{"guid": "b1d7f13e-b678-454c-82aa-a75aff6850b7:697393d8-37a4-4846-85cf-429bdb6f62a1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7020200932.1", "spisova_znacka": "10Szak/3/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/3/2021 z 12. 2. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. februára 2021, sp. zn. 10Szak/3/2021, ECLI:SK:NSSR:2021:7020200932.1", "identifikacne_cislo": "7020200932", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2021-02-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/697393d8-37a4-4846-85cf-429bdb6f62a1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200932.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200932.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200932.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/3/2021\n7020200932\n12. 02. 2021\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2021:7020200932.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Ing. Miroslava\nGavalca, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): X. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť\nSýrska arabská republika, t. č. umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov M., Z.\nXX, M., právne zastúpenej: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti\nžalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Námestie Andreja Hlinku\n74, Ružomberok, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-32-015/2020AV zo dňa 02.12.2020, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.\nk. 6Sa/67/2020-22 zo dňa 30.12.2020, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sa/67/2020-22 zo dňa\n30. decembra 2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-32-015/2020-AV zo dňa\n02.12.2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi p r i z n á v a úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB9-32-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020 (ďalej aj ako\n„preskúmavané rozhodnutie“) podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 404/2011\nZ. z.“ alebo „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil žalobcu dňa 02.12.2020 o 15.00 hod. na účel výkonu\nadministratívneho vyhostenia v zmysle rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-32-011/2020-AV zo\ndňa 02.12.2020, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky podľa\n§ 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko sa na území Slovenskej republiky zdržiava\nneoprávnene. Dĺžku doby zaistenia stanovil žalovaný podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. na čas\nnevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.01.2021 s tým, že žalobcu podľa § 88 ods. 5 zákona č. 404/2011\nZ. z. umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov M..\n2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca bol dňa 01.12.2020 o 15.00 hod. predvedený\nžalovaným podľa ustanovenia § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko vzniklo dôvodné\npodozrenie, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene - nemal pri sebe žiadny cestovný\ndoklad ani iné povolenie na pobyt, ktoré by ho oprávňovalo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky.\n\n3. Žalovaný poznamenal, že dňa 01.12.2020 bola so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka\nkonania v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“),v\nktorej žalobca čestne prehlásil svoju totožnosť, dátum narodenia a štátnu príslušnosť. Ďalej uviedol, že\nnemá cestovný doklad a nemá pri sebe a nevie si zabezpečiť finančnú hotovosť na pokrytie životných\nnákladov ani ubytovanie na území Slovenskej republiky. V ďalšom konštatoval, že na základe týchto\npodkladov nemal pochybnosť o totožnosti a štátnej príslušnosti žalobcu.\n4. V ďalšom žalovaný konštatoval, že nakoľko v zápisnici č. PPZ-HCP-BB9-32-013/2020-AV žalobca\nuviedol, že na území Slovenskej republiky nechce požiadať o azyl, nasledovalo správne konanie vo\nveci administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky a z územia všetkých členských štátov\npodľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.\n5. Správny orgán mal za to, že dokazovaním a na základe získaných podkladov, kontroly celkových\npodkladov, zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania zo dňa 01.12.2020, lustrácií v informačných\nsystémoch a vlastných zistení zistil a dokázal, že v prípade žalobcu sú splnené podmienky na zaistenie\npodľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., t. j. zaistenie je potrebné na účel výkonu\nadministratívneho vyhostenia, pretože účastník konania nie je držiteľom platného cestovného dokladu\na oprávnenia na pobyt, nemá a nevie si nijako zabezpečiť žiadne finančné prostriedky a taktiež si nevie\nnijako zabezpečiť ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu.\n6. Podľa žalovaného v prípade žalobcu existuje miera ohrozenia účelu zaistenia, ktorá spočíva hlavne\nv nerešpektovaní zákazu pobytu na územiach členských štátov a podľa spísanej zápisnice o podaní\nvyjadrenia je možné predpokladať, že nebude rešpektovať predmetné rozhodnutie a bude sa naďalej\npohybovať po členských štátoch bez platného cestovného dokladu a víza, finančných prostriedkov a\nubytovania a bude sa snažiť tieto životné potreby si zabezpečiť nezákonne. Preto je potrebné, aby\nbol účastník konania k dispozícii správnemu orgánu, a to zaistený, aby bolo možné vykonať všetky\núkony k reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia a tým aj eliminovať riziko úteku a\nskrývania sa, ktoré považoval žalovaný u žalobcu za reálne, keďže nemá na území Slovenskej republiky\na členských štátov oprávnený pobyt a bolo mu vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a\nzákaze vstupu na dobu troch rokov.\n7. Dĺžku zaistenia určil žalovaný aj podľa informácie ÚPZC M., ktorý je priamo zodpovedný za návratové\nprocedúry a bude zabezpečovať tiež vydanie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania.\nUvedená doba zaistenia je podľa správneho orgánu nevyhnutná a postačujúca s ohľadom na to, že\nžalobca nemá cestovný doklad a zo strany príslušných útvarov Policajného zboru bude vyvíjaná činnosť,\naby mohol byť naplnený výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok.\n8. Vo vzťahu k tzv. alternatívam zaistenia žalovaný uviedol, že ide o oprávnenie policajného útvaru, ktorý\nmôže uložiť alternatívy na základe vlastných zistení a podkladov k rozhodnutiu, nejde o povinnosť a\nza každých okolností, pričom je potrebné prihliadať na osobu účastníka konania, jeho pomery a mieru\nohrozenia, ktorú mohol spôsobiť. Z doterajšieho spôsobu života žalobcu mal za zrejmé, že nie je schopný\nsi zabezpečiť žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území\nSlovenskej republiky a žiadne finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. Existuje tu tak reálne\nriziko, že sa bude naďalej pohybovať v rozpore s rozhodnutím o administratívnom vyhostení a určení\nzákazu vstupu, ako aj riziko úteku a skrývania sa, pretože sa na území Slovenskej republiky nachádza\nsám, bez rodinných príslušníkov, keďže nemá na území Slovenskej republiky povolený pobyt, udelenú\nmedzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom. Žalovaný bol\ntoho názoru, že v konaní so žalobcom nie je možné uplatniť alternatívne a menej prísne donucovacie\nopatrenia, ale je potrebné žalobcu zaistiť. Konštatoval, že so zaisteným žalobcom sa zaobchádza\nhumánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym\nprávom a sú taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie.\n9. Záverom žalovaný dodal, že počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou rešpektovania\nsúkromného a rodinného života v zmysle článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a\nzákladných slobodách s tým, že rešpektoval súkromný a rodinný život žalobcu a konal v jeho záujme a\nnebola mu spôsobená ujma na živote, zdraví a sociálnej existencii.\nII.\n\nKonanie na krajskom súde\n10. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 229 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny\nsúdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“ alebo „Správny súdny poriadok“) žalobu ako nedôvodnú zamietol.\nPrávo na náhradu trov konania krajský súd účastníkom konania nepriznal.\n11. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol, že predmetom konania bolo\npreskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte\ncudzincov, ktorým zaistil žalobcu na účel výkonu rozhodnutia jeho administratívneho vyhostenia podľa\n§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.01.2021, lebo\nžalobca bol administratívne vyhostený z dôvodu podľa zákona o pobyte cudzincov.\n12. K námietke žalobcu, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, správny súd uviedol, že\nvzhľadom na argumentáciu obsiahnutú v správnej žalobe, ako i napadnutom rozhodnutí, námietka nie\nje dôvodná a nie je spôsobilá na vyvodenie záveru o nedostatočnom zistení skutkového stavu.\n13. Správny súd konštatoval, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že\nžalovaný postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní správne\naplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu a rozhodnutie riadne odôvodnil. Dodal, že jeho\nrozhodnutie je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov.\n14. V ďalšom správny súd poznamenal, že zhŕňa v správnej žalobe žalobcu namietané dôvody podľa\n§ 191 ods. 1 písm. c/, e/, d/ zákona č. 162/2015 Z. z. o správnom konaní, t. j. že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného o zaistení žalobcu je formálne, pretože došlo k porušeniu procesných ustanovení zákona o\nsprávnom konaní a to § 32 ods. 1 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Z. z. a čl. 3 čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd zaistením žalobcu pri zisťovaní skutkového stavu, pričom\ndošlo žalovaným k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre\nnedostatok odôvodnenia.\n15. Podľa názoru krajského súdu žalovaný z Európskeho informačného systému nezistil, že by žalobca\nbol žiadateľom o azyl v členskej krajine Európskej únie a schengenského priestoru. Žalobca nemá\ndoklady totožnosti a jeho totožnosť je založená len na jeho tvrdení. Za takejto situácie musí byť k\ndispozícii práve pre toto zisťovanie.\n16. Krajský súd mal tiež za to, že žalobca nedôvodne namietal porušenie čl. 3 čl. 5 ods. 1 písm. f)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaistením žalobcu, ktoré je podľa jeho názoru\nnezákonným, lebo k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu nedošlo napriek tomu, že žalovaný nemá\nk dispozícii zistenia, či žalobcu možno vyhostiť do Sýrskej arabskej republiky alebo inej tretej krajiny,\npretože nezistil potrebné údaje o krajinách. Žalobca tiež nedôvodne namietal, že aj podľa Smernice\nEurópskeho parlamentu a rady o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu\nštátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území Slovenskej republiky sa\nvyžaduje pre účely zaistenia sledovanie toho, či tieto ciele nie sú obmedzené a či sú reálne.\n17. Podľa názoru správneho súdu toto zisťovanie je v súčasnej situácii sťažené a zaistenie žalobcu je v\nzáujme žalobcu, jeho bezpečnosti, a najmä zdravia aj pred pandémiou Covid 19. Žalovaný aj zmysle tejto\nsmernice môže vykonať potrebné šetrenia, či je odsun žalobcu možný a konanie žalovaného nebude\nnarážať aj na už existujúcu judikatúru najvyšších súdnych autorít. Pokiaľ je žalobca občanom Sýrskej\narabskej republiky poukázal na to, že v Sýrii je vojnový stav a žalovaný sa nevysporiadal s otázkou\nbezpečnosti tejto krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený toto zisťovanie, žalobca nesprávne mal\nza to, že žalovaný vôbec neskúmal podmienky možnosti vykonania administratívneho rozhodnutia o\nvyhostení žalobcu a efektivity jeho zaistenia a údajne v rozhodnutí ani neuviedol krajinu, kde má byť\nžalobca vyhostený. Napadnuté rozhodnutie konštatuje, že žalobca nie je oprávnený zdržiavať sa na\núzemí Slovenskej republiky a môže byť síce zaistený a vyhostený do ktorejkoľvek krajiny, ale v uvedenej\nkrajine musí mať zabezpečené bezpečné navrátenie do tejto krajiny, čím je mu poskytnutá medzinárodná\nochrana.\n18. Ďalej krajský súd konštatoval, že ak je možné určiť krajinu vyhostenia, v zmysle § 77 ods. 1 zákona o\npobyte cudzincov je možné, že podmienky zaistenia pre realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu\n\nzaloženého na právoplatnom rozhodnutí je efektívne a možné za splnenia vyhostiteľnosti žalobcu. Dodal,\nže v situácii žalobcu, ktorý je bez dokladov, je zisťovanie uvedeného v jeho záujme. Preto žalovaný\nsprávne posúdil otázku zaistenia žalobcu, urobil tak síce aj v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ale\nodkázal aj na druh medzinárodných vyššie uvedených právnych noriem, ktorými je Slovenská republika\nviazaná. Z dôvodu nielen ochrany verejného záujmu, ale aj bezpečnosti pokladal žalovaný rešpektujúc\nprávoplatné podmienky § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov za dôvodné jeho zaistenie pre účely\nadministratívneho vyhostenia.\n19. Následne krajský súd konštatoval možnosť vybavenia náhradného cestovného dokladu a\nneexistenciu žiadnych prekážok pre administratívne vyhostenie a v zmysle všetkých medzinárodných\nprávnych predpisov nielen Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd sa\nstotožnil s tým, čo je uvedené v náleze Ústavného súdu SR z 19.10.2010, že limitom zaistenia je\nnaplnenie účelu a reálnosť vyhostenia. Hoci žalobca tvrdil, že v Sýrii podľa Ministerstva zahraničných\nvecí nie je pre žalobcu zaručená bezpečnosť, pretože samotné ministerstvo neodporúča slovenským\nštátnym občanom cestovať do tejto krajiny a v rozhodnutí žalovaný vôbec neuvádza ako tento stav\naktualizoval a kde zisťoval, v ktorej medzinárodnej alebo štátnej organizácii relevantným spôsobom nie\nformálnym túto otázku, správny súd považoval jeho rozhodnutie aj za preskúmateľné.\n20. Podľa názoru krajského súdu, nie je možné relevantne konštatovať závery predostreté žalobcom,\nže rozhodnutie je nezákonné, pretože žalovaný nesprávne právne posúdil zistené okolnosti týkajúce sa\nžalobcu o reálnosti jeho vyhostenia a nevenoval sa len skutočnosti, že štátny príslušník tretej krajiny sa\nnenachádza na území Slovenskej republiky v súlade s jej právnymi predpismi teda, že nemá povolenie\npobytu a riadny cestovný doklad.\n21. K právoplatnosti rozhodnutia o vyhostení krajský súd poznamenal, že samotné ustanovenie §\n131i zákona 73/2020 Z. z. upravujúceho tzv. prechodné ustanovenia súvisiace s krízovou situáciou\nspôsobenou ochorením COVID-19, / v časti XVI týkajúci sa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov umožňuje do jedného mesiaca po ukončení núteného obmedzenia vyhostenia cudzincov a\nnúdzového stavu zastaviť transfery týkajúce sa administratívneho vyhostenia občanov z tretích krajín.\nAj s ohľadom na dobu zaistenia, ktorú stanovil žalovaný do 12.01.2021 správny súd mal za to, že v\npriebehu konania pred súdom sa v oblasti zisťovania potrebného pre administratívne vyhostenie žalobcu\nmohlo naplniť očakávané žalobcom, totiž zisťovanie, či sú splnené obe podmienky administratívneho\nvyhostenia žalobcu, t. j. možnosť získania náhradného cestovného dokladu a bezpečnosť krajiny, do\nktorej bude žalobca vyhostený s odkazom na citované zákonné ustanovenie § 177 ods. 1 zákona\no pobyte cudzincov. Preto správny súd vyhodnotil žalobné námietky žalobcu za nielen predčasne\nuvádzané ako nesplnené, ale tiež ako nenaplnené z hľadiska bezpečnosti ochrany života a zdravia\nžalobcu. Krajský súd dodal, že v zariadení v M. je žalobca umiestnený za štandardne až nadštandardne\nposkytovaných podmienok slovenským štátom do doby, kedy vyhostenie v zmysle opatrení prijatých\nSlovenskou republikou pre šírenie pandémie Covid 19 situácie, bude možné.\n22. Záverom krajský súd zdôraznil, že vychádzajúc z judikatúry súdov, ktorú predostrel žalobca k\nnevyhostiteľnosti žalobcu s odkazom na čl. 3 a čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je treba povedať, že\nobmedzenie osobnej slobody je nie len v záujme verejnej bezpečnosti Slovenskej republiky, ale je\naj v záujme samotného žalobcu a to v dôsledku pandemickej situácie, ktorá je nielen v európskych\nkrajinách, ale v celosvetovom meradle predmetom opatrení a neustáleho zabezpečovania ochrany\nzdravia občanov členských krajín a aj občanov tretích krajín.\n23. Vychádzajúc z uvedeného sa krajský súd nestotožnil s námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia\npodľa § 191 ods. 1 písm. e) v dôsledku nedostačujúceho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nžalovaného, ktorý v čase vydávania rozhodnutia pokladal zaistenie za zabezpečovací prostriedok, že\nžalobca bude k dispozícii pre potrebné vybavovanie v súvislosti s kontaktom so Sýrskou arabskou\nrepublikou, prípadne tretími krajinami ochotnými prijať žalobcu, a neujde, ak má zámer smerovať do\nzápadnej Európy. Krajský súd upozornil, že nie je vylúčené, aby týmito krajinami boli aj krajiny kam\nžalobca v zmysle svojich zámerov uvedených v zápisnici o jeho výsluchu v konaní o administratívnom\nvyhostení, či zaistení a v dôsledku realizácie rozhodnutia o administratívnom vyhostení uviedol, čo je\naj v záujme žalobcu.\n\n24. Nakoniec krajský súd dodal, že možno očakávať a vyžadovať priestor, aby slovenské štátne orgány\nkonali a v zmysle administratívnych úkonov zabezpečili všetko potrebné pre administratívne vyhostenie\nžalobcu v súlade s možnosťami Slovenskej republiky.\n25. Z týchto dôvodov krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu vo veci\nzaistenia podľa § 240 S.s.p. zamietol, majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je\ndôvodná. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 S.s.p. tak, že účastníkom nepriznal nárok\nna ich náhradu, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n26. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ kasačnou sťažnosťou z dôvodov podľa ustanovenia\n§ 440 ods. 1 písm. g) a h) S.s.p., pretože krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n27. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vyjadril nesúhlas s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom\njeho rozsahu z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, nedostatočne zisteného skutkového stavu a že na základe vykonaného dokazovania dospel\nžalovaný k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval sťažovateľ\nsúčasne za nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity jeho zaistenia, čo spôsobuje jeho\nnepreskúmateľnosť.\n28. V prvom rade poukázal sťažovateľ na skutočnosť, že v krajine pôvodu sťažovateľa v Sýrii prebieha\nozbrojený vojenský konflikt. Žalovaný však v konaní nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky\nprevládajú v domovskej krajine a aké zaobchádzanie by sťažovateľovi hrozilo v prípade jeho návratu\ndo tejto krajiny. Vyhostenie do Sýrie by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a ustanovení zákona o\npobyte cudzincov zakazujúcich vyhostenie cudzinca, u ktorého sú dané prekážky vyhostenia. Dodal,\nže v správnej žalobe citoval správy o bezpečnostnej situácii v Sýrii a uviedol, že vo veci sťažovateľa\nneprichádza do úvahy ani vrátenie na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny.\n29. Sťažovateľ dal do pozornosti, že rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-18-031/2021-AV zo\ndňa 10.01.2021 bolo predĺžené jeho zaistenie do 12.04.2021, pričom v rámci odôvodnenia tohto\nrozhodnutia žalovaný uviedol: „UPZC M. písomnou formou oslovilo krajiny tranzitu menovaného cez\npríslušné veľvyslanectvá, konkrétne: Veľvyslanectvo Tureckej republiky v Bratislave, Veľvyslanectvo\nSrbskej republiky v Bratislave, Veľvyslanectvo Macedónskej republiky vo Viedni ohľadom možnosti\nprijatia občanov Sýrskej arabskej republiky na ich územie. Na písomnú žiadosť k dnešnému dňu\nodpovedalo Veľvyslanectvo Tureckej republiky v Bratislave zamietavým stanoviskom.” Podľa názoru\nsťažovateľa toto zamietavé stanovisko potvrdzuje jeho tvrdenia, že žiadna iná tretia krajina ho neprijme\nna svoje územie, nakoľko ich územím tranzitoval neoprávnene a bez zadržania. V inom členskom štáte\nsťažovateľ o azyl nepožiadal. Vo veci sťažovateľa nebolo začaté teda ani tzv. dublinské konanie a ani\nreadmisné konanie na základe medzinárodnej zmluvy, ktoré by navyše zakladalo zaistenie v zmysle\nustanovenia 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, ktoré však vo veci sťažovateľa uplatnené\nnebolo.\n30. Podľa sťažovateľa žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí\nabsentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia sťažovateľa na územie Sýrie s ohľadom na\npotrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky. Sťažovateľ mal za to, že žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o bezpečnostnej\nsituácii v Sýrii, a preto nebolo možné dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii\nrizika utrpenia vážnej ujmy sťažovateľa. Navyše zlá bezpečnostná situácia v Sýrii je tak všeobecne\nznáma, čo je aj dôvodom, pre ktorý Slovenská republika už po dobu niekoľkých rokov od vypuknutia\nozbrojeného konfliktu nevyhosťuje štátnych príslušníkov Sýrie na jej územie a migračný úrad poskytuje\nštátnym príslušníkom Sýrie dlhodobo doplnkovú ochranu, čo vyplýva z verejne dostupných štatistík\nmigračného úradu na internetovom sídle ministerstva vnútra.\n31. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ ustálil, že v prejednávanej veci existujú právne a\nfaktické prekážky vyhostenia sťažovateľa, preto ani jeho zaistenie nebolo prípustné, keďže zaistenie\n\n„nevyhostiteľných” cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm.\nf) Dohovoru. Žalovaný preto vec nesprávne právne posúdil.\n32. Okrem neúčelnosti svojho zaistenia sťažovateľ v konaní pred krajským súdom namietal vadu\nnedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Keďže\nžalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení ani zaistení neuviedol konkrétnu krajinu, kam má\nbyť sťažovateľ vyhostený, v zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu logicky nie je ani možné skúmať\nnielen, že základnú podmienku zaistenia sťažovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť, ale v súvislosti\ns tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a\núčelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné\nzabezpečenie vyhostenia.\n33. Uviedol, že krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a vyhodnotení\nžalobných bodov správnej žaloby sťažovateľa prijal záver, že žalovaný postupoval vo veci zákonným\nspôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní správne aplikoval ním označené ustanovenia\nprávneho predpisu a preskúmavané rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov\na medzinárodnými predpismi, a preto správnu žalobu zamietol.\n34. S právnym záverom krajského súdu sťažovateľ vyjadril nesúhlas a mal za to, že krajský súd vec\nnesprávne právne posúdil a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v obdobných\nveciach, na ktoré sťažovateľ poukazoval v konaní pred ním. Sťažovateľ vyslovil názor, že už v čase\nvydania rozhodnutia o zaistení sa musí policajný správny orgán náležite zaoberať otázkou potenciality\nzrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o vyhostení a za tým účelom stanoviť krajinu\nvyhostenia a vo vzťahu k nej sa zaoberať existenciou možných prekážok zrealizovania vyhostenia.\n35. Sťažovateľ mal za to, že žalovaný má povinnosť uviesť krajinu vyhostenia cudzinca a vo vzťahu k\nnej skúmať prekážky vyhostenia. Zákon o pobyte cudzinca pripúšťa situáciu, kedy uvedenie krajiny nie\nje nevyhnutné, no uvedené nenastalo vo veci sťažovateľa. Pokiaľ žalovaný a aj krajský súd zastávajú\nnázor, že sťažovateľa je možné vyhostiť do konkrétnej krajiny (v opačnom prípade by zaistenie nemohlo\nbyť prípustné a zákonné), o to viac je prekvapivé, prečo nepristúpil žalovaný k uvedeniu tejto krajiny do\nvýroku rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a nezaoberal sa skúmaním prekážok vyhostenia\nvo vzťahu k tejto krajine. Žalovaný tak nespravil, pretože si je vedomý nevyhostiteľnosti sťažovateľa\ndo inej krajiny, pričom k vydaniu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení pristúpil iba z dôvodu\nformálneho deklaratórneho ukončenia jej neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Bez\nuvedenia krajiny vyhostenia je dotknutý cudzinec zbavený možnosti účinnej obhajoby, pretože nie\nje schopný smerovať jeho obhajobu voči konkrétnej krajine vyhostenia, nevie ani, aké dôkazy na\npodporu svojich námietok a tvrdení má predložiť vo vzťahu k dodržaniu zákazu non-refoulement, pretože\nnevie informácie o ktorej krajine si má zhromaždiť, eventuálne sa musí blankytne brániť vyhosteniu\ndo každej existujúcej krajiny ako potencionálneho miesta vyhostenia. Sťažovateľ sa tak nestotožnil s\nargumentáciou konajúceho súdu, že tieto skutočnosti budú predmetom preverovania v ďalšom konaní\no vyhostení, pretože pokiaľ nie je v konaní o vyhostení a v rozhodnutí o vyhostení určená krajina\nvyhostenia, potom logicky nie je možné preskúmať ani existenciu prekážok administratívneho vyhostenia\na správnosť postupu žalovaného.\n36. Vzhľadom na uvedené mal sťažovateľ za to, že v jeho veci neboli zistené také skutkové okolnosti,\nktoré by odôvodňovali neurčenie krajiny vyhostenia. Sťažovateľ v konaní pred žalovaným riadne\nvypovedal, spolupracoval, nezatajoval skutočnosti o svojej osobe, preto trvá na tom, že jeho zaistenie\nje od jeho začiatku neúčelné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože v krajine\npôvodu sťažovateľa v Sýrii je dlhodobo zlá bezpečnostná situácia a prebieha v nej ozbrojený vojenský\nkonflikt, čo má za následok neúčelnosť držania v zaistení a ani vyhostenie do inej krajiny nie je v jeho\nveci možné.\n37. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukázal na rozhodovaciu prax kasačného súdu, ako\naj Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1SZa/7/2016, 10Szak/11/2016, 1Szak/2/2020, 10Szak/3/2020, a iné) s tým,\nže krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa od ním uvádzanej rozhodovacej praxe kasačného súdu\nneodôvodnene odklonil a tým pochybil, pričom pochybenie krajského súdu videl sťažovateľ aj v tom, že\n\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného posúdil ako vecne správne a zákonné a v súlade s rozhodovacou\nčinnosťou kasačného súdu v obdobných veciach.\n38. Sťažovateľ v ďalšom konštatoval, že zaistenie nesmie byť svojvoľné, ale jeho limitom je naplnenie\núčelu, teda reálnosť vyhostenia. Žalovaný však napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch\npoukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom v ňom\nabsentuje odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia sťažovateľa\nvzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti o bezpečnostnom riziku a nevyhostiteľnosti, na čo mal krajský\nsúd reagovať zrušením napadnutého rozhodnutia a prepustením sťažovateľa zo zaistenia.\n39. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nielenže vec nesprávne právne posúdil, ale navyše sa s\nnámietkami sťažovateľa nijakým spôsobom nevysporiadal a nedal na ne odpoveď napriek tomu, že\nide o podstatné právne otázky významné pre rozhodnutie o merite veci. Žalobné body boli spôsobilé\nprivodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného. Osvojením si postupu žalovaného môže podľa\nsťažovateľa v budúcnosti dochádzať k zaisťovaniu už od počiatku „nevyhostiteľných” cudzincov, s čím\nsťažovateľ nemohol súhlasiť, keďže sa jedná o porušovanie čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.\n40. V závere dal sťažovateľ do pozornosti kasačnému súdu, že spolu so sťažovateľom bolo v rovnakom\nčase na tom istom mieste zadržaných a následne rozhodnutím žalovaného zaistených aj ďalších 12\ncudzincov Sýrskej štátnej príslušnosti, ktorí rovnako ako sťažovateľ podali v ich veci žalobu a ktorých\nžaloby krajský súd rovnako zamietol. Desiati z nich boli zo zaistenia prepustení dňa 12.01.2021 bez toho,\naby došlo k predĺženiu doby ich zaistenia. Ani jeden z týchto desiatich prepustených cudzincov nemal\npri sebe platný doklad totožnosti, ani platný cestovný doklad, pričom žalovaný rozhodol o ich prepustení,\nresp. rozhodol nevyužiť možnosť predĺženia zaistenia za účelom získania náhradného cestovného\ndokladu a potvrdenia ich totožnosti, z čoho sťažovateľ usúdil, že samotný žalovaný vyhodnotil ich\nďalšie držanie v zaistení za neúčelné. V súvislosti s uvedeným však sťažovateľovi nie je zrejmé, prečo\nv skutkovo totožnej veci sťažovateľa s vecou zmienených 10 cudzincov Sýrskej štátnej príslušnosti\nnedošlo zo strany žalovaného k zvoleniu rovnakého postupu a rovnakému posúdeniu jeho veci.\nSťažovateľ uviedol, že na rozdiel od prepustených cudzincov disponuje platným cestovným dokladom,\nnesťažoval postupy slovenských orgánov s jeho identifikáciou a napriek tomu je jeho vyhostenie\nnezrealizovateľné, a preto je držanie v zaistení v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Mal za to,\nže žalovaný porušil ustanovenie 3 ods. 5 správneho poriadku, v zmysle ktorého sú správne orgány\npovinné dbať na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali\nneodôvodnené rozdiely.\n41. Vo svetle uvedeného sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil\nrozhodnutie žalovaného, nariadil, aby bol sťažovateľ bezodkladne prepustený zo zaistenia a uložil\nžalovanému povinnosť nahradiť trovy konania vo výške 140,87 eura.\n42. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril v podaní zo dňa 28.01.2021, v ktorom uviedol, že v danej\nveci trvá na svojom stanovisku podanom k správnej žalobe žalobcu v danej právnej veci.\nIV.\nPrávny názor kasačného súdu\n43. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť\nposudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné\nzmeniť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. februára 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka\ntretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\n\nPodľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia\nopakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie\npresiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon\nadministratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon\npredĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu\nzastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar\nrozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty\nzaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi\nalebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.\nPodľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008\no spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích\nkrajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) zaistenie prestáva\nbyť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov\nneexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.\nPodľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné\ndostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka\ntretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces\nodsunu, a to najmä keď:\na) existuje riziko úteku, alebo\nb) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.\n44. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti namietal neuvedenie krajiny, do ktorej má byť vyhostený,\na to v rozhodnutí o administratívnom vyhostení ako aj v (preskúmavanom) rozhodnutí o zaistení, z čoho\nlogicky plynie absencia akýchkoľvek úvah o ne/existencii prekážok jeho vyhostenia.\n45. Vo vzťahu k tomuto sťažnostnému bodu kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru\nvo veciach zaistenia cudzincov (napr. rozsudok sp. zn. 1SZa/7/2016 zo dňa 05.04.2016) a dodáva, že\nžalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol\nnaplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo\nk neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Rovnako tak v\nrozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody,\nspočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.\n46. Povinnosť žalovaného odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia\nnepochybne vyplýva z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., podľa ktorého je\npolicajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel\nzaistenia. Nielen počas trvania pozbavenia osobnej slobody, ale už od samotného počiatku, teda pri\nvydávaní takéhoto rozhodnutia musí, na základe doposiaľ zistených informácií a vykonaných úkonov\nnačrtnúť, na základe čoho sa domnieva, že bude možné účel zaistenia dosiahnuť.\n47. V tejto súvislosti musí kasačný súd poukázať na čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o\nľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č.\n102/1999 Z. z. (ďalej len „Dohovor“), ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť\npre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe\npostupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody,\naby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o\nvypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo\nbyť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.\n48. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí\nbyť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky\nmusia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení\nosobnej slobody jednotlivca (v prejednávanej veci sťažovateľa).\n\n49. Podľa kasačného súdu je v zmysle vyššie uvedeného povinnosťou krajského súdu preveriť, či\nžalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia (ktorým je v prejednávanej veci\nvyhostenie sťažovateľa - štátneho príslušníka Sýrskej arabskej republiky) nebránia akékoľvek právne\nalebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011\nZ. z.). Pritom z preskúmavaného rozhodnutia pre krajský súd jednoznačne vyplývalo, že sťažovateľ\nbol zaistený v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. za účelom výkonu\nadministratívneho vyhostenia.\n50. Na tomto mieste kasačný súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom\nrozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť sťažovateľ vyhostený (krajina\npôvodu alebo tretia krajina). Neuvedenie krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zákon č.\n404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí\no zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú\npodmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne\nrelevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych\núkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo\nnásledne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel\nvýkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z\npohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.\n51. Kasačný súd sa nestotožnil s vyjadrením žalovaného o tom, že preskúmal vyhostiteľnosť\nsťažovateľa, nakoľko z obsahu preskúmavaného rozhodnutia takéto úvahy nevyplývajú (okrem záveru o\nreálnosti výkonu vyhostenia, ku ktorému žalovaný dospel po konštatovaní, že sťažovateľ nie je držiteľom\nplatného cestovného dokladu a oprávnenia na pobyt, nemá a nevie si nijako zabezpečiť žiadne finančné\nprostriedky a taktiež si nevie nijako zabezpečiť ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu).\n52. Pozornosti kasačného súdu neunikli závery žalovaného, v zmysle ktorých je zaistenie účelné a\nefektívne, pretože v prípade sťažovateľa je riziko, že nezaistením by sa naďalej pohyboval po členských\nštátoch neoprávnene, čo by mohlo vyústiť do nezákonnej činnosti, resp. že na území Slovenskej\nrepubliky sa nachádza neoprávnene a bez potrebných prostriedkov na pobyt. V tejto súvislosti je\npotrebné zdôrazniť, že výlučným legitímnym cieľom zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podľa\n§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. je výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu\nvyhostenia, pričom ani existencia rozhodnutia o vyhostení, u ktorého je reálny predpoklad vykonania,\nnemôže bez ďalšieho predstavovať potrebu pre zaistenie cudzinca.\n53. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí rozhodol o zaistení sťažovateľa od 02.12.2020 do\n12.01.2021, pričom rozhodnutie, pokiaľ ide o stanovenie doby zaistenia odôvodnil potrebou vydania\nnáhradného cestovného dokladu s tým, že zo strany príslušných útvarov Policajného zboru bude\nvyvíjaná činnosť, aby mohol byť naplnený výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok.\n54. V tejto súvislosti kasačný súd udáva, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve\nstanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či\nzaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o\nzaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.\n55. Podľa názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie\nzákona (§ 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.,), že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne\npotrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi\nskutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie\ncudzinca. Na povinnosť odôvodniť dĺžku doby zaistenia riadne a dostatočne konkrétnym spôsobom\nnemá žiadny vplyv formulácia výroku rozhodnutia: „na čas nevyhnutne potrebný, najviac do ...“, ani\nv texte odôvodnenia zdôraznená povinnosť skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej\nkrajiny, či trvá účel zaistenia. Už z povahy zaisťovacieho dôvodu je zjavné, že účelom zaistenia je\nadministratívne vyhostenie sťažovateľa. Preto pokiaľ odôvodnenie dĺžky doby zaistenia, obsiahnuté v\npreskúmavanom rozhodnutí, v podstate iba deklaruje naplnenie účelu zaistenia, je nepreskúmateľné.\nZ obsahu administratívneho spisu pritom vyplynulo, že sťažovateľ je držiteľom sýrskeho občianskeho\ndokladu, poskytol informácie o svojej totožnosti a žalovaný neprezentoval žiadne pochybnosti o\npravdivosti týchto údajov, prípadne o pravosti dokladu. Z preskúmavaného rozhodnutia preto nie je vôbec\n\nzrejmé z akých dôvodov mal za to, že je potrebné zaistiť sťažovateľa do 12.01.2021. Takéto pochybenie\nje podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je\nesenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo\ndňa 14. marca 2011). Vychádzajúc z uvedeného tak aj konštatovanie krajského súdu uvádzajúce, že\n„žalobca nemá doklady totožnosti a jeho totožnosť je založená len na jeho tvrdení. Za takejto situácie\nmusí byť k dispozícii práve pre toto zisťovanie“, ktoré okrem toho, že doplňuje takéto absentujúce\nkonštatovanie správneho orgánu v preskúmavanom rozhodnutí a je z tohto hľadiska zmätočné, samotné\nnaznačuje jedinú možnú do úvahy prichádzajúcu krajinu vyhostenia - domovskú krajinu (krajinu pôvodu,\nktorej je žalobca občanom - Sýriu), čo by však vyžadovalo zároveň preskúmať otázku vyhostiteľnosti do\ntejto krajiny a teda účelnosť a efektívnosť samotného zaistenia (pre výkon vyhostenia do tejto krajiny),\nčo však z rozhodnutia žalovaného nevyplýva.\n56. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že zákon o pobyte cudzincov pripúšťa vyhostenie cudzinca\nbez uvedenia krajiny, do ktorej má byť vyhostený a rovnako aj v prípade inštitútu zaistenia cudzinca\nna účely výkonu administratívneho vyhostenia nestanovuje prekážku zaistenia v prípade, že krajina\nvyhostenia nie je určená. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že každé rozhodnutie o zaistení\ncudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď cudzinec nebol administratívne vyhostený\ndo konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu\nnepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by popieral platnú právnu úpravu\n(vrátane Dohovoru) a nevyplýva ani z judikatúry kasačného súdu, či ústavného súdu, ktorá zachovanie,\nči porušenie princípu vyhostiteľnosti akcentuje vždy v okolnostiach konkrétneho prípadu. Na doplnenie\npoukazuje kasačný súd napríklad na rozhodnutia v iných veciach obdobného charakteru vydaných\npod sp. zn. 10SZa/6/2016 a 10Szak/6/2018, kde zaistenie cudzinca na účely výkonu administratívneho\nvyhostenia, bez určenia krajiny, do ktorej má byť cudzinec administratívne vyhostený, nebolo kasačným\nsúdom považované za nezákonné.\n57. Sťažovateľ však v predmetnom prípade poukazoval na to, že pri rozhodnutí o zaistení sa žalovaný\nmusí zaoberať otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, a s tým súvisiacou otázkou reálnej\nvyhostiteľnosti cudzinca, pričom poukazoval na rozhodovaciu prax kasačného súdu, ako aj Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, v ktorých boli tieto závery vyslovené. Najvyšší súd Slovenskej republiky je\npresvedčený, že v otázkach obmedzenia osobnej slobody jednotlivca je nevyhnutné dôsledne trvať na\ndodržaní ústavných a zákonných medzí a dbať na to, aby bol vylúčený akýkoľvek svojvoľný zásah do\nosobnej slobody jednotlivca zo strany štátnych orgánov. Legálnosť zaistenia cudzinca je okrem iného\npodmienená aj potrebou preukázania existencie účelu zaistenia a v prípade inštitútu zaistenia cudzinca\nna účel výkonu administratívneho vyhostenia je odôvodnené v rozumnej miere požadovať preukázanie\nskutočnej (nie fiktívnej) vyhostiteľnosti cudzinca. Po preskúmaní prejednávanej veci dospel najvyšší súd\nk záveru, že v prípade sťažovateľa k porušeniu uvedených princípov došlo.\n58. V prejednávanom prípade je preukázaná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom\nvyhostení sťažovateľa, ktoré tvorí zákonný podklad pre jeho zaistenie a preukazuje účel zaistenia.\nNakoľko účelom zaistenia sťažovateľa je realizácia jeho administratívneho vyhostenia, naplnenie\npodmienky existencie účelu zaistenia je potom nepochybne úzko späté s tým, aby vyhostenie\nsťažovateľa bolo potenciálne možné, teda aby bola naplnená požiadavka jeho vyhostiteľnosti. Na\nzáklade doteraz ustáleného skutkového stavu zisteného žalovaným správnym orgánom je na mieste\nspochybňovať tvrdenia žalovaného o potenciálnej zrealizovateľnosti vyhostenia sťažovateľa. Sám\nsprávny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sťažovateľa uviedol, že je oboznámený o\ntom, aké podmienky prevládajú v domovskej krajine sťažovateľa, a to vojenské konflikty a nemožno\nju označiť za bezpečnú krajinu, preto sa rozhodol neurčiť krajinu vyhostenia. Takéto úvahy však nie\nsú obsiahnuté v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného. V rozhodnutí o zaistení sťažovateľa rovnako\nabsentuje uvedenie krokov alebo aspoň načrtnutie smeru, ktorým sa bude žalovaný uberať pri určení\ninej krajiny vyhostenia s uvedením úkonov, ktoré za tým účelom už uskutočnil alebo ešte len uskutoční. Z\nuvedeného kasačný súd ustálil, že žalovaný pochybil, pretože z preskúmavaného rozhodnutia o zaistení\nnevyplýva posúdenie, či je vyhostenie sťažovateľa realizovateľné. Rovnako pochybil aj krajský súd, ak\nuvedený nedostatok žalovanému nevytkol.\n59. Kasačný súd ďalej poznamenáva, že podľa článku 8 ods. 1 návratovej smernice členské štáty majú\npovinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate. Zaistenie je pritom\njedným z opatrení, ktoré možno využiť. V tejto súvislosti Súdny dvor vo veci El Dridi, C-61/11, bod 41,\n\nvýslovne zdôraznil, že v smernici o návrate sa stanovuje „odstupňovanie opatrení, ktoré treba prijať na\núčely vykonania rozhodnutia o návrate, a to od opatrenia, ktoré ponecháva dotknutej osobe najväčšiu\nslobodu, a to poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod, až po opatrenia, ktoré obmedzujú najviac jej\nslobodu, a to zaistenie v špecializovanom zariadení…“ Povinnosť členských štátov uplatňovať zaistenie\nteda existuje len v situáciách, pri ktorých je jasné, že využitie zaistenia je jediný spôsob uistenia sa,\nže proces návratu možno pripraviť a proces odsunu možno vykonať. Zaistenie je preto nepochybne\nprostriedkom ultima ratio (podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice, pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú\núčinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia...) pre dosiahnutie výsledku v\npodobe výkonu administratívneho vyhostenia. Nie je preto možné obhájiť využitie tohto prostriedku za\núčelom ochrany bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku (na rozdiel od zaistenia podľa § 88a ods.\n1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z.).\n60. V súvislosti so zmienkou krajského súdu (bod 33. a 40. odôvodnenia rozsudku) o mimoriadnej\nsituácii vyhlásenej na území Slovenskej republiky uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 111. z 11.\nmarca 2020 (v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia COVID - 19,\nspôsobeného koronavírusom SARS - CoV-2), ktoré podľa názoru správneho súdu podporuje záver,\nže zaistenie sťažovateľa je potrebné posudzovať za dôvodné a zákonné, kasačný súd pripomína,\nže vzhľadom na to, že správny súd nie je orgánom rozhodujúcim o samotnom zaistení z takéhoto,\nresp. obdobného dôvodu, ale súdnym orgánom preskúmavajúcim (§ 6 S.s.p.) rozhodnutia správneho\norgánu o zaistení a teda nemôže nad rámec svojej právomoci doplňovať príslušným správnym orgánom\naplikovaný konkrétny dôvod zaistenia v predmetnej veci o nový, správnym orgánom neuplatnený, dôvod\n(i keď zrejme legitímne vyvolaný objektívnym všeobecným záujmom na zamedzení šírenia pandémie\nCOVID-19), resp. takýmto dôvodom podporiť záver o dôvodnosti a zákonnosti v predmetnej veci\nsprávnym orgánom aplikovaného dôvodu zaistenia (v danom prípade na účel výkonu vyhostenia); ide\nteda o obiter dictum, ktoré nepochybne nie je spôsobilé vyvolať efekt, ktorý mu v tomto prípade súd\nprisudzuje, t. j. uplatniť nový dôvod zaistenia, resp. podporiť záver o dôvodnosti a už vôbec nie o\nzákonnosti rozhodnutia o zaistení pre účely výkonu vyhostenia (keďže aktuálna právna úprava, resp.\nzákon o pobyte cudzincov neupravuje možnosť zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny za účelom\nprípadnej ochrany spoločnosti, príp. samotného zaisteného pred infekčným ochorením, ani nepripúšťa\numocnenie potreby uplatnenia zaistenia z tohto dôvodu). Aj tu je potrebné zdôrazniť, že správnemu\nsúdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať argumenty žalovaného,\npretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do\nsféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov a v tejto\nsúvislosti kasačný súd odkazuje aj na usmernenia Komisie týkajúceho sa vykonávania príslušných\nustanovení EÚ v oblasti konaní o azyle a návrate a presídľovania v súvislosti s ochorením COVID-19\n(Oznámenie Komisie 2020/C 126/02 zverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 17.04.2020),\nv zmysle ktorého „príslušné orgány v členských štátoch musia pri vykonávaní opatrení a postupov\nv oblasti návratu“ v plnej miere zohľadniť vnútroštátne opatrenia na ochranu zdravia, ktorých cieľom\nje predchádzať ochoreniu COVID-19 a uplatňovať ich primeraným a nediskriminačným spôsobom na\nvšetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ... (bod 3.\nNávrat).\n61. Kasačný súd považoval za dôležité na záver venovať osobitnú pozornosť obsahovej stránke\nkasačnou sťažnosťou napadnutému rozsudku krajského súdu. Kasačný súd si uvedomuje, že súdne\nrozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti, je do veľkej miery determinované osobou sudcu, ktorý\ndané rozhodnutie vypracoval, avšak bez ohľadu na schopnosti, vedomosti, skúsenosti či vlastný štýl\npísania toho ktorého sudcu je vždy a za každých okolností nevyhnutné, aby súdne rozhodnutie spĺňalo\npožiadavku kvality súdneho rozhodnutia.\n62. Požiadavka kvality súdneho rozhodnutia vyžaduje, aby rozhodnutie bolo účastníkmi konania\na verejnosťou vnímané ako výsledok správnej aplikácie práva, spravodlivého procesu a riadneho\nvyhodnotenia skutkového stavu a aj ako materiálne (efektívne) vykonateľné. Len vtedy budú účastníci\nkonania presvedčení, že ich vec bola riadne prejednaná a verejnosť bude rozhodnutie vnímať ako\nnástroj pre nastolenie spoločenskej harmónie. Všetky súdne rozhodnutia musia byť zrozumiteľné,\nkoncipované v jasnom a jednoduchom jazyku - to je predpoklad, že im porozumejú účastníci konania\na verejnosť. Preto musia byť organizované koherentne a s odôvodnením zrozumiteľným pre každého.\nKvalita súdneho rozhodnutia v princípe závisí od kvality odôvodnenia. Uvedenie dôvodov nielen\nuľahčuje pochopenie a akceptovanie rozhodnutia účastníkmi konania, ale najmä predstavuje zábranu\n\npred svojvoľnosťou rozhodnutia. Odôvodnenie musí byť myšlienkovo ucelené, jasné, jednoznačné\na nerozporné. Musí čitateľovi umožniť sledovať myšlienkový sled sudcu vedúci ku konečnému\nrozhodnutiu. Za účelom rešpektovania práva na riadne konanie, by odôvodnenie malo demonštrovať,\nže sudca sa skutočne zaoberal všetkými podstatnými problémami, ktoré mu boli predložené.\n63. Podľa názoru kasačného súdu rozsudok krajského súdu požiadavku kvality súdneho rozhodnutia\nnespĺňa, nakoľko odôvodnenie postráda logické a chronologické súvislosti, je chaotické, neprehľadné\na nezrozumiteľné. V niektorých častiach odôvodnenia (napr. bod 32., 37., 38. odôvodnenia rozsudku)\ndokonca absentuje správna aplikácia gramatických pravidiel, v dôsledku čoho samotný text rozhodnutia\nnedáva zmysel.\n64. Vo svetle uvedeného kasačný súd apeluje na krajský súd, aby sa do budúcna vyvaroval vytýkaných\nnedostatkov v písomných vyhotoveniach rozhodnutí, pretože tým zasahuje do základného práva na\nspravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Preto je žiadúce v budúcnosti\nvenovať zvýšenú pozornosť pri vyhotovovaní rozhodnutí a rovnako je nesmierne dôležité vedieť texty\npo sebe veľmi dôkladne kontrolovať vzhľadom na to, že obsah textu každého súdneho rozhodnutia sa\nvyznačuje značnou dôležitosťou. Len také rozhodnutie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany možno považovať\nza súladné so zákonom. Odpoveď súdu však musí byť zrejmá, jasná a zrozumiteľná nielen súdu, ale aj\núčastníkovi konania, keďže súd rozhoduje o jeho právnej veci.\n65. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu\nzáveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a\nsprávnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu\npredchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd, riadiac sa ustanovením § 458 ods. 2\nS.s.p. zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 S.s.p. tak, že zrušil preskúmavané\nrozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n66. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,\npriznal právo na náhradu trov konania. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 467 S.s.p. o výške\nnáhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu.\n67. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Sa/67/2020", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "b1abca18-4aa7-4c7e-b588-e18579a452e2:3ec91464-d17b-4f81-8462-941cdfadebc1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7020200241.1", "spisova_znacka": "10Szak/3/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/3/2020 z 24. 5. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-05-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7020200241.1"}, {"guid": "366c4279-5aba-457b-8c7c-70629a912cc7:71bdd4e2-a6bc-4067-bc4d-05e8205c6c84", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7020200240.1", "spisova_znacka": "1Szak/2/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/2/2020 z 21. 5. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-05-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7020200240.1"}, {"guid": "9c1fe877-29ba-41de-a755-6776ac61a8ea:d997c71e-ebc0-4b44-9df8-842037178fbe", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7016200923.1", "spisova_znacka": "10Szak/11/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/11/2016 z 16. 10. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-10-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7016200923.1"}, {"guid": "d393225b-8473-4e0f-a9ed-b528e57f86cf:2d75c929-b08d-47e4-9c38-4f786edb98c3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1", "spisova_znacka": "1SZa/7/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/7/2016 z 4. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1"}, {"guid": "b573c51e-157a-440c-b1de-62f9695f0a23:ac8204c8-76d5-4063-ae92-ecec04d9b8b8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1016200117.1", "spisova_znacka": "10SZa/6/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/6/2016 z 17. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200117.1"}], "citovane_v": [{"guid": "b1d7f13e-b678-454c-82aa-a75aff6850b7:68f73218-ae2e-4649-9a89-4884e8a5c399", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7020200932.1", "spisova_znacka": "10Szak/3/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/3/2021 z 11. 2. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200932.1"}]}