{"guid": "8c3b6926-816c-486e-9234-26a78a97cc02:979f07af-c32a-4105-a491-d352f0040ea1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:6019200510.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/17/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/17/2021 z 30. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2021, sp. zn. 7Sžsk/17/2021, ECLI:SK:NSSR:2021:6019200510.1", "identifikacne_cislo": "6019200510", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "datum_vydania": "2021-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/979f07af-c32a-4105-a491-d352f0040ea1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:6019200510.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:6019200510.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:6019200510.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/17/2021\n6019200510\n30. 06. 2021\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSR:2021:6019200510.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej,\nPhD. a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu:\nJ.. J. H., narodený XX. Y. XXXX, bytom v F., Č. Č.. XXX/XX, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie,\nso sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z\n24. júna 2019, číslo: 47769-5/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nBanskej Bystrici zo 07. septembra 2020, č.k. 26Sa/12/2019-88 t a k t o\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zo 07. septembra\n2020, č.k. 26Sa/12/2019-88 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok\n(ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovanej z 24. júna 2019, číslo: 47769-5/2019-BA, ktorým táto podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003\nZ.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) zmenila výrok\nprvostupňového správneho rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica z 10. apríla\n2019, Číslo: 200-011127-CA04/2019 tak, že slová „Podľa § 49 ods. 2“ nahradila slovami „Podľa § 49“\na v ostatnom odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila. Predmetným\nrozhodnutím prvostupňový správny orgán postupom podľa § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodol\ntak, že žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 10. decembra 2018.\n2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách § 1 ods. 1, § 13 ods. 1 písm. d/, § 31 ods. 1 písm. a/, b/, § 49 ods. 1,2, § 218 ods. 1,2\nzákona č. 461/2003 Z.z. a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti\nSSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej\nsprávnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.\n3. Krajský súd za spornú považoval tú skutočnosť, či žalobca na základe uzavretej Dohody reálne /\nfakticky prevzal maloletého syna G. do svojej starostlivosti. Uviedol, že žalobca preukazoval fakticitu\nprevzatia maloletého syna predovšetkým čestným prehlásením svojho nadriadeného (bez uvedenia\nmena) o rozvrhnutí služieb a tiež čestným prehlásením svojej matky o tom, že žalobca prevzal\nmaloletého syna do svojej starostlivosti a že so starostlivosťou o neho mu starí rodičia maloletého\npomáhajú; žiaden iný dôkaz o svojej reálnej starostlivosti z hľadiska jej konkrétneho obsahu, či\norganizácie / zabezpečenia popri výkone zamestnania v nezmenenom rozsahu nepredložil, nenavrhol\n\nvykonať a ani o nej nepredniesol žiadne konkrétne tvrdenia, hoci z § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003\nZ.z. pre žalobcu vyplýva povinnosť na podporu svojich tvrdení navrhnúť dôkazy. Argumentoval\nlen všeobecným tvrdením, že mu zabezpečoval všetku starostlivosť v záujme jeho všestranného\nfyzického a psychického vývinu, osobnou a rodinnou situáciou jeho manželky a matky maloletého,\nvykonávaním nočných služieb a výpomocou svojich rodičov. Mal za to, že pokiaľ správne orgány\nvyhodnotili Dohodu o prevzatí maloletého do starostlivosti ako formálnu, postupovali správne, žalobca\nnie je iným poistencom podľa § 49 ods. 2 písm. d/ zákona č. 461/2003 Z.z., a teda nárok na\nžiadanú nemocenskú dávku - materské mu nevznikol. Krajský súd ďalej uvádzal, že žalobca, ktorý o\nmaterské požiadal ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba, naďalej vykonával službu príslušníka\npolicajného zboru v nezmenenom rozsahu aj po Dohodou deklarovanom prevzatí maloletého syna\ndo starostlivosti, nepožiadal o rodičovskú dovolenku, ani mu neboli upravené pracovné podmienky,\nnemal tiež v posudzovanom období stratu príjmu zo zárobkovej činnosti, a preto v jeho prípade nedošlo\nani k naplneniu kompenzačného účelu nemocenského poistenia. V ďalšej časti odôvodnenia krajský\nsúd poukázal na nemožnosť stotožňovania zákonných pojmov „prevzatie dieťaťa do starostlivosti“ a\n„starostlivosť o dieťa“, ktoré zákonodarca používa v § 49 zákona č. 461/2003 Z.z. s pojmom „riadna\nstarostlivosť o dieťa“ obsiahnutým v § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 571/2009\nZ.z.“). Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil námietku diskriminácie zo strany orgánov verejnej správy pri\nrozhodovaní o nároku na materské, pretože nezodpovedala obsahu preskúmavaného rozhodnutia, ani\nplatnej úprave. Tvrdenie žalobcu, že mu nárok na materské nebol priznaný z dôvodu, že nezanechal\nsvoju pracovnú činnosť, nezodpovedalo obsahu preskúmavaného rozhodnutia, podľa ktorého žalobcovi\nnárok nebol priznaný z dôvodu, že pri zachovaní jeho pracovnej činnosti v nezmenenom rozsahu nedošlo\nk zníženiu jeho príjmu a že bez zmeny rozsahu pracovnej činnosti nemohol reálne prevziať na seba tú\nčasť starostlivosti o maloletého, ktorú pred uzavretím Dohody vykonávala matka maloletého. Z § 209\nods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi, a preto tvrdenie žalobcu, že bol diskriminovaný, keď mu v rozpore s rozhodovacou\npraxou Sociálnej poisťovne do septembra 2018 nebol nárok na materské priznaný z dôvodu vykonávania\npracovnej činnosti aj po prevzatí maloletého syna do starostlivosti nemohlo obstáť. Ak aj došlo k\nzmene v rozhodovacej činnosti Sociálnej poisťovne z hľadiska interpretovania zákonných podmienok\npre priznanie nároku na materské otcom ako iným poistencom podľa § 49 ods. 2 písm. d/ zákona č.\n461/2003 Z.z., nemožno z toho vyvodzovať diskrimináciu žalobcu, pretože zákonnosť rozhodnutia podľa\n§ 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. má prednosť pred „ustálenou rozhodovacou činnosťou Sociálnej\npoisťovne“. Tiež nepreukázal, že vo vzťahu k pracujúcim matkám postupuje Sociálna poisťovňa pri\nrozhodovaní inak, než vo vzťahu k pracujúcim otcom.\n4. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP\nzamietol.\n5. O náhrade trov konania rozhodol tak, že neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania\nnepriznal (§ 167 ods. 1 SSP).\nII.\n6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n7. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným\npostupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že rozhodol na\nzáklade nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).\n8. Vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivý proces bližšie namietal nedostatočné zdôvodnenie\nrozsudku krajského súdu, nakoľko neposkytuje žalobcovi odpovede na ním prednesené argumenty.\nV rozsudku krajský súd neuvádza žalobcom predložený dôkaz „Žiadosť o poskytnutie súčinnosti odpoveď“ z 03. decembra 2019, ktorú žalobca doručil krajskému súdu dňa 05. decembra 2019 a tým\nsúd vylúčil dôkaz predložený stranou napriek tomu, že sa týmto dôkazom zaoberať mal.\n9. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci bližšie uviedol, že v priebehu konania\nposkytol / navrhol dôkazy na preukázanie skutočného stavu a obsahu ním poskytovanej starostlivosti,\na teda faktické prevzatie maloletého syna do starostlivosti a jeho skutočnú osobnú realizáciu žalobca\n\npreukázal. S odkazom na § 65 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného\nzboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a\nŽelezničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) uvádzal, že o\nnerovnomerné rozvrhnutie základného času služby v týždni ide vtedy, ak je základný čas služby\nrozvrhnutý nerovnomerne na jednotlivé týždne tak, že v niektorých týždňoch je kratší, v iných dlhší\nnež určený základný čas služby v týždni, ale v rámci príslušného obdobia, spravidla štvortýždenného,\nnajdlhšie ročného, sa jeho priemerná dĺžka rovná dĺžke základného času služby v týždni. Argumentácia\nkrajského súd o tom, že žalobca v dotknutých mesiacoch mal vykonávať 7 denných služieb, z toho\npriemerne 5 služieb počas pracovného týždňa a 2 služby cez víkend a ostatné služby mu mali byť\nplánované na noc je nesprávne prevzatá, a teda zavádzajúca. Žalobca podľa predloženej odpovede\nOkresného riaditeľstva policajného zboru v U. mal v dotknutých mesiacoch vykonávať počas pracovných\ndní priemerne 7 denných služieb počas celého príslušného mesiaca, t.j. priemerne ani dve denné služby\ntýždenne. Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. nadriadený môže určiť policajtovi kratší čas služby\nv týždni alebo ho inak vhodne upraviť, ak o to policajt požiada zo zdravotných alebo iných vážnych\ndôvodov a ak tomu nebráni dôležitý záujem štátnej služby; ak bol policajtovi určený kratší čas služby,\npatrí mu služobný príjem zodpovedajúci tomuto kratšiemu času služby.\n10. Ďalej žalobca namietal nesprávnosť poukazu krajského súdu na kompenzačný účel nemocenského\npoistenia, nakoľko z dôvodovej správy k zákonu č. 461/2003 Z.z. k § 49 pomenovanie „peňažnej\npomoci v materstve“ zmenil na „materské“, čím priamo vylúčil kompenzačný účel. Rovnako poukázal\nna § 3 ods. 3,4 zákona č. 571/2009 Z.z., podľa ktorého riadna starostlivosť o dieťa je starostlivosť\nposkytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná\nvýživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa\nosobitného predpisu. Podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená\nosoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne, a od 01. januára 2011 aj inou plnoletou fyzickou,\nalebo právnickou osobou. Rodič môže vykonávať zárobkovú činnosť akoukoľvek formou, pričom výška\npríjmu z tejto činnosti nemá vplyv na nárok na rodičovský príspevok ani jeho výšku. Rodičia v čase\nvykonávania zárobkovej činnosti môžu zabezpečiť starostlivosť o svoje dieťa buď druhým rodičom,\nstarým rodičom, alebo inou plnoletou fyzickou osobou, alebo umiestnením v súkromnom, štátnom,\ncirkevnom zariadení vrátane materských škôl.\n11. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie.\nIII.\n12. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním z 26. januára 2021.\n13. Kasačnú sťažnosť považovala za nedôvodnú, s odôvodnením rozsudku krajského súdu sa plne\nstotožnila. Uviedla, že na účely nároku na materské sa vyžaduje osobná starostlivosť o dieťa. V opačnom\nprípade by § 51 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. stratil opodstatnenie. Účel nemocenského poistenia ako\ntakého bez ohľadu na druh nemocenského poistenia je vyjadrený v § 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z.\ns tým, že zákonodarca predpokladá stratu príjmu v súvislosti s prevzatím dieťaťa do starostlivosti, teda\núčelom poskytnutia poistného plnenia po predchádzajúcom platení poistného je situácia, že poistenec\nprevezme dieťa do starostlivosti, v súvislosti s čím má ušlý príjem. V závere poukázala na rozsudok\nKrajského súdu v Žiline zo 07. januára 2020, sp. zn. 28Sa/23/2019 a rozsudok Krajského súdu v Nitre\nz 18. mája 2020, sp. zn. 23Sa/89/2019 podporujúce závery prijaté krajským súdom a tiež žalovanou.\n14. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú podľa\n§ 461 SSP zamietol.\nIV.\n15. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcovi dňa 11. februára 2021 na\nvedomie.\nV.\n\n16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/\nSSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej\npreskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.\n17. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n18. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n19. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n20. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v\nsociálnych veciach;\n21. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nSociálnej poisťovne;\n22. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd ako\nnedôvodnú zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej\nz 24. júna 2019, číslo: 47769-5/2019-BA, ktorým táto podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. zmenila\nvýrok prvostupňového správneho rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica z 10. apríla\n2019, Číslo: 200-011127-CA04/2019 tak, že slová „Podľa § 49 ods. 2“ nahradila slovami „Podľa § 49“\na v ostatnom odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila. Predmetným\nrozhodnutím prvostupňový správny orgán postupom podľa § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodol\ntak, že žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 10. decembra 2018.\n23. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z., sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské\npoistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie\npríjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva;\n24. Podľa § 13 ods. 1 písm. d/ zákona č. 461/2003 Z.z., z nemocenského poistenia sa za podmienok\nustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské;\n25. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo\nčinná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba majú nárok na nemocenskú dávku, ak tento\nzákon neustanovuje inak, ak\na/ splnili podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského\npoistenia a\nb/ zaplatili poistné na nemocenské poistenie najneskôr v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom\nvznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, za obdobie od prvého vzniku nemocenského poistenia\npovinne nemocensky poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej\nosoby do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol\ndôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, najviac za obdobie posledných päť rokov predchádzajúcich\nkalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky; podmienka\nzaplatenia poistného na nemocenské poistenie sa považuje za splnenú, ak suma dlžného poistného na\nnemocenské poistenie je v úhrne nižšia ako 5 eur.\n26. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý\nsa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28\ntýždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej\nstarostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec,\n\nktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské\n37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia\ntroch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol\nnemocensky poistený najmenej 270 dní.\n27. Podľa § 49 ods. 2 písm. d/ zákona č. 461/2003 Z.z., iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti,\nje otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a\nmatka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok;\n28. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo\nprávnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o\ndieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia\ndieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej\nosoby alebo právnickej osoby. Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania nároku\nna materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa.\n29. Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu,\nako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o\ndieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa\npoistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku\nna materské.\n30. Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., dĺžka základného času služby v týždni, ktorý je počas\ncelého kalendárneho mesiaca rozvrhnutý nerovnomerne, sa ustanovuje na 38 hodín.\n31. Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z., nadriadený môže určiť policajtovi kratší čas služby v týždni\nalebo ho inak vhodne upraviť, ak o to policajt požiada zo zdravotných alebo iných vážnych dôvodov\na ak tomu nebráni dôležitý záujem štátnej služby; ak bol policajtovi určený kratší čas služby, patrí mu\nslužobný príjem zodpovedajúci tomuto kratšiemu času služby.\n32. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., základný čas služby v týždni sa rozvrhuje spravidla na\npäť dní služby tak, aby dni nepretržitého odpočinku v týždni pripadali pokiaľ možno na sobotu a nedeľu.\nAk to povaha štátnej služby vyžaduje, môže byť základný čas služby v týždni rozvrhnutý nerovnomerne.\n33. Podľa § 65 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., o nerovnomerné rozvrhnutie základného času služby\nv týždni ide vtedy, ak je základný čas služby rozvrhnutý nerovnomerne na jednotlivé týždne tak, že\nv niektorých týždňoch je kratší, v iných dlhší než určený základný čas služby v týždni, ale v rámci\npríslušného obdobia, spravidla štvortýždenného, najdlhšie ročného, sa jeho priemerná dĺžka rovná dĺžke\nzákladného času služby v týždni.\n34. Najvyšší súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal\npreukázané, že\n- žalobca je príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky, referent výkonu služby na Okresnom\nriaditeľstve Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát U. (stav ku dňu podania žiadosti o\nmaterské)\n- dňa 07. decembra 2018 na predpísanom tlačive B1025948 žalobca požiadal o materské\n[nárok na materské si uplatnil na základe dobrovoľného nemocenského poistenia; príslušná dohoda o\nprevzatí dieťaťa do osobnej starostlivosti medzi žalobcom a matkou dieťaťa bola uzatvorená dňa 10.\ndecembra 2018]\n- matka maloletého dieťaťa si v zmysle potvrdenia príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny\nzo 17. decembra 2018 uplatnila nárok na rodičovský príspevok, ktorý trval od 05. decembra 2018 do\n09. decembra 2018\n- podľa písomného vyjadrenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 27. marca 2019 a z 08. apríla\n2019 žalobca v rozhodnom období nepožiadal o udelenie rodičovskej dovolenky, neboli mu upravené\npracovné podmienky, základný čas služby mal žalobca rozvrhnutý nerovnomerne, dĺžka základného\nčasu služby v týždni je 38 hodín, t.j. 165 hodín mesačne\n- prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím z 10. apríla 2019, Číslo: 200- 011127-CA04/2019\npostupom podľa § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. žalobcovi nárok na materské nepriznal\n\n[nepriznanie nároku na materské odôvodnil primárne s poukazom na účel nemocenského poistenia\nspočívajúci v poskytnutí finančnej kompenzácie pre prípad straty príjmu v dôsledku materstva,\nrespektíve starostlivosti o dieťa, pričom mal preukázané, že žalobca vykonáva zárobkovú činnosť s\nrovnakým plným pracovným úväzkom ako príslušník policajného zboru, nečerpá rodičovskú dovolenku,\nnemá upravený pracovný čas a dĺžka jeho pracovného času v týždni je 38 hodín, mesačne 165 hodín]\n- žalovaná na odvolanie žalobcu tu preskúmavaným rozhodnutím z 24. júna 2019, číslo: 47769-5/2019BA zmenila výrok prvostupňového správneho rozhodnutia tak, že slová „Podľa § 49 ods. 2“ nahradila\nslovami „Podľa § 49“ s tým, že v ostatnom odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové správne\nrozhodnutie potvrdila, a teda so závermi z neho plynúcimi sa plne stotožnila\n[v odôvodnení zdôraznila, že žalobca si ku dňu požiadania o materské nevytvoril z pohľadu pracovných\npodmienok taký časový priestor, aby mohol oprávnene tvrdiť, že poskytuje starostlivosť o dieťa v širšom\nrozsahu, ako pred jeho faktickým prevzatím do starostlivosti, a že prevzal časť starostlivosti o dieťa,\nktorú dovtedy poskytovala matka dieťaťa].\n35. Základnou úlohou súdu v predmetnej veci bolo posúdiť zásadnú otázku, či žalobca na účely vzniku\nnároku na materské splnil zákonnú podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti tak ako to predpokladá\n§ 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.\n36. Na úvod najvyšší súd poukazuje na to, že jednou so zákonom upravených foriem nemocenských\ndávok je aj materské (§ 48 až § 53 v spojení s § 2 písm. a/ a § 30 upravujúceho všeobecné podmienky\nnároku na nemocenské dávky zamestnanca, prípadne § 31 upravujúceho všeobecné podmienky nároku\nna nemocenské dávky povinne nemocensky poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a dobrovoľne\nnemocensky poistenej osoby). Materské je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom\nstanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú\ndávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat počas materskej dovolenky, respektíve\nrodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného\nzabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do\nstarostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm.\na/ zákona č. 461/2003 Z.z.). Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku\nvzniku konkrétnej sociálnej udalosti (pôrod a následná starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať\nvôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.\n37. Najvyšší súd ďalej uvádza, že v predmetnej veci žalobca je príslušníkom Policajného zboru\nSlovenskej republiky, a teda okrem zákona č. 73/1998 Z.z. sa naňho plne vzťahuje aj zákon č. 328/2002\nZ.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“), ktorý v ustanovení § 10 ods. 11 explicitne\nvymedzuje, kedy, t.j. za akých podmienok môže policajt (alebo profesionálny vojak) prevziať dieťa do\nosobnej starostlivosti na účely materského; konkrétne, policajtom (alebo profesionálnym vojakom), ktorý\nprevzal dieťa do osobnej starostlivosti, je otec dieťaťa, ak matka dieťaťa zomrela, otec dieťaťa, ak\nsa podľa lekárskeho posudku matka o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý\nzdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský\npríspevok s výnimkou, keď dieťa bolo zverené matke rozhodnutím súdu, manžel matky dieťaťa, ak\nsa matka podľa lekárskeho posudku o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý\nzdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský\npríspevok, policajt alebo profesionálny vojak, ak sa osobne stará o dieťa na základe rozhodnutia\npríslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča. Z uvedeného je zrejmé,\nže podmienky stanovené zákonom č. 328/2002 Z.z., za ktorých je možné na účely materského prevziať\ndieťa do osobnej starostlivosti sú vymedzené užšie, než podmienky plynúce z § 49 ods. 2 zákona č.\n461/2003 Z.z., nakoľko zákon č. 461/2003 Z.z. na rozdiel od zákona č. 328/2002 Z.z. umožňuje otcovi\ndieťaťa prevziať dieťa do osobnej starostlivosti aj po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí\nšiestich týždňov odo dňa pôrodu, a za podmienky, že matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo\nrodičovský príspevok.\n38. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je zrejmé, že žalobca vedomý si tejto skutočnosti sa dňa\n05. marca 2018 prihlásil na dobrovoľné nemocenské poistenie ako dobrovoľne nemocensky poistená\nosoba v rámci všeobecného systému sociálneho poistenia s tým, že dobrovoľné nemocenské poistenie\nplatilo do 31. decembra 2018, pričom k 09. decembru 2018 (odo dňa nasledujúceho mal prevziať na\nzáklade dohody s matkou osobnú starostlivosť o maloletého syna) bol nemocensky poistený 280 dní.\n\nZákon č. 461/2003 Z.z. v § 31 ods. 1 upravuje všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky\ndobrovoľne nemocensky poistenej osoby. Podľa týchto podmienok má dobrovoľne nemocensky poistená\nosoba nárok na nemocenské dávky pokiaľ\n- zaplatila poistné na nemocenské poistenie najneskôr v posledný deň kalendárneho mesiaca, v\nktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, za obdobie od prvého vzniku nemocenského\npoistenia dobrovoľne nemocensky poistenej osoby do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho\nkalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, najviac za obdobie\nposledných päť rokov predchádzajúcich kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie\nnemocenskej dávky s tou výnimkou, ak suma dlžného poistného na nemocenské poistenie je v úhrne\nnižšia ako 5 eur\n- splnila osobitné podmienky ustanovené na vznik nároku na konkrétnu nemocenskú dávku počas trvania\nnemocenského poistenia.\n39. Osobitné podmienky na vznik nároku na materské iného poistenca (predovšetkým otca) sú konkrétne\nupravené v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., v zmysle ktorého iný poistenec má nárok na materské,\nak tento prevzal dieťa do osobnej starostlivosti a o toto dieťa sa stará (v predmetnej veci žalobca mal\nprevziať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou), vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie\ndo dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky\npoistený najmenej 270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Vzhľadom na to, že k prevzatiu dieťaťa\ndo starostlivosti došlo na základe dohody s matkou, musí byť splnená i ďalšia podmienka, a to, že matka\nnesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok.\n40. V predmetnej veci splnenie všeobecnej podmienky spočívajúcej v zaplatení poistného na\nnemocenské poistenie sporné nebolo; sporným však zostalo splnenie osobitnej podmienky plynúcej z §\n49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., a to, či žalobca na základe dohody s matkou podľa § 49 ods. 2 písm.\nd/ menovaného zákona aj reálne prevzal starostlivosť o maloletého syna. V tomto smere najvyšší súd\nzastáva názor, že starostlivosť o dieťa musí byť založená na reálnom základe, t.j. iný poistenec sa musí\no dieťa osobne starať, pričom táto skutočnosť vyplýva jednak zo samotnej dikcie § 49 ods. 1 veta prvá\nzákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého iný poistenec na základe dohody s matkou „prevezme“ dieťa do\nstarostlivosti, a ktorý sa o toto dieťa stará, čo treba vykladať tak, že iný poistenec čo do starostlivosti o\ndieťa zaujme miesto po matke (nahradí ju) a jednak z § 51 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré rieši prerušenie\nstarostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa\nlekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z\niných dôvodov. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa,\nrespektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z.z. by\nstratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ v tomto smere žalobca odkazoval na definíciu starostlivosti o dieťa\nplynúcu z § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z. v znení účinnom od 01. januára 2011 v zmysle ktorého\nsa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“\nriadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou, najvyšší\nsúd uvádza, že zákon č. 461/2003 Z.z. v príslušnom ustanovení § 49 ods. 1 používa pojem „prevziať“\nstarostlivosť s dodatkom „a ktorý sa o toto dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo\nje nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj\nstarostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa (porovnaj znenie § 3\nods. 1 písm. a/, 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z. účinné do 31. decembra 2010). Rovnako najvyšší súd\npovažuje za potrebné uviesť, že materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského\npoistenia sa spravuje inými pravidlami než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky.\nSystém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú\npoisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je\npríspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť\npoistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej\nudalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu\nteda nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad\npoistné na starobné poistenie, nemocenské poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým\nprincíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok)\nje systém, v rámci ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne\ndávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok\nna tento typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani\npríjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre\n\núplnosť, najvyšší súd uvádza, že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z\npríjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju\nsociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci a to\ntak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu\nriešeniu nepriaznivej tak sociálnej ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp\nsubsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo\nnedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na\npreukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti\nzabezpečiť sa vlastným pričinením. Sociálna pomoc je financovaná zo štátneho rozpočtu pre osoby so\nzdravotným postihnutím a osoby v hmotnej núdzi na základe životného minima, ktoré je upravené v\nzákone č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\n41. Možno teda uzavrieť, že iný poistenec, ktorý dieťa prevzal do starostlivosti, sa o toto dieťa musí\nstarať osobne, v opačnom prípade sa uzavretá dohoda medzi iným poistencom a matkou podľa § 49\nods. 2 písm. d/ zákona č. 461/2003 Z.z. bude považovať za dohodu výslovne formálnu. V prejednávanej\nveci bolo riadne preukázané, že žalobca v zmysle oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\nz 27. marca 2019 v spojení s doplneným oznámením z 08. apríla 2019 nepožiadal o rodičovskú\ndovolenku, vykonával prácu v plnom služobnom pomere, bez úpravy pracovných podmienok, dĺžka\nzákladného času služby v týždni bola podľa § 64 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z rozvrhnutá nerovnomerne,\na teda stanovená na 38 hodín (165 hodín mesačne). Samotná skutočnosť, že základný čas služby\nbol rozvrhnutý nerovnomerne nemožno bez ďalšieho vykladať v prospech žalobcu na účely splnenia\npodmienky riadnej osobnej starostlivosti o maloleté dieťa v súvislosti s posudzovaním vzniku nároku na\nmaterské iného poistenca, nakoľko pri nerovnomerne rozvrhnutom základnom čase služby je základný\nčas služby rozvrhnutý nerovnomerne na jednotlivé týždne tak, že v niektorých týždňoch je kratší,\nv iných dlhší než určený základný čas služby v týždni, ale v rámci príslušného obdobia, spravidla\nštvortýždenného, najdlhšie ročného, sa jeho priemerná dĺžka rovná dĺžke základného času služby v\ntýždni (§ 65 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.). V tejto súvislosti najvyšší súd dodáva, že žalobcovi postupom\npodľa § 64 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z., nebol zo strany nadriadeného určený kratší čas služby v týždni,\nrespektíve túto skutočnosť žalobca nepreukázal. Možno teda uzavrieť, že žalobca si v rozhodnom období\nplnil svoje služobné povinnosti v plnom rozsahu a podľa potvrdenia služobného úradu v nezmenených\npracovných podmienkach. Podľa názoru najvyššieho súdu žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán\npostupovali v súlade so zákonom, pre rozhodnutie si zadovážili všetky potrebné podklady, na základe\nktorých zistili skutkový stav náležite a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi\nnevznikol nárok na uplatnenú nemocenskú dávku - materské. Aj podľa názoru najvyššieho súdu si tak\nžalobca ku dňu podania žiadosti o materské nevytvoril z pohľadu pracovných podmienok taký časový\npriestor, aby mohol oprávnene tvrdiť, že poskytuje riadnu, faktickú a osobnú starostlivosť o maloleté\ndieťa, a teda že by riadne prevzal starostlivosť o maloleté dieťa, ktorá bola dovtedy poskytovaná zo\nstrany matky dieťaťa.\n42. Najvyšší súd ako nedôvodnú vyhodnotil tiež námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného\nodôvodnenia rozsudku krajského súdu. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre (napríklad\nv náleze sp. zn. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 107/07, I. ÚS 378/2019)\ntiež zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho\nrozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,\nako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)\nverejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie\nmá obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať\nodôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí\nspĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu\nnepreskúmateľnosti rozhodnutia. Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre\nľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) - napríklad v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria\nA, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť\nsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,\nže majú význam pre rozhodnutie. Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere\nuvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra\nESĽP a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany\nbola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. V tomto smere najvyšší súd\n\npodrobil prieskumu rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že tento atribúty preskúmateľnosti spĺňa.\nZ napadnutého rozsudku je zrejmý stručný priebeh administratívneho konania, zhrnutie napadnutého\nrozhodnutia, podstatné zhrnutie pre danú vec zásadných faktov, zhrnutie argumentov žalobcu a\nvyjadrenia žalovanej a tiež posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov. Pokiaľ\nsa krajský súd v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so Žiadosťou o poskytnutie súčinnosti - odpoveď\nz 03. decembra 2019, prílohou ktorej bol opis plánu služieb za mesiac december 2018 až november\n2019 nemožno toto pochybenie považovať za tak závažné, ktoré by bolo spôsobilé privodiť zrušenie\npredmetného rozsudku, nakoľko nevyplývajú z neho tak zásadné skutočnosti, ktoré by mohli zmeniť\nkrajským súdom už skôr prijaté závery. Krajský súd v predmetnej veci teda postačujúcim spôsobom\nreflektoval na žalobcom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne\na procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým\nžalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil. Len pre úplnosť najvyšší súd dodáva,\nže rozsudkami iných krajských súdov nie je súd viazaný a stanovisko verejnej ochrankyne práv z 10.\nfebruára 2020 nie je pre danú vec relevantné, nakoľko predmetom tohto konania je posúdenie splnenia\nzákonných podmienok na vznik nároku na materské podľa zákona č. 461/2003 Z.z. a nie zákona č.\n328/2002 Z.z.\n43. V závere najvyšší súd len dopĺňa, že samotný odklon od predchádzajúcej rozhodovacej\npraxe správnych orgánov nenapĺňa znaky diskriminácie a nie je v rozpore so zásadou rovnakého\nzaobchádzania, zvlášť pokiaľ žalovaná v období po zmene svojho prístupu k posudzovaniu materského\nvo veciach s obdobným skutkovým a právnym stavom rozhodovala rovnako ako v prípade žalobcu. V\ntomto smere žalobca neprodukoval žiaden dôkaz svedčiaci o opaku. Najvyšší súd poukazuje na to,\nže nemožno vylúčiť, že sa aj správny orgán odkloní od existujúcej rozhodovacej praxe a v nových\nrozhodnutiach zaujme opačný právny názor, než aký zaujal v obdobných právnych veciach v skôr\nvydaných rozhodnutiach. Tento odklon súvisí s vyvíjajúcimi sa právnymi názormi aj na strane správnych\norgánov, ktoré nie sú strnulé. Pokiaľ správny orgán v nových rozhodnutiach náležitým spôsobom\nodôvodní zmenu tohto právneho názoru, takéto rozhodnutie je v súlade s princípmi právneho štátu,\nnajmä so zásadou právnej istoty a rovnosti účastníkov konania. V predmetnej veci žalovaná dostatočným\nspôsobom odôvodnila svoje rozhodnutie, keď individuálne uviedla, prečo v prejednávanej veci nedošlo\nk naplneniu zákonnej podmienky osobnej starostlivosti o maloleté dieťa zo strany žalobcu ako iného\npoistenca.\n44. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej\nsťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd kasačnú sťažnosť podľa\n§ 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n45. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní\núspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich\nnepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá SSP).\n46. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}