{"guid": "8e4cf343-4962-45be-9327-0c77b628f338:0ef7eeea-26f4-4639-a5ad-ccff85e78899", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:6018200412.1", "spisova_znacka": "5Asan/3/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Asan/3/2020 z 27. 5. 2021", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2021, sp. zn. 5Asan/3/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:6018200412.1", "identifikacne_cislo": "6018200412", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Petra Príbelská, PhD.", "sudca_id": 388, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-petra-pribelska-phd-388", "datum_vydania": "2021-05-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-177.odsek-2", "nazov": "§ 177 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-177.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-177"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-177"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0ef7eeea-26f4-4639-a5ad-ccff85e78899", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:6018200412.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:6018200412.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:6018200412.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Asan/3/2020\n6018200412\n27. 05. 2021\nJUDr. Petra Príbelská\nECLI:SK:NSSR:2021:6018200412.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): Minister spravodlivosti\nSlovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská\nkomora exekútorov - Disciplinárna komisia, Disciplinárny senát 8DS, so sídlom Šustekova 49, 851 04\nBratislava, za účasti ďalšieho účastníka: JUDr. Ladislav Jakubec, súdny exekútor, Exekútorský úrad\nso sídlom Zámocká 30, 811 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. DK\n26/2017-120 zo dňa 11. apríla 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v\nBanskej Bystrici č. k. 24S/78/2018-85 zo 16. januára 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa z a m i e t a.\nÚčastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) uznesením č. k. 24S/78/2018-85 zo 16.\njanuára 2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 24S/78/2018-110 zo 14. novembra 2019 odmietol\nsprávnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. DK\n26/2017-120 zo dňa 11. apríla 2018. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania správny súd uplatnil\nvšeobecnú zásadu podľa § 170 písm. a/ SSP, podľa ktorej platí, že žiaden z účastníkov konania nemá\nprávo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá. Správny súd nemal preukázané splnenie\npodmienok na uplatnenie § 171 SSP.\n2. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava ako\nnavrhovateľ podala dňa 02.11.2017 návrh na začatie disciplinárneho konania proti súdnemu exekútorovi\nJUDr. Ladislavovi Jakubcovi, Exekútorský úrad so sídlom Zámocká 30, 811 04 Bratislava (ďalej len\n„ďalší účastník konania“). Vo veci bolo vykonané ústne pojednávanie a Disciplinárny senát č. 8DS\nDisciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. k. DK\n26/2017-120 zo dňa 11.04.2018 rozhodol tak, že: I. - disciplinárne obvineného ďalšieho účastníka\nkonania neuznal vinným v bodoch 1/, 2/, 3, 4/, 5/, 6/, 9/, 11/, 12/, 13/, 14/, 17/, 18/ disciplinárneho návrhu,\nII. - disciplinárne obvineného ďalšieho účastníka konania uznal vinným v bodoch 7/, 8/, 10/, 15/, 16/\ndisciplinárneho návrhu, za čo mu v zmysle § 221 ods. 1 písm. c/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych\nexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov uložil disciplinárne\nopatrenie peňažnej pokuty vo výške 150,- EUR a povinnosť uhradiť trovy disciplinárneho konania vo\nvýške 1.114,39 EUR (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\n3. Z odôvodnenia správneho súdu vyplýva, že správny súd predtým, ako pristúpil k vecnému prieskumu\nsprávnej žaloby, skúmal splnenie procesných podmienok konania a dospel k záveru, že žalobca nemá\n\naktívnu legitimáciu na jej podanie, preto správnu žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. e/ SSP odmietol ako\nsprávnu žalobu podanú zjavne neoprávnenou osobou.\n4. Z koncepcie správneho súdnictva, ktorá je zrejmá z § 2 ods. 2 SSP a vo vzťahu k správnym žalobám\nosobitne aj z ust. § 177 ods. 2 SSP je zrejmé, že úlohou správneho súdu je poskytovať ochranu\nsubjektívnym právam a právom chráneným záujmom fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej\nsprávy. Základom tejto koncepcie je článok 46 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého, kto tvrdí, že bol na\nsvojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal\nzákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n5. Na uvedený záver nadväzuje aj vymedzenie subjektu žalobcu v § 178 ods. 1 SSP. Žalobcom môže\nbyť len fyzická alebo právnická osoba, u ktorej musia byť kumulatívne splnené dve podmienky:\n- postavenie účastníka v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané žalované rozhodnutie alebo\nopatrenie orgánu verejnej správy,\n- tvrdené ukrátenie na subjektívnych právach spojené s vydaním žalovaného rozhodnutia alebo\nopatrenia orgánu verejnej správy.\n6. Z uvedeného vyplýva, že nie každý účastník administratívneho konania je oprávnený na podanie\nsprávnej žaloby, ale len taký účastník administratívneho konania, ktorý tvrdí, že ako účastník\nadministratívneho konania bol rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej\nsprávy ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Tomu zodpovedá aj ust. §\n61 písm. a/ SSP, v ktorom je vymedzené, že žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická alebo právnická\nosoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva, alebo právom\nchráneného záujmu.\n7. Výnimkou, kedy správna žaloba nesmeruje k ochrane subjektívnych práv a záujmov, je správna žaloba\nprokurátora a iného subjektu výslovne oprávneného zákonom (§ 177 ods. 2 SSP). Iným subjektom je\nnapríklad zainteresovaná verejnosť, alebo subjekty v zmysle § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z. z.\no príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Osobitnej povahe uvedených žalobcov zodpovedá\ndefinícia žaloby v § 61 písm. b/ a c/ SSP. Správna žaloba prokurátora smeruje k uplatňovaniu ochrany\nzákonnosti a správna žaloba zainteresovanej verejnosti smeruje k ochrane verejného záujmu v oblasti\nživotného prostredia.\n8. Správny súd uviedol, že žalobca v prejednávanej veci nie je prokurátorom, nie je zainteresovanou\nverejnosťou a oprávnenie na podanie správnej žaloby mu nevyplýva ani z iného osobitného predpisu.\nJe nepochybné, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania ako navrhovateľ disciplinárneho\nkonania proti súdnemu exekútorovi - ďalšiemu účastníkovi konania, a týmto svojim návrhom realizoval\nsvoje verejnomocenské oprávnenie vyplývajúce z ust. § 223 ods. 2 Exekučného poriadku. Napriek tomu,\nže žalobca bol účastníkom administratívneho konania, absentuje u neho splnenie druhej podmienky\npodľa § 178 ods. 1 SSP, ktorej splnenie sa kumulatívne vyžaduje pre aktívnu legitimáciu na podanie\nsprávnej žaloby, a to, že rozhodnutím žalovaného bol žalobca ukrátený na svojich subjektívnych\nprávach alebo právom chránených záujmoch. Rozhodnutie, ktoré bolo vydané v disciplinárnom konaní\nneovplyvnilo právnu pozíciu žalobcu a ani nespôsobilo zmenu jeho vlastného právneho postavenia.\nUvedeným záverom správneho súdu zodpovedá aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS\n1/2012 zo dňa 27.06.2012, ako aj uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 242/2011 zo dňa\n09.06.2011, I.ÚS 166/2011 zo dňa 09.06.2011, II.ÚS 259/2011 zo dňa 04.07.2012 a IV.ÚS 228/2011 zo\ndňa 02.06.2011 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo vzťahu, ku ktorým Ústavný súd rozhodoval.\n9. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že nestačí, aby žalobca bol účastníkom\nsprávneho konania, ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania napadnutým rozhodnutím,\nako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak podľa ústavného\nsúdu nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu\no preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a\npodložené, a aspoň potenciálne možné. Samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k\nnaplneniu podmienky dotknutosti resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie. Ďalej podľa ústavného súdu\nčlánok 46 ods. 2 Ústavy SR posledná veta sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca obmedzí možnosť\n\nsúdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Práve z dôvodov uvedených v označených\nuzneseniach ústavného súdu sa správny súd odklonil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti,\nv rámci ktorej závery ústavného súdu neboli zohľadnené.\n10. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne legitimovaný\nna podanie správnej žaloby. Napriek tomu, že bol účastníkom administratívneho konania, ktorého\nvýsledkom bolo rozhodnutie žalovaného, ktorého súdneho prieskumu sa žalobca domáhal, nebol v tomto\nkonaní postupom žalovaného a ani jeho výsledným rozhodnutím ukrátený na svojich subjektívnych\nprávach alebo právom chránených záujmoch. Oprávnenie žalobcu na podanie návrhu na začatie\ndisciplinárneho konania proti súdnemu exekútorovi je verejnomocenským oprávnením, ktoré nemožno\nzaradiť do sféry subjektívnych práv požívajúcich právnu ochranu v správnom súdnictve. Oprávnenie\nministra spravodlivosti na iniciovanie disciplinárneho konania proti súdnemu exekútorovi nenesie znaky\nsubjektívneho práva patriaceho fyzickej alebo právnickej osobe, zasiahnutím do ktorého subjektívneho\npráva by nastala nepriaznivá zmena v právnom postavení fyzickej alebo právnickej osoby. Uvedené\niniciačné oprávnenie žalobcu bolo zachované, o čom svedčí prejednanie jeho návrhu na začatie\ndisciplinárneho konania proti ďalšiemu účastníkovi žalovaným. Avšak výsledok takého uplatnenia\nverejnej moci žalobcu v podobe napadnutého rozhodnutia žalovaného nemožno preskúmať správnym\nsúdom, pretože by sa tým poskytla právna ochrana oprávneniu žalobcu, ktorá mu v súlade s objektívnym\nprávom nepatrí (§ 2, § 177 ods. 1, 2, § 178 ods. 1 SSP). Naopak v tejto súvislosti možno dať za pravdu\nkonštatovaniu ďalšieho účastníka konania, že úlohou správneho súdnictva nie je ochrana „subjektívnych\npráv“ orgánov verejnej moci pred inými orgánmi verejnej moci.\n11. Nič na tom nemení ani argumentácia žalobcu v podanej správnej žalobe nakoľko, ako už\nbolo uvedené, na podanie správnej žaloby je oprávnený len taký účastník disciplinárneho konania,\nktorý sa domáha ochrany svojich subjektívnych práv, na ktorých bol ukrátený. To znamená, že\nsprávnu žalobu nemôže podať akýkoľvek účastník konania, najmä nie ten, ktorý nedisponuje takými\nsubjektívnymi právami, ktoré by mohli byť porušené alebo ohrozené. Prosté postavenie žalobcu\nako účastníka disciplinárneho konania preto nestačí. Žalobcovi nesvedčí aktívna žalobná legitimácia\nani podľa § 177 ods. 2 SSP, pretože tak nestanovuje zákon. Jeho dedukcie a výklady ohľadom\ntohto oprávnenia nezodpovedajú pravidlu podľa citovaného ustanovenia, ktoré nie je možné vykladať\nneprimerane extenzívne, pretože ide o princíp, ktorého normatívne vymedzenie striktne požaduje\nvýslovné oprávnenie zákonom. Právo disciplinárnej iniciatívy, tak ako ho vymedzuje Exekučný poriadok\n(§ 223), obsahovo nezodpovedá súčasnému výslovnému založeniu oprávnenia žalobcu na podanie\nsprávnej žaloby proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie. Žalobcove tvrdenie, že so zohľadnením\njudikatúry ESĽP, (ktorú nekonkretizoval a neindividualizoval na daný prípad, čo správny súd nemôže\nurobiť za neho), ako aj zásady rovnosti zbraní a iných, musí mať minister spravodlivosti v pozícii\núčastníka disciplinárneho konania rovnaké prostriedky ochrany ako disciplinárne obvinený, tak zjavne\nnezodpovedá platnej právnej úprave.\nII.\n12. Sťažovateľ (minister spravodlivosti SR) podal proti rozhodnutiu správneho súdu kasačnú sťažnosť\n(ďalej aj ako „podaná kasačná sťažnosť“ alebo „kasačná sťažnosť žalobcu“), v ktorej sa domáhal, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“) zrušil rozhodnutie správneho súdu a\nvrátil mu vec na ďalšie konanie. Rozhodnutie správneho súdu napadol podanou kasačnou sťažnosťou\nv celom rozsahu z dôvodu podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku - súd\nrozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. j)\nSprávneho súdneho poriadku - podanie bolo nezákonne odmietnuté.\n13. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti poukázal na ustanovenia § 228d ods. 8, § 228d ods. 7\na § 225 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. a skonštatoval, že gramatickým výkladom vyššie citovaných\nustanovení môžeme dospieť k záveru, že podľa Exekučného poriadku je správnu žalobu možné podať\ndo 15 dní od doručenia rozhodnutia disciplinárneho senátu. Keďže rozhodnutie sa doručuje účastníkom\nkonania, z logiky veci vyplýva, že tieto osoby sú teda aj oprávnené na podanie správnej žaloby. Zákon\nteda explicitne neoznačuje osoby oprávnené na podanie správnej žaloby, avšak aplikáciou jazykového\na logického výkladu na zákonný text nesporne dôjdeme k dedukcii, že žalobu je oprávnený podať\núčastník disciplinárneho konania. Nakoľko účastníkom disciplinárneho konania je okrem exekútora aj\n\nnavrhovateľ, ktorým môže byť aj minister spravodlivosti, analogicky sa aktívna legitimácia na podanie\nsprávnej žaloby aplikuje aj na osobu v postavení ministra spravodlivosti.\n14. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenie § 177 ods. 1 a ods. 2 Správneho súdneho poriadku a uviedol,\nže v prípade, ak budeme akceptovať za správnu premisu prezentovanú súdom o tom, že napádané\nrozhodnutie disciplinárnej komisie sa netýka subjektívnych práv fyzickej osoby - ministra spravodlivosti,\ninak povedané, minister spravodlivosti v prípade realizácie verejno-mocenského oprávnenia nemá\nsubjektívne práva, tak z vyššie uvedených dôvodov musíme konštatovať, že správny súd žalobu\nnesprávne právne posúdil, a teda nezákonne odmietol. Správny súd v rozpore so zásadou „iura novit\ncuria“ absolútne opomenul znenie ustanovenia § 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, ktoré\numožňuje podať správnu žalobu prokurátorovi a iným osobitným zákonom oprávneným subjektom aj v\nprípadoch, ak nedošlo k porušeniu subjektívnych práv. Predmetné ustanovenie predstavuje výnimku,\nkeď správna žaloba nesmeruje k ochrane subjektívnych práv.\n15. V posudzovanom prípade Exekučný poriadok v ustanovení § 228d ods. 8 umožňuje podať\núčastníkom disciplinárneho konania správnu žalobu, z čoho je zrejmé, že boli naplnené podmienky\naplikácie ustanovenia § 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (požiadavka subjektu na to\noprávneného zákonom), a teda minister spravodlivosti bol oprávnený prostredníctvom správnej žaloby\nžiadať preskúmanie zákonnosti disciplinárneho rozhodnutia. Sťažovateľ mal zároveň za to, že v prípade,\nak osobu aktívne legitimovanú na podanie správnej žaloby označí osobitný predpis podľa ustanovenia\n§ 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, tak v súlade so zásadou lex specialis derogat legi\ngenerali sa na daný subjekt už neuplatňujú ďalšie podmienky procesnej aktívnej legitimácie stanovené\nv ustanovení § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (účastník pôvodného konania a ukrátenie\nna subjektívnych právach). Prezentovaný výklad sťažovateľa podporuje aj členenie a usporiadanie\njednotlivých zákonných ustanovení, kedy ustanovenie o zákonom splnomocnenom subjekte na podanie\nsprávnej žaloby (§ 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku) hierarchicky predchádza všeobecným\nustanoveniam o žalobnej legitimácii (§ 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). Vzhľadom k\nuvedenému mal správny súd konať s ministrom spravodlivosti ako so žalobcom, bez skúmania ďalších\npodmienok konania vo vzťahu k aktívnej žalobnej legitimácii.\n16. I napriek argumentačnej línii prezentovanej vyššie sťažovateľom, kedy podľa právneho\nnázoru žalobcu v posudzovanom prípade nebolo potrebné preukazovať porušenie alebo ohrozenie\nsubjektívnych práv, je žalobca toho názoru, že minister spravodlivosti v postavení účastníka konania\nv disciplinárnom konaní je aj napriek výkonu svojich verejno-mocenských oprávnení nositeľom\nsubjektívnych práv a povinností. Podľa právnej teórie subjektívne právo je objektívnym právom\ngarantovaná možnosť subjektom práva konať v právnom vzťahu určitým spôsobom. Objektívne\nprávo tak subjektom dáva možnosť realizovať svoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v\nnevyhnutnom prípade ich právne presadiť. Vo svetle uvedeného, ak Exekučný poriadok umožňuje\npodať ministrovi spravodlivosti disciplinárny návrh, je nutné považovať túto možnosť za výkon jeho\nsubjektívneho práva reprezentujúceho právom chránený záujem na riadnom výkone funkcie exekútora\na s tým súvisiacim dodržiavaním zákonnosti, profesijnej etiky a odbornosti výkonu tohto povolania.\nZnamená to, že ak zákon dáva ministrovi spravodlivosti právo disciplinárnej iniciatívy, tak tomuto\nprávu zodpovedá aj náležitá ochrana a možnosť jej uplatnenia v právnom štáte. Uvedené je priamo\ngarantované aj Ústavou Slovenskej republiky, ktorá vo svojom článku 46 ods. 1 dáva záruku, aby sa\nkaždý mohol domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Uvedená ústavná garancia bola\nvšak v danom prípade porušená, keďže správny súd odňal ministrovi spravodlivosti možnosť domáhať\nsa uplatnenia svojho práva v jeho konečnej podobe.\n17. Podľa sťažovateľa je tiež potrebné dodať, že minister spravodlivosti vystupuje v disciplinárnom\nkonaní ako jeden z účastníkov konania a s disciplinárne obvineným nie je vo vzťahu nadriadenosti\nprípadne podriadenosti, a preto by mal mať k dispozícii aj rovnaké procesné prostriedky obrany a\nochrany. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa všeobecné ustanovenia\npredpisov trestného práva aplikujú aj na prípady tzv. správneho trestania (konanie o správnom delikte,\ndisciplinárne konania pred správnym orgánom a. i.). V tom prípade, má aj minister spravodlivosti\nako účastník konania pred disciplinárnym senátom svoje subjektívne práva ako napr. právo na\nrovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania, odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak rozhodnutie\ndisciplinárneho senátu trpí vadami, napr. ak odôvodnenie rozhodnutia disciplinárneho senátu je nejasné\na nezrozumiteľné, nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s\n\npredmetom disciplinárneho konania, opäť je možné hovoriť o porušení subjektívnych práv účastníka\ndisciplinárneho konania.\nIII.\n18. Žalovaný orgán verejnej správy sa k podanej kasačnej sťažnosti napriek výzve súdu nevyjadril.\nIV.\n19. Účastník konania sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril listom z 27. marca 2019 a uviedol, že\npovažuje rozhodnutie správneho súdu za vecne právne, vychádzajúce z platného právneho stavu a\nnavrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.\nV.\n20. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 11 písm. g/ S.s.p.) preskúmal napadnuté\nuznesenie krajského súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 455 S.s.p. a dospel k záveru, že\nkasačná sťažnosť žalobcu (sťažovateľa) nie je dôvodná.\n21. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n22. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n23. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n24. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n25. Podľa § 177 ods. 2 SSP ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor\nalebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.\n26. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako\núčastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu\nverejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.\n27. Podľa § 178 ods. 2 SSP prokurátor môže podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej\nsprávy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak orgán verejnej správy nevyhovel jeho protestu a\nnezrušil ním napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie.\n28. Podľa § 178 ods. 3 SSP zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti\nrozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený\nverejný záujem v oblasti životného prostredia.\n29. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov\nverejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.\n30. Podľa § 194 ods. 2 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach\nsprávneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.\n\n31. Kasačný súd má za to, že zo zbežného porovnania demonštrovanej právnej úpravy možno uzavrieť,\nže posudzované ustanovenia zákona č. 233/1995 Z. z. neobsahujú osobitnú úpravu na podanie správnej\nžaloby v zmysle ustanovenia § 177 ods. 2 in fine SSP. Ide len o všeobecné znenie právnej úpravy,\ntýkajúcej sa možnosti preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy v správnom\nsúdnictve, aká sa vyskytuje aj v iných právnych predpisoch. Nepredstavuje tak lex specialis vo vzťahu\nk všeobecnej úprave aktívnej procesnej legitimácie, ako sa nesprávne domnieva sťažovateľ.\n32. Možno preto uzavrieť, že pre naplnenie znenia § 177 ods. 2 SSP in fine je potrebné, aby bol v\nprávnom predpise uvedený identifikovateľný subjekt, ktorý je na podanie všeobecnej správnej žaloby\noprávnený. Nestačí všeobecná formulácia, že proti rozhodnutiu možno podať správnu žalobu (resp., že\nrozhodnutie je preskúmateľné súdom podľa osobitného predpisu) bez výslovného uvedenia subjektu na\nto oprávneného.\n33. V otázke ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu možno poukázať na doterajšiu ustálenú\nrozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Sži/1/2011, 3Sži/10/2009,\n5Sži/2/2011, 6Sži/2/2011, 5Sži/19/2012, 8Sži/21/2012), ktorá prešla aj následným testom ústavnosti\nviacerými rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 166/2011, IV. ÚS 143/2012,\nIV. ÚS 242/2011, II. ÚS 259/2011, IV. ÚS 228/2011). Išlo o rozhodnutia týkajúce sa správnej žaloby,\nktorú podal subjekt, ktorý podal návrh na prejednanie priestupku. Čiže ide o obdobný subjekt, ako je v\nprejednávanom prípade, a teda navrhovateľ disciplinárneho konania, a preto je táto ustálená judikatúra\nanalogicky aplikovateľná aj na prejednávaný prípad. Pre úplnosť kasačný súd v nasledujúcom bode\ncituje aj doktrinálne závery pre oblasť správneho súdnictva.\n34. Podľa názoru kasačného súdu tak správny súd svojím postupom naplnil všetky princípy správneho\nsúdneho konania, rozhodoval v súlade s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou.\n35. Nositeľom subjektívnych práv je konkrétna fyzická alebo právnická osoba a nie funkcia ministra\nspravodlivosti, preto sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľa, že bol ukrátený na jeho subjektívnych\nprávach. Predmetom tohto súdneho konania nebolo to, či ministerka spravodlivosti vykonáva svoju\nprávomoc, či je vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti s exekútormi, otázky dozoru, či dohľadu, ale to\nči má na podanie takejto žaloby aktívnu procesnú legitimáciu. Zásady správneho trestania vyplývajúce\nz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré poukazuje žalobca sa týkajú predovšetkým\nosoby obvineného. Právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania, odôvodnenie rozhodnutia však\nboli dodržané, keďže žalobcovi boli dané na vedomie všetky podania druhého účastníka konania, mal\nk dispozícii všetky zákonom stanovené prostriedky v predmetnom konaní a rozhodnutie správneho\nsúdu bolo riadne odôvodnené. To, že sa s ním žalobca nestotožňuje neznamená, že nebolo vydané\nv súlade so zákonom. Argumentácia správneho súdu o nedostatku aktívnej procesnej legitimácie\nministra spravodlivosti sa nezakladala na jeho verejno-mocenskom postavení, ale tom, že napadnutým\ndisciplinárnym rozhodnutím nebol ukrátený na svojich subjektívnych právach, tak ako je to v prípade\nnavrhovateľa priestupkového konania, ktorý tiež nemá aktívnu procesnú legitimáciu na podanie správnej\nžaloby voči rozhodnutiu o priestupku a na tom, že podľa ustanovenia § 177 ods. 2 Správneho súdneho\nporiadku nie je osobitným subjektom na podanie správnej žaloby.\n36. Na základe vyššie uvedeného námietky žalobcu v podanej kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný\nsúd ako nedôvodné, a preto kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu proti uzneseniu správneho súd\npodľa ustanovenia § 461 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol.\n37. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý\nnemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania voči žalovanému\norgánu verejnej správy nepriznal (ustanovenie § 467 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení s\nustanovením § 167 ods. 1 SSP a contrario). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na\nnáhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať (ustanovenie §\n467 ods. 1 SSP v spojení s ustanovením § 168 SSP).\n38. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01. mája 2011).\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "24S/78/2018", "guid": "93a322eb-7dce-4f87-afb2-3d7a217c7260:e4b2b56a-0f7e-476d-9c05-a7a170a00514", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}