{"guid": "58e90717-f9af-473f-92c8-ed7f38d6c7f5:f9014ae7-297c-4a18-9d60-1dc5c422fce6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5018200216.1", "spisova_znacka": "2Sžfk/45/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/45/2019 z 30. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2021, sp. zn. 2Sžfk/45/2019, ECLI:SK:NSSR:2021:5018200216.1", "identifikacne_cislo": "5018200216", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Katarína Benczová", "datum_vydania": "2021-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f9014ae7-297c-4a18-9d60-1dc5c422fce6", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5018200216.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:5018200216.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:5018200216.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžfk/45/2019\n5018200216\n30. 06. 2021\nJUDr. Katarína Benczová\nECLI:SK:NSSR:2021:5018200216.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nKataríny Benczovej a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci\nžalobcu: WEGA Martin, v.o.s., IČO: 31 626 203, so sídlom R. Viesta 4080/19 Martin, zast.: Mgr. Andrea\nŠutovská, advokátka, so sídlom Vajanského 39, Trnava, korešpondenčná adresa: A. Dubčeka 17,\nPiešťany, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská\nBystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100729391/2018 zo dňa 12.\napríla 2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/59/2018-106\nzo dňa 20. marca 2019, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.\nII. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) podľa §\n190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou\nsa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100729391/2018 zo dňa 12.\napríla 2018, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 101954106/2017 dňa 13.\nseptembra 2017, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej\naj ako „daňový poriadok“) za zdaňovacie obdobie august 2015 vyrubený rozdiel dane na dani z pridanej\nhodnoty (ďalej aj ako „DPH“) v sume 23.826,40 Eur.\n2. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že žalobca podľa zistení správcu dane za\nzdaňovacie obdobie august 2015 odpočítal daň z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľov DAHN\nSTAV s.r.o. a Atlanta VR s.r.o. za rôzne druhy prác. Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalovaného\nžalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania DPH z predmetných dodávateľských faktúr, pretože\nnebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľov uvedených na predmetných faktúrach, teda\nžalobca nepreukázal reálnosť zdaniteľných plnení - tzv. materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia.\nPredmetné dodávateľské faktúry tiež nespĺňajú zákonné náležitosti, pretože neobsahujú množstvo a\ndruh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby - tzv. formálny predpoklad na odpočet DPH.\n3. Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania\ndane z predmetných faktúr, pretože nebolo preukázané, že plnenie uvedené na faktúrach bolo\nspoločnosťami DAHN STAV s.r.o. a Atlanta VR s.r.o. aj reálne dodané, pričom uplatnením odpočítania\ndane došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004\nZ.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „zákon o DPH“).\n\n4. Dôvodil, že v ustanovení § 74 ods. 1 zákona o DPH sa uvádza, čo faktúra musí obsahovať. Jedná\nsa o povinné náležitostí. Bez týchto náležitostí nie je možné považovať vystavený doklad za faktúru\nna účely zákona. Medzi povinné náležitostí patrí aj množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a\ndruh poskytovanej služby. Z faktúry musia byť preto zrejmé všetky zákonom požadované náležitostí,\na to tak, aby boli jednoznačné a nezameniteľné. V prípade označenia fakturovaného plnenia ako\nservisné práce nie je zrejmé, čoho sa servisné práce týkajú. Z faktúr nie je zrejmý ani rozsah dodaných\nslužieb. Označenie „jedni práce“ nie je dostatočným označením ich rozsahu. Faktúry sa neodvolávajú\nna žiadne služby, ktoré by tieto služby upresňovali a stanovovali ich rozsah. Presná identifikácia plnenia\nuvedená vo faktúre, a to jeho označením a rozsahom má za úlohu zabezpečiť jeho jednoznačnosť a\nnezameniteľnosť.\n5. Ďalej krajský súd uviedol, že žalobca preniesol výkon prác na spoločnosti, ktoré nemali oprávnenie na\nvýkon požadovaných činností. Nezaujímal sa o to, či budú mať jeho dodávatelia dostatočné personálne,\nodborné a technické kapacity na výkon požadovaných činností, nezaujímal sa o miesto, kde budú\nčinnosti vykonávané, nekontroloval vykonanie fakturovaných prác, pričom rozsah a kvalitu prác si\nžalobca odsúhlasoval len so svojimi odberateľmi. V prípade, ak daňový subjekt vo svojich obchodných\nprípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá tak na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju\npovinnosť niesť dôkazné bremeno a toto bremeno neunesie.\n6. Z administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že spoločnosť DAHN STAV s.r.o. nemala\npotrebné personálne a pracovné kapacity k tomu, aby dokázala zabezpečiť fakturované plnenia.\nNepreukázala sa ani existencia subdodávateľov spoločnosti DAHN STAV s.r.o., táto spoločnosť mala\nvykonať činnosti, na ktoré nemala potrebné oprávnenie, a to navyše spôsobom, ktorý by narúšal\nzáklady informačnej bezpečnosti. Spoločnosť sa na adrese svojho sídla nenachádzala a ani sa nezistili\niné priestory, v ktorých by vykonávala svoju podnikateľskú činnosť. Rovnako spoločnosť Atlanta VR\ns.r.o. nemala potrebné personálne a pracovné kapacity k tomu, aby dokázala zabezpečiť fakturované\nplnenia. Nepreukázalo sa, že fakturované plnenia boli zabezpečené prostredníctvom subdodávateľa\n- spoločnosťou DAHN STAV s.r.o. Spoločnosť Atlanta VR s.r.o. a aj ňou označený subdodávateľ spoločnosť DAHN STAV s.r.o. mali vykonať činnosti, na ktoré nemali potrebné oprávnenie. Nezistilo sa\nmiesto, odkiaľ mali byť zdaniteľné obchody vykonané. Podľa vyjadrenia R.. I. - konateľa spoločnosti\nAtlanta VR s.r.o. spoločnosť nemala v roku 2015 žiadnych zamestnancov a žalobca bol informovaný\no tom, že práce nebudú vykonávané spoločnosťou Atlanta VR s.r.o., ale subdodávateľsky. R.. I.Č.\nnevedel uviesť kto zo spoločnosti DAHN STAV s.r.o. vykonával práce, ktoré sú predmetom zdaniteľných\nobchodov, ktoré spoločnosť Atlanta VR s.r.o. fakturovala žalobcovi v roku 2015. Nevedel špecifikovať aké\nkonkrétne servisné a softvérové práce vykonala spoločnosť DAHN STAV s.r.o. pre odberateľa Atlanta\nVR s.r.o. Nevedel ani uviesť miesto, kde konkrétne boli jednotlivé práce vykonávané.\n7. K čestnému prehláseniu zo dňa 09. marca 2017 od pána G. M. krajský súd uviedol, že správca\ndane vypočul pána M. ako svedka v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na DPH vykonávanej u\nžalobcu za zdaňovacie obdobia január až december 2015. Žalobca sa vypočutia tak významného\nsvedka nezúčastnil. Svedok sa počas ústneho pojednávania nevyjadril ani k obchodnej spolupráci so\nspoločnosťou Atlanta VR s.r.o. a ani k obchodnej spolupráci so žalobcom, nepredložil žiadne dôkazy.\nPán M. sa ani v správcom dane dodatočne stanovenej lehote k uvedeným skutočnostiam nevyjadril a\nžiadne dôkazy nepredložil. Čestné prehlásenie pána M. sa týkalo obchodov fakturovaných v roku 2014\na nie v roku 2015. Jedná sa iba o všeobecné konštatovanie, že obchodné vzťahy medzi firmou DAHN\nSTAV s.r.o. a žalobcom a spoločnosťou Atlanta VR s.r.o. boli vykonané, odovzdané, a vyfakturované,\nako aj uhradené. Pán M. v ňom nič nevysvetlil, nič neobjasnil a nič nekonkretizoval. Všetky pochybností\nsprávcu dane, ktorými boli poznačené obchody medzi uvedenými spoločnosťami či už v roku 2014 alebo\n2015 zostali zachované.\n8. Krajský súd zdôraznil, že konanie a rozhodovanie správneho súdu o žalobe podanej proti rozhodnutiu\nžalovaného je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a nie pokračovaním administratívneho\nkonania. Nie je preto úlohou správneho súdu dopĺňať vecnú, či právnu argumentáciu rozhodnutia\nžalovaného. Úlohou správneho súdu je skúmať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil\ndostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v\nsúčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a inými právnymi\npredpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitostí, teda či rozhodnutie správneho orgánu\nbolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia\n\nsprávneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu správny súd skúma aj procesné pochybenia\nsprávneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou\nvadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na jeho zákonnosť.\n9. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a neprimeranému prenosu\ndôkazného bremena na žalobcu krajský súd konštatoval, že podmienky uvedené v ustanoveniach §\n49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich\nbezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. V prípade predmetných dodávateľských faktúr sa\nnepreukázalo, že plnenie uvedené na týchto faktúrach bolo spoločnosťami DAHN Stav s.r.o. a Atlanta VR\ns.r.o. aj reálne dodané. Predmetné dodávateľské faktúry nepreukazujú splnenie vecných a formálnych\npodmienok vzniku nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, preto nemožno ani aplikovať rozsudok\nESD C-80/11 na prípad žalobcu. Pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane z dôvodu neunesenia\ndôkazného bremena postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovaru (služby). Faktúry síce\nvyhotovené boli, ale nie je preukázané (resp. je pochybné), že práce na nich uvedené vykonal vystaviteľ\nfaktúry. Tvrdenou a nepreukázanou skutočnosťou je tu aj vykonanie, resp. zabezpečenie vykonania prác\n(služieb) dodávateľom. Zaúčtovanie dane na výstupe automaticky neznamená priznanie odpočítania\ndane na vstupe. K priznaniu tohto práva žalobcovi bráni skutočnosť, že neuniesol dôkazné bremeno\nna preukázanie skutočného prijatia služieb deklarovaných na sporných faktúrach od spoločností DAHN\nStav s.r.o. a Atlanta VR s.r.o., k čomu dospeli daňové orgány. Krajský súd poukázal na to, že daňové\norgány v priebehu daňového konania žalobcovi umožnili realizovať jemu patriace procesné práva,\npričom žalobca s výnimkou predloženia čestného prehlásenia pána M. nevyvinul v smere preukázania\nsplnenia podmienok na odpočítanie dane žiadnu relevantnú procesnú aktivitu.\n10. Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. júna 2010\nv spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. februára 2011 v tejto\nsúvislosti krajský súd ďalej uviedol, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý disponuje\nprávom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane a ktorý\nsi aj tento nárok uplatnil. Bolo preto jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje odôvodnene\na za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú\nverifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Z administratívneho spisu krajský\nsúd nezistil, že by žalobca s výnimkou čestného prehlásenia pána M. predložil relevantný dôkaz o\ntom, že by dodávky, pri ktorých si uplatnil nárok na odpočítanie dane, mali pochádzať od dodávateľa\nuvedeného na faktúrach. Postup finančných orgánov vo svetle týchto argumentov vyhodnotil krajský\nsúd ako správny.\n11. Vo vzťahu k judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (najmä rozhodnutia sp. zn. C-354/03, C-353/03\na C-484/03) v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa\n19. augusta 2010 krajský súd uviedol, že tieto sa týkajú len uplatnenia nároku na odpočet dane na\nvstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa\npodvodu alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom\nkonaní nevedeli alebo nemohli vedieť. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu\ndane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov a nie na základe judikatúry\nSúdneho dvora Európskej únie. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (v spojených veciach\nC-80/11 a C-142/11) uvádza, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom\na prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112. V tejto súvislosti súdny\ndvor rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomocí sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim\nspôsobom dovolávať noriem práva únie. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom\nzamietnuť i priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne okolnosti preukáže, že toto právo\nsa uplatňuje podvodne. Súdny dvor taktiež vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom\núnie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby\nsa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD\nC-409/04, C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej\nosoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené\npodvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu\nvo veci samej (C-80/11, C-142-11). V prvom rade žalobca musí preukázať oprávnenosť žiadosti o\nvrátenie nadmerného odpočtu DPH, pričom skutočnosti uvedené v tejto žiadosti správca dane následne\npreveruje. Nepostačuje, keď daňový subjekt preukáže dodanie tovaru len prostredníctvom faktúr, avšak\n\npre úspešné uplatnenie nároku na odpočet DPH je potrebné zo strany daňového subjektu preukázať,\nže došlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov.\n12. Záverom krajský súd konštatoval, že žalobcom predloženými daňovými dokladmi, predovšetkým\nvo svetle kontrolných zistení absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené\npochybností o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil\nprávo na vrátenie dane. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné\nopatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti za účelom zabránenia\ntomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov bude spochybnené. Krajský súd nevzhliadol\nv preskúmavanej právnej veci žiadne zásadné odlišnosti od skutkovej a právne obsahovej stránky\nadministratívneho daňového konania a jeho záverov preskúmavaných v správnej veci.\n13. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol pri aplikácii § 167 ods. 1 SSP tak, že účastníkom\nnáhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalobca v konaní úspešný nebol a náhrada trov konania\nnepatrila ani žalovanému v zmysle § 168 SSP, nakoľko nebola splnená podmienka výnimočnosti.\n14. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa\n§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP, ktorou žiadal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\n15. S poukazom na jednotlivé úkony daňovej kontroly uviedol, že vedel objasniť správcovi dane základné\notázky týkajúce sa zdaniteľného plnenia. Podľa jeho názoru mu nemožno uprieť, že dodávateľov\npreveroval spôsobom, ktorý je v obchodnom styku bežný a dostupný. Obe spoločnosti boli „živé“, na\nich majetok nebol vyhlásený konkurz a neboli v likvidácii, preto nemal dôvod ich upodozrievať z účasti\nna podvode. Vo vzťahu k rozsahu servisných prác uviedol, že výsledky zdaniteľného plnenia sú vo\nvirtuálnej úrovni, pretože súviseli so vzdialenými prístupmi. Okrem toho na vykonanie uvedených prác\nnie je potrebný veľký počet zamestnancov a veľa vstupného materiálu, prípadne náradia. Výkon takejto\npráce môže zabezpečiť len jedna jediná osoba so znalosťou IT a s počítačom.\n16. Krajský súd sa podľa žalobcu zameral len na vyjadrenia konateľov dodávateľov, pričom nevzal do\núvahy skutočnosť, že všetci odberatelia žalobcu potvrdili dodanie zdaniteľného plnenia, čim potvrdili\nreálnosť obchodu. Podľa názoru žalobcu nie je vyjadrenie konateľov spoločností Atlanta VR s.r.o. a\nDAHN STAV s.r.o. dostačujúcim podkladom na vyvodenie záveru o nereálnosti zdaniteľného plnenia.\nZa rovnako neprípustnú považoval skutočnosť, že len na základe vyjadrení, resp. nesúčinnosti oboch\nkonateľov dodávateľov žalobcu je možné vyvodzovať záver, že si žalobca svoje právo na odpočet z\ndodávateľských faktúr uplatnil podvodne alebo neprijal opatrenia na zabránenie daňovému podvodu.\nPodľa jeho názoru nie je možné od neho vyžadovať, aby po 1,5 roku zabezpečil ich kontaktnosť a\nsúčinnosť alebo, aby zabezpečil účtovnú evidenciu dodávateľov. Z tohto dôvodu sa snažil preukázať\noprávnenosť odpočtu inými dôkazmi, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu.\n17. Vo vzťahu k úvahám žalovaného ohľadom predmetu podnikania dodávateľov a formálnych náležitostí\nfaktúry odkázal na príslušné body žaloby s tým, že nechce duplikovať svoje tvrdenia. V tejto súvislosti\ndodal, že z obchodného registra je predmet činnosti oboch dodávateľov zrejmý.\n18. Záverom kasačnej sťažnosti uviedol, že žalovaný, ako aj správca dane nevyhodnotili správne všetky\ndôkazy rozhodujúce pre správne určenie oprávnenosti odpočtu DPH. Pochybnosti, na ktoré poukazuje\nkrajský súd, by museli byť rozumné a dôvodné, pre existenciu ktorých by nebolo možné žalobcovi uznať\nodpočet DPH a ak by aj existovali takého pochybnosti, mal za to, že dôkazné bremeno uniesol.\n19. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadril.\n20. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438\nods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444\nSSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§\n445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v\npodanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP\nbez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.\n\n21. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu\nproti rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania v úvode tohto rozsudku opísaných rozhodnutí daňových orgánov vo veci vyrubenia rozdielu\ndane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2015.\n22. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.\n23. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,\nkeď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\n24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,\ndaň z tovaru a služieb, ktorú použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov\n3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\n25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ\nuplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n26. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.\n27. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe\ndaní vyšlo najavo.\n28. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n29. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti\nnevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\n30. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nKrajského súdu v Žiline po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a\ndospel pritom k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch\nnapadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito\nsa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.\n31. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový\nporiadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n32. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.\nSprávca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne\nurčenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a\ninformácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane\nnie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo\nnajúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca\ndane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery\n\nvyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a\nzásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.\n33. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014\nzo dňa 17. februára 2015 aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo\nna svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového\nkonania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť\nkaždý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,\nčo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí\nzodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení.\n34. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu\ndane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového\nsubjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,\nkeďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom\ndokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom dokazovanie doplní, akú\nhodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich\nvyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má\nsprávca dane v priebehu konania k dispozícii.\n35. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23. februára 2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd Slovenskej republiky\nzdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt.\nPreukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je\nrelevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne\nplnenie. To, že určitý doklad má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona\no účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane\nz tohto dokladu...“\n36. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje\ntvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené\ndaňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady,\nktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní\nsvoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní\nuvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť\ndôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju\ndôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím\nďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom\ndochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom\ndane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady\nvyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. novembra\n2018, sp. zn. I.ÚS 377/2018-53).\n37. Podľa názoru kasačného súdu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom\nkonaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie\ndokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav.\nPri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné\nzásady správy daní. Odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené\ns dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje\nna vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky,\nteda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje\nodpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Daňový doklad je z hľadiska nároku na\nodpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že\ntento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné,\nže v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.\n38. Pre účely § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom\ndefinovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým\n\nzdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.\nPre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie\ndokladov (faktúr). Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j.\nskutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ\nnie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na\nodpočet dane len samotná existencia dokladu, hoci by aj obsahoval všetky formálne náležitosti.\n39. Kasačný súd sa nemohol stotožniť s tvrdením žalobcu, že vedel aspoň v základných črtách\npreukázať reálnosť deklarovaného plnenia. Predložením faktúr a účtovných dokladov ešte nie je\nvyčerpané dôkazné bremeno daňového subjektu, keďže faktúra a účtovné doklady predstavujú len\nformálne doklady o vykonaní predmetného obchodu, pričom nepreukazujú jeho skutočnú realizáciu. V\nprejednávanej veci bolo pritom vykonaným dokazovaním preukázateľne spochybnené, že obchodné\ntransakcie skutočne prebehli spôsobom deklarovaným v predložených faktúrach. Žalobca v konaní\nneobjasnil, kto vlastne pre neho vykonal bližšie nešpecifikované práce a služby, ktoré žalobca dodal\nsvojim odberateľom. Všetky zhromaždené informácie podporujú záver prijatý daňovými orgánmi, že\ndeklarovaní dodávatelia žalobcu nevystupovali v predmetných obchodných transakciách ako skutoční\ndodávatelia. Krajský súd oprel svoje závery o viacero dôkazných prostriedkov získaných správcom\ndane, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom záver o opodstatnených pochybnostiach týkajúcich sa\ndeklarovaných obchodných transakciách žalobca počas celého priebehu daňovej kontroly nedokázal\nvyvrátiť.\n40. Ako vyplýva z administratívneho spisu, dodávateľ žalobcu spoločnosť DAHN STAV s.r.o. nemala\nv roku 2015 žiadne personálne ani technické kapacity na zabezpečenie deklarovaných obchodných\ntransakcií. Na adrese svojho registrovaného sídla sa spoločnosť nenachádzala. Vo vzťahu k „Čestnému\nvyhláseniu“ zo dňa 09. marca 2017 kasačný súd konštatuje, že toto nemá žiadnu výpovednú hodnotu,\npretože hoci konateľ dodávateľskej spoločnosti DAHN STAV s.r.o. G. M. uviedol, že preverované\ndodávky prebehli tak, ako je uvedené na faktúrach, avšak počas ústneho pojednávania pred správcom\ndane sa nevedel vyjadriť k fakturovaným prácam a službám a žiadne doklady v stanovenej lehote\nsprávcovi dane nepredložil. Vo vzťahu k dodávateľskej spoločnosti Atlanta VR s.r.o. správca dane\nprostredníctvom vykonaného šetrenia zistil, že spoločnosť nemala v roku 2015 žiadnych zamestnancov.\nKonateľ spoločnosti sa nevedel vyjadriť aké obchody uskutočňovala spoločnosť so žalobcom a kto a\nkde vykonával práce, ktoré spoločnosť Atlanta VR s.r.o. žalobcovi fakturovala.\n41. Žalobca okrem predloženia faktúr, dokladu o ich zaplatení, prípadne zmluvy s dodávateľmi ničím\nnepreukázal, že deklarované služby a práce boli vykonané pričinením spoločností Atlanta VR s.r.o. a\nDAHN STAV s.r.o. Okrem toho predmet fakturácie bol vo faktúrach vymedzený len všeobecne a neurčito,\nbez označenia rozsahu a druhu dodanej služby, a preto faktúry neobsahovali z tohto hľadiska predpísané\nnáležitosti (§ 74 ods. 1 písm. f/ daňového poriadku). Žalobca nevedel uviesť kto predmetné služby a\npráce vykonával. Šetrením bolo tiež zistené, že dodávateľské spoločnosti nemali oprávnenie na výkon\npredmetných činností. Žalobca počas priebehu daňovej kontroly nepredložil daňovým orgánom žiadne\ndôkazné prostriedky, prostredníctvom ktorých by vyvrátil pochybnosti správcu dane o uskutočnení\ndeklarovaných zdaniteľných plnení. Z uvedených dôvodov postupoval krajský súd v súlade so zákonom,\nkeď sa stotožnil so závermi žalovaného, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľov\nžalobcu a následne ani právo žalobcu na odpočítania dane.\n42. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že všetci jeho odberatelia potvrdili dodanie služieb a prác, čím\nmali potvrdiť reálnosť obchodu, kasačný súd uvádza, že daňové orgány nespochybnili uskutočnenie\nzdaniteľných obchodov u konečných odberateľov, ale predmetom ich pochybností bolo, že deklarované\nslužby a práce boli vykonané dodávateľskými spoločnosťami Atlanta VR s.r.o. a DAHN STAV s.r.o.\n43. Kasačný súd zdôrazňuje, že daňové orgány nezaťažovali žalobcu dôkazným bremenom týkajúcim sa\npodvodného konania jeho dodávateľov. Od žalobcu požadovali, aby dôkazne doložil splnenie formálnych\ni materiálnych podmienok na odpočítanie dane, ktoré sám deklaroval. Práve táto skutočnosť bola\nrozhodujúcou pre záver správcu dane o nesplnení podmienok podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v\nnadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH pre odpočítanie dane, ktorý správne považoval krajský\nsúd za opodstatnený. V tejto súvislosti, vo vzťahu k žalobcom poukazovanou judikatúrou Súdneho dvora\nEurópskej únie kasačný súd dodáva, že žalobca neuviedol, v čom sa rozchádza so závermi krajského\nsúdu a akým spôsobom mohli rozhodnutia súdneho dvora ovplyvniť právny názor kasačného súdu.\n\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27. novembra 2012,\nna ktorý žalobca tiež poukazoval, sa na rozdiel od prejednávanej veci týkal spochybnenia existencie\ntovaru (granitová dlažba, žulová) na všetkých stupňoch obchodného reťazca, pričom podstatnou bola\notázka, s akou odbornou starostlivosťou daňový subjekt pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu,\nkeď obchodoval s niečím, čo zrejme ani neexistovalo.\n44. Kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné\ntvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nKasačný súd preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.\n45. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi, ktorý nemal\nv konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods.\n1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok\nna náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti\ns kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s\n§ 168 SSP).\n46. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení\ns ust. § 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}