{"guid": "ec789325-3717-4428-98f5-57e1a891a651:5aae782a-d6c8-4f1c-95f1-6af1de415da7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7020200179.3", "spisova_znacka": "10Szak/12/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/12/2020 z 27. 4. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2021, sp. zn. 10Szak/12/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:7020200179.3", "identifikacne_cislo": "7020200179", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "datum_vydania": "2021-04-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-230.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 230 ods. 1 písm. c) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-230.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-230"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-230"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5aae782a-d6c8-4f1c-95f1-6af1de415da7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200179.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200179.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200179.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/12/2020\n7020200179\n27. 04. 2021\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2021:7020200179.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci žalobcu\n(sťažovateľa): W. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Ruská federácia, naposledy bytom: Z., I.\nI., B. Q. X, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti\nžalovanému: Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej\na cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda,\no preskúmanie rozhodnutia žalovaného vo veci zaistenia č. PPZ-HCP-BA8-5-009/2020-AV z 20.\nfebruára 2020, o kasačnej sťažnosti proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.\n5Sa/9/2020-22 z 19. marca 2020, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sa/9/2020-22 z 19. marca\n2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA8-5-009/2020-AV z 20. februára 2020 žalovaný podľa § 88a ods. 1 písm.\nd) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon č. 404/2011 Z.z.“) rozhodol o zaistení žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky, ak je to potrebné z dôvodu ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku a dňom\nvydania rozhodnutia, t. j. 20. februára 2020 umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov I.\n(ďalej len „ÚPZC I.“). Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia\ndo 21. mája 2020.\n2. Preskúmavané rozhodnutie vychádzalo zo skutočnosti, že dňa 20. februára 2020 bol pred priestormi\nareálu ÚPZC I. žalobca kontrolovaný policajtmi Oddelenia PZ Dunajská Streda. Dôvodom na vykonanie\nkontroly bola skutočnosť, že oddelenie PZ Dunajská Streda v rámci služobnej činnosti získalo informáciu\no tom, že žalobca predstavuje dôvodnú hrozbu pre bezpečnosť štátu podľa § 2 ods. 1 písm. l zákona\nč. 404/2011 Z.z.\n3. Uvedené vyplýva z doloženého úradného záznamu o oboznámení sa s utajovanou písomnosťou\nso stupňom utajenia „vyhradené“ spracovaného pod č. PPZ-HCP-BA8-1-32/2020, pôvodcom ktorej je\nSlovenská informačná služba. Predmetná skutočnosť bola dôvodom na zaistenie žiadateľa o azyl podľa\n§ 88a ods. 1 písm. d/ zákon č. 404/2011 Z.z.\n4. Lustráciou v informačných systémoch PZ bolo zistené, že žalobca na území Slovenskej republiky\nnemá udelený žiadny druh pobytu a že bol na žalobcu vyhotovený záznam v schengenskom\ninformačnom systéme v zmysle čl. 26 Schengenského dohovoru č. identifikačného zápisu O. zo 4.\nseptembra 2017. Záznam bol vyhotovený Rakúskou spolkovou republikou, dôvod: Odopretie vstupu\n\nalebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín, opatrenie vo vnútrozemí: odovzdať\nosobu orgánom cudzineckej polície za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru.\n5. Ďalšou lustráciou bolo zistené, že žalobca dňa 4. októbra 2019 požiadal o udelenie azylu na území\nSlovenskej republiky a o žiadosti nebolo do rozhodnutia žalovaného rozhodnuté.\n6. S poukazom na informáciu poskytnutú Slovenskou informačnou službou žalovaný rozhodol o zaistení\nžalobcu v zmysle § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.\n7. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca na Krajskom súde v Košiciach správnu žalobu vo veci\nzaistenia, v ktorej namietal, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodov uvedených v § 191\nods. 1 písm. d/, e/ a g/ Správneho súdneho poriadku. Poukazoval na to, že z výroku napadnutého\nrozhodnutia vyplýva, že bol zaistený z dôvodu ohrozenia bezpečnosti alebo verejného poriadku, pričom\nvo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný len odcitoval znenie zákonného ustanovenia, ktoré však\nobsahuje alternatívne možnosti zaistenia. Uvedené podľa jeho názoru spôsobuje nezrozumiteľnosť\nvýroku, čo zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia. Navrhol preto zrušiť rozhodnutie žalovaného a\nnariadiť bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.\n8. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa § 221 a nasl. Správneho súdneho poriadku pri neformálnom\nposudzovaní žaloby dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na\nďalšie konanie podľa § 230 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku z dôvodu, že námietku žalobcu\nohľadne nezrozumiteľnosti výroku vyhodnotil za dôvodnú.\n9. Podľa krajského súdu výrok napadnutého rozhodnutia je koncipovaný tak, že je doslovnou citáciou\nzákonnej možnosti zaistenia žiadateľa o azyl bez toho, aby konkretizoval, z akého dôvodu stanoveného\nalternatívnym spôsobom je žalobca zaistený. Odôvodnenie rozhodnutia vôbec nereflektuje tieto dva\nskutkové dôvody zaistenia, ktoré sú v § 2 ods. 1 písm. l/ a m/ zákona č. 404/2011 Z. z. presne definované.\nZ odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by správny orgán zvažoval tieto dôvody zaistenia, resp.\nich nejako vyhodnocoval, pričom argumentácia s poukazom na charakter utajovaných skutočností so\nstupňom utajenia „vyhradené“ z informácie SIS pod č. I. je v tejto rovine neakceptovateľná.\n10. To, či je žalobca zaistený z dôvodu ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, resp.\noboch dôvodov, musí podľa krajského súdu vyplývať z výroku rozhodnutia a tomu musí zodpovedať aj\njeho odôvodnenie, pričom spolu musia korešpondovať a tejto eventualite musí byť venovaná náležitá\npozornosť.\n11. V preskúmavanom rozhodnutí tieto podmienky neboli splnené, preto krajský súd podľa § 230 ods. 1\npísm. c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie zrušil, pričom ponechal žalobcu v zaistení,\na to s poukazom na to, že otázku upresnenia výroku v nadväznosti na nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia je potrebné považovať za odstrániteľnú vadu konania, po odstránení ktorej za situácie\nnasledujúceho konania a doplnenia dokazovania o možnosti uložiť opatrenia v zmysle § 89 ods. 3 zákona\nč. 404/2011 Z. z. možno uvažovať prípadne o opätovnej dôvodnosti zaistenia žalobcu.\n12. Proti rozsudku krajského súdu vo všetkých výrokoch podal žalobca kasačnú sťažnosť, pretože podľa\njeho názoru krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1\npísm. g) Správneho súdneho poriadku), keď nedostatočné zistenie skutočného stavu veci a nedostatok\nodôvodnenia rozhodnutia žalovaného považoval za odstrániteľné vady rozhodnutia žalovaného a\nneprikázal žalovanému bezodkladne prepustiť sťažovateľa zo zaistenia.\n13. Podľa sťažovateľa rozhodnutie krajského súdu, ktorým nenariadil prepustenie sťažovateľa zo\nzaistenia je porušením čl. 9 ods. 3 piata veta Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/33/EÚ,\nz 26. júna 2013, z ktorého vyplýva, že dotknutý žiadateľ musí byť bezodkladne prepustený zo zaistenia,\nak je podľa súdneho preskúmavania jeho zaistenie nezákonné. Sťažovateľ preto navrhol kasačnému\nsúdu zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a nariadi jeho bezodkladné\nprepustenie zo zaistenia.\n14. V prípade, ak by kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd správne aplikoval ustanovenie § 230\nods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku v spojení s § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.,\n\nsťažovateľ namietal, že také ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré umožňuje zrušiť ako nezákonné\nrozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl a zároveň bezodkladne neprepustiť žiadateľa zo zadržania, je\nv rozpore s čl. 9 ods. 3 Smernice č. 2013/33/EÚ, a sťažovateľ týmto dáva podnet k tomu, aby kasačný\nsúd postupoval podľa § 110 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku, konanie prerušil a podal\nnávrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ\ntýkajúceho sa súladnosti vnútroštátnej úpravy umožňujúcej neprepustiť žiadateľa o azyl bezodkladne zo\nzadržania, ak súd preskúmavajúci rozhodnutie o zaistení dospeje k záveru, že rozhodnutie o zaistení\nžiadateľa o azyl je nezákonné.\n15. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa vyjadril tak, že sa plne pridržiava svojho vyjadrenia\nk žalobe z 9. marca 2020.\n16. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 Správneho\nsúdneho poriadku), predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 Správneho súdneho\nporiadku preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.\nPo zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/\nSprávneho súdneho poriadku) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453\nods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok krajského\nsúdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom rozhodol bez nariadenia pojednávania\n(§ 455 Správneho súdneho poriadku) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej\ntabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\n17. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 10Szak/2/2020 z 18. mája 2020 kasačnú\nsťažnosť zamietol a účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Zároveň\nzamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania.\n18. Uvedený rozsudok najvyššieho súdu napadol sťažovateľ ústavnou sťažnosťou na Ústavnom súde\nSlovenskej republiky.\n19. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. IV. ÚS 398/2020 z 10. novembra 2020 zrušil\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/2/2020 z 18. mája 2020 a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\n20. Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 10Szak/2/2020 z 18. mája 2020 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl.\n17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n22. Podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak je to\npotrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku.\n23. Žalovaný vo výroku svojho rozhodnutia citoval ustanovenie § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011\nZ. z., na základe ktorého je možné zaistiť žiadateľa o azyl alternatívne z dvoch dôvodov (ohrozovania\nbezpečnosti štátu alebo verejného poriadku), avšak konkrétny dôvod, pre ktorý došlo k zaisteniu\nsťažovateľa, žalovaný vo výroku neuviedol. Takýto výrok rozhodnutia považoval krajský súd za neurčitý\na nezrozumiteľný, rovnako tak vzhliadol nedostatky aj v odôvodnení rozhodnutia žalovaného. Uvedené\nvady rozhodnutia žalovaného hodnotil krajský súd ako vady odstrániteľné v ďalšom konaní, a nie vady\ntakej povahy, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia žalovaného a prepustenie sťažovateľa zo\nzaistenia. Preto rozsudkom, ktorý je predmetom tohto kasačného konania, krajský súd podľa § 230 ods.\n1 písm. c) Správneho súdneho poriadku zrušil rozhodnutie žalovaného o zaistení sťažovateľa a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Bezodkladné prepustenie sťažovateľa nenariadil.\n24. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. IV. ÚS 398/2020 z 10. novembra 2020 uviedol,\nže „vady odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ktoré vymedzil krajský súd v rozsudku, nemožno podľa\nústavného súdu považovať za formálne a za odstrániteľné. Výrazne sa dotýkajú dôležitého aspektu\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu, a to práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.\nVychádzajúc z rozsudku krajského súdu, nedostatok odôvodnenia rozhodnutia žalovaného spočíva\n\nv tom, že neobsahuje žiadne úvahy a skutkové vymedzenie dôvodov, pre ktoré je potrebné zaistiť\nsťažovateľa. Krajský súd výslovne konštatuje, že jednoduchý odkaz na správu SIS a tiež konštatovanie,\nže ide o utajované skutočnosti, nenapĺňa požiadavku dostatočného vymedzenia skutkového stavu.\nNásledne je zjavné, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaného absentuje akákoľvek subsumpcia, t. j.\npodradenie zisteného skutkového stavu pod konkrétne právne ustanovenie. V aktuálne prerokúvanej\nveci malo ísť o záver, že zistené a vymedzené skutkové okolnosti predstavujú ohrozenie bezpečnosti\nštátu alebo ohrozenie verejného poriadku, prípadne napĺňajú obidva tieto zákonné dôvody, ktoré majú\nodôvodňovať zaistenie sťažovateľa. Z rozsudku krajského súdu je rovnako zjavné, že samotnému\nuplatneniu inštitútu zaistenia malo predchádzať skúmanie, či účel zaistenia možno naplniť aj miernejšími\nprostriedkami, pričom rozhodnutie žalovaného na takýto postup úplne rezignovalo.“\n25. Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej uviedol, že „nedostatky odôvodnenia rozhodnutia\nžalovaného sa netýkajú vedľajších, menej podstatných otázok. Krajským súdom vytknuté nedostatky\nodôvodnenia rozhodnutia žalovaného sa týkajú základného a najpodstatnejšieho jadra inštitútu\nzaistenia, t. j. či vôbec bol daný aspoň jeden z dvoch dôvodov uvedených v zákonnom ustanovení, ktoré\ncitoval žalovaný vo výroku svojho rozhodnutia. Najvyšší súd takto nereagoval na námietky sťažovateľa,\nktoré sú vo vzťahu k uplatnenému inštitútu tými najpodstatnejšími a ktoré sa priamo a bezprostredne\ntýkajú samotného jadra inštitútu zaistenia (existencia zákonných dôvodov).“\n26. Ústavný súd konštatoval, že „žalovaný vo svojom rozhodnutí neuviedol ani podstatu dôvodov, ktoré\nopodstatňovali zaistenie sťažovateľa, postupoval teda svojvoľne. Krajský súd a ani najvyšší súd v\nrámci prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného jeho pochybenie nenapravili, sťažovateľovi nebola\nsprístupnená podstata dôvodov zaistenia, resp. základné informácie, ktoré by objasňovali uplatnenie\ntohto inštitútu, a nebola mu daná možnosť k dôvodom zaistenia sa vyjadriť, prípadne nebol prepustený zo\nzaistenia na slobodu. Súdny prieskum rozhodnutia žalovaného - pred krajským súdom a pred najvyšším\nsúdom - nespĺňal ani v základnom a nevyhnutnom rozsahu prvok kontradiktórnosti a princíp rovnosti\nzbraní. Sťažovateľ nemal vytvorenú efektívnu možnosť brániť sa obmedzeniu svojej osobnej slobody\nuvedením nejakých argumentov, keďže nebol oboznámený ani s podstatou dôvodov zaistenia. Zaistenie\nsťažovateľa takto bolo ústavne neakceptovateľným zásahom do základného práva sťažovateľa podľa\nčl. 17 ods. 2 ústavy a do jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 dohovoru.“\n27. V závere uvedeného nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že „po zrušení\nrozhodnutia žalovaného o zaistení rozsudkom krajského súdu z 19. marca 2020 žalovaný opätovne\nrozhodol o zaistení sťažovateľa. Následne bolo právoplatne skončené azylové konanie a žalovaný začal\nkonanie o administratívne vyhostenie sťažovateľa. Žalovaný rozhodol rozhodnutím z 13. augusta 2020 o\nadministratívnom vyhostení sťažovateľa. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 31. augusta 2020.\nSťažovateľ bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. na účely zabezpečenia\nadministratívneho vyhostenia. Dňa 3. septembra 2020 bolo letecky zrealizované vyhostenie sťažovateľa\nz územia Slovenskej republiky. Napriek uvedenému skutkovému stavu v čase rozhodovania ústavného\nsúdu ústavný súd považoval za potrebné zrušiť napadnutý rozsudok najvyššieho súdu. Zrušenie\nnapadnutého rozsudku nie je za danej skutkovej situácie akademickým rozhodnutím, keďže môže mať\nreálny vplyv na právne postavenie sťažovateľa. Úlohou najvyššieho súdu bude riadiť sa primerane\nprávnym názorom ústavného súdu, zohľadniť aktuálny skutkový stav vo veci a zvoliť postup v zmysle\nustanovení Správneho súdneho poriadku (napr. § 462 ods. 1 a 2 SSP).“\n28. V súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky a závermi z neho plynúcimi najvyšší súd\nopätovne preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že tento je potrebné zrušiť\na vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n29. Najvyšší súd Slovenskej republiky v prejednávanej veci prevzal závery ústavného súdu za svoje a\nbez potreby ich na tomto mieste znovu opakovať, na ne v plnom rozsahu odkazuje.\n30. Záverom najvyšší súd poukazuje na to, že krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že\nžalovaný nepostupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite nezistil skutkový stav veci, v konaní\nnesprávne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu a rozhodnutie riadne neodôvodnil,\npričom výrok rozhodnutia nie je preskúmateľný vzhľadom na jeho nezrozumiteľnosť. Svoje závery\noprel o skutočnosť, že žalovaný nezvažoval zákonné alternatívy uvedené v § 88a ods. 1 písm. d)\nzákona č. 404/2011 Z. z. a tieto dôvody zaistenia nijako nevyhodnocoval. Žalovanému tiež vyčítal, že\n\nzákladom jeho rozhodnutia bola písomnosť SIS, na ktorú však žalovaný len odkázal s tým, že obsahuje\nutajované skutočnosti. V preskúmavanom rozhodnutí tiež absentovalo zvažovanie aplikácie miernejších\nprostriedkov.\n31. Takto formulovaný záver krajského súdu (s ktorým sa najvyšší súd stotožňuje) však nemôže\nnájsť odraz v zákonnom dôvode pre zrušenie rozhodnutia žalovaného a vrátenie mu veci na ďalšie\nkonanie, ktorý zvolil krajský súd, keď rozhodnutie žalovaného zrušil podľa ustanovenia § 230 ods. 1\npísm. c) Správneho súdneho poriadku, v ktorom je zakotvené zrušenie rozhodnutia správneho orgánu\npostihnutého odstrániteľnými vadami a vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie.\n32. Rozhodnutie žalovaného nedáva odpoveď na základnú otázku týkajúcu sa dôvodov zaistenia\nsťažovateľa, t. j. ani odpoveď, či vôbec bol daný niektorý z dôvodov zaistenia vymedzený v § 88a ods.\n1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. Nedostatky takéhoto charakteru nemožno považovať za formálne\na odstrániteľné vady v zmysle § 230 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku. Krajský súd preto\npostupoval nesprávne, keď ním zistené a konštatované vady rozhodnutia žalovaného považoval za\nvady odstrániteľné, ktoré možno odstrániť v ďalšom rozhodovaní žalovaného a ktoré neodôvodňujú\nprepustenie sťažovateľa zo zaistenia.\n33. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1\nSprávneho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní\nbude úlohou krajského súdu vec znovu prejednať a rozhodnúť o žalobe sťažovateľa v intenciách tohto\nrozsudku kasačného súdu v spojení so závermi vyslovenými v náleze Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. IV. ÚS 398/2020 z 10. novembra 2020.\n34. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v súlade s § 467 ods. 3 Správneho súdneho\nporiadku krajský súd v ďalšom konaní.\n35. V tomto štádiu konania, keď najvyšší súd zrušuje rozsudok krajského súdu a vec mu vracia\nna ďalšie konanie, a najmä s ohľadom na dôvody zrušenia rozsudku krajského súdu, keď najvyšší\nsúd nepovažuje vady rozhodnutia žalovaného za odstrániteľné v ďalšom konaní a neodôvodňujúce\nprepustenie sťažovateľa zo zaistenia, nie je dôvod zaoberať sa podnetom sťažovateľa na prerušenie\nkonania a podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ, pretože v tomto\nkonaní o kasačnej sťažnosti kasačný súd v podstate vyhovel kasačným námietkam sťažovateľa a dospel\nk záveru, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 230 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho\nporiadku v prejednávanej veci.\n36. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.)\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}