{"guid": "cf8303ef-ab47-4c6d-b5a5-50d98adb0405:6c8f359b-143b-4d9e-b424-15b51ad764c5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5115236403.1", "spisova_znacka": "1Obdo/41/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/41/2020 z 26. 5. 2021", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. mája 2021, sp. zn. 1Obdo/41/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:5115236403.1", "identifikacne_cislo": "5115236403", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Janečková", "sudca_id": 492, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-miroslava-janeckova-492", "datum_vydania": "2021-05-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383.odsek-2", "nazov": "§ 383 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-383"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309", "nazov": "zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-18e.odsek-1", "nazov": "§ 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-18e.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-18e"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-383", "/SK/ZZ/2009/309#paragraf-4", "/SK/ZZ/2009/309#paragraf-18e"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6c8f359b-143b-4d9e-b424-15b51ad764c5", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5115236403.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:5115236403.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:5115236403.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Obdo/41/2020\n5115236403\n26. 05. 2021\nJUDr. Miroslava Janečková\nECLI:SK:NSSR:2021:5115236403.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy\nJanečkovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Ivici Čelkovej v spore žalobcu RTD, spol.\ns r.o., so sídlom Závodského 49, 010 04 Žilina, IČO: 31 320 473, právne zastúpeného POLÁČEK &\nPARTNERS s.r.o., so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50\n568 124, proti žalovanému 1/ Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47\nŽilina, IČO: 36 442 151 (predchádzajúce obchodné meno žalovaného 1/ - Stredoslovenská energetika\n- Distribúcia, a.s.), právne zastúpenému CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02\nBratislava, IČO: 31 318 495 a žalovanému 2/ Stredoslovenská energetika Holding, a.s., so sídlom Pri\nRajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO: 36 403 008, o plnenie a nahradenie prejavu vôle, o dovolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 14Cob/185/2019-916 z 21. novembra 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 14Cob/185/2019-916 z 21.\nnovembra 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1 Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 18Cb/183/2015-569 zo dňa 25.\noktóbra 2018 v spojení s uznesením č. k. 18Cb/183/2015-887 zo dňa 11. júna 2019 a opravným\nuznesením č. k. 18Cb/183/2015-907 zo dňa 16. augusta 2019 žalobu v celom rozsahu zamietol a\nžalovanému 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi s tým, že o\nvýške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo\nveci samej.\n2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca žiadal,\naby bola žalovanému 1/ uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 8.685,98 Eur a žalovaným spoločne a\nnerozdielne uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 289,52 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8,05%\nročne od 24. apríla 2015. Žalobca nárok odôvodnil tým, že mal v roku 2015 právo na podporu výkupom\nelektriny za tzv. cenu elektriny na straty. Žalovaní však odmietli vyplatiť za elektrinu cenu elektriny na\nstraty a žalobcovi zaplatili len trhovú cenu elektriny, ktorá je nižšia. Suma 289,52 Eur je rozdielom medzi\ntým, za koľko mala byť elektrina žalobcu vykúpená a za koľko ju žalovaný reálne vykúpil, pričom si\nuplatňuje danú sumu len za január 2015. Za tento mesiac mu mala byť vyplatená suma 1.354,94 Eur, ale\nbola vyplatená o 289,52 Eur menej. Voči žalovanému 1/ si uplatnil sumu 8.685,98 Eur ako neposkytnutú\npodporu doplatkom za január 2015.\n3 Okresný súd z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných\nzdrojov v zariadení Fotovoltaickej elektrárne nachádzajúcej sa v Moškovci. Uviedol, že žalobcovi ako\nregulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava (ďalej\naj „URSO“ alebo „Úrad“) bola na roky 2014 až 2026 schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo\nslnečnej energie v zariadení výrobcu, teda žalobcu. Zariadenie výrobcu elektriny bolo uvedené do\nprevádzky dňa 23. mája 2011. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné. Výroba elektriny\nz obnoviteľných zdrojov energie podlieha úprave v zmysle zák. č. 250/2012 Z.z. a je podporovaná\n\ndoplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2026 vo výške 338,595 Eur na megawatthodine v zmysle\nust. § 8 vyhlášky URSO č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike.\nTento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa\nregionálnej distribučnej sústavy, t. j. u žalovaného 1/ a u URSO. Žalobca uviedol, že si uplatňoval danú\npodporu u žalovaného 1/. Žalovaný 1/ listom zo 17. decembra 2014 žalobcovi oznámil, že stratil právo na\nuplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia povinností výrobcu elektriny a teda elektrina ním\nvyrobená sa bude považovať za elektrinu, na ktorú nie je možné uplatniť si právo na podporu. Žalobca\ntrval na tom, že si všetky povinnosti splnil riadne a včas a listom z 08. januára 2015 zaslal žalovanému\n1/ žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát na rok 2015 a zmluvy o doplatku na rok\n2015, avšak zmluvy boli vrátené späť bez ich uzavretia.\n4 Okresný súd poukazoval na nosnú argumentáciu žalobcu, že mu žalovaný 1/ odmieta poskytnúť\npodporu v zmysle zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej\nkombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\naj „zákon č. 309/2009 Z.z.“ alebo „Zákon o podpore OZE“ či „Zákon o podpore“) vo forme doplatku a\nžalovaný 2/ vo forme (pre žalobcu priaznivejšieho) rozdielu medzi dotovanou cenou elektriny na straty\na trhovou cenou, ktorú uhrádzal za dodanú elektrickú energiu v roku 2015 žalobcovi. Obaja žalovaní\nodmietajú žalobcovi poskytnúť podporu na rok 2015 s poukazom na ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore\nOZE, podľa ktorého si nemôže výrobca elektriny uplatniť právo na podporu na nasledujúci kalendárny\nrok v prípade, ak nesplní povinnosti podľa odseku 2. Žalobca sa bránil tým, že uvedená sankcia za\nnesplnenie oznamovacej povinnosti k 15. augustu daného roka na neho nedopadá, keďže bola doplnená\ndo zákona o podpore OZE až jeho novelou - zákonom č. 382/2013 Z.z. a v zmysle jeho (prechodného)\nustanovenia § 18e ods. 1, podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a\npodpory výroby elektriny s vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré\nbolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.\nSúčasne, podľa žalobcu, postačovalo pre splnenie oznamovacej povinnosti, že žalovanému 1/ doručil\n17. januára 2014 žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku,\ncenové rozhodnutie pre roky 2014-2018, potvrdenie o pôvode elektriny a plán dodávky na doplatok a\nstraty. Teda z uvedeného je zrejmá informácia o predpokladanom množstve, ako aj uplatnenie podpory\npre rok 2015 a potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov vydané URSO z 19. decembra\n2011, z týchto podkladov je možné vyvodiť predpoklad, že žalobca mal vôľu si uplatniť dané právo.\nŽalobca sa bránil aj tým, že aj keď v zmysle nálezu ústavného súdu ide o súkromno-právny vzťah, tak\npodľa žalobcu ide o takú sankciu, že ide „o rovinu správneho práva a v takom prípade nie je možné\nuložiť sankciu bez rozhodnutia vo veci samej príslušného orgánu“ - musí ísť o individuálny správny akt\na nie akési strohé oznámenie.\n5 Okresný súd prijal záver o neopodstatnenosti žaloby, predovšetkým s poukazom na nosné závery\nÚstavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017, ako aj s ohľadom na\nskutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonom vyžadovaných povinností podľa ust.\n§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE, za ktoré nemožno považovať predloženie žalovanému\n1/ cenového rozhodnutia vydaného URSO. Súd prvej inštancie konštatoval, že splnením takej\noznamovacej povinnosti nie je ani predloženie žiadosti o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na straty,\nresp. zmluvy o doplatku, v ktorých nie je žiadna zmienka o roku 2015 a nie je ani zmienka o nejakej vôli\nalebo žiadosti o uplatnenie podpory v kalendárnom roku 2015. Išlo len o súčasť dokumentácie, keď sa\nv roku 2014 uzatvárala zmluva na tento kalendárny rok. Podľa okresného súdu prechodné ustanovenie\n§ 18e zákona o podpore OZE sa týkajú ustanovenia § 3, teda podmienok podpory výroby elektriny\n(z obnoviteľných zdrojov), so zachovaním doterajšej úpravy, avšak práva a povinnosti stanovené v\nustanovení § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do\nprevádzky. Aj z ust. § 4 cit. zákona je zrejmé, že výrobca musí spĺňať podmienky na získanie podpory\npodľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí\nplniť povinnosti podľa § 4; v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom ide o\nsúkromnoprávny vzťah ako konštatoval aj ústavný súd.\n6 Za nesprávny označil argument žalobcu, že danou sankciou sa pridala nová podmienka podpory.\nPodmienky podpory upravuje ust. § 3 a následne sú dané povinnosti. Nesplnením povinnosti nestráca\nvýrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci\nkalendárny rok. Keďže žalobca zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu na rok\n2015, a to tak na doplatok ako aj na odber na straty za podporovanú cenu. Okresný súd zvýraznil, že\n\nžalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/, pričom žalobca výslovne uviedol, že svoju povinnosť\nsplnil predložením plánu výroby s formulárom, avšak jednak nepreukázal doručenie žiadnej takej listiny\nžalovanému 1/ a jednak dané listiny nepreukazujú aj splnenie oznámenia o uplatnení podpory. Splnenie\ndanej povinnosti nemožno nahrádzať ani predložením rozhodnutia URSO. Súd prvej inštancie vyslovil\nnázor, že aj z ust. § 4 zákona o podpore OZE je zrejmé, že výrobca najprv musí spĺňať podmienky\nna získanie podpory podľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v\ntakom prípade musí plniť povinnosti podľa § 4, v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex\nlege, pričom nepochybne ide o súkromnoprávny vzťah, čo konštatoval aj Ústavný súd SR. Nesplnením\npovinnosti nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu\nza nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale len o sankčný mechanizmus, aby\npovinnosti boli plnené. Súd prvej inštancie uzavrel, že keďže žalobca si zákonom stanovenú povinnosť\nnesplnil, stratil nárok na podporu, preto si nemôže úspešne uplatňovať na rok 2015 právo na odber a\ndoplatok. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP a\nich náhradu v rozsahu 100% priznal žalovaným, ktorí boli v konaní (každý samostatne) voči žalobcovi\nplne úspešní.\n7 Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“)\nrozsudkom č. k. 14Cob/185/2019-916 z 21. novembra 2019 rozsudok súdu prvej inštancie v znení\nopravných uznesení potvrdil a rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ majú nárok voči žalobcovi na plnú náhradu\ntrov odvolacieho konania.\n8 Primárne krajský súd uviedol, že základom jeho konania a rozhodovania boli odvolacie dôvody\nžalobcu, za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP. Ak odvolateľ poukazoval na nedostatočné\nodôvodnenie rozsudku okresného súdu, tak krajský súd konštatoval, že mal spôsobilý predmet svojho\nposudzovania, a to rozsudok okresného súdu, ktorý mal náležitosti vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP,\nkeďže sa vyjadril ku všetkým podstatným a rozhodným skutočnostiam pre vyhodnotenie danej sporovej\nveci. Dodal, že ani okresný súd a následne vo vyvolanom odvolacom konaní ani krajský súd, ako súd\nodvolací, nie sú povinné sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, tvrdeniam poskytnutým sporovou\nstranou, ale len k tým, ktoré majú pre vec podstatný, rozhodný význam, čo riadne uskutočnil okresný\nsúd v napadnutom rozsudku a následne aj krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd\nzdôraznil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale\nlen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická\nodpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s.\n12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29.\nmája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nč. k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Odvolací súd uzavrel, že uvedené kritériá pre dostatočné\nodôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil a aj z tohoto dôvodu je dostatočný poukaz na\njeho dôvody.\n9 K odvolaciemu dôvodu žalobcu v tom, že nevykonaním všetkých navrhnutých dôkazov mu bolo\nznemožnené preukázať splnenie si oznamovacej povinnosti uloženej ustanovením § 4 ods. 2 písm.\nc) zákona č. 309/2009 Z.z. uviedol, že tento odvolací dôvod nebol relevantný. Poukázal na odsek\n44. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd uviedol, že nevyhovel návrhu žalobcu\nna doplnenie dokazovania zabezpečením spisov URSO s odôvodnením, že v danej sporovej veci\nbolo podstatné to, či si žalobca splnil notifikačnú povinnosť, a to nielen voči URSO, ale súčasne\naj voči žalovanému 1/ ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Ak si žalobca splnil\noznamovaciu povinnosť iba voči URSO, uvedené je nepostačujúce, keďže v zmysle § 4 ods. 2 písm.\nc) zákona č. 309/2009 Z.z. splnenie notifikačnej povinnosti sa vyžaduje súčasne nielen k URSO, ale aj\nk žalovanému 1/ ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Ťažiskom dôkaznej povinnosti\nžalobcu bolo preto preukázať, či si svoju oznamovaciu povinnosť splnil voči žalovanému 1/, čo sa mu na\nzáklade dôkazného stavu zistenému pred okresným súdom nepodarilo a samotné žalobcom navrhované\nzabezpečenie spisov URSO viedlo len ku vzťahu žalobcu a URSO. Za podstatné považoval, aby žalobca\npreukázal prejavenú vôľu, obsahom ktorej je splnenie si notifikačnej povinnosti voči žalovanému 1/, k\nčomu nesmeroval obsah spisových materiálov, ktoré žiadal žalobca vykonať a ktoré sa týkali spisov\nURSO. Poukázal aj na tvrdenia samotného žalobcu, ktorý voči žalovanému 1/ uviedol, že si splnil svoju\noznamovaciu povinnosť riadne a včas dňa 15. januára 2014, keď zaslal žalovanému 1/ list s označením\n„Žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku zo dňa 15. januára\n\n2014“, ktorého prílohou boli podpísané zmluvy na rok 2014, cenové rozhodnutie pre roky 2014 až 2028,\npotvrdenie o pôvode elektriny pre roky 2012 až 2026 a plán dodávky na doplatok a straty. Žalobca ďalej\ntvrdil, že z tohto listu a jeho príloh bola zrejmá informácia o predpokladanej dodávke elektriny v roku\n2015, ale aj o uplatnení podpory formou doplatku a odberom elektriny za cenu elektriny na straty na\nrok 2015.\n10 K návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania doložením spisov URSO uviedol, že ak podľa\ntvrdení žalobcu z nich mala byť preukazovaná zaužívaná prax medzi žalobcom a žalovaným 1/\na medzi žalovaným 1/ a URSO tak zákon v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ č. 309/2009 Z.z.\nexpressis verbis vyjadruje notifikačnú povinnosť žalobcu tak voči URSO ako aj voči prevádzkovateľovi\nregionálnej distribučnej sústavy, t. j. žalovanému 1/, ktorá oznamovacia povinnosť a nastupujúci\nsankčný mechanizmus jej nesplnenia vyjadrený v § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. nepracuje „so\nzaužívanou praxou“ tak, ako sa domáhal žalobca. Žalobca bol povinný preukázať nepochybný prejav\nvôle, obsahom ktorého by bola oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009\nZ.z. voči žalovanému 1/, čo žalobcom označenými a vykonanými dôkazmi pred okresným súdom nebolo\npreukázané.\n11 V súvislosti s námietkou odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uviedol, že\nprávnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani\nprocesné práva účastníka. Konštatoval, že nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,\nže súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne\ninterpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne\naplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 4/2009). Vyslovil\nnázor, že rozhodnutie okresného súdu sa v napadnutej časti opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy\nprodukované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných\nprávnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.\n12 Za rozhodujúcu označil skutočnosť, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že mu\nvznikol žalovaný nárok na zaplatenie podpory podľa zákona o podpore OZE za rok 2015 a že tento nárok\nku dňu rozhodovania vo veci samej existuje. Potom okresný súd správne rozhodol, ak žalobe žalobcu\nnevyhovel a preto odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie o zametnutí žaloby v celom\nrozsahu potvrdil za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.\n13 Ďalej uviedol, že postupom okresného súdu, nevykonaním navrhnutých dôkazov žalobcom, sa\nžalobcovi ako sporovej strane neznemožnila realizácia jej patriacich procesných práv, ani možnosť jej\naktívnej účasti na konaní, pretože v súlade s ustanovením § 185 ods. 1 CSP okresný súd rozhodol, ktoré\nz navrhnutých dôkazov vykoná a súčasne svoj postup nevykonania navrhnutých dôkazov žalobcom\naj zdôvodnil. Oprávnenie žalobcu ako sporovej strany navrhnúť dôkazy nie je možné zamieňať s\nprávom súdu, ktorý rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Okresný súd\nna procesné návrhy žalobcu ako sporovej strany v rovine návrhu na doplnenie dokazovania reagoval\nprimeraným, ako aj ústavne akceptovateľným spôsobom, ak podstatné a rozhodné bolo, či si žalobca\nsplnil svoju zákonnú oznamovaciu povinnosť voči žalovanému 1/ konkrétnym a určitým prejavom vôle, a\nnie spôsob komunikácie vo vzťahu k URSO, resp. komunikácia URSO a žalovaného 1/, čo malo vyplývať\nzo žalobcom navrhnutých doplňujúcich dôkazov, týkajúcich sa spisov URSO, resp. korešpondencie.\nRovnako odvolací súd súhlasil s dôvodmi nevykonania žalobcom navrhovaného plošného dokazovania\nvyžiadaním zoznamov všetkých osôb konajúcich k predmetu sporu u žalovaného 1/ a URSO, z ktorých\npotenciálne mienil žalobca vyberať možných svedkov - v tomto smere bolo opodstatnené konštatovanie\nsúdu prvej inštancie o neefektívnom a nehospodárnom dokazovaní.\n14 Podstatným pre posúdenie žaloby žalobcu bolo vyhodnotiť, či tento má alebo nemá nárok na podporu\nvýkupom elektriny za cenu elektriny na straty podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b/ zákona č. 309/2009 Z.z. a\nďalej, či žalobca má alebo nemá nárok na doplatok podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c/ cit. zákona. Vo vzťahu\nk týmto nárokom uplatneným žalobou bolo podstatné vyhodnotenie, či žalobca podľa ním poskytnutých\ntvrdení a k tomu doložených relevantných dôkazov si splnil zákonom uloženú notifikačnú povinnosť,\nvyplývajúcu z ust. § 4 ods. 2 písm. c/ cit. zákona tak voči URSO, ako aj voči žalovanému v 1/ rade ako\nprevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy.\n\n15 Odvolací súd zdôraznil, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v znení k 15.\naugustu 2014 jednoznačne vyjadrovalo splnenie si tejto oznamovacej povinnosti kumulatívne tak voči\nURSO, ako aj voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, a preto pre uplatnenie práva\nna podporu pri výrobe elektriny na rok 2015 nepostačovalo, ak sa splnila oznamovacia povinnosť len\nvoči jednému z týchto subjektov. Žalobca pokiaľ chcel byť úspešný so svojou žalobou, bol povinný\npreukázať, že si túto oznamovaciu povinnosť splnil tak voči URSO, ako aj voči žalovanému 1/, čo\nsa mu však nepodarilo. Nemožno jednoznačné znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č.\n309/2009 Z.z., v znení platnom k 15. augustu 2014, modifikovať tak, ako sa toho domáhal žalobca svojim\nvýkladom, keďže z tohto zákonného ustanovenia nepochybne vyplývala povinnosť žalobcu oznámiť\nuplatnenie podpory podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b/ a c/ cit. zákona vrátane predpokladaného množstva\ndodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Konštatoval, že nemožno súhlasiť\nso žalobcom, že voči žalovanému 1/ si splnil oznamovaciu povinnosť, ak dal žiadosť o uzavretie zmluvy o\nvýkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku, prílohou ktorej žiadosti malo byť cenové rozhodnutie\npre roky 2014 až 2028, potvrdenie o pôvode elektriny pre roky 2012 až 2026 a plán dodávky na\ndoplatok a straty. Za správne označil konštatovanie okresného súdu, že žalobca si nemohol splniť\nsvoju oznamovaciu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z.z., pokiaľ\nžalovanému 1/ predložil cenové rozhodnutie URSO č. 0196/2014/E-OZ zo dňa 25. októbra 2013 na roky\n2014 až 2028 a potvrdenie o pôvode elektriny OZE č. 0505/2012/PoP-OZ zo dňa 19. decembra 2011 na\nroky 2012 až 2026. Ak aj cit. zákon v ust. § 4 ods. 2 písm. c/ v rozhodnom znení nevyjadruje náležitosti\noznamovacej povinnosti zo žalobcom označených listín - cenové rozhodnutie, potvrdenie o pôvode,\nžiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku, z ich textu, obsahu,\nnevyplýva splnenie si oznamovacej povinnosti, keďže takáto oznamovacia povinnosť v predložených\nlistinách nie je inkorporovaná.\n16 Krajský súd v zhode s názorom okresného súdu má za to, že oznámenie v zmysle § 4 ods. 2\npísm. c/ zákona č. 309/2009 Z.z. ako jednostranný prejav vôle, musí byť dostatočne určitým spôsobom\nvyjadrený, aby nebol zameniteľný, resp., aby z tohto oznámenia bolo určitým spôsobom vyjadrené, čo\nsa ním uplatňuje, požaduje, čo žalobcom predložené listiny voči žalovanému 1/ neobsahovali. Krajský\nsúd sa stotožnil aj so záverom okresného súdu, že splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods.\n2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z.z. v rozhodnom znení bolo formulovaním každoročného plnenia si\ntejto oznamovacej povinnosti, čo je nepochybne vyjadrené vo vyššie uvedenej citácii tohto zákonného\nustanovenia, ak sa malo výrobcom elektriny s právom na podporu uskutočniť toto oznámenie o uplatnení\npodpory a predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny\nrok. Konštatoval ďalej, že nemožno prijať výklad prezentovaný žalobcom v tom, že nebolo možné\nopakovane, každoročne požadovať na žalobcovi takéto splnenie notifikačnej povinnosti, keďže týmto\nsmerom pre výklad žalobcu niet zákonnej opory v priamom znení správne aplikovaného ustanovenia §\n4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z.z. v znení do 31. decembra 2018, ak sa viazala oznamovacia\npovinnosť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Vyslovil názor, že na týchto záveroch nič\nnemení skutočnosť, že od 1. januára 2019 došlo zákonom č. 309/2018 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú\nniektoré zákony, k zmene ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore OZE, keďže pre právne\nposúdenie sporu bolo relevantné to znenie citovaného zákona, ktoré platilo do 31. decembra 2018, teda\naj k rozhodnému dňu 15. augusta 2014, ku ktorému sa skúmalo splnenie zákonných podmienok na\nstrane žalobcu pre možnosť získania podpory na rok 2015.\n17 Odvolací súd konštatoval, že okresný súd za vecne správneho vyhodnotenia, že žalobca nepreukázal\nsplnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z.z. v znení do\n31. decembra 2018, následne správnym spôsobom aplikoval sankčný mechanizmus, vyplývajúci z\nustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. v znení do 31. decembra 2018, to znamená, že ak\nžalobca ako výrobca elektriny si nesplnil oznamovaciu povinnosť, tak potom si nemohol uplatniť práva\npodľa § 4 ods. 1 písm. b/ a c/ na kalendárny rok 2015. Potom ak okresný súd žalobu proti žalovaným\nzamietol, tak jeho postup bol vecne správny.\n18 Pokiaľ žalobca chcel vylúčiť dopad sankcie, s poukazom na prechodné ustanovenie k úpravám\núčinným od 1. januára 2014, a to aplikáciou ustanovenia § 18e zákona č. 309/2009 Z.z., že sankcia\nstraty na podporu, a to odber a doplatok pre kalendárny rok 2015, sa na žalobcu nevzťahuje, tak odvolací\n\nsúd uviedol, že ani s uvedeným odvolacím dôvodom žalobcu nemožno súhlasiť. Ustanovenie § 18e ods.\n1 zákona č. 309/2009 Z.z. sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných\nzdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu\nelektriny, ktoré podmienky podpory výroby elektriny a spôsob podpory sú upravené v § 3 zákona č.\n309/2009 Z.z., a preto nemôže byť ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. aplikované aj\nna sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. v znení do 31. decembra\n2018. Bolo preukázané to, že žalobca je výrobcom elektriny prevádzkujúcim zariadenie - fotovoltaickú\nelektráreň na výrobu elektriny zo slnečnej energie, nachádzajúcu sa v Moškovci, uvedené do prevádzky\n30. júna 2011, t. j. pred 01. januárom 2014, avšak pre žalobcu platí len to, že podmienky podpory výroby\nelektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou\nvýrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 01. januárom 2014, tak\nako to bolo aj u žalobcu, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov (len podmienky podpory\nvýroby elektriny). Uvedené sa však nedotýka sankcií, ktoré vyjadril zákon č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.\ndecembra 2018 v ustanovení § 4 ods. 3. Okresný súd vecne správne uviedol, že podmienky podpory,\nktoré vyplývajú z § 3 zákona č. 309/2009 Z.z. (v znení do 31. decembra 2018) vo väzbe k ustanoveniu\n§ 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z., nemožno zamieňať s ustanovením § 4, ktorý upravuje práva a\npovinnosti výrobcu elektriny. Nemožno preto súhlasiť s odvolacím dôvodom žalobcu, že ako na výrobcu\nelektriny, ktorý má svoje zariadenie uvedené do prevádzky 30. júna 2011, sa v zmysle ustanovenia §\n18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. na neho nevzťahuje ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009\nZ.z. (v znení do 31. decembra 2018).\n19 Poukázal na nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017, ktorým\nbolo konštatované, že ustanovenia zákona o podpore OZE, § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. (v\nznení do 31. decembra 2018), sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu ako\naj, že sankčný mechanizmus straty podpory je oprávnený; § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. (v\nznení do 31. decembra 2018) nie je v rozpore s požiadavkami vyvoditeľnými z čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSR, teda predovšetkým princípmi právneho štátu. V súvislosti so sankčným dôsledkom (§ 4 ods. 3\nzák. č. 309/2009 Z.z.) zdôraznil, že Ústavný súd SR v náleze PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22. marca\n2017 zdôraznil, že zákonodarca neustanovuje subjektom práva právne povinnosti samoúčelne, ale\nnaopak, so zjavným zámerom, aby tieto právne povinnosti boli dodržiavané. Neplnenie zákonom\nustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Poukázal na to, že Ústavný\nsúd SR vyslovil, že novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo\ns účinnosťou od 1. januára 2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov, t. j.\nprávnych dôsledkov nesplnenia povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá, a že priamym\ndôsledkom nesplnenia povinností, ustanovených v § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. (v znení do 31.\ndecembra 2018), je nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie\nprevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené\nza cenu elektriny na straty, ale aj práva na tzv. doplatok.\n20 Odvolací súd ďalej poukázal aj na nález IV. ÚS 491/2018 zo dňa 31. januára 2019, v ktorom ústavný\nsúd poukázal na potrebu „odlíšenia inštitútu zániku práva na podporu ex lege a inštitútu zániku nároku\nna poskytnutie podpory v zákone o OZE“. Práve s odkazom na nález sp. zn. PL. ÚS 50/2015 ústavný súd\nďalej uviedol, že: „Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona\no podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje\nlen na príslušný kalendárny rok, pričom právo ustanovené v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o OZE (v\nďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknuté. Z nálezu teda vyplýva jednak periodicita oznamovacej\npovinnosti výrobcov elektriny z OZE, ako aj zrejmá odlišnosť medzi právom na podporu a nárokom na\npodporu na príslušný kalendárny rok (nárokovateľným len po splnení zákonných povinností)“.\n21 Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uzavrel, že nebolo zistené ani naplnenie žalobcom\nnamietaných zvyšných odvolacích dôvodov, a to v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, § 365 ods. 1\npísm. g/ CSP a ani podľa § 365 ods. 1 CSP.\n22 Osobitne k otázke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ odvolací súd uviedol, že ak\nžalobca nepreukázal svoj status oprávneného žiadateľa o podporu pre rok 2015 podľa zákona o podpore\nOZE, tak pre zamietnutie žaloby postačoval a bol určujúci záver o absencii - nepreukázaní aktívnej\nlegitimácie žalobcu vo vzťahu k ním uplatneným nárokom voči žalovanému 1/ ako aj voči žalovanému\n2/. Poukázal na to, že u žalovaného 2/ k uvedenému pristupuje ďalšia okolnosť, ktorá vyplynula až v\n\npriebehu odvolacieho konania z oznámenia žalovaného 2/ o prechode dotknutých práv a povinností\nžalovaného 2/ od 01. januára 2019 vkladom časti podniku do spoločnosti Stredoslovenská energetika\nObchod, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO: 51 865 467, ktorá súčasne zmenila\nsvoje obchodné meno na „Stredoslovenská energetika, a.s.“. Ak však žalobca, nepodal procesný návrh\npodľa § 80 ods. 1 CSP, nebola splnená základná podmienka pre zmenu sporovej strany a na žalovanej\nstrane bolo naďalej konané a rozhodované s pôvodným okruhom žalovaných subjektov - žalovaným\n1/ a žalovaným 2/ ako sú označení v záhlaví tohto rozsudku. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd\nnezaoberal novou argumentáciou žalobcu o pasívnej legitimácii žalovaného 2/ ako ručiteľa podľa úpravy\nust. § 477 ods. 3 vo väzbe na § 59 ods. 4 OBZ.\n23 O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.\n§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a s poukazom na úspech žalovaného 1/ a 2/ v odvolacom konaní s tým,\nže o výške náhrady trov rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie za aplikácie ustanovenia\n§ 262 ods. 2 CSP.\n24 Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, navrhujúc rozsudok\nsúdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie\nprípadne zrušiť len rozsudok odvolacieho súdu.\n25 Prípustnosť dovolania vyvodil z ust. § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, nakoľko\nnastolené právne otázky, od ktorých záviselo napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, a ktoré súd nesprávne právne posúdil, ešte neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nvyriešené. V dovolaní uviedol, že v konaní na súde prvej inštancie a na odvolacom súde nebolo sporné,\nže si dovolateľ splnil oznamovaciu povinnosť na rok 2015 voči Úradu. Dovolateľ na odvolacom súde\n(ako aj na súde prvej inštancie) opakovane uvádzal, že si svoju oznamovaciu povinnosť splnil aj voči\nžalovanému 1/ a to doručením Formulára - Povinnosť výrobcov elektriny predložiť údaje do 30. mája\n2014 (ďalej len „formulár“), ktorý bol zverejnený na internetovej stránke Úradu, Plánu dodávky na\ndoplatok a straty (ďalej len „Plán dodávky“), Rozhodnutie Úradu OZ na roky 2014 až 2028 (ďalej len\n„cenové rozhodnutie na roky 2014 až 2028“) a Potvrdenie o pôvode elektriny OZE č. 0505/2012/PoPOZE zo dňa 19. decembra 2011 na roky 2012 až 2026 (ďalej len „potvrdenie o pôvode na roky 2012\naž 2026“). Vyplnený Formulár doručil žalovanému 1/ osobne dňa 16. mája 2014 a aj poštou v rámci\nzásielky, ktorú pripravovala a odoslala česká spoločnosť STARCOM INTERNATIONAL s.r.o.,, pričom\ndovolateľ predložil aj podací lístok z predmetnej zásielky. Poukázal na to, že zásielka (okrem iného)\nobsahovala nielen Formulár pre výrobné zariadenie dovolateľa, ale aj Formulár pre výrobné zariadenie\niných spoločností. Namietal, že si splnil svoju oznamovaciu povinnosť aj zaslaním ďalších dokumentov.\nUž na začiatku roka 2014 poskytol žalovanému 1/ údaje o tom, aké množstvo elektriny v roku 2015\nvyrobí a že na túto elektrinu si plánuje uplatniť podporu doplatkom, ako aj podporu výkupom elektriny na\nstraty, vrátane predpokladaného množstva elektriny. Dňa 17. januára 2014 dovolateľ doručil žalovanému\n1/ žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku, ktorej prílohou\nboli podpísané zmluvy na rok 2014. Prílohou tohto listu bol aj „plán dodávky na doplatok a straty“.\nKonštatoval, že z označenia prílohy, ako aj zo samotného znenia listu je zrejmé, že vyrobenú elektrinu\nplánuje dovolateľ dodať do distribučnej sústavy a uplatniť si na ňu podporu formou doplatku a odberom\nelektriny za cenu elektriny na straty. Uviedol, že je absurdné sa domnievať, že dovolateľ zaslal Plán\ndodávky na doplatok a straty, avšak nechcel podporu doplatkom, ani podporu výkupom na straty. Za\nnepochybné považoval, že plán obsahoval údaje na rok 2015. Vyslovil názor, že prejav vôle dovolateľa\nobsahoval všetky obsahové náležitosti, ktoré požaduje § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE.\nDovolateľ ďalej tvrdil, že splnenie oznamovacej povinnosti osobitne preukazujú aj ďalšie prílohy listu\nŽiadosti o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku na rok 2014 a to cenové\nrozhodnutie pre roky 2014 až 2028 a potvrdenie o pôvode na roky 2012 až 2026. Tieto dokumenty\nobsahujú údaje o predpokladanom ročnom množstve vyrobenej elektriny a uplatnení doplatku. Poukázal\nna to, že potvrdenie o pôvode elektriny na rok 2012 až 2026 bolo zasielané aj počas minulých rokov a\nnikdy nebol žiaden problém s tým, aby sa žalovaný 1/ dopytoval dovolateľa ohľadom uplatnenia práva\nna podporu, namietal nesplnenie oznamovacej povinnosti. Po rokoch bezproblémového poskytovania\npodpory dovolateľovi, označil postoj žalovaného 1/ v roku 2015 za neobhájiteľný. Poukázal tiež na\nto, že na preukázanie skutočnosti, že žalovaný 1/ obdržal dovolateľov prejav vôle v rámci plnenia\njeho oznamovacej povinnosti dovolateľ požadoval predložiť spis Úradu, v ktorom žalovaný 1/ oznámil\nÚradu, že si dovolateľ splnil svoju oznamovaciu povinnosť. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd\nvšak predmetné dôkazy odmietli vykonať. Dovolateľ namietal, že došlo k porušeniu jeho práva na\n\nspravodlivý súdny proces v dôsledku nedostatočne odôvodneného, nepreskúmateľného napadnutého\nrozhodnutia. Odvolací súd na žiadnom mieste neuviedol (uvedené platí aj pre rozsudok súdu prvej\ninštancie) na základe akej právnej normy vymedzil náležitosti prejavu vôle a akú právnu normu použil\npri posudzovaní výkladu prejavu vôle vo vzťahu k predloženým dôkazom dovolateľa, či prejav vôle\nposudzoval podľa ustanovení Občianskeho alebo Obchodného zákonníka a nevie posúdiť ani jeho\nmyšlienkové postupy vo vzťahu k plneniu oznamovacej povinnosti prostredníctvom prejavu vôle. Ďalej\nodvolateľ súdu vytýkal, že sa nevysporiadal nielen s nepresvedčivosťou a nesprávnosťou vykonaného\ndokazovania ale ani s podstatnými argumentami odvolateľa v odvolaní. Namietal, že odvolací súd,\nrovnako ako súd prvej inštancie, bez dostatočného odôvodnenia vylúčil aplikáciu § 266 Obch. zák.\nvo vzťahu k posudzovaniu prejavu vôle v rámci plnenia oznamovacej povinnosti. Pritom odvolací súd\nk predmetnej námietke dovolateľa iba stroho konštatoval, že oznamovacia povinnosť a nastupujúci\nsankčný mechanizmus jej nesplnenia nepracuje „so zaužívanou praxou“. Odvolací súd neuviedol žiaden\nmyšlienkový postup alebo úvahy, na základe ktorých dospel ku konštatovaniu, že sa pri posudzovaní\nsplnenia oznamovacej povinnosti dovolateľa (alebo iného výrobcu) nemôžu použiť výkladové pravidlá\npodľa § 266 Občianskeho zákonníka. Vytýkal ďalej odvolaciemu súdu, že sa nevysporiadal s relevantnou\nargumentáciou dovolateľa ohľadom splnenia oznamovacej povinnosti prostredníctvom Formulára.\nDovolateľ ďalej namietal, že sa odvolací súd nezaoberal jeho námietkami v odvolaní, týkajúcimi sa\nnevykonaných dôkazov (Spisu a Listu). Konštatoval, že dôkazná relevancia nevykonaných dôkazov\nvyplýva priamo z odôvodnenia rozhodnutia Úradu č. 0047/2015/E zo dňa 23. decembra 2014, ktoré\nvychádza zo Spisu a Listu (str. 3 predposledný odsek rozhodnutia). Ďalej vytýkal obidvom vo veci\nkonajúcim súdom, že nevyhoveli jeho návrhu, aby uložili žalovanému 1/ predložiť všetku e-mailovú\nalebo písomnú dokumentáciu, ktorá obsahovala alebo by sa týkala pokynov Úradu adresovaných\nžalovanému 1/, ktoré sa týkali podpory obnoviteľných zdrojov energie na rok 2015. Odvolací súd však\nrovnako ako súd prvej inštancie vyššie uvedené návrhy na vykonanie dôkazov zamietol, napriek ich\nrelevancii preukázať oprávnenosť nárokov dovolateľa v konaní. Konštatoval, že ak sa súd plošne\nnevysporiada s rozsiahlym dôkazným materiálom jednej zo sporových strán, alebo odignoruje jej\nnámietky, narúša v konaní rovnosť medzi účastníkmi, ktorá je základom spravodlivého procesu. Za\npochybenie zo strany odvolacieho súdu označil aj nenariadenie verejného pojednávania, keďže v jeho\nodvolaní poukázal na viacero vád vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie. Vyslovil názor, že\nvzhľadom na predmet sporu si nariadenie pojednávania vyžadoval aj verejný záujem, ktorý spočíva aj\nvo vzťahu k oblasti životného prostredia, nakoľko v dôsledku straty podpory došlo k zníženiu pomeru\n„zelenej“ elektriny vyrobenej z OZE a odňatie podpory stovkám výrobcov malo negatívne dopady\nnapríklad aj na zamestnanosť.\n26 V súvislosti s ďalším dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP konštatoval, že sú pre\nrozhodnutie relevantné dve právne otázky a to ad 1/ či sa vzťahuje sankcia za nesplnenie oznamovacej\npovinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore OZE s poukazom na znenie § 18e ods.\n1 Zákona o podpore OZE aj na zariadenie uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014 (ďalej aj\n„právna otázka 1“), ad 2/ či je potrebné prejav vôle vo vzťahu k plneniu notifikačnej povinnosti podľa\n§ 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore OZE vykladať (aj) podľa ustanovení § 266 Obch. zák. (ďalej aj\n„právna otázka 2“). Dovolateľ konštatoval, že je toho názoru, že súdy mohli tento spor rozhodnúť aj\nbez nutnosti posudzovania splnenia oznamovacej povinnosti, a to už na základe správnej interpretácie\nprechodných ustanovení upravených v § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE. Dovolateľ vyslovil názor,\nže prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE je potrebné správne interpretovať tak,\nže tieto stanovujú, že zmena podmienok pre poskytnutie podpory (na základe novely) sa nevzťahuje na\nzariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, a teda, že podmienky podpory obsiahnuté v\n§ 4 Zákona o podpore OZE sú pre uvedené zariadenia poskytované za splnenia rovnakých podmienok\nako pred prijatím novely. Pokiaľ teda platí, že ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE vylučuje aplikáciu\nsankcie podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE, tak potom platí, že dovolateľovi vznikol nárok na\npodporu doplatkom a výkupom aj bez toho, aby mal tento povinnosť splniť oznamovaciu povinnosť podľa\n§ 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore OZE.\n27 Dovolateľ má za to, že predmetná novela zmenila nielen podmienky podpory uvedené v § 3, § 3a\na § 3b, ale súčasne sa novelou zmenili aj podmienky podpory obsiahnuté v § 4 Zákona o podpore\nOZE. Táto zmena spočívala v tom, že ak výrobca nepredloží predmetné oznámenie nespĺňa podmienky\npre poskytnutie podpory na nasledujúci rok. Podľa dovolateľa nemožno právnu interpretáciu opierať len\no formálne delenie zákonných ustanovení na „podmienky podpory“ a „povinnosti výrobcov“. Nadpisy\njednotlivých ustanovení sú len legislatívnou pomôckou, ktorej úlohou je zlepšiť prehľadnosť a orientáciu\n\nv právnom predpise. V súvislosti s výkladom prechodných ustanovení poukázal na nález ÚS SR sp. zn.\nII. ÚS 148/06 z 12. apríla 2007. Zdôraznil, že sa nález ÚS SR PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22. marca 2017\nustanovením § 18e Zákona o podpore OZE vôbec nezaoberal. Dovolateľ poukázal na to, že prechodné\nustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE je ustanovením, ktoré sa vzťahuje na celý Zákon\no podpore OZE plošne, teda sa vzťahuje na všetky ustanovenia zákona, ktoré obsahujú podmienky\npodpory. Vyslovil názor, že ak by zákonodarca chcel obmedziť platnosť ustanovenia § 18e ods. 1 len na\npodmienky podpory uvedené v § 3, uviedol by to priamo v texte prechodného ustanovenia („podmienky\npodpory výroby elektriny podľa § 3“) podobne ako tak urobil v iných prípadoch (napr. § 18b ods. 2,\n§ 18c ods. 2 a 3, § 18e ods. 5). Pojem „podmienky podpory“ nie je explicitne definovaný v Zákone o\npodpore OZE. Podmienky podpory sa v Zákone o podpore OZE nenachádzajú iba v § 3 ale aj v iných\nzákonných ustanoveniach. Jednu z takýchto podmienok podpory obsahuje aj samotné ustanovenie § 4\nods. 3, nakoľko reálne podmieňuje podporu splnením oznamovacej povinnosti.\n28 Druhá právna otázka sa týka posudzovania oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona\no podpore OZE. Správny výklad prejavu vôle v rámci plnenia notifikačnej povinnosti bol preto v konaní\nkľúčový. Zdôraznil, že ust. § 266 Obch. zák. uprednostňuje pred jazykovým výkladom predovšetkým\nsubjektívne kritérium, ktoré kladie dôraz na úmysel konajúcej strany. Podľa dovolateľa mal preto\nodvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) skúmať prejav vôle dovolateľa (vzhľadom na obchodnoprávny\ncharakter vzťahu so žalovaným 1/ v zmysle ust. § 266 Obch. zák.). Upriamil pozornosť na zákonnú\núpravu oznamovacej povinnosti, ktorá je strohá, požiadavka výslovného prejavu vôle nie je pri plnení\noznamovacej povinnosti v právnej úprave daná, preto bez ďalšieho nemožno vylúčiť iný ako výslovný\nprejav vôle ako to urobil odvolací súd v napádanom rozhodnutí. Medzi výrobcami a regionálnymi\ndistribučnými spoločnosťami sa jedná o súkromnoprávne vzťahy obchodnej povahy, predmetné prejavy\nvôle sú potom vykladané podľa výkladových pravidiel uvádzaných v § 266 Obch. zák. Pri výklade prejavu\nvôle v rámci plnenia oznamovacej povinnosti je potrebné (okrem iného) brať zreteľ aj na predchádzajúce\nsprávanie strán spojené s plnením tejto povinnosti. Preto bolo rovnako relevantné, ak bol prejav vôle\nsmerujúci k uplatneniu podpory doručený s dokumentami, na základe ktorých možno poznať úmysel\nvýrobcu k uplatneniu oznamovacej povinnosti. Dovolateľ poukázal na skutočnosť, že oznamovacia\npovinnosť bola rovnaká pre rok 2014 aj pre rok 2015. V roku 2014 žalovaný 1/ splnenie oznamovacej\npovinnosti akceptoval a dovolateľovi podporu doplatkom a podporu výkupom poskytol. Dovolateľ svoju\noznamovaciu povinnosť splnil totožným spôsobom aj na rok 2015. Pre úplnosť poukázal na to, že aj\nsamotný Úrad akceptuje pre splnenie oznamovacej povinnosti to, ak sú mu zaslané informácie aj v rámci\niných aktivít, resp. v rámci plnenia inej zákonnej povinnosti, o čom svedčí napr. oznámenie „Informácia\npre výrobcov elektriny s právom na podporu“, ktoré bolo zverejnené ešte v roku 2014.\n29 Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie odmietnuť. Uviedol, že základná\nsporná skutočnosť v tvrdeniach medzi žalobcom a žalovaným 1/ spočívala v splnení resp. v nesplnení\nosobitnej oznamovacej (notifikačnej) povinnosti, tak ako táto povinnosť vyplýva pre každého výrobcu\nelektriny s právom na podporu z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zák. č. 309/2009 Z.z. v znení\núčinnom odo dňa 01. januára 2014 (novela zákonom č. 382/2013 Z.z.; ďalej len „Zákon OZE“).\nKonštatoval, že z vyššie cit. ustanovenia je dostatočne zrejmé, že výrobca elektriny, pokiaľ má záujem\no poskytovanie podpory je povinný oznámiť jednak Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej aj\n„URSO“) a jednak prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (t. j. žalovanému 1/) dva základné\núdaje a to uplatnenie podpory podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b/ odberom elektriny za cenu elektriny\nna straty/uplatnenie podpory podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c/ doplatkom/prípadne obidvoma\ndruhmi podpormi a ďalej predpokladané množstvo dodanej elektriny, a to vždy k dátumu 15. augustu\nna nasledujúci kalendárny rok. Uplatnenie podpory predpokladá teda oznámenie (v súlade s názorom\nsúdov oboch inštancií) právny úkon - jednostranný, adresný prejav vôle súkromnoprávnej povahy, ktorý\nje adresovaný a doručený v zákonnej lehote, ku dňu 15. augustu obidvom adresátom, teda jednak URSO\na jednak žalovanému 1/. Ako nepochybne vyplýva z výsledkov dokazovania žalobca si svoju notifikačnú\npovinnosť voči žalovanému 1/ v roku 2014 pre podporu na rok 2015 nesplnil. Žalobca preto v zmysle § 4\nods. 3 Zákona OZE stratil nárok na podporu formou odberu elektriny na krytie strát a formou doplatku na\nobdobie jedného kalendárneho roka, t. j. na rok 2015. Poukázal na to, že žalobca v podanom dovolaní\ntvrdil, že si svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému 1/ v roku 2014 pre podporu na rok 2015\nsplnil a to predložením ním uvedených listín. Pokiaľ ide o prvé dve listiny - Formulár a Plán dodávky\nžalovaný 1/ v konaní od začiatku popieral ich doručenie. Ďalej namietal, že tieto listiny nepreukazujú\nsplnenie všetkých zákonom stanovených povinností - Oznámenie predpokladaného množstva výroby\na Oznámenie uplatnenia podpory na rok 2015. Predložený formulár obsahuje údaje ohľadom výroby\n\npredpokladaného množstva pre rok 2015, avšak z ničoho nevyplýva, že týmito listinami prejavil žalobca\nvôľu uplatniť si podporu pre rok 2015 a konkrétny druh podpory. Pokiaľ ide o druhé dve listiny - Cenové\nrozhodnutie a Potvrdenie o pôvode, uviedol, že ani týmito listinami oznamovacia povinnosť splnená byť\nnemohla. Tieto listiny sú len administratívnym predpokladom uplatnenia podpory pre konkrétny rok, sami\no sebe však splnenie oznamovacej povinnosti nenahrádzajú. Žalovaný 1/ ďalej poprel, že by predloženie\nCenového rozhodnutia a/alebo Potvrdenia o pôvode zodpovedalo zmluvnej praxi, ktorá bola zavedená\nmedzi sporovými stranami. Je pritom dôležité, že oznamovacia povinnosť je povinnosťou opakovanou\nt. j. v prípade záujmu výrobcu o podporu musí byť splnená každoročne. V prípade, ak oznamovacia\npovinnosť nie je v danom roku splnená, nastupuje zákonná sankcia podľa ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona\nOZE. Zdôraznil, že oznámenie je aktom súkromnoprávnym, prejavom vôle, pričom uvedené rozhodnutia\nmajú povahu individuálneho správneho aktu a sú verejne dostupné a pokiaľ ide o Plán dodávky a\nFormulár v konaní nebolo preukázané ich doručenie. Žalovaný 1/ mal za to, že rozsudky obidvoch súdov\nsú dôkladne odôvodnené a vychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu na ktorý súdy aplikovali\nsprávne ustanovenia zákona. Zdôraznil, že Oznámenie o uplatnení podpory má byť jednoznačné, aby\njeho adresát objektívne mohol poznať zámer odosielateľa. Oba súdy pri aplikácii zákonnej úpravy na\nskutkový stav vychádzali správne z § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona OZE a túto právnu normu vyhodnotili\ntak, že oznamovacia povinnosť predpokladá výslovný prejav vôle, ktorý spĺňa obsahové náležitosti a\nje adresovaný a doručený v zákonnej lehote obidvom adresátom. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že\nsúdy údajne pochybili, keď neaplikovali ust. § 266 Obch. zák., žalovaný 1/ mal za to, že žalobca si je\nvedomý nesplnenia notifikačnej povinnosti a až následne, v priebehu súdneho konania sa snažil splnenie\npovinnosti vyvodzovať z niektorých dokumentov zasielaných počas roku žalovanému 1/. Nesúhlasil ani\ns tvrdením, podľa ktorého medzi sporovými stranami mala byť v minulých rokoch zavedená zmluvná\nprax, na základe ktorej žalovaný 1/ akceptoval ako splnenie notifikačnej povinnosti doručenie Cenového\nrozhodnutia alebo Potvrdenia o pôvode. Takáto zmluvná prax zavedená byť nemohla, keďže pred\ndátumom 1. januárom 2014 spoločnosť SSD, a.s. nemohla aplikovať sankčný mechanizmus podľa § 4\nods. 3 Zákona OZE. Z tohto dôvodu bola žalobcovi v predchádzajúcich rokoch podpora poskytnutá aj bez\ntoho, aby si musel notifikačnú povinnosť splniť. Argumentáciu žalobcu s poukázaním na ust. § 266 Obch.\nzák. označil za účelovú a použitú s úmyslom vyhnúť sa jednoznačnému preukázaniu splnenia povinnosti\ntak, ako je predpísaná v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona OZE. Žalovaný 1/ ďalej nesúhlasil ani\ns takým tvrdením žalobcu, podľa ktorého splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu mala preukázať\nkomunikácia medzi žalovaným 1/ a URSO, pričom v podrobnostiach poukázal na odôvodnenie rozsudku\nsúdu prvej inštancie, ktorú označil za presvedčivú bez potreby uvádzania ďalšieho odôvodnenia. Návrhy\nžalobcu na doplnenie dokazovania označil za nadbytočné a ich vykonanie za procesne nehospodárne.\nUvedené návrhy na doplnenie dokazovania svedčia o dôkaznej núdzi žalobcu, ktorý mal už k svojej\nžalobe predložiť dôkaz o tom, že si svoju notifikačnú povinnosť splnil, pričom takýto dôkaz v konaní\npredložený nebol. Žalovaný 1/ poukázal na to, že v konaní predložil ako dôkaz aj zoznam výrobcov,\nktorí si nesplnili svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 4 Zákona OZE, ktorý zoznam bol zverejnený\nna internetovej stránke URSO dňa 9. februára 2015, z ktorého zoznamu jednoznačne vyplýva, že\nžalobca si uvedenú povinnosť voči žalovanému 1/ nesplnil. Na rozdiel od žalobcu žalovaný 1/ zastával\nnázor, že URSO je zásadne oprávnené uvedený zoznam vydávať a to podľa ustanovenia § 3b ods. 7\nZákona OZE. Podľa jeho názoru predložený zoznam potvrdzuje, že ani URSO so žalobcom nepočítalo\na náklady na predpokladanú podporu pre žalobcu v roku 2015 neboli premietnuté do konania o určenie\ntarify za prevádzkovanie systému (TPS). Žalovaný 1/ by teda takéto náklady pre žalobcu musel uhradiť\nz vlastných zdrojov, na čo samozrejme nie je daný žiadny právny nárok. Žalobca má ďalej za to,\nže odvolací súd údajne odňal žalobcovi možnosť konať pred odvolacím súdom, pričom poukázal na\nust. § 385 ods. 1 CSP podľa ktorého, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie\nvždy ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Právo žalobcu na navrhovanie dôkazov\nvšak nie je prípustné stotožniť s povinnosťou súdu vykonať akékoľvek a všetky dôkazy, ktoré navrhuje\nžalobca. Vyššie uvedené dôkazy, ktoré žalobca navrhol vykonať objektívne nie je možné považovať\nza dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať nárok žalobcu. Nesúhlasil takisto s tvrdením žalobcu o\ntom, že pojednávanie na odvolacom súde by bolo potrebné zopakovať z dôvodu, že údajne je tu akýsi\nverejný záujem na takomto dokazovaní. V súvislosti s prvou žalobcom sformulovanou právnou otázkou\npoukázal žalovaný 1/ na ust. § 1 písm. a/ a b/ Zákona OZE, v ktorom zákon ustanovuje spôsob podpory\na podmienky podpory výroby a ďalej práva a povinnosti výrobcov. Vyjadril presvedčenie, že ust. § 4\nZákona OZE, obsahujúce notifikačnú povinnosť a sankčný následok jej nesplnenia nemožno zahrnúť\npod podmienky podpory, ktoré sú upravené v § 3 a v § 3a a teda na notifikačnú povinnosť, ktorá nie\nje podmienkou podpory, ale povinnosťou výrobcu elektriny sa prechodné ustanovenie § 18e ods. 1\nZákona OZE nemôže vzťahovať. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle, aby sa notifikačná povinnosť a\n\nsankčný následok jej nesplnenia vzťahovali len na výrobcov elektriny, ktorých zariadenie bolo uvedené\ndo prevádzky po dátume 1. januári 2014, obsahovalo by ust. § 18e ods. 1 Zákona OZE aj skutočnosť,\nže práva a povinnosti výrobcov elektriny (a nielen podmienky podpory) ktorých výrobné zariadenie\nbolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014 zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.\nPrevažná väčšina výrobcov uviedla svoje výrobné zariadenie do prevádzky pred 1. januárom 2014 a\núčelom novely ust. § 4 ods. 3 Zákona OZE bolo motivovať výrobcov elektriny, aby svoju oznamovaciu\npovinnosť plnili včas, nakoľko toto bolo v minulosti z ich strany častokrát porušované. Ani dôvodová\nspráva k zákonu č. 382/2013 Z.z. bližšie neurčuje, že by sa sankcia vzťahovala len na výrobcov, ktorí\nsvoje zariadenia uviedli do prevádzky po 1. januári 2014. Strata podpory na jeden rok sa vzťahuje len\nna prípad nesplnenia si povinností (vrátane povinnosti oznamovacej) výrobcom elektriny a nie aj na\nnesplnenie podmienok podpory, nakoľko v takomto prípade výrobca elektriny nemá nárok na podporu\nvôbec. V súvislosti so sankčným mechanizmom poukázal na nález PL. ÚS 50/2015, v ktorom ústavný\nsúd poukázal aj na prípustnosť nepravej retroaktivity. Konštatoval, že nemožno súhlasiť s odvolacím\ndôvodom žalobcu, že ak ako výrobca elektriny, ktorý má svoje zariadenie uvedené do prevádzky 30.\njúna 2011, sa v zmysle § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. na neho nevzťahuje ustanovenie § 4 ods. 3\nzák. č. 309/2009 Z.z. (v znení do 31. decembra 2018), keďže ako bolo už vyjadrené, ustanovenie § 18e\nods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. má väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v §\n3 predmetného zákona a nemá väzbu k § 4 v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny,\npodľa znenia zákona do 31. decembra 2018.\n30 K dovolaniu žalobcu sa vyjadril aj žalovaný 2/, navrhujúc dovolanie zamietnuť. Konštatoval, že\nZákon OZE ani iný právny predpis neidentifikuje žalovaného 2/ ako adresáta plnenia žiadnej notifikačnej\npovinnosti výrobcu elektriny, preto žalovaný 2/ ako subjekt poverený výkupom elektriny na straty v\nroku 2015 mohol vychádzať pri uzatváraní zmlúv o výkupe elektriny na straty výlučne z informácií\nposkytnutých žalovaným 1/ a URSO ako adresátov tejto notifikačnej povinnosti žalobcu. Poukázal na\nrozdiel v znení Zákona OZE pred účinnosťou novely t. j. v znení do 31. decembra 2013 a v znení\nod 1. januára 2014. S účinnosťou od januára 2014 došlo k zmene, na základe ktorej sa v Zákone\nOZE k už existujúcemu postihu výrobcu s právom na podporu dočasnou stratou nároku na podporu\nodberom elektriny za cenu na straty v prípade, že nesplnil povinnosť predložiť potvrdenie o pôvode\nelektriny a/alebo neoznámil predpokladanú charakteristiku svojej dodávky, doplnil aj postih dočasnej\nstraty nároku aj na podporu doplatkom, a to aj pre prípad nesplnenia notifikačnej povinnosti voči\nURSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (o predpokladanom množstve dodanej\nelektriny na nasledujúci rok). V nadväznosti na predmet úpravy zákona je zrejmé, že Zákon OZE\ndôsledne odlišuje podmienky podpory a práva a povinnosti výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov.\nVyjadril presvedčenie, že ust. § 4 Zákona OZE, obsahujúce notifikačnú povinnosť výrobcu elektriny a\nsankčný následok jej nesplnenia, nemožno zahrnúť pod podmienky podpory upravené v ustanovení\n§ 3 Zákona OZE a teda na notifikačnú povinnosť, ktorá nie je podmienkou podpory, ale povinnosťou\nvýrobcu elektriny, sa nemôže vzťahovať prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona OZE. Zdôraznil,\nže oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona OZE nie je ani novou povinnosťou pre\nvýrobcov elektriny a výrobcovia elektriny bez ohľadu na to kedy bolo ich výrobné zariadenie uvedené\ndo prevádzky, boli povinní túto povinnosť splniť, čo však žalobca/dovolateľ porušil. Podstatným pritom\nje, že novelou Zákona OZE došlo práve k podstatnej zmene, resp. doplneniu ustanovení § 3, §\n3a a § 3b Zákona OZE a teda došlo k podstatnej zmene samotných podmienok podpory. Je preto\nsamozrejmé, že pokiaľ došlo k zmene podmienok podpory, pôvodné podmienky podpory (určené v\n§ 3, § 3a a § 3b) zostávajú zachované pre tých výrobcov, ktorí ich v danom čase splnili. Poukázal\naj na nález ÚS SR č. k. 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017, pričom za ťažiskový právny záver\nnálezu vo vzťahu k prejednávanej veci označil konštatovanie ústavného súdu, že neplnenie zákonom\nstanovených povinností vo všeobecnosti nemôže požívať právnu ochranu. Výkladom dovolateľa by\nmuselo nutne dôjsť k stavu, kedy by sa voči jednotlivým výrobcom selektívne aplikovali následky\nneplnenia ich zákonných povinností podľa § 4 ods. 3 Zákona OZE a to v závislosti odo dňa uvedenia\nich zariadenia do prevádzky. Poukázal na to, že skutočnosť, že si žalobca nesplnil svoju oznamovaciu\npovinnosť, vyplýva aj zo Zoznamu výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosť podľa § 4 Zákona\nOZE zverejnenom na webovom sídle URSO dňa 9. februára 2015. Vzhľadom na skutočnosť, že si\nžalobca v roku 2014 nesplnil svoje zákonné povinnosti pre poskytnutie podpory v roku 2015 podľa\n§ 4 ods. 2 písm. c/ Zákona OZE nemožno žalovaného 2/ považovať za povereného zo strany\nžalovaného 1/ výkupom elektriny od žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov, a teda\naj keby bol pasívne legitimovaný, nárok žalobcu z vyššie uvedených dôvodov nie je opodstatnený,\nnakoľko žalobca nepreukázal splnenie zákonných povinností. Ďalej uviedol, že s účinnosťou od 1.\n\njanuára 2019 došlo ku vkladu časti podniku spoločnosti Stredoslovenská energetika Holding a.s. do\nspoločnosti Stredoslovenská energetika Obchod, a.s., ktorá s účinnosťou od 1. januára 2019 zmenila\nobchodné meno na Stredoslovenská energetika, a.s. Stredoslovenská energetika, a.s., IČO: 51 865 467\nako nadobúdateľ vloženej časti podniku vstúpila 1. januára 2019 do všetkých záväzkov a pohľadávok,\npráv a povinností, nárokov, ako aj uzatvorených zmlúv, ktoré sú späté s vkladanou časťou podniku, a\nktorých zmluvnou stranou bola Stredoslovenská energetika Holding a.s. Stredoslovenská energetika,\na.s., IČO: 51 865 467 je právnym nástupcom aj vo všetkých konaniach, kde do 31. decembra 2018 bola\núčastníkom spoločnosť Stredoslovenská energetika Holding, a.s., IČO: 36 403 008.\n31 K vyjadreniu žalovaného 1/ a žalovaného 2/ sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 3. júla 2020,\npričom poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v samotnom dovolaní. Opätovne vyslovil názor, že\nprechodné ustanovenia uvedené v § 18e ods. 1 Zákona OZE, je potrebné správne interpretovať tak, že\ntieto stanovujú, že zmena podmienok pre poskytnutie podpory (na základe novely) sa nevzťahuje na\nzariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, a teda, že podmienky podpory obsiahnuté v\n§ 4 Zákona OZE sú pre uvedené zariadenia poskytované za splnenia rovnakých podmienok ako pred\nprijatím novely. Vyslovil názor, že je subjektom, ktorý právo na dva druhy podpory mal a preto považuje\npasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/ za jednoznačnú. Žalovaný 2/ bol zo strany žalovaného 1/\npoverený na poskytovanie podpory výkupom a žalovaný 2/ túto skutočnosť nepoprel. V súvislosti s\nobranou žalovaného 2/ o vklade časti podniku do inej spoločnosti poukázal na § 477 ods. 3 Obch. zák.\npodľa ktorého predávajúci, t. j. v danom prípade žalovaný 2/ ručí za splnenie záväzkov kupujúcim.\n32 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo\npodané včas, na to oprávnenou osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), zastúpenou v súlade so zákonom (429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP\na contrario) pred samotným vecným prejednaním dovolania najskôr skúmal, či dovolanie je procesne\nprípustné.\n33 Podľa ust. § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa.\n34 Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.\n35 Podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n36 Podľa § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/\nSK/ZZ/2015/160/20181212> možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom\nposúdení veci.\n37 Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,\nktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n38 Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu (nie\nskutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie. Právna otázka musí byť označená\nv dovolaní spôsobom jasným, určitým a zrozumiteľným. Podľa tvrdenia dovolateľa v danom prípade\njednou z kľúčových otázok pre rozhodnutie odvolacieho súdu bolo, či sa sankcia za nesplnenie\noznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zák. č. 309/2009 Z.z. (ďalej „Zákon o podpore OZE“)\ns poukazom na znenie § 18e (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2014) vzťahuje\naj na zariadenie uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014. Žalobca vyslovil názor, že súdy mali\nspor rozhodnúť bez ďalšieho posudzovania splnenia oznamovacej povinnosti, a to na základe správnej\ninterpretácie prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE. Žalobca, vychádzajúc z\nobsahu jeho odvolania, vo vzťahu k tejto otázke zastáva názor, že prechodné ustanovenie § 18e ods. 1\nZákona o podpore OZE je potrebné správne interpretovať tak, že tieto stanovujú, že zmena podmienok\npre poskytnutie podpory (na základe novely zák. č. 382/2013) sa nevzťahuje na zariadenia uvedené do\nprevádzky pred 1. januárom 2014, a teda že podmienky podpory obsiahnuté v § 4 Zákona o podpore OZE\nsú pre uvedené zariadenie poskytované za splnenia rovnakých podmienok ako pred prijatím uvedenej\n\nnovely. Pokiaľ ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE vylučuje aplikáciu sankcie podľa § 4\nods. 3 Zákona o podpore OZE, tak potom platí, že dovolateľovi vznikol nárok na podporu doplatkom a\nvýkupom aj bez toho, aby mal tento povinnosť splniť oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.\nc/ Zákona o podpore OZE. Právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP žalobca v dovolaní\nformuloval tak, či sa vzťahuje sankcia za nesplnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/\nZákona o podpore OZE, s poukazom na znenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE, aj na zariadenia\nuvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014. Bolo preto na najvyššom súde, aby v dovolacom konaní\nposúdil, či rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolací súd v tomto smere uvádza, že „ustálená\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo\nviacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne\nna ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP\ntreba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané\ncivilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných\nnajvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a\nstanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,\nktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974,\n1980 a 1986 (viď. rozhodnutie č. 71, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 8/2018.\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky nie sú známe žiadne rozhodnutia alebo stanoviská NS SR ako\nsúdu dovolacieho, ktoré by dovolateľom vymedzenú právnu otázku v minulosti vyriešili a túto skutočnosť\nnetvrdili ani žalovaní. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421\nods. 1 písm. b/ CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel dovolací súd k záveru,\nže dovolanie žalovaného je v danom prípade procesne prípustné.\n39 Následne preto dovolací súd skúmal, či je podané dovolanie dôvodné, t. j. či skutočne napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením\nsa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený\nskutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou\npráva na zistený skutkový stav, ku ktorej dochádza vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd konštatoval, že\nustanovenie § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny\nz obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri\nzariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky podpory výroby elektriny a spôsob podpory sú upravené v §\n3 zák. č. 309/2009 Z.z. a preto nemôže byť ustanovenie § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. aplikované aj\nna sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení do 31. decembra 2018. Pre\nžalobcu platí len to, že podľa doterajších predpisov zostávajú zachované len podmienky podpory výroby\nelektriny. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uviedol, že nemožno podmienky podpory,\nktoré sú upravené v § 3 zák. č. 309/2009 Z.z. zamieňať s ustanovením § 4, ktorý upravuje práva a\npovinnosti výrobcu elektriny. Z ustanovenia článku I. § 1, ktorý špecifikuje predmet úpravy, nepochybne\nvyplýva, že zákon ustanovuje jednak spôsob podpory a podmienky výroby (§ 1 písm. a/) a jednak\npráva a povinnosti výrobcov (§ 1 písm. b/). V nadväznosti na predmet úpravy potom § 3 Zákona o\npodpore OZE bližšie konkretizuje spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny a § 4 upravuje\npráva a povinnosti výrobcu elektriny. So zreteľom na uvedené dovolací súd súhlasí so závermi vo veci\nkonajúcich súdov, že Zákon o podpore OZE dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory a právami a\npovinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Ustanovenie § 3 cit. zák. upravuje podmienky,\nktoré je treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky\nsplní, musí následne splniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zák. a v prípade porušenia niektorej z povinností\nuloženej subjektu s právom na podporu, je zákonom daná sankcia. V nadväznosti na uvedené je aj\ndovolací súd názoru, že ustanovenie § 18e cit. zák. iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny\nv prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory,\nteda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu a to po tom, ako sa žalobca\ntakýmto subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú v zmysle § 18e cit. zák. žalobcu ale len\nnových subjektov. Ustanovenie § 18e ods. 1 cit. zák. má teda väzbu k podmienkam podpory výroby\n\nelektriny, ktoré sú upravené v § 3 predmetného zákona a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva\na povinnosti výrobcu elektriny, podľa znenia zákona do 31. decembra 2018. Vychádzajúc z uvedeného\nsa dovolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom, že ustanovenie § 18e ods. 1\nzák. č. 309/2009 Z.z. nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009\nZ.z. v znení do 31. decembra 2018 a teda, že žalobca nemusí plniť povinnosti (notifikačnú povinnosť)\nv zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. So zreteľom na uvedené podľa názoru dovolacieho súdu, súd prvej\ninštancie ale aj odvolací súd vec po právnej stránke posúdili správne, keď nepodriadili práva a povinnosti\nvýrobcov podľa § 4 Zákona o podpore OZE pod podmienky podpory podľa § 3 cit. zák. a neaplikovali na\nne prechodné ustanovenie v § 18e ods. 1 cit. zák., z dôvodu ktorého považoval dovolací súd dovolanie\nžalobcu pre nesprávne posúdenie tejto právnej otázky za nedôvodné.\n40 Vychádzajúc z uvedeného potom dovolací súd nedal za pravdu dovolateľovi, že odvolací súd (ako aj\nsúd prvej inštancie) mohol rozhodnúť aj bez nutnosti posudzovania oznamovacej povinnosti.\n41 V nadväznosti na uvedené sa dovolací súd zaoberal danosťou ďalšieho dovolateľom označeného\ndovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ CSP, keď mal dovolateľ za to, že v dôsledku nedostatočného\nodôvodnenia napadnutého rozsudku, predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie splnenia oznamovacej\npovinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore OZE z jeho strany na rok 2015 vo vzťahu k\nprevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, je rozsudok nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu\njeho práva na spravodlivý proces.\n42 Podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n43 Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho\nsúdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z\nvyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na\nto, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky\nprípustnosti dovolania vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania,\nt. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie\ndôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.\n44 Dovolateľ v dovolaní ako dôvod, z ktorého vyvodzuje jeho prípustnosť, uvádza ustanovenie § 420\npísm. f/ CSP, keď v dovolaní poukazuje na vady odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku ako aj\nrozsudku súdu prvej inštancie.\n45 Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatneným\nnárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04).\n46 K namietanej vade zmätočnosti pre nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutí vo veci konajúcich\nvšeobecných súdov dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko R 2/2016. Právna veta tohto\nstanoviska znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.\nb/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje\nzásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP.“ Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho\nkonania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu stanoviska najvyššieho súdu\nnedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne (k tomu pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 3Cdo 2/2016 z 11. apríla 2017).\n\n47 Dovolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej právnej veci, vzhľadom na obsahové vady\nodôvodnenia rozsudku je na mieste aplikovať druhú vetu stanoviska ako výnimku z uplatňovania tohto\npravidla.\n48 Podľa § 383 ods. 2 CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého\nrozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní,\nprípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený\nskutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia §\n387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým\nbolo rozhodnutie prijaté.\n49 Krajský súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatoval, že oznámenie v zmysle § 4 ods.\n2 písm. c/ zák. č. 309/2009 Z.z. ako jednostranný prejav vôle musí byť dostatočne určitým spôsobom\nvyjadrený, resp. aby z tohto oznámenia bolo určitým spôsobom vyjadrené, čo sa ním uplatňuje, požaduje\na žalobcom predložené listiny voči žalovanému 1/ takéto oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ zák.\nč. 309/2009 Z.z. neobsahovali. Odvolací súd v odôvodnení ďalej uviedol, že ak aj cit. zák. v ustanovení\n§ 4 ods. 2 písm. c/ v rozhodnom znení nevyjadruje náležitosti oznamovacej povinnosti, oznámenie\nje prejavom vôle, ktorý prejav musí byť určitý, jednoznačný, konkrétnym a nepochybným spôsobom\nprejavený k tomu, aby založil právo výrobcu elektriny na podporu, pričom z žalobcom označených listín\nsplnenie si oznamovacej povinnosti nevyplýva, keďže takáto oznamovacia povinnosť v predložených\nlistinách nie je inkorporovaná. Odvolací súd za podstatné a rozhodné označil to, či si žalobca splnil\nsvoju zákonnú oznamovaciu povinnosť voči žalovanému 1/ konkrétnym a určitým prejavom vôle a\nnie komunikáciu vo vzťahu k URSO, resp. komunikáciu URSO a žalovaného 1/, čo mali preukazovať\nžalobcom navrhnuté doplňujúce dôkazy, týkajúce sa spisov URSO, resp. korešpondencie, dôkazy ktoré\nvšak odvolací súd vzhľadom na ním prijatý záver nevykonal. V nadväznosti na to odmietol návrhy na\ndoplnenie dokazovania konštatujúc, že oznamovacia povinnosť a nastupujúci sankčný mechanizmus jej\nnesplnenia, vyjadrený v § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. nepracuje „so zaužívanou praxou“. Vychádzajúc\nzo znenia ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zák. č. 309/2009 Z.z. dal dovolací súd za pravdu dovolateľovi,\nže zákonná úprava oznamovacej povinnosti je strohá, nepredpisuje žiadne konkrétne tlačivo, žiadnu\nkonkrétnu formu, či osobitný proces pre oznamovanie predmetných informácií. Okrem požiadaviek\nna obsah informácií, ktoré adresátovi povinnosti ukladá oznámiť, upravuje termín do kedy je výrobca\nelektriny s právom na podporu tak povinný urobiť. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia bez ďalšieho\nnemožno vylúčiť iný ako výslovný prejav vôle, z ktorého je možné poznať úmysel výrobcu elektriny k\nuplatneniu oznamovacej povinnosti. Odvolací súd síce konštatoval, že zo žalobcom označených listín, z\nich textu a vzhľadom na ich obsah nevyplýva, že by oznamovacia povinnosť v predložených listinách bola\ninkorporovaná, bližšie sa však ich obsahom nezaoberal, z odôvodnenia nie je zrejmé, či obsahom týchto\ndokumentov nie sú aj informácie požadované v § 4 ods. 2 zák. č. 309/2009 Z.z. a v kladnom prípade,\nz akého dôvodu súdy nepovažovali tieto dokumenty aj za splnenie oznamovacej povinnosti zo strany\nžalobcu. Za tohto stavu záver o nenaplnení oznamovacej povinnosti nevyznieva presvedčivo. Nakoľko\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje zdôvodnenie nevyhnutnosti výslovného prejavu,\npotom strohé konštatovanie súdu, že oznamovacia povinnosť a nastupujúci sankčný mechanizmus\njej nesplnenia nepracuje „so zaužívanou praxou“ (vzhľadom na záver ktorý potom nevykonal ďalšie\nžalobcom navrhované dôkazy) nevyznieva presvedčivo a pre nedostatok odôvodnenia nemožno posúdiť\nsprávnosť jeho záverov, keďže neuviedol žiaden myšlienkový postup alebo úvahy, na základe ktorých\ndospel k predmetnému konštatovaniu. So zreteľom na uvedené (nedostatočné odôvodnenie) dospel\ndovolací súd aj k záveru, že nemožno jednoznačne konštatovať, že by odvolací súd skutočne vylúčil\nposudzovanie prejavu vôle pri plnení oznamovacej povinnosti podľa § 266 Obch. zák., teda, že by jeho\nrozhodnutie bolo založené na nemožnosti aplikácie ustanovenia § 266 Obch. zák. z dôvodu, ktorého sa\ndovolací súd dovolateľom sformulovanou druhou právnou otázkou, či je potrebné prejav vôle vo vzťahu\nk plneniu notifikačnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore OZE vykladať (aj) podľa\nustanovení § 266 Obch. zák., bližšie nezaoberal. Určité pochybnosti o správnosti tohto záveru vyvoláva\nInformácia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 28. júla 2014, teda druhého zo subjektov,\nvoči ktorému je žalobca povinný plniť oznamovaciu povinnosť, ktorá nasvedčuje tomu, že tento subjekt\npo splnení inej povinnosti výrobcom elektriny nevyžadoval už zasielať aj Oznámenie o uplatnení\npodpory na rok 2015 k 15. augustu 2014. V tejto informácii úrad síce uvádza, že týmto nie je dotknutá\npovinnosť výrobcu elektriny voči prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, toto však samé o\nsebe nevylučuje, že aj voči žalovanému 1/ nemohlo byť zaužívané splnenie oznamovacej povinnosti,\n\nktorá nebola zavedená až zákonom č. 382/2013 Z.z., ale túto povinnosť mal výrobca elektriny už pred\núčinnosťou tejto novely zák. č. 309/2009 Z.z., predložením iných dokumentov, ktoré sú výrobcovia\nelektriny povinní predkladať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, obsahujúcich totožné\ninformácie s cieľom zamedzenia duplicitného predkladania určitých informácií. V súvislosti so splnením si\noznamovacej povinnosti zo strany žalobcu voči žalovanému 1/, nepresvedčivo vyznieva aj konštatovanie\nsúdu prvej inštancie v odôvodnení jeho rozsudku, s ktorým dovolaním napadnutý rozsudok tvorí\njeden celok (dovolací súd napriek tvrdeniu žalobcu konštatoval, že spis sa týka len vzťahu žalobcu\na URSO), o nemožnosti preukázania oznamovacej povinnosti zadovážením spisu Úradu, ktorého\nsúčasťou mal byť list žalovaného 1/, v ktorom mal potvrdiť splnenie tejto povinnosti zo strany žalobcu,\nkeď súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené nie je smerodajnou skutočnosťou, nakoľko je potrebné\nnepochybne preukázať splnenie povinnosti žalobcu voči žalovanému 1/. Odôvodnenie, prečo súd prvej\ninštancie nepovažoval vyjadrenie žalovaného 1/, v ktorom by žalobcom tvrdenú skutočnosť potvrdil (za\npredpokladu jeho skutočného preukázania) za smerodajnú skutočnosť, v odôvodnení rozsudku však\nabsentuje.\n50 So zreteľom na uvedené vo veci konajúce súdy v odôvodnení ich rozhodnutí (a to ani pri spojení\nrozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) nenaplnili požiadavky plynúce zo základného\npráva žalovaného na súdnu ochranu, keďže odôvodnenie nevyhovenia žalobcom uplatnenému nároku\nnemožno považovať za uspokojujúce. Postupom súdov teda došlo k vade v zmysle ustanovenia § 420\npísm. f/ CSP, ktorá zakladá porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd\npreto rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil\nodvolaciemu súdu podľa § 450 CSP na ďalšie konanie, v ktorom sa vysporiada s vytýkanými vadami,\nopätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s § 393 CSP. V novom\nrozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n51 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14Cob/185/2019", "guid": "6d725a34-bff2-47ab-810b-92ef9dd4d6ef:a9d5c495-3be0-4841-a890-3889dc4bf974", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}