{"guid": "9c20493f-411c-402c-b94c-da7a1c06c616:f45fc355-8475-49b7-9663-4cc33d5a3690", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7020200857.1", "spisova_znacka": "10Szak/1/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/1/2021 z 20. 1. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. januára 2021, sp. zn. 10Szak/1/2021, ECLI:SK:NSSR:2021:7020200857.1", "identifikacne_cislo": "7020200857", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2021-01-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f45fc355-8475-49b7-9663-4cc33d5a3690", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200857.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200857.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200857.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/1/2021\n7020200857\n20. 01. 2021\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2021:7020200857.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD.\na členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD., v právnej veci žalobcu\n(sťažovateľa): F. R., nar. X. E. XXXX, štátna príslušnosť: Afganistan, bez cestovných dokladov alebo\niného dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov R., L.X.\nXX, R., zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, Košice, proti\nžalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a\ncudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly\nPolicajného zboru Vyšné Nemecké, so sídlom Vyšné Nemecké 124, Krčava, o správnej žalobe vo veci\nzaistenia podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-111-008/2020-ZAV z 31. októbra\n2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 5Sa/82/2020-36 z 27. novembra 2020, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Rozsudkom č. k. 5Sa/82/2020-36 z 27. novembra 2020 Krajský súd v Košiciach podľa\nustanovenia § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\nzrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-111-008/2020-ZAV z 31. októbra 2020 ako aj\nbezodkladného prepustenia zo zaistenia. Právo na náhradu trov konania krajský súd účastníkom\nkonania nepriznal.\n2. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO17-111-008/2020-ZAV z 31. októbra 2020 žalovaný podľa § 88 ods.\n1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil žalobcu na účel výkonu\nadministratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky realizovaného na základe právoplatného\nrozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020-ZAV z 31. októbra 2020 o administratívnom\nvyhostení žalobcu a uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých\nčlenských štátov na tri roky. V súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný stanovil dĺžku\ndoby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu 4 mesiacov, t. j. do 28. februára 2021.\nŽalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov R..\n3. Žalovaný správny orgán preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že nezaistením účastníka,\nby sa ten naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez finančných prostriedkov a\nzabezpečeného ubytovania, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti. Z dôvodu absencie cestovného\ndokladu žalobcu vyplynula potreba zabezpečiť jeho vydanie, nielen na účel zistenia jeho totožnosti, ale\n\ni na účel zistenia, či žalobca nemá záznam v SIS a či nepredstavuje hrozbu pre Slovenskú republiku.\nŽalovaný mal za to, že v prípade účastníka konania existuje miera ohrozenia účelu zaistenia a riziko\npokračovania v neoprávnenom zdržiavaní sa na území Slovenskej republiky i riziko úteku žalobcu a\nskrývania sa.\n4. Dĺžku doby zaistenia do 28. februára 2021 určil žalovaný z dôvodu návratovej procedúry, pričom\npoukázal na to, že ide o zdĺhavejší proces zahŕňajúci zisťovanie totožnosti, vystavenie náhradného\ncestovného dokladu, ako aj úkony smerujúce k samotnému procesu realizácie výkonu vyhostenia.\nŽalovaný tiež uviedol, že alternatívy podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov u\nžalobcu neprichádzajú do úvahy vzhľadom na to, že žalobca nemá dostatočné množstvo finančných\nprostriedkov, ktorými by si vedel zabezpečiť vhodné ubytovanie, ani nemá na Slovensku žiadnych\npríbuzných alebo známych .\n5. Po prejednaní žaloby krajský súd nezistil jej dôvodnosť a dospel k záveru, že preskúmavané\nrozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je vecne správne a zákonné.\nV odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav veci a na\njeho základe dospel k správnemu právnemu záveru, pričom sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\ndostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami.\n6. Krajský súd nesúhlasil s námietkou žalobcu, že jeho zaistenie je neúčelné z dôvodu, že žalovaný\nv rozhodnutí o vyhostení neurčil krajinu vyhostenia. Poukázal pritom na to, že zákonodarca takúto\nmožnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia, pripúšťa. Zároveň hodnotil ako irelevantnú námietku o\nnedostatočne zistenom skutkovom stave v dôsledku neskúmania bezpečnostnej situácie potenciálnych\nkrajín, do ktorých by mohol byť žalobca vyhostený (krajina pôvodu, tranzitu) a v dôsledku toho aj\nnepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu nevyhodnotenia existencie prekážok jeho\nvyhostenia. Krajský súd uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí špecifikoval celý návratový\nproces od lustrácií cez zisťovanie totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, vystavenie náhradného\ncestovného dokladu až po realizáciu výkonu vyhostenia žalobcu (vyplývajúci aj z informácie ÚPZC R. z 8.\noktóbra 2020), realizácia ktorého, s prihliadnutím aj na to, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení\nžalobcu nebola určená krajina vyhostenia, je zdĺhavejšia a vyžaduje si určitý čas. Z uvedeného hľadiska\npovažoval krajský súd za primeranú aj dobu zaistenia určenú žalovaným, v priebehu ktorej bude v súlade\ns § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov povinnosťou policajného útvaru skúmať trvanie účelu\nzaistenia s tým, že doba zaistenia sa môže aj skrátiť.\n7. Krajský súd poukázal na chyby, ktoré sa vyskytli v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, kde v\nsúvislosti s rozhodnutím o administratívnom vyhostení žalobcu je uvedené, že tento bol vyhostený\ndo krajiny tranzitu Srbska, čo je však v rozpore s ďalším obsahom odôvodnenia i s obsahom\nadministratívneho spisu. Krajský súd uvedené chyby považoval za zrejmú nesprávnosť a poukázal na\nto, že je v kompetencii správneho orgánu tieto chyby odstrániť postupom podľa § 47 ods. 6 Správneho\nporiadku.\n8. Rozsudok krajského súdu napadol žalobca kasačnou sťažnosťou z dôvodov podľa ustanovenia §\n440 ods. 1 písm. g) a h) Správneho súdneho poriadku, pretože podľa jeho názoru krajský súd rozhodol\nna základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe\nkasačného súdu. Žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší\nrozhodnutie žalovaného a nariadi prepustenie sťažovateľa zo zaistenia.\n9. Sťažovateľ namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, nedostatočne zisteného skutkového stavu, rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené z pohľadu\núčelnosti a efektivity zaistenia sťažovateľa, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Poukázal pritom\nna zlú bezpečnostnú situáciu v Afganistane (domovskej krajine sťažovateľa), pričom za tejto situácie\nby vyhostenie do tejto krajiny znamenalo porušenia čl. 3 Dohovoru a zákona o pobyte cudzincov\nzakazujúcich vyhostenie cudzinca, u ktorého sú dané prekážky vyhostenia. Žiadna iná tretia krajina\nneprijme sťažovateľa na svoje územie, nakoľko na to neexistuje žiaden právny dôvod. Žalovaný\nnevykonal dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Afganistane, preto nebolo možné dospieť k záveru o\nneexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy u sťažovateľa.\n\n10. Sťažovateľ vyslovil názor, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení sa policajný správny orgán musí\nzaoberať otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o vyhostení,\na za tým účelom si stanoviť krajinu vyhostenia a vo vzťahu k nej sa zaoberať existenciou možných\nprekážok zrealizovania vyhostenia. V opačnom prípade ide o nezákonný zásah do práva jednotlivca\nna osobnú slobodu. Podľa sťažovateľa má žalovaný povinnosť uviesť krajinu vyhostenia cudzinca\na vo vzťahu k nej skúmať prekážky vyhostenia. Zákon o pobyte cudzincov pripúšťa situáciu, kedy\nuvedenie krajiny nie je nevyhnutné, no uvedené nenastalo vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ v konaní\npred správnym orgánom riadne vypovedal, spolupracoval, nezatajoval skutočnosti o svojej osobe. Pokiaľ\nnie je v rozhodnutí o vyhostení určená krajina vyhostenia, nie je možné skúmať existenciu prekážok\nadministratívneho vyhostenia a správnosť postupu žalovaného.\n11. Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že jeho zaistenie je od začiatku neúčelné a v rozpore s čl. 5 ods.\n1 písm. f) Dohovoru, pretože v krajine pôvodu (Afganistan) je dlhodobo zlá bezpečnostná situácia a ani\nvyhostenie do inej krajiny nie je možné. Pokiaľ krajský súd rozpor s uvedeným ustanovením Dohovoru\nnezistil, potom vec nesprávne právne posúdil.\n12. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ v konaní pred krajským súdom poukazoval na rozhodovaciu\nprax kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej reálnosť vyhostiteľnosti\nje podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto\nodporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny\njeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani\núčelné. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení\nurčenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú\npodmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne\nrelevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych\núkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia,\nčo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na\núčel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu\nodvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. (rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1SZa/7/2016)\n13. Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.\n10Szak/11/2016, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že „zo spisového materiálu, ktorého obsahom je\naj administratívny spis žalovaného vyplýva, že vo vzťahu k vyhostiteľnosti sťažovateľky žalovaný v\nrozhodnutí o vyhostení len skonštatoval, že v zmysle § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. preskúmal prekážky\nadministratívneho vyhostenia s tým, že žalobkyňu nie je možné vyhostiť do krajiny pôvodu, preto podľa\n§ 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. v rozhodnutí o vyhostení neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa\nvyhostená. V ďalšom sa však nezaoberal tým, v akých podmienkach sa bude žalobkyňa nachádzať v\nprípade vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia žalobkyne z týchto\nkrajín do krajiny pôvodu.“\n14. Aj z ďalších rozhodnutí kasačného súdu (napr. sp. zn. 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1Sza/8/2015),\nako aj nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 a II. ÚS 264/09-81\nvyplýva, že správny orgán má povinnosť zaoberať sa v konaní o zaistení nielen otázkou legálnosti\nvstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca a formálnou existenciou\nvykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako jediného predpokladu zaistenia, ale\naj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po\nrozhodnutí o zaistení, pretože limitom zaistenia je práve naplnenie jeho účelu, teda reálnosť vyhostenia\na vyhostiteľnosť cudzinca.\n15. Krajský súd sa podľa sťažovateľa od rozhodovacej praxe kasačného súdu neodôvodnene odklonil.\nPochybil podľa neho aj tým, že napadnuté rozhodnutie žalovaného posúdil ako vecne správne a\nzákonné. Vyhostenie sťažovateľa do Afganistanu za súčasnej bezpečnostnej situácie by znamenalo\nporušenie čl. 3 Dohovoru a medzinárodného princípu non-refoulement.\n16. Sťažovateľovi bolo doručené upovedomenie o oprave chyby v preskúmavanom rozhodnutí o\nzaistení sťažovateľa, ktorým žalovaný opravil niekoľko chýb v rozhodnutí, vrátane chyby týkajúcej\nsa krajiny vyhostenia. V nadväznosti na túto opravu správny orgán neurčil krajinu, do ktorej má byť\n\núčastník konania vyhostený. Ani takto opravené rozhodnutie správneho orgánu nevie predpokladať\nrealizovateľnosť vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa nachádza v zaistení čisto\nformálne.\n17. Sťažovateľ namietal, že rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené v časti stanovenej\ndĺžky doby zaistenia. Nakoľko žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neuviedol krajinu,\ndo ktorej má byť sťažovateľ vyhostený, nie je možné skúmať základnú podmienku zaistenia, ktorou je\nvyhostiteľnosť sťažovateľa, ale ani otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a\núčelnosť administratívnych úkonov vedúcich k vyhosteniu. Záver krajského súdu, že lehota zaistenia je\nzákonná a primeraná dobe potrebnej k vybaveniu nutných úkonov smerujúcich k reálnemu vyhosteniu,\nje podľa sťažovateľa nedôvodný.\n18. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so závermi krajského súdu vyslovenými\nv napadnutom rozsudku a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Poukázal na to, že medzi zaistením a\njeho účelom (konaním o vyhostení) je nadväznosť a nemožno hovoriť o oddelených konaniach. Podľa\njeho názoru v administratívnom konaní postupoval v súlade so zákonom, riadne zistil skutkový stav a\nvydané rozhodnutia náležite odôvodnil. Vychádzal z dostupných informácií, ktoré posúdil aj s ohľadom\nna dôveryhodnosť osoby sťažovateľa a s ohľadom na relevantnosť dôvodov v súvislosti s jeho zaistením.\n19. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa zdôraznil, že z ustanovenia § 77 zákona o pobyte cudzincov\nvyplýva, že vo vzťahu k určeniu krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, nejde o povinnosť\nsprávneho orgánu, ale o možnosť určiť krajinu vyhostenia, a to za predpokladu, že je možné takúto\nkrajinu určiť. Poukázal na to, že sťažovateľ bol bez akýchkoľvek dokladov a jeho totožnosť nebola úradne\noverená, preto žalovaný krajinu, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený, neurčil.\n20. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že v Afganistane je dlhodobo zlá bezpečnostná situácia, žalovaný k\ntomu uviedol, že sťažovateľ nebol vyhostený do Afganistanu - údajnej krajiny jeho pôvodu. Žalovaný\nnesúhlasil s tvrdením sťažovateľa, že do úvahy neprichádza ani vrátenie sťažovateľa na územie inej\nčlenskej krajiny alebo tretej krajiny. Útvar policajného zaistenia Sečovce popri úkonoch slúžiacich k\nvydaniu náhradného cestovného dokladu osloví aj tranzitnú krajinu, z ktorej sťažovateľ prišiel na územie\nSlovenskej republiky, za využitia a dodržania existujúcich dohôd medzi Európskym spoločenstvom a\nkrajinou tranzitu, resp. v súlade s inou zmluvou medzi Slovenskou republikou a krajinou tranzitu. Je\ndokázateľné, že sťažovateľ cestou na územie Slovenskej republiky prešiel cez Maďarsko a Srbsko.\nÚtvar policajného zaistenia Sečovce preto osloví aj tieto tranzitné krajiny. V správnom konaní bude\nvydané nové rozhodnutie o administratívnom vyhostení, s určením konkrétnej krajiny vyhostenia. Výkon\nadministratívneho vyhostenia je podľa žalovaného reálny, účelný a efektívny.\n21. Žalovaný poukázal na konkrétne kroky, ktoré boli v prípade sťažovateľa vykonané za účelom\nrealizácie administratívneho vyhostenia: pohovor so sťažovateľom za účelom zistenia totožnosti a\nžiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu do ÚPZC H. (4. novembra 2020), zaslanie žiadosti\nInterpolu za účelom zistenia totožnosti (9. novembra 2020), vykonanie odborného lekárskeho vyšetrenia\nna röntgenologickom oddelení MsP R. (24. novembra 2020).\n22. Žalovaný poukázal na zistený skutkový stav, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ po zistení jeho\nneoprávneného pobytu neprejavil úmysel požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a\ntaktiež nežiadal o vyrozumenie zastupiteľského úradu domovskej krajiny a rovnako neprejavil úmysel\nani požiadať o medzinárodnú ochranu. Po neoprávnenom vstupe na územie Slovenskej republiky sa\nneprihlásil na úradoch, neodôvodnil svoj nezákonný vstup a pobyt, ale chcel nelegálne migrovať do\nBelgicka.\n23. Podľa žalovaného bolo v konaní preukázané, že v prípade sťažovateľa boli splnené podmienky\nna zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (zaistenie na účel výkonu\nadministratívneho vyhostenia), pretože sťažovateľ nie je držiteľom platného cestovného dokladu a\noprávnenia na pobyt, nemá a nevie si nijako zabezpečiť žiadne finančné prostriedky a taktiež si nevie\nnijako zabezpečiť ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu. Sťažovateľ sa na území Slovenskej republiky\nnachádza neoprávnene, bez možnosti si legálnou cestou zabezpečiť finančné prostriedky, ubytovanie\na starostlivosť o svoju osobu.\n\n24. Pokiaľ išlo o odôvodnenie dĺžky trvania zaistenia, žalovaný uviedol, že sťažovateľ nebol zaistený na\nmaximálnu dobu zaistenia (ktorá je šesť mesiacov), ale na dobu štyroch mesiacov, pričom ide o hraničný\ntermín, ktorý nevylučuje skoršie prepustenie. Presný čas zaistenia nemožno stanoviť, nakoľko ten závisí\nod neovplyvniteľných faktorov a v čase zaistenia nemožno poznať presný čas trvania jednotlivých\núkonov realizovaných v procese vyhostenia. Žiaden správny orgán nevie presne stanoviť čas potrebný\nna vykonanie úkonov, nakoľko v čase rozhodovania o zaistení cudzinca nevie nikto presne uviesť dĺžku\ntrvania jednotlivých úkonov. Každý prípad je individuálny, a práve preto zákonodarca ponechal dĺžku\ndoby zaistenia na úvahe správneho orgánu so striktným stanovením jej maximálneho limitu, pričom dobu\nzaistenia možno ako predĺžiť, tak aj skrátiť.\n25. Podľa názoru žalovaného bola dĺžka doby zaistenia v trvaní štyroch mesiacov dostatočne\nzdôvodnená, a to aj s prihliadnutím na informáciu z ÚPZC R., z ktorej vyplýva, že ak príslušník\nAfganistanu nedisponuje platným cestovným dokladom, po preštudovaní spisu sa pristupuje k lustráciám\na následnému zisťovaniu totožnosti, pričom potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného\ndokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší, a preto ÚPZC\nR.Č. odporúča zaistiť štátnych príslušníkov Afganskej islamskej republiky bez platného cestovného\ndokladu na dobu šiestich mesiacov. Realizácia úkonov nepochybne závisí aj od spolupráce samotného\npríslušníka tretej krajiny. Žalovaný tak v súlade s vyššie uvedeným stanovil orientačnú dĺžku zaistenia.\n26. Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti sťažovateľa, ďalším príprava\na zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná\npríprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek\n2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 vyplýva, že členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel\nzabezpečenia konania o odovzdaní na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie\nprimeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia.\nVzhľadom na neoprávnený vstup žalobcu na územie štátu únie, začatie konania, riziko úteku, absenciu\nmožnosti ubytovania a získania finančných prostriedkov a účel zabezpečenia prípravy, výkonu prevozu\na odovzdania, bolo zaistenie sťažovateľa nevyhnutné.\n27. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. b) Správneho súdneho poriadku), s prihliadnutím na neformálnosť\nposudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,\na jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 Správneho súdneho poriadku) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nna úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol\nverejne vyhlásený dňa 20. januára 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 Správneho súdneho\nporiadku).\n28. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že dňa 30. októbra 2020 na hraničnom priechode\nVyšné Nemecké počas kontroly dvoch kamiónov boli nájdení piati nelegálni migranti, ktorí sa ukrývali\nv odkladacích priestoroch pod návesmi kamiónov. Sťažovateľ sa nachádzal v kamióne značky Volvo\nzelenej farby, evidenčného čísla C., náves značky Schmitz, evidenčného čísla C., ktorého vodič, občan\nUkrajiny, uviedol, že cestoval zo Srbska cez Maďarsko a Slovensko na územie Ukrajiny, pričom nevedel,\nkde a kedy sa migranti mohli dostať do úložného priestoru návesu, avšak predpokladal, že sa tak mohlo\nstať na parkovisku za hraničným prechodom Roszke v Maďarsku, kde mal dlhšiu povinnú prestávku.\n29. Nakoľko sa sťažovateľ na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, rozhodnutím\nžalovaného č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020-ZAV z 31. októbra 2020 bol administratívne vyhostený\nz územia Slovenskej republiky a bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a\nna územie všetkých členských štátov na tri roky. Z dôvodu, že totožnosť sťažovateľa nebola úradne\noverená, žalovaný neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený; žalovaný neurčil ani lehotu na\nvycestovanie. Na účel výkonu administratívneho vyhostenia bol sťažovateľ rozhodnutím žalovaného\nč. PPZ-HCP-SO17-111-008/2020-ZAV z 31. októbra 2020 (ktoré je predmetom súdneho prieskumu v\nprejednávanej veci) zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu štyroch mesiacov, t. j. do 28.\nfebruára 2021. Sťažovateľ bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov R..\n\n30. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa rozumie\nneoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom,\nosobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.\n31. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného\nútvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a\nje povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do\nkrajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny\ndobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené\nprávo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení\nsa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a\nna územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží\nzákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí\no administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.\n32. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí\nštátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.\n33. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\n34. Podľa § 88 ods. 4 vety prvej zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť\nzaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.\n35. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas\nzaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\n36. Podľa § 90 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné vykonať bezodkladne\npotrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia alebo na zistenie totožnosti štátneho príslušníka tretej\nkrajiny.\n37. Podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu\na osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak\nstane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:\na) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;\nb) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu\nvydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;\nc) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny\norgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať\nsa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;\nd) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu\nalebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;\ne) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,\nalkoholikov, narkomanov alebo tulákov;\nf) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na\núzemie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\n38. Sťažovateľ namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a odklonil sa od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) Správneho\nsúdneho poriadku). Po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom, ako aj konaním, ktoré mu\npredchádzalo tak na krajskom súde, ako aj u žalovaného správneho orgánu (vrátane vydania\npreskúmavaného rozhodnutia) dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru o nedôvodnosti\nkasačných námietok sťažovateľa. V aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu\nnezistil kasačný súd nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ani odklon od ustálenej rozhodovacej\npraxe.\n\n39. Ak cudzinec nemá oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, policajný útvar ho\nadministratívne vyhostí. Ako vyplýva z ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, v rozhodnutí\no administratívnom vyhostení sa uvedie krajina vyhostenia, ak je možné takúto krajinu určiť. Nepodlieha\npreto žiadnym pochybnostiam, že zákonodarca počítal pri vyhostení cudzinca s dvomi situáciami, teda\ns vyhostením do určenej (konkrétnej) krajiny alebo s možnosťou vyhostenia bez určenia konkrétnej\nkrajiny. Námietka sťažovateľa, že žalovaný má povinnosť uviesť krajinu vyhostenia cudzinca a vo\nvzťahu k nej skúmať prekážky vyhostenia, je preto nedôvodná a nemá oporu v platnej právnej úprave.\nSťažovateľ tiež v kasačnej sťažnosti uvádzal, že v prejednávanej veci nenastala situácia, keď uvedenie\nkrajiny vyhostenia nie je nevyhnutné. Túto svoju úvahu však sťažovateľ ďalej nerozvádzal, preto nie je\nzrejmé, o akú skutočnosť, resp. právnu normu toto svoje tvrdenie sťažovateľ opiera, a preto najvyšší\nsúd môže na tomto mieste len zopakovať a zdôrazniť, že zákon o pobyte cudzincov pripúšťa možnosť\nadministratívneho vyhostenia cudzinca bez určenia konkrétnej krajiny, do ktorej má byť vyhostený. Keď\nteda v prejednávanom prípade žalovaný administratívne vyhostil sťažovateľa bez určenia konkrétnej\nkrajiny vyhostenia, postupoval tak v súlade s platnou právnou úpravou.\n40. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti niekoľkokrát zopakoval svoje tvrdenia o zlej bezpečnostnej situácii\nv Afganistane (tvrdenej domovskej krajine sťažovateľa). Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje\nna to, že zákon o pobyte cudzincov neopomenul ani situácie brániace vyhosteniu cudzinca, ktoré sú\npremietnuté v § 81 tohto zákona a spočívajú v ohrození života alebo slobody cudzinca z dôvodov\njeho rasy, národnosti, náboženstva, politického presvedčenia, či príslušnosti k určitej sociálnej skupine,\nku ktorým by mohlo dôjsť pri vyhostení do určitých štátov. Túto otázku je správny orgán povinný\nskúmať. Ako vyplýva zo všetkých vyjadrení žalovaného v prejednávanej veci, žalovaný si je tejto svojej\npovinnosti vedomý a sám uvádza, že orgán útvaru zaistenia zodpovedný za výkon vyhostenia sa pri\nurčení krajiny vyhostenia vždy zaoberá aj otázkou posúdenia bezpečnosti krajiny z pohľadu výkonu\nvyhostenia. Najvyšší súd považuje v tejto súvislosti za dôležité zdôrazniť, že otázku prekážky vyhostenia\ndo konkrétnej krajiny možno logicky skúmať v štádiu, keď už je táto krajina známa a určená, čo v\nprejednávanej veci ešte nenastalo. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa je však zásadná skutočnosť,\nže sťažovateľ nebol vyhostený do Afganistanu a sám žalovaný správny orgán tvrdí, že v súčasnej situácii\nje vyhostenie do Afganistanu nereálne. V tejto súvislosti je preto bezpredmetná námietka sťažovateľa,\nže žalovaný nevykonal dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Afganistane, keďže žalovaný ani nemá\nzámer ho do tejto krajiny vyhostiť.\n41. Sťažovateľ poukazoval na to, že pri rozhodnutí o zaistení sa policajný správny orgán musí zaoberať\notázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, a s tým súvisiacou otázkou reálnej vyhostiteľnosti\ncudzinca, pričom poukazoval na rozhodovaciu prax kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, v ktorých boli tieto závery vyslovené. Najvyšší súd Slovenskej republiky je presvedčený, že v\notázkach obmedzenia osobnej slobody jednotlivca je nevyhnutné dôsledne trvať na dodržaní ústavných\na zákonných medzí a dbať na to, aby bol vylúčený akýkoľvek svojvoľný zásah do osobnej slobody\njednotlivca zo strany štátnych orgánov. Legálnosť zaistenia cudzinca je okrem iného podmienená aj\npotrebou preukázania existencie účelu zaistenia a v prípade inštitútu zaistenia cudzinca na účel výkonu\nadministratívneho vyhostenia je odôvodnené v rozumnej miere požadovať preukázanie skutočnej (nie\nfiktívnej) vyhostiteľnosti cudzinca. Po preskúmaní prejednávanej veci dospel najvyšší súd k záveru, že\nv prípade sťažovateľa k porušeniu uvedených princípov nedošlo.\n42. Zákon o pobyte cudzincov umožňuje štátu, aby vo vymedzených prípadoch mal vo fyzickej dispozícii\nosobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. V prejednávanom\nprípade je preukázaná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení sťažovateľa,\nktoré tvorí zákonný podklad pre jeho zaistenie a preukazuje účel zaistenia. Nakoľko účelom zaistenia\nsťažovateľa je realizácia jeho administratívneho vyhostenia, naplnenie podmienky existencie účelu\nzaistenia je potom nepochybne úzko späté s tým, aby vyhostenie sťažovateľa bolo potenciálne možné,\nteda aby bola naplnená požiadavka jeho vyhostiteľnosti. Na základe doteraz ustáleného skutkového\nstavu zisteného žalovaným správnym orgánom nie je dôvod spochybňovať tvrdenia žalovaného o\npotenciálnej zrealizovateľnosti vyhostenia sťažovateľa. Sám správny orgán za súčasnej situácie popiera\nmožnosť vyhostenia do Afganistanu, avšak načrtol smer, ktorým sa uberá pri určení inej krajiny\nvyhostenia a popísal kroky, ktoré za tým účelom už uskutočnil alebo ešte len uskutoční, preto nemožno\nmať za to, že vyhostenie je absolútne nerealizovateľné, a preto ani nemožno priznať úspech námietke\nsťažovateľa, že žiadna iná tretia krajina neprijme sťažovateľa. Nakoľko sťažovateľ toto svoje tvrdenie\n\nnerozvinul a ničím neodôvodnil, najvyšší súd nemôže na takto formulovanú námietku relevantne\nreagovať a reálne skúmať jej dôvodnosť.\n43. Najvyšší súd sa stotožňuje s potrebou zachovania princípu účelnosti zaistenia, ako aj s dodržaním\nzásady, že v prípade zaistenia cudzinca za účelom výkonu administratívneho vyhostenia má byť výkon\nvyhostenia aspoň potenciálne možný. Na uvedené princípy sa odvolával aj sťažovateľ v kasačnej\nsťažnosti, a to aj s poukazom na rozhodovaciu prax súdov, ktorá tieto princípy akcentuje. Po preskúmaní\nindividuálnych okolností prípadu sťažovateľa dospel najvyšší súd k záveru, že žalovaný sa v konaní o\nzaistení sťažovateľa týmito princípmi riadil a rešpektoval ich, v odôvodnení rozhodnutia na ne prihliadal\na riadne sa vysporiadal s okolnosťami prípadu. Krajský súd preto vec správne právne posúdil, keď\npreskúmavané rozhodnutie žalovaného považoval za správne a zákonné.\n44. V súvislosti s účelnosťou zaistenia a ustálením krajiny vyhostenia považuje najvyšší súd za\nzásadnú tú okolnosť, že sťažovateľ cestuje bez dokladu totožnosti, čo štátnym orgánom komplikuje\npreukázanie a ustálenie totožnosti sťažovateľa, stanovenie jeho domovskej krajiny a následné ustálenie\nkrajiny vyhostenia. Zisťovanie totožnosti sťažovateľa a vyhotovenie náhradných dokladov nepochybne\npriamo podmieňuje aj trvanie doby zaistenia. Žalovaný pri odôvodnení stanovenej doby zaistenia\n(najviac v dĺžke štyroch mesiacov) podrobne popísal postupnosť a časovú náročnosť procesu, ktorý je\npotrebné absolvovať pri realizácii jednotlivých úkonov vedúcich ku konečnému vyhosteniu (od zisťovania\ntotožnosti, získania náhradných cestovných dokladov až po fyzický výkon vyhostenia). Najvyšší súd\npreto nepovažuje za opodstatnenú námietku sťažovateľa, že rozhodnutie žalovaného v časti stanovenej\ndĺžky doby zaistenia nie je dostatočne odôvodnené.\n45. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd, najvyšší súd uvádza, že ani právo na slobodu a osobnú bezpečnosť nie je absolútne\na v súlade s dohovorom možno jednotlivca pozbaviť slobody okrem iného aj v prípade, že na základe\nzákona proti nemu prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Možno teda nepochybne uzavrieť, že\nnielen vnútroštátna právna úprava, ale aj medzinárodné dokumenty počítajú s možnosťou obmedzenia\nosobnej slobody jednotlivca za účelom výkonu jeho vyhostenia z krajiny. Ide teda o legálny inštitút, ktorý\nv prípade splnenia vopred stanovených zákonných podmienok môžu štátne orgány voči jednotlivcovi\nuplatniť. Ako už bolo vyššie uvedené, najvyšší súd má za to, že v prejednávanej veci podmienky pre\nzaistenie sťažovateľa boli naplnené, a to aj s ohľadom na závery rozhodovacej praxe ohľadne výkladu\nčl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, ktorá kladie dôraz na to, aby počas zaistenia reálne prebiehal proces\nvyhostenia a príslušné orgány vykonávali patričné kroky vedúce k vyhosteniu, pričom nie je nevyhnutné,\naby bol cudzinec efektívne vyhostiteľný hneď v čase vydania rozhodnutia o zaistení. Zaistenie by bolo\nnezákonné v tom prípade, ak by príslušné štátne orgány v čase zaistenia (alebo aj v procese jeho\ntrvania) mali vedomosť o prekážkach brániacich vyhosteniu. Takéto prekážky, ani prípadná vedomosť\nžalovaného o nich, však v prejednávanej veci preukázané neboli (sťažovateľ len bez ďalších náznakov\nči indícií tvrdil, že nie je vyhostiteľný do žiadnej krajiny).\n46. Práva jednotlivca neexistujú izolovane vo vákuu a nemožno ignorovať ich koexistenciu s právami\niných jednotlivcov, ako aj s právami spoločnosti ako celku. Najvyšší súd preto v prejednávanom prípade\npovažuje za významnú aj argumentáciu žalovaného akcentujúcu záujem spoločnosti na zachovaní\nverejného poriadku a verejného zdravia a eliminovaní rizika ohrozenia bezpečnosti štátu. Žalovaný\npoukazoval na to, že sťažovateľ nelegálne vstúpil na územie nášho štátu, nie je preukázaná jeho\ntotožnosť ani nie je známy jeho zdravotný stav, preto je potrebné zistiť jeho totožnosť a preveriť,\nči nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu, prípadne hrozbu pre verejné zdravie. Nakoľko sťažovateľ\ndeklaroval záujem dostať sa do západnej Európy, existuje riziko jeho úteku a predpoklad, že bude mariť\nvýkon rozhodnutia o vyhostení.\n47. Záverom považuje najvyšší súd za potrebné opakovane zdôrazniť, že zákon o pobyte cudzincov\npripúšťa vyhostenie cudzinca bez uvedenia krajiny, do ktorej má byť vyhostený a rovnako aj v\nprípade inštitútu zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia nestanovuje prekážku\nzaistenia v prípade, že krajina vyhostenia nie je určená. Preto nemožno úspešne argumentovať\ntým, že každé rozhodnutie o zaistení cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď\ncudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné apriori považovať za\nnezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto\nzáver by popieral platnú právnu úpravu (vrátane dohovoru) a nevyplýva ani z judikatúry kasačného\n\nsúdu, či ústavného súdu, ktorá zachovanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti akcentuje vždy v\nokolnostiach konkrétneho prípadu. Na doplnenie poukazuje kasačný súd napríklad na rozhodnutia\nv iných veciach obdobného charakteru vydaných pod sp. zn. 10SZa/6/2016 a 10Szak/6/2018, kde\nzaistenie cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, bez určenia krajiny, do ktorej má byť\ncudzinec administratívne vyhostený, nebolo kasačným súdom považované za nezákonné.\n48. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, ak krajský súd dospel k právnemu záveru o zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného o zaistení sťažovateľa, tento jeho názor považoval aj kasačný súd za správny. Skutočnosti,\nktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli\nzistené v konaní o kasačnej sťažnosti. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú\nsťažnosť podľa § 461 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol.\n49. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods.\n1 Správneho súdneho poriadku tak, že sťažovateľovi právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko v tomto\nkonaní nemal úspech (§ 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku) a u žalovaného nezistil existenciu\nzákonného dôvodu na ich priznanie (§ 168 Správneho súdneho poriadku).\n50. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Sa/82/2020", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}