{"guid": "c6f6e8b3-f953-4290-967a-99690a6f1edf:f82ca39e-7683-4a1c-a46d-14eae9de2102", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7020200960.1", "spisova_znacka": "1Szak/6/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/6/2021 z 4. 3. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 4. marca 2021, sp. zn. 1Szak/6/2021, ECLI:SK:NSSR:2021:7020200960.1", "identifikacne_cislo": "7020200960", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2021-03-04", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f82ca39e-7683-4a1c-a46d-14eae9de2102", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200960.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200960.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200960.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Szak/6/2021\n7020200960\n04. 03. 2021\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2021:7020200960.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov\nsenátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci sťažovateľa (pôv.\nžalobca): G. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, bez cestovných\ndokladov alebo iného dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre\ncudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Advokátska\nkancelária Peter Dittrich s.r.o., sídlo: Mudroňova 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie\ncudzineckej polície Policajného zboru Nitra, Kalvárska 2, 949 01 Nitra, o správnej žalobe vo veci\nzaistenia, o nariadenie prepustenia, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.\nzn. 9Sa/14/2020 zo dňa 4. januára 2021, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sa/14/2020 zo dňa 4.\njanuára 2021 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Dňa 03.08.2020 v čase o 14.20 hod. bol žalovaný vyrozumený prostredníctvom Operačného strediska\nKrajského riaditeľstva Policajného zboru Nitra o zadržaní troch cudzích štátnych príslušníkov v objekte\nKameň Slovakia s.r.o., Tesárske Mlyňany 809, okres Zlaté Moravce, (pri ČS BENZINA), kde do objektu\nzaparkovalo nákladné motorové vozidlo výrobnej značky Iveco, TEČ: D. XXXX K. s návesom TEČ: D.\nXXX K., ktoré priviezlo kameň z Republiky Severného Macedónska. Po otvorení návesu bolo zistené\nvodičom nákladného motorového vozidla K. F., nar. XX.XX.XXXX, MKD číslo pasu: R., že sa v jeho\npriestore nachádzajú tri neznáme osoby (medzi nimi aj sťažovateľ). Následne bola privolaná hliadka\nObvodného oddelenia policajného zboru Zlaté Moravce s volacím znakom NARCIS 710, ktorá osoby\nstrážila do príchodu hliadky žalovaného.\n2. Následne bol sťažovateľ dňa 03.08.2020 v čase o 16.50 hod. predvedený podľa § 79 odsek 1 zákona\nč. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.\") k\nžalovanému v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení.\n3. Na základe právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č.: PPZ-HCP-BA11-81012/2020-AV zo dňa 03.08.2020, ktorým bol sťažovateľ administratívne vyhostený z územia Slovenskej\nrepubliky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z., a ktorým mu bol uložený zákaz vstupu na\núzemie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu 3 rokov podľa § 82 ods. 3 písm. b)\nzák. č. 404/2011 Z.z., žalovaný sťažovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011\nZ.z. rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA11-81- 016/2020-AV zo dňa 04.08.2020 (ďalej len „rozhodnutie o\n\nzaistení\") zaistil. Lehota zaistenia bola stanovená najviac do 04.02.2021. Proti rozhodnutiu o zaistení\nnebola podaná správna žaloba a preto po uplynutí zákonnej lehoty nadobudlo právoplatnosť.\n\nII.\nKonanie na krajskom súde\n4. Dňa 13.10.2020 bola Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd\") doručená správna žaloba\nsťažovateľa o prepustenie zo zaistenia.\n5. V nasledujúcich žalobných bodoch uviedol najmä, že\n- trvanie zaistenia je neúčelné a neefektívne, nakoľko žalovaný v rozhodnutí o administratívnom\nvyhostení neurčil lehotu na vyhostenie ani nešpecifikoval krajinu, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený;\n- sťažovateľa nemožno vyhostiť do jeho domovskej krajiny ani do inej krajiny;\n- žalovaný sa v konaní o zaistení, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nezaoberal skúmaním\núčelnosti a efektívnosti zaistenia, a nedostatočne sa zaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie\nprekážok vyhostenia;\n- žalovaný v konaní o vyhostení a ani v konaní o zaistení nijakým spôsobom nezisťoval, aká krajina má\nbyť domovskou krajinou sťažovateľa;\n- žalovaný neskúmal podmienky aké prevládajú v Afganistane a aké zaobchádzanie by sťažovateľovi\nv prípade návratu hrozilo;\n- rozhodnutie žalovaného trpí vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v časti stanovenej dĺžky\ndoby zaistenia;\n- keďže zaistenie je od jeho počiatku neúčelné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru\no ľudských právach (ďalej len „Dohovor\"), je aj stanovená maximálna doba zaistenia neopodstatnená\na nedôvodná;\n- žalovaný neuviedol, aké konkrétne úkony bude musieť zariadenie pre cudzincov vykonať za účelom\nvyhostenia sťažovateľa, a či je zrealizovanie cesty do Afganistanu v prvom rade bezpečné a možné.\n6. Krajský súd v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206\nods. 3 S.s.p.) dospel k záveru o tom, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom č.\nk. 5Sa/72/2020-47 z 22.10.2020 zamietol a nepriznal účastníkom právo na náhradu trov konania.\nProti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ včas kasačnú sťažnosť, na základe ktorej kasačný súd\nrozsudkom sp. zn. 1Szak/13/2020 zo dňa 08.12.2020 zrušil vyššie uvedený rozsudok krajského súdu\na vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n7. V ďalšom konaní krajský súd vyzval žalovaného na oznámenie, aké úkony boli urobené pre úspešnú\nrealizáciu vyhostenia sťažovateľa. Žalovaný v liste zo dňa 28.12.2020 okrem iného uviedol že ku\ndňu jeho spísania „boli so žalobcom vykonané nasledovné úkony: - po umiestnení do ubytovacích\npriestorov bol vykonaný vstupný pohovor, za prítomnosti tlmočníka, počas ktorého mu boli vysvetlené\npodmienky zaistenia, - následne bol žalobcovi predložený dotazník k žiadosti o vystavenie náhradného\ncestovného dokladu - do dnešného dňa žalobca neuvažuje podať žiadosť o udelenie azylu na území\nSlovenskej republiky, - 06.08.2020 bol oslovený Kriminalistický a expertízny ústav PZ o vykonanie\nlustrácie daktyloskopického materiálu v systéme AFIS a systéme AFIS aktívnych členských krajín\nEurópskej a o zaslanie daktyloskopickej karty žalobcu - 14.08.2020 bola oslovená Národná ústredňa\nInterpol Bratislava o vykonanie lustrácie žalobcu v domovskej krajine, v Turecku, Grécku, Severnom\nMacedónsku a Srbsku na základe daktyloskopickej karty a fotografie žalobcu, - 14.08.2020 bola zaslaná\nžiadosť Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove o vystavenie náhradného cestovného\ndokladu, - 05.09.2020 bola doručená informácia, že Národná ústredňa Interpol v Aténach eviduje v\nsystéme AFIS osobu s identickými odtlačkami ako cudzinca Z. B., nar. XX.XX.XXXX, - 09.09.2020\nbolo Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove zaslané doplnenie žiadosti o vybavenie\nnáhradného cestovného dokladu o informácie z Národnej ústredne Interpol v Aténach, - 11.09.2020\nbola doručená informácia, že Národná ústredňa Interpol v Ankare eviduje v systéme AFIS osobu s\nidentickými odtlačkami ako cudzinca B. E., nar. XX.XX.XXXX, - 06.10.2020 zaslaná urgencia vo veci\nvybavovania náhradného cestovného dokladu, - 08.10.2020 doručená odpoveď Útvaru policajného\nzaistenia pre cudzincov v Medveďove, že do 06.10.2020 nedisponuje informáciami, na základe ktorých\nby bolo možné vystavanie náhradného cestovného dokladu, - 19.11.2020 zaslaná urgencia vo veci\n\nvybavovania náhradného cestovného dokladu, - 20.11.2020 doručená odpoveď Útvaru policajného\nzaistenia pre cudzincov v Medveďove, že do 19.11.2020 nedisponuje informáciami, na základe ktorých\nby bolo možné vystavanie náhradného cestovného dokladu, - 18.12.2020 zaslaná urgencia vo veci\nvybavovania náhradného cestovného dokladu.\"\n8. Následne krajský súd správnu žalobu rozsudkom, uvedeným v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len\n„napadnutý rozsudok\") zamietol z nasledujúcich dôvodov:\n- podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10SZa/6/2016 zo dňa 18.03.2016\n(taktiež v publikácii Berthotyová E.: Zaistenie cudzincov, str. 129) pokiaľ žalovaný zaistil cudzinca\nna účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie o\njeho administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť\ns námietkou navrhovateľa (cudzinca), že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny\nvyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia pripúšťa (podobne\naj v rozsudku č. 10Szak/6/2018 zo dňa 01.02.2018).\n- úkony, špecifikované žalovaným sú účelné a reálne vedú k realizácii vyhostenia;\n- správny orgán musí zistiť jednoznačne a bez pochýb, o akú osobu sa jedná, pretože od tejto otázky\nzávisí otázka určenia štátnej príslušnosti a následne aj otázka určenia krajiny vyhostenia;\n- skutočnosť, že sťažovateľ počas svojej migrácie uvádzal v rôznych štátoch rôzne mená a dátumy\nnarodenia sťažuje postup správneho orgánu;\n- reálny predpoklad vyhostenia žalovaný potvrdil uvedením termínu vyhostenia „druhá polovica januára\n2021\";\n- podľa ustálenej praxe a ďalšieho postupu zariadenia pre zaistenie cudzincov je zrejmé, že ak\nštátny príslušník tretej krajiny nedisponuje platným cestovným dokladom, po preštudovaní spisového\nmateriálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny,\nodovzdáva sa žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na Konzulárny odbor Ministerstva\nzahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, následne sa pristupuje k určeniu\nkrajiny, do ktorej bude cudzinec vyhostený a zabezpečuje sa doprava, resp. sa zvolí spôsob odsunu\ncudzinca (presun sa uskutočňuje vždy skupinovo, teda sa čaká na naplnenie istej kvóty);\n- v tejto fáze zaistenia, nie je možné bez ďalších okolností vyriecť, že nie je možno sťažovateľa vyhostiť\nani do inej (tranzitnej) krajiny;\n- tvrdenie o reálnej nevyhostiteľnosti občana Afganistanu je v rozpore so štatistickými údajmi z verejne\nprístupných štatistík Úradu hraničnej a cudzineckej polície za minulé roky, ktoré každoročne publikuje\nMinisterstvo vnútra SR na svojej web stránke (<https://www.minv.sk/?rocenky>), z ktorých vyplýva, že\nzo Slovenskej republiky bolo zrealizovaných niekoľko návratov, a to dobrovoľných a z drvivej väčšiny\nnútených, a to aj napriek aktuálnej situácii a dlhšej lehote pre vydanie náhradného cestovného dokladu\n(v roku 2018 12 realizovaných administratívnych vyhostení štátnych príslušníkov Afganistanu, v roku\n2019 23 realizovaných administratívnych vyhostení štátnych príslušníkov Afganistanu);\n- z doteraz vykonaných úkonov žalovaného (výsluch žalobcu, rozhodnutie o administratívnom vyhostení\na úkony v bode 18. rozsudku) a ďalších plánovaných úkonov (overenie totožnosti žalobcu a vystavenie\nnáhradného cestovného dokladu, príprava odsunu) v čase od zaistenia, t.j. od 04.08.2020 do\nrozhodovania správneho súdu, t.j. do 04.01.2021 možno povedať, že tieto sú efektívne;\n- potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu\nvyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší proces, preto sa v praktickej rovine činnosti týchto správnych\norgánov odporúča zaistiť osoby bez platného cestovného dokladu na dobu dlhšiu, pričom z praktických\nskúseností vyplýva, že vystavenie náhradného cestovného dokladu môže trvať aj viac ako je stanovená\ndoba zaistenia;\n- z charakteru konania podľa § 221 ods. 2 S.s.p. vyplýva, že prieskumná právomoc správneho súdu sa\nobmedzuje len na kontrolu plynutia už stanovených lehôt zaistenia cudzinca;\n- žalovaný nevyhostil cudzinca do Afganistanu, ale túto otázku, kde bude cudzinec vyhostený, nechal\notvorenú v zmysle § 77 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z.;\n- zákonodarca v § 131i ods. 9 zák. č. 404/2011 Z.z. odložil výkon rozhodnutia o administratívnom\nvyhostení počas trvania krízovej situácie, ktorou sa rozumie v zmysle ods. 1 mimoriadna situácia,\nnúdzový stav alebo výnimočný stav vyhlásený v súvislosti s ochorením COVID-19, pričom tento odklad\nnie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia;\n- na území Slovenskej republiky bol v čase rozhodovania súdu, t.j. dňa 30.12.2020 vyhlásený núdzový\nstav v súvislosti s ochorením COVID-19 uznesením vlády č. 427/2020 Z. z. zo dňa 29.12.2020, teda\núčel zaistenia žalobcu nemôže byť naplnený z dôvodu odloženia výkonu rozhodnutia o administratívnom\nvyhostení a teda nie je možné reálne vyhostiť žalobcu z územia Slovenskej republiky, čo však\n\nnespôsobuje nezákonnosť zaistenia a zároveň nie je daný dôvod na prepustenie sťažovateľa zo\nzaistenia z uvedeného právneho dôvodu.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n9. Proti rozsudku krajského súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, sťažovateľ v zákonnej lehote\npodal kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia\nveci a\n- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu.\n10. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol, že:\n- konanie žalovaného je neefektívne a neúčelné, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že jeho zaistenie\ntrvá od 04.08.2020 a 04.02.2021 uplynie zákonná doba zaistenia a výkon rozhodnutia o vyhostení sa\ndoposiaľ neudial a so samotným sťažovateľom nie sú robené žiadne zásadné procesné úkony smerujúce\nk výkonu rozhodnutia o vyhostení;\n- žalovanému sa doposiaľ nepodarilo odstránil prekážky brániace riadnemu a zákonnému trvaniu\nzaistenia a z toho dôvodu je trvanie zaistenia v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi\na medzinárodnými právnymi dokumentmi;\n- žalovaný doposiaľ nedoručil sťažovateľovi informáciu o krajine, do ktorej by mohol byť sťažovateľ\nvyhostený, v dôsledku čoho samotný správny orgán nemá možnosť skúmať a vyhodnotiť existenciu\nprekážok vyhostenia;\n- súpis úkonov žalovaného sa javí ako vágny;\n- sťažovateľ bol po celý čas k dispozícii žalovanému a poskytoval mu požadované informácie, od\nsťažovateľa neboli vyžadované žiadne dodatočné informácie alebo spresnenie informácií, v dôsledku\nčoho v správe Národných ústrední Interpolu v Belehrade a Ankare je v systéme AFIS osoba s identickými\nodtlačkami prstov, avšak pod iným menom, pričom sa jedná o omyl a nepresnú interpretáciu, ktorá sa\nmohla vysvetliť pred správnym orgánom, ale nikto sa ho na tieto nepresnosti počas celej doby zaistenia\nnepýtal;\n- je neefektívne a neúčelné, ak žalovaný od augusta disponuje informáciou o nestotožnení mena\ncudzinca a odtlačkami prstov v rôznych krajinách a nežiada od cudzinca poskytnutie dodatočných\ninformácií, ktoré by mohli ozrejmiť vzniknutú situáciu;\n- v krajinách, kde bol v záchytných táboroch zadržaný sťažovateľ sa informácie zaznamenávali rýchlo\na neúplne;\n- žalovaný neuviedol, či zaslal žiadosti o identifikáciu na niektorú z ambasád alebo zastupiteľských\núradov, avšak na pojednávaní dňa 04.01.2021 tvrdil, že reálny predpokladaný termín vyhostenia je druhá\npolovica januára 2021, k čomu nedošlo;\n- ustanovenie § 131o ods. 9 zák. č. 404/2011 Z.z. nezbavuje žalovaného povinnosti konať účelne a\nefektívne pri príprave realizácie vyhostenia;\n- dôvody trvania jeho zaistenia tu nie sú a neboli od počiatku jeho zaistenia;\n- trvanie zaistenia sťažovateľa je neúčelné a neefektívne;\n- žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vyhostenie, ani nešpecifikoval\nkrajinu, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený;\n- sťažovateľ je štátnym príslušníkom Afganistanu, pričom do tejto ani do inej krajiny ho nemožno vyhostiť;\n- žalovaný pochybil, keď sa v konaní o zaistení, ani v odôvodnení rozhodnutia o zaistení, nezaoberal\nskúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia a nedostatočne sa zaoberal skúmaním a vyhodnotením\nexistencie prekážok vyhostenia;\n- žalovaný doposiaľ žiadnym spôsobom neurčil krajinu, do ktorej by mohol byť sťažovateľ vyhostený (a to\nnapriek trvaniu zaistenia takmer 6 mesiacov), a teda reálnosť jeho vyhostenia je podstatne spochybnená,\nčím zaistenie napriek právoplatnému rozhodnutiu stráca svoje zákonné opodstatnenie;\n- žalovaný pred zaistením a počas trvania zaistenia nezadovážil žiadne informácie o situácii v krajine,\nkam má byť sťažovateľ vyhostený, a či je jeho vrátenie prípustné v zmysle čl. 3 Dohovoru a zák. č.\n404/2011 Z.z..\n\n11. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie.\nB)\n12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stručne zopakoval dôvody zaistenia sťažovateľa a\nskutkový stav veci, pričom ďalej najmä uviedol, že\n- určenie krajiny, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený je len subsidiárnou časťou § 77 ods. 1 zák. č.\n404/2011 Z.z., pričom nejde o povinnosť, ale o možnosť žalovaného určiť krajinu, kam má byť sťažovateľ\nadministratívne vyhostený, ale aj to iba za predpokladu, že je možné takúto krajinu určiť;\n- z rozhodnutia o administratívnom vyhostení plynie len povinnosť sťažovateľa opustiť územie\nSlovenskej republiky nakoľko nemá oprávnenie zdržiavať sa na jej území;\n- žalovaný riadne odôvodnil súkromný a rodinný život sťažovateľa, dĺžku zaistenia, vysporiadal sa aj\ns alternatívami zaistenia a aktuálnou situáciou týkajúcou sa vyhlásených sprísnených mimoriadnych\nopatrení Vlády Slovenskej republiky v súvislosti so šírením ochorenia COVID- 19 a rovnako aj s\nbezpečnostnou situáciou v domovskom štáte sťažovateľa a z tohto dôvodu sa rozhodol administratívne\nvyhostiť ho z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny,\ndo ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom\nmá udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu;\n- žalovaný sa dôkladne zaoberal prekážkou spôsobenou ochorením COVID-19 a má za to, že v\nsúčasnosti sa zavedenými opatreniami Slovenská republika a všetky členské štáty dostali do situácie,\nkedy je potrebné zvažovať zvoľňovanie opatrenia a teda aj opatrenia na hraniciach a v letovej prevádzke\nv súvislosti s cestovaním a aj účelnosťou realizácie samotného výkonu administratívneho vyhostenia\nsťažovateľa;\n- zaistenie sťažovateľa je v súlade s ustanovením čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a slobôd;\n- žalovaný bral do úvahy aj možnosti zabezpečenia ubytovania, ako aj starostlivosti o svoju osobu po\nstránke či už sociálnej, integračnej, zdravotnej, ale aj po stránke finančných možností sťažovateľa na\núzemí Slovenskej republiky, ktorú nevie sťažovateľ vôbec preukázať;\n- dĺžku zaistenia určil prostredníctvom ÚPZC, že v prípade sťažovateľa, ktorý je štátnym\npríslušníkom Afgánskej islamskej republiky, ktorý nedisponuje platným cestovným dokladom a odmieta\nspoluprácu s pracovníkmi ÚPZC je potrebné preštudovať spisový materiál, vykonať lustrácie, overiť\ntotožnosť sťažovateľa, odovzdať žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu sťažovateľovi\nprostredníctvom KO MZVaEZ SR zastupiteľskému úradu krajiny, z ktorej pochádza;\n- Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10SZa/6/2016 zo dňa 18.03.2016 uviedol, že\nzákonodarca neurčenie krajiny vyhostenia v rozhodnutí o administratívnom vyhostení pripúšťa;\n- vo veci zaistenia sťažovateľa boli vykonané úkony tak ako boli špecifikované v bode 7 tohto rozsudku;\n- je preukázané, že aj napriek snahe sťažovateľa zavádzať orgány rozdielnymi identitami ide vo všetkých\nprípadoch o jednu a tú istú osobu účastníka konania, ktorý sa týmto zavádzaním snaží znemožniť jeho\nodsun z územia Slovenskej republiky;\n- v prípade sťažovateľa bolo potrebné predĺžiť lehotu zaistenia a to z dôvodu, že mu doposiaľ nebol\nvydaný náhradný cestovný doklad s dostatočnou platnosťou avšak je reálny predpoklad, že náhradný\ncestovný doklad pre zabezpečenie realizácie odsunu bude vydaný;\n- podľa ustanovenia § 131i ods. 9 zák. č. 404/2011 Z.z. výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení\nsa odkladá počas trvania krízovej situácie, čo nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia podľa § 90\nods. 2 písm. b) prvého bodu;\n- účel zaistenia stále trvá;\n- zo získaných informácii ÚPZC v Sečovciach je zrejmé, že sťažovateľ je osobou, ktorá sa svojim\númyselným konaním nelegálnou cestou cez viacero krajín Európskej únie plánovala dostať do Belgicka\nza účelom lepšieho života;\n- sťažovateľa je možné považovať iba za ekonomického migranta a to aj z toho dôvodu, že v žiadnej zo\nzachytených krajín nemal v pláne požiadať o medzinárodnú ochranu vo forme azylu.\n13. Záverom žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n\n14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť\nposudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a väčšinou hlasov (§ 3\nods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto\nnapadnutý rozsudok podľa § 462 ods. 1 S.s.p. zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n15. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 4. marca 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n16. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že sťažovateľ bol po vydaní rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení (č.: PPZ-HCP-BA11-81- 012/2020-AV zo dňa 03.08.2020) zaistený za\núčelom výkonu administratívneho vyhostenia, na základe rozhodnutia č.: PPZ-HCP-BA11-81- 016/2020AV zo dňa 04.08.2020, pričom lehota zaistenia bola v jeho prípade stanovená najviac do 04.02.2021.\nProti rozhodnutiu o zaistení nebola podaná správna žaloba. Žalobca podal dňa 13.10.2020 správnu\nžalobu o prepustenie zo zaistenia v zmysle § 221 ods. 2 S.s.p., ktorú krajský súd zamietol.\n17. Kasačný súd považuje za potrebné pripomenúť právne relevantnú skutočnosť, že zákonnosť\nrozhodnutia o zaistení nebola sťažovateľom v zákonnej lehote spochybnená (viď bod č. 3 tohto\nrozsudku) a preto vychádza z prezumpcie, že samotné zaistenie bolo zákonné. Preto predmetom\nsúdneho prieskumu nie je preskúmanie rozhodnutia o zaistení, ale iba nové skutočnosti, ktoré je\nmožné sťažovateľom využiť na svoju obranu a kontrola plnenia zákonom stanovených podmienok pre\ntrvanie zaistenia v procese realizácie administratívneho vyhostenia, pretože nie je vylúčená situácia, že\nstanovené podmienky pre zaistenie medzitým pominuli.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej\nkrajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\nPodľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia\nvykonaného podľa osobitného predpisu.\nPodľa čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o\nspoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,\nktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „Návratová smernica\") pokiaľ sa v osobitnom\nprípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty\nmôžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom\npripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:\na) existuje riziko úteku, alebo\nb) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.\nPodľa čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa\nbezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na\nodsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno\npozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového\nzákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému\nvstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.\nPodľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh\nna začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi\nprepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\n18. Kasačný súd upriamuje pozornosť na s predmetnou problematikou súvisiace právne významné\nnázory relevantných inštitúcií, ktoré je potrebné pri posudzovaní predmetnej veci zohľadniť a\nnespochybňuje\n- závery Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP\") ktorý v rozsudku zo dňa 23.4.2015, vo\nveci Khan proti Nemecku (sťažnosť č. 38030/12, bod 36) opätovne potvrdil, že štát je oprávnený v\nrámci medzinárodného práva a na základe svojich zmluvných povinností kontrolovať vstup cudzincov\nna jeho územie a ich pobyt na tomto území (viď rozsudok z 28.5.1985 vo veci Abdulaziz, Cabales a\n\nBalkandali proti Spojenému kráľovstvu, bod 67, séria A, č. 94, a rozsudok z 21.10.1997 vo veci Boujlifa\nproti Francúzsku, bod 42, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VI ). Dohovor nezaručuje právo cudzinca\nna vstup alebo pobyt v konkrétnej krajine a pri plnení svojej úlohy udržiavania verejného poriadku majú\nzmluvné štáty právomoc vyhostiť cudzinca odsúdeného za trestné činy. Ich rozhodnutia v tejto oblasti\nvšak musia byť v rozsahu, v akom môžu zasahovať do práva chráneného podľa článku 8 ods. 1, v\nsúlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, to znamená odôvodnené naliehavým\nspoločenským záujmom a primerané sledovanému legitímnemu cieľu (pozri rozsudok z 19.2.1998 vo\nveci Dalia proti Francúzsku, sťažnosť č. 26102/95, bod 52; rozsudok z 26.9.1997 vo veci Mehemi\nproti Francúzsku, sťažnosť č. 25017/94, bod 34; rozsudok z 2.8.2001 vo veci Boultif proti Švajčiarsku,\nsťažnosť č. 54273/00, bod 46; a rozsudok z 9.10.2003 vo veci Slivenko proti Lotyšsku, sťažnosť č.\n48321/99, bod 113);\n- skutočnosť, že správne vyhostenie nemá trestný charakter v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane základných práv a slobôd po prijatí Protokolu č. 7 (čl. 1), ale je svojou povahou špecifickým\npreventívnym opatrením v oblasti kontroly prisťahovalectva (rozsudok Najvyššieho správneho súdu 5\nAzs 94/2005 zo 14.7.2005, SJS 1164/2007);\n- skutočnosť, že zaistenie nie je sankciou, ale je zabezpečujúcim prostriedkom zaručujúcim naplnenie\nvymedzeného účelu zabrániť nepovolenému vstupu cudzieho štátneho príslušníka na územie alebo\nrealizovať jeho vyhostenie či vydanie, hlavne v prípadoch kedy hrozí nebezpečenstvo, že sa cudzí štátny\npríslušník bude skrývať alebo vyhýbať sa príprave na návrat alebo výkonu vyhostenia alebo ho inak\nsťažuje, pričom však k zaisteniu možno pristúpiť iba vtedy , ak nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne\npoužité iné dostatočne účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia (viď napr. rozsudky ESĽP zo\ndňa 25.06.1996, vo veci Amuur proti Francúzsku, sťažnosť č. 19776/92; zo dňa 05.02.2002, vo veci\nČonka a ďalší proti Belgicku, sťažnosť č. 51564/99; zo dňa 27.11.2003, vo veci Shamsa proti Poľsku,\nsťažnosti č. 45355/99 a 45357/99; zo dňa 25.01.2005, vo veci Singh proti ČR, sťažnosť č. 60538/00;\nzo dňa 27.11.2008, vo veci Rashed proti ČR, sťažnosť č. 298/07; zo dňa 12.02.2009, vo veci Nolan\na ostatní proti Rusku, sťažnosť č. 2512/04; zo dňa 19.02.2009, vo veci A. a ostatní proti Spojenému\nkráľovstvu, sťažnosť č. 3455/05);\n- skutočnosť, že zaistenie cudzinca predstavuje obmedzenie jeho práva na osobnú slobodu; teda jedno\nzo základných práv jednotlivca. Preto je prípustné len za podmienok definovaných nielen zákonom o\npobyte cudzincov a Návratovou smernicou, ale aj ústavným poriadkom Slovenskej republiky (čl. 8 Listiny\nzákladných práv a slobôd - ústavný zákon č. 23/1991 Zb. zo dňa 9. januára 1991, ktorým sa uvádza\nListina základných práv a slobôd. ) a čl. 5 Dohovoru;\n- názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplývajúci z nálezu sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. októbra\n2013, podľa ktorého pojem „konanie o vyhostení\" podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru je potrebné chápať\nautonómne ako súbor takých úkonov orgánov štátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na\nto, aby skutočne došlo k realizácii vyhostenia dotknutej osoby, teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo\nodoslaniu do iného štátu. Nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu, ale aj o viacero\nvzájomne previazaných konaní, na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby;\n- názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplývajúci z nálezu sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. októbra\n2010, podľa ktorého orgány verejnej moci sú v súvislosti s rozhodovaním o zaistení cudzinca za účelom\nvyhostenia povinné brať do úvahy spojitosť medzi zaistením a jeho účelom;\n- názor Ústavný súd Slovenskej republiky v už zmienenom náleze sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. októbra\n2010 (bod 10.1), kde konštatoval, že „V zhode s už citovanou judikatúrou ESĽP (porov. Chachal proti\nSpojenému kráľovstvu, ods. 118, Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 66) i ústavný súd vychádza z\ntoho, že takéto zaistenie musí byť vždy zbavené arbitrárnosti. Pri posudzovaní, či zaistenie je arbitrárne\nalebo nie, je potrebné orientovať sa podľa kritérií vymedzených najmä judikatúrou ESĽP. Podľa uvedenej\njudikatúry (porov. Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 67 a nasl.) sa za arbitrárne na účely čl. 5\nods. 1 písm. f) dohovoru považuje také zbavenie slobody, kde v postupe správnych alebo súdnych\norgánov, ktoré o zaistení rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti\nvo vzťahu k účelu zaistenia. To podľa názoru ústavného súdu znamená, že správny orgán rozhodujúci\no zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti\ntýkajúce sa daného prípadu žiadateľa a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru, že\nskutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda niektorému z\ndôvodov uvedených v § 62 ods. 1 ( v súčasnosti § 88 ods. 1 pozn. kasačného súdu ) zákona o pobyte\ncudzincov. To znamená, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia\npovinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo\nvrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu\norgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V takej situácii je v zmysle § 40 zákona č. 71/1967 Zb.\n\no správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov povinnosťou správneho orgánu\npredbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je\nvýkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potenciálne možný\n(porov. zhodne i uznesenie českého Najvyššieho správneho súdu č. k.7 As 79/2010-150 z 23. novembra\n2011\".\n19. Z relevantnej právnej úpravy EÚ (podľa článku 15 ods. 1 Návratovej smernice) vyplýva, že zaistenie\nby sa malo uskutočniť len na obdobie, pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a malo by sa vykonať s\nnáležitou starostlivosťou; podobné ustanovenie o náležitej starostlivosti u žiadateľov o azyl možno nájsť\nv článku 9 ods. 1 a odôvodnení 16 prepracovanej smernice o podmienkach prijímania (2013/33/EÚ) a v\nčlánku 28 ods. 3 dublinského nariadenia (nariadenie (EÚ) č. 604/2013) ako aj Dohovoru (podľa článku\n5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je zaistenie odôvodnené len v priebehu konania o vyhostení alebo vydaní)\nvyplýva zásada, v zmysle ktorej členské štáty musia pri zaistení jednotlivcov, ktorých čaká vyhostenie,\npostupovať s náležitou starostlivosťou (due diligence) (v tomto zmysle rozsudky ESĽP zo dňa 19.2.2009\nvo veci A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 3455/05, bod 164; zo dňa 15.12.2016 vo\nveci Khalaifia a ostatní proti Taliansku, sťažnosť č. 16483/12, bod 90; zo dňa 12.5.2013 vo veci Amie\na ostatní proti Bulharsku, sťažnosť č. 58149/08, bod 72; zo dňa 10.12.2020 vo veci Shiksaitov proti\nSlovenskej republike, sťažnosť č. 56751/16 a 33762/17, bod 56.)\n20. Ak sa takéto konanie nevedie s náležitou starostlivosťou, zaistenie prestáva byť v zmysle Dohovoru\nprípustné (viď rozsudky ESĽP, zo dňa 15.11.1996 vo veci Chahal proti Spojenému kráľovstvu [veľký\nsenát], sťažnosť č. 22414/93, bod 113; zo dňa 19.2.2009 vo veci A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu,\nsťažnosť č. 3455/05, bod 164), čo vyžaduje od členských krajín vynaloženie aktívneho úsilia pri\norganizovaní odsunu do krajiny pôvodu alebo do tretej krajiny, pričom nepostačuje tvrdenie o úsilí, ktoré\nvyvinuli na zabezpečenie prijatia, napríklad ak sú orgány prijímajúceho štátu mimoriadne pomalé pri\nidentifikácii vlastných občanov.\n21. Vo veci Singh proti Českej republike (rozsudok z 25.1.2005, sťažnosť č. 60538/00) ESĽP registroval,\nže žiadatelia boli zaistení dva a pod roka pred deportáciou. Konanie charakterizovali obdobia nečinnosti\na súd usúdil, že české orgány mali prejaviť väčšiu starostlivosť, najmä keď indické veľvyslanectvo\nvyjadrilo neochotu vydať žiadateľom pasy. Okrem toho si súd všimol, že žiadatelia boli odsúdení za\ntrestný čin malého významu a že dĺžka ich zaistenia počas konania o deportácii presiahla dĺžku trestu\nodňatia slobody v súvislosti s trestným činom. V dôsledku toho súd konštatoval, že české orgány\nneprejavili náležitú starostlivosť pri riešení prípadu žiadateľov a že dĺžka ich zaistenia bola neprimeraná.\n22. V zmysle relevantnej úpravy EÚ ako aj Dohovoru je zaistenie odôvodnené len vtedy, keď existuje\nreálna vyhliadka na vyhostenie v rámci primeranej lehoty.\n23. Podľa článku 15 ods. 4 Návratovej smernice zaistenie prestáva byť odôvodnené a osoba musí\nbyť okamžite prepustená, ak už neexistuje primeraná vyhliadka na odsun. Ak odsunu bránia prekážky,\nako napríklad zásada non-refoulement (článok 5 Návratovej smernice), primerané vyhliadky na odsun\nnormálne neexistujú.\n24. Podľa názoru Súdneho dvora vo veci Kadzoev (C-357/09, z 30.11.2009, body 65 a 66.) „...aby\nsa bolo možné sa domnievať, že pretrváva „odôvodnený predpoklad\" na odsun v zmysle článku\n15 ods. 4 tejto smernice (Návratová smernica - pozn. kasačného súdu) musí preto byť v čase\npreskúmavania zákonnosti zaistenia vnútroštátnym súdom zrejmé, že existuje skutočný predpoklad na\nto, že môže dôjsť k úspešnému odsunu s ohľadom na lehoty stanovené v článku 15 ods. 5 a 6 smernice\n2008/115....odôvodnený predpoklad na odsun teda neexistuje, pokiaľ sa zdá nepravdepodobné, že\ndotknutá osoba bude s prihliadnutím na tieto lehoty prijatá v tretej krajine\"\n25. Obdobnú požiadavku skutočného predpokladu vyhostenia možno vyvodiť z Dohovoru napr. v zmysle\nrozsudku ESĽP vo veci Mikolenko proti Estónsku (rozsudok z 8. októbra 2009, sťažnosť č. 10664/05,\nbod 67) týkajúcej sa cudzinca zaisteného na dlhý čas, skoro štyri roky, za to, že sa odmietol podrobiť\nrozhodnutiu o vyhostení. Súd zistil porušenie článku 5 ods. 1 písm. f), pretože dôvody na zaistenie\nneboli opodstatnené počas celého obdobia zaistenia v dôsledku chýbajúcej reálnej vyhliadky na jeho\nvyhostenie a domáce orgány neviedli konanie s náležitou starostlivosťou.\n\n26. Domáce štátne orgány musia zvážiť, či vyhliadky na vyhostenie sú reálne a či dôvody vyhostenia\nboli od počiatku resp. stále sú opodstatnené ( rozsudok ESĽP z 25.9.2019 vo veci Al Husin proti Bosne a\nHercegovine (č.2), sťažnosť č. 10112/16, bod 98) pričom musia existovať procedurálne záruky brániace\nsvojvoľnému zaisteniu počas procesu vyhostenia (rozsudok ESĽP zo 17.10.2014 vo veci Kim proti\nRuskej federácii, sťažnosť č. 44260/13, bod 53).\n27. Faktická nemožnosť vyhostenia nastáva najčastejšie v prípade, ak cudzinec nedisponuje platným\ncestovným dokladom. Európsky súd pre ľudské práva, vo vyššie zmienenej veci Mikolenko proti\nEstónsku (rozsudok z 8. októbra 2009, sťažnosť č. 10664/05), dospel k záveru, že \"vyhostenie\nsťažovateľa sa stalo fakticky nemožné, lebo si vyžadovalo jeho spoluprácu vo veci vydania náhradného\ncestovného dokladu, ktorú ale on odmietal poskytnúť \". Prakticky rovnaký názor vyslovil ESĽP v rozsudku\nzo dňa 27.07.2010, vo veci Louled Massoud vs. Malta, sťažnosť č. 24340/08.\n28. Hodnotenie, či predpoklad vyhostenia je v danom prípade reálny, nie je hodnotením založeným\nna istote, ale na pravdepodobnosti. To znamená, že zaistenie cudzinca je s čl. 5 ods. 1 Dohovoru\nnezlučiteľné nielen vtedy, keď je možnosť jeho vyhostenia úplne vylúčená, ale vždy, ak existuje v danom\nprípade \"pravdepodobná absencia reálneho predpokladu pre jeho vyhostenie\". Samotná teoretická\nmožnosť, že sa cudzinca možno niekedy v budúcnosti podarí vyhostiť, z hľadiska čl. 5 ods. 1 písm. f)\nnestačí (Mikolenko vs. Estónsko).\n29. Krajský súd svoj záver o efektívnom trvaní zaistenia sťažovateľa ustálil na základe posúdenia úkonov\nžalovaného vykonaných v období od zaistenia sťažovateľa do času jeho rozhodnutia ako účelných a\nreálne smerujúcich k vyhosteniu sťažovateľa, pričom vychádzal aj z tvrdenia žalovaného na pojednávaní\ndňa 04.01.2021 o tom, že odsun sťažovateľa má prebehnúť v druhej polovici januára 2021. V tejto\nsúvislosti však kasačný súd musí upozorniť, že zo samotnej tejto informácie nevyplýva kam má (mal) byť\nsťažovateľ vyhostený, pričom už sťažovateľ, nielen v konaní pred krajským súdom, ale následne aj v\naktuálnej kasačnej sťažnosti (zo dňa 26.01.2021) namietal, že doposiaľ jeho administratívne vyhostenie\nnebolo realizované, nebola mu podaná informácia o krajine, do ktorej má byť vyhostený a nie sú s\nním vykonávané žiadne procesné úkony za týmto účelom. Taktiež je zrejmé, že v tom čase ešte stále\nnebola overená totožnosť sťažovateľa, ani mu nebol vydaný náhradný cestovný doklad. Preto tvrdenie\nžalovaného o reálnom predpoklade nadchádzajúceho odsunu sťažovateľa ešte v januári, s ktorým sa\nstotožnil aj správy súd, bolo zjavne nepodložené a predčasné.\n30. Kasačný súd nepovažoval tvrdenie žalovaného o sťažení procesu overovania totožnosti uvádzaním\nodlišných údajov o svojej osobe za významné vzhľadom na informácie, ktoré z obsahu spisov vyplynuli,\nnakoľko k uvedeniu týchto údajov došlo v čase, kedy sťažovateľ nemohol vedieť o tom, že bude zadržaný\nna území Slovenskej republiky a teda (vzhľadom na absenciu informácií o prípadných pohnútkach\nsťažovateľa pri uvádzaní údajov o svojej osobe, resp. o dôvodoch vzniku rozporov v identite sťažovateľa)\ntakúto skutočnosť nie je možné bez ďalšieho interpretovať ako úmyselné zavádzanie štátnych orgánov\nSlovenskej republiky a tiež, že zo skutočností tvrdených sťažovateľom, ako aj zo zoznamu úkonov\nžalovaného nevyplýva akákoľvek aktivita žalovaného so sťažovateľom za účelom odstránenia, resp.\nvysvetlenia odlišných identít, ktoré sa spájajú s daktyloskopickými kartami sťažovateľa. Na základe\nuvedeného nie je možné dospieť ani len k záveru o nespolupráci, resp. o úmyselnom sťažovaní postupu\nsprávnych orgánov. Kasačný súd nespochybňuje skutočnosť, že overenie totožnosti cudzinca, je samo\nosebe náročným procesom, ktorý je v tomto prípade značne sťažený informáciami o rôznych variáciách\nidentifikačných údajov sťažovateľa, v danom prípade však bolo možné problém objasniť prinajmenšom\ndoplňujúcim výsluchom sťažovateľa.\n31. Krajský súd potom, ako bol jeho rozsudok č. k. 5Sa/72/2020-47 z 22.10.2020 zrušený kasačným\nsúdom, v súlade so záväzným právnym názorom tunajšieho súdu vyzval žalovaného na oznámenie, aké\núkony boli urobené pre úspešnú realizáciu vyhostenia sťažovateľa. Žalovaný v liste zo dňa 28.12.2020\nuviedol, že realizoval tieto úkony:\n- vykonanie vstupného pohovoru po umiestnení do ubytovacích priestorov;\n- predloženie dotazníka k žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu;\n- 06.08.2020 bol oslovený Kriminalistický a expertízny ústav PZ o vykonanie lustrácie daktyloskopického\nmateriálu v systéme AFIS a systéme AFIS aktívnych členských krajín Európskej a o zaslanie\ndaktyloskopickej karty sťažovateľa;\n\n- 14.08.2020 bola oslovená Národná ústredňa Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie sťažovateľa v\ndomovskej krajine, v Turecku, Grécku, Severnom Macedónsku a Srbsku na základe daktyloskopickej\nkarty a fotografie;\n- 14.08.2020 bola zaslaná žiadosť ÚPZC o vystavenie náhradného cestovného dokladu;\n- 05.09.2020 bola doručená informácia, že Národná ústredňa Interpol v Aténach eviduje v systéme AFIS\nosobu s identickými odtlačkami ako cudzinca Z. B., nar. XX.XX.XXXX;\n- 09.09.2020 bolo ÚPZC zaslané doplnenie žiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu o\ninformácie z Národnej ústredne Interpol v Aténach;\n- 11.09.2020 bola doručená informácia, že Národná ústredňa Interpol v Ankare eviduje v systéme AFIS\nosobu s identickými odtlačkami ako cudzinca B. E., nar. XX.XX.XXXX;\n- 06.10.2020 bola zaslaná urgencia vo veci vybavovania náhradného cestovného dokladu;\n- 08.10.2020 bola doručená odpoveď ÚPZC, že do 06.10.2020 nedisponuje informáciami, na základe\nktorých by bolo možné vystavanie náhradného cestovného dokladu;\n- 19.11.2020 zaslaná urgencia vo veci vybavovania náhradného cestovného dokladu;\n- 20.11.2020 doručená odpoveď ÚPZC, že do 19.11.2020 nedisponuje informáciami, na základe ktorých\nby bolo možné vystavanie náhradného cestovného dokladu;\n- 18.12.2020 zaslaná urgencia vo veci vybavovania náhradného cestovného dokladu.\n32. Urgencie vo veci vybavovania náhradného dokladu (zo dňa 06.10., 19.11. a 18.12.), ktoré boli\nzjavne adresované ÚPZC (vzhľadom na následné odpovede tohto zariadenia), nie je možné hodnotiť\nako efektívne úkony, nakoľko tento správny orgán (ÚPZC) nie je subjektom vydávajúcim náhradný\ncestovný doklad. Jedná sa len o dopyt o informáciu o stave konania, ktorý podľa názoru kasačného\nsúdu nemá reálny vplyv na úspešnosť vydania náhradného cestovného dokladu. Z vyššie uvedeného\nzoznamu úkonov žalovaného nemožno vyvodiť, že by žalovaný po zaslaní doplnenia žiadosti o vydanie\nnáhradného cestovného dokladu dňa 09.09.2020 vo veci konal efektívne. Tomuto záveru nasvedčuje\naj tvrdenie sťažovateľa o tom, že nebol zo strany správnych orgánov oslovený na účely poskytnutia\ndodatočných informácií k jeho identite, a nebol informovaný o krajine, do ktorej má byť vyhostený (a\nto aj napriek na pojednávaní zo dňa 04.01.2021 zmienenému predpokladu vyhostenia v druhej polovici\njanuára 2021).\n33. Aby bolo tvrdenie správneho orgánu (žalovaného) o reálnych vyhliadkach na vyhostenie sťažovateľa\npresvedčivé aj s poukazom na v minulosti úspešne realizované vyhostenia príslušníkov Afganistanu\n(na čo prihliadol aj správny súd) bolo by potrebné poskytnúť o tom z časového aj skutkového hľadiska\nrelevantné dôkazy, aby bolo možné považovať doposiaľ v procese vyhostenia sťažovateľa vykonané\nkroky za prípadne podobne efektívne a smerujúce k úspešnému ukončeniu procesu vyhostenia, ako\ntomu bolo v obdobných tvrdených predchádzajúcich prípadoch štátnych príslušníkov Afganistanu.\n34. Kasačný súd je však v tomto štádiu konania nútený konštatovať, že ani v čase rozhodovania\nsprávneho súdu (začiatok januára 2021) t. j. päť mesiacov od zaistenia sťažovateľa objektívny progres\nv procese vyhostenia sťažovateľa badateľný nebol a takto ho (napriek chronologickému prehľadu\nvykonaných úkonov) neprezentoval ani žalovaný, čo nepochybne dôvodne vyvoláva pochybnosti o\nmožnom úspešnom zavŕšení procesu vyhostenia sťažovateľa do konca lehoty zaistenia (4.2.2021)\nstanovenej v rozhodnutí o zaistení, najmä ak z praxe žalovaného vyplýva, že zabezpečenie náhradných\ncestovných dokladov (štátnych príslušníkov Afganistanu ?) trvá aj viac ako je stanovená doba zaistenia\n(bod 30 napadnutého rozsudku) a proces vyhostenia zrejme predpokladá ešte určenie krajiny do ktorej\nbude sťažovateľ vyhostený (body 28, 31 napadnutého rozsudku), keďže túto doposiaľ nie je možné určiť.\n35. Za daných okolností je preto nepresvedčivé tvrdenie správneho súdu vychádzajúce z ubezpečovania\nsprávneho orgánu o „reálnom predpoklade vyhostenia...v druhej polovici januára 2021\" , najmä ak\nsamotný správny orgán vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zmienil potrebu predĺženia zaistenia\nsťažovateľa.\n36. Zároveň kasačný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že zákon o pobyte cudzincov, v rámci\nprávnej úpravy týkajúcej sa administratívneho vyhostenia cudzincov, neupravuje zisťovanie totožnosti\ncudzinca, resp. zabezpečenie náhradného cestovného dokladu, ako samostatný dôvod zaistenia. V\ndanom prípade, je sťažovateľ zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Obmedzenie\nosobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď\ndefinitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení\n\nignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu (z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nII.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010).\nPodľa § 81 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom\nby bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej\nskupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo\nponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,\nv ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký\ntrest môže byť uložený.\nPodľa § 81 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by\nbola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej\nskupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť\nštátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.\nPodľa § 81 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom\nmu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.\n37. V prejednávanej právnej veci nemožno ignorovať fakt, že doposiaľ nebola správnymi orgánmi\nstanovená cieľová krajina, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený. Neuvedenie krajiny do ktorej má byť\ncudzinec vyhostený zák. č. 404/2011 Z.z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, pričom zo žiadneho\nustanovenia zák. č. 404/2011 Z.z. explicitne nevyplýva povinnosť správneho orgánu uviesť tento údaj\nv rozhodnutí o zaistení. Pokiaľ však stanovenie krajiny vyhostenia v rozhodnutí o administratívnom\nvyhostení, ako aj v rozhodnutí o zaistení chýba, pričom doposiaľ nie je známe, kam má byť sťažovateľ\nvyhostený logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku jeho zaistenia, ktorou je jeho\nvyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako\nsú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru\npotrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele\nzaistenia.\n38. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, možno\nosobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné\nzatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu\nalebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť\nefektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich\nnemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.\n39. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej\njudikatúry ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo\nvyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto\nprávna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala\npodmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody\nmusí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie\nalebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996, vo veci Amuur proti\nFrancúzsku, sťažnosť č. 19776/92; zo dňa 05.02.2002, vo veci Čonka a ďalší proti Belgicku, sťažnosť č.\n51564/99; zo dňa 27.11.2003, vo veci Shamsa proti Poľsku, sťažnosti č. 45355/99 a 45357/99; zo dňa\n25.01.2005, vo veci Singh proti ČR, sťažnosť č. 60538/00; zo dňa 27.11.2008, vo veci Rashed proti ČR,\nsťažnosť č. 298/07; zo dňa 12.02.2009, vo veci Nolan a ostatní proti Rusku, sťažnosť č. 2512/04; zo dňa\n19.02.2009, vo veci A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 3455/05).\n40. Vyššie uvedené požiadavky pre zaistenie cudzincov, t,j, účelnosť a efektívnosť, musia byť splnené\nnielen v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ale aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá\naj povinnosť žalovaného skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel\nzaistenia (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z.). Preto skutočnosť, že rozhodnutie o zaistení\nsťažovateľa nadobudlo právoplatnosť nemá vplyv na skúmanie týchto, vyššie zmienených podmienok\nsúdom na žiadosť zaisteného počas trvania zaistenia.\n41. Nakoľko v prípade sťažovateľa doposiaľ nebolo ustálené, do ktorej krajiny má byť vyhostený, nie je\nmožné efektívne skúmať existenciu predpokladu vyhostenia. Úvahy o neexistencii prekážok vyhostenia\nv zmysle § 81 zák. č. 404/2011 Z.z., o možnosti vyhostiť sťažovateľa a o úkonoch za účelom realizácie\n\nvyhostenia, bez súčasnej znalosti o konkrétnej krajine, vo vzťahu ku ktorej sa tieto majú vykonávať, resp.\nktorú je potrebné hodnotiť, sú nepodložené.\n42. V súvislosti so zmienkou krajského súdu (bod 33,34 odôvodnenia rozsudku) o mimoriadnej situácii\nvyhlásenej na území Slovenskej republiky uznesením Vlády SR č. 427/2020 Z.z. z 29.12.2020 (v\nsúvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia COVID - 19, spôsobeného\nkoronavírusom SARS - CoV-2) a súvisiacej legislatívy ( zákonom č. 73/2020 zo 7. apríla 2020, ktorým\nsa menia a dopĺňajú niektoré zákony v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v súvislosti\ns ochorením COVID-19 sa zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov dopĺňa o ustanovenie „§ 131i\nPrechodné ustanovenia súvisiace s krízovou situáciou spôsobenou ochorením COVID-19\"), ktoré podľa\nnázoru správneho súdu podporuje záver, že „účel zaistenia žalobcu nemôže byť naplnený z dôvodu\nodloženia výkonu rozhodnutia o vyhostení a teda nie je možné reálne vyhostiť žalobcu z územia\nSlovenskej republiky a táto právna skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť zaistenia žalobcu a zároveň\nnie je dôvod na prepustenie žalobcu zo zaistenia z uvedeného dôvodu„, kasačný súd pripomína,\nže vzhľadom na to, že správny súd nie je orgánom rozhodujúcim o samotnom zaistení z takéhoto\nresp. obdobného dôvodu, ale súdnym orgánom preskúmavajúcim (§ 6 S.s.p. Právomoc) rozhodnutia\nsprávneho orgánu o zaistení ako aj podmienok ďalšieho trvania zaistenia, teda nemôže nad rámec svojej\nprávomoci doplňovať príslušným správnym orgánom aplikovaný konkrétny dôvod zaistenia v predmetnej\nveci o nový, správnym orgánom neuplatnený, dôvod (i keď zrejme legitímne vyvolaný objektívnym\nvšeobecným záujmom na zamedzení sírenia pandémie COVID-19) resp. takýmto dôvodom podporiť\nzáver o dôvodnosti a zákonnosti v predmetnej veci správnym orgánom aplikovaného dôvodu zaistenia\nresp. trvania zaistenia (v danom prípade na účel výkonu vyhostenia); ide teda o obiter dictum, ktoré\nnepochybne nie je spôsobilé vyvolať efekt, ktorý mu v tomto prípade súd prisudzuje t.j. uplatniť nový\ndôvod zaistenia (v danom prípade trvania zaistenia) resp. podporiť záver o dôvodnosti a už vôbec nie\no zákonnosti trvania zaistenia pre účely výkonu vyhostenia (keďže aktuálna právna úprava resp. zákon\no pobyte cudzincov neupravuje možnosť zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny za účelom prípadnej\nochrany spoločnosti príp. samotného zaisteného pred infekčným ochorením, ani nepripúšťa umocnenie\npotreby uplatnenia zaistenia resp. trvania zaistenia z tohto dôvodu).\n43. V tejto súvislosti kasačný súd odkazuje aj na usmernenia Komisie týkajúce sa vykonávania\npríslušných ustanovení EÚ v oblasti konaní o azyle a návrate a presídľovania v súvislosti s ochorením\nCOVID-19 (Oznámenie Komisie 2020/C 126/02 zverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie dňa\n17.4.2020), v zmysle ktorého „príslušné orgány v členských štátoch musia pri vykonávaní opatrení\na postupov v oblasti návratu\" v plnej miere zohľadniť vnútroštátne opatrenia na ochranu zdravia,\nktorých cieľom je predchádzať ochoreniu COVID-19 a uplatňovať ich primeraným a nediskriminačným\nspôsobom na všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich\núzemí ...(bod 3. Návrat). V článku 15 ods. 4 smernice o návrate sa vyžaduje, aby zaistenie na účely\nodsunu bolo okamžite ukončené, ak sa zdá, že v konkrétnom prípade už neexistuje odôvodnený\npredpoklad na odsun. Dočasné obmedzenia zavedené členskými štátmi a tretími krajinami s cieľom\npredchádzať a zamedziť šíreniu COVID-19 by sa nemali vykladať ako obmedzenia, ktoré automaticky\nvedú k záveru, že vo všetkých prípadoch už viac neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun. Pri\nurčovaní, či v každom jednotlivom prípade existuje odôvodnený predpoklad na odsun, možno zohľadniť\nviacero faktorov, okrem iných aj potrebu vykonať individuálne posúdenia pred prijatím rozhodnutia o\nprepustení zaistených migrantov, pri ktorom sa zohľadní maximálna dĺžka zaistenia, obdobie, počas\nktorého už navrátilec bol zaistený a to, či sa náležite vykonávajú postupy identifikácie/opätovného\nvybavenia dokladmi/readmisie ...(bod 3. Zaistenie).\n\nV.\n44. Z uvedených dôvodov možno konštatovať, že správny súd dostatočne nerešpektoval ust. § 88 ods.\n1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. v spojení s čl. 15 ods. 1,4 Návratovej smernice, ako ani ustálenú\nrozhodovaciu prax kasačného súdu (k otázkam účelnosti a efektivite zaistenia, k neuvedeniu krajiny do\nktorej má byť cudzinec vyhostený a v tejto súvislosti aj ku skúmaniu prekážok vyhostenia; okrem iných\nnapr. 10 Szak/11/2016, 9 Sža/23/2010), preto kasačný súd napadnutý rozsudok v zmysle § 462 ods.\n1 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n\nPodľa § 461 ods. 1 S.s.p. ak kasačný súd po preskúmaní zistí dôvodnosť kasačnej sťažnosti, rozhodne\no zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie alebo\nkonanie zastaví, prípadne vec postúpi orgánu, do ktorého pôsobnosti patrí.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Sa/14/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}