vyhostený, neurčil.\n36. Žalovaný vyslovil názor, že pokiaľ je sťažovateľ zaistený na účel výkonu administratívneho\nvyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia je rozhodnutie správneho orgánu o jeho administratívnom\nvyhostení, v ktorom nie je určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou sťažovateľa,\nže k jeho zaisteniu nemôže dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto\nmožnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia, pripúšťa.\n37. V ďalšom dal žalovaný do pozornosti, že z administratívneho spisu sťažovateľa vyplýva, že mu bol\nustanovený tlmočník do jazyka arabského, v ktorom komunikuje. Cestou tlmočníka, vo svojom vyjadrení\nuviedol, že pochádza z Afganistanu, pričom nemal pri sebe žiadne doklady preukazujúce uvedenú\nskutočnosť a svoju domovskú krajinu sa rozhodol opustiť s úmyslom cestovať za lepším životom do\nBelgicka, pričom cestu si dopredu plánoval a organizoval ju jeho otec. Cestoval viacerými krajinami,\nštátne hranice prekračoval nelegálne, vedome mimo hraničný priechod, najmä v nočných hodinách,\nza pomoci prevádzačov. Vo svojej krajine bol zamestnaný ako krajčír. Cestoval za lepším životom do\nBelgicka, kde chcel pracovať a kde má bratranca. Slovenská republika mala byť v zmysle jeho výpovede\nanalogicky len tranzitnou krajinou. Sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz o uvedených skutočnostiach, t.\nj. o tom, že je štátny príslušník Afganistanu a o tom, aké sú jeho osobné údaje predložením platného\ncestovného dokladu, alebo iného hodnoverného dokladu. Z uvedeného dôvodu s cieľom zistiť a overiť\njeho totožnosť a štátnu príslušnosť je podľa žalovaného potrebné vykonať lustrácie. Je potrebné preveriť\nskutočnosť, či nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či sa nenachádza v zozname na odopretie\nvstupu. Dodal, že cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat,\nalebo zatajovať totožnosť z dôvodu hrozby pre bezpečnosť štátu. Preto žalovaný „len” na základe jeho\nvyjadrenia nemôže dôjsť k jednoznačnej totožnosti a štátnej príslušnosti sťažovateľa.\n38. Z vyjadrenia sťažovateľa mal žalovaný tiež za zrejmé, že prechádzal viacerými krajinami bez\noprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine. Z jeho vyjadrení jednoznačne vyplýva, že v Slovenskej\nrepublike nemá žiadnu rodinu ani žiadne iné väzby. Dlhodobo cestoval nelegálne, bez preukázania\n\nzdravotného poistenia. Zo zdravotného hľadiska nebol vyšetrený na chorobu, ktorá môže ohroziť\nverejné zdravie. Ide o neznámu osobu, nelegálneho migranta so snahou dostať sa do západnej\nEurópy. Nemá žiadny platný cestovný doklad, a jeho identita nebola úradne, štátom za ktorého občana\nsa považuje, potvrdená. Neznáma osoba, osoba bez dostatočných finančných prostriedkov, osoba\ndlhodobo cestujúca, zdravotne nevyšetrená predstavuje aj v prípade sťažovateľa základ pre oprávnený\npredpoklad rizika jeho úteku, oprávnený predpoklad, že bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať\nvýkon rozhodnutia o vyhostení, najmä preto, že jeho totožnosť nemožno ihneď zistiť, a preto ohrozuje\naj bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie.\n39. Žalovaný zdôraznil, že počas konania o administratívnom vyhostení nezistil žiadne prekážky,\nktoré by bránili jeho vyhosteniu. Rovnako nemal vedomosť ani o tom, že by mu mohlo hroziť nejaké\nprenasledovanie na území Ukrajiny. Počas výsluchu nikde neuviedol, že jeho vyhostením bude dotknutý\njeho súkromný a rodinný život a neuviedol, že by mu v niektorej krajine hrozilo mučenie, bol by podrobený\nneľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo, že mu niekde hrozí trest.\n40. V ďalšom dal žalovaný do povedomia, že Útvar policajného zaistenia Y. popri úkonoch slúžiacich k\nvydaniu náhradného cestovného dokladu osloví aj tranzitnú krajinu, z ktorej sťažovateľ prišiel na územie\nSlovenskej republiky za využitia a dodržania existujúcich dohôd medzi Európskym spoločenstvom a\nkrajinou tranzitu, resp. inou zmluvou medzi Slovenskou republikou a krajinou tranzitu upravujúcou danú\noblasť.\n41. Dodal, že otázkou určenia krajiny, v konaní o administratívnom vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť\nako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo sťažovateľovi nebezpečenstvo) sa vždy\nzaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia a ktorý aj zabezpečuje\nsamotné vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony\nk tomu, aby bol sťažovateľ vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad. V zmysle uvedeného Útvar\npolicajného zaistenia Y. popri úkonoch slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu osloví aj\ntranzitné krajiny (Maďarsko a Srbsko), nakoľko žalovaný má za preukázané, že sťažovateľ prišiel na\núzemie Slovenskej republiky práve z týchto krajín, preto považoval výkon administratívneho vyhostenia\nza reálny, účelný a efektívny. V ďalšom žalovaný poukázal na úkony vykonané útvarom policajného\nzaistenia pre cudzincov za účelom zistenia totožnosti sťažovateľa.\n42. V prípadoch, ak je sťažovateľ administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky bez\nurčenia krajiny kam má byt' vyhostený, po zistení krajiny do ktorej má byť sťažovateľ vrátený alebo\nktorá ho prijme, bude žalovaným mimoriadnym opravným prostriedkom dodatočne určená konkrétna\nkrajina vyhostenia. To znamená, že sťažovateľ má stále všetky právne atribúty na podanie opravných\nprostriedkov. Taktiež sa vo vzťahu už ku konkrétnej krajine skúmajú prekážky vyhostenia účastníka\nkonania.\n43. Čo sa týka lehoty na vycestovanie, poukázal žalovaný na ustanovenie § 83 ods. 2 písm. a) zákona\no pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení\nlehotu na vycestovanie, ak možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo bude iným\nspôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno\njeho totožnosť zistiť, alternatívne ak možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť alebo ak štátny\npríslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo práva a\nslobody iných. Z uvedeného mal žalovaný za to, že ide o kogentné ustanovenie, kategoricky vyjadrené\nvýrazom „neurčí”, ak sú naplnené predpoklady alebo okolnosti uvedené, resp. predvídané hypotézou.\nKonštatoval, že v danom prípade boli naplnené všetky predpoklady, keďže sťažovateľ bol zaistený,\nžalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie neurčil, lebo to zákon o\npobyte cudzincov ani nepripúšťa. Bolo by logickým nezmyslom určiť cudzincovi lehotu na vycestovanie\na v zapätí ho zaistiť, a ak by potom v určenej lehote nevycestoval, cudzinec by nie z vlastnej viny maril\nvýkon takého rozhodnutia.\n44. Žalovaný v rámci účelnosti a efektívnosti zaistenia skúmal aj možnosti alternatívy k zaisteniu,\npodľa ktorého policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu\npríslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia\npeňažnej záruky. Z vyjadrenia sťažovateľa v rámci konania o administratívnom vyhostení a konania o\nzaistení pre žalovaného jednoznačne vyplynulo, že sťažovateľ nemá možnosť zabezpečenia ubytovania,\n\nna Slovensku nikoho nepozná, nemá tu žiadnu rodinu ani žiadne iné väzby a nedisponuje dostatočnou\nfinančnou hotovosťou\n/5,-eur/. Keďže sťažovateľ nesplnil zákonné požiadavky, lebo nepreukázal\ndostatočné finančné zabezpečenie pobytu a rovnako si nevie ani zabezpečiť ubytovanie, nebolo možné\nmu uložiť jednu z alternatív zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov, nakoľko by svoju povinnosť\nnevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho vyhostenie by mohlo byť z pohľadu existencie rizika\njeho úteku ohrozené. Poznamenal, že účelnosť zaistenia je treba vidieť aj v situácii, v ktorej sa\nsťažovateľ nachádza. V zariadení je obmedzená protiprávna činnosť a zároveň zabezpečená zdravotná\nstarostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni.\n45. Sťažovateľ, po zistení jeho neoprávneného pobytu, v konaní o administratívnom vyhostení a v konaní\no zaistení, neprejavil úmysel požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a taktiež nežiadal\no vyrozumenie zastupiteľského úradu domovskej krajiny a rovnako neprejavil úmysel ani požiadať o\nmedzinárodnú ochranu. Po neoprávnenom vstupe na územie Slovenskej republiky sa neprihlásil na\núradoch, neodôvodnil svoj nezákonný vstup a pobyt, ale chcel nelegálne migrovať do Belgicka.\n46. Žalovaný uviedol, že sťažovateľ nebol zaistený na maximálne možnú dobu zaistenia, ale na dobu\ncca 4 mesiacov. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby\nzaistenia, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 28.02.2021 poukázal na skutočnosť, že v danej\nveci nejde o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia, ktorý nevylučuje skoršie\nprepustenie.\n47. Podľa žalovaného je nesporné, že pri rozhodovaní o zaistení sťažovateľa sa prihliadalo aj na\nnávratovú smernicu. Z obsahu administratívneho spisu mal za zrejmé, že sťažovateľ sa nechce vrátiť do\ndomovskej krajiny. Je dôvodný predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo dôjsť\nk jeho vyhosteniu, a bude sa ukrývať.\n48. Žalovaný považoval zaistenie sťažovateľa za účelné a efektívne, pretože je tu aj riziko, že\nnezaistením, by sa naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez zabezpečeného\nubytovania a finančných prostriedkov, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti, nakoľko cez územie\nSlovenskej republiky cestoval s úmyslom tranzitu do Belgicka.\n49. Záverom zhrnul, že napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne\nv súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Úvahy o nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia žalovaného nemožno odvodzovať od subjektívnej predstavy sťažovateľa o tom, ako\npodrobne by malo byt' rozhodnutie žalovaného odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav,\nznemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného. Z hľadiska objektívneho je zrejmé,\nže napadnuté rozhodnutie žalovaného nároky uskutočniť posúdenie rozhodnutia a jeho odôvodnenia\ntieto atribúty spĺňa.\n50. Vzhľadom na vyššie uvedené konštatoval, že s právnym posúdením a odôvodnením rozhodnutia\nkrajského súdu plne súhlasí. Žalovaný ustálil, že z administratívneho spisu, z vyjadrenia k správnej\nžalobe a rovnako aj z vyjadrenia ku kasačnej sťažnosti je zrejmé, že krajský súd vec správne právne\nposúdil a rovnako na vec aj správne aplikoval právne normy, preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky kasačnú sťažnosť zamietol.\nIV. Právny názor NS SR\n51. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť\nkasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť\npodal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným\nsubjektom (§ 442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch)\ndospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 1. marca 2021 (§ 137\nods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n\n52. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým správny súd zamietol žalobu\nproti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-113-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020, ktorým bolo\nrozhodnuté o zaistení sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na\nčas nevyhnutne potrebný najviac na dobu štyroch mesiacov, t. j. do 28.02.2021, a preto primárne v\nmedziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, preskúmal rozsudok\nkrajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal\naj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú\nspôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného\nútvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky\na je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie\ndo krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny\ndobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené\nprávo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení\nsa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a\nna územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží\nzákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí\no administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.\nPodľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar administratívne vyhostí štátneho\npríslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka\ntretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\nPodľa § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu\npríslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť\npeňažnú záruku.\nPodľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas\nzaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,\nPodľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho\nnemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním\nustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej\nnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa čl. 15 bod 1 veta druhá návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie\nobdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.\nPodľa čl. 15 bod 5 návratovej smernice, zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v bode 1\na kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu\nzaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.\n53. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že dňa 30.10.2020 na hraničnom priechode Vyšné\nNemecké, počas kontroly dvoch kamiónov, boli nájdení piati nelegálni migranti, ktorí sa ukrývali v\nodkladacích priestoroch pod návesmi kamiónov. Sťažovateľ sa nachádzal v kamióne značky Volvo\nzelenej farby, evidenčného čísla G., náves značky Schmitz, evidenčného čísla G., ktorého vodič, občan\nUkrajiny, uviedol, že cestoval zo Srbska cez Maďarsko a Slovensko na územie Ukrajiny, pričom nevedel,\nkde a kedy sa migranti mohli dostať do úložného priestoru návesu.\n54. Nakoľko sa sťažovateľ na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, rozhodnutím\nžalovaného č. PPZ-HCP-SO17-112-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 bol administratívne vyhostený\nz územia Slovenskej republiky a bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a\nna územie všetkých členských štátov na 3 roky. Z dôvodu, že totožnosť sťažovateľa nebola úradne\noverená, žalovaný neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený; žalovaný neurčil ani lehotu na\n\nvycestovanie. Na účel výkonu administratívneho vyhostenia bol sťažovateľ rozhodnutím žalovaného č.\nPPZ-HCP-SO17-113-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac\nna dobu 4 mesiacov, t. j. do 28.02.2021. Sťažovateľ bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre\ncudzincov Y..\n55. Sťažovateľ voči rozhodnutiu o zaistení podal správnu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia\nrozhodnutia a bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný\nnedostatočne zistil skutkový stav veci, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné.\n56. Po prejednaní žaloby krajský súd rozsudkom sp. zn. 6Sa/59/2020-36 zo dňa 27.11.2020 dospel k\nzáveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je v\nsúlade so zákonom o pobyte cudzincov, Správnym poriadkom, návratovou smernicou i medzinárodnými\nzmluvami o ochrane ľudských práv. V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že v aplikačnom\npostupe žalovaného pri rozhodovaní o zaistení žalobcu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite\nveci, ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, ako ani nedostatočne zistený skutkový stav veci.\n57. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade kasačnej sťažnosti podanej voči rozsudku krajského\nsúdu, rozsudkom sp. zn. 10Szak/15/2020 zo dňa 31.12.2020 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie dôvodiac, že odôvodnenie jeho rozsudku spôsobom, keď vyslovuje len konečné\nzávery o nedôvodnosti žalobných námietok sťažovateľa bez toho, aby ozrejmil aj proces uvažovania,\nktorý týmto záverom predchádzal, nedáva priestor pre pochopenie, prečo konajúci súd vo veci rozhodol\ntak, ako rozhodol. Vzhľadom na to, že výroku rozsudku nekorešponduje relevantné odôvodnenie\nreflektujúce vo svetle žalobných námietok na konkrétny skutkový a právny stav v prejednávanej veci,\nnajvyšší súd nemal možnosť posúdiť, či je rozhodnutie krajského súdu vo výroku vecne správne.\nPreto kasačný súd rozhodol, aby krajský súd vec opätovne prejednal, rozhodnutie vo veci presvedčivo\nodôvodnil a v intenciách odôvodnenia tohto rozsudku sa náležite vysporiadal so zásadnými námietkami\nsťažovateľa uvedenými v správnej žalobe.\n58. Krajský súd vo veci preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného opätovne rozhodol tak, že\nsprávnu žalobu sťažovateľa zamietol.\n59. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj\nadministratívny spis žalovaného, dospel k záveru, že kasačná sťažnosť podaná proti rozhodnutiu\nkrajského súdu, nie je dôvodná.\n60. Sťažovateľ namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a odklonil sa od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a h/ Správneho\nsúdneho poriadku). Po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom, ako aj konaním, ktoré mu\npredchádzalo tak na krajskom súde, ako aj u žalovaného správneho orgánu dospel Najvyšší súd\nSlovenskej republiky k záveru o nedôvodnosti kasačných námietok sťažovateľa. V aplikačnom postupe\nkrajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil kasačný súd nedostatky právneho posúdenia v\nmerite veci, ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.\n61. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.\nmusí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá\nÚstavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny\nvýber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\n62. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a\nriadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu\nprekážku, ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s\n\nčl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu\nprekážku.\n63. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery.\n64. Ak sťažovateľ za nesprávne právne posúdenie považoval nesplnenie podmienok pre zaistenie podľa\n§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pretože podľa jeho názoru neboli vo veci zistené\nči preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho zaistenie, táto námietka podľa kasačného\nsúdu nemohla obstáť, nakoľko žalovaný preukázal, že k splneniu podmienok pre aplikáciu uvedeného\nustanovenia došlo.\n65. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. umožňuje žalovanému zaistiť\nštátneho príslušníka tretej krajiny (sťažovateľa), a to na účel výkonu administratívneho vyhostenia\nalebo výkonu trestu vyhostenia. Kasačný súd má za nepochybné, že v prejednávanom prípade bola\núčinne naplnená podmienka, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b)\nzákona o pobyte cudzincov bol sťažovateľ podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) zákona č.\n404/2011 Z. z. administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a podľa § 82 ods. 3 písm.\nb) zákona č. 404/2011 Z. z. mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky, ako aj na\núzemie všetkých členských štátov, ktorými sa na účely tohto konania rozumejú Belgicko, Bulharsko,\nČeská republika, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko,\nIsland, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Nórsko, Poľsko,\nPortugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovinsko, Švédsko, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko na dobu\ntroch rokov, pričom lehota zákazu vstupu začne plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia\npodľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o pobyte cudzincov (rozhodnutie žalovaného o administratívnom\nvyhostení č. PPZ-HCP-SO17-112-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020).\n66. Vo vzťahu k uvedenému kasačný súd dáva do pozornosti, že ak cudzinec nemá oprávnenie zdržiavať\nsa na území Slovenskej republiky, policajný útvar ho administratívne vyhostí. Ako vyplýva z ustanovenia\n§ 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie krajina\nvyhostenia, ak je možné takúto krajinu určiť. Nepodlieha preto žiadnym pochybnostiam, že zákonodarca\npočítal pri vyhostení cudzinca s dvomi situáciami, teda s vyhostením do určenej (konkrétnej) krajiny\nalebo s možnosťou vyhostenia bez určenia konkrétnej krajiny. Námietka sťažovateľa, že žalovaný má\npovinnosť uviesť krajinu vyhostenia cudzinca a vo vzťahu k nej skúmať prekážky vyhostenia, je preto\nnedôvodná a nemá oporu v platnej právnej úprave. Keď teda v prejednávanom prípade žalovaný\nadministratívne vyhostil sťažovateľa bez určenia konkrétnej krajiny vyhostenia, postupoval tak v súlade\ns platnou právnou úpravou.\n67. V súvislosti s vyššie uvedeným dáva kasačný súd do pozornosti, že zákon o pobyte cudzincov\naj v prípade inštitútu zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia nestanovuje\nprekážku zaistenia v prípade, že krajina vyhostenia nie je určená. Preto nemožno úspešne argumentovať\ntým, že každé rozhodnutie o zaistení cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď\ncudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať za\nnezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto\nzáver by popieral platnú právnu úpravu a nevyplýva ani z judikatúry kasačného súdu, či ústavného\nsúdu, ktorá zachovanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti akcentuje vždy v okolnostiach konkrétneho\nprípadu. Na doplnenie poukazuje kasačný súd napríklad na rozhodnutia v iných veciach obdobného\ncharakteru vydaných pod sp. zn. 10SZa/6/2016 a 10Szak/6/2018, kde zaistenie cudzinca na účely\nvýkonu administratívneho vyhostenia, bez určenia krajiny, do ktorej má byť cudzinec administratívne\nvyhostený, nebolo kasačným súdom považované za nezákonné.\n68. V prejednávanom prípade je preukázaná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom\nvyhostení sťažovateľa, ktoré tvorí zákonný podklad pre jeho zaistenie a preukazuje účel zaistenia.\nNakoľko účelom zaistenia sťažovateľa je realizácia jeho administratívneho vyhostenia, naplnenie\npodmienky existencie účelu zaistenia je potom nepochybne úzko späté s tým, aby vyhostenie\nsťažovateľa bolo potenciálne možné, teda aby bola naplnená požiadavka jeho vyhostiteľnosti.\n\nNa základe doteraz ustáleného skutkového stavu zisteného žalovaným správnym orgánom podľa\nkasačného súdu nie je dôvod spochybňovať tvrdenia žalovaného o potenciálnej zrealizovateľnosti\nvyhostenia sťažovateľa. Sám správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sťažovateľa\nuviedol, že len na základe výpovede sťažovateľa uvedenej v zápisnici nemôže dôjsť k jednoznačnej\nidentifikácii sťažovateľa, preto s cieľom zistiť a overiť jeho totožnosť a štátnu príslušnosť je potrebné\nvykonať lustrácie, pretože cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho\nnávrat; je potrebné preveriť skutočnosť, či táto osoba nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či\nsa nenachádza v zozname na odopretie vstupu. Preto sa žalovaný rozhodol neurčiť krajinu vyhostenia.\nObdobné úvahy sú obsiahnuté v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného o zaistení. Z rozhodnutia o\nzaistení sťažovateľa kasačný súd zistil, že žalovaný v prípade sťažovateľa vychádzal najmä z okolností,\nza ktorých bol zaistený, z absencie cestovného dokladu, existencie rozhodnutia o administratívnom\nvyhostení, neoprávnenosti jeho pobytu na území Slovenskej republiky, jeho vyjadrení v zápisnici a\nabsencie finančných prostriedkov. Z absencie cestovného dokladu žalovaný vyvodil potrebu zabezpečiť\njeho vydanie, nielen na účel zistenia totožnosti, nielen pre účel zistenia, či osoba nemá záznam v\nSIS a preverenia, či nepredstavuje hrozbu pre štát, ale aj na účely administratívneho vyhostenia.\nŽalovaný pritom vychádzal taktiež z rozsiahlych praktických skúseností Útvaru policajného zaistenia Y.\nso zabezpečovaním administratívneho vyhostenia osôb s podobným profilom.\n69. Z uvedeného pre kasačný súd vyplýva, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí načrtol smer,\nktorým sa bude uberať jeho ďalší postup, preto nemožno mať za jednoznačné, že vyhostenie sťažovateľa\nje absolútne nerealizovateľné, a preto ani nemožno priznať úspech námietke sťažovateľa, že žiadna iná\ntretia krajina neprijme sťažovateľa.\n70. K uvedenému poukazuje kasačný súd na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 1Szak/1/2021 zo dňa 20.01.2021, z odôvodnenia ktorého vyplýva: „24. Je nepochybné, že aj v\nkonaní o zaistení cudzincov subsidiárne platí procesná zásada materiálnej pravdy (§ 3 ods. 5 Správneho\nporiadku - rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci), ktorá\nsa preveruje v inkvizičnom (vyšetrovacia nie však preskúmavacia zásada) procese prostredníctvom\nvypočutia sťažovateľa ako cudzinca bez dokladov totožnosti policajtom v spojení so zásadou voľného\nhodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 Správneho poriadku).\n25. Práve konflikt dvoch ústavných požiadaviek, a to ústavné právo na inú ochranu, t. j. právo na\nspravodlivý proces pred orgánom verejnej správy ako nositeľa štátnej moci (čl. 46 ods. 1 ústavy) a\nsúčasne osobná sloboda (čl. 17 ods. 2 ústavy), formuje osobitosť konania, ktorá je typická pre všetky\ntakéto skrátené procesy zisťovania skutkového stavu, ako je tomu aj v preskúmavanej veci pri nutnosti\nurýchlene rozhodnúť o administratívnom vyhostení sťažovateľa (najmä obdoba s inštitútom väzby v\ntrestnom práve či neodkladných opatrení v civilnom konaní, napríklad vo veciach ochrany maloletého),\nv ktorých sa vôbec nemôže uplatniť koncentračná zásada na zistenie skutkového stavu. Uvedené\nvylúčenie koncentračnej zásady so sebou prináša to, že vylúčenie možnosti precizovania skutkového\nstavu zisteného pred vydaním konkrétneho rozhodnutia sa neakceptuje, tzn. že proces zisťovania\nskutkového stavu je do budúcna (na čas stanovený zákonom pre zaistenie) čiastočne otvorený.\n26. Pre kasačný súd je nepochybné, že všetky vyššie uvedené závery je nutné aplikovať aj na zisťovanie\nskutočností pri preverovaní pobytu sťažovateľa na území Slovenskej republiky. Toto zisťovanie\nskutkového stavu (§ 75 v spojení s § 111 ods. 1 písm. c/ a § 79 zák. č. 404/2011 Z.z.) zásadne vychádza\nz obráteného dôkazného bremena. Uvedené je možné charakterizovať tým, že všeobecne prevláda\nprezumpcia nedostatku relevantných dôkazov u cudzinca bez cestovných dokladov a tento cudzinec\niba objasňuje dôvody svojho pobytu na území Slovenskej republiky, pričom policajný útvar otázkami\nsi objasňuje niektoré nejasnosti vyplývajúce z prejavu sťažovateľa a následne preveruje (preskúmava\nhodnovernosť tvrdení, z ktorých sa skladá príbeh sťažovateľa) všetky relevantné skutočnosti, ktoré\nprezentoval sťažovateľ počas svojho predvedenia (§ 79 zák. č. 404/2011 Z.z.) na policajnom útvare, s\nvyužitím všetkých legálnych a dostupných prostriedkov vrátane štatistických a informačných databáz. V\ntejto súvislosti je treba si uvedomiť mimoriadne rozsiahlu a rôznorodú množinu rôznych, a to aj vzhľadom\nna historický vývoj vnútorných pomerov, meniacich sa informácií týkajúcich sa nielen sťažovateľa ale aj\nzisťovania relevantných údajov o jeho možnom návrate (najmä informácie o krajine pôvodu).\n27. Ďalej je nepochybné, že policajná kontrola a následné predvedenie sťažovateľa je zákonom\nustanovený prípravný (t.j. zisťovací alebo preverovací) proces policajta (viď systematický výklad\nvychádzajúci z § 79 zák. č. 404/2011 Z.z.) smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (úradného\nzáznamu podľa § 79 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. a zápisnice v zmysle § 22 ods. 1 Správneho\nporiadku) so zachytením skutkových „de facto“ zistení, ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania\n\no oprávnenosti pobytu sťažovateľa na území Slovenskej republiky. Avšak na druhej strane možný\nnegatívny výsledok tohto procesu vo forme vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení\npredstavuje pre sťažovateľa hrozbu závažného a intenzívneho zásahu do individuálnej, právom\nchránenej sféry jednotlivca zo strany orgánu verejnej správy. Potom vedomosť o takom negatívnom\nvýsledku môže motivovať sťažovateľa k porušeniu zásady aktívnej súčinnosti (§ 3 Správneho poriadku\nv spojení s § 120 zák. č. 404/2011 Z.z.).\n28. Na tomto mieste musí kasačný súd zdôrazniť, že preverovanie oprávnenosti pobytu ako\nproces zisťovania, resp. preverovania správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených\nkontrolovaným sťažovateľom alebo pravdivosti údajov ním alebo v nich uvedených na základe\ndôkazných prostriedkov prostredníctvom vlastnej úvahy je predovšetkým duševným postupom policajta,\npočas ktorého policajt musí vzhľadom na mimoriadnu mnohorakosť a rôznorodosť preverovaných\ninformácií od sťažovateľa (celosvetová realita veľkého počtu štátnych útvarov a ich vnútorných\nodlišností) prihliadať nielen na vnútroštátne dôkazy ale aj na dôkazy zadovážené z iných štátov,\nčo predpokladá aj úniové právo. Následné vyhodnotenie dôkazných prostriedkov je myšlienkovým\npostupom, počas ktorého usudzujúci subjekt prijíma jedno tvrdenie a odmieta protikladné iné, pričom sa\nopiera o logické, systematické, historické, pravdepodobnostné, vierohodné a iné úsudky. 29. Preto sa z\ntohto dôvodu javí ako celkom logická požiadavka zákonodarcu, ak policajt na konci zisťovacieho procesu\nnadobudne dojem o potrebe vydania príslušného rozhodnutia, aby v zmysle § 120 zák. č. 404/2011 Z.z.\numožnil, tzn. že tu zákonodarca vytvára priestor na aktívnu súčinnosť sťažovateľa s policajným útvarom\n(poprípade jeho zástupcovi), aby sa vyjadril k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol\njeho doplnenie (viď popretie zásady koncentrácie v bode č. 25 tohto rozsudku).\n30. Takto nastavený proces precizovania skutkového stavu pokračuje (viď pripustenie čiastočnej\notvorenosti uvedeného procesu v bode č. 25 tohto rozsudku) počas celej doby zaistenia, t. j. až do konca\nzaistenia, nakoľko zákonodarca\na) bezprostredne po zaistení ukladá povinnosť (§ 90 ods. 1 písm. a/ bod 1.) policajnému útvaru, aby\nzabezpečil poučenie sťažovateľovi v jazyku, ktorému rozumie, o dôvodoch zaistenia,\nb) vytvára oprávnenie policajného útvaru počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie, a to aj v\nprípadoch predpokladania (hypotézy), že sťažovateľ dostatočne nespolupracuje (§ 88 ods. 4 zák. č.\n404/2011 Z.z. a contrario § 3 a § 4 Správneho poriadku), c) ukladá kontinuálnu povinnosť policajnému\nútvaru (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z.) skúmať po celý čas zaistenia, či trvá jeho účel, ako aj\nd) ukladá povinnosť zariadeniu povinnosť naďalej zisťovať či preverovať totožnosť sťažovateľa (§ 90\nods. 2 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z.).\n31. Týmto postupom policajného útvaru, zariadenia či policajtov sa vytvárajú záruky spravodlivého\nprocesu bežného pre demokratické štáty. Ako už bolo vyššie uvedené, zistenie mnohých skutočností,\nktoré sa viažu na určenie krajiny pôvodu, poprípade krajiny tranzitu ako tomu je v preskúmavanej veci,\nv prípade administratívneho vyhostenia sa dostáva do konfliktu s požiadavkami na spravodlivý proces\nna jednej strane a s požiadavkami na obmedzenie slobody pohybu iba zákonným spôsobom každého\njednotlivca na území Slovenskej republiky na strane druhej.\n32. Pokiaľ slovenský právny poriadok spolu s medzinárodným právom verejným výslovne požadujú,\naby orgán verejnej správy pri administratívnom vyhostení preveroval aj podmienky u dožiadaného\nštátu, potom je možné požadovať od slovenských orgánov verejnej správy iba také činnosti, ktoré sú\nreálne schopné v lehotách ustanovených zákonom aj vykonať, lebo nie je možné očakávať od týchto\npracovníkov pri tak krátkom časovom úseku okamžité a dôkladné vyhodnotenie situácie v tej-ktorej\nkrajine za súčasnej absencie relevantných tvrdení, dôkazov či prístupu do databáz.“\n71. Vo svetle uvedeného kasačný súd ustálil neexistenciu pochybenia žalovaného, ktorý v rozhodnutí\no administratívnom vyhostení sťažovateľa náležite posúdil realizovateľnosť vyhostenia sťažovateľa, čo\nsa následne premietlo v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného o zaistení sťažovateľa.\n72. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti niekoľkokrát zopakoval svoje tvrdenia o zlej bezpečnostnej situácii\nv Afganistane (tvrdenej domovskej krajine sťažovateľa). Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje\nna to, že zákon o pobyte cudzincov neopomenul ani situácie brániace vyhosteniu cudzinca, ktoré sú\npremietnuté v § 81 tohto zákona a spočívajú v ohrození života alebo slobody cudzinca z dôvodov\njeho rasy, národnosti, náboženstva, politického presvedčenia, či príslušnosti k určitej sociálnej skupine,\nku ktorým by mohlo dôjsť pri vyhostení do určitých štátov. Túto otázku je správny orgán povinný\nskúmať. Ako vyplýva zo všetkých vyjadrení žalovaného v prejednávanej veci, žalovaný si je tejto svojej\npovinnosti vedomý a sám uvádza, že orgán útvaru zaistenia zodpovedný za výkon vyhostenia sa pri\nurčení krajiny vyhostenia vždy zaoberá aj otázkou posúdenia bezpečnosti krajiny z pohľadu výkonu\n\nvyhostenia. Najvyšší súd považuje v tejto súvislosti za dôležité zdôrazniť, že otázku prekážky vyhostenia\ndo konkrétnej krajiny možno logicky skúmať v štádiu, keď už je táto krajina známa a určená, čo v\nprejednávanej veci ešte nenastalo. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa je však zásadná skutočnosť,\nže sťažovateľ nebol vyhostený do Afganistanu a sám žalovaný správny orgán tvrdí, že v súčasnej situácii\nje vyhostenie do Afganistanu nereálne. V tejto súvislosti je preto bezpredmetná námietka sťažovateľa,\nže žalovaný nevykonal dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Afganistane, keďže žalovaný ani nemá\nzámer ho do tejto krajiny vyhostiť.\n73. V súvislosti s účelnosťou zaistenia a ustálením krajiny vyhostenia považuje najvyšší súd za\nzásadnú tú okolnosť, že sťažovateľ cestuje bez dokladu totožnosti, čo štátnym orgánom komplikuje\npreukázanie a ustálenie totožnosti sťažovateľa, stanovenie jeho domovskej krajiny a následné ustálenie\nkrajiny vyhostenia. Zisťovanie totožnosti sťažovateľa a vyhotovenie náhradných dokladov nepochybne\npriamo podmieňuje aj trvanie doby zaistenia. Žalovaný pri odôvodnení stanovenej doby zaistenia\n(najviac v dĺžke štyroch mesiacov) podrobne popísal postupnosť a časovú náročnosť procesu, ktorý je\npotrebné absolvovať pri realizácii jednotlivých úkonov vedúcich ku konečnému vyhosteniu (od zisťovania\ntotožnosti, získania náhradných cestovných dokladov až po fyzický výkon vyhostenia). Najvyšší súd\npreto nepovažuje za opodstatnenú námietku sťažovateľa, že rozhodnutie žalovaného v časti stanovenej\ndĺžky doby zaistenia nie je dostatočne odôvodnené.\n74. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal rozpor jeho zaistenia s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru\npre neefektívnosť a neúčelnosť. Tú odvodzoval od nerealizovateľnosti jeho vyhostenia do Afganistanu.\nPoukázal pritom na dlhodobú prax migračného úradu, ktorý poskytuje štátnym príslušníkom Afganistanu\ndoplnkovú ochranu. Kasačný súd uvedenému sťažnostnému bodu nemohol vyhovieť, pretože ani právo\nna slobodu a osobnú bezpečnosť nie je absolútne a v súlade s Dohovorom možno jednotlivca pozbaviť\nslobody okrem iného aj v prípade, že na základe zákona proti nemu prebieha konanie o vyhostenie alebo\nvydanie. Možno teda nepochybne uzavrieť, že nielen vnútroštátna právna úprava, ale aj medzinárodné\ndokumenty počítajú s možnosťou obmedzenia osobnej slobody jednotlivca za účelom výkonu jeho\nvyhostenia z krajiny. Ide teda o legálny inštitút, ktorý v prípade splnenia vopred stanovených zákonných\npodmienok môžu štátne orgány voči jednotlivcovi uplatniť. Ako už bolo vyššie uvedené, kasačný súd má\nza to, že v prejednávanej veci podmienky pre zaistenie sťažovateľa boli naplnené, a to aj s ohľadom na\nzávery rozhodovacej praxe ohľadne výkladu čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorá kladie dôraz na to, aby\npočas zaistenia reálne prebiehal proces vyhostenia a príslušné orgány vykonávali patričné kroky vedúce\nk vyhosteniu, pričom nie je nevyhnutné, aby bol cudzinec efektívne vyhostiteľný hneď v čase vydania\nrozhodnutia o zaistení. Zaistenie by bolo nezákonné v tom prípade, ak by príslušné štátne orgány v\nčase zaistenia (alebo aj v procese jeho trvania) mali vedomosť o prekážkach brániacich vyhosteniu.\nTakéto prekážky, ani prípadná vedomosť žalovaného o nich, však v prejednávanej veci preukázané\nneboli (sťažovateľ len bez ďalších náznakov či indícií tvrdil, že nie je vyhostiteľný do žiadnej krajiny).\n75. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu podľa § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že v zmysle\nústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou rozhodovacou\npraxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nako odvolacieho súdu vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V súvislosti s\nuvedeným kasačný súd považuje za dôležité poznamenať, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\nrozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ako ani odklon od\nustálenej rozhodovacej praxe. Z vyššie uvedených dôvodov nebol opodstatnený ani namietaný odklon\nkrajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n76. Podľa názoru kasačného súdu úspešnosť námietok voči rozhodnutiu o zaistení môže obstáť jedine\nv prípade, ak sťažovateľ svojimi námietkami spochybní zákonnosť rozhodnutia o jeho zaistení, inými\nslovami, ak preukáže, že neboli splnené podmienky jeho zaistenia v danom prípade podľa § 88 ods. 1\npísm. b) zákona o pobyte cudzincov, čo sa však v predmetnom prípade sťažovateľovi nepodarilo.\n77. V tejto súvislosti kasačný súd považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti\ninštitútu zaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie, dokonca\npozbavenie osobnej slobody človeka. Zaistenie cudzinca (ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016) znamená obmedzenie alebo v závislosti\nna povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi\n\nciteľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za\nprísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým\nústavným poriadkom Slovenskej republiky.\n78. Sťažovateľovi sa však nepodarilo uplatnenými námietkami v kasačnej sťažnosti preukázať, že takýto\nzásah do práv sťažovateľa sa uskutočnil bez splnenia podmienok stanovených v zákone o pobyte\ncudzincov.\n79. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom žalovaného a rozhodol,\nže preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov\nsťažovateľa, tento jeho názor považoval aj kasačný súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.\nSkutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského\nsúdu neboli zistené v konaní o kasačnej sťažnosti. Tieto boli obdobné ako námietky, ktoré sťažovateľ\nnamietal už v prvoinštančnom konaní, a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal. Z uvedených\ndôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú\nzamietol.\n80. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods.\n1 Správneho súdneho poriadku tak, že sťažovateľovi právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko v tomto\nkonaní nemal úspech (§ 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku) a u žalovaného nezistil existenciu\nzákonného dôvodu na ich priznanie (§ 168 Správneho súdneho poriadku).\n81. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}