{"guid": "8a9ba63a-fd32-4878-b776-c84685a01d35:499bc6cc-c891-40d5-a2c8-3d9aea6ad8d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5019200580.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/56/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/56/2020 z 30. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2021, sp. zn. 7Sžsk/56/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:5019200580.1", "identifikacne_cislo": "5019200580", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 143, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-143", "datum_vydania": "2021-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/987/#paragraf-16.odsek-2", "nazov": "§ 16 ods. 2 zákona č. 987/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/987/#paragraf-16.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/987-2009/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/987/#paragraf-16.odsek-3", "nazov": "§ 16 ods. 3 zákona č. 987/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/987/#paragraf-16.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/987-2009/paragraf-16"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/987#paragraf-16"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/499bc6cc-c891-40d5-a2c8-3d9aea6ad8d0", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5019200580.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:5019200580.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:5019200580.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/56/2020\n5019200580\n30. 06. 2021\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2021:5019200580.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej\na členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcov:\n1) A. F. U., nar. XX. O. XXXX, bytom B. X, XX-XXX J., A. F., 2) GAMEL s.r.o., so sídlom Palárikova\n76, Čadca, IČO: 46 548 122, obaja právne zast. JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom\nKuzmányho 18, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a\n10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 12205-3/2019-BA zo dňa 25. júna\n2019, o kasačnej sťažnosti žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. apríla 2020, č.k.\n28Sa/29/2019-46, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. apríla 2020, č.k.\n28Sa/29/2019-46, m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 12205-3/2019-BA zo dňa 25. júna 2019 z\nr u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.\nII. Žalobcovi 1) p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a\nkasačnom súde v rozsahu jednej pätiny.\nIII. Žalobcovi 2) nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred krajským súdom\n1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd\") právoplatným rozsudkom zo dňa 07. apríla 2020, č.\nk. 28Sa/29/2019-46, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej\nlen „SSP\") zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali preskúmania rozhodnutia žalovanej č.\n12205-3/2019-BA zo dňa 25. júna 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovanej\"). Predmetným rozhodnutím\nžalovaná ako príslušný odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z.z.\") odvolanie žalobcu 1) a žalobcu 2), t.\nj. zamestnávateľa žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej\npoisťovne, pobočka Čadca č. 49487-1/2013-CA zo dňa 25. novembra 2013 (ďalej len ,,prvostupňové\nrozhodnutie\"), ktorým rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zák. č. 461/2003 Z.z. tak,\nže žalobcovi 1) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné\npoistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu 2) od 01. marca 2012 podľa slovenskej\nlegislatívy. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia poukázal na príslušné ustanovenia\nzák. č. 461/2003 Z.z., ako i na nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z\n29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie\") a vykonávacie\nnariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie\n\nnariadenie\"). Ďalej Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca konštatovala, že dňa 26. februára 2013 vykonala\nkontrolu v sídle žalobcu 2) zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov,\npričom na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca 1) reálne vykonáva činnosť\nako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym\npredpisom.\n2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca 2) prihlásil žalobcu 1) do registra\npoistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného žalovanou od 01. marca 2012.\nPoľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných\nskutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to žalovaná, ktorá je príslušná na\nuplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti\npreskúmať. Išlo o kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov\nžalobcu 2) na území Slovenskej republiky vykonanú v období od 26.02.2013 do 06.03.2013\nSociálnou poisťovňou, pobočka Čadca. Žalobcovia nepredložili žalovanej ani ZUS relevantné dôkazy\npreukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo. Následne bolo žalovanej doručené oznámenie\nZUS, Oddzial w Ostrowie Wielkopolskim (ďalej len ,,ZUS\") zo dňa 18. marca 2015, ktorým podľa čl. 16\nods. 2 vykonávacieho nariadenia v súlade s čl. 11 ods. 3 základného nariadenia určila, že žalobca 1)\npodlieha od 01. marca 2012 právnym predpisom Poľskej republiky. Vydanie napadnutého rozhodnutia\nznamená, že na žalobcu 1) sa vzťahuje výlučne legislatíva Poľskej republiky v zmysle čl. 11 ods. 3\npísm. a) základného nariadenia. Týmto oznámením bola zrušená platnosť listu zo dňa 21. mája 2012,\nktorým pre žalobcu 1) určila slovenskú legislatívu. Krajský súd poukázal na to, že poľská legislatíva\nnadobúda svoju platnosť v priebehu 2 mesiacov odo dňa informovania zainteresovanej inštitúcie daných\nčlenských štátov, ak táto nevyjadrí svoj nesúhlas s danou legislatívou, pričom žalovaná proti určeniu\npoľskej legislatívy pre žalobcu 1) nenamietala.\n3. S poukazom na § 178 ods. 1 SSP krajský súd uviedol, že SSP definuje žalobcu ako fyzickú alebo\nprávnickú osobu, ktorá bola ukrátená na svojich subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe\ntvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, teda musí ísť o skutočné\nukrátenie. Krajský súd ďalej konštatoval, že žalobu podali spoločne žalobca 1) ako zamestnanec, o\nktorého právach sa rozhodlo napadnutými rozhodnutiami a žalobca 2) ako jeho zamestnávateľ, ktorému\nv administratívnom konaní správny orgán priznal postavenie účastníka konania. Žalobné námietky podali\nobaja žalobcovia spoločné. Z obsahu žaloby je nepochybné, že všetky žalobné námietky smerujú k\nnamietaniu porušenia subjektívnych práv žalobcu 1). Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom\nžalovanej, že v prípade, ak bol žalobca 1) prihlásený do jej registra na základe prihlášky od určitého\ndátumu a následne bolo preukázané, že definitívne podlieha poľskej legislatíve, bolo potrebné rozhodnúť\no nevzniku povinných poistení, a tým formálne ukončiť registráciu žalobcu 1) v sociálnom systéme\nna území Slovenskej republiky. Na vydanie tohto rozhodnutia mala žalovaná dostatok skutkových\npodkladov, a preto jej nič nebránilo rozhodnutie vydať.\n4. Základnou námietkou žalobcu 1) bolo, že žalovaná nemala oprávnenie vydať rozhodnutie o\nnevzniknutí jeho povinného poistenia, pretože na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná ZUS\nv zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého\no určení uplatniteľných\nprávnych predpisov rozhodne určená inštitúcia členského štátu bydliska, teda ZUS, ktorá v danom\nprípade uplatniteľnú legislatívu určila oznámením zo dňa 18. marca 2015. Žalovaná proti tomuto určeniu\nuplatniteľných predpisov v zmysle čl. 16 ods. 3 nenamietala, čím sa uplynutím dvojmesačnej lehoty od\npredmetného oznámenia stalo definitívnym. Pokiaľ u žalovanej bolo začaté konanie o vzniku poistení na\nzáklade podanej prihlášky a zároveň bolo definitívne určené, že pre žalobcu 1) platí poľská legislatíva,\npotom bolo potrebné formálnym spôsobom ukončiť správne konanie u žalovanej vzniknuté na základe\nprihlášky. V danom prípade bolo preukázané, že žalobcu 1) žalobca 2) prihlásil do registra žalovanej\ndňom 01. marca 2012. Pokiaľ však pre žalobcu 1) platí poľská legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť,\nže nebol poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 základného\nnariadenia nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch členských štátov. V preskúmanej veci teda\nnastala sporná situácia, keď na jednej strane ZUS rozhodla o určení poľskej legislatívy, z ktorého určenia\nmuseli správne orgány vychádzať, a na druhej strane žalobca 2) žalobcu 1) prihlásil do registra žalovanej\nv období, ktoré sa prekrývalo s určením poľskej legislatívy. Preto napadnutým rozhodnutím bol tento\nsporný stav odstránený.\n\n5. Krajský súd zdôraznil, že zák. č. 461/2003 Z.z. na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky\nzastavenia konania, preto nebolo možné aplikovať v postupe žalovanej § 30 ods. 1 písm. e) Správneho\nporiadku, lebo zák. č. 461/2003 Z.z. vylučuje jeho aplikáciu a špecificky upravuje spôsoby, kedy môže\nsprávny orgán konanie zastaviť. Pokiaľ žalovaná rozhodla meritórne a konštatovala, že žalobcovi 1)\nod určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je v súlade s procesným postupom,\nktorý žalovaná a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohli a boli povinní\naplikovať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho\nkolégia NS SR sp.zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 04. decembra 2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru\nv tejto oblasti zjednotil a podľa ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského\nštátu EÚ od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou\npodľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc žalovanej ako inštitúcie podľa čl. 1\npísm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Ak žalovaná v napadnutom\nrozhodnutí vychádzala zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy ZUS o určení uplatniteľnej\nlegislatívy, ktorým bola viazaná, len odstránila rozpor, ktorý bol daný podaním prihlášky. V tomto kontexte\nbola aj námietka ohľadne použitia záverov Veľkého senátu správneho kolégia NS SR v uznesení sp.zn.\n1Vs 1/2018 nedôvodná. Krajský súd v súlade s názorom Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky konštatoval, že je vylúčená právomoc žalovanej na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.\nV danej veci však nešlo o takúto situáciu, pretože žalovaná o uplatniteľnej legislatíve nerozhodovala.\n6. Krajský súd ďalej poukázal na to, že v danom prípade nedošlo k určeniu uplatniteľných právnych\npredpisov v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, teda vzájomnou dohodou dotknutých\ninštitúcií členských štátov, pretože uplatniteľná legislatíva bola určená v zmysle čl. 16 ods. 2 a 3\nvykonávacieho nariadenia. Tiež bolo preukázané, že uplatniteľné právne predpisy predtým neboli\ndefinitívne určené na základe čl. 16 ods. 4. V uvedenom prípade totiž neexistovali medzi žalovanou a\nZUS protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, na ktorých by tieto inštitúcie trvali,\na preto nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 v spojení s\nčl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.\n7. K námietke týkajúcej sa tvrdenej nezákonnosti prerušenia konania rozhodnutím žalovanej zo dňa 02.\noktóbra 2015, krajský súd uviedol, že toto rozhodnutie nemôže byť samostatne predmetom súdneho\nprieskumu, pretože sa jedná o procesné rozhodnutie, ktoré je vecou vedenia konania, a preto sa v\nzmysle § 27 ods. 1 SSP zaoberal zákonnosťou tohto rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie nemohlo mať\nžiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu v tejto\nveci. Išlo o procesné rozhodnutie, ktoré spôsobilo tie právne účinky, že počas prerušenia konania sa vo\nveci nevykonávalo dokazovanie a neplynuli lehoty. Vydaním takéhoto rozhodnutia žalobcom nemohli byť\nodopreté žiadne konkrétne procesné či hmotné práva, ani im týmto rozhodnutím neboli konštituované\nnové. Pokiaľ mali žalobcovia za to, že v konaní sa malo ďalej pokračovať a že žalovaná je z tohto dôvodu\nnečinná, bolo potrebné využiť prostriedky súdnej a inej ochrany.\n8. K námietke žalobcov, že počas prerušenia konania žalovaná nevykonala činnosti smerujúce k zisteniu\nskutkového stavu, pričom mala aspoň dopytovať ZUS, či žalobca 1) využil opravné prostriedky v Poľsku\na či prebiehajú súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku, krajský súd uviedol,\nže táto námietka je nedôvodná a v rozpore s obsahom inštitútu prerušenia konania. Pokiaľ sa konanie\npreruší, nemôžu sa v konaní vykonávať žiadne procesné úkony, teda ani vykonávať dokazovanie. Pokiaľ\nbola určená uplatniteľná legislatíva v zmysle koordinačných nariadení príslušnými správnymi orgánmi,\nich postup krajský súd nepreskúmava a nevyhodnocuje. Tým, že na určenie uplatniteľnej legislatívy je\npríslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia bydliska účastníka, okrem postupu podľa vykonávacieho\nnariadenia je vylúčená právomoc akýchkoľvek inštitúcií iného členského štátu zasahovať do uvedeného\nprocesu. Pokiaľ nie je určenie uplatniteľnej legislatívy na vnútroštátnej úrovni toho členského štátu,\npod ktorého legislatívu žalobca 1) patrí, zrušené, prípadné administratívne, resp. súdne konania\nprebiehajúce na vnútroštátnej úrovni tohto iného členského štátu nemajú žiadny vplyv na určenie\nuplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi podľa koordinačných nariadení stalo\ndefinitívnym. Z uvedeného dôvodu sa inštitúcie členských štátov o takýchto prípadných prebiehajúcich\nkonaniach navzájom neinformujú. Pokiaľ by však na úrovni iného členského štátu došlo k zrušeniu tohto\nurčenia, túto skutočnosť by musel tvrdiť a preukázať samotný žalobca 1), pretože pre súd a žalovanú je\ndefinitívne určenie uplatniteľnej legislatívy podľa koordinačných nariadení záväzné. Pokiaľ žalobcovia\nv žalobe namietali, že žalovaná sama ex offo nepreverila, či žalobca 1) určenie poľskej legislatívy\nnenapadol pred orgánmi v Poľskej republike, pričom tvrdili, že toto určenie žalobca 1) napadol, žiaden\n\ndôkaz o tom nepredložili. Žalobcovia teda požadovali od žalovanej, aby preukázala prípadné konanie\nsamotného žalobcu 1), pričom ak by skutočne žalobca 1) podnikol právne kroky voči určeniu legislatívy\npoľskou inštitúciou, bolo jeho povinnosťou tieto skutočnosti tvrdiť a zároveň ich aj preukázať.\n9. Vo vzťahu k žalobcovi 2) krajský súd uviedol, že ten podal správnu žalobu, v ktorej namietal porušenie\niných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv svojho zamestnanca, t.j. žalobcu 1), pričom z\n§ 178 ods. 1 SSP je nesporné, že žalobcovi vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych\npráv. V administratívnom ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom správnych orgánov\ndošlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu 2). Predmetom konania v tejto veci bolo nevzniknutie\npovinného poistenia žalobcovi 1). Podľa názoru krajského súdu je nesporné, že žalobca 2) v priebehu\nkonania pred krajským súdom nepreukázal, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu\njeho subjektívnych práv a rovnako je zrejmé, že namietal iné porušenie, ako svojich subjektívnych práv\nako účastníka konania, a to porušenie práv svojho zamestnanca. V zmysle uvedeného krajský súd\nkonštatoval, že žalobca 2) nemal aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že\nnebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov, ani na nich nebol\npriamo dotknutý, a preto bolo potrebné jeho žalobu zamietnuť.\n10. O trovách konania vo vzťahu k žalobcom rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak,\nže im náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní neboli úspešní. Rovnako krajský súd nepriznal\nnáhradu trov ani žalovanej podľa § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho\naplikáciu.\nII.\nKasačná sťažnosť\n11. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia v zákonnej lehote s poukazom na § 440 ods. 1 písm. g)\nSSP kasačnú sťažnosť. Podľa ich názoru krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď mal za to,\nže bolo v kompetencii žalovanej rozhodnúť o nevzniku povinného nemocenského poistenia, povinného\ndôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu 1) od 01. marca 2012 podľa\nslovenskej legislatívy. V prípade, ak by nastala sporná situácia, že na jednej strane by ZUS rozhodla\no určení poľskej legislatívy, z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať, a na druhej strane\nžalobca 2) prihlásil žalobcu 1) do registra žalovanej v období, ktoré sa prekrývalo s určením uplatniteľnej\nlegislatívy, žalobcovia mali za to, že za účelom odstránenia administratívnej chyby ,,odregistrovania\"\nžalobcu 1) zo systému zabezpečenia, nie je možné aplikovať prekročenie právomoci žalovanej v\nkontexte vydania rozhodnutia o nevzniku poistenia. Žalobcovia v danej súvislosti poukázali na to, že\nžalovaná má možnosť prihlášku poistenia neprijať, čo sa však v danom prípade nestalo.\n12. Z čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia\nčlenského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu\nveci, nie je sporné, že bydlisko žalobcu 1) bolo v Poľsku, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy bola\npríslušná ZUS. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než\nurčuje základné nariadenie, príslušná nie je. S poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia\nžalobcovia namietali oprávnenie prvostupňového orgánu a žalovanej vydať rozhodnutie o nevzniknutí\npovinného poistenia žalobcu 1), nakoľko toto nie je v ich kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti\nprípadu. Krajský súd nesprávne právne vec posúdil, keď zotrval na tvrdení, že žalovaná mala oprávnenie\nvydať napadnuté rozhodnutie. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že vychádzala zo vzájomnej\nkomunikácie so ZUS, a teda potvrdila rozdielnosť ich stanovísk.\n13. Pokiaľ žalovaná poukázala na skutočnosť, že komunikovala so ZUS, v tejto súvislosti mali žalobcovia\nza to, že v každom prípade musí byť existencia takejto dohody žalovanou preukázaná a určenie\nuplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne\na prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku\nktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský\nštát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Touto skutočnosťou sa krajský súd\nnezaoberal, čím nesprávne právne vec posúdil, pričom žalobcovia mali za to, že napadnuté rozhodnutie\nžalovanej je predčasné, zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom administratívneho spisu, ktorý\nje neúplný s ohľadom na dohodu podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Krajský súd, ako aj\nžalovaná sa zbytočne pre merito veci zaoberali reálnym výkonom činnosti žalobcu 1), nakoľko základná\notázka, t.j. uplatniteľná legislatíva, nebola vyriešená.\n\n14. Žalobcovia poukázali na záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vyjadrený v uznesení sp.zn. 1Vs/1/2018, v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej\nlegislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho\nnariadenia alebo vzájomnou dohodou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc\nžalovanej ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej\nlegislatíve. Veľký senát správneho kolégia prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho\nnariadenia musí byť určitá, čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných\nprávnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu.\n15. Podľa názoru žalobcov z napadnutého rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, či, resp. ako bola\ndefinitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp. akým spôsobom prebehla dohoda medzi žalovanou a\nZUS, a teda možno vyvodiť záver, že z administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť podstatná pre\nvydanie rozhodnutia v súlade s právnymi predpismi.\n16. Žalobca 2) sa nestotožnil s názorom krajského súdu, že nie je aktívne legitimovaným na podanie\nsprávnej žaloby. Mal za to, že preskúmavaným rozhodnutím bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych\npráv, keď mu nebolo priznané právo na poistenie svojich zamestnancov v zmysle právnych predpisov\nEurópskej únie, a tým sa dostal do pozície, že zamestnancom neboli priznané práva plynúce z\npredpisov sociálneho zabezpečenia, čo zapríčinilo dlh na poistnom v inom členskom štáte, t.j. bydlisko\nzamestnanca. Žalobca 2)\nsi pritom riadne plnil povinnosti platenia poistného v Slovenskej\nrepublike.\n17. Z uvedených dôvodov žalobcovia navrhli, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie a zároveň navrhli, aby im kasačný súd priznal náhradu trov konania a kasačného\nkonania v rozsahu 100 %.\nIII.\nVyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti\n18. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázala na to, že žalobcovia neuviedli také právne\nrelevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu\nalebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Uviedla,\nže vo svojom rozhodnutí, ako aj v\npísomnom vyjadrení k žalobe podrobne objasnila proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu 1),\nako aj dôvody, pre ktoré bolo nevyhnutné rozhodnúť o nevzniku povinného nemocenského poistenia,\npovinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu 1) od 01. marca\n2012. Žalobcovia v kasačnej sťažnosti namietali rovnaké skutočnosti ako v žalobe, teda skutočnosti, ku\nktorým žalovaná, ako aj krajský súd zaujali stanovisko.\n19. V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa nedostatku právomoci žalovanej na vydanie napadnutého\nrozhodnutia poukázala na to, že napadnutým rozhodnutím žalobcovi 1) neurčila uplatniteľnú legislatívu,\nale rozhodla vo veci nevzniku jeho sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej\nrepubliky. Žalovaná je povinná kontrolovať plnenie zák. č. 461/2003 Z.z. ustanovených povinností\núčastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia, vedie register poistencov a sporiteľov starobného\ndôchodkového sporenia, je povinná kontrolovať správnosť údajov v tomto registri a v prípade, že sú v\nregistri poistencov uvedené nesprávne údaje, je povinná urobiť také kroky, aby zosúladila skutkový stav\nveci s právnym stavom.\n20. Povinnosť prihlásiť zamestnancov do registra poistencov, odhlásiť zamestnancov po zániku poistenia\nz registra poistencov a viesť evidenciu zamestnancov na účely sociálneho poistenia a starobného\ndôchodkového sporenia je základnou povinnosťou zamestnávateľa. Žalobca 2) ako zamestnávateľ\nprihlásil žalobcu 1) ako zamestnanca do registra poistencov od 01. marca 2012 podaním Registračného\nlistu fyzickej osoby - prihlášky. Túto povinnosť by mal žalobca 2) v súlade s § 231 ods. 1 písm. b)\na ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. v prípade, že by sa na žalobcu 1) v predmetnom období vzťahovala\nlegislatíva Slovenskej republiky. Avšak následným definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy Poľskej\nrepubliky, bolo nepochybné, že žalobca 1) v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho\nzabezpečenia Poľskej republiky. Na základe uvedeného v záujme zamedzenia vzniku akýchkoľvek\npochybností o neexistencii sociálneho poistenia žalobcu 1) podľa právnych predpisov Slovenskej\n\nrepubliky bolo potrebné formálne rozhodnúť o nevzniku slovenského sociálneho poistenia a tým ukončiť\njeho registráciu v registri poistencov.\n21. Žalovaná ďalej poukázala na to, že napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore so závermi Veľkého\nsenátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, obsiahnutými v uznesení sp.zn.\n1Vs/1/2018 zo dňa 04. decembra 2018, na ktorý žalobcovia\nv kasačnej sťažnosti poukazujú,\nnakoľko Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení konštatoval, že definitívne určenie uplatniteľnej\nlegislatívy podľa čl. 16 ods. 3, resp. čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc žalovanej\nna rozhodovanie\no uplatniteľnej legislatíve, pričom žalovaná v prejednávanom\nprípade o uplatniteľnej legislatíve nerozhodovala. Žalovaná sa v tejto súvislosti stotožnila so záverom\nkrajského súdu, vyjadrenom v napadnutom rozsudku, že táto rozhodná otázka, t.j. otázka uplatniteľnej\nlegislatívy, bola definitívne vyriešená určením poľskej legislatívy zo strany ZUS a následným márnym\nuplynutím lehoty na podanie pripomienok žalovanou.\n22. Žalovaná poukázala na to, že v prejednávanej veci nemožno považovať situáciu ohľadom určenia\nuplatniteľných právnych predpisov za neistú, nakoľko medzi žalovanou a ZUS neexistovali žiadne\nnezhody, či rozdielne stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu 1). Pokiaľ by\nneistota ohľadom určenia uplatniteľných právnych predpisov v danej veci existovala, musela by niektorá\nz príslušných inštitúcií za účelom vyriešenia vzniknutej situácie požiadať o vzájomné rokovanie. Z listu\nZUS, ktorým bola zamestnancovi určená poľská legislatíva ako uplatniteľná, však nevyplýva existencia\nakejkoľvek neistoty, ani výzva k vzájomnému rokovaniu. V uvedenom prípade teda nemohlo dôjsť k\nurčeniu uplatniteľnej legislatívy dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.\n23. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa vzájomnej komunikácie ZUS a žalovanej uviedla, že výmenu\ninformácií medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia jednotlivých členských štátov v rámci spolupráce\npri uplatňovaní základného a vykonávacieho nariadenia je potrebné odlišovať od dohodovacieho\nkonania v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ktoré nevyhnutne predpokladá existujúcu\npochybnosť vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Vzájomná spolupráca medzi príslušnými inštitúciami\nteda nie je dôkazom existencie neistoty v intenciách čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.\n24. Napadnuté rozhodnutie žalovanej vychádza z jednoznačne preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu\nk žalobcovi 1) došlo zo strany ZUS k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa\nv súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym. Z uvedeného dôvodu zároveň\nžalovaná nesúhlasila s vyjadreniami žalobcov, že základná otázka, t.j. otázka uplatniteľnej legislatívy,\nnebola vyriešená.\n25. Na preukázanie definitívneho určenia poľskej legislatívy pre žalobcu 1) je nevyhnutný výlučne list,\nktorým ZUS o predmetnom určení informovala žalovanú, pričom tento je súčasťou administratívneho\nspisu, ktorý bol kompletne zaslaný krajskému súdu, spolu s vyjadrením k žalobe, a preto žalovaná\npoprela, že administratívny spis je neúplný.\n26. Nakoľko žalobca 2) v žalobe nepreukázal, akým spôsobom napadnuté rozhodnutie zasahuje do\njeho subjektívnych práv, žalovaná mala za to, že nie je aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou\nna podanie žaloby v zmysle § 178 ods. 1 SSP. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 228/2011 zo dňa 02. júna 2011, podľa ktorého:\n„Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej\nhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a\npostupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním\nv správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byt' ako účastník správneho\nkonania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu\nna svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis),\nktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie\npráv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z\nuvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti,\nresp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.\"\n27. Žalobca 2) v kasačnej sťažnosti jednoznačne nepreukázal a nešpecifikoval, akým spôsobom bol\nnapadnutým rozhodnutím poškodený na svojich právach, ani nepoukázal na relevantné ustanovenia\n\nzákona ani na články koordinačných nariadení, ktoré by žalovaná svojím postupom porušila. Podľa\nnázoru žalovanej vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv.\n28. Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu v\ncelom rozsahu ako vecne správny potvrdil.\nIV.\nPrávne posúdenie veci kasačným súdom\n29. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 452 ods. 1\nSSP v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a po zistení, že kasačnú sťažnosť\npodali sťažovatelia včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednohlasne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) dospel k záveru,\nže napadnuté rozhodnutie je potrebné zmeniť.\n30. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 30. júna 2021 (§ 137 ods. 4 SSP\nv spojení s § 452 ods. 1 SSP).\n31. Podľa § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu.\n32. Podľa § 462 ods. 2 SSP, ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu\nzmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n33. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú\nprávnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.\n34. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca\nčinnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym\npredpisom tohto členského štátu.\n35. Podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec\nv dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha:\na) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto\nčlenskom štáte, alebo\nb) ak nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v členskom štáte bydliska:\ni) právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza registrované sídlo alebo miesto podnikania\npodniku alebo zamestnávateľa, ak je zamestnaná jedným podnikom alebo zamestnávateľom, alebo\nii) právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza registrované sídlo alebo miesto\npodnikania podnikov alebo zamestnávateľov, ak je zamestnaná dvoma alebo viacerými podnikmi alebo\nzamestnávateľmi, ktorí majú svoje registrované sídlo alebo miesto podnikania len v jednom členskom\nštáte, alebo\niii) právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza registrované sídlo alebo miesto\npodnikania podniku alebo zamestnávateľa, pričom nejde o členský štát jej bydliska, ak je zamestnaná v\ndvoch alebo vo viacerých podnikoch alebo u dvoch alebo viacerých zamestnávateľov, ktorí majú svoje\nregistrované sídlo alebo miesto podnikania v dvoch členských štátoch, pričom jeden z nich je členským\nštátom bydliska, alebo\niv) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak je zamestnaná v dvoch alebo vo viacerých\npodnikoch alebo u dvoch alebo viacerých zamestnávateľov, z ktorých aspoň dvaja majú registrované\nsídlo alebo miesto podnikania v rôznych členských štátoch, ktoré nie sú členským štátom bydliska.\n36. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná\nosoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha\nprávnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva\ntakúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s\nodsekom 1.\n\n37. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko\" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.\n38. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo\nvo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska.\n39. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne\nurčí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13\nzákladného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.\nInštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého\nčlenského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.\n40. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,\nako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie\nurčené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak\nuž uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna\ndotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca\ntejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné\nstanovisko.\n41. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných\nprávnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých\nčlenských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých\nčlenských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy\nuplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a\npríslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady\nnemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami\na uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.\n42. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne\npredpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej\nosobe.\n43. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa\nodseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej\ndotknutej inštitúcie.\n44. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v\njej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n45. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom\nspoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej\ncelistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Rovnako rozhodnutie je záväzné\nv celom rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu\nčlenského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.\n46. Podľa § 442 ods. 1 SSP kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, osoba zúčastnená na\nkonaní podľa § 41 ods. 2, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech, a generálny prokurátor za podmienok\nustanovených v § 47 ods. 2 (ďalej len „sťažovateľ\").\n47. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n48. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako\núčastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu\nverejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.\n\n49. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie\nžalobcu 1) a žalobcu 2) a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobcovi\n1) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v\nnezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu 2) od 01. marca 2012 podľa slovenskej legislatívy.\n50. Žalovanej v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia bolo zo strany ZUS dňa 27. marca 2015\ndoručené oznámenie č. 260600/450/24672/2012/UBS/KS zo dňa 18. marca 2015, ktorým ZUS určila, že\nžalobca 1) od 01. marca 2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.\nVzhľadom na skutočnosť, že žalovaná ako inštitúcia dotknutého členského štátu predmetné určenie v\npriebehu 2 mesiacov odo dňa informovania nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho\nnariadenia definitívnym.\n51. V prejednávanej veci v zmysle uvedeného nebolo sporné určenie príslušnej uplatniteľnej poľskej\nlegislatívy, na základe čoho sa na sociálne poistenie žalobcu 1) bude aplikovať príslušná právna úprava\nPoľskej republiky.\n52. Pokiaľ inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských štátov EÚ určia príslušnú\nuplatniteľnú legislatívu jedného štátu, na sociálne poistenie dotknutej osoby sa bude aplikovať príslušná\nprávna úprava štátu takto určená a dotknutá osoba bude podliehať pod právomoc štátu, ktorého\nlegislatíva bola touto dohodou určená.\n53. Za stavu, že bola právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky - ZUS má právomoc konať vo veci\nsociálneho poistenia žalobcu 1) podľa poľskej legislatívy - podľa názoru kasačného súdu povinnosťou\nžalovanej bolo prihlášku, ktorou sa začalo konanie, zaslať poľskej inštitúcii.\n54. Kasačný súd v danej súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 9Sžsk/83/2017 zo\ndňa 27. februára 2019 v ktorom sa uvádza: ,,Nad rámec uvedeného kasačný súd zdôrazňuje, že ak sa\nurčenie poľskej legislatívy stalo, či stane konečným, nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať\na rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho\nporiadku. Ako už súd vyššie uviedol, práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho\nzabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a\nvykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto\ndôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a\nrozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu.\nK rovnakým záverom súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako\nštátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o\nsociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne\npoistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám\nčlenských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia\nzákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne určená\nlegislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho\npoistenia.\"\n55. K námietkam žalobcov vo vzťahu k určeniu, resp. neurčeniu uplatniteľnej legislatívy, resp. spôsobu\njej určenia, kasačný súd poukazuje na bod 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,\nz ktorého je zrejmé, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy došlo postupom podľa čl. 16 ods. 2 a 3\nvykonávacieho nariadenia.\n56. K záverom Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreným\nv uznesení sp.zn. 1Vs/1/2018, na ktoré poukazovali žalobcovia, kasačný súd uvádza, že žalovaná\nnerozhodovala o uplatniteľnej legislatíve, ale o nevzniku poistenia žalobcu 1), pričom k určeniu\nuplatniteľnej legislatívy nedošlo podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ale podľa čl. 16 ods. 2\na 3 vykonávacieho nariadenia.\n57. K aktívnej vecnej legitimácii žalobcu 2) na podanie správnej žaloby v predmetnej veci kasačný súd\nuvádza, že sa stotožnil s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku, že žalobca\n2) nemal aktívnu vecnú legitimáciu na podanie predmetnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do\n\njeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov, ani na nich nebol priamo dotknutý. Pokiaľ\nžalobca 2) namietal, že do jeho subjektívnych práv bolo zasiahnuté nepriznaním práva na poistenie\nsvojich zamestnancov,\nna základe čoho jeho zamestnancom neboli priznané práva plynúce\nz predpisov sociálneho zabezpečenia a vznikol im dlh na poistnom v inom členskom štáte, kasačný\nsúd má za to, že v zmysle uvedeného žalobca 2) namietal zasiahnutie do subjektívnych práv svojich\nzamestnancov.\n58. Kasačný súd v danej súvislosti poukazuje na to, že správne súdnictvo nie je založené na princípe\nverejnej žaloby, ktorý umožňuje komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho\norgánu. Aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, avšak\nsprávny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe\ntvrdené a podložené a aspoň potencionálne možné. Samotné postavenie účastníka správneho konania\nk naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie.\n59. „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej\naktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle § 247 ods.\n1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu.\nS prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť\nsplnená v priebehu celého konania,...\" (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3Sžr/2/2014).\n60. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu 2), že postupom žalovanej\na jej organizačnej zložky došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv, keď vo vzťahu k porušeniu práva\nna zákonné administratívne konanie, práva na fungovanie zásad správneho konania ani nešpecifikoval\nkonkrétne, v čom toto porušenie podľa jeho názoru spočívalo. Avšak nakoľko spolu so žalobcom 2)\npodal kasačnú sťažnosť aj žalobca 1) na to oprávnený v zmysle § 442 ods. 1 SSP, kasačný súd nemal\ninú možnosť, iba sa touto zaoberať.\n61. Kasačný súd dospel k záveru, že právny záver žalovanej o potrebe vydania rozhodnutia o nevzniku\npovinného poistenia vo vzťahu k žalobcovi 1) je mylný, a preto rozsudok krajského súdu podľa § 462\nods. 2 SSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.\n62. V ďalšom konaní žalovaná bude postupovať v naznačenom smere tak, aby odstránila vyššie uvedené\npochybenia, pričom je viazaná právnym názorom kasačného súdu a s poukazom na určenie uplatniteľnej\npoľskej legislatívy postúpi prihlášku ZUS.\n63. O náhrade trov kasačného konania a trov konania pred krajským súdom rozhodol kasačný súd tak, že\nžalobcovi 1), ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení\ns § 167 ods. 3 písm. a/ SSP) v skrátenom rozsahu. Kasačný súd znížil nárok na náhradu trov konania\nz dôvodu, že v danej veci ide o tzv. typizované žaloby, lebo v prejednávaných veciach ide o opakované\nkonania, ktoré sú skutkovo veľmi obdobné. Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania úspešného žalobcu\n1), čo do rozsahu a obsahu. Po zvážení uvedených hľadísk znížil kasačný súd žalobcovi 1) požadovaný\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 1/5 majúc za to, že priznanie nároku na náhradu trov konania\nžalobcovi 1) v celom rozsahu, by v danom prípade bolo v rozpore s materiálnou spravodlivosťou.\n64. Zároveň o náhrade trov kasačného konania a trov konania pred krajským súdom rozhodol kasačný\nsúd tak, že žalobcovi 2) nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods.\n1 SSP a contrario). Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania pred krajským súdom kasačný súd\nuvádza, že sa stotožnil s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku, že žalobca 2)\nnemal aktívnu vecnú legitimáciu na podanie predmetnej žaloby. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov\nkasačného konania kasačný súd uvádza, že k zmene napadnutého rozsudku krajského súdu a zrušeniu\nnapadnutého rozhodnutia žalovanej došlo z dôvodu, že kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu s poukazom na kasačnú sťažnosť žalobcu 1), ktorý bol na jej podanie na to oprávnený\nv zmysle § 442 ods. 1 SSP.\n65. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}