Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/87/2019 z 26. 5. 2021 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. mája 2021, sp. zn. 3Sžfk/87/2019, ECLI:SK:NSSR:2021:4018200386.1 Najvyšší súd | 3Sžfk/87/2019 | ECLI:SK:NSSR:2021:4018200386.1 | 2021-05-26 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 19 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 zákona č. 222/2004 Z. z., § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/16da9c9d-b3c7-41fb-996e-fd8b49cde828 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:4018200386.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžfk/87/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4018200386
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:4018200386.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.
Ivana Rumanu (spravodajca) a sudkýň JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej v
právnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): Z. M., nar. XX.XX.XXXX, M., právne zastúpený: BARKOCI
law firm,s.r.o., advokátska kancelária, Námestie slobody 28, Bratislava, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 100533277/2018 zo dňa 12. marca 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti
sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/97/2018-167 zo dňa 26. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa (pôvodne žalobcu) proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/97/2018-167 zo dňa 26. júna 2019 z a m i e t a.

Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 11S/97/2018-167 zo dňa 26. júna 2019 podľa § 190 v spojení
s § 140 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol správnu
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 100533277/2018 zo dňa
12.03.2018, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra (ďalej aj len ,,správca dane“)
č. 102519765/2017 zo dňa 06.12.2017 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane
žalobcovi vyrubil za zdaňovacie obdobie jún 2014 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 3 250,- euro,
(daň vyrubená v daňovom priznaní doručenom dňa 08. 07. 2014 v sume 82,30,- euro, daň zistená
správcom dane v sume 3 332,30,- euro, rozdiel v sume 3 250,- euro).

2. Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských
faktúr č. 20140602 zo dňa 06.06. 2014 v sume 6 300,- euro, č. 20140604 zo dňa 13.06. 2014 v sume 6
600,- euro, č. 20140605 zo dňa 20.06. 2014 v sume 6 600,- euro, od dodávateľa IP - ECONOMIC s.r.o.
za dodanie služby (stavebné práce).

3. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že v zmysle § 140 SSP poukázal
na svoj predchádzajúci rozsudok vo veci vedenej pod sp. zn. 11S/90/2018-144 zo dňa 17. 04.
2019 (zdaňovacie obdobie september 2014), keďže v tej právnej veci vystupovali rovnakí účastníci
konania a jej predmetom bolo taktiež preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného a
jemu predchádzajúcich rozhodnutí a postupov prvostupňového správneho orgánu týkajúcich sa daňovej
kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2014, dane z motorových vozidiel
za zdaňovacie obdobie roku 2014 a dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2014 až
december 2014, ktorá sa začala dňa 29. 06. 2016. Krajský súd uviedol, že žalobca v tomto konaní
uviedol rovnaké žalobné námietky ako v konaní vedenom pod sp. zn. 11S/90/2018, zo strany žalovaného



bolo podané obsahom rovnaké vyjadrenie, pričom sa jedná o preskúmanie rozhodnutia žalovaného,
ktorého podkladom pre vydanie rozhodnutia boli výsledky totožnej daňovej kontroly a rozdiel spočíval
len v skutočnosti, že ide o iné zdaňovacie obdobie (september 2014) a inú sumu rozdielu dane z pridanej
hodnoty. V nadväznosti na uvedené sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením
uvedeným v rozsudku č. k. 11S/90/2018-144 zo dňa 17. 04. 2019 a pokladal ho za plne aplikovateľný na
prejednávanú vec týkajúcu sa zdaňovacieho obdobia august 2014 a dodávateľa IP - ECONOMIC s.r.o.
Preto, odvolávajúc sa na vyššie uvedený rozsudok a jeho odôvodnenie, podanú žalobu zamietol, keď
rozhodnutie a postup žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu považoval za plne súladný
so zákonom.

4. Žalobca ako sťažovateľ podal v zastúpení advokátskou kanceláriou včas kasačnú sťažnosť a navrhol,
aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s
prvostupňovým rozhodnutím zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že krajský súd
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Sťažovateľ
poukázal na to, že konajúci súd v odôvodnení rozsudku s poukazom na § 140 SSP poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/90/2018-144 a keďže dôvody pre ktoré došlo k zamietnutiu
žaloby boli totožné s dôvodmi uvedenými v tomto konaní, krajský súd tieto dôvody pre nadbytočnosť
a hospodárnosť nezopakoval. Sťažovateľ tieto dôvody ozrejmil vo svojej kasačnej sťažnosti a uviedol,
že krajský súd obdobný záver ustálil pri spoločnosti moldowa,s.r.o., ako dodávateľa pre sťažovateľa
ako odberateľa. Namietal, že splnil všetky podmienky stanovené zákonom na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty pri dodaní stavebných prác spoločnosťou IP-ECONOMIC, s.r.o., ako dodávateľom a,
že krajský súd pri rozhodovaní nebral do úvahy vyjadrenia svedkov, konateľov jednotlivých spoločností
ako aj vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalobcu. Podľa sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal
s uvedenou otázkou, uviedol, že nespochybňuje vykonanie prác, ale spochybňuje vykonanie práv
spoločnosťou IP-ECONOMIC s.r.o. Sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010 vo vzťahu k otázke dôkazného bremena. Ďalej poukázal na rozsudky
Súdneho dvora EÚ napr. v spojených veciach Optigen Ltd. (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd.
(C-353/03), Bond House Ltd (C-484/03), Bonik (C-285/11). Podľa sťažovateľa sa oprávnene dovoláva
aplikácie vyššie citovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ, pretože žalovaný
v zmysle tejto judikatúry nepreukázal, že sťažovateľ mal alebo mal mať vedomosť o prípadných
podvodných konaniach v rámci preverovaného obchodného reťazca, a už vôbec nepreukázal, že
sťažovateľ by bol priamym úmyselným účastníkom takýchto potencionálnych podvodných konaní a
v takomto prípade sa citovaná judikatúra celkom jasne vyjadruje v tom zmysle, že za danej situácie
nemôže byť sťažovateľ sankcionovaný. Ďalej sťažovateľ s poukazom na § 24 daňového poriadku
namietal, že toto nepredstavuje absolútne dôkazné bremeno daňových subjektov, ale len vymedzuje
rozsah ich dôkaznej povinnosti. Podľa sťažovateľa mal preukázať len to, že stavebné práce boli dodané
spoločnosti DYNAMIK CONSTRUCTION a že tieto stavebné práce boli žalobcovi dodané od spoločnosti
IP ECONOMIC, s.r.o., pričom žalovaný ani krajský súd tieto skutočnosti nespochybnili. Sťažovateľ ďalej
namietal, že mu nemôže byt' na vrub pričítaná skutočnosť, že u jeho dodávateľa došlo ku skutočnosti,
ktorá ovplyvnila jej riadny chod prípadne, že jeho dodávateľ riadne neregistroval svojich zamestnancov
alebo dodávateľov. Uviedol, že predložil všetky jemu dostupné dôkazné prostriedky preukazujúce jeho
tvrdenia, ktorými musel a reálne mohol disponovať, a tým splnil svoju dôkaznú povinnosť podľa § 24
daňového poriadku. K tomu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5
Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2011.

5. Sťažovateľ namietal, že skutočnosť, že niektorý subjekt v dodávateľskom reťazci nedodržal svoje
povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov upravujúcich daň z pridanej hodnoty nemá teda vplyv
na právo platiteľa dane odpočítať daň z pridanej hodnoty zaplatenú na vstupe. Uvedené platí za
predpokladu, že platiteľ dane nedisponoval informáciou, ktorá by ho oprávňovala predpokladať vznik
alebo existenciu nezákonností na strane vystaviteľa faktúry. K tomu poukázal na závery judikatúry
Súdneho dvora EÚ (napr. spojené veci C-80/11 a C 142/11 Mahagében a Dávid). Namietal nedostatočné
odôvodnenie a poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. US 403/03, v zmysle ktorého je
povinnosťou súdu vysvetliť svoje úvahy v prípade, že rozhodnutie nevyplýva priamo zo zákonného textu.
Sťažovateľ ďalej argumentoval poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zabezpečuje
ochranu osôb pred negatívnou činnosťou štátu a princípom právnej istoty. V tejto súvislosti namietal, že
ak teda daňový subjekt splní všetky predpoklady vyžadované právnymi predpismi na uplatnenie práva
odpočítať daň z pridanej hodnoty na vstupe, následný postup správcu dane, ktorým daňovému subjektu



zamietne uplatnený nárok, nie je v súlade s legitímnou predvídateľnosťou postupu orgánov verejnej
moci. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. I.ÚS 241/07 a
PL. ÚS 29/95, ako aj na čl. 13 ods. 4 Ústavy SR upravujúci potrebu rešpektovania princípu zákonnosti
a princípu proporcionality.

6. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v
zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť
nie je dôvodná a preto ju zamietol podľa § 461 SSP v spojení s § 464 ods. 2 SSP.

8. Podľa § 140 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, vo veciach toho istého žalobcu a
totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení
každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje
jeho dôvody.

9. Podľa § 464 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ak kasačný súd rozhoduje
o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania
pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v
odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu
stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už nemusí uvádzať.

10. Predmetom preskúmania v prejednávanej veci je napadnuté rozhodnutie žalovaného č.
100533277/2018 zo dňa 12.03.2018, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra č.
102519765/2017 zo dňa 06.12.2017, ktorým správca dane žalobcovi vyrubil za zdaňovacie obdobie jún
2014 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 3 250,- euro.

11. Kasačný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už opakovane riešil spor týkajúci sa rovnakých
účastníkov konania, rovnakého predmetu konania, ktorým bolo preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutí žalovaného a jemu predchádzajúcich rozhodnutí a postupov správcu dane týkajúcich sa
daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2014, dane z motorových
vozidiel za zdaňovacie obdobie roku 2014 a dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január
2014 až december 2014, ktorá sa začala dňa 29. 06. 2016. Išlo o konania, v ktorých krajský súd
zamietol správne žaloby žalobcu najmä z dôvodu, že neunesením dôkazného bremena zo strany
žalobcu, sa pochybnosti o reálnosti dodania služieb (stavebných prác) žalobcovi zo strany žalobcom
deklarovaných dodávateľov na faktúre, stali relevantným dôvodom pre neuznanie nároku žalobcu na
vrátenie fakturovanej dane z pridanej hodnoty a to z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok na
odpočet podľa § 19, § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z., ktoré viažu priznanie nároku na odpočítanie
DPH na vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa, čo však v prejednávaných veciach v
rozhodných resp. kontrolovaných zdaňovacích obdobiach ani po vykonanom dokazovaní finančnými
orgánmi, nebolo jednoznačne preukázané.

12. V prejednávanej veci je predmetom kasačného konania takmer totožný skutkový a právny stav,
rozdiel je v zásade len v označení mesiaca zdaňovacieho obdobia, ktorý bol predmetom konaní
kasačného súdu a ním vydaných rozsudkov sp. zn. 4Sžfk/57/2019 zo dňa 01.12.2020 (zdaňovacie
obdobie za december 2014), sp. zn. 4Sžfk/58/2019 zo dňa 01.12.2020 (zdaňovacie obdobie za január
2014), sp. zn. 5Sžfk/56/2019 zo dňa 25.03.2021 (zdaňovacie obdobie za september 2014), sp. zn.
5Sžfk/58/2019 zo dňa 25.03.2021 (zdaňovacie obdobie za február 2014) a sp. zn. 8Sžfk/66/2019 zo
dňa 30.03.2021 (zdaňovacie obdobie za november 2014). Kasačný súd sa s odôvodneniami týchto
rozsudkov v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 464 ods. 2 SSP už ďalšie dôvody
neuvádza.

13. O trovách kasačného konania kasačný súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1
SSP tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu v kasačnom
konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.



14. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.