{"guid": "b733fa45-3d7e-44c1-b938-352cd2946c59:3012be57-35cc-4d64-be1d-4e7c148f4870", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:4018200622.1", "spisova_znacka": "1Sžfk/87/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/87/2019 z 25. 3. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. marca 2021, sp. zn. 1Sžfk/87/2019, ECLI:SK:NSSR:2021:4018200622.1", "identifikacne_cislo": "4018200622", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Trenčan", "sudca_id": 431, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-trencan-431", "datum_vydania": "2021-03-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "III. ÚS 558/2021", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:6912dac4-a84f-42ec-9a4f-c43feb5b65b8", "datum": "2021-10-14", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/595", "nazov": "zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/595-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-2"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/595#paragraf-2"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3012be57-35cc-4d64-be1d-4e7c148f4870", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:4018200622.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:4018200622.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:4018200622.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžfk/87/2019\n4018200622\n25. 03. 2021\nJUDr. Marián Trenčan\nECLI:SK:NSSR:2021:4018200622.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a\nčlenov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci žalobcu (v konaní\nsťažovateľ): NAU s.r.o., so sídlom Hlavná 75, Čata, IČO: 46 544 941, zastúpený: JUDr. Pavol Gráčik,\nadvokát so sídlom Farská 40, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so\nsídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, o kasačnej\nsťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/34/2018-163 zo dňa 30. mája 2019\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.\nÚčastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na orgánoch finančnej správy\n1. Žalovaný rozhodnutím č. 101182899/2018 zo dňa 18.06.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie\")\npodľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok\") potvrdil\nrozhodnutie Daňového úradu Nitra (ďalej len „správca dane\") č. 100422487/2018 z 21.02.2018 (ďalej\nlen „prvostupňové rozhodnutie\"), o vyrubení rozdielu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie\nobdobie roku 2012 žalobcovi v sume 3.905,53 €.\n2. V prvostupňovom rozhodnutí správca dane zotrval na zisteniach z vykonanej daňovej kontroly vo\nveci dane z príjmov za zdaňovacie obdobie 2012, z ktorej vyhotovil protokol č. 21141968/2015 zo\ndňa 02.11.2015 a neuznal žalobcovi odpisy dlhodobého hmotného a nehmotného majetku v sume\n17.514 eur z majetku obstaraného na základe dodávateľských faktúr (za hliníkové nosníky, elektrickú\nprípojku, fotovoltaické meniče, panely s montážou, elektrickú inštaláciu fotovoltaickej elektrárne (ďalej\nlen „elektráreň\"), za napäťový generátor MMG10, za vysokotlakový čistič s ohrevom vody), vystavených\ndodávateľom - ZULIA s.r.o., Továrenská 1, Štúrovo, IČO: 46 287 558 (ďalej len „dodávateľ\", alebo\n„ZULIA s.r.o.\"). Tiež mu neuznal ako daňové náklady sumu 3.010 eur ako spotrebu materiálu na základe\ndodávateľských faktúr, vystavených spoločnosťou ZULIA s.r.o., ktorá okrem dodania tovaru podľa faktúr\nmala vykonať aj montážne práce. Dôvodom neuznania bolo, že žalobca dostatočne nepreukázal\nnáklady na nákup materiálu, vykonané práce a odpisy dlhodobého majetku, čím porušil § 19 ods. 1,\nods. písm. a), § 21 ods. 1 a § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon\no dani z príjmov\"). Pochybnosti o dodávateľovi vyplynuli z toho, že ZULIA s.r.o. nemá zamestnancov,\nnekomunikuje so správcom dane, nepreberá písomnosti, vo vzťahu k deklarovaným obchodom neboli\n\npredložené doklady o preprave tovaru, stavebný denník, zmluvy alebo faktúry od subdodávateľov,\nnebolo zrejmé, kto, kedy a od koho kúpil materiál a vykonal príslušné práce. Takisto bolo informáciami\nz predchádzajúcej daňovej kontroly u dodávateľa vyvrátené, že by dodávateľ dodal solárne panely so\nsúčiastkami a montážou prostredníctvom subdodávateľa ENERGY 21 Slovakia s.r.o., Kopčianska 10,\nBratislava, IČO: 43 900 9441, od ktorého zaúčtoval odberateľskú faktúru.\n3. Žalovaný považoval za nedôvodné odvolacie námietky žalobcu, ku ktorým v preskúmavanom\nrozhodnutí jednotlivo zaujal stanovisko. Považoval tak prvostupňové rozhodnutie za zákonné a riadne\nodôvodnené; tvrdenie, že elektráreň, halu a materiál dodala ZULIA s.r.o. za nepreukázané, hoci\nnespochybnil existenciu prístrešku a elektrárne. Ďalej neuznal námietky vo vzťahu k existencii a\nneuneseniu dôkazného bremena žalobcom; k spochybneniu obstarania napäťového generátora a\nvysokotlakového čističa.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n4. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu správnu žalobu na Krajský súd v Nitre (ďalej\nlen „krajský súd\"), ktorý ju dňa 30.05.2019 rozsudkom č. k. 26S/34/2018-163 (ďalej len „napadnutý\nrozsudok\") zamietol podľa § 190 S.s.p.\n5. Krajský súd nepovažoval za dôvodné žalobné body tvrdiace, že žalobca uniesol dôkazné bremeno\nvo vzťahu k spornej fakturácii do dodávateľa a že tak prešlo dôkazné bremeno na správcu dane.\n6. Krajský súd mal za to, že v zmysle ustálenej súdnej praxe nepostačuje ako dostatočný dôkaz\npredloženie dokladov - faktúr a existencia obstaraného majetku, tovarov či prác. Uviedol, že splnenie\nformálnej podmienky (faktúra, účtovníctvo) nepostačuje. Skutkový záver o nepreukázaní dodania\ntovarov a služieb podľa neho vyplynul z rozsiahleho dokazovania, v ktorom správca dane zistil, že\ndodávateľ nemal žiadnych zamestnancov; žalobca ani dodávateľ nepredložili žiadne doklady o preprave\ntovaru, stavebný denník, zmluvy alebo faktúry od subdodávateľov, ktorí by tovar alebo služby dodali.\nDokazovaním bolo vyvrátené aj to, že by dodávku vykonala ako subdodávateľ spoločnosť ENERGY 21\nSlovakia s.r.o., Bratislava. Napriek existencii stavby a elektrárne tak podľa krajského súdu správca dane\nna základe dôkazov spochybnil reálnosť dodávky deklarovaným dodávateľom uvedeným na faktúre, v\ndôsledku čoho bolo opäť na žalobcovi, aby pochybnosti vyvrátil ďalšími dôkazmi. To sa však žalobcovi\nnepodarilo.\n7. Krajský súd tiež zdôraznil potrebu primeranej obozretnosti účastníka obchodno-právneho vzťahu. Po\nneunesení dôkazného bremena vo vzťahu k preukázanosti daňových výdavkov krajský súd považoval\nza správne rozhodnutie finančných orgánov o neuznaní výdavkov, navýšení základu dane a vyrubení\nrozdielu dane z príjmov žalobcu.\n8. Krajský súd za nedôvodné považoval aj žalobné body týkajúce sa otázky, ktorý subjekt zabezpečil\nrealizačný projekt elektrárne, ako aj povinnosti žalovaného vysporiadať sa s tým, kedy bol obstaraný\nnapäťový generátor a vysokotlakový čistič. Taktiež nevyhovel žalobnému bodu, v ktorom žalobca\nnamietal, že v prvostupňovom rozhodnutí sú skopírované aj časti z predchádzajúcich rozhodnutí správcu\ndane (ktoré boli žalovaným v príslušných odvolacích konaniach zrušené s vrátením veci správcovi dane).\nKrajský súd mal za to, že s ohľadom na predpísaný obsah odôvodnenia rozhodnutia je prirodzené, že\nrozhodnutie bude obsahovať aj skutočnosti, ktoré boli podkladmi pre skoršie rozhodnutia.\nIII.\nKasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného\nA)\n9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca prostredníctvom advokáta včas kasačnú sťažnosť z\ndôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm.\ng/ S.s.p.). Žiadal zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie;\nuplatnil si aj náhradu trov kasačného konania.\n10. Sťažovateľ považoval za základný problém celého konania skutočnosť, že žalovaný mal nadobudnúť\npodozrenie o tom, či došlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia s miestom dodania v\n\ntuzemsku medzi sťažovateľom a dodávateľom (ZULIA, s.r.o.). Táto pochybnosť podľa sťažovateľa\npramenila z toho, že dodávateľ bol nekontaktný a jeho subdodávateľ poprel obchodnú spoluprácu medzi\ndodávateľom a subdodávateľom. Správca dane a žalovaný podľa neho vychádzali najmä z ustanovenia\n§ 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Sťažovateľ ďalej citoval celé odseky napadnutého rozsudku\n(19.1-19.3, 19.6-19.8).\n11. Podľa sťažovateľa z odseku 19.2 napadnutého rozsudku vyplynulo, že splnil minimálne formálne\npodmienky na uznanie daňových výdavkov, čo nebolo sporné ani pre správcu dane. Za meritum sporu\npovažoval sťažovateľ excesívnosť požiadaviek správcu dane na preukazovanie daňového výdavku\na následne arbitrárnosť a extenzívnosť výkladu podmienok nároku na uznanie daňového výdavku\nzo strany krajského súdu. Tvrdenia správcu dane a krajského súdu o nepreukázaní materiálnych\npodmienok na uznanie daňového výdavku považoval za rozporné s logikou a zásadami právneho štátu,\nkeď dodávateľ nemohol dokázať skutočnosti v sťažovateľom predložených faktúrach. Sťažovateľ by\npotom mal pociťovať negatívne následky pasivity iného právneho subjektu.\n12. Sťažovateľ zdôrazňoval, že správca dane miestnym zisťovaním verifikoval informácie obsiahnuté\nv predložených dokumentoch, konkrétne že došlo k výstavbe elektrárne. Preto nesúhlasil s tvrdením\nkrajského súdu, že zo strany sťažovateľa nedošlo k označeniu žiadneho relevantného dôkazu\ndeklarujúceho, že výstavba elektrárne bola realizovaná práve dodávateľom. Podľa neho je nad mieru\njeho primeraného zaťaženia, keď krajský súd tvrdí, že nemožno uznať deklarované obchodné transakcie\nmedzi ďalšími článkami reťazca, ak nebola preukázaná dodávka na začiatku identifikovaného reťazca.\nPritom podľa sťažovateľa z viacerých predložených dokumentov spomenutých v napadnutom rozsudku\njasne a nespochybniteľne vyplýva, kto práce vykonal a dodal materiál, pričom samotná reálnosť dodania\nje vyjadrená existenciou elektrárne. K tomu citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6Sžf/10/2012.\n13. Sťažovateľ uviedol, že nenakupoval rôzny materiál, ale išlo o objednanie a vykonanie diela zhotovenie elektrárne, o čom predložil doklady (1. zmluva o dielo; 2. protokol odovzdaní a prevzatí;\n3 žiadosť o vydanie stavebného povolenia). Poukázal na rozhodnutia stavebného úradu (stavebné\npovolenie a rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby), kde je tiež uvedené, že dodávateľom stavby\nje ZULIA s.r.o.; podľa sťažovateľa pokiaľ stavebný úrad vydal právoplatné rozhodnutie, neexistuje\nlegitimita, aby správca dane takéto rozhodnutie spochybňoval.\n14. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/1/2011 a mal za to, že pokiaľ disponuje\nexistenciou materiálneho plnenia a faktúrou, vyčerpal dôkazné bremeno.\n15. Tiež podľa neho fakt, že konateľ dodávateľa nebol vedený v registri obyvateľov na území\nSlovenskej republiky v roku 2016, neznamená, že dodanie nebolo uskutočnené v zdaňovacom období\n2012. Tvrdil, že samotná reálnosť dodania plnenia (výstavba elektrárne) a predloženie relevantných\ndokumentov dostatočným spôsobom demonštruje, že elektráreň bola dodaná dodávateľom uvedeným\nna predložených dokumentoch. Poukázal na to, že nedostatok kredibility dodávateľa nedokáže\nsťažovateľ nijako moderovať. Dodanie zo strany dodávateľa bolo podľa neho nepochybne preukázané.\nVzťah medzi dodávateľom a subdodávateľom podľa neho nie je vzťahom trojstranným, teda skutočnosť,\nktorú by vedel sťažovateľ ovplyvniť. Preto aj výpoveď konateľa subdodávateľa by mala byť hodnotená\nlen vo vzťahu k dodávateľovi, nie aj k sťažovateľovi, ktorý si ani subdodávateľa nemohol verifikovať.\nSťažovateľ nemohol preverovať články reťazca dodávateľov, pričom v období realizácie si preveril\ndodávateľa (dôkazom je komunikácia zástupcu sťažovateľa a konateľa dodávateľa). Podľa sťažovateľa\nsa nedá predpokladať, že by si dal realizovať výstavbu tak nákladného diela bez vedomia o kredibilite\ndodávateľa; že sa tento ex post (po 4 rokoch) javí ako nedôveryhodný, nemôže sťažovateľ ovplyvniť a\nnemôže mu to byť na ujmu - v čase výstavby bol dodávateľ kontaktný.\n16. Podľa sťažovateľa to, že dodávateľ nevie preukázať dodanie tovaru sťažovateľovi, nie je dôkaz o tom,\nže plnenie mu z jeho strany nebolo dodané, naopak existencia stavby bola potvrdená správcom dane.\nĎalej argumentoval, že v daňovom konaní nezaťažuje daňový subjekt dôkazné bremeno na preukázanie\nskutočností týkajúcich sa jeho dodávateľov a subdodávateľov. Per analogiam argumentoval rozsudkom\nSúdneho dvora Európskej únie Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03) a Bond\nHouse Systems Ltd (C-484/03).\n\n17. Sťažovateľ tvrdil, že správca dane od neho vyžadoval vyvrátenie dôkazov prostredníctvom\nnegatívnej dôkaznej teórie, teda že dodávateľ a subdodávateľ nekonali podvodným spôsobom. Mal za\nto, že pokiaľ dodávateľ nadobudol tovar, ktorý použil na výrobu elektrárne a dodal ho sťažovateľovi (ktorý\nto dokázal materiálne aj formálne), je z hľadiska kontinuity irelevantné, či dodávateľ nadobudol tovar od\nsubdodávateľa alebo hociktorej inej spoločnosti. Mal za to, že mu nemôže byť uložené, aby dokazoval\nskutočnosti týkajúce sa vzťahu dodávateľa a subdodávateľa.\n18. Podľa sťažovateľa zo strany správcu dane nebol produkovaný žiaden dôkaz opaku, okrem\nhypotetických a nesubstancovaných domnienok. Považoval za logicky neúnosné, aby s poukazom na\nvýsledky kontrolných zistení u dodávateľa, ktorý mal fiktívne vykázať odobratie tovarov a služieb od ním\ndeklarovaného subdodávateľa, bola táto skutočnosť na ťarchu sťažovateľa v tom zmysle, že neuniesol\ndôkazné bremeno a neoprávnene si uplatnil nárok na uznanie daňových výdavkov.\n19. Z uvedených dôvodov mal sťažovateľ za to, že správca dane a krajský súd nesprávne vyhodnotili\nskutkový stav, ktorý súdu neumožňoval vydať takéto rozhodnutie, teda, že neboli splnené podmienky\npre uznanie daňových výdavkov. Tvrdil, že napadnutý rozsudok je v rozpore so zákonom, pretože malo\ndôjsť k zrušeniu celého prvostupňového rozhodnutia.\n20. Napokon sťažovateľ uviedol, že jeho výklad podporuje ním citovaná „analogická\" judikatúra, z\nktorej citoval - rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012; C-42/17\nz 05.12.2017; C-562/08 z 09.03.2010; C-129/14), Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. II.\nÚS 604/2015), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (3Sžf/1/2011; 6Sžf/10/2012; 3Sžf/1/2010) a\nKrajského súdu v Trenčíne (13S/40/2016).\n21. Sťažovateľ interpretoval rozsudok sp. zn. 3Sžf/1/2010 tak, že skutočnosť, či (tamojší) žalobca vedel\nalebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na zdaniteľnom plnení spojeným s daňovým\núnikom, je dôkazným bremenom správcu dane.\n22. Sťažovateľ uzavrel, že pokiaľ žalovaný postuluje určité skutočnosti, ktoré zakladajú povinnosti\npre sťažovateľa ako daňový subjekt, tieto musí hodnoverne preukázať nad rámec strohých úvah\nrelevantnými listinnými dokumentami - dôkazmi. Tvrdil, že správca dane počas procesu preverovania\nskutočností u sťažovateľa nedokázal spochybniť predložené doklady, dokumentáciu, vybudovanie\nelektrárne a iné skutočnosti. Fakt, že má faktúry od dodávateľov, spolu so zistením správcu dane, že na\nadrese sťažovateľa sa nachádza fotovoltaická elektráreň, je podľa jeho názoru relevantným dôkazom o\ntom, že k dodaniu tovaru uvedeného na predložených faktúrach došlo.\n23. Správca dane podľa neho nespochybnil doklady, ale napriek tomu v nich obsiahnuté skutočnosti\nneguje tak, že len na základe listinných informácií nemožno preukázať, že boli skutočne zrealizované\nv nich uvedeným dodávateľom. Hoci správca dane potvrdzuje existenciu elektrárne, z nekontaktnosti\ndodávateľa vyjadruje pochybnosť o deklarovanom dodávateľovi. Sťažovateľ považuje za neracionálne\npredpokladať, že má zabezpečiť splnenie materiálnej podmienky na uznanie daňového výdavku inak ako\nreálnym preukázaním dodania elektrárne. Jediným dôvodom konania správcu dane a krajského súdu\npodľa sťažovateľa zostáva skutočnosť, že dodávateľ nepredložil v priebehu daňovej kontroly žiadne\nrelevantné overiteľné doklady a dôkazy o vykonaní fakturovaných prác a dodaní materiálu, čo by malo\nznamenať, že by nemali byť práce a tovar preukázané. Považoval za rozporné s princípmi právneho\nštátu, ak sa od neho požaduje, aby preukázal vierohodnosť a pravdivosť údajov namiesto dodávateľa.\nSťažovateľ podľa svojich slov nemá zákonné prostriedky, ktorými by donútil dodávateľa preukázať\ndoklady uvedené na faktúrach.\nB)\n24. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.\nIV.\nPrávne názory kasačného súdu\n25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd\") ako súd kasačný preskúmal rozsudok\nkrajského súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 S.s.p.),\npričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.\n\n1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439\nods. 1 a ods. 2 S.s.p.), vo veci v zmysle § 455 S.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade\nsenátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461\nS.s.p. zamietol. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.01.2021 po tom, ako bol termín vyhlásenia\nrozhodnutia predpísaným spôsobom zverejnený.\n26. Z kasačnej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym posúdením veci krajským súdom,\nktorý považoval rozhodnutie žalovaného za zákonné. Sťažovateľ v podstate v celom svojom rozsiahlom\n(19 strán) podaní variuje jedinú ideu. Podľa neho nemožno od daňového subjektu (tu sťažovateľa),\nktorý si v daňovom priznaní uplatnil daňové výdavky (náklady), požadovať, aby po zisteniach správcu\ndane počas daňovej kontroly, ktoré spochybňujú reálnosť dodávky tovaru alebo služby (tu dodanie diela)\nzo strany konkrétneho ním deklarovaného dodávateľa (ku ktorému smeroval jeho výdavok), od neho\nsprávca dane požadoval akékoľvek ďalšie dôkazy na preukázanie tohto daňového výdavku, ak daňový\nsubjekt reálne má stavbu (dielo) a tovar, ku ktorým predložil faktúry a dodací list či odovzdávací protokol\n(tu aj žiadosť o stavebné povolenie a zmluvu o dielo) vystavené deklarovaným dodávateľom.\n27. Kasačný súd však musí konštatovať, že žalobca sa v tomto jedinom a kľúčovom sťažnostnom\nbode mýli. Pokiaľ správca dane z dôkazov vykonaných počas daňovej kontroly zistí skutočnosti, ktoré\nspochybňujú tvrdenia daňového subjektu z daňového priznania významné pre zistenie a správne určenie\ndane, o týchto pochybnostiach daňový subjekt oboznámi a vyzve ho na predloženie ďalších dôkazov,\npotom daňový subjekt zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k deklarovaným skutočnostiam. Tento\nprincíp platí rovnako pre daň z príjmov (daňové výdavky a ich vzťah k príjmom), ako i pre daň z\npridanej hodnoty (najčastejšie odpočítanie dane zaplatenej na vstupe), k odkazom na pravidlá ktorej\nsa sťažovateľ v kasačnej sťažnosti opakovane utiekal. Povinnosť daňového subjektu preukázať svoje\ntvrdenia (deklarované skutočnosti) podstatné pre určenie dane, vyplýva z § 24 ods. 1, v spojení s § 46\nods. 5 Daňového poriadku.\n28. Takou skutočnosťou, ktorá musí byť pri určovaní dane z príjmov preukázaná, je aj to, že zaúčtovaný\nvýdavok bol vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený\ndaňovníkom, čo v sebe (v reáliách súdenej veci) zahŕňa aj totožnosť vystaviteľa faktúry (teda príjemcu\nvýdavku, ktorý v zmysle tejto faktúry mal odplatne dodať tovar či služby) s osobou, ktorá dodala tovary\nči služby slúžiace na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov (§ 2 písm. i/ zákona\no dani z príjmov).\nPodľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom sa rozumie výdavok (náklad) na\ndosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v\núčtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\nPodľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti\ndokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,\noznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim\nvyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť\núdajov riadne preukázal.\n29. Je zrejmé, že zákon o dani z príjmov nie je postavený na konštrukcii, podľa ktorej by daňovým\nvýdavkom bolo akékoľvek zmenšenie majetku (výdavok, náklad) daňového subjektu, ním samotným za\ndaňový výdavok označené, ku ktorému by nedošlo v príčinnej súvislosti s dosiahnutím, zabezpečením\na udržaním príjmov. Preto keď sťažovateľ deklaruje, že jeho výdavok slúžil na obstaranie haly s\nfotovoltaikou a príslušenstvom, je prirodzené a súladné so zákonom, keď finančné orgány pri daňovej\n\nkontrole overujú, či bol uvedený fyzický kapitál nadobudnutý v dôsledku onoho výdavku. Teda bolo treba\noveriť, či ho naozaj sťažovateľ nadobudol odplatne prostredníctvom deklarovaného dodávateľa.\n30. Ďalej kasačný súd uvádza, že krajský súd dal sťažovateľovi v bode 19 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku podrobnú odpoveď na žalobný bod, ktorý je v podstate totožný so sťažnostným bodom. Tam\nuvedené právne posúdenie považuje kasačný súd za správne a výstižné.\n31. Kasačný súd upozorňuje na to, že si nemožno zamieňať samotné preukázanie existencie určitých\nvecí (tovaru) alebo preukázanie výsledku určitých služieb (napr. stavebných prác) s preukázaním\nexistencie daňového výdavku podľa predloženej a zaúčtovanej faktúry. Fakt, že daňový subjekt\ndisponuje s určitými hodnotami, ešte nemusí preukazovať, že sú výsledkom deklarovaného obchodu\nči inej ekonomickej interakcie, ak existujú skutočnosti, ktoré takéto tvrdenie dôvodne spochybňujú. V\nokolnostiach prípadu to bol najmä nedostatok pracovnej sily u dodávateľa. Ďalej kasačný súd k záverom\nspochybňujúcim dodanie diela týmto dodávateľom odkazuje aj na závery z rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/100/2019 z 25.02.2021, ktorý sa týkal tých istých faktúr, ale daňového\nkonania vo veci dane z pridanej hodnoty:\n32. „<20> Kasačný súd konštatuje, že z výpovedí svedkov, šetrenia daňových orgánov a ostatných\nskutočností v administratívnom spise však vyplynulo, že správca dane v rámci preverovania skutočností\ntýkajúcich sa dotknutého zdaniteľného obchodu deklarovaného spornými faktúrami, pristúpil k overeniu\nobchodného reťazca: subdodávateľ - dodávateľ - odberateľ (sťažovateľ). Správca dane teda využil\nzistenia vyplývajúce z daňovej kontroly u deklarovaného dodávateľa sťažovateľa - spoločnosti ZULIA. Z\ntýchto zistení vyplynulo, že konateľ subdodávateľa poprel akúkoľvek ekonomickú činnosť vykonávanú\nv rozhodnom čase pre sťažovateľom deklarovaného dodávateľa ZULIA. Týmto bolo spochybnené,\nže dodávateľ v rozhodnom čase disponoval deklarovaným tovarom, čo súvisí aj so spochybnením\nsamotného pôvodu a vlastníctva tovaru, ktorý mal byť sťažovateľovi zo strany ním deklarovaného\ndodávateľa dodaný. Miestnym zisťovaním sa verifikovala existencia fotovoltaickej elektrárne, na základe\nčoho daňové orgány nespochybňovali samotnú existenciu tovaru, avšak spochybnili to, či bol tento\ntovar dodaný zo strany deklarovaného dodávateľa - ZULIA. Tvrdenia sťažovateľa nebolo možné bližšie\noveriť, keďže deklarovaný dodávateľ sťažovateľa bol nekontaktný. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ\nnepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu a teda bol objektívne spochybnený reálny\nzáklad zdaniteľného plnenia priamo medzi deklarovaným dodávateľom a sťažovateľom.\n33. <21.> Kasačný súd poukazuje na to, že ďalšou spornou skutočnosťou, ktorú zistil správca dane\nv rámci daňovej kontroly u deklarovaného dodávateľa, ktorá spochybňovala tvrdenie, že tovar a\nslužby dodal skutočne deklarovaný dodávateľ bolo, že ZULIA nepredložila žiadne doklady o preprave\ntovaru, stavebný denník, nemala zamestnancov, v predložených dokladoch neboli žiadne zmluvy,\nresp. faktúry od jej dodávateľov, ktorí by deklarované práce vykonali. V tejto súvislosti kasačný\nsúd poukazuje na zmluvu o dielo č. 3/2011 zo dňa 04. 11. 2011 uzavretú medzi ZULIA ako\nzhotoviteľom a sťažovateľom ako objednávateľom, predmetom ktorej bol záväzok zhotoviteľa postaviť\npre objednávateľa poľnohospodársky prístrešok podľa stavebného projektu a fotovoltaickú elektráreň\nna poľnohospodársky prístrešok podľa stavebného projektu a zabezpečiť jeho dopravu, montáž a\nservis podľa podmienok stanovených v zmluve. Vychádzajúc z uvedenej zmluvy o dielo možno\nkonštatovať, že predmetom plnenia uvedenej zmluvy o dielo tak boli odborné služby (zhotovenie doprava, montáž, servis fotovoltaickej elektrárne), ktorých plnenie si bez pochyby vyžadovalo príslušnú\nodbornú spôsobilosť a príslušné technické vybavenie, avšak kasačný súd podľa výpisu z Obchodného\nregistra SR zistil, že ZULIA nemala v predmete činnosti uvedenú takú činnosť, ktorá by ju oprávňovala\nk poskytovaniu dohodnutých služieb napr. ,,stavby a ich zmeny - fotovoltaické elektrárne\". Kasačný\nsúd upozorňuje na to, že montáž a údržbu elektrických zariadení (vrátane fotovoltaickej elektrárne)\nsmie vykonávať len pracovník pre samostatnú činnosť s odborným elektrotechnickým vzdelaním (§\n22 vyhlášky cˇ. 508/2009 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany\nzdravia pri práci s technickými zariadeniami tlakovými, zdvíhacími, elektrickými a plynovými a ktorou sa\nustanovujú technické zariadenia, ktoré sa považujú za vyhradené technické zariadenia). Z vykonaného\ndokazovania však vyplynulo, resp. nebolo preukázané, že ZULIA by mala takéto potrebné personálne\na pracovné kapacity k tomu, aby dokázala zabezpečiť fakturované plnenia pre sťažovateľa.\n34. <22.> K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky rozloženia dôkazného bremena,\nktoré sťažovateľ opiera o tvrdenie, že mu nemôže byť na ťarchu nepreukázanie obchodného vzťahu\nmedzi ZULIA a jeho subdodávateľom ENERGY kasačný súd uvádza, že záver krajského súdu o\nnepreukázaní uplatneného práva na odpočítanie dane nestojí len a výlučne na tom, že sa nepreukázala\nexistencia reálneho dodania tovarov medzi sťažovateľovým dodávateľom a jeho subdodávateľom.\n\nRozhodujúcou pre záver o nesplnení podmienok podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) v nadväznosti na §\n51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. pre odpočítanie dane bola skutočnosť, že sťažovateľ\nokrem predloženia zmluvy s dodávateľom a faktúr ničím nepreukázal, že deklarované tovary a\nslužby (práce) boli vykonané ním deklarovaným dodávateľom - spoločnosťou ZULIA. Správca dane\nnadobudol objektívne podložené pochybnosti, že by tieto plnenia boli skutočne poskytnuté sťažovateľovi\ndodávateľom uvedeným na faktúre. Sťažovateľ neponúkol daňovým orgánom ani žiadne dôkazy o\ntom, kto mal fakturované práce a služby u sťažovateľovho objednávateľa prípadne uskutočniť. Jeho\ntvrdenia a predložené doklady preto zostali v dôsledku neunesenia dôkazného bremena pochybné a\nnepreukázané.\"\n35. Ďalej kasačný súd poznamenáva, že Daňový poriadok ani zákon o dani z príjmov presne neurčuje,\naké dôkazy je potrebné predkladať. Sťažovateľ síce favorizuje ním predložené doklady, finančné orgány\nvšak musia pri zisťovaní skutkového stavu veci uplatňovať zásadu voľného hodnotenia dôkazov, a teda\nhodnotiť jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti všetky dôkazy (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku).\n36. Vo vzťahu k sťažovateľom citovanej európskej judikatúre kasačný súd poznamenáva, že sa týka\nproblematiky dane z pridanej hodnoty a nie dane z príjmov, preto ju nemožno aplikovať na súdenú\nvec. Ale beztak východiskom týchto rozhodnutí je skutkový stav, kde je preukázané dodanie tovaru\ndeklarovaným dodávateľom, ale problém sa týka predchádzajúcich článkov obchodného reťazca. V\nsúdenej veci je spochybnená samotná dodávka zo strany osoby, ktorej bol podľa účtovníctva sťažovateľa\nvyplatený daňový výdavok.\n37. Vo vzťahu k citovanej judikatúre Najvyššieho súdu platí, že ide o judikatúru čiastočne prekonanú\npokiaľ ide o výstižnosť tam uvedených formulácií, a navyše opäť ide o judikatúru vo vzťahu k DPH.\nSťažovateľom uvedený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu\nsp. zn. 3Sžfk/4/2018 z 21.11.2018.\n38. Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, že sťažnostné body neboli spôsobilé na zmenu, alebo\nzrušenie napadnutého rozsudku, kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol podľa\n§ 461 S.s.p.\n39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. a contrario v spojení s\n§ 167 ods. 1 a § 168 S.s.p., tak že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania,\npretože sťažovateľ nebol v kasačnom konaní úspešný a v prípade žalovaného nedošlo k naplneniu\npredpokladu obsiahnutého v ust. § 168 S.s.p.\n40. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v pomere hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"stav": {"sz": "III. ÚS 558/2021", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:6912dac4-a84f-42ec-9a4f-c43feb5b65b8", "datum": "2021-10-14", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "26S/34/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b330ca2b-d2f6-4017-8e7a-7b0f5af4868e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.604.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 604/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 604/2015 z 24. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.604.2015.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ffba8cf1-4454-4492-a297-4aa3b187bd1c:a4cebad2-cf8f-4042-8ed5-28c1a25c60ca", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:6019200598.1", "spisova_znacka": "2Sfk/8/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/8/2022 z 27. 9. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-09-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:6019200598.1"}]}