{"guid": "2806dcce-2df7-49dd-8e71-db8820937b45:e9e55ab7-42d1-4a97-bd09-9355f9381f2c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:3019200473.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/3/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/3/2021 z 30. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2021, sp. zn. 5Sžfk/3/2021, ECLI:SK:NSSR:2021:3019200473.1", "identifikacne_cislo": "3019200473", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "datum_vydania": "2021-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-156"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-156"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e9e55ab7-42d1-4a97-bd09-9355f9381f2c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:3019200473.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:3019200473.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:3019200473.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžfk/3/2021\n3019200473\n30. 06. 2021\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2021:3019200473.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana\nRumanu (spravodajca) a sudkýň JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. v\nprávnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): Vladimír Šimko, s miestom podnikania Karpatské námestie\n7770/10A, Bratislava, IČO: 45 424 764, právne zastúpený: JUDr. Šimon Cibulka, advokát, Hodžova 53,\nTrenčín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102240633/2019 zo dňa 25. septembra 2019,\nkonajúc o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/189/2019\n-84 zo dňa 29. septembra 2020, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/189/2019-84 z 29.\nseptembra 2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102240633/2019 zo dňa 25. septembra\n2019, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101520939/2019 z 20. júna 2019 z r u š u j e a\nvec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nŽalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov kasačného konania, ako aj na náhradu trov konania\npred správnym súdom.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj len ,,krajský súd“) podľa § 190 zákona\nč. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 102240633/2019 zo dňa 25.09.2019\n(ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol žalobcom podané odvolanie a\npotvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj len ,,správca dane“) č. 101520939/2019 zo dňa\n20.06.2019 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa § 156 ods. 1 písm. a)\nzákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov (ďalej aj len ,,daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume\n702,50,- euro za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj \"DPH\") vyrubenej podaním daňového\npriznania za zdaňovacie obdobie september 2012 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.\n2. Krajský súd poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40OdK/17/2017 zo dňa\n01.06.2017 o vyhlásení konkurzu na žalobcu, kde vo výroku IV. okresný súd v súlade so zákonom č.\n7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj len ,,ZKR\") rozhodol: ,,Oddlžuje dlžníka tak, že\ndlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom\nnebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia.“ a v tejto súvislosti krajský súd\nkonštatoval, že k oddlženiu žalobcu v konkurze došlo.\n\n3. Krajský súd skúmal, kedy došlo k vzniku pohľadávky žalovaného a k tomu poukázal na závery\nvyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn 2Sžf/77/2015, sp. zn. 2Sžf/79/2015\na sp. zn. 5Sžfk/8/2017, ktoré na prejednávanú vec aplikoval. V tejto súvislosti uviedol, že predmetná\npohľadávka žalobcu v čase vyhlásenia konkurzu na žalobcu a jeho oddlženia ešte neexistovala a preto\nsa oddlženie žalobcu v konkurze na ňu nemohlo vzťahovať. Sankciu - úrok z omeškania vyrubený podľa\n§ 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku je možné ukladať len rozhodnutím v zmysle § 63 ods. 1\ndaňového poriadku a pohľadávka vzniká právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia, nie skôr. Zo žiadneho\nzákonného ustanovenia daňového poriadku a ani ZKR ako lex specialis, nevyplýva obmedzenie pre\nsprávcu dane, týkajúce sa vyrubenia sankcie za nesplnenie daňovej povinnosti daňovníka po ukončení\nkonkurzného konania, okrem zákonnej lehoty podľa § 156 ods. 8 daňového poriadku.\n4. Krajský súd vyslovil názor, že v prejednávanej veci pohľadávka žalovaného vznikla až po ukončení\nkonkurzu na žalobcu a po jeho oddlžení a teda podľa krajského súdu nejde o pohľadávku, ktorá mohla\nbyť uspokojená v konkurze podľa § 166a ZKR, ani o pohľadávku, ktorá je vylúčená z uspokojenia podľa\n§ 166b ZKR. Uviedol, že v prípade existencie takejto pohľadávky v dobe oddlženia žalobcu by sa na\nňu vzťahovalo ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR a išlo by o nevymáhateľnú pohľadávku a na\njej nevymáhateľnosť by súd musel prihliadnuť, žalovaný by bol povinný na žalobcu vo vzťahu k tejto\npohľadávke hľadieť, ako by rozhodol o trvalom upustení od jej vymáhania podľa § 166e ods. 4 ZKR.\n5. Krajský súd dospel k právnemu záveru, že pohľadávka žalovaného vznikla až po oddlžení žalobcu\na zrušení konkurzu na žalobcu, účinky konkurzu sa preto na ňu nemôžu vzťahovať a teda nevzťahuje\nsa na predmetnú pohľadávku ani oddlženie žalobcu. Poukázal na to, že účelom oddlženia dlžníka\npodľa ZKR je zbavenie dlžníka starých dlhov a predmetná pohľadávka v čase oddlženia žalobcu\nneexistovala, pokiaľ teda k vyrubeniu úroku z omeškania ako sankcie za porušenie povinnosti žalobcu,\nktorá povinnosť bola porušená pred rozhodujúcim dňom došlo až po zrušení konkurzu, v ktorom bol\nžalobca oddlžený, správny orgán prvého stupňa pri plnení svojich povinností stanovených mu daňovým\nporiadkom postupoval správne, keď uvedenú sankciu žalobcovi vyrubil a žalovaný vecne správne\nrozhodol o potvrdení prvostupňového rozhodnutia i keď nesprávne vychádzal z názoru, že žalobca\nnebol v konkurze oddlžený. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že nezaplatená daň za predmetné obdobie\nbola prihlásená ako pohľadávka do konkurzu je v danom prípade irelevantná, pretože rozhodnutím\nbola žalobcovi uložená sankcia za porušenie jeho zákonnej povinnosti a napadnutým rozhodnutím teda\nnebola vyrubená predmetná daň, ale úrok z omeškania za nesplnenie povinnosti žalobcu.\n6. Žalobca ako sťažovateľ zastúpený advokátom podal včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440\nods. 1 písm. g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ namietal, že závery krajského súdu vychádzajú z nesprávnej tézy\nspočívajúcej v tom, že ak úrok z omeškania v čase vyhlásenia konkurzu a oddlženia ešte neexistoval,\ntak sa na neho nemohlo oddlženie vzťahovať. Táto nesprávna interpretácia podľa sťažovateľa by mala\nza následok, že by sa oddlženie minulo svojmu účinku. Namietal, že podstatným pre výklad § 166b\nods. 1 písm. d) ZRK nie je moment vzniku verejnoprávnej sankcie, ale moment porušenia povinnosti,\nktorá je základom pre uloženie tejto sankcie. Uviedol, že rozhodujúce je posúdenie časových súvislostí\nprávneho základu úroku z omeškania (porušenie povinnosti riadne a včas zaplatiť daň) vo vzťahu k\nrozhodujúcemu dňu (§ 166a ods. 1 písm. a) ZKR), nie právna povaha už vyrubeného úroku z omeškania\nz formálneho hľadiska. Poukázal na to, že v danom prípade bola sankcia uložená za porušenie povinnosti\ndaňového subjektu zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť z dodatočného daňového priznania v sume 1 170,euro v lehote splatnosti do 02.06.2014, ktorá ku dňu 20.06.2014 nebola zaplatená. Možno teda prijať\nzáver, že prvostupňový orgán vyrubil peňažnú sankciu za porušenie povinnosti, ktorá bola porušená\npred rozhodujúcim dňom (pred kalendárnym mesiacom jún 2017, v ktorom bol vyhlásený konkurz),\nkeďže k porušeniu povinnosti došlo v roku 2014. Podľa sťažovateľa je vyrubený úrok z omeškania\nnevymáhateľný ex lege. Poukázal na dôvodovú správu k § 166b ods. 1 písm. d) ZKR. Skutočnosť,\nže pohľadávka žalovaného vznikla až po oddlžení považuje za právne irelevantnú. Podľa sťažovateľa\nmoment oddlženia, na ktorý kládol dôraz krajský súd má svoj význam jedine vo vzťahu k pohľadávkam,\nktoré sa môžu uspokojiť v konkurze alebo splátkovým kalendárom čo vyplýva z §166a ZKR. Sťažovateľ\npoukázal na rozdielne právne názory vyslovené v obdobných veciach prejednávaných krajským súdom\n(sp. zn. 13S/17/2019 a 13S/54/2019) vo zvyšku odôvodnenia kasačnej sťažnosti v zásade zotrval\nna svojich žalobných dôvodoch, ktoré rozsiahlo zopakoval. Na podporu svojich tvrdení poukázal na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 10Sžfk/23/2018 a mal za to, že v rozhodovacej činnosti\nNajvyššieho súdu SR došlo k názorovému vývoju a správnym súdom odkazované rozhodnutia boli\n\nnázorovo prekonané. Sťažovateľ zdôraznil, že výkladom práva žalovaným a správnym súdom dochádza\nk účelovému obchádzaniu zákona a účelu oddlženia.\n7. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti odkázal na svoju argumentáciu obsiahnutú vo vyjadrení\nk žalobe a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k náležitostiam kasačnej sťažnosti\n(čo do sťažnostných dôvodov - námietka nesprávneho právneho posúdenia) odkázal na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 1Sžfk/16/2017 a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť\nsťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.\n8. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v\nzmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky <. (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť\nje dôvodná a preto podľa § 462 ods. 2 SSP v spojení s § 464 ods. 1 SSP zmenil napadnutý rozsudok\ntak, že zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie\nžalovanému.\n9. Podľa 464 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v\nobdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho\nrozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.\n10. Kasačný súd zistil, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už riešil obdobnú vec s takmer totožným\nskutkovým a právnym stav, týkajúcu sa rovnakého predmetu konania a rovnakých účastníkov konania,\npričom rozdielom bolo iba v označení mesiaca zdaňovacieho obdobia, za ktoré bol vyrubený sporný\núrok z omeškania. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n8Sžfk/15/2021 zo dňa 30.03.2021 a uvádza prevzatú časť jeho odôvodnenia, s ktorou sa v plnej miere\nstotožňuje:\n,,10. Kasačný súd v prvom rade uvádza, že rovnako ako správy súd (body 31.-32. napadnutého\nrozsudku) nemal pochybnosti o tom, že rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40OdK/17/2017\nz 1. júna 2017 k oddlženiu žalobcu v konkurze došlo a oddlženie sa vzťahuje aj na daňové pohľadávky\n(primerane § 166c k § 166e ods. 2 ZKR).\n11. Rovnako ako v konaní pred správnym súdom, preto zásadnou otázkou v kasačnom konaní bolo\nposúdenie okamihu vzniku predmetnej daňovej pohľadávky.\n12. Kasačný súd konštatuje, že rozhodovanie Najvyššieho súdu SR v súvislosti s posudzovaním\nvzniku daňových pohľadávok titulom vyrubeného úroku z omeškania subjektov po oddlžení, resp.\nreštrukturalizácii bolo nejednotné, viď. okrem účastníkmi uvádzaných rozhodnutí napr. rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. 1Sžf/2/2016 a sp. zn. 1Sžfk/10/2016 oproti sp. zn. 8Sžfk/57/2018\na sp. zn. 5Sžfk/59/2018. K zjednoteniu rozhodovacej praxe došlo až na základe rozhodnutia veľkého\nsenátu Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 1Vs/3/2020, keď právny názor vyjadrený v\nrozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný.\n13. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Vs/3/2020 z 27. januára 2021 vyslovil okrem\niného právny názor, cit.:\n[„...35. Veľký senát kasačného súdu vychádzal pri posúdení veci z účelu reštrukturalizácie, ktorým\nje predovšetkým usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku vo forme postupného (aspoň\nčiastočného) uspokojenia veriteľov v súlade s reštrukturalizačným plánom, s primárnym cieľom\nzachovania dlžníka a jeho podnikateľskej činnosti. Za týmto účelom sa v prísne formalizovanom a\ntransparentnom procese upravenom zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zisťuje majetok dlžníka,\njeho záväzky a tiež spôsobilosť opätovného začlenenia dlžníka do trhového prostredia a pokračovania\njeho podnikania, pri čo najvyššej miere splatenia minulých záväzkov (a priebežného uspokojovania\nnových). Rozsah a výška záväzkov dlžníka voči veriteľom sa stabilizuje vo forme prihlásenia pohľadávok\nzo strany veriteľov v stanovenej lehote s tým, že včas neprihlásené pohľadávky, ktoré sa skutkovo viažu\nk obdobiu pred povolením reštrukturalizácie, sa stanú voči dlžníkovi nevymáhateľnými. To znamená, že\nna pohľadávky existujúce v čase vyhlásenia reštrukturalizácie, ktoré neboli v určenej lehote prihlásené\n\nv reštrukturalizačnom konaní, sa v procese reštrukturalizácie a ani v ďalšej budúcnosti podnikateľského\nsubjektu neprihliada. Je teda vylúčené, aby po ukončení reštrukturalizácie dlžníka zaťažovali záväzky\nmajúce pôvod v období spred vyhlásenia reštrukturalizácie, pretože tie boli bez výnimky transformované\ndo reštrukturalizačného plánu a nahradili dovtedy existujúce záväzky.\n36. Veľký senát kasačného súdu sa stotožňuje s názorom predkladajúceho senátu (vyjadreným\nv rozhodnutí sp. zn. 1Sžfk/23/2018 zo dňa 21.1.2020, bod 39), že v reštrukturalizačnom konaní\nsa rozdeľujú záväzky dlžníka voči veriteľom na predreštrukturalizačné (§ 120 ods. 1 ZKR) a\nreštrukturalizačné, resp. prednostné (§ 120 ods. 2 ZKR), pričom za predreštrukturalizačné sa považujú\ntie, ktoré vznikli v čase pred povolením reštrukturalizácie. Na tieto pohľadávky sa viaže povinnosť\nich prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní, inak ich vymáhateľnosť voči dlžníkovi (za predpokladu\nsplnenia ďalších zákonných podmienok) zaniká. Rozhodujúcim dňom, ktorý rozdeľuje pohľadávky voči\ndlžníkovi na uvedené dve skupiny, je teda dátum vyhlásenia reštrukturalizácie.\n37. Veľký senát sa prikláňa k názoru senátu 1S, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania za\noneskorené zaplatenie daňového nedoplatku žalobcu na dani z motorových vozidiel za zdaňovacie\nobdobie roku 2011 je v časti odo dňa splatnosti uvedenej dane (31.1.2012) až do dňa povolenia\nreštrukturalizácie žalobcu (19.12.2014), pohľadávkou predreštrukturalizačnou, ktorá vznikla pred\nrozhodujúcim dňom. K otázke zákonnosti vyrubenia úroku z omeškania za trvanie omeškania po dni\nzačatia reštrukturalizačného konania voči žalobcovi môže veľký senát len poukázať na ustanovenie\n§ 156 ods. 2 piata až siedma veta daňového poriadku, ktoré umožňuje správcovi dane vyrubiť úrok\nz omeškania voči daňovému dlžníkovi v reštrukturalizácii len za dobu do začatia reštrukturalizačného\nkonania. Za obdobie trvania omeškania so zaplatením predreštrukturalizačných pohľadávok po\nrozhodujúcom dni už správcovi dane úroky z omeškania nepatria. Tie sa v zmysle § 138 ods. 2 ZKR\ndo reštrukturalizačného plánu nezahŕňajú a po potvrdení plánu súdom sa považujú v celom rozsahu\nza odpustené.\n38. V zmysle § 2 písm. b/ daňového poriadku sa za daň považuje aj úrok z omeškania za oneskorené\nsplnenie daňovej povinnosti. Daňový poriadok rozlišuje medzi daňovou pohľadávkou a daňovým\nnedoplatkom, pričom za kritérium tohto rozlíšenia označuje ich splatnosť. Pohľadávka správcu dane\nna dani do lehoty splatnosti je daňovou pohľadávkou, zatiaľ čo dlžná suma dane (vrátane úroku\nz omeškania) po lehote splatnosti je daňovým nedoplatkom (§ 2 písm. e/, f/ daňového poriadku).\nDaňová pohľadávka sa vo všeobecnosti stáva splatnou jej vyrubením, pričom za vyrubenú sa považuje\nrozhodnutím správcu dane vydaným podľa § 63 daňového poriadku, prípadne podaním daňového\npriznania alebo zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie (§ 68 ods. 4 písm.\na/, b/, c/ daňového poriadku).\n39. Veľký senát je tej mienky, že ustanovenia daňového poriadku upravujúce otázky vzniku a splatnosti\npohľadávok daňovej správy na úrokoch z omeškania voči daňovým dlžníkom v reštrukturalizácii je nutné\nvykladať predovšetkým s prihliadnutím na vyššie spomenutý účel reštrukturalizácie sledovaný zákonom\no konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam daňového\nporiadku. Napokon daňový poriadok výslovne v § 158 ods. 5 stanovuje, že po povolení reštrukturalizácie\npostupuje správca dane pri uplatňovaní pohľadávok voči daňovému dlžníkovi podľa ZKR.\n40. Veľký senát poukazuje na to, že v súvislosti s riešením daňových pohľadávok štátu voči daňovým\ndlžníkom na úrokoch z omeškania zo starších daňových nedoplatkov obsahoval podrobnejšiu úpravu\nzákon o správe daní, ktorý stanovil, že za predreštrukturalizačnú daňovú pohľadávku, ktorú bolo treba\nprihlásiť v reštrukturalizačnom konaní, sa považovala i pohľadávka, ktorá nebola vyrubená (vrátane\npohľadávky na úrokoch), pričom úroky sa považovali za daňovú pohľadávku, ak mohli byť vyrubené do\npovolenie reštrukturalizácie (§ 95 ods. 1, 3, 8 zákona o správe daní). Daňový poriadok, ktorý zrušil\na nahradil zákon o správe daní, takúto explicitnú právnu úpravu neprevzal, no príslušné ustanovenia\ndaňového poriadku je podľa názoru veľkého senátu nutné interpretovať v intenciách spomenutej\npredchádzajúcej právnej úpravy.\n41. Majúc na zreteli uvedené východiská veľký senát konštatuje, že právoplatným rozhodnutím o\nvyrubení sa daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania stáva splatnou a uplynutím lehoty na plnenie\nnadobúda status daňového nedoplatku. Splatnosť takejto pohľadávky však nie je podmienkou jej vzniku.\nVznik pohľadávky na úrokoch z omeškania sa viaže na objektívne právne skutočnosti, ktorými sú\n\nexistencia splatnej dane, nesplnenie daňovej povinnosti v lehote splatnosti a trvanie omeškania so\nzaplatením dane (plynutie času), pričom od dĺžky trvania omeškania závisí výška tejto pohľadávky.\nSadzbu úrokov z omeškania stanovuje právny predpis (§ 156 ods. 2 daňového poriadku).\n42. Možno preto uzavrieť, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona\na pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka\nkvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane\nvyrubená. Právny dôvod i výška takejto pohľadávky pre účely jej prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní\nsú správcovi dane ako veriteľovi známe, a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené\nrozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a\nprihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní.\n43. Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky\na určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup\nsprávcu dane pre prípad jej vymáhania. Bez rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania dlžník nemá\nsankcionovateľnú právnu povinnosť úrok zaplatiť, z hľadiska práva však niet prekážky, ktorá by bránila\nsprávcovi dane uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v reštrukturalizačnom konaní odo dňa jej\nsplatnosti až do začatia reštrukturalizačného konania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že právna\núprava úrokov z omeškania je z hľadiska systematiky daňového poriadku zaradená do piatej časti tohto\nzákona (§ 154 a nasl. - zodpovednosť za porušenie povinností) pod sankcie.\n44. Veľký senát poukazuje na to, že daňový poriadok umožňuje správcovi dane vyrubiť úroky z\nomeškania i priebežne, pričom výslovne počíta v prípade daňového dlžníka v reštrukturalizácii s\nvyrubením úrokov za každý deň omeškania odo dňa splatnosti daňového nedoplatku do začatia\nreštrukturalizačného konania (§ 156 ods. 2). Ako však už veľký senát uviedol, rozhodnutie o vyrubení len\nautoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania a určuje jej splatnosť.\n45. Veľký senát tiež upozorňuje na dôvodovú správu k bodu 13 (k § 120 ods. 2) zákona č. 377/2016\nZ. z., ktorým bol s účinnosťou od 01.03.2017 novelizovaný zákon o konkurze a reštrukturalizácii, k\notázke rozlíšenia „starého dlhu“ a „nového dlhu“ dlžníka v úpadku, v ktorej sa konštatuje, že splatnosť\npohľadávky nie je podmienkou vzniku pohľadávky a správnym postupom pre rozlíšenie starého a nového\ndlhu (v reštrukturalizácii prezentovaného inštitútom prednostnej pohľadávky) sú výlučne skutkové\nokolnosti vzniku pohľadávky. Aj z toho je zrejmé, že určenie splatnosti pohľadávky správcu dane na\núrokoch z omeškania nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení nie je podmienkou vzniku a\nprihlásenia pohľadávky na úrokoch v reštrukturalizačnom konaní. Výška a splatnosť takto prihlásených\nnevyrubených pohľadávok na úrokoch sa určí až v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého vyplynie rozsah\na spôsob uspokojenia veriteľa a ktorý sa po jeho potvrdení zo strany príslušného súdu stane záväzným\npre všetkých účastníkov plánu (§ 132 ods. 1 ZKR).\n46. Ani sťažovateľom tvrdené (a žiaľ nedostatočne skutkovo i argumentačne podložené) neplnenie\nreštrukturalizačného plánu zo strany žalobcu nemá žiadny vplyv na nevymáhateľnosť neprihlásených\npredreštrukturalizačných pohľadávok na úrokoch z omeškania. Neplnenie plánu zo strany dlžníka má\nv zmysle § 159 ZKR za následok, že sa plán stáva voči neuspokojenému účastníkovi plánu (veriteľovi)\nneúčinným, avšak len vo vzťahu k pohľadávke (záväzku), ktorá mu vyplynula z plánu. Keďže sporné\npohľadávky sťažovateľa sa v dôsledku ich neprihlásenia v reštrukturalizačnom konaní nestali súčasťou\nplánu, sú sťažovateľove tvrdenia o neúčinnosti plánu voči nemu neopodstatnené.\n47. Z uvedených dôvodov dospel veľký senát k záveru, že správca dane bol oprávnený i povinný\npohľadávku na úrokoch z omeškania voči žalobcovi prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní v ustanovenej\nlehote aj napriek tomu, že táto pohľadávka nebola vyrubená rozhodnutím vydaným podľa § 63 daňového\nporiadku. Toto ustanovenie daňového poriadku v reštrukturalizačnom konaní napokon ani nebolo možné\nuplatniť s ohľadom na princíp ius specialis zakotvený v § 158 ods. 5 daňového poriadku (bod 39\ntohto rozsudku). Keďže tak správca dane v prejednávanom prípade neurobil, právo vyrubiť a vymáhať\ntieto nároky voči dlžníkovi potvrdením reštrukturalizačného plánu súdom zanikla (§ 84 ods. 1 písm. g/\ndaňového poriadku, § 155 ods. 2 ZKR).\n48. Veľký senát sa stotožňuje s predkladajúcim senátom v tom, že možnosť vyrubenia a vymáhania\núrokov z omeškania za oneskorené splnenie daňovej povinnosti pochádzajúce z obdobia spred\n\nvyhlásenia reštrukturalizácie voči žalobcovi, a to na základe rozhodnutí vydaných po povolení\nreštrukturalizácie (a dokonca i po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom), by popieralo účel\nreštrukturalizácie popísaný v bode 35 tohto rozhodnutia a malo by za následok nezákonné zvýhodnenie\nštátu v zastúpení správcom dane ako jedného z veriteľov predreštrukturalizačnej pohľadávky pred\nostatnými veriteľmi. ...“]\n14. Kasačný súd konštatuje, že úprava reštrukturalizácie podľa § 108 a nasl. ZKR a úprava oddlženia\npodľa § 166 a nasl. ZKR nie sú totožné, avšak vychádzajúc z účelu zákona, plnia rovnaký účel,\nktorým je ozdravenie predlženého subjektu. Zároveň je na mieste skonštatovať, že úprava oddlženia\n(tzv. osobného bankrotu) účinná od 1. marca 2017 je relatívne novou úpravou, preto je súvisiaca\njudikatúra súdov ešte len v procese tvorby, a tiež z totožného dôvodu neboli ešte prípadné legislatívne\nnedostatky identifikované, aby mohli byť zákonodarcom zohľadnené, prípadne odstránené. V situácii,\nkedy aplikácia práva nie je ešte ustálená, treba postupovať v zmysle zásady in dubio pro libertate a\njednotlivé ustanovenia vykladať v prospech dotknutých osôb.\n15. Citovaný právny názor je preto plne aplikovateľný aj na prejednávanú vec, a teda možno uzavrieť,\nže vzhľadom na to, že k oddlženiu sťažovateľa došlo 9. júna 2017 rozhodnutím Okresného súdu Trenčín\nsp. zn. 40OdK/17/2017 z 1. júna 2017 (kedy sa rozhodnutie stalo právoplatným a vykonateľným),\npredmetná daňová pohľadávka, ktorá vznikla za obdobie od 3. júna 2014 do 9. júna 2017 (nie ako uvádza\nsprávca dane 2. júna 2018), je pohľadávkou, ktorá vznikla pred oddlžením, a teda oddlžením sťažovateľa\n(rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40OdK/17/2017 z 1. júna 2017) sa stala nevymáhateľnou,\nčím bol naplnený účel oddlženia.\n16. Iný výklad by sa priečil účelu oddlženia, neprimerane by zaťažoval oddlženú osobu a tiež by\nneprimerane zvýhodňoval štát oproti iným veriteľom.\n17. Vzhľadom na to, že kasačný súd dospel k názoru, že predmetná pohľadávka podliehala oddlženiu,\nstotožnil sa s právnym názorom sťažovateľa a žalobu považoval za dôvodnú, a keďže správny súd\nžalobu zamietol, postupom podľa § 462 ods. 2 k § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p. zmenil napadnutý rozsudok\nsprávneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a správcu dane a vec im vrátil na ďalšie konanie.\n18. V ďalšom konaní správca dane zohľadní prezentovaný právny názor a bude postupovať primeraným\nprocesným spôsobom. Žalovaný a správca dane sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.\n11. O trovách rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne\núspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania\npred správnym súdom. (§ 175 ods. 1 S.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník (§ 175 ods. 2 S.s.p.).\n12. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}