{"guid": "962150ef-3097-4e19-840c-391741aa18b8:1b4a059b-397a-4e98-80df-79db88b59100", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:6018200596.1", "spisova_znacka": "9Sk/25/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/25/2019 z 28. 4. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2021, sp. zn. 9Sk/25/2019, ECLI:SK:NSSR:2021:6018200596.1", "identifikacne_cislo": "6018200596", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "sudca_id": 188, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viera-nevedelova-188", "datum_vydania": "2021-04-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-111.odsek-2", "nazov": "§ 111 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-111.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-111"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-111"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1b4a059b-397a-4e98-80df-79db88b59100", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:6018200596.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:6018200596.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:6018200596.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Sk/25/2019\n6018200596\n28. 04. 2021\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2021:6018200596.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej\na z členiek senátu Jany Martinčekovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu: B. A., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom XXX XX K. K., K. X, právne zastúpený: Odborový zväz KOVO, so sídlom 815 70\nBratislava, Miletičova 24, IČO: 30 804 078, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul.\n29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej č. 52830-2/2018-BA zo\ndňa 22.06.2018 a č. 52842-2/2018 zo dňa 25.06.2018, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku\nKrajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 23Sa/14/2018-78 zo dňa 14.02.2019, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nII. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov kasačného konania v plnej výške.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 23Sa/14/2018-78 zo dňa 14.02.2019 podľa § 191\nods. 1 písm. c/ a d/ v spojení s § 191 ods. 3 písm. a/ a ods. 4 vety prvej zákona č. 162/2015 Z.z.\nSprávneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutia žalovanej č. 52830-2/2018-BA zo\ndňa 22.06.2018 a č. 52842-2/2018 zo dňa 25.06.2018 ako aj im predchádzajúce rozhodnutia pobočiek\nžalovanej a veci vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie, pričom žalovanej uložiť\npovinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania.\n2. Správna žaloba žalobcu týkajúca sa preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. 52830-2/2018-BA zo dňa\n22.06.2018 bola na krajskom súde pôvodne vedená pod samostatnou spisovou značkou 23Sa/14/2018\na správna žaloba žalobcu týkajúca sa preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 52842-2/2018 zo dňa\n25.06.2018 bola vedená pod samostatnou spisovou značkou 23Sa/15/2018. Uznesením Krajského súdu\nv Banskej Bystrici č.k. 23Sa/14/2018-31 zo dňa 09.10.2018 boli uvedené právne veci žalobcu (pôvodne\nvedené pod sp.zn. 23Sa/14/2018 a 23Sa/15/2018) spojené na spoločné konanie s tým, že toto bude na\nkrajskom súde vedené pod sp.zn. 23Sa/14/2018.\n3. Rozhodnutím č. 52830-2/2018-BA zo dňa 22.06.2018 žalovaná odvolanie žalobcu zamietla v celom\nrozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 28722-24/2018-BAM zo dňa\n22.03.2018, ktorým táto rozhodla, že žalobca má podľa § 85 až 87, § 111 ods. 2 zákona č. 461/2003\nZ.z. o sociálnom poistení nárok na úrazový príplatok od prvého do tretieho dňa dočasnej pracovnej\nneschopnosti v sume 11,51892500 € za každý deň a od štvrtého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti\nv sume 5,23587500 € za každý deň dočasnej pracovnej neschopnosti, v ktorom trvá nárok na náhradu\npríjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti alebo na nárok na výplatu nemocenského z nemocenského\npoistenia.\n\n4. Rozhodnutím č. 52842-2/2018 zo dňa 25.06.2018 žalovaná v celom rozsahu zamietla odvolanie\nžalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 28722-25/2018-BAM z\n28.03.2018, ktorým táto podľa § 99 a § 111 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rozhodla,\nže žalobca má nárok na náhradu za bolesť v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 01.08.2016 v sume 3\n922,- € určenej podľa § 5 zákona č. 437/2004 Z.z.\n5. Krajský súd poukázal na ust. § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej aj\nako „zákon o sociálnom poistení“), z ktorého vyplýva oprávnenie, tak žalovaného ako aj orgánu verejnej\nsprávy I. stupňa, si o otázke predbežného charakteru dôležitej pre meritórne rozhodnutie urobiť iba\núsudok (t.j. ustáliť predbežné tvrdenie s použitím myšlienkových operácií vrátane logickej dedukcie\nalebo indukcie), nie však autoritatívne rozhodnúť o právach resp. povinnostiach dotknutých uvedenou\npredbežnou otázkou. Stotožnil sa tak s právnym názorom žalobcu, že prvostupňový orgán nie je v zmysle\nzákona o sociálnom poistení (§ 110 a § 111) za tejto situácie oprávnený stanoviť, resp. rozhodnúť o miere\nzavinenia žalobcu ako zamestnanca, lebo ide o vec, ktorá vyplýva jednoznačne z pracovných vzťahov\nzaložených medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Ak postup zamestnávateľa smeruje k zbaveniu\nsa zodpovednosti vo vzťahu k dotknutému zamestnancovi, potom má v zmysle čl. 142 ods. 1 a čl. 51\nods. 1 Ústavy SR a § 316 CSP rozhodnúť o tomto spore súd v občianskoprávnom konaní. Správny súd\nnepovažoval za správne stanovenú mieru zavinenia žalobcu vo výške 50%, ktorú prvostupňový správny\norgán určil matematickým výpočtom podielu neporušených a porušených právnych predpisov, pričom\nvychádzal z nevyvráteného dôkazu o porušení právnych predpisov žalobcom, o čom podľa názoru\nžalovanej svedčí právoplatný a vykonateľný trestný rozkaz z 03.03.2017. Krajský súd mal za to, že ak\nzamestnávateľ žalobcu, ktorý v zmysle záverov Inšpektorátu práce utrpel pracovný úraz v dôsledku\ninej skutočnosti ako nedodržania predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, opakovane\nzotrváva na svojom závere o miere zavinenia svojho zamestnanca na pracovnom úraze v rozsahu 0%,\npričom zamestnanec tento záver nespochybňuje, potom organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je\noprávnená riešiť túto situáciu ako predbežnú otázku postupom podľa § 198 zákona č. 461/2003 Z.z. o\nsociálnom poistení. Správny súd za neudržateľný označil taký výklad aplikovaných právnych predpisov,\nz ktorého by vyplynul záver, že žalovaná ako aj orgán verejnej správy prvého stupňa, by bola oprávnená\nposudzovať mieru zavinenia v prípade, ak táto nie je medzi zamestnancom a zamestnávateľom sporná.\n6. Proti uvedenému rozsudku podala kasačnú sťažnosť žalovaná (sťažovateľka). Namietala, že\nkrajský súd porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§\n440 ods. 1 písm. g/ SSP). Nesúhlasila s dôvodmi zrušenia svojich rozhodnutí. Argumentovala, že\nnebolo by v súlade s princípom rovnosti, keby bol pripustený výklad, že konajúca pobočka nemôže\nposúdiť mieru spoluviny len preto, že zamestnávateľ v oznámení poistnej udalosti, prípadne vo\nsvojich ďalších vyjadreniach uplatňuje právo zo svojho úrazového poistenia pre žalobcu aj napriek\ntomu, že iné dôkazy, napr. právoplatný trestný rozkaz súvisiaci s nehodou, v súvislosti s ktorou\nžalobca utrpel pracovný úraz poukazujú, že samotný žalobca porušil dopravné predpisy. Podľa názoru\nžalovanej z trestného rozkazu vyplývajú skutočnosti, ktoré majú bezprostredný vplyv na vzťah medzi\nzodpovednosťou zamestnávateľa a zamestnanca, čo dokazuje ust. § 196 ods. 2 písm. a/ Zákonníka\npráce, v zmysle ktorého sa zamestnávateľ môže zbaviť zodpovednosti sčasti, ak preukáže že postihnutý\nzamestnanec porušil svojim zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na\nzaistenie BOZP, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou\nz príčin škody, čo v tomto prípade preukazuje trestný rozkaz ako plnohodnotný nespochybniteľný\ndôkaz. Podľa názoru sťažovateľky, napriek tomu, že zamestnávateľ určil rozsah svojej zodpovednosti\nvo výške 100%, rovina trestnoprávna nesmie zostať ani v administratívnom konaní pred Sociálnou\npoisťovňou bez vyhodnotenia vo forme zákonom povoleného úsudku. Hoci zamestnávateľ stanovil\n0%-nú mieru zavinenia žalobcu pri vzniknutom pracovnom úraze, nemožno úplne vylúčiť skutočnosť\nspôsobilú spochybniť vyhlásenie zamestnávateľa, t.j. že dopravnú nehodu preukázateľne zavinil\nžalobca. Rozsudku krajského súdu žalovaná vytkla, že je v priamom rozpore so zásadami materiálnej\npravdy a so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, keď redukuje zistený stav veci vo vzťahu k posúdeniu\npracovnoprávnych povinností žalobcu. Navrhla preto rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na\nďalšie konanie.\n7. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalobca, ktorý prioritne navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť\nžalovanej odmietol ako neprípustnú, nakoľko táto nespĺňa formálne náležitosti, keď v nej žalovaná\nneuviedla, ktoré konkrétne ustanovenia zákona č. 416/2003 Z.z. o sociálnom poistení boli zo strany\nkrajského súdu nesprávne posúdené pri posudzovaní nárokov žalobcu na úrazové dávky. Trval na tom,\n\nže žalovaná nie je oprávnená jednostranne rozhodnúť o danej otázke, resp. spore a zasiahnuť tak\ndo práv a povinností dotknutých strán. O predbežnú otázku ide iba v tom prípade, ak je daná právna\nskutočnosť sporná, čo v danom prípade nie je splnené. Zopakoval, že ak by bolo žalovanej umožnené\nsvojvoľné posudzovanie miery zavinenia žalobcu, resp. stanovovanie miery zavinenia žalobcu aj v\nprípade, ak by medzi zamestnávateľom a zamestnancom nevznikol spor o danej otázke, išlo by o\npriame zasahovanie do pracovnoprávnych vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom a do\nprincípu rovnosti. Zastáva názor, že zákon o sociálnom poistení nedáva žalovanej žiadnu možnosť\nobmedziť nárok na úrazovú dávku, jej výšku, či výplatu z dôvodu spáchania či už úmyselného\nalebo nedbanlivostného trestného činu. Keďže žiadne ustanovenie zákona o sociálnom poistení\nneoprávňuje organizačné zložky Sociálnej poisťovne obmedzovať, či znižovať medzi zamestnancom a\nzamestnávateľom nespornú mieru zavinenia za utrpený pracovný úraz, alebo znižovať, či obmedzovať\nsumu úrazových dávok, navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovanej zamietol ako nedôvodnú.\n8. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP ), preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že\nkasačná sťažnosť žalovanej nie je dôvodná.\n9. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v\njej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n10. Podľa § 16 zákona o sociálnom poistení, povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ, ktorý\nzamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu.\n11. Podľa § 13 písm. a/ a h/ zákona o sociálnom poistení, z úrazového poistenia sa za podmienok\nustanovených týmto zákonom poskytujú úrazové dávky, a to úrazový príplatok a náhrada za bolesť a\nnáhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia.\n12. Podľa § 83 zákona o sociálnom poistení, poškodený na účely poskytovania úrazových dávok je\nzamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný\núraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania.\n13. Podľa § 85 zákona o sociálnom poistení, zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16, ktorý v dôsledku\npracovného úrazu alebo choroby z povolania bol uznaný za dočasne práceneschopného, má nárok na\núrazový príplatok od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti, ak má nárok na náhradu príjmu pri\ndočasnej pracovnej neschopnosti podľa osobitného predpisu 51) alebo nárok na výplatu nemocenského\nz nemocenského poistenia.\n14. V zmysle poznámky 51) pod čiarou, osobitným predpisom podľa predchádzajúceho odseku je zákon\nč. zákon č. 462/2003 Z.z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a o zmene\na doplnení niektorých zákonov.\n15. Podľa § 99 zákona o sociálnom poistení, poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu\nza sťaženie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu.\n16. Osobitným predpisom podľa predchádzajúceho odseku je zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za\nbolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,\no zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a\nobčianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov.\n17. Podľa § 17 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia\nzamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení podmienok ustanovených\nzákonom o sociálnom poistení.\n18. Podľa § 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej\nuž právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto\nrozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť\núsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.\n\n19. Podľa § 198 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne si nemôže\nako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt,\nalebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu.\n20. Podľa § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, nárok na úrazové dávky nevzniká, ak sa\nzamestnávateľ alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu celkom zbaví zodpovednosti za\npoškodenie zdravia alebo smrť poškodeného podľa osobitného predpisu.\n21. Podľa § 111 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak sa zamestnávateľ alebo právnická osoba podľa\nosobitného predpisu sčasti zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia alebo za smrť poškodeného\npodľa osobitného predpisu a osobitný predpis neustanovuje inak, poškodený má nárok na úrazovú\ndávku s výnimkou pracovnej rehabilitácie a rekvalifikácie v sume určenej podľa rozsahu zodpovednosti\nzamestnávateľa alebo právnickej osoby podľa osobitného predpisu zníženého o mieru zavinenia\npoškodeného.\n22. Podľa § 196 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej aj „zákonník práce“),\nzamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že\na) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo\npokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne\noboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody,\nb) jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo\npsychotropných látok,\nc) zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa\ntak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie\nbezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom\nbyť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.\n23. Podľa § 196 ods. 3 zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť\nškody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. V prípade uvedenom v odseku 2\npísm. c/ sa zamestnancovi uhradí aspoň jedna tretina škody.\n24. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu\nako aj pripojeného administratívneho spisu, sa kasačný súd stotožňuje s právnym názorom vysloveným\nkrajským súdom v odôvodnení rozsudku. Podľa názoru kasačného súdu je rozsudok krajského súdu\nvecne správny a náležite odôvodnený, pričom krajský súd sa v ňom vysporiadal so všetkými podstatnými\nnámietkami žalobcu.\n25. Ako už správne skonštatoval krajský súd, v konaní nebolo sporné, že žalobca dňa 01.08.2016 utrpel\npracovný úraz pri návrate z pracovnej cesty v Revúcej, keď so služobným motorovým vozidlom prešiel\ndo protismeru, kde zachytil protiidúce vozidlo, pričom pri nehode zranenia okrem žalobcu utrpel aj jeho\nspolujazdec a osoby nachádzajúce sa v protiidúcom vozidle.\n26. Krajský súd tiež správne identifikoval, že medzi účastníkmi konania je sporné právne posúdenie\notázky, či žalovaná je v medziach Ústavy SR a na základe zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom\npoistení oprávnená prehodnotiť zavinenie žalobcu na pracovnom úraze, ak bola táto miera stanovená\nzamestnávateľom na strane zamestnanca 0 %, resp. ak zamestnávateľ uznal 100% mieru zavinenia.\n27. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že medzi žalobcom ako zamestnancom a jeho\nzamestnávateľom (KONE s.r.o.) otázka povahy úrazu žalobcu a ani miery jeho zavinenia sporná nebola,\nkeď zamestnávateľ žalobcu napriek tomu, že bol žalovanou vyzvaný na prehodnotenie miery zavinenia\nžalobcu ako svojho zamestnanca, naďalej zotrval na stanovení 0% zodpovednosti svojho zamestnanca\nza vzniknutý pracovný úraz.\n28. Zo záznamu Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. BB-191-36-2.2/Z-J4,B25-17/2505 z 18.12.2017\no vyšetrení príčin vzniku závažného pracovného úrazu podľa § 7 ods. 3 písm. b/ v nadväznosti na §\n14 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z.\no nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, vyplýva, že vyšetrovaná udalosť je pracovným úrazom v zmysle § 17 ods. 4\n\npísm. a/ zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v zmysle neskorších predpisov, ktorým bola spôsobená pracovná neschopnosť\nzamestnanca trvajúca viac ako tri dni. Konajúci inšpektor práce poukázal na to, že podľa písomnej správy\nvypracovanej KRP OR PZ v Banskej Bystrici (ČVS: ORP-703/1-VYS-BB-2016 zo dňa 14.12.2016) k\nzraneniu žalobcu došlo tak, že tento viedol vozidlo v smere z Brezna na Banskú Bystricu po ceste I/66\na v 104,92 km pri prejazde tohto úseku z dôvodu okamžitej psychofyziologickej indispozície prešiel do\nprotismernej časti vozovky, kde prednou časťou vozidla narazil do prednej časti oproti idúceho vozidla,\nnásledkom čoho došlo z jeho strany k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. f/ zákona č. 8/2009\nZ.z. o cestnej premávke a následkom dopravnej nehody došlo aj k vzniku závažného pracovného\núrazu spolupracovníkovi žalobcu a k zraneniam osôb protiidúceho vozidla. Pri stanovení kódu zdroja\núrazu a príčiny úrazu poškodeného inšpektor práce okrem vyššie označenej správy vychádzal aj zo\nzápisnice o podaní informácie poškodeného z 05.12.2017, uznesenia o začatí trestného stíhania (ČVS:\nORP-703/1-VYS-BB-2016 zo dňa 07.09.2016) a záznamu o registrovanom pracovnom úraze zo dňa\n04.08.2016. Inšpektor práce v danom zázname uvádza, že pri šetrení neboli zistené porušenia predpisov\nbezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zo strany zamestnávateľa a taktiež priamo ani zo strany\npostihnutého zamestnanca (žalobcu). Konštatuje, že poškodený (žalobca) utrpel nikým nezavinenú ujmu\nna zdraví, pretože v čase, keď viedol vozidlo, následkom jeho okamžitého psychofyziologického stavu,\nnechtiac spôsobil dopravnú nehodu. Porušenie dopravných predpisov označil za zapríčinené okamžitým\npsychofyziologickým stavom zamestnanca, ktorý nesúvisel priamo s porušením príslušných právnych\npredpisov a ostatných predpisov na zaistenie BOZP a ktorý stanovil ako príčinu úrazu (kód príčiny 12). V\nzávere záznamu uviedol, že pri šetrení neboli zistené v príčinnej súvislosti porušenia právnych predpisov\na ostatných predpisov na zabezpečenie ochrany zdravia pri práci zo strany zamestnávateľa a taktiež zo\nstrany postihnutého zamestnanca.\n29. V konaní nebolo tiež sporným, že trestným rozkazom Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k.\n5T/13/2017-248 z 03.03.2017 bol žalobca v súvislosti s posudzovaným pracovným úrazom uznaný za\nvinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ Trestného zákona.\n30. Žalovaná vo vzťahu k rozhodovaniu o nároku žalobcu na úrazový príplatok (rozhodnutie žalovanej\nč. 52830-2/2018-BA zo dňa 22.06.2018) poukázala na ustanovenie § 111 ods. 2 zákona o sociálnom\npoistení tvrdiac, že z dokazovania, ktoré realizovala vyplynulo, že poškodený nedbanlivostným konaním\nporušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona (č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov), ktorú bol povinný pri výkone svojej práce dodržiavať. Ustanovenie § 111\nods. 2 zákona o sociálnom poistení v danom prípade aplikovala v nadväznosti na § 196 ods. 2 písm. a/\nZákonníka práce, pretože (podľa jej názoru) boli splnené všetky podmienky na to, aby pobočka Bratislava\nstanovila čiastočný rozsah zodpovednosti zamestnávateľa v rozsahu 50% a spoluvinu poškodeného\npodľa § 196 ods. 3 Zákonníka práce na 50%.\n31. Vo vzťahu k rozhodovaniu o nároku žalobcu na náhradu za bolesť (rozhodnutie žalovanej č.\n52842-2/2018 zo dňa 25.06.2018) mala žalovaná za to, že z vykonaného dokazovania napriek\nstanovisku zamestnávateľa vyplýva, že dopravnú nehodu zapríčinil svojím nedbanlivostným konaním\npoškodený, pričom pri tejto nehode utrpel pracovný úraz. Nespochybnila, že dopravnú nehodu\npoškodený spôsobil nechtiac, avšak s poukazom na šetrenie orgánov činných v trestnom konaní,\npoškodený nedbanlivostným konaním porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona (č. 8/2009\nZ.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorú bol povinný pri výkone svojej\npráce dodržiavať. Ustanovenie § 111 ods. 2 zákona o sociálnom poistení v danom prípade aplikovala v\nnadväznosti na § 196 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, pretože (podľa jej názoru) boli splnené všetky\npodmienky na to, aby pobočka Bratislava stanovila čiastočný rozsah zodpovednosti zamestnávateľa v\nrozsahu 50% a spoluvinu poškodeného podľa § 196 ods. 3 Zákonníka práce na 50%.\n32. Žalovaná v kasačnej sťažnosti za nesprávne právne posúdenie označila názor krajského súdu, že nie\nje oprávnená robiť si úsudok v otázkach pracovnoprávnych vzťahov, ktoré nie sú medzi zamestnancom\na zamestnávateľom sporné. Takýto výklad považovala za v rozpore s princípom rovnosti, nakoľko\nby jej nebolo umožnené posúdiť mieru spoluviny len preto, že zamestnávateľ v oznámení o poistnej\nudalosti, prípadne vo svojich ďalších vyjadreniach uplatňuje právo zo svojho úrazového poistenia pre\nžalobcu, hoci iné dôkazy podľa jej názoru poukazujú na porušenie dopravných predpisov žalobcom ako\nzamestnancom. Kasačný súd posudzujúc kasačnú sťažnosť žalovanej podľa jej obsahu a z dôvodu,\n\nže zrozumiteľne ozrejmila, konkrétne ktoré právne posúdenie považuje za nesprávne, nemohol túto\nodmietnuť ako to navrhoval žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti.\n33. Je potrebné si uvedomiť, že žalovaná nerobila sporným posúdenie samotného charakteru úrazu,\nktorý žalobca utrpel, keď v zhode so zamestnávateľom úraz žalobcu považovala za pracovný. V dôsledku\ntoho zároveň uznala status žalobcu ako poškodeného podľa § 83 zákona o sociálnom poistení a teda\nho považovala za subjekt oprávnený uplatniť si predmetné úrazové dávky (úrazový príplatok a náhradu\nza bolesť).\n34. Žalovaná vzniesla námietky výlučne proti miere zodpovednosti zamestnanca a zamestnávateľa\nza pracovný úraz žalobcu, ktorú mieru zamestnávateľ určil tak, že on je subjektom, ktorý nesie\nzodpovednosť za pracovný úraz svojho zamestnanca (žalobcu) v rozsahu 100 % a zavinenie\nzamestnanca je preto 0%.\n35. Zamestnávateľ má v zmysle Zákonníka práce objektívnu zodpovednosť za pracovné úrazy\na choroby z povolania, pričom podľa § 17 zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane\nzdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pracovný úraz registruje a eviduje len\nzamestnávateľ, čím v tejto fáze predbežne určuje, či poškodenie zdravia je pracovným úrazom. Mieru\nzavinenia zamestnanca určuje zamestnávateľ podľa výsledkov šetrenia pracovného úrazu. Za účelom\nobjektívneho zistenia príčin vzniku pracovného úrazu, prípadne určenia miery zavinenia zamestnanca,\nmôžu zamestnávatelia zriaďovať tiež komisie, závery ktorých bude možné použiť aj pre posúdenie\nďalších nárokov zamestnancov.\n36. Pre prípad, že zamestnanec so stanoviskom zamestnávateľa ohľadom povahy jeho úrazu alebo\nurčenej miery zodpovednosti nesúhlasí, môže sa obrátiť len na súd. Avšak aj v prípade, že poškodenie\nzdravia by bolo súdom definované ako pracovný úraz, má zamestnávateľ (za určitých zákonných\npodmienok) možnosť zbaviť sa zodpovednosti za pracovný úraz úplne alebo čiastočne.\n37. Žalobca v konaní od počiatku namieta oprávnenie správnych orgánov vykonávajúcich úrazové\npoistenie rozhodovať o miere zodpovednosti zamestnanca a zamestnávateľa pri pracovných úrazoch,\ns ktorým právnym názorom sa stotožnil aj krajský súd.\n38. Aj kasačný súd zdieľa právny názor (v zhode s názorom krajského súdu ako aj žalobcu), že pokiaľ by\nzákonodarca mienil žalovanej (resp. jej prvostupňovému orgánu) zveriť rozhodovanie o miere zavinenia\nzamestnávateľa a zamestnanca za pracovný úraz, túto kompetenciu by jej v rámci rozhodovania o\núrazových dávkach musel zveriť zákonom.\n39. Ako opakovane a dôvodne namietal už žalobca, žalovaná neuviedla na základe ktorého ustanovenia\nktorého právneho predpisu sa domnieva, že takáto kompetencia jej v procese rozhodovania o nárokoch\nna dávky úrazového poistenia patrí, resp. jej bola zverená.\n40. Gramatické znenie a ani teleologický náhľad na ustanovenie § 111 ods. 2 zákona o sociálnom\npoistení neumožňuje taký výklad, aký prezentuje žalovaná, teda, že jej právomoc určiť rozsah\nzodpovednosti zamestnávateľa v prípade, ak nesúhlasí s tou mierou zodpovednosti za pracovný úraz,\nktorú určil zamestnávateľ, má v rámci posúdenia tzv. predbežnej otázky podľa § 198 zákona o sociálnom\npoistení.\n41. Vo všeobecnosti je právom žalovanej, aby si o predbežnej právnej otázke urobila úsudok sama (§ 198\nods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení). Žiadne ustanovenie zákona o sociálnom poistení\nvšak žalovanej neumožňuje, a to ani v rámci posúdenia predbežnej otázky, v prípade nesúhlasu so\nstanoviskom subjektu na to zákonom určeného a oprávneného (v danej veci stanovisko zamestnávateľa\nk určenej, resp. prijatej miere zodpovednosti za pracovný úraz zamestnanca) ním prijaté stanovisko\nkorigovať, či nahradiť ho výsledkom vlastného uváženia (posúdenia), ako tomu bolo v preskúmavanej\nprávnej veci.\n42. Právna konštrukcia, ktorú žalovaná presadzuje, by mala za následok vznik neakceptovateľnej\nprávnej situácie, kedy na účely pracovnoprávnych vzťahov by zodpovednosť za pracovný úraz žalobcu\nniesol zamestnávateľ v celom rozsahu (t.j. 100%) a súčasne, ale len na účely priznania uplatnených\n\ndávok u úrazového poistenia zamestnávateľa, by zodpovednosť toho istého zamestnávateľa za ten istý\núrazový deň predstavovala nižšie percento, v danom prípade 50%.\n43. Krátenie úrazových dávok uplatnených žalobcom postupom podľa § 111 ods. 2 zákona o sociálnom\npoistení, ktorý žalovaná v danom prípade (nenáležite) aplikovala, by prichádzal do úvahy jedine a\nvýlučne vtedy, ak by na to boli splnené zákonné podmienky. Z predloženého administratívneho ani\nsúdneho spisu a ani z vyjadrení žalobcu a ani jeho zamestnávateľa pritom nevyplýva skutočnosť, že\nby oprávnená osoba, ktorou je iba zamestnávateľ žalobcu (nie správny orgán) realizoval akékoľvek\núkony smerujúce k zbaveniu sa svojej zodpovednosti za pracovný úraz žalobcu. V dôsledku toho, že\npo právnej stránke k zbaveniu sa zodpovednosti zamestnávateľom žalobcu za pracovný úraz jeho\nzamestnanca nedošlo, a to ani čiastočne, má žalobca ako poškodený dôvodné legitímne očakávanie, že\nnie je daný ani zákonný dôvod pre krátenie jeho úrazovej dávky postupom podľa § 111 ods. 2 zákona o\nsociálnom poistení. Žalovaná pritom ani netvrdila (a ani nepreukázala), že zamestnávateľ sa časti svojej\nzodpovednosti za pracovný úraz žalobcu zbavil.\n44. Postup žalovanej, v dôsledku ktorého došlo ku kráteniu úrazových dávok uplatnených žalobcom aj\nkasačný súd preto hodnotí ako odporujúci zákonnej právnej úprave obsiahnutej v ustanovení § 111 ods.\n2 zákona o sociálnom poistení.\n45. Ustanovenie § 196 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, na ktoré žalovaná súčasne poukazovala, je\nustanovením upravujúcim zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe\nz povolania, nie je však ustanovením, ktorého aplikáciu by žalovanej v rámci procesu výkonu úrazového\npoistenia a ne/priznávania jednotlivých dávok úrazového poistenia umožňoval zákon o sociálnom\npoistení.\n46. Kasačný súd preto zdieľa argumentáciu žalobcu ako aj krajského súdu, že určiť mieru zodpovednosti\nzamestnanca a zamestnávateľa pri pracovných úrazoch je oprávnený (ak existuje spor medzi\nzamestnancom a zamestnávateľom) stanoviť len všeobecný (občianskoprávny) súd, prejedávajúci spory\nz pracovnoprávnych vzťahov v konaní podľa Civilného sporového poriadku.\n47. Pokiaľ žalovaná sama na základe svojho uváženia stanovila mieru zodpovednosti zamestnávateľa\na zamestnanca za pracovný úraz (napriek tomu, že tento svoj postup a dôvody takého určenia\nzrozumiteľne uviedla vo svojom rozhodnutí), konala nad rámec tých oprávnení, ktoré jej boli ako\nsprávnemu orgánu zverené zákonom.\n48. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaná nie je subjektom oprávneným (ani v rámci posúdenia\npredbežnej otázky v konaní o úrazovej dávke) záväzne a s konečnou platnosťou rozhodnúť, v akom\nrozsahu je za pracovný úraz daná zodpovednosť zamestnávateľa a v akom zamestnanca.\n49. Uvedené vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 2 Cdo 65/2006, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe\npod č. 40/2007 uviedol, že „prejednanie a rozhodovanie veci, ktorej predmetom je určenie, že určitý\núraz je pracovným úrazom, resp. ktorej predmetom je určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa\nza škodu ním vzniknutú, patrí aj po 31. decembri 2003 v zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku v spojení s § 14 Zákonníka práce do právomoci súdu“. Najvyšší súd ako dovolací ďalej\ndôvodil, že „aj po prijatí zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, účinného od 01.01.2004,\nsa v Zákonníku práce naďalej nachádza právna úprava zodpovednosti za škodu (§ 196 Zákonníka\npráce) a podmienok, kedy sa zamestnávateľ nemôže zodpovednosti zbaviť (§ 197 Zákonník práce),\nvčítane vymedzenia pojmu pracovného úrazu (§ 195 ods. 2 a 3 Zákonníka práce). Spor medzi\nzamestnancom a zamestnávateľom, ktorý rieši základ nároku poškodeného zamestnanca na jednotlivé\nplnenia, vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze (chorobe z\npovolania), treba preto považovať naďalej za spor vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu“.\n50. „V odôvodnení uvedeného rozsudku (sp.zn. 2 Cdo 65/2006) Najvyšší súd Slovenskej republiky\ntiež konštatoval, že i keď si Sociálna poisťovňa pri rozhodovaní v dávkových veciach v zmysle § 198\nods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení môže sama urobiť úsudok o niektorej predbežnej\notázke (teda aj pokiaľ ide o určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú\npracovným úrazom), nie je oprávnená samostatným rozhodnutím odstrániť spornosť týkajúcu sa rozsahu\n\nzodpovednosti zamestnávateľa za škodu ním spôsobenú. Rozhodnúť o tejto spornej otázke môže len\nsúd v občianskom súdom konaní; jeho rozhodnutím je potom sociálna poisťovňa viazaná.“ (uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo/159/2011 zo dňa 28.10.2013).\n51. Obdobne v právnej veci 1Sžso/74/2015 sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že:\n„prvostupňový orgán nie je v zmysle zák.č. 461/2003 Z.z., a to najmä s poukazom na znenie § 110 a\n111 citovaného zákona, za tejto situácie oprávnený stanoviť (rozhodnúť) mieru zavinenia žalobcu ako\nzamestnanca, nakoľko ide o vec, ktorá vyplýva jednoznačne z pracovných vzťahov založených medzi\nzamestnávateľom a zamestnancom, a iba ak postup zamestnávateľa na zbavenia sa zodpovednosti je\nvo vzťahu k dotknutému zamestnancovi sporný, potom v zmysle čl. 142 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 ústavy a\n§ 7 ods. 1 O.s.p. je o tomto spore oprávnený rozhodovať súd v občianskom súdnom konaní.“\n52. Je zrejmé, že povinné úrazové poistenie v zmysle zákonnej úpravy uvedenej v § 16 zákona o\nsociálnom poistení, vzniká zamestnávateľovi (nie zamestnancovi), pričom nárok na úrazové dávky z\núrazového poistenia zamestnávateľa vzniká zamestnancovi.\n53. Je preto vecou zváženia do úvahy prichádzajúcich právnych možností a na tento záver\nnadväzujúceho ďalšieho postupu žalovanej ako orgánu verejnej správy, aké konkrétne právne kroky\n(s ohľadom na závery už svojich vlastných zistení) zvolí následne, keď sa domnieva, že ne/konaním\nurčitých subjektov jej bola spôsobená škoda.\n54. Rozsudok krajského súdu preto nemožno považovať za rozporný so zásadami materiálnej pravdy a\nso zásadou voľného hodnotenia dôkazov ako sa domnieva žalovaná, ale len za v rozpore s jej vlastným\nposúdením miery zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz žalobcu.\n55. Ani prípadné „samotné zistenie žalovanej, že žalobca ako zamestnanec preukázateľne porušil\npredpisy ohľadne bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nezakladá v žiadnom prípade Sociálnej\npoisťovni právomoc určiť mieru zodpovednosti zamestnávateľa a zamestnanca, resp. vstúpiť do pozície\nzamestnávateľa pri aplikácii práva na stanovenie miery zavinenia v zmysle Zákonníka práce.“ (rozsudok\nnajvyššieho súdu sp.zn. 1Sžso/74/2015 zo dňa 14.03.2017).\n56. Ak sa žalovaná domnieva, že zamestnávateľ žalobcu pochybil, pokiaľ sa zodpovednosti za pracovný\núraz žalobcu čiastočne nezbavil, resp. že túto právnu možnosť vôbec nerealizoval, má možnosť posúdiť,\nči týmto svojím konaním zároveň neporušil niektorú zo svojich povinností povinne úrazovo poisteného\nsubjektu a zvážiť vyvodenie zákonom predpokladaných dôsledkov (sankcií).\n57. Žalovanej taktiež nemožno uprieť ani právnu možnosť domáhať sa pred všeobecným súdom náhrady\nškody podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu.\n58. Kasačný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že kasačné námietky\nžalovanej neboli spôsobilé spochybniť právne závery, ku ktorým krajský súd dospel, ani vyvrátiť\nargumenty, pre ktoré krajský súd zrušil preskúmavané rozhodnutia žalovanej, vrátane rozhodnutí\nprvostupňového správneho orgánu.\n59. Kasačný súd z vyššie uvedených dôvodov kasačnú sťažnosť žalovanej vyhodnotil ako nedôvodnú\na podľa § 461 SSP ju zamietol, pričom relevantné dôvody, pre odchýlenie sa od záverov krajského\nsúdu nezistil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo\nprijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska).\n60. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1\nSSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu.\n61. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustná kasačná sťažnosť.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}