{"guid": "75accbdb-de08-4908-bc69-cb114870245c:efd745b4-a846-46b9-962a-b6b1bcc06e26", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5906200762.4", "spisova_znacka": "3Cdo/42/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/42/2020 z 9. 9. 2021", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. septembra 2021, sp. zn. 3Cdo/42/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:5906200762.4", "identifikacne_cislo": "5906200762", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "datum_vydania": "2021-09-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo", "Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné", "Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam", "Vydržanie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130", "nazov": "§ 130 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-35.odsek-2", "nazov": "§ 35 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-35.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "nazov": "§ 455 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-455"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-438.odsek-2", "nazov": "§ 438 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-438.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-438"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-161.odsek-2", "nazov": "§ 161 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-161.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-161"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-130", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-35", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-455", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-438", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-161"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/efd745b4-a846-46b9-962a-b6b1bcc06e26", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5906200762.4", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:5906200762.4", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:5906200762.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Cdo/42/2020\n5906200762\n09. 09. 2021\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2021:5906200762.4\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ B.. O. K., bývajúceho v V. C., Q. A. XXXX/\nXX, 2/ M.. A. K., bývajúceho v J. X, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. ŠKERDA, s.r.o.,\nso sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1727/49, proti žalovaným 1/ B. K., 2/ Z. K., obaja bývajúci\nv C. XX, 3/ spoločnosti M.. T. F., A.. A. P..U.., so sídlom v V. C., Q. A. XXXX, IČO: 36 428 574,\n4/ M.. B. K., 5/ M.. A. K., obaja bývajúci v C. XX, žalovaní 1/, 2/, 4/, 5/ zastúpení JUDr. Katarínou\nJuričkovou, advokátkou v Bratislave, Drieňová 14, o určenie práva vydržaním a zriadenie vecného\nbremena, vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 4 C 33/2006, o dovolaní žalobcov 1/\na 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. mája 2019 sp. zn. 14 Co 44/2019 v spojení\ns dopĺňacím rozsudkom z 15. októbra 2019 sp. zn. 17 Co 142/2019 a o dovolaní žalovaných 1/, 2/,\n4, 5/ proti dopĺňacemu rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. októbra 2019 sp. zn. 17 Co\n142/2019, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalobcov 1/ a 2/ o d m i e t a.\nKonanie o dovolaní žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/ z a s t a v u j e.\nStranám sporu náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Ružomberok (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) čiastočným rozsudkom\nzo 17. marca 2016 č. k. 4 C 33/2006 - 1017 určil, že v prospech vlastníkov nehnuteľností v katastrálnom\núzemí V. C. zapísaných a/ na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela č. XXX/X - záhrady vo výmere\n1112 m2, parcela č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 24 m2, parcela č. XXX/X záhrady vo výmere 66 m2, parcela č. XXX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 366 m2, b/ na\nliste vlastníctva č. XXXX ako parcela č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 26 m2 a\nako stavba garáže bez súpisného čísla na parcele č. XXX/X, existuje právo zodpovedajúce vecnému\nbremenu, ktoré pozostáva z ich práva prechádzať po častiach nehnuteľností v katastrálnom území\nV. C. zapísaných a/ na liste vlastníctva XXXX ako parcela č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria\nvo výmere č. 248 m2, b/ na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela č. XXX/X - zastavané plochy\na nádvoria vo výmere 727 m2 a c/ na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela č. XXX/X - ostatné\nplochy vo výmere 741 m2, ktoré sú vyznačené červenými bodkočiarkami na geometrickom pláne T..\nO. C., znalca z odboru geodézie a kartografie, ktorý tento plán vyhotovil 8. augusta 2009 pod č.\nXC-XXX-XX/XXXX (ďalej len „sporná časť nehnuteľností“), a to pešo, príručnými vozíkmi, detskými\nkočíkmi, bicyklami, jednostopovými motorovými vozidlami, osobnými motorovými vozidlami, traktormi\na nákladnými motorovými vozidlami. V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 151o ods. 1\nObčianskeho zákonníka v znení od 1. januára 1992 v spojení s § 134, § 129, § 130, § 872 Občianskeho\nzákonníka v tomto znení mal preukázané, že keď pôvodní žalobcovia (M.. Q. K. a M. K.) v roku 1964\nkúpili v V. C. rodinný dom so súpisným č. XXXX spolu s pozemkom (parcelami č. XXX a XXX), nebola\nk nim vybudovaná prístupová komunikácia umožňujúca vjazd motorovým vozidlom. V roku 1970 sa\n\npreto dohodli s vtedajším riaditeľom OÚNZ v Dolnom Kubíne M.. Z. M., že na svoje náklady môžu\ncez areál nemocnice vybudovať prístupovú komunikáciu k nehnuteľnostiam v ich vlastníctve, ktorú\npotom môžu trvale užívať. Spornú časť nehnuteľností takto užívali bez akéhokoľvek obmedzenia a\nrušenia až do 24. júna 2005 a s určitými obmedzeniami do konca júla 2005. Vzhľadom na to, že\nžalovaní 1/ a 2/ bránia žalobcom vo využívaní spornej časti nehnuteľností (zamykajú bránu pri vstupe\nna parcelu č. XXX/X, na parcele č. XXX/X parkujú vozidlami a uskladnili tam aj stavebný a iný materiál),\nsa žalobcovia 1/ a 2/ (navyše, ale len) voči žalovaným 1/ a 2/ domáhali tiež odstránenia prekážok a\nuloženia povinnosti strpieť výkon práva zodpovedajúceho popísanému vecnému bremenu. So zreteľom\nna dlhodobý, nikým nerušený a dobromyseľný výkon práva prechodu cez spornú časť nehnuteľností\nsúd prvej inštancie dospel k záveru, že pôvodní žalobcovia mohli k 1. januáru 1992 nadobudnúť právo\nvecného bremena (prechodu a prejazdu po spornej časti nehnuteľností), pokiaľ ho do uvedeného dňa\nvykonávali od marca 1970 na základe oprávnenej držby. Splnenie ostatných podmienok vydržania, a\nto spôsobilosť predmetu vydržania a uplynutie potrebnej vydržacej doby, neboli medzi stranami sporné.\nPokiaľ žalovaní namietali, že súhlas riaditeľa OÚNZ bol daný M.. Q. K. len ako riaditeľovi nemocnice, súd\nsa s nimi nestotožnil, lebo právo prechodu bolo využívané aj vtedy, keď už nebol riaditeľom nemocnice.\nK otázke hodnotenia dobromyseľnosti držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu súd prvej\ninštancie uviedol, že zohľadnil aj následné správanie sa vlastníkov dotknutých nehnuteľností. Dospel\nk záveru, že všetky zistené skutočnosti týkajúce sa prechádzania žalobcov cez predmetný areál mohli\ndôvodne viesť k vnútornému presvedčeniu pôvodných žalobcov, že im právo prechodu cez spornú časť\nnehnuteľností patrí. Z týchto dôvodov nemal súd prvej inštancie žiadne pochybnosti o ich dobrej viere\npretrvávajúcej od apríla 1970 až do 1. januára 1992. V závere rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že o\nnadväzujúcich petitoch žaloby (pokiaľ išlo o uloženie povinnosti žalovaným odovzdať kľúče od vstupnej\nbrány, odstránenie uskladneného materiálu a uloženie povinnosti strpieť výkon práva zodpovedajúceho\nvecnému bremenu) rozhodne po právoplatnosti čiastočného rozsudku.\n2. Okresný súd uznesením z 8. apríla 2016 č. k. 4 C 33/2006 - 1004 nariadil neodkladné opatrenie,\nktorým I. uložil žalovaným 1/, 2/, 4/, 5/ povinnosť strpieť prechod syna žalobcu 1/ maloletého M. K.,\nnarodeného XX. B. XXXX, a to pešo po nehnuteľnostiach presne špecifikovaných vo výroku uznesenia\nokresného súdu a to v rozsahu zodpovedajúcom ploche vyznačenej bodkočiarkami na geometrickom\npláne T.. O. C.Š., znalca z odboru geodézie a kartografie, vyhotovenom dňa 18. augusta 2009, tvoriaceho\nneoddeliteľnú súčasť uznesenia, s tým, že v danej veci predbežné opatrenie zanikne najneskôr\nprávoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia na povolenie užívania chodníka, ktorý bude vybudovaný\npri opornom múre popri nehnuteľnostiach žalobcov a žalovaných s napojením na už existujúci chodník\npri kruhovom objazde pri Gymnáziu P.O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne; II. uložil žalovaným 1/, 2/,\n4/, 5/ povinnosť strpieť prejazd žalobcu 1/ osobným motorovým vozidlom presne špecifikovaným vo\nvýroku maximálne 1 krát denne tam a späť v čase od 7.30 do 8.30 hod. a od 16.00 do 18.00 hod.\npo nehnuteľnostiach špecifikovaných vo výroku uznesenia na ploche zodpovedajúcej a vyznačenej\nbodkočiarkami na geometrickom pláne T.. O. C., znalca z odboru geodézie a kartografie, vyhotovenom\ndňa 18. augusta 2009, tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť uznesenia; III. uložil žalovaným 1/, 2/, 4/, 5/\npovinnosť strpieť prejazd mechanizmov po špecifikovaných nehnuteľnostiach v rozsahu potrebnom pre\ndovoz materiálu na výstavbu dreveného prístrešku a na vykonanie zemných prác na parc. KN - C č.\nXXX/X k. ú. V. C. potrebných pre prípravu pozemku na výstavbu dreveného prístrešku pri existujúcej\ngaráži bez súpisného čísla na parc. KN - C č. XXX/X k. ú. V. C. a na odvoz prebytočnej zeminy, s\ntým, že súd uložil žalobcovi 1/ povinnosť o zamýšľanom prechode mechanizmov za účelom výstavby\nprístrešku a urobenia potrebných terénnych prác a úprav vopred informovať žalovaného 1/ minimálne\nSMS správou alebo e-mailom najmenej 24 hodín pred zamýšľaným prechodom mechanizmov s tým, že\nmaximálny počet prejazdov inými ako osobnými motorovými vozidlami v súvislosti s výstavbou prístrešku\na realizáciu potrebných terénnych úprav je 6 prejazdov tam a späť; IV. uložil žalovaným 1/, 2/, 4/, 5/\npovinnosť v lehote 15 dní od nariadenia predbežného opatrenia odstrániť prekážky (veci, stavebný\nmateriál a oplotenie) v časti, pokiaľ tieto zasahujú do plochy parciel špecifikovaných vo výrokovej časti\nuznesenia. Takto nariadené neodkladné opatrenie (v čase jeho nariadenia predbežné opatrenie) bolo\npotvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. júna 2016 sp. zn. 14 Co 312/2016.\n3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/\npo zrušení a vrátení veci uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. októbra 2018\nsp. zn. 3 Cdo 37/2018 v poradí druhým rozsudkom z 28. mája 2019 sp. zn. 14 Co 44/2019 v\nspojení s dopĺňacím rozsudkom súdu z 15. októbra 2019 sp. zn. 17 Co 142/2019 I. konanie o návrhu\nžalobcov 1/ a 2/ na prerušenie konania zastavil; II. čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým\n\nurčil existenciu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v rozsahu špecifikovanom vo výroku tohto\nrozsudku, zmenil podľa § 388 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“)\ntak, že žalobu v tejto časti zamietol; III. uznesenie Okresného súdu Ružomberok z 8. apríla 2016 č. k.\n4 C 33/2006 - 1004 vo výrokoch II., III. a IV. ponechal v platnosti do právoplatného skončenia konania\nOkresného súdu Ružomberok vedeného pod sp. zn. 4 C 33/2006. V odôvodnení svojho rozhodnutia\nkonštatoval náležité zistenie skutkového stavu veci súdom prvej inštancie, ako aj riadne a dostatočne\nargumentačne presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom však s poukazom\nna viazanosť právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16.\noktóbra 2018 sp. zn. 3 Cdo 37/2018 považoval za zásadné zodpovedanie otázky, či žalobcovia (ich\nprávni predchodcovia) mohli byť dobromyseľní v tom, že prechádzaním cez spornú časť nehnuteľností\nvykonávajú právo zodpovedajúce vecnému bremenu a teda, či žalobcovia (ich právni predchodcovia)\nmohli vydržaním nadobudnúť nimi tvrdené právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Ako odvolací súd\nďalej uviedol, v danom prípade mal byť tvrdeným titulom právneho predchodcu žalobcov do držby\npráva zodpovedajúceho vecnému bremenu vo vzťahu k sporenej časti nehnuteľností najskôr ústny\na potom aj písomný súhlas M.. Z. M., vtedajšieho riaditeľa OÚNZ v Dolnom Kubíne, obsiahnutý v\nliste z 5. novembra 1970 nasledovného znenia: „Na základe vašej žiadosti súhlasím, aby ste s vaším\nosobným motorovým vozidlo prechádzali cez areál starej nemocnice v Dolnom Kubíne.“ S poukazom\nna § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka odvolací súd konštatoval, že aby určitý právny úkon mohol\nbyť vykladaný tak, že sa ním zriaďuje vecné bremeno, malo by z neho vyplývať, že sa zriaďuje vecné\n(nie iné) právo, ktoré je časovo neobmedzené a zaťažuje nehnuteľnosť, ktorej sa tento úkon týka, v\ndanom prípade však z predmetného listu nevyplýva, že by v ňom prejavená vôľa smerovala k zriadeniu\nvecného bremena. Podľa názoru odvolacieho súdu, právo prechodu podľa § 495 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka v znení účinnom od 1. apríla 1964 do 31. marca 1983 nemohlo byť zmluvne zriadené ako\nvecné právo (právo zodpovedajúce vecnému bremenu) a pokiaľ vtedajší právny poriadok nepripúšťal\nzmluvné zriadenie vecného bremena, pôvodní žalobcovia nemali objektívny dôvod nadobudnúť vnútorné\npresvedčenie, že na základe listu sú oprávnení vykonávať právo zodpovedajúce vecnému bremenu a\nak takéto presvedčenie napriek tomu mali, išlo u nich jednoznačne o právny omyl neospravedlniteľný.\nAni Občiansky zákonník v znení účinnom od 1. apríla 1983 do 31. decembra 1991 nedával v tomto\nobdobí žiadny podklad pre vnútorné presvedčenie pôvodných žalobcov, že právo prechodu (prejazdu)\ncez spornú časť nehnuteľností vykonávajú na podklade listom zriadeného vecného bremena. List\naj naďalej nemohol byť považovaný za relevantný titul vstupu pôvodných žalobcov do držby práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu prechodu a prejazdu cez spornú časť nehnuteľností. Započítanie\ndoby držby v zmysle § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka neprichádzalo v prípade pôvodných\nžalobcov do úvahy preto, lebo ich držba (čo do práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) nemohla\nbyť oprávnená. Preto v tejto súvislosti odvolací súd uzavrel, že napriek tomu, že 1. januárom 1992\nodpadli v zásade všetky predchádzajúce obmedzenia vydržania (aj vydržania práva zodpovedajúceho\nvecnému bremenu), nič to nezmenilo na tom, že držba pôvodných držba nemohla byť od počiatku\ndobromyseľná, pretože list (resp. iná písomnosť identického obsahu) nebol za rovnakých okolností\nobjektívne spôsobilý vyvolať takéto vnútorné presvedčenie ani u žiadneho iného subjektu a na tomto\nkonštatovaní nič nezmenia individuálne okolnosti, za ktorých pôvodní žalobcovia svojpomocne upravili\npríjazdovú komunikáciu, pričom podobne štatutárny zástupca organizácie spravujúci areál nemocnice\nnemohol pri rokovaní o žiadosti právneho predchodcu žalobcov navodzovať dojem, že svojím súhlasom\nzriaďuje vecné bremeno. Preto odvolací súd dospel k záveru, že ani v zmysle prechodného ustanovenia\n§ 868 ods. 1 Občianskeho zákonníka k úpravám účinným od 1. januára 1992 pôvodní žalobcovia nemali\nobjektívny dôvod byť subjektívne presvedčení, že sú dobromyseľní držitelia práva vyplývajúceho z\nvecného bremena, obsahom ktorého je ich právo prechodu a prejazdu cez spornú časť nehnuteľností\na preto právo zodpovedajúce vecnému bremenu nenadobudli ani 1. januárom 1992. Odvolací súd tak,\nviazaný právne záväzným názorom dovolacieho súdu obsiahnutým v jeho uznesení zo 16. októbra 2018\nsp. zn. 3 Cdo 37/2018 a s poukazom na dôvody a právne závery v ňom obsiahnuté potom konštatoval,\nže pokiaľ súd prvej inštancie v danom prípade založil svoje rozhodnutie na závere, podľa ktorého aj len\nsúhlas niekdajšieho štatutárneho orgánu organizácie spravujúcej majetok štátu (a po ňom nasledujúce\ndlhodobé a nerušené prechádzanie cez spornú časť nehnuteľností) postačoval pre prijatie záveru, že\nprávni predchodcovia žalobcov vstúpili v roku 1970 do držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu\na že toto právo vydržali k 1. januáru 1992, tento záver súdu nemožno považovať za správny a súladný\ns konštantnou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorú v danom prípade prezentujú rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 110/2010, 7 M Cdo 4/2013 a 4 Cdo 361/2012, hoci mu je známa\naj judikatúra dovolacieho súdu sp. zn. 6 Cdo 271/2014, 6 Cdo 362/2014 a R 44/1996, čo sa týka\nposudzovania dobromyseľnosti držiteľa aj z hľadiska jeho konania v právnom omyle. Keďže potom\n\nneboli naplnené zákonné podmienky vydržania tvrdeného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,\nodvolací súd pri viazanosti správne a dostatočne zisteným skutkovým stavom a vysloveným právnym\nnázorom dovolacieho súdu čiastočný rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu v tejto časti zamietol,\npričom vyslovil názor, že v ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie meritórne rozhodnúť o\nďalších petitoch pripustenej zmeny žaloby obsiahnutej vo výrokoch II., III., IV. a V. uznesenia Okresného\nsúdu Ružomberok z 10. decembra 2018 č. k. 4 C 33/2006 - 1391. Záverom ohľadne návrhu žalobcov\n1/ a 2/ na prerušenie konania pred odvolacím súdom, a to až do právoplatného skončenia konania pred\nÚstavným súdom Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcov z 22. januára 2019, keďže tento\nnávrh zobrali žalobcovia späť s poukazom na vydanie rozhodnutia o tejto ústavnej sťažnosti uznesením\nzo 7. februára 2019 sp. zn. IV. ÚS 69/2019, odvolací súd rozhodol podľa § 162 ods. 1 písm. a/, § 164,\nčl. 4 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 145 ods. 1 C.s.p. Zároveň odvolací súd na návrh žalovaných 1/,\n2/, 4/ a 5/ dopĺňacím rozsudkom podľa § 333, § 334, § 335 ods. 3, § 225 ods. 1, 2, 3 C.s.p. doplnil svoj\nrozsudok o tretí výrok, ktorým ponechal v platnosti neodkladné opatrenie vo vymedzených výrokoch a\nto z dôvodu, že za daného stavu konania a následného rozhodovania súdu o žalobe v časti o zriadenie\npráva vecného bremena je namieste ponechať nariadené predbežné/neodkladné opatrenie naďalej v\nplatnosti, nakoľko dôvody, pre ktoré bolo nariadené toto neodkladné opatrenie, naďalej trvajú. V tejto\nsúvislosti odvolací súd poznamenal, že v časti výroku I. toto nariadené neodkladné opatrenie zaniklo,\nnakoľko jeho trvanie bolo viazané časovo na splnenie konkrétnej právne významnej skutočnosti, ktorá\nnastala už v roku 2016.\n4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti II. výroku, ktorým čiastočný rozsudok súdu prvej\ninštancie, ktorým určil existenciu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v rozsahu špecifikovanom\nvo výroku tohto rozsudku, zmenil tak, že žalobu zamietol, podali žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej aj „dovolatelia\n1/2“) dovolanie s tým, že súdy im nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovali\nim patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces (§\n420 písm. f/ C.s.p.) a zároveň napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej\notázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.). Ako dovolatelia\nuviedli, v napadnutom rozsudku odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s ich podaním z\n5. apríla 2019, ktorým okrem iného odkázali na obsah nimi podanej ústavnej sťažnosti, hoci sa o ich\npodaní odvolací súd výslovne zmienil vo svojom odôvodnení s konštatovaním, že nie je v kompetencii\nodvolacieho súdu sa vyjadrovať a vysporiadať sa s dôvodmi uvádzanými v ústavnej sťažnosti. Ďalej,\npodľa názoru dovolateľov, odvolacím súdom v predchádzajúcom potvrdzujúcom rozsudku a aj dovolacím\nsúdom v dovolacom rozsudku posudzovaný obsah listu z 5. novembra 1970 slúžil len ako doklad\npreukazujúci (a aj to nie dokonale) časť obsahu ústnej dohody uzatvorenej pôvodným žalobcom 1/\nso štatutárnym zástupcom správcu ňou dotknutého majetku štátu s vedomím a súhlasom pôvodnej\nžalovanej 2/, pričom k tejto ústnej dohode ako titulu vstupu pôvodných žalobcov 1/ a 2/ odvolací súd ani\nteraz v dovolaním napadnutom rozsudku nezaujal žiadny záver, hoci ide o relevantnú, doslova kľúčovú\nskutkovú otázku pre právne posúdenie žalobcami uplatňovaného práva, ktorého existenciu žiadali\ndeklarovať. Dovolatelia zároveň vyslovili názor, že odvolacím súdom bola riešená právna otázka, ktorá je\ndovolacím súdom riešená rozdielne, a poukázali na rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 110/2010, 7 MCdo 4/2013\na 4 Cdo 361/2012, v zmysle ktorých odvolací súd rozhodol, a zároveň na rozhodnutia sp. zn. 6 Cdo\n271/2014, 3 Cdo 117/1994 (R 44/1996), 6 Cdo 362/2014 a 6 Cdo 66/2010, ktoré s poukazom na nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015 - 46 predstavujú\ndve skupiny rozhodnutí s navzájom protichodnými právnymi názormi. Preto boli dovolatelia toho názoru,\nže rozhodnutím odvolacieho súdu v spojení s preň právne záväzným rozhodnutím dovolacieho súdu\nnedošlo k aplikácii takého výkladu § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý by bol ústavne konformný,\npodporujúcim zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby výkonu práva\npôvodnými žalobcami ako oprávnenými držiteľmi prechodu a prejazdu cez dotknuté nehnuteľnosti, ktoré\nteraz vlastnia žalovaní, pretože ich výklad § 130 v spojení s § 151o ods. 1 a § 134 Občianskeho\nzákonníka je neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania\na teda z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľný. Preto dovolatelia navrhli dovolaním napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne zmeniť a potvrdiť čiastočný\nrozsudok súdu prvej inštancie.\n5. Žalovaní 1/, 2/, 4/ a 5/ sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcov 1/ a 2/ v celom rozsahu stotožnili\ns odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu s tým, že zdôraznili prípustnosť zmluvného zriadenia práva\nprechodu alebo prejazdu cez určitú nehnuteľnosť iba v obligačnom vzťahu a nemožnosť jeho zmluvného\nzriadenia ako vecné právo (právo zodpovedajúce vecnému bremenu) v uvedenom období. Preto boli\n\ntoho názoru, že pokiaľ právny poriadok nepripúšťal zmluvné zriadenie vecného bremena, pôvodní\nžalobcovia nemali objektívny dôvod nadobudnú vnútorné presvedčenie, že na základe listu sú oprávnení\nvykonávať právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Na základe uvedeného navrhli dovolanie žalobcov\n1/ a 2/ odmietnuť.\n6. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v znení jeho dopĺňacieho rozsudku v časti III. výroku,\nktorým uznesenie Okresného súdu Ružomberok z 8. apríla 2016 č. k. 4 C 33/2006 - 1004 vo výrokoch\nII., III. a IV. ponechal v platnosti do právoplatného skončenia konania Okresného súdu Ružomberok\nvedeného pod sp. zn. 4 C 33/2006, podali žalovaní 1/, 2/, 4/ a 5/ (ďalej aj „dovolatelia 1/, 2/, 4/ a\n5/“) dovolanie s tým, že súdy im nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovali im\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.\nf/ C.s.p.) a zároveň, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky,\npri ktorej riešení sa súdy nižších inštancií odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\n(§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.). Podľa žalovaných 1/, 2/, 4/, a 5/ právny záver odvolacieho súdu, že\nnaďalej trvajú dôvody, pre ktoré bolo neodkladné opatrenie nariadené a nie sú tak splnené zákonné\npodmienky pre jeho zrušenie, je v príkrom rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho\nsúdu vyjadrenou uznesením zo 16. októbra 2018 sp. zn. 3 Cdo 37/2018, pretože odvolací súd v\nnapadnutom rozsudku bez ďalšieho konštatoval, že v prípade žaloby žalobcov ide o alternatívne petity\na vôbec sa nezaoberal otázkou posúdenia, či ide o alternatívny alebo eventuálny petit. Dovolatelia\n1/, 2/, 4/ a 5/ zastávajú názor, že pokiaľ dovolací súd v uznesení zo 16. októbra 2018 sp. zn. 3 Cdo\n37/2018, ktoré je pre odvolací súd právne záväzné, prijal právny názor, podľa ktorého žalobcovia\nnemohli nadobudnúť vecné bremeno vydržaním, bolo rozhodnuté o prvej eventualite petitu žalobcov,\npričom o druhej eventualite sa už nemá ani rozhodovať, resp. návrh žalobcov v zostávajúcej časti musí\nbyť zamietnutý, z čoho logicky vyplýva, že uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného\n(predbežného) opatrenia malo byť v celom rozsahu zrušené. Dovolatelia 1/, 2/, 4/ a 5/ považovali\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu i nariadené neodkladné opatrenie za arbitrárne a nezákonné a\nďalej namietali nezákonnosť a nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal\nvydaniu predmetného neodkladného opatrenia, pretože uznesenie súdu prvej inštancie bolo žalovaným\ndoručené bez návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a jeho príloh. Petit návrhu na nariadenie\npredbežného opatrenia bol vo svojich dôsledkoch v podstate identický ako návrh vo veci samej a pokiaľ\nbolo tomuto návrhu v celom rozsahu vyhovené, súd prekročil nutnú mieru prejudikovania výsledku v\ntejto právnej veci, čo považujú žalovaní 1/, 2/, 4/ a 5/ za neprípustné, pretože, ak potom došlo k zrušeniu\nčiastočného rozsudku, odpadol akýkoľvek dôvod pre ďalšie trvanie účinkov predbežného opatrenia.\nNavrhli dovolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.\n7. Žalobcovia 1/ a 2/ sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu plne stotožnili so závermi súdov nižších inštancií\na zdôraznili, že súdy nižších inštancií najskôr prioritne rozhodovali o žalobcami uplatnenom nároku\npožadujúcom určiť existenciu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a takýto postup (rozhodovanie\nčiastočným rozsudkom) by nebol možný, ak by mali mať dané výroky charakter (vzájomný vzťah) či\nuž alternatívneho alebo eventuálneho petitu. Preto považovali dovolanie žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/ za\núčelové, pokiaľ títo tvrdili, že ak súd rozhodne podľa prvej eventuality, o druhej už nerozhoduje, že ak\nžalobcovia podľa právneho názoru najvyššieho súdu nemohli nadobudnúť vecné bremeno vydržaním, že\ntým bolo rozhodnuté o prvej eventualite žalobcov a potom o druhej eventualite sa už nemá rozhodovať.\nPodľa žalobcov 1/ a 2/, skutočným problémom pre dovolateľov v skutočnosti nie je namietaný procesný\npostup, ale to, že nebolo ani jedným z týchto súdov rozhodnuté podľa ich predstáv, keďže nariadené\nneodkladné opatrenie ostalo v platnosti. Navrhli dovolanie žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/ ako nedôvodné\nzamietnuť.\n8. Ohľadne dovolania žalobcov 1/ a 2/ Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“\nalebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej\nlehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom, resp. strana spĺňajúca podmienky\nvysokoškolského právnického vzdelania druhého stupňa (§ 429 ods. 1 a § 429 ods. 2 písm. a/ C.s.p.), v\nktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§\n443 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta\nprvá C.s.p.) dovolací súd uvádza nasledovné:\n9. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\n\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nC.s.p.\n10. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n11. Podľa § 421 ods. 1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n12. Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).\n13. Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).\n14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 C.s.p. alebo § 421 C.s.p. v spojení s §\n431 ods. 1 C.s.p. a § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n15. Žalobcovia 1/ a 2/ vyvodzujúc z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. namietali odôvodnenie a\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.\n16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n17. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,\nbod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\n\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n18. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,\nže k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo\n73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie\ndovolateľov - žalobcov 1/ a 2/, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do ich práva\nna spravodlivý proces.\n19. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry\nústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\n(napr. I. ÚS 188/06).\n20. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. V\nodôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových\ntvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili,\nzároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odôvodnenie\nodvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Jeho\nmyšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky rozhodujúce\nskutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z\nodôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový\nstav veci, pričom však v súlade s rozhodnutím dovolacieho súdu zo 16. októbra 2018 sp. zn. 3 Cdo\n37/2018 a viazanosťou jeho právnym názorom, bol na rozdiel od súdu prvej inštancie toho názoru, že z\npredmetného listu, od ktorého žalobcovia 1/ a 2/, resp. ich právni predchodcovia, odvodzovali právny titul\nzriaďujúci vecné bremeno, nevyplýva, že by v ňom prejavená vôľa smerovala k zriadeniu vecného (nie\niného) práva, ktoré je časovo neobmedzené a zaťažuje nehnuteľnosť, ktorej sa tento úkon týka. Zároveň\nje z rozhodnutia odvolacieho súdu jednoznačné, že pokiaľ vtedajší právny poriadok nepripúšťal zmluvné\nzriadenie vecného bremena, nič nedávalo v tomto období podklad pre vnútorné presvedčenie pôvodných\nžalobcov, že právo prechodu (prejazdu) cez spornú časť nehnuteľností vykonávajú na podklade listom\nzriadeného vecného bremena a predmetný list preto nemohol byť považovaný za relevantný titul vstupu\npôvodných žalobcov do držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu prechodu a prejazdu cez\nspornú časť nehnuteľností, pričom podobne štatutárny zástupca organizácie spravujúci areál nemocnice\nnemohol pri rokovaní o žiadosti právneho predchodcu žalobcov navodzovať dojem, že svojím súhlasom\nzriaďuje vecné bremeno. V neposlednom rade je z odôvodnenia dopĺňacieho rozsudku zrejmá potreba\nponechania v platnosti nariadené neodkladné opatrenie vo vymedzených výrokoch za daného stavu\nkonania a následného rozhodovania súdu o žalobe v časti o zriadenie práva vecného bremena, nakoľko\ndôvody, pre ktoré bolo nariadené toto neodkladné opatrenie, naďalej trvajú. Na základe uvedeného\nmožno konštatovať, že súdy pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenuli vziať\ndo úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z uvedeného je\nzrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie\nrozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako\njeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle § 393 C.s.p. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia\n§ 420 písm. f/ C.s.p. nemožno považovať to, že žalobcovia 1/ a 2/ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu\nnestotožňujú\na že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolatelia\n1/ a 2/ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších\ninštancií nesúhlasia a nestotožňujú sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti\ndovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p., pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to,\naby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s\njeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne\nzáväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého\n\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS\n251/03).\n21. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní\nnemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú\n(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné\nna doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom\nkonaní (II. ÚS 78/05).\n22. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ neopodstatnene\nnamietajú, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom im znemožnil uskutočňovať im patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.).\n23. Žalobcovia 1/ a 2/ vyvodzujú prípustnosť svojho dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.\nc/ C.s.p.\n24. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 C.s.p. môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).\nMôže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,\nObchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej\nriešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\n25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na\nzistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl\nsúdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,\nak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho\nale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n26. Najvyšší súd, uvedomujúc si svoje postavenie vrcholného orgánu sústavy všeobecného súdnictva\nSlovenskej republiky, v rámci ktorej je v zásade finálnym interpretom otázok zákonnosti, vysvetľuje v\nďalších častiach odôvodnenia tohto uznesenia najskôr dôvod, pre ktorý považuje správnosť postupu\nodvolacieho súdu, ktorý rešpektoval viazanosť vysloveného právneho názoru najvyššieho súdu (§ 455\nC.s.p.) vysloveného v uznesení zo 16. októbra 2018 sp. zn. 3 Cdo 37/2018.\n27. Podľa § 449 ods. 1 C.s.p. ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší. Ak\ndovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo\nsúdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého\nprávomoci vec patrí (§ 450 C.s.p.). Podľa § 455 C.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená\nna ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom\ndovolacieho súdu.\n28. Podľa § 226 C.s.p. právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a\nzásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia.\n29. Záväznosť rozhodnutia súdu je jeho vlastnosť, v dôsledku ktorej má rozsudok účinky, ktoré založiť\nmá. Právna teória i súdna prax (viď medziiným napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2\nCdo 155/2010) rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu, a to na\njednej strane záväznosť precedenčnú alebo judikatórnu [v inej (než prejednávanej) skutkovo a právne\nobdobnej veci], na druhej strane záväznosť kasačnú alebo inštančnú [v tej istej (priamo prejednávanej)\nveci]. Samozrejme, v určitom prípade môže mať to isté rozhodnutie najvyššieho súdu zároveň účinky\nzáväznosti oboch typov.\n30. Základným znakom precedenčnej záväznosti je, že presahuje judikatórne hranice tej - ktorej\nprejednávanej veci, má všeobecný význam a týka sa bližšie neurčeného okruhu skutkovo a právne\nobdobných prípadov. I keď rozhodnutie najvyššieho súdu v právnom poriadku Slovenskej republiky\n\nnemožno chápať tak, ako je v aglo-americkom právnom systéme vnímaný precedens, predsa len aj jeho\nrozhodnutie predstavuje určité východisko pre rozhodovanie všeobecných súdov Slovenskej republiky v\niných, skutkovo a právne rovnakých alebo obdobných prípadoch. Pre precedenčnú záväznosť je typické\naj to, že pri nej existuje možnosť súdu nižšieho stupňa nepodriadiť sa právnemu názoru vyššieho stupňa\nvtedy, keď - reflektujúc právne závery vyššieho súdu vyslovené v inej právnej veci - náležite v dobrej\nviere vysvetlí svoj právny odklon, predostrie svoje konkurujúce úvahy a začne s rozhodnutím vyššieho\nsúdu (judikátom najvyššieho súdu) zmysluplný právny dialóg, v rámci ktorého polemizuje s právnymi\nnázormi vyššieho súdu a vysvetlí, prečo svoj právny názor považuje za lepšie zodpovedajúci podstate\nprejednávanej veci.\n31. Účinky kasačnej záväznosti sú výrazne iné. Požiadavky na reflektovanie právneho názoru\nnajvyššieho súdu zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho zrušujúcom rozhodnutí sú pri\nnáslednom rozhodovaní odvolacieho súdu výrazne prísnejšie, než v prípade precedenčnej (judikatórnej)\nzáväznosti. Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti\na podriadenosti nižšieho súdu (odvolacieho alebo prvoinštančného) právnym názorom vysloveným\ndovolacím súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť reflektovaná len bezpodmienečným\nrešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu.\n32. V konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu nemá odvolací súd žiadny\npriestor pre úvahy, či bude alebo nebude rešpektovať právny názor najvyššieho súdu.\n33. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je zároveň vykonaním\nústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou.\nRešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí je preto postup\nv súlade s ustanovením § 455 C.s.p., ako aj základným právom strany sporu na súdnu a inú právnu\nochranu.\n34. Organizácia všeobecných súdov je vybudovaná hierarchicky, každý stupeň súdnictva plní jemu\nzákonom určenú úlohu. Táto organizácia musí garantovať naplnenie základného práva účastníka\ncivilného sporového konania na súdnu ochranu. Aby sa tak mohlo stať, musí byť systém všeobecných\nsúdov systémom funkčným. Súdy rôznych stupňov sú späté nielen určitými vnútornými organizačnými\nvzťahmi a ich pravidlami, ale aj požiadavkami vzájomného rešpektu a samozrejmého vnímania autority\nsúdu inštančne vyššieho, lebo len tým môže byť zabezpečená záruka jednoty (a funkčnosti) celého\nsúdneho systému. Akékoľvek prejavy nerešpektovania týchto pravidiel jednotu systému ako celku\nnarúšajú.\n35. Je tiež potrebné zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nemôže byť v každom prípade vydať\nrozhodnutie, ktorým sa konanie končí (viď napríklad § 448, § 449 ods. 1, 2, 3 C.s.p.), pretože dovolací\nsúd nemôže nahradiť v celom rozsahu činnosť odvolacieho súdu alebo súdu prvej inštancie. Zmyslom\nustanovenia § 455 C.s.p. je zabrániť tomu, aby sa odvolací súd dopustil znova po zrušení jeho skoršieho\nrozhodnutia rovnakých pochybení. Bez existencie povinnosti odvolacieho súdu rešpektovať právny\nnázor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa narušil účel dovolacieho konania.\n36. V danom spore najvyšší súd už rozhodol uznesením zo 16. októbra 2018 sp. zn. 3 Cdo 37/2018,\nktorým zrušil v poradí prvé rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a\nrozhodnutie, pričom vec prejednávajúci senát prevzal jeho podstatnú argumentáciu, z ktorej vychádzal.\n37. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí poukázal najskôr na záver vyjadrený v rozhodnutí sp. zn.\n4 Cdo 110/2010, v zmysle ktorého „predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu\nsú totožné s predpokladmi nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva (§ 130, § 134 Občianskeho\nzákonníka). Ako je predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec\npatrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa práva zodpovedajúcemu\nvecnému bremenu je presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží. Toto\npresvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Oprávnený\ndržiteľ práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu musí byť „so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej\nviere, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne\nprešlo. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je v dobrej viere, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba\nzo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či\n\ndržiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu\nod každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,\nže mu takéto právo patrí“.\n38. Najvyšší súd ďalej poukázal na rozhodnutie sp. zn. 7 MCdo 4/2013, v ktorom je konštatované, že\n„oprávnená držba sa musí opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne\nmusí byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa. Len výnimočne sa môže zakladať na\nospravedlniteľnom právnom omyle. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci\nsa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu\nod každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti\nalebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho\nposúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne\nzdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného\na zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný - pri zachovaní obvyklej\nopatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má\nv úmysle urobiť. Okolnosti, ktoré môžu svedčiť o existencii dobrej viery držiteľa sa spravidla spájajú s\nokolnosťami, ktoré sa týkajú právneho titulu uchopenia sa držby“.\n39. Zároveň najvyšší súd poukázal aj na rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 361/2012 konštatujúc, že „judikatúra\nsúdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe\nzmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na\nvšetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá\nObčianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy\no jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci aj keď je\nsubjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje.\nDržba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (1 Cdo\n137/2011).\n40. V danom spore žalobcovia tvrdia, že právnym titulom vydržania nadobudli právo zodpovedajúce\nvecnému bremenu.\n41. Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi\nnevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva. Vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu\npatrí k originálnym spôsobom nadobudnutia tohto vecného práva a pojmovo predstavuje jeho\nnadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom.\nPodmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnená držba trvajúca po\nzákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba (vo všeobecnosti)\npredpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom\nna všetky okolnosti; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera v prípade práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu spočíva v presvedčení držiteľa, že na základe určitého titulu bolo\nzriadené vecné právo (vecné bremeno) a že v takto založenom právnom vzťahu je oprávnený vykonávať\nprávo, ktoré tvorí obsah tohto vzťahu. Dobrá viera predstavuje aj v prípade práva zodpovedajúceho\nvecnému bremenu vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna\ndobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom na všetky okolnosti“. Dobromyseľnosť\noprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom po celý priebeh vydržacej doby.\n42. Vecné bremená patria medzi vecné práva k cudzej veci (iura in re aliena). Obmedzujú vlastníka\nnehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť alebo robiť alebo sa\nniečoho zdržať. Samo takéto obmedzenie vlastníka nehnuteľnej veci nie je ale určujúcim znakom\ninštitútu vecného bremena, lebo predmetné obmedzenie (niečo trpieť, niečoho sa zdržať, niečo konať)\nmôže vyplývať aj z iného dôvodu, napríklad obligačného. Vo všeobecnosti môže byť obsahom práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu aj právo prechádzať cez určitý pozemok, avšak sama skutočnosť,\nže sa niekto správa spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu\n(napríklad prechádza cez cudzí pozemok), ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Faktické\nprechádzanie cez pozemok sa v praxi môže uskutočňovať na základe rôznych právnych titulov (napríklad\nzmluvy o prenájme) ale aj bez právneho titulu.\n\n43. Žalobcami v danom prípade tvrdeným titulom vstupu M.. Q. K. do držby práva zodpovedajúceho\nvecnému bremenu vo vzťahu k spornej časti nehnuteľností mal byť najskôr ústny a potom aj písomný\nsúhlas v liste z 5. novembra 1970 M.. Z. M., vtedajšieho riaditeľa OÚNZ v Dolnom Kubíne, nasledovného\nznenia: „Na základe vašej žiadosti súhlasím, aby ste s vaším osobným motorovým vozidlom prechádzali\ncez areál starej nemocnice v Dolnom Kubíne“ (ďalej len „list“).\n44. V zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen\npodľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto\nvôľa v rozpore s jazykovým prejavom. Uvedené ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu\nmôže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje\nvýkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom,\nže okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne, podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel)\nkonajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv\nvykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov),\nlogickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov\nv štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká\nbola (alebo mohla byť) skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy.\n45. Výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať.\nInterpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže viesť k\nnahradeniu, prípadne zmene už urobených prejavov vôle; interpretácia úkonu smeruje iba k tomu, aby\nbol jeho obsah vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase jeho urobenia.\n46. Aby určitý právny úkon mohol byť vykladaný tak, že sa ním zriaďuje vecné bremeno, malo by z neho\nvyplývať, že sa zriaďuje vecné (nie iné) právo, ktoré je časovo neobmedzené a zaťažuje nehnuteľnosť,\nktorej sa tento úkon týka. V danom prípade z listu nevyplýva, že by v ňom prejavená vôľa smerovala\nk zriadeniu vecného bremena.\n47. Právny poriadok v čase vyhotovenia listu (to znamená Občiansky zákonník v znení od 1. apríla 1964\ndo 31. marca 1983, kedy nadobudla účinnosť novela daná zákonom č. 131/1982 Zb.) uznával jediný\nspôsob vzniku vecných bremien. Podľa § 495 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tomto znení záložné\npráva a vecné bremená môžu vznikať len zo zákona. V uvedenom období teda nemohli vzniknúť vecné\nbremená na základe zmluvy. Zmluvné zriadenie práva prechodu alebo prejazdu cez určitú nehnuteľnosť\nbolo v uvedenom období prípustné, avšak iba v obligačnom vzťahu. Právo prechodu nemohlo byť\nzmluvne zriadené ako vecné právo (právo zodpovedajúce vecnému bremenu).\n48. Pokiaľ vtedajší právny poriadok nepripúšťal zmluvné zriadenie vecného bremena, pôvodní\nžalobcovia nemali objektívny dôvod nadobudnúť vnútorné presvedčenie, že na základe listu sú\noprávnení vykonávať právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Ak toto presvedčenie napriek tomu mali,\nišlo u nich jednoznačne o právny omyl neospravedlniteľný, lebo ustanovenie § 495 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka v znení účinnom v uvedenom období bolo jasné, zrozumiteľné a neumožňovalo viacero\nvýkladov.\n49. Podobne štatutárny zástupca organizácie spravujúci areál nemocnice nemohol pri rokovaní o\nžiadosti právneho predchodcu žalobcov navodzovať dojem, že svojím súhlasom zriaďuje vecné\nbremeno. V čase, keď podľa žaloby mali pôvodní žalobcovia vstúpiť do držby práva vecného\nbremena (prechodu a prejazdu cez spornú časť nehnuteľností), nemohli byť preto pri zachovaní\nobvyklej opatrnosti subjektívne presvedčení, že sú oprávnenými držiteľmi tohto vecného práva. Pre ich\ndomnienku, že im právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží, nebol (objektívne) daný žiadny\ndôvod.\n50. Občiansky zákonník v znení účinnom od 1. apríla 1983 do 31. decembra 1991, kedy nadobudla\núčinnosť jeho novela daná zákonom č. 509/1991 Zb., prelomil predchádzajúcu zásadu, že vecné\nbremená môžu vznikať len zo zákona alebo na základe zákona. V zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho\nzákonníka v uvedenom znení pripúšťalo medziiným zriadenie vecného bremena aj zmluvou a tiež\nnadobudnutie práva zodpovedajúce vecnému bremenu výkonom práva (vydržaním); na účinnosť\nzmluvy, z ktorej sa nadobúdalo právo zodpovedajúce vecným bremenám, bola potrebná jej registrácia\nštátnym notárstvom. Podľa § 135a ods. 3 tohto zákonníka bolo vylúčené vydržanie vlastníctva a aj práva\n\nzodpovedajúceho vecnému bremenu, ak išlo o pozemok v socialistickom vlastníctve alebo pozemok, ku\nktorému mala „socialistická“ organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Podľa prechodného\nustanovenia § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka k úpravám účinným od 1. apríla 1983 platilo, že do\nčasu uvedeného v ustanovení § 135a v znení zákona č. 131/1982 Zb. sa započíta aj čas, po ktorý\nobčan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite\nvykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa\nvšak neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.\n51. Ani Občiansky zákonník v znení účinnom v tomto období nedával žiadny podklad pre vnútorné\npresvedčenie pôvodných žalobcov, že právo prechodu (prejazdu) cez spornú časť nehnuteľností\nvykonávajú na podklade listom zriadeného vecného bremena. List aj naďalej nemohol byť považovaný\nza relevantný titul vstupu pôvodných žalobcov do držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu\nprechodu a prejazdu cez spornú časť nehnuteľností. Započítanie doby držby v zmysle § 865 ods. 3\nObčianskeho zákonníka neprichádzalo v prípade pôvodných žalobcov do úvahy preto, lebo ich držba\n(čo do práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) nemohla byť oprávnená.\n52. Z týchto dôvodov pôvodní žalobcovia ani v uvedenom období nemohli byť pri zachovaní obvyklej\nopatrnosti subjektívne presvedčení, že spornú časť nehnuteľností užívajú ako prechod alebo prejazd\ntitulom práva vyplývajúceho z vecného bremena - nemali objektívny dôvod vychádzať z predpokladu,\nže prechádzaním cez spornú časť nehnuteľností realizujú právo, ktoré je obsahom zriadeného vecného\nbremena.\n53. Občiansky zákonník v znení od 1. januára 1992, kedy nadobudla účinnosť jeho novela daná\nzákonom č. 509/1991 Zb., v § 151o ustanovil, že vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na\nzáklade závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím\npríslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť\ntiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva\nzodpovedajúceho vecným bremenám je potrebná registrácia štátnym notárstvom (v súčasnosti vklad\ndo katastra nehnuteľností).\n54. Občiansky zákonník v uvedenom znení priniesol podstatnú zmenu aj čo do úpravy vydržania. Dňom\n1. januára 1992 mohol nadobudnúť vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu ten, kto mal\ntoto právo v oprávnenej držbe nepretržite po dobu desať rokov pred týmto dňom. Od uvedeného dňa vo\nvšeobecnosti platí, že do doby, po ktorú mal oprávnený držiteľ vec v držbe, treba pre účely vydržania\nzapočítať aj dobu, po ktorú držal vec (právo) pred 1. januárom 1992.\n55. V danom prípade sa vyššie uvedené všeobecné konštatovanie netýka pôvodných žalobcov. Napriek\ntomu, že 1. januárom 1992 odpadli v zásade všetky predchádzajúce obmedzenia vydržania (aj vydržania\npráva zodpovedajúceho vecnému bremenu), nič to nezmenilo na tom, že ich držba nemohla byť od\npočiatku dobromyseľná. Tak, ako v prípade subjektu tvrdiaceho, že právnym titulom vydržania nadobudol\nvlastníctvo nehnuteľnosti, je nevyhnutnou podmienkou existencia titulu objektívne spôsobilého vyvolať\nvnútorné presvedčenie držiteľa, že nehnuteľnosť mu patrí ako vlastníkovi (že vykonáva oprávnenia\nvlastníka), zostáva aj v prípade subjektu tvrdiaceho, že právnym titulom vydržania nadobudol právo\nzodpovedajúce vecnému bremenu, nevyhnutnou podmienkou existencia takého (aspoň domnelého)\ntitulu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať vnútorné presvedčenie držiteľa, že určité právo (napríklad\nprechodu a prejazdu) vykonáva ako oprávnený z vecného bremena. Existencia takého titulu nebola\npreukázaná. Podľa názoru dovolacieho súdu by list (resp. iná písomnosť identického obsahu) nebol za\nrovnakých okolností objektívne spôsobilý vyvolať takéto vnútorné presvedčenie ani u žiadneho iného\nsubjektu. Na tomto konštatovaní nič nemenia individuálne okolnosti, za ktorých pôvodní žalobcovia\nsvojpomocne upravili príjazdovú komunikáciu.\n56. Podľa prechodného ustanovenia § 868 ods. 1 Občianskeho zákonníka k úpravám účinným od 1.\njanuára 1992 platí, že pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj\nprávne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich\nvzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Pôvodní žalobcovia\n1. januárom 1992 nemali objektívny dôvod byť subjektívne v presvedčení, že sú dobromyseľní držitelia\npráva vyplývajúceho z vecného bremena, obsahom ktorého je ich právo prechodu a prejazdu cez spornú\nčasť nehnuteľností. So zreteľom na to, že „podľa doterajších predpisov“ nemohli byť dobromyseľnými\n\ndržiteľmi, dospel najvyšší súd k záveru, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu nenadobudli ani\n1. januárom 1992.\n57. Záverom najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zo 16. októbra 2018 sp. zn. 3 Cdo 37/2018 na\nzáklade vyššie citovaných rozhodnutí dovolacieho súdu nepovažoval za správny záver súdov nižších\ninštancií, že aj len súhlas niekdajšieho štatutárneho orgánu organizácie spravujúcej majetok štátu (a\npo ňom nasledujúce dlhodobé a nerušené prechádzanie cez spornú časť nehnuteľností) postačoval pre\nprijatie záveru, že právni predchodcovia žalobcov vstúpili v roku 1970 do držby práva zodpovedajúceho\nvecnému bremenu a že toto právo vydržali k 1. januáru 1992.\n58. Vec prejednávajúci senát považuje vyššie vyslovený záver najvyššieho súdu za prijateľný a nevidí\ndôvod na odklon od neho a považuje ho za plne aktuálny a aplikovateľný aj naďalej na posudzovaný\nspor. Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ v dovolaní nedôvodne tvrdia,\nže ich dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.\n59. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcov 1/ a 2/ odmietol podľa § 447 písm. c/\nC.s.p. ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\n60. Ohľadne dovolania žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/ najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) bez\nnariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.), skúmal najskôr, či sú splnené podmienky pre to, aby dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie mohlo byť podrobené dovolaciemu prieskumu a zistil, že tieto podmienky\nkonania nie sú splnené.\n61. Dovolanie žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/ smeruje proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým\nponechal v platnosti nariadené neodkladné opatrenie do právoplatného skončenia konania vo veci\nsamej. Toto rozhodnutie, i keď je súčasťou rozsudku vo veci samej, nestráca formu uznesenia (§ 392\nC.s.p.).\n62. Podľa § 161 ods. 1 C.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania\nprihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len ,,procesné\npodmienky“). Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý\nnemožno odstrániť, súd konanie zastaví.\n63. Podľa § 334 C.s.p. súd na návrh neodkladné opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo\nnariadené.\n64. Podľa § 335 ods. 3 C.s.p. súd v rozhodnutí, ktorým zamietol žalobu iba v časti alebo ktorým zastavil\nkonanie iba v časti, vysloví, či neodkladné opatrenie zrušuje alebo ponecháva v platnosti, zohľadňujúc\nstav konania vo veci samej.\n65. Podľa § 419 C.s.p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutím odvolacieho súdu sa rozumie rozhodnutie vydané krajským súdom (§ 34 C.s.p.) alebo\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky (v sporoch z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach\npodľa § 31 C.s.p.) v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Dovolaním preto nemožno\nnapadnúť žiadne iné súdne rozhodnutie.\n66. V danom prípade však dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici\nsíce doplnil rozsudok odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie,\no ďalší výrok, ktorým ponechal v platnosti uznesenie Okresného súdu Ružomberok z 8. apríla 2016\nč. k. 4 C 33/2006 - 1004 vo výrokoch II., III. a IV. do právoplatného skončenia konania Okresného\nsúdu Ružomberok vedeného pod sp. zn. 4 C 33/2006, avšak nie ako súd rozhodujúci o odvolaní\nproti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci nariadenia neodkladného opatrenia. Dovolaním je teda\nnapadnuté rozhodnutie iného než odvolacieho súdu, ktoré preto nie je spôsobilým predmetom dovolania\nv zmysle § 419 C.s.p.\n67. Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak patrí do\nprávomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Vzhľadom k tomu najvyšší\n\nsúd konanie o dovolaní dovolateľov - žalovaných 1/, 2/, 4/, a 5/ zastavil (§ 161 ods. 2 C.s.p. v spojení s\n§ 438 ods. 1 C.s.p.) bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.\n68. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 451 ods. 3 C.s.p. v\nspojení s § 255 ods. 1 a 2 C.s.p. zohľadniac pomer úspechu, resp. neúspechu procesných strán.\n69. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}