{"guid": "24ad859a-616c-4093-8ce2-b1d260cba66c:d4d35132-b201-49c1-8a86-d7684a6bee4e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5019200540.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/67/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/67/2020 z 30. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2021, sp. zn. 9Sžsk/67/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:5019200540.1", "identifikacne_cislo": "5019200540", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "sudca_id": 188, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viera-nevedelova-188", "datum_vydania": "2021-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-120.odsek-1", "nazov": "§ 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-120.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-120"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-120.odsek-4", "nazov": "§ 120 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-120.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-120"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-2"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-120", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-2"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d4d35132-b201-49c1-8a86-d7684a6bee4e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5019200540.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:5019200540.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:5019200540.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Sžsk/67/2020\n5019200540\n30. 06. 2021\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2021:5019200540.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej\na členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu:\nL. A. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. M. XX/XX, XX-XXX D., D. A., právne zastúpený: JUDr. Ing.\nZuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom J. M. Geromettu 146/1, Žilina, proti žalovanej: Sociálna\npoisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: UNIPROWEB,\ns.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 171, v konaní o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 11050-13/2019-BA zo dňa 13.06.2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 28Sa/28/2019 zo 07.04.2020, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 28Sa/28/2019 zo\n07.04.2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 11050-13/2019-BA zo dňa 13.06.2019 z r u š\nu j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov prvostupňového konania, ako aj kasačného\nkonania voči žalovanej.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Žiline rozhodnutím, sp.zn. 28Sa/28/2019 z 07.04.2020 zamietol žalobu proti\nrozhodnutiu žalovanej č. 11050-13/2019-BA zo dňa 13.06.2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“).\nPreskúmavaným rozsudkom žalovaná potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca, ktorá\nrozhodnutím č. 45700-1/2013-CA zo dňa 26.09.2013 rozhodla tak, že žalobcovi nevzniklo povinné\nnemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako\nzamestnancovi UNIPROWEB, s.r.o. od 01.04.2012 podľa slovenskej legislatívy. Správny orgán I.\nstupňa odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že na základe výsledkov kontroly u zamestnávateľa - žalobcu\n(ktorá bola vykonaná dňa 26.02.2013) nebolo preukázané, že žalobca reálne vykonáva činnosť ako\nzamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom\nsociálneho zabezpečenia. Správny orgán 1. stupňa v odôvodnení rozhodnutia poukázal na príslušné\nustanovenia zákona o sociálnom poistení, ako i na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady\nč. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES)\nEurópskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a\nvykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len\n„vykonávacie nariadenie“). Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí tiež uviedla, že podľa oznámenia\npoľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ZUS“) zo dňa 28.10.2013 žalobca podlieha\nod 01.04.2012 právnym predpisom Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako\ninštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods.\n3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Zamestnanec bol zamestnávateľom prihlásený do registra\npoisťovne od 01.04.2012, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnancovi dňom 01.04.2012\n\npríslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky nevznikla. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné\nodstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov vydaním rozhodnutia o\nzániku povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čím sa zosúladil\nskutkový stav s právnym.\n2. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že v prípade, ak bol žalobca prihlásený do\nregistra Sociálnej poisťovne na základe prihlášky od určitého dátumu a následne bolo preukázané, že\ndefinitívne podlieha poľskej legislatíve, bolo potrebné rozhodnúť o nevzniku povinných poistení, a tým\nformálne ukončiť registráciu žalobcu v sociálnom systéme na území Slovenskej republiky. Na vydanie\ntohto rozhodnutia mala žalovaná dostatok skutkových podkladov, a preto jej nič nebránilo vydať toto\nrozhodnutie. Krajský súd poukázal na to, že v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia o\nurčení uplatniteľných právnych predpisov rozhodne určená inštitúcia členského štátu bydliska, t.j. poľský\nZUS. Táto inštitúcia v danom prípade aj uplatniteľnú legislatívu určila, čo vyplýva z oznámenia zo dňa\n28.10.2013, ktoré bolo Sociálnej poisťovni doručené dňa 04.11.2013. Žalovaná proti tomuto určeniu\nuplatniteľných predpisov v zmysle článku 16 ods. 3 nenamietala, čím sa uplynutím dvojmesačnej lehoty\nod jeho oznámenia stalo definitívnym. Žalovaná teda nevydala napadnuté rozhodnutie podľa článku\n16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia - v zmysle týchto článkov sa určuje uplatniteľná legislatíva.\nKrajský súd konštatoval, že v danom prípade bolo preukázané, že zamestnávateľ prihlásil žalobcu\ndo registra Sociálnej poisťovne dňom 01.04.2012. Pokiaľ však pre žalobcu platí poľská legislatíva,\npotom je potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle\nčl. 11 ods. 1 základného nariadenia nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch členských\nštátov. Krajský súd poukázal na uznesenie Veľkého senátu správneho kolégia č.k. 1Vs/1/2018 zo\ndňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho definitívne\nurčenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3\nvykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\nvylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 základného nariadenia na\nrozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. V danom prípade však prvostupňovým správnym rozhodnutím\nnebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve. Ak žalovaná v napadnutom rozhodnutí vychádzala zo\nskôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení\nuplatniteľnej legislatívy, ktorým bola viazaná, len odstránila rozpor, ktorý bol daný podaním prihlášky.\nĎalej, podľa názoru krajského súdu v danom prípade vôbec nebol aplikovaný článok 16 ods. 4\nvykonávacieho nariadenia, keďže došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2, 3\nvykonávacieho nariadenia. Nebol preto dôvod určiť právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu\nvzájomnou dohodou inštitúcií, keďže neexistovala žiadna neistota vo veci určenia uplatniteľných\nprávnych predpisov. Samotné rozhodnutie č. A1 uvádza, že pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu\na zmierovacieho postupu sa použijú v prípadoch, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými\nštátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. V danom prípade však takýto rozdiel v\nstanoviskách neexistoval.\n3. Ďalšia žalobná námietka sa týkala tvrdenej nezákonnosti prerušenia konania rozhodnutím žalovanej\nzo dňa 02.10.2015, ktoré žalobca považuje za účelový postup, nakoľko žalovaná v preskúmavanom\nrozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla a nezaoberala sa tým, či je v Poľsku proces určenia\nuplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne ukončený. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na\nto, že toto rozhodnutie nemôže byť samostatne predmetom súdneho prieskumu, pretože sa jedná o\nprocesné rozhodnutie, ktoré je vecou vedenia konania. Vydaním takéhoto rozhodnutia žalobcovi nemohli\nbyť odopreté žiadne konkrétne procesné či hmotné práva alebo právom chránené záujmy, ani mu týmto\nrozhodnutím neboli konštituované nové.\n4. Na záver krajský súd poukázal na skutočnosť, že na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná\ninštitúcia sociálneho zabezpečenia bydliska účastníka, okrem postupu podľa vykonávacieho nariadenia\nje vylúčená právomoc akýchkoľvek inštitúcií iného členského štátu zasahovať do uvedeného procesu.\nPokiaľ nie je určenie uplatniteľnej legislatívy na vnútroštátnej úrovni toho členského štátu, pod ktorého\nlegislatívu žalobca patrí, zrušené, prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na\nvnútroštátnej úrovni tohto iného členského štátu nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych\npredpisov, ktoré sa v súlade s postupmi podľa koordinačných nariadení stalo definitívnym. Z uvedeného\ndôvodu sa inštitúcie členských štátov o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach navzájom\nneinformujú. Pokiaľ by však na úrovni iného členského štátu došlo k zrušeniu tohto určenia, túto\nskutočnosť by musel tvrdiť a preukázať samotný žalobca, pretože pre súd a taktiež aj žalovaného\n\nje definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy podľa koordinačných nariadení záväzné. Krajský súd\npoukázal na to, že žalobca v žalobe namietal, že Sociálna poisťovňa ex offo nepreverila, či žalobca toto\nurčenie poľskej legislatívy nenapadol pred orgánmi v Poľskej republike (žalobca len tvrdil, že toto určenie\nnapadol, avšak žiaden dôkaz nepredložil). Žalobca teda požadoval od žalovaného, aby preukázal\nprípadné konanie samotného žalobcu, pričom ak by skutočne žalobca podnikol právne kroky voči určeniu\nlegislatívy poľskou inštitúciou, bolo jeho povinnosťou tieto skutočnosti jednak tvrdiť a zároveň ich aj\npreukázať.\n5. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca. Kasačnú sťažnosť\nodôvodnil tým, že nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého žalovaná neprekročila\nsvoju právomoc vydať preskúmavané rozhodnutie a zároveň namietal absenciu dialógu medzi ZUS\na Sociálnou poisťovňou. Žalobca poukázal na čl. 13 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré vylučujú\nprávomoc Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Podľa názoru sťažovateľa\nprávne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu musia byť určené vzájomnou dohodou medzi\npríslušnými orgánmi sociálneho zabezpečenia. Žalobca poukázal na záver Veľkého senátu správneho\nkolégia Najvyššieho súdu SR v uznesení č.k. 1Vs/1/2018, v zmysle ktorého dohoda podľa čl. 16\nods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má\nurčenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a\nzaložená do spisu. Sťažovateľ má za to, že z rozhodnutia krajského súdu nie je zrejmé, či resp. ako bola\ndefinitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp. či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným\norgánom, to znamená, že možno vyvodiť záver, že z administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť\npodstatná pre vydanie riadneho rozhodnutia v súlade s právnymi predpismi. Na základe horeuvedených\nskutočností žalobca navrhuje, aby Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie.\n6. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaná uviedla, že v plnej miere súhlasí s rozsudkom krajského\nsúdu a žiada, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť. Vo svojom vyjadrení opätovne poukázala\nna skutočnosť, že zmierovací dialóg medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS neprebehol, pretože proces\nurčenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi ustanovenými v čl. 16 ods. 2 a\n3 vykonávacieho nariadenia. Zároveň uviedla, že Sociálna poisťovňa nerozhodovala o uplatniteľnej\nlegislatíve, ale vydala rozhodnutie o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa práva Slovenskej\nrepubliky. Podľa názoru Sociálnej poisťovne v prípade, že sú v registri poistencov uvedené nesprávne\núdaje, je Sociálna poisťovňa povinná urobiť také kroky, aby zosúladila skutkový stav veci s právnym\nstavom veci.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd [§ 438 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny\nsúdny poriadok (ďalej len „SSP“)] preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré\npredchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.\n8. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov\nčlenského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a\npodliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich\nrodinných príslušníkov a ich pozostalých.\n9. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.\n10. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú\nprávnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.\n11. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná\nosoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha\nprávnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva\ntakúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s\nodsekom 1.\n12. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo\nvo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska.\n\n13. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne\nurčí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13\nzákladného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.\nInštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého\nčlenského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.\n14. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,\nako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie\nurčené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak\nuž uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna\ndotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca\ntejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné\nstanovisko.\n15. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných\nprávnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých\nčlenských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých\nčlenských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy\nuplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a\npríslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady\nnemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami\na uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.\n16. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne\npredpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej\nosobe.\n17. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa\nodseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej\ndotknutej inštitúcie.\n18. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov\nsociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti\ndokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie\nstanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v\ntýchto prípadoch:\na) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,\nktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)\nč. 987/2009, alebo\nb) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných\nprávnych predpisov.\n19. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti\ndokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí\ns (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.\nInštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.\n20. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia\nsa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade\npotreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje\nrozhodnutie.\n21. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa\nuplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,\nkto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.\n\n22. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku\nsvojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.\n23. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/ alebo ak sa dokument\nzruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom\nrozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými\npostupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.\n24. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom\npoistení“) sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.\n25. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia\nplní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu,\nstyčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami\ndávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou\nstranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.\n26. Podľa § 2 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je:\na. nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a\nna zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva,\nb. dôchodkové poistenie, a to:\n1. starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia,\n2. invalidné poistenie ako poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v\ndôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad úmrtia,\nc. úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného\núrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania,\nd. garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na\nuspokojovanie nárokov zamestnanca, na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa\nosobitného predpisu2a) a na úhradu povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie (ďalej len\n„príspevky na starobné dôchodkové sporenie“) nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu\npríspevkov na starobné dôchodkové sporenie, poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad\nstraty príjmu z činnosti zamestnanca v dôsledku nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku\nnezamestnanosti.\n27. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v\njej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n28. Podľa § 453 ods. 2 SSP kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté\nrozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi. Na dôvody,\nktoré účastník konania uviedol až po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný súd\nneprihliada.\n29. Podľa § 134 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa\n§ 6 ods. 2 písm. c/, ak je žalobcom fyzická osoba.\n30. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v\nsociálnych veciach.\n31. V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba, občan Poľskej republiky, s bydliskom v\nPoľskej republike, ktorý vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorý zároveň uzavrel\npracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa v zmysle čl. 2 ods. 1\nzákladného nariadenia priamo vzťahuje základné nariadenia a jeho vykonávacie nariadenie. V zmysle\nčl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je\nnariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo\nuplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a\nrozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie\npre konkrétny prípad.\n\n32. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy\nurčí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia: institution\nof the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl.\n13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporným, že žalobca má bydlisko v Poľskej\nrepublike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.\n33. Krajský súd sa nevysporiadal s otázkou určenia uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou v\nzmysle koordinačných nariadení. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3\nzákladného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť\nako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho\nposúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením.\nInštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje nariadenie,\nna takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení,\nktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému\nsociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných\nustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod\n15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky\nuplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy\njednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by\ntáto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému\nsociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky\nnormotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení\nprípadne s rozhodnutím č. A1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Bez toho, aby\nbola záväzne určená legislatíva konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je možné rozhodovať o\nhmotnoprávnej otázke, či žalobca je alebo nie je osobou vykonávajúcou činnosť ako zamestnanec a\nčinnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba inštitúciami iného členského štátu.\n34. Pokiaľ žalovaná vo svojich vyjadreniach odkazuje na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a\nna existenciu dohody medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou, ktorá nemusí mať podľa vykonávacieho\nnariadenia písomnú formu, kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v každom prípade musí\nbyť existencia takejto dohody žalovanou preukázaná. Prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým\ndochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal\npríslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia).\n35. Podľa kasačného súdu z administratívneho spisu žalovanej nie je jednoznačne preukázaná\nexistencia právoplatného určenia príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia.\nAdministratívny spis obsahuje len list poľskej inštitúcie sociálneho poistenia z 28.10.2013, adresovaný\nžalobcovi a žalovanej, z obsahu ktorého vyplýva, že žalobca od 01.04.2012 podlieha poľskej legislatíve,\navšak zo spisu nie je zrejmé, či určenie legislatívy bolo definitívne. Ďalej z administratívneho spisu\nnevyplýva ani skutočnosť, že prebieha(la) komunikácia s príslušnou inštitúciou sociálneho zabezpečenia\nPoľskej republiky (inštitúcia štátu bydliska) a žalovanou z dôvodu určenia uplatniteľnej legislatívy.\n36. Žalovaná bola povinná vyčkať na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou\nZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a\nvykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na\nprejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.\n37. Nad rámec uvedeného kasačný súd zdôrazňuje, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo konečným,\nnemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z\núčelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už kasačný súd vyššie uviedol, práve\npredchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo\ndôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú\nprávnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na\nvykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia\nsociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou\nslovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a\nspôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom\npoistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež\n\nurčuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu\nlegislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne\nnezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má\nprávomoc konať vo veci sociálneho poistenia žalobcu.\n38. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR poukazuje na prvú vetu § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003\nZ.z., podľa ktorej na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o\nsprávnom konaní. Najvyšší súd SR zastáva názor, že napriek skutočnosti, že správny poriadok nie je\naplikovateľný na konania podľa zákona č. 461/2003 Z.z., po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia\npoľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy je Sociálna poisťovňa\npovinná zastaviť správne konanie pre neodstrániteľnú prekážku, ktorou je nedostatok právomoci vo\nveci konať. Zastavením správneho konania pred slovenským orgánom dôjde k zamedzeniu súbehu\nsprávnych konaní v dvoch členských štátoch. Tvrdenie, že tak žalovaná nemohla urobiť, pretože z\ntohto dôvodu jej neumožňuje konanie zastaviť § 194 zákona o sociálnom poistení, nie je relevantné.\nAko už bolo uvedené, použitie zákona o sociálnom poistení je v danej veci vylúčené. Žalovanú preto\nneobmedzuje ustanovenie § 172 zákona o sociálnom poistení, ktoré vylučuje použitie všeobecného\npredpisu o správnom konaní a má možnosť (resp. povinnosť) zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm.\ne/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), ak zistí, že nie je správnym orgánom\npríslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.\n39. Právne úvahy, týkajúce sa úplnosti zistenia skutočného stavu veci čo do preukázania, či žalobca\nreálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonával a tiež čo do miesta podnikania\nzamestnávateľa, považuje kasačný súd pre rozhodnutie veci za nadbytočné.\n40. K judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádzanej žalovanou kasačný súd dodáva,\nže vzhľadom na odlišný právny názor vyjadrený v rozhodnutiach rôznych senátov Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení\nč. k. 1Vs/1/2018 prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V tomto uznesení uviedol, že\ndefinitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu\npodľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\nvylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na\nrozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16\nods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má\nurčenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte\na založená do spisu.\n41. Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej\nvychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaná bez zákonného dôvodu predčasne\nposudzovala existenciu sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho,\naby bola legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným v koordinačných nariadeniach a v nich\nurčeným príslušným orgánom. Preto podľa § 462 ods. 2 SSP rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn.\n28Sa/28/2019 zo dňa 07.04.2020 zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie\nkonanie.\n42. V ďalšom konaní žalovaná bude postupovať v naznačenom smere tak, aby odstránila vyššie uvedené\npochybenia, pričom je viazaná právnym názorom kasačného súdu.\n43. O náhrade trov konania ako trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v súlade s § 467 ods.\n1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov prvostupňového,\nako aj kasačného konania.\n44. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný riadny opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}