{"guid": "2aa1c1f8-4ff5-4e47-9ac5-d8a919f5edb7:eb03bd97-e289-4629-969c-43448281b09b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7019200557.1", "spisova_znacka": "1Sžak/4/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/4/2020 z 22. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2021, sp. zn. 1Sžak/4/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:7019200557.1", "identifikacne_cislo": "7019200557", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2021-06-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-2.pismeno-o", "nazov": "§ 82 ods. 2 písm. o) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-2.pismeno-o", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-82"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-82"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb03bd97-e289-4629-969c-43448281b09b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7019200557.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7019200557.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7019200557.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžak/4/2020\n7019200557\n22. 06. 2021\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2021:7019200557.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora\nBelka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci\nsťažovateľa (pôv. žalobca): S. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Ukrajina, cestovný doklad č. S.,\nplatný do XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XX, G., G., právne zastúpený: IURISTICO s.r.o., v mene ktorej\nkoná Mgr. Radoslav Rigo, LL.M., advokát a konateľ, so sídlom Cimborkova 13, Košice, proti žalovanému:\nRiaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, so sídlom Jarková 31, 080 01 Prešov, o správnej\nžalobe vo veciach administratívneho vyhostenia, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach sp. zn. 5Sa/22/2019 zo dňa 14. januára 2020, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nSťažovateľovi právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Žalovaný rozhodnutím PPZ-HCP-PO2-64-007/2019 zo dňa 19.06.2019 (ďalej len „preskúmavané\nrozhodnutie\") podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „správny poriadok\") potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného\nzboru Michalovce (ďalej len „prvostupňový správny orgán\") č. PPZ-HCP-PO7-12-011/2019-ZVC zo dňa\n07.03.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie\") a odvolanie sťažovateľa zamietol.\n2. Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení\nsťažovateľa z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR\") podľa § 82 ods. 2 písm. o) zákona č.\n404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.\") na územie Ukrajiny a zároveň v zmysle § 82 ods. 3 písm.\nc) označeného zákona mu uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov\nna dobu dvoch rokov.\n3. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplynulo, že dňa 07.03.2019 bola počas vykonávania\nBezpečnostno-represívnej akcie pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu, v súčinnosti s\npracovníkmi Inšpektorátu práce Košice, vykonaná kontrola so zameraním na objekty a miesta\npredpokladaného výskytu štátnych príslušníkov tretích krajín, u ktorých je predpoklad nelegálneho\nzamestnávania. Kontrola bola vykonaná v sídle spoločnosti SMART Group Trade, s. r. o., IČO: 47\n971 436, so sídlom Orechová 115, 072 51 Orechová, kde sťažovateľ vykonával pracovnú činnosť bez\npotrebných povolení. Sťažovateľ bol vyslaný spoločnosťou UKRPROMIZOLYACIA, LLC, IČO: 37 428\n\n909, so sídlom Bestuževa 9, 88 015 Užhorod, Ukrajina. Pri kontrole predložil platný biometrický cestovný\ndoklad s platnosťou do 26.10.2026. Podľa zistených informácií pricestoval na územie Slovenskej\nrepubliky dňa 01.03.2019. Dňa 07.03.2019 v čase o 11.15 hod. bol predvedený na správny orgán v\nzmysle ustanovenia § 79 zák. č. 404/2011 Z.z.\n4. V zápisnici sťažovateľ najmä uviedol, že na území Slovenskej republiky pôsobil, ako konzultant,\nvyslaný spoločnosťou UKRPROMIZOLYACIA, LLC, ktorý má učiť slovenských pracovníkov ako pracovať\ns drevom. Na Ukrajine bol zamestnaný, ako robotník, v drevospracujúcej firme. Má uzatvorenú dohodu\ns ukrajinskou firmou o vyslaní do zahraničia, kde môže pracovať ako konzultant. Toto bola jeho druhá\nslužobná cesta na územie Slovenskej republiky. Ubytovanie a stravu mal zabezpečené firmou SMART\nGroup Trade, s. r. o. Uviedol, že si je plne vedomý, čoho sa na území Slovenskej republiky dopustil.\n5. Prvostupňový správny orgán sa zaoberal právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 23 ods. 6 zák.\nč. 404/2011 Z.z., v zmysle ktorej sa prechodný pobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od\nzačiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak štátny príslušník tretej krajiny spĺňa podmienky na\npobyt podľa osobitného predpisu (Kódex schengenských hraníc), splnil si povinnosť podľa § 111 ods. 2\npísm. a) zák. č. 404/2011 Z.z. a vykonáva činnosť podľa ustanovenia § 23 ods. 6 písm. a) až h) zák. č.\n404/2011 Z.z. Správny orgán na základe vyššie uvedeného uviedol, že sťažovateľ nespĺňa ani jednu z\nuvedených zákonných podmienok na vykonávanie pracovnej činnosti na území Slovenskej republiky.\n6. V odvolacom konaní žalovaný dňa 20.05.2019, pod číslom PPZ-HCP-PO2-66-002/2019, zaslal\nÚradu práce sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „UPSVaR\") Michalovce, žiadosť o zaslanie informácií,\ntýkajúcich sa zamestnávateľa sťažovateľa vo veci splnenia si povinnosti pri jeho zamestnávaní z dôvodu\nzískania ďalších podkladov na vydanie rozhodnutia. UPSVaR Michalovce dňa 10.06.2019 pod číslom\nMI1/RSpZ/ZAM/2019/21329 zaslal žalovanému odpoveď, v zmysle ktorej k 07.03.2019 až doposiaľ,\nneeviduje žiadosť o vydanie potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta pre účely\nudelenia jednotného povolenia na pobyt a zamestnanie podľa ustanovenia § 21b zákona o službách\nzamestnanosti. Ďalej neeviduje žiadosť o vydanie povolenia na zamestnanie podľa ustanovenia § 22\no službách v zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o službách\nzamestnanosti\"). A taktiež neeviduje podanie informačnej karty podľa ustanovenia § 23a zákona o\nslužbách zamestnanosti na vznik pracovnoprávneho vzťahu alebo na vyslanie na výkon práce.\n7. Žalovaný, vyhodnocujúc odvolacie námietky sťažovateľa konštatoval, že tento na území Slovenskej\nrepubliky vykonával pracovnú činnosť na základe biometrického cestovného dokladu, ktorá je v rozpore\nso zákonom o službách zamestnanosti. Na základe dokladu oprávňujúceho ho na vstup a pobyt na\núzemí schengenského priestoru, túto činnosť bez udeleného pobytu na účel zamestnania vykonávať\nnemohol a nemal. Táto správna úvaha sa opierala aj o vyjadrenie UPSVaR Michalovce, ktorý neeviduje\npodanie informačnej karty zo strany zamestnávateľa sťažovateľa podľa ustanovenia § 23a zákona o\nslužbách zamestnanosti na vznik pracovnoprávneho vzťahu alebo na vyslanie na výkon práce.\nII.\nKonanie na Krajskom súde\n8. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo veci\nadministratívneho vyhostenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.\") s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods.\n1 písm. e/ S.s.p.):\n- prvostupňový správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení so strohým a nezrozumiteľným\nodôvodnením;\n- medzi ukrajinskou spoločnosťou UKRPROMIZOLYACIA, LLC, ktorá je súčasne sťažovateľovým\nzamestnávateľom a slovenskou spoločnosťou SMART Group Trade, s. r. o., je obchodnoprávny vzťah\nzaložený na základe zmluvy o dielo zo dňa 30. marca 2018 v znení dodatku č. 1 zo dňa 21. decembra\n2018, predmetom ktorej je inštalácia strojov pre opracovanie dreva na výrobu lúpanej dyhy, vykonanie\nmontáže a ďalších súvisiacich prác, spustenie strojov do prevádzky, vrátane zabezpečenia odborných\nškolení pre objednávateľa, za vykonávaním ktorých bol sťažovateľ vyslaný svojim zamestnávateľom na\núzemie Slovenskej republiky;\n- voči ďalším štyrom štátnym príslušníkom Ukrajiny sa viedli totožné správne konania a vo všetkých\npiatich rozhodnutiach o administratívnom vyhostení sú výpovede účastníkov správneho konania v celom\n\nrozsahu totožné, čo je dôkazom účelového vedenia výsluchov, ktoré sú prispôsobené potrebám orgánu\nverejnej správy pre vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení;\n- znenie výpovede v rozhodnutí o administratívnom vyhostení nekorešponduje presne s vyjadreniami\nurobenými v priebehu výsluchu;\n- sťažovateľ vykonával závislú prácu jedine pre svojho zamestnávateľa na Ukrajine, pričom vo vzťahu k\nslovenskej spoločnosti SMART Group Trade, s.r.o. mu nevznikol ďalší pracovnoprávny vzťah;\n- na spoločnosť UKRPROMIZOLYACIA, LLC sa nemôžu vzťahovať ustanovenia piatej časti zákona\no službách zamestnanosti upravujúce zamestnávanie štátnych príslušníkov tretej krajiny na území\nSlovenskej republiky (ust. § 21 a nasl.), a teda ani z tejto časti zákona vyplývajúce povinnosti\nobmedzujúce zamestnávateľov pri zamestnávaní štátnych príslušníkov tretej krajiny;\n- piata časť zákona o službách zamestnanosti sa nevzťahuje ani na slovenskú spoločnosť SMART Group\nTrade, s.r.o., nakoľko táto si iba obstarala služby u ukrajinskej spoločnosti UKRPROMIZOLYACIA, LLC,\nprostredníctvom uzatvorenej a priloženej zmluvy o dielo;\n- orgány verejnej správy nevysvetlili, na základe akých úvah dospeli k záveru, že sťažovateľ mal na\núzemí Slovenskej republiky vykonávať pracovnú činnosť, resp. na základe akých znakov vyhodnotili,\nže jeho činnosť na Slovensku mala vykazovať znaky závislej práce, pričom táto činnosť by musela\nvykazovať znaky závislej práce pre slovenského zamestnávateľa, resp. zamestnávateľa, ktorý napĺňa\nznaky legálnej definície pojmu zamestnávateľ v ustanovení § 3 zákona o službách zamestnanosti;\n- s poukazom na § 23a ods. 1 písm. m) zákona o službách zamestnanosti je vyžiadanie podkladov\ntýkajúcich sa žiadosti o vydanie potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta pre účely\nudelenia jednotného povolenia na pobyt a zamestnanie, žiadosti o vydanie povolenia na zamestnanie\na podanie informačnej karty zo strany žalovaného orgánu od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny\nMichalovce neopodstatnené a ich nepodanie nemožno považovať za nesplnenie zákonných povinností,\nnakoľko príslušné ustanovenie § 21 ods. 1 písm. f) v spojení s § 23a citovaného zákona takúto povinnosť\nneukladajú;\n- orgány verejnej správy uvádzajú, že sa sťažovateľ mal dopustiť na území Slovenskej republiky\nvykonávania nelegálnej práce v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o nelegálnej práci a nelegálnom\nzamestnávaní, pričom odôvodnenie príslušného záveru absentuje;\n- orgány verejnej správy sa nevysporiadali so skutočnosťou, že sa v danom prípade nejedná o pracovnú\nčinnosť, ale iba o plnenie záväzkov z obchodnoprávnej zmluvy;\n9. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 231 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že túto je potrebné zamietnuť.\n10. K námietke týkajúcej sa nedostatočne zisteného skutkového stavu, krajský súd uviedol, že\nvzhľadom na argumentáciu obsiahnutú v správnej žalobe k tejto námietke, jej nemožno priznať\nrelevanciu. Argumentácia v tom smere, že v rôznych správnych konaniach, ktoré sú ale typovo a\nskutkovo zhodné, rôzni účastníci konania vypovedali rovnako, nemôže znamenať bez ďalšieho, že\nsprávny orgán pochybil pri vypočúvaní osôb, resp. pri vedení konania. Počas konania neboli vznesené\npripomienky v súvislosti s vypočúvaním sťažovateľa a k obsahu zápisnice zo dňa 07.03.2019 a zároveň\nsťažovateľ na znak súhlasu s jej obsahom tento právny úkon podpísal a nežiadal jeho opravu ani\ndoplnenie.\n11. Podstatou námietky o nesprávnom právnom posúdení veci správnym orgánom je tvrdenie, že\npracovná činnosť sťažovateľa na území Slovenskej republiky predstavuje realizáciu zmluvy o dielo\nza zhotoviteľa pre objednávateľa, medzi ktorými je na základe zmluvy o dielo obchodnoprávny\nvzťah. Z tohto tvrdenia sa odvíja ďalší záver sťažovateľa, ktorý má preukazovať tento právny názor,\nktorým je nemožnosť aplikácie 5. časti zákona o službách zamestnanosti na právny vzťah, či už k\nslovenskému zamestnávateľovi (objednávateľovi) alebo ukrajinskému zamestnávateľovi (zhotoviteľovi).\nKeďže z priloženej zmluvy o dielo vyplýva, že súčasťou realizácie diela boli aj odborné školenia,\nktoré do spoločnosti SMART Group Trade, s. r. o. prišli vykonať zamestnanci zhotoviteľa - spoločnosti\nUKRPROMIZOLYACIA, LLC, týchto spoločnosť SMART Group Trade, s. r. o. nezamestnávala. Z\nuvedeného dôvodu nemožno na daný prípad aplikovať ani ustanovenia o zamestnávaní štátnych\npríslušníkov tretej krajiny na území Slovenskej republiky.\n12. K uvedenej námietke krajský súd uviedol, že sťažovateľ prišiel na územie Slovenskej republiky ako\nzamestnanec ukrajinskej právnickej osoby (to sporné v konaní ani nebolo), nie ako fyzická osoba so\nzmluvným záväzkom z obchodnej zmluvy alebo fyzická osoba podnikateľ.\n\n13. Krajský súd uviedol, že zákon o pobyte cudzincov v § 23 ods. 6 pojednáva o právach pri prechodnom\npobyte na účel zamestnania, nie na účel plnenia vzájomných zmluvných záväzkov pre fyzické osoby\nz rôznych obchodných zmlúv. Zákon o pobyte cudzincov v § 23 ods. 6 vo svojej dispozícii(„na účel\nzamestnania\") predpokladá pracovnoprávny vzťah a nerieši prípady súkromnoprávnych zmluvných\nzáväzkov medzi fyzickými osobami a právnickými osobami, aj keď na ich základe môže vzniknúť\npracovná príležitosť pre konkrétneho zamestnanca. Právnická osoba môže navonok vykonávať svoju\nčinnosť len prostredníctvom svojich orgánov a zamestnancov, a preto v preskúmavanom prípade\nje pojmovo vylúčené, aby sťažovateľ vykonával činnosť mimo pracovnoprávneho vzťahu, či už s\nobjednávateľom, alebo zhotoviteľom. Túto situáciu rieši inštitút tzv. vyslaného zamestnanca v zmysle\nzákona č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri\nposkytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov, za ktorého sa sám označuje aj žalobca.\nZ takto naznačenej argumentácie je podľa krajského súdu evidentné, že sťažovateľ musel mať\npracovnoprávny vzťah v zmysle zákona č. 5/2004 Z. z. o službách v zamestnanosti. Túto konklúziu\npreukazuje aj fakt, že ubytovanie a stravu mal zabezpečené firmou SMART Group Trade, s. r. o. Ak by\nsťažovateľ plnil zmluvný záväzok mimo pracovnoprávneho vzťahu, nebol dôvod zo strany objednávateľa\nposkytovať žalobcovi tieto služby, pretože tieto neboli predmetom zmluvy o dielo.\n14. Predpoklad sťažovateľa, že mohol prísť (bol vyslaný) na územie Slovenskej republiky ako\nzamestnanec ukrajinského zamestnávateľa a ako príslušník tretej krajiny na plnenie obchodného\nzáväzku zo zmluvy bez pracovnoprávneho vzťahu k slovenskému objednávateľovi, krajský súd\nvyhodnotil ako obchádzanie zákonov.\n15. Krajský súd poukázal na to, že ustanovenie § 23a ods. 1 písm. m), na ktoré sa sťažovateľ odvoláva,\nkorešponduje s § 21 písm. f) zákona o službách zamestnanosti a taktiež s § 23 ods. 6 písm. e) zákona\no pobyte cudzincov a že všetky spomenuté normy obsahujú predpoklad pracovnoprávneho vzťahu.\nS takouto eventualitou počíta aj zákon o službách zamestnanosti, ktorý v prílohe č. 12 „Informačná\nkarta\" obsahuje ohlasovaciu povinnosť pre prípad § 23a ods. 1 písm. m), čo je prípad sťažovateľa. Táto\npovinnosť splnená nebola.\n16. Krajský súd poukázal na to, že správny orgán vykonal počas správneho konania dokazovanie v\ntom smere, že si vyžiadal informáciu od UPSVaR Michalovce o splnení si povinnosti zamestnávateľa\nsťažovateľa. Krajský súd uzavrel, že činnosť, ktorú vykonával sťažovateľ na území Slovenskej republike\nv spoločnosti SMART Group Trade, s. r. o., nemožno posudzovať ako plnenie obchodno-právneho\nzáväzku, a teda táto činnosť je činnosťou vykonávanou v pracovnoprávnom vzťahu, ktorá je následne\nregulovaná zákonom o službách zamestnanosti a zákonom o pobyte cudzincov.\n17. Z uvedeného dôvodu podľa krajského súdu žalovaný správne aplikoval § 82 ods. 2 písm. o) zákona\no pobyte cudzincov, pretože zákonným spôsobom vyhostil sťažovateľa z dôvodu závažného porušenia\nvšeobecne záväzných právnych predpisov.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n18. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu\nuvedeného v § 440 ods. 1 písm. f) a g) S.s.p., t.j. krajský súd nesprávnym procesným postupom\nznemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.\n19. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol, že\n- prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný zistili skutkový stav nedostačujúco na riadne posúdenie\nveci;\n- prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný vec nesprávne právne posúdili, nakoľko sa na danú vec\nnemá vôbec aplikovať zákon o službách zamestnanosti a pokiaľ už aj došlo k jeho aplikácii orgán verejnej\nsprávy prvého stupňa a žalovaný orgán nesprávne vyhodnotili splnenie, resp. nesplnenie podmienok\nustanovených zákonom o službách zamestnanosti;\n\n- rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a žalovaného sú nepreskúmateľné pre\nnezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov;\n- z odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy nevyplýva, ktorú právnu normu sťažovateľ porušil,\nv čom spočíva iný spôsob závažného porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov a ako bol\npreukázaný, rovnako z ich obsahu nevyplýva na základe čoho dospeli k záveru o výkone nelegálnej\npráce;\n- krajský súd nesprávne a zmätočne vyhodnotil, že činnosť, ktorú vykonával sťažovateľ na území\nSlovenskej republiky v spoločnosti SMART Group Trade , s. r. o. nemožno posudzovať ako plnenie\nobchodnoprávneho záväzku, a teda táto činnosť je činnosťou vykonávanou v pracovnoprávnom vzťahu,\nktorá je následne regulovaná zákonom o službách v zamestnanosti a zákonom o pobyte cudzincov;\n- krajský súd nesprávne a v rozpore so zákonom uzavrel, že sa zo strany sťažovateľa jednalo o\nobchádzanie zákonov.\n20. Záverom sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach\nzmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušuje. Zároveň\nnavrhol, aby mu kasačný súd priznal nárok na náhradu trov konania.\nB)\n21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť.\nIII.\nPrávny názor kasačného súdu\n22. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej\nsťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.\no súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju podľa § 461 S.s.p. zamietol.\n23. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. júna 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n24. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na\nzásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,\nže doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný\nsťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny\nvýber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\n25. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery.\n26. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\nrozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci.\n27. Sťažovateľ za nesprávne právne posúdenie považoval, že na danú vec sa nemal aplikovať zákon\no službách zamestnanosti, ale tiež v tom, že pokiaľ už aj došlo k jeho aplikácii, orgán verejnej správy\nprvého stupňa a žalovaný nesprávne vyhodnotili splnenie, resp. nesplnenie podmienok ustanovených\nzákonom o službách zamestnanosti.\n\n28. Kasačný súd uvedenú námietku vyhodnotil za nedôvodnú. Sťažovateľ brojil proti záveru správnych\norgánov a krajského súdu, že vykonával na území Slovenskej republiky prácu nelegálne. Namietal,\nže pracoval na území Slovenskej republiky legálne, a to na základe zmluvy o dielo medzi ukrajinskou\nspoločnosťou UKRPROMIZOLYACIA, LLC, ktorá je jeho zamestnávateľom a slovenskou firmou SMART\nGroup Trade, s. r. o. zo dňa 30.03.2018 v znení dodatku č.1 zo dňa 21.12.2018. Predmetom zmluvy\no dielo bola inštalácia strojov pre opracovanie dreva vrátane odborných školení pre objednávateľaslovenskú firmu. Tvrdil, že sa podieľal na realizácii zmluvy o dielo tak, že závislú prácu vykonával\npre ukrajinskú firmu, ktorá ho vyslala na Slovensko na pracovnú cestu za účelom plnenia záväzkov\nvyplývajúcich pre ňu zo zmluvy o dielo.\n29. Sťažovateľ poukázal na ustanovenie § 23 ods. 6 zák. č. 404/2011 Z.z., podľa ktorého sa prechodný\npobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku na území SR, ak štátny príslušník tretej\nkrajiny spĺňa podmienky na pobyt podľa čl. 6 nariadenia EP a Rady č. 2016/399, splnil podmienku\nohlásenia začiatku, miesta a predpokladanej dĺžky pobytu Policajnému útvaru do 3 pracovných dní od\nvstupu na územie SR a zabezpečuje na základe obchodnej zmluvy dodávky tovaru alebo služieb a tovar\ndodáva alebo uskutočňuje montáž záručné práce týkajúce sa nastavenia systémov výrobných zariadení\nalebo odborné školenia, ak trvanie jeho vyslania na výkon práce nepresiahne celkovo 90 dní v roku.\n30. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že pricestoval na územie Slovenskej republiky na\nzáklade biometrického cestovného dokladu. Správne orgány však v čase vykonania kontroly splnenie\nohlasovacej povinnosti nepreverovali, a ak by aj ohlasovaciu povinnosť nesplnil, čo správne orgány\nnepreukázali, išlo by podľa sťažovateľa len o nesplnenie ohlasovacej povinnosti, s ktorou by nemala byť\nspojená sankcia akou je administratívne vyhostenie.\nPodľa § 82 ods.2 písm. o) zák. č. 404/2011 Z.z. policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny, ak iným spôsobom závažne porušil alebo opakovane porušil všeobecne\nzáväzné právne predpisy.\nPodľa § 23 ods. 6 písm. e) zák. č. 404/2011 Z.z. prechodný pobyt na účel zamestnania sa nevyžaduje\ndo 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak štátny príslušník tretej krajiny spĺňa\npodmienky na pobyt podľa osobitného predpisu, 46) splnil si povinnosť podľa § 111 ods. 2 písm. a) a\nzabezpečuje na základe obchodnej zmluvy dodávky tovaru alebo služieb a tento tovar dodáva alebo\nv súvislosti s dodávkou tovaru uskutočňuje montáž, záručné a opravárenské práce, práce týkajúce\nsa nastavenia systémov výrobných zariadení alebo v súvislosti s dodávkou tovaru alebo služieb\nuskutočňuje programátorské práce alebo odborné školenia, ak trvanie jeho vyslania na výkon práce\nnepresiahne celkovo 90 dní v roku.\nPodľa §111 ods. 2 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z. štátny príslušník tretej krajiny je povinný do troch\npracovných dní od vstupu hlásiť policajnému útvaru začiatok, miesto a predpokladanú dĺžku pobytu, ak\nmu bolo udelené schengenské vízum alebo národné vízum alebo ak sa od neho vízum nevyžaduje, ak\ntúto povinnosť nemá ubytovateľ; policajný útvar na požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny vydá\npotvrdenie o jeho pobyte.\nPodľa § 21 ods. 1 písm. f) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov zamestnávateľ môže zamestnávať len štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý spĺňa\npodmienky podľa § 23a.\nPodľa § 23a ods. 1 písm. m) zákona o službách zamestnanosti, zamestnávateľ môže zamestnávať\nštátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý zabezpečuje na základe obchodnej zmluvy dodávky tovaru\nalebo služieb a tento tovar dodáva alebo v súvislosti s dodávkou tovaru uskutočňuje montáž, záručné\na opravárenské práce, práce týkajúce sa nastavenia systémov výrobných zariadení alebo v súvislosti\ns dodávkou tovaru alebo služieb uskutočňuje programátorské práce alebo odborné školenia, ak trvanie\njeho vyslania na výkon práce nepresiahne celkovo 90 dní v kalendárnom roku.\n31. Pokiaľ správny orgán vykonal počas správneho konania dokazovanie v tom smere, že si vyžiadal\ninformáciu od UPSVaR Michalovce o splnení si povinnosti zamestnávateľa sťažovateľa a na základe\nodpovedí uzavrel, že činnosť, ktorú vykonával sťažovateľ na území Slovenskej republiky v spoločnosti\nSMART Group Trade, s. r. o. nemožno posudzovať ako plnenie obchodnoprávneho záväzku a teda táto\n\nčinnosť je činnosťou vykonávanou v pracovnoprávnom vzťahu, ktorá je následne regulovaná zákonom\no službách zamestnanosti a zákonom o pobyte cudzincov, s jeho právnym záverom sa stotožnil aj súd\nnajvyšší.\n32. Zamestnávanie cudzincov (štátny príslušník tretej krajiny a občan členského štátu Európskej\núnie a štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarska\nkonfederácia a jeho rodinní príslušníci) s miestom výkonu práce na území Slovenskej republiky upravuje\nzákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov.\n33. Z ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti vyplýva, že zamestnávateľ môže\nzamestnávať len štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý:\n- je držiteľom modrej karty Európskej únie,\n- má udelený prechodný pobyt na účel zamestnania na základe potvrdenia o možnosti obsadenia\nvoľného pracovného miesta,\n- má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt na účel zamestnania, ak zák. č.\n404/2011 Z. z. neustanovuje inak,\n- má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny,\n- má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny,\nktorý má priznané postavenie osoby s dlhodobým pobytom v členskom štáte Európskej únie, ak zákon\no pobyte cudzincov neustanovuje inak, alebo\n- u ktorého sa nevyžaduje potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, ktoré\nzodpovedá vysokokvalifikovanému zamestnaniu, potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného\nmiesta a povolenie na zamestnanie.\n34. K námietke sťažovateľa, že pracoval na území Slovenskej republiky legálne, a to na základe zmluvy\no dielo medzi ukrajinskou spoločnosťou, ktorá je jeho zamestnávateľom a slovenskou firmou, tým, že\nsa podieľal na realizácii zmluvy o dielo tak, že závislú prácu vykonával pre ukrajinskú firmu, ktorá ho\nvyslala na Slovensko na pracovnú cestu za účelom plnenia záväzkov vyplývajúcich pre ňu zo zmluvy o\ndielo, považuje Najvyšší súd za dôležité uviesť nasledovné.\n35. Zásadná zmena v oblasti trhu práce nastala (je platná) od 1. mája 2018 na základe novely zákona\no pobyte cudzincov a zákona o službách zamestnanosti. Úprava zákona, platná do 1. mája 2018\numožňovala vysielanie zamestnancov z tretích krajín na výkon práce na Slovensku v rámci poskytovania\nslužieb zahraničného zamestnávateľa so sídlom mimo EÚ. To sa novelou zákona č. 404/2011 Z. z. o\npobyte cudzincov a novelou zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti zmenilo.\n36. Dôvodom takejto zmeny ako vyplýva z dôvodovej správy k predmetnej novele zákona bolo\nobmedzenie veľkého množstva prichádzajúcich cudzincov, ktoré umožňovala dovtedajšia legislatíva.\nPodľa predkladateľov novely bol stav často zneužívaný a neprehľadný. Slovenské orgány nemali\nmožnosť overiť si existenciu či reálne fungovanie zahraničnej spoločnosti, ktorá pracovníkov vysielala.\nHrozilo tak riziko vzniku fiktívnych pracovných pomerov medzi vysielajúcou spoločnosťou a cudzincami.\nPodľa pravidiel platných od 1.5. 2018, ktoré zaviedla spomenutá novela,\nzamestnanci z tretích\nkrajín môžu pracovať u slovenského zamestnávateľa len priamo na základe pracovnej zmluvy alebo na\nzáklade tzv. vnútropodnikového presunu zamestnanca.\n37. Zrušenie jednej z možností získania povolenia na zamestnanie a prechodného pobytu za účelom\nzamestnania cudzinca na území SR zaviedla novela účinná od 1. 5. 2018, ktorá vypustila zo\nzákona o službách zamestnanosti ustanovenie (pôvodný § 22 ods. 10), podľa ktorého úrad práce,\nsociálnych vecí a rodiny udelil povolenie na zamestnanie cudzincovi, ktorý bol v pracovnom pomere so\nzamestnávateľom, ktorý mal sídlo mimo územia SR a ktorý ho vysielal na základe zmluvy uzatvorenej\ns právnickou alebo fyzickou osobou vykonávať prácu na územie SR.\n38. Jedným z dôvodov vypustenia uvedeného zákonného ustanovenia bolo aj zvýšenie počtu\nzamestnancov vyslaných zamestnávateľom so sídlom mimo územia EÚ za účelom vykonávania práce\nna území SR (hlavne práce vo výrobe) na základe zmluvy uzatvorenej s právnickou alebo fyzickou\nosobou a udeleného povolenia na zamestnanie. Dôvodom prijatia uvedenej zmeny bolo predchádzať\n\nnelegálnemu zamestnávaniu, ako aj zabrániť podvodným praktikám zahraničných agentúr, ktoré na\núzemie SR vysielali štátnych príslušníkov tretích krajín.\n39. Od 1.5.2018 teda už nie je možné získať povolenie na zamestnanie a s tým súvisiaci prechodný\npobyt za účelom zamestnania cudzinca na území SR podľa vyššie uvedeného ustanovenia. Povolenia\nna zamestnanie a s tým súvisiace prechodné pobyty za účelom zamestnania cudzinca, ktoré boli úradom\npráce, sociálnych vecí a rodiny udelené ešte pred 1. 5. 2018 zostali v platnosti po celú dobu, na ktorú\nboli udelené. To však nie je prípad sťažovateľa.\n40. V uvedenej veci bolo zistené, že sťažovateľ vykonával prácu na území Slovenskej republiky bez\nzmluvy uzavretej so slovenskou spoločnosťou. Najvyšší súd preskúmal predloženú zmluvu o dielo a\nv takto formálne uzavretej zmluve, ktorá neobsahuje žiadnu zmienku a osobe sťažovateľa, výkone\njeho práce pre slovenskú firmu, videl zastretie nelegálnej práce sťažovateľa na území Slovenskej\nrepubliky. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že mohol prísť (byť vyslaný) na územie Slovenskej republiky\nako zamestnanec ukrajinského zamestnávateľa a ako príslušník tretej krajiny, na plnenie obchodného\nzáväzku zo zmluvy bez pracovnoprávneho vzťahu k slovenskému objednávateľovi, najvyšší súd takúto\nnámietku s poukazom na vyššie uvedené dôvody vyhodnotil ako nedôvodnú.\n41. Ustanovenie § 23a ods.1 písm. m), na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, rovnako tak ustanovenie § 21\npísm. f) zákona o službách zamestnanosti ako aj ustanovenie § 23 ods. 6 písm. e/ zák. č. 404/2011 Z.z.\nobsahujú predpoklad pracovno- právneho vzťahu a vyžadujú tak v prípade ustanovenom v § 23a ods.\n1 písm. m) zákona o službách zamestnanosti ako aj v prípade ustanovenom v § 23 ods. 6 písm. e) zák.\nč. 404/2011 Z.z. splnenie ohlasovacej povinnosti.\n42. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že sa na neho vzťahuje ustanovenie § 23 ods. 6 zák. č. 404/2011\nZ.z., kasačný súd na túto námietku nemohol prihliadnuť, pretože sťažovateľ nesplnil ani jednu z týchto\nzákonných podmienok na vykonávanie pracovnej činnosti na území Slovenskej republiky a jeho obrana,\nže správny orgán nevykonal k tomu žiadne dokazovanie nemôže obstáť. Pokiaľ totiž sťažovateľ tvrdí,\nže sa na neho vzťahuje uvedené ustanovenie zák. č. 404/2011 Z.z., malo by byť v jeho záujme, aby\nsplnenie podmienok správnemu orgánu, ktorý konal vo veci jej administratívneho vyhostenia predložil.\nSťažovateľ splnenie podmienky ohlásenia začiatku, miesta a predpokladanej dĺžky pobytu Policajnému\nútvaru do 3 pracovných dní od vstupu na územie Slovenskej republiky nepreukázal v správnom ani\nv súdnom konaní. Navyše, sťažovateľ v zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 07.03.2019\npotvrdil , že svoj pobyt policajnému ani inému štátnemu orgánu Slovenskej republiky nehlásil. Preto jeho\nnámietka nemohla obstáť.\n43. Najvyšší súd neprisvedčil ani argumentácii sťažovateľa, že aj keby nesplnil ohlasovaciu povinnosť,\nnejednalo by sa o tak závažné porušenie zákona, ale iba o porušenie poriadkovej povinnosti, nesplnenie\nktorej nezakladá dôvod pre jeho administratívne vyhostenie. Skutočnosť, že sťažovateľ vykonával na\núzemí Slovenskej republiky pracovnú činnosť, ktorá bola v rozpore so zákonom č. 5/2004 Z. z. o\nslužbách zamestnanosti, ktorá vykazovala znaky nelegálnej práce v zmysle § 2 zákona č. 82/2005 Z.z. o\nnelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní ako aj v rozpore so zák. č. 404/2011 Z.z., predstavovala aj\npodľa najvyššieho súdu naplnenie iného spôsobu porušenia všeobecne záväzného predpisu, s ktorým\nzákonodarca spája sankciu v podobe administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny\npodľa § 82 ods. 2 písm. o) zák. č. 404/2011 Z.z.\n44. Predmetné ustanovenie smeruje k ochrane verejného záujmu. Najvyšší súd konštatuje, že týmto\nverejným záujmom je v posudzovanej veci práve ochrana trhu práce v Slovenskej republike. Najvyšší\nsúd preto nemohol prisvedčiť argumentácii a presvedčeniu sťažovateľa o tom, že jeho pracovná činnosť\nnepredstavuje ohrozenie verejného záujmu a nedosahuje intenzity iného spôsobu porušenia všeobecne\nzáväzného predpisu. Práve naopak legálna pracovná činnosť a s ňou spojené odvádzanie daní a\nodvodov je povinnosťou všetkých cudzincov vykonávajúcich v Slovenskej republike zárobkovú činnosť\na nemôže samo o sebe viesť k tolerancii voči porušovania povinností cudzinca v oblasti cudzineckého\npráva a zamestnanosti.\n45. Najvyšší súd námietky sťažovateľa vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil za nedôvodné.\nNajvyšší súd nezistil v rozhodnutiach správnych orgánov a krajského súdu ani žiadnu ďalšiu vadu či\n\nnezákonnosť, pre ktoré by bolo nutné ich rozhodnutie zrušiť. Ich rozhodnutia nie sú nepreskúmateľné\npre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako namietala sťažovateľka.\n46. V tomto smere je vhodné podotknúť, že úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu\nnemožno odvodzovať od subjektívnej predstavy účastníka správneho konania o tom, ako podrobne\nby malo byť rozhodnutie správneho orgánu odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav,\nznemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Z hľadiska objektívneho je\nzrejmé, že odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov tieto atribúty spĺňajú a ani najvyšší súd žiaden\nz dôvodov, pre ktorý by mali byť napadnuté rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia zrušené,\nnezistil.\n47. Záverom najvyšší súd konštatuje, že krajský súd sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami\nsťažovateľa uplatnenými v žalobe, žiadna z nich neostala otvorená alebo nezodpovedaná. Preto, ak\nkrajský súd dospel k právnemu záveru o zamietnutí žaloby ako nedôvodnej, tento jeho názor považoval\naj najvyšší súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej\nsťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v konaní o kasačnej\nsťažnosti. Kasačný súd sa s napadnutým rozsudkom v celom rozsahu stotožňuje a preto kasačnú\nsťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.\n30. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý\nv tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167\nods. 1 S. s. p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Sa/22/2019", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}