{"guid": "2456b98c-f00f-41e3-8a76-78f03054ba78:137ab32a-d0dc-4db5-867c-76b2ad057213", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7018200241.1", "spisova_znacka": "1Sžfk/53/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/53/2019 z 25. 3. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. marca 2021, sp. zn. 1Sžfk/53/2019, ECLI:SK:NSSR:2021:7018200241.1", "identifikacne_cislo": "7018200241", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Trenčan", "sudca_id": 431, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-trencan-431", "datum_vydania": "2021-03-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/7", "nazov": "ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-166.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 166 ods. 1 písm. a) ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-166.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-166"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-166.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 166 ods. 1 písm. b) ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-166.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-166"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/7#paragraf-166"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/137ab32a-d0dc-4db5-867c-76b2ad057213", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7018200241.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7018200241.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:7018200241.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžfk/53/2019\n7018200241\n25. 03. 2021\nJUDr. Marián Trenčan\nECLI:SK:NSSR:2021:7018200241.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a\nčlenov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD., a JUDr. Igora Belka, v právnej veci žalobcu (v konaní\nsťažovateľ): W. Z., narodený XX. T. XXXX, bytom E. XX/X, M. G., zast.: Mgr. Juraj Berčo, advokát\nso sídlom Zimná 59, Spišská Nová Ves, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,\nso sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu\nv Košiciach č. k. 6S/23/2018-76 zo 16. mája 2019 (ECLI:SK:KSKE:2019:7018200241.1), v konaní o\npreskúmanie rozhodnutia žalovaného, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/23/2018-76 zo 16.\nmája 2019 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100276058/2018 z 2. februára 2018 ruší a vec vracia\nžalovanému na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi priznáva voči žalovanému právo na plnú náhradu trov kasačného konania i konania pred\nkrajským súdom.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na orgánoch finančnej správy\n1. Žalovaný rozhodnutím č. 100276058/2018 z 02.02.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie\")\npodľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok\") potvrdil daňovú\nexekučnú výzvu Daňového úradu Košice (ďalej len „správca dane\") č. 102259090/2017 zo dňa\n26.10.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie\" alebo „daňová exekučná výzva\"), ktorou správca dane\nvyzval žalobcu na zaplatenie daňového nedoplatku vo výške 28 363,26 € (ďalej len „vymáhaný daňový\nnedoplatok\").\n2. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia na odvolacie námietky žalobcu uviedol, že\nexekučnými titulmi pre začaté daňové exekučné konanie sú vykonateľné výkazy daňových nedoplatkov\nDaňového úradu Košice č. 101517587/2017 z 11.07.2011 a č. 102079421/2017 z 02.10.2017. Správca\ndane evidoval ku dňu 26.10.2017 u žalobcu vymáhaný daňový nedoplatok, ktorý vznikol na základe\nsiedmich právoplatných a vykonateľných rozhodnutí vydaných od 13.06.2016 do 27.09.2016, pričom\nžalobca uložené peňažné plnenia neuhradil v lehote splatnosti. Spomenutými rozhodnutiami bol\nvyrubený úrok z omeškania na dani z príjmov fyzickej osoby (splatný 02.11.2016) a na dani z pridanej\nhodnoty (6 rozhodnutí, splatné 21.07.2016).\n\n3. Ďalej uviedol, že dňa 24.02.2016 bol vyhlásený konkurz na majetok žalobcu, ktorý bol zrušený\nz dôvodu splnenia konečného rozvrhu výťažku - uznesenie bolo právoplatné 23.05.2017. Vymáhaný\ndaňový nedoplatok je teda podľa žalovaného pre účely konkurzu pohľadávkou, ktorá vznikla po vyhlásení\nkonkurzu. V tejto súvislosti poukázal na novelu zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR\") účinnú od 01.03.2017 a prechodné ustanovenie\n§ 206f ods. 4 ZKR. Taktiež uviedol, že Okresný súd Košice I po zrušení konkurzu žalobcu oddlžil\nuznesením zverejneným 11.07.2017 od pohľadávok, ktoré dlžníkovi vznikli do 24.02.2016 a ktoré zostali\npo zrušení konkurzu vyhláseného na jeho majetok v konaní o oddlžení neuspokojené, čím sa stávajú\nvoči nemu nevymáhateľné.\n4. Žalovaný teda vychádzal z toho, že žalobca nebol oddlžený podľa novelizovaného znenia § 166 a\nnasl. ZKR, ale podľa § 206f ods. 4 ZKR. Preto podľa jeho názoru vymáhaný daňový nedoplatok nebol\npredmetom oddlženia a je vymáhateľný v daňovom exekučnom konaní. Žalovaný sa nestotožnil ani s\nodvolacou námietkou žalobcu, že by vymáhaný daňový nedoplatok bol príslušenstvom pohľadávky a\nmal za to, že ide o sankciu, pričom tá nie je príslušenstvom a nemá ani akcesorický charakter.\nII.\nKonanie na správnom súde\n5. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca včas správnu žalobu prostredníctvom právneho\nzástupcu na Krajský súd v Košiciach (ďalej len „správny súd\"), ktorý ju podľa § 190 zákona č. 162/2015\nZ. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.\") ako nedôvodnú zamietol rozsudkom č. k. 6S/23/2018-76\nzo 16.05.2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok\") a účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov\nkonania.\n6. Správny súd konštatoval rozpor medzi účastníkmi v tom, či vyrubené úroky z omeškania (za\nneodvedenie dane z príjmu a dane z pridanej hodnoty) sú príslušenstvom pohľadávky (istiny, od ktorej\nbol žalobca oddlžený) alebo nie, a či v dôsledku toho sa oddlženie žalobcu vzťahuje aj na tieto\núroky z omeškania. Správny súd mal za to, že sa žalobca mýlil, keď ich považoval za príslušenstvo\npohľadávky. Vychádzal z toho, že Daňový poriadok neukladá povinnosť zaplatiť úrok z omeškania\nbez rozhodnutia o jeho vyrubení, a naopak „povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému\nsubjektu až vtedy, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne\naj pohľadávka úroku z omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným až jeho vyrubením,\npretože správca dane až rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť.\nÚrok z omeškania je preto sankčným úrokom, je sankciou a nemožno ho považovať za príslušenstvo\npohľadávky. Úrok z omeškania je zákonom stanovený úrok a nie je ani záväzkom akcesorickým. Jedná\nsa o sankciu za porušenie konkrétnych zákonných povinností, t.j. v danom prípade nezaplatenia dane z\npríjmov fyzickej osoby vyrubenej podaním daňového priznania a nezaplatenia rozdielu dane z pridanej\nhodnoty vyrubeného rozhodnutím príslušného správcu dane. S vyrubením sankcie vzniká správcovi\ndane pohľadávka a ak by správca dane túto sankciu nevyrubil, pohľadávka na úrokoch z omeškania by\nani nevznikla. Na jej vznik teda nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone (omeškania\nso zaplatením dane, resp. s neodvedením preddavku na daň v určených lehotách, poznanie výšky\nplatieb a úrokových sadzieb), ale právne významnou skutočnosťou je až rozhodnutie o sankcii, t.j. o\núroku z omeškania, to znamená jeho vyrubenie v zmysle Daňového poriadku (§ 63 ods. 1, § 156 ods.\n2). Daňový poriadok správcovi dane ukladá povinnosť v taxatívne uvedených prípadoch vyrubiť úrok z\nomeškania. Zároveň ukladá lehotu, v akej tak môže urobiť. Preto z uvedených dôvodov súd túto žalobnú\nnámietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.\"\n7. Druhou podstatnou otázkou podľa správneho súdu bolo, či bolo možné postupovať podľa § 166b ods.\n1 písm. b) ZKR. K tomu správny súd uviedol, že v rozhodujúcom dni úroky z omeškania ešte neexistovali,\na pokiaľ by sa ich oddlženie malo týkať preto, že na ne vznikol nárok po rozhodujúcom dni, toto by do\núvahy prichádzalo jedine v prípade, ak by úroky z omeškania boli príslušenstvom pohľadávky, čo však\npodľa správneho súdu nebolo splnené. V zmysle výrokovej časti uznesenia o oddlžení žalobcu by podľa\nsúdu muselo ísť o pohľadávky, ktoré dlžníkovi vznikli do 24.02.2016.\n8. Na podporu svojho právneho posúdenia správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/77/2015 z 31.01.2018.\n\nIII.\nKasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného\nA)\n9. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca zastúpený advokátom včas kasačnú sťažnosť dôvodiac,\nže správny súd porušil právo na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.), vec nesprávne\nprávne posúdil (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). Žalobca navrhol rozsudok správneho súdu zmeniť tak, že sa zruší\npreskúmavané rozhodnutie i prvostupňové rozhodnutie a vec sa vráti žalovanému na ďalšie konanie.\n10. Porušenie práva na spravodlivý proces videl v absurdnosti, nezákonnosti, arbitrárnosti a\nteda nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku k otázke, či je úrok z omeškania\npríslušenstvom pohľadávky, keď správny súd konštatoval, že keď ide o sankciu, nemôže ísť o\npríslušenstvo. Mal za to, že ani skutočnosť, že nárok vymáhať úrok z omeškania vzniká správcovi dane\naž jeho vyrubením, nie je dostatočným odôvodnením. Podľa sťažovateľa takéto rozhodnutie má ten\nzmysel, aby dlžník presne poznal výšku i splatnosť úroku, a aby bolo jasné, za nesplnenie ktorej daňovej\npovinnosti je úrok vyrubený. Poukázal na to, že aj v jednotlivých vyrubovacích rozhodnutiach je uvedené,\nže ide o úrok z omeškania za nezaplatenie špecifikovanej dane; podľa neho aj z toho plynie záver o\ntom, že ide o príslušenstvo.\n11. Sťažovateľ nesúhlasil s výkladom § 2 písm. b/ Daňového poriadku zo strany správneho súdu\n(totožným s názorom žalovaného), pričom mal za to, že táto definícia je nepoužiteľná v kontexte konkurzu\na oddlženia, ale je legislatívnou skratkou výlučne na účely „tohto zákona\", teda Daňového poriadku.\nArgumentoval, že z tohto ustanovenia sa nedá dovodiť, že by úrok z omeškania nebol príslušenstvom\npohľadávky, alebo že by mohol vzniknúť bez existencie pohľadávky samotnej.\n12. Dovolával sa aj terminológie Daňového poriadku, kde by zákonodarca použil namiesto „úrok\nz omeškania\" napríklad slovo „pokuta\", keby chcel, aby sankcia za oneskorenú úhradu nebola\npríslušenstvom. Podľa neho daňové predpisy rozlišujú medzi sankciami, ktoré tvoria príslušenstvo\npohľadávky (úrok z omeškania) a sankciami, ktoré ním nie sú (napr. pokuta).\n13. Sťažovateľ trval na tom, že definícia úroku z omeškania podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka\nje použiteľná aj na ustanovenia ZKR. Táto definícia podľa neho vychádza z právnej teórie, podľa ktorej je\núrok z omeškania príslušenstvom hlavnej pohľadávky. Na tom nič nemení fakt, že na vymáhanie úroku\nz omeškania podľa daňových predpisov sa vyžaduje vyrubenie.\n14. Podľa sťažovateľa niet zákonného či ústavného podkladu na to, aby bol správca dane zvýhodnený\npri vymáhaní týchto svojich nárokov oproti ostatným štátnym inštitúciám a subjektom súkromného práva,\nktoré si príslušenstvo v zmysle § 166b ods. 1 písm. b/ ZKR vymáhať nemôžu.\n15. Ďalej sťažovateľ poukázal na podstatu oddlžovacieho konania, ktorým je oddlženie dlžníka od\nzáväzkov, ktoré nie je schopný splniť, aby mohol znova nadobúdať majetok a tým aby zlepšil sociálnu\nsituáciu seba a svojej rodiny, a aby prestal byť závislý na štátnych sociálnych dávkach. Výklad\nžalovaného podľa sťažovateľa marí tento účel, demotivuje dlžníka od ekonomickej aktivity a vedie\nk tomu, aby po uplynutí času dlžník znova prešiel procesom oddlženia. Pripomenul, že daň, ktorej\nnezaplatenie bolo sankcionované úrokom z omeškania, bola splatná v období pred vyhlásením konkurzu\nna jeho majetok, teda nejde o kvalitatívne nový dlh.\n16. Napokon sťažovateľ mal za to, že sa správny súd odklonil od ustálenej judikatúry kasačného súdu,\npričom citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/40/2015 z 28.04.2016,\nkde sa uvádza, že úrok z omeškania tvorí príslušenstvo cla a preto sleduje jeho právny osud, pričom ide\no základné kategórie práva, ktoré musia mať rovnaký obsah celým prierezom práva.\nB)\n17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol zamietnutie kasačnej sťažnosti; uviedol,\nsťažovateľ opakuje námietky z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu a zo správnej žaloby.\nŽalovaný trval na tom, že úrok z omeškania je sankciou, nárok naň vzniká až vyrubením, a nie je\npríslušenstvom pohľadávky.\n\nC)\n18. Sťažovateľ v replike tvrdil, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol právne argumenty a\nnereagoval ani na ním citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\n19. Neskorším podaním adresovaným kasačnému súdu právny zástupca sťažovateľa žiadal kasačný\nsúd, aby konal a rozhodol vo veci, pričom poukázal na to, že daňové exekučné konanie sťažovateľovi\nfakticky bráni byť ekonomicky aktívny.\nIV.\nPrávne názory kasačného súdu\n20. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd\" alebo „Najvyšší súd\")\npreskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm.\nc/, ods. 2, § 453 S.s.p.), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v\nzákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie,\nproti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), vo veci v zmysle § 455 S.s.p.\nnenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná\nsťažnosť je dôvodná z nižšie uvedených dôvodov. Kasačný súd zároveň zistil v medziach správnej\nžaloby aj nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Rozsudok verejne vyhlásil po predchádzajúcom\npredpísanom oznámení termínu tohto vyhlásenia.\n21. Kasačný súd stál pred úlohou preskúmať sťažnostné body z kasačnej sťažnosti a zistiť tak, či je\nudržateľný napadnutý rozsudok správneho súdu, alebo je nutné ho zrušiť či zmeniť.\n22. Sťažovateľ na prvom mieste namietal, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď\npodľa neho nedostal dostatočne odôvodnenú odpoveď na svoju argumentáciu. Kasačnému súdu však\nz napadnutého rozsudku bolo zrejmé, prečo správny súd nevyhovel správnej žalobe - kľúčové boli jeho\nzávery (v bode 11 odôvodnenia), že vyrubené úroky z omeškania nie sú svojou povahou príslušenstvom\npohľadávky, lebo nevznikajú priamo zo zákona, čo odvodzoval aj z toho, že úrok z omeškania má\nsankčný charakter, a najmä že vzniká až jeho vyrubením. Výslovne správny súd uviedol, že pohľadávka\nna úrokoch z omeškania by ani nevznikla, keby nebola správcom dane vyrubená. Fakt, že sťažovateľovi\nzáver správneho súdu v jeho situácii nijako nevyhovuje, je zrejmý; je však rovnako zrejmé, ktoré hľadiská\nposúdenia problému boli pre správny súd v jeho úvahe rozhodujúce.\n23. Rovnako zrozumiteľne správny súd vysvetlil, že práve v dôsledku týchto záverov (teda že nejde o\npríslušenstvo) nemožno na sťažovateľov prípad aplikovať § 166b ods. 1 písm. b/ ZKR.\n24. Z toho potom nevyhnutne vyplynulo zistenie, že napadnutý rozsudok (v zmysle sťažnostných bodov)\nnie je arbitrárnym či nepreskúmateľným, a teda nie je aktom porušujúcim právo na spravodlivý proces\nsťažovateľa. Prvý sťažnostný bod teda kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodný.\n25. Sťažovateľ však v celej kauze - teda už od svojho odvolania proti daňovej exekučnej výzve, ako i\nv podaniach na súd - vytrvalo namietal predovšetkým proti tomu, aby boli po jeho oddlžení vymáhané\nprávoplatne vyrubené úroky z omeškania, ktoré považoval za príslušenstvo pohľadávok uspokojiteľných\nlen v konkurze a na ktoré vznikol nárok po rozhodujúcom dni (v zmysle § 166b ods. 1 ZKR). V\nkasačnej sťažnosti tentoraz zápolil s konkrétnym právnym posúdením správneho súdu, že (daňový) úrok\nz omeškania nie je takýmto príslušenstvom pohľadávky.\n26. Kasačný súd nebude na tomto mieste dopodrobna opakovať argumenty na podporu oboch ťažko\nzosúladiteľných právnych názorov. Najvyšší súd Slovenskej republiky už musel viackrát riešiť spory\nmedzi daňovými subjektmi a orgánmi finančnej správy, v ktorých bolo v rôznych procesných situáciách\nv konečnom dôsledku určujúcim vyriešenie otázky právnej kvality a povahy úroku z omeškania.\nPredovšetkým išlo o posúdenie, v ktorom okamihu úrok z omeškania ako pohľadávka správcu dane voči\ndaňovému subjektu vzniká; s tým priamo súvisela otázka, či rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania\nmá konštitutívne účinky (teda že právoplatnosťou rozhodnutia o vyrubení vzniká celkom nová, predtým\nneexistujúca pohľadávka) alebo len deklaratórne účinky (s prvotným určením splatnosti). Na vyriešenie\n\ntejto otázky potom spravidla nadväzovalo rozhodnutie o tom, či takýto úrok z omeškania bolo možné\nvyrubiť, alebo vymáhať, ak tento úrok nebol prihlásený ako pohľadávka v reštrukturalizácii.\n27. Dlhší čas existujúcu dvojkoľajnosť rozhodovania kasačného súdu v týchto súvisiacich a na seba\nnadväzujúcich otázkach napokon vyriešil až veľký senát najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn.\n1Vs/3/2020 z 27.01.2021 (ECLI:SK:NSSR:2021:2018200037.1) tak, že rozhodnutie o vyrubení úroku\nz omeškania autoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na úroku z omeškania a určuje\njej splatnosť, a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad jej vymáhania. Daňová\npohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona, a pri poznaní výšky splatnej dane,\ndňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka kvantifikovateľná ku ktorémukoľvek\ndňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane vyrubená. Právny dôvod i výška takejto\npohľadávky pre účely jej prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní sú správcovi dane ako veriteľovi\nznáme, a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené rozhodnutím, nebráni správcovi dane\nich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a prihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom\nkonaní.\n28. Takisto veľký senát výslovne uviedol, že „právoplatným rozhodnutím o vyrubení sa daňová\npohľadávka na úrokoch z omeškania stáva splatnou a uplynutím lehoty na plnenie nadobúda\nstatus daňového nedoplatku. Splatnosť takejto pohľadávky však nie je podmienkou jej vzniku. Vznik\npohľadávky na úrokoch z omeškania sa viaže na objektívne právne skutočnosti, ktorými sú existencia\nsplatnej dane, nesplnenie daňovej povinnosti v lehote splatnosti a trvanie omeškania so zaplatením\ndane (plynutie času), pričom od dĺžky trvania omeškania závisí výška tejto pohľadávky. Sadzbu úrokov\nz omeškania stanovuje právny predpis (§ 156 ods. 2 daňového poriadku).\"\n29. V podrobnostiach kasačný súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia veľkého senátu, pričom\npoznamenáva, že veľký senát posudzoval tieto otázky v kontexte reštrukturalizácie.\n30. Kasačný súd, vedený snahou zachovať homogenitu a predvídateľnosť judikatúry najvyšších\nsúdnych inštitúcií, nevidí inú možnosť, ako vyššie uvedené závery rešpektovať a optiku posudzovania\nťažiskových právnych otázok v súdenej veci prispôsobiť pohľadu veľkého senátu. Napokon, pred\nrozhodnutím o kasačnej sťažnosti sťažovateľa konajúci senát čakal na toto rozhodnutie kvôli\npredpokladu, že z neho vyplynú odpovede na tieto dôležité právne otázky. Tak ako veľký senát považoval\nza významný argument účel reštrukturalizácie, v súdenej veci kasačný súd tiež musí prihliadať na\nobdobný účel uskutočneného malého konkurzu a následného oddlženia. Ak sa navyše zohľadnia funkcie\núroku z omeškania (najmä donucovacia, sankčná, reparačná), ktoré predovšetkým nútia daňového\ndlžníka k čo najskoršiemu splneniu jeho daňového nedoplatku (tu daň z pridanej hodnoty a daň z\npríjmov), a veľkým senátom jasne artikulovaný vznik tejto pohľadávky už v čase omeškania daňového\ndlžníka (aj pred vyrubením úroku z omeškania), kasačný súd musí súhlasiť so sťažovateľom, že\nprinajmenšom na účely konaní podľa ZKR je úrok z omeškania treba považovať za príslušenstvo\npohľadávky, ktorou je samotný daňový nedoplatok (kvázi istina), a to bez ohľadu na čas jeho vyrubenia.\n31. Kasačný súd poukazuje tiež na to, že Daňový poriadok vôbec nepoužíva výraz „príslušenstvo\" v\nzmysle príslušenstva pohľadávky. Keďže však tento pojem používa ZKR, ktorým sa riadi sťažovateľom\npresadzovaný zánik vymáhateľnosti úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky, je nutné inštitúty\nDaňového poriadku po ich transfere do insolvenčného konania posúdiť podľa hľadísk používaných\npráve ZKR. Keďže príslušenstvo pohľadávky nedefinuje ani ZKR, ktorý zjavne túto úpravu prenechal\nvšeobecným právnym zásadám a osobitným predpisom, nezostáva iné, ako posúdiť daňový úrok z\nomeškania podľa jeho podstaty a zmyslu. A tak, s ohľadom na prirodzenú väzbu ZKR a Občianskeho\nzákonníka ako najvšeobecnejšieho právneho predpisu upravujúceho majetkové vzťahy medzi subjektmi\npráva (vrátane záväzkového práva bez ohľadu na dôvod vzniku záväzku, § 489 Občianskeho\nzákonníka), kasačný súd nevidí podstatný rozdiel medzi úrokom z omeškania (pozri vyššie jeho funkcie)\npodľa Daňového poriadku a podľa súkromnoprávnych predpisov (najmä § 121 ods. 3 Občianskeho\nzákonníka). Fakt, že úrok z omeškania podľa Daňového poriadku je svojou povahou sankciou, nie je\nv kontradikcii k tomu, že je zároveň príslušenstvom daňovej pohľadávky, rovnako je totiž sankciou zo\nzákona aj úrok z omeškania podľa súkromnoprávnych predpisov.\n32. Z tohto posúdenia úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky potom vyplýva zistenie\nkasačného súdu, že správny súd túto konkrétnu spornú otázku nesprávne právne posúdil, rovnako\n\nako žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí. Preto považoval kasačný súd napadnutý rozsudok za\nnezákonný, a takisto dospel k zisteniu, že ako nezákonné je treba zrušiť aj preskúmavané rozhodnutie,\nktoré tiež stojí práve na tomto nesprávnom právnom posúdení, ktoré sťažovateľ žalobou napadol.\n33. Posledný sťažnostný bod, teda namietaný odklon od ustálenej judikatúry kasačného súdu,\nnepovažuje kasačný súd za dôvodný. Jednak na základe jediného citovaného rozhodnutia ťažko\nargumentovať ustálenou judikatúrou (pričom už bolo naznačené, že v úzko súvisiacich právnych\notázkach naopak zhoda súdnej praxe nebola). Okrem toho rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5Sžf/40/2015 z 28.04.2016 posudzoval úrok z omeškania podľa colného zákona, v\nktorom je výslovne tento úrok ako príslušenstvo cla definovaný (na rozdiel od Daňového poriadku).\nCitovaný rozsudok a tam zohľadnené ustanovenia iného zákona teda síce poskytujú istú argumentačnú\npodporu terajších právnych záverov kasačného súdu (a simili), ale nemožno hovoriť o judikatúrnom\nodklone správneho súdu.\n34. Kasačný súd tak dospel k záveru, že nielenže je právne posúdenie správneho súdu nesprávne,\nale aj sťažnostným bodom korešpondujúce žalobné body sú dôvodné, a preto (aj kvôli hospodárnosti\nkonania) v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. zmenil napadnutý rozsudok a zrušil preskúmavané rozhodnutie\na vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.\n35. Žalovaný bude musieť vec nanovo posúdiť, v prípade potreby doplniť skutkové zistenia a pri\nrešpektovaní tu uvedených právnych záverov kasačného súdu ďalej postupovať v zmysle Daňového\nporiadku.\n36. Kasačný súd ďalej ako obiter dictum poznamenáva, že i samotný sťažovateľ si osvojil v správnej\nžalobe i kasačnej sťažnosti názor žalovaného a krajského súdu, podľa ktorého úrok z omeškania vzniká\naž jeho vyrubením. Kasačný súd má však za to, že v ďalšom konaní bude potrebné, aby aj žalovaný\nzohľadnil vyššie konštatované závery, a na úrok z omeškania hľadel ako na pohľadávku, ktorá vznikla už\npred rozhodujúcim dňom. V tejto parciálnej otázke sa mýlili (azda aj pod vplyvom nie jednotnej skoršej\njudikatúry) všetci zúčastnení - sťažovateľ, žalovaný, ako i správny súd. Pri nezmenených skutkových\nzisteniach preto zrejme bude nevyhnutné na tieto úroky z omeškania hľadieť ako na nevymáhateľné\nv dôsledku oddlženia vykonaného príslušným súdom (§ 166e a súvisiace ZKR). V takom prípade sa\nirelevantnou stane otázka sporná v doterajšom konaní, teda či ide o príslušenstvo pôvodného daňového\nnedoplatku.\n37. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods.\n1 S.s.p. a vzhľadom na úspech sťažovateľa v kasačnom konaní priznal mu úplnú náhradu dôvodne\nvynaložených trov v tomto konaní i v konaní na krajskom súde, v zmysle § 467 ods. 2 S.s.p. O výške\nnáhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na krajskom súde v zmysle § 175 ods. 2\nS.s.p.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/23/2018", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "8a8f7bca-a4f3-4e58-a00f-365dac963a06:28c94604-c038-4fdc-9d6a-c646a964c577", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7018200241.1", "spisova_znacka": "6S/23/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/23/2018 z 15. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-05-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7018200241.1"}], "citovane_v": [{"guid": "fae87288-65af-4a42-86a6-65ac4e16f761:f1650837-ea2d-41a8-97e8-81a920088fee", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:1014200066.3", "spisova_znacka": "2Sžfk/50/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/50/2019 z 29. 11. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:1014200066.3"}]}