{"guid": "073bb72e-a90a-4ced-a225-5849ea47e7a2:124cedf7-c5b5-45b7-94fe-fa9d35123c77", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:3019200312.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/35/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/35/2021 z 2. 7. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 2. júla 2021, sp. zn. 7Sžsk/35/2021, ECLI:SK:NSSR:2021:3019200312.1", "identifikacne_cislo": "3019200312", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "datum_vydania": "2021-07-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-178.odsek-1", "nazov": "§ 178 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-178.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-178"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-178"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/124cedf7-c5b5-45b7-94fe-fa9d35123c77", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:3019200312.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:3019200312.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:3019200312.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/35/2021\n3019200312\n02. 07. 2021\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2021:3019200312.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej\na členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu:\nComplex HM, s. r. o., so sídlom Dvory 581, Púchov, IČO: 45 517 991, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,\nústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti: M. Z. A., nar. XX. A. XXXX, trvale bytom\nC. X/XX, L.-M., S., X. S. Q., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 15235-5/2019-BA zo\ndňa 30. apríla 2019, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa\n28. mája 2020, č.k. 18Sa/30/2019-58, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 18Sa/30/2019-58 zo dňa\n28. mája 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred krajským súdom\n1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd\") právoplatným rozsudkom č.k. 18Sa/30/2019-58 zo\ndňa 28. mája 2020 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho\nporiadku (ďalej len „SSP\") zrušil rozhodnutie žalovanej č. 15235-5/2019-BA zo dňa 30. apríla 2019\n(ďalej len „rozhodnutie žalovanej\") a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaná\npodľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zák. č. 461/2003 Z.z.\") zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne,\npobočka Považská Bystrica zo dňa 03. februára 2014, č. 20818-1/2014-PB (ďalej len „prvostupňové\nrozhodnutie\"), ktorým ako prvostupňový správny orgán rozhodla,\nže M. Z. A., t.j.\nďalšiemu účastníkovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné\npoistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Complex HM s.r.o. podľa slovenskej\nlegislatívy dňa\n08. októbra 2013. Prvostupňový správny orgán odôvodnil svoje\nrozhodnutie tým, že na základe výsledkov kontroly u zamestnávateľa, t.j. žalobcu, nebolo preukázané,\nže ďalší účastník reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto\nnepodlieha slovenským právnym predpisom. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí uviedla, že pri\nurčovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci iba status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne\nzárobkovo činnej osoby, ale reálny výkon činnosti. Na základe vykonanej kontroly u žalobcu, nebol\npreukázaný skutočný výkon činnosti ďalšieho účastníka na území Slovenskej republiky. Uvedenú\nskutočnosť oznámila žalovaná poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,ZUS\"), ktorá\nstanovisko akceptovala a oznámením č. 020000/UBS/OM401/PW/64/2013 zo dňa 16. októbra 2013\nurčila, že ďalší účastník podlieha od 09. októbra 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia\nPoľskej republiky.\n\n2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že z administratívneho spisu zistil, že ďalší účastník\nbol do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného žalovanou ako\nzamestnanec žalobcu prihlásený od 01.02.2012 do 31.12.2013. Registrácia bola vykonaná na základe\npracovnej zmluvy, ktorú ďalší účastník s bydliskom v Poľskej republike uzatvoril so žalobcom, a podľa\nktorej mal od 01. februára 2012 vykonávať pracovnú činnosť na území Slovenskej republiky. Z listu\nZUS\nč. 020000/USB/OM503/PW-272/2012 zo dňa 08. októbra 2012\nvyplynulo, že žalobcovi ustanovila dočasne platnú slovenskú legislatívu na obdobie od 01. februára 2012\nvzhľadom\nna súbežné vykonávanie pracovnej činnosti na území Slovenskej republiky pre žalobcu\na vykonávanie podnikateľskej činnosti na území Poľskej republiky. Žalovaná, ktorá predbežné určenie\nuplatniteľnej legislatívy nenamietala, dňa 11. decembra 2012 vystavila žalobcovi formulár PD A1, a to\nna obdobie od 01.02.2012 do 08.10.2013.\n3. Dňa 08. marca 2013 prvostupňový správny orgán vykonal u žalobcu kontrolu za kontrolované\nobdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013 a zistil, že vykazuje znaky schránkovej firmy a predpokladá\nsa, že k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky nedochádza.\nUvedená skutočnosť bola oznámená ZUS. Dňa 03. februára 2014 prvostupňový správny orgán\nvydal prvostupňové rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu, ktoré zdôvodnil\nvýsledkami vykonanej kontroly, keď nebolo preukázané, že ďalší účastník ako zamestnanec žalobcu\nreálne vykonáva činnosť na území SR, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom. Dňa\n12. augusta 2014 bolo žalovanej doručené oznámenie ZUS pobočka v Bielsku-Bialej,\nč.\n020000/UBS/OM401/PW/64/2013 zo dňa 16. októbra 2013, ktorým ZUS určila, že ďalší účastník od 09.\noktóbra 2013 podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho zabezpečenia.\n4. V konaní nebolo sporné, že ďalší účastník je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá\nvykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so žalobcom\nako zamestnávateľom na výkon závislej činnosti v Slovenskej republike. Na zamestnanca žalobcu\nsa z tohto dôvodu priamo vzťahovalo nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004\nz 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie\"), ktoré v zmysle\nčl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je\nprávnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné\nvo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím\norgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny\nprípad.\n5. Na posúdenie, či u zamestnanca žalobcu dochádzalo a dochádza k súbehu sociálnych poistení\nviacerých štátov podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia z dôvodu výkonu činnosti zamestnanej\nosoby a činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby v odlišných členských štátoch, je príslušná výlučne\ninštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia\nv inom členskom štáte, než určuje nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný\npostup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o.i., aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci\nspoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak\npredišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,\nktoré by z toho mohli vzniknúť. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky normotvorca prijal\nzákladné a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009\n(ďalej len „vykonávacie nariadenie\"), pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s\nrozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.\n6. Z čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia\nčlenského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sporné, že ďalší účastník má bydlisko\nv Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná ZUS, ktorá tak vykonala a\noznámila dočasné určenie slovenskej legislatívy na obdobie od 01. februára 2012. Na tomto právnom\nzáklade žalovaná nenamietajúc určené rozhodné právo vystavila formulár PD A1 na obdobie od\n01.02.2012 do 08.10.2013, čím sa v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia stalo určenie\nslovenskej legislatívy definitívnym na čas od 01. februára 2012. S ohľadom na tieto skutočnosti žalovaná,\nktorá vykonanou kontrolou nadobudla pochybnosti o reálnosti výkonu závislej činnosti zamestnancom\nžalobcu na území Slovenskej republiky, naďalej nemala právomoc konať a rozhodnúť vo veci zániku\nsociálneho poistenia podľa zákona.\n\n7. Sociálne poistenie zamestnanca žalobcu, ktorý vykonáva činnosti, resp. deklaruje ich výkon v dvoch\nčlenských štátoch, by v čase prijatia prvostupňového správneho rozhodnutia vzhľadom na pôvodné\nrozhodnutie ZUS o uplatniteľnej slovenskej legislatíve, nepodliehalo sociálnej legislatíve žiadneho\nčlenského štátu. Rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia svojou povahou a účinkami neoprávnene\nnahrádza výlučnú právomoc inštitúcie štátu bydliska zamestnanca žalobcu určiť uplatniteľnú legislatívu.\nUvedené oprávnenie podľa vykonávacieho nariadenia prináleží vzhľadom na okolnosti prejednávanej\nveci výlučne poľskej strane v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ktoré žalovaná nikdy\nnenamietala, v dôsledku čoho sa určenie uplatniteľnej legislatívy stalo definitívnym a pre krajský\nsúd záväzným. Rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa preto vznikol právny stav odporujúci\neurópskej právnej úprave. Aby sa predišlo uvedenému protiprávnemu stavu, bolo povinnosťou\nsprávneho orgánu prvého stupňa bezodkladne o svojich kontrolných zisteniach informovať poľskú\nstranu bez toho, aby prijal vo veci sociálneho poistenia ďalšieho účastníka rozhodnutie, ktorým\nby ho vylučoval zo systému sociálneho zabezpečenia už predtým určenej slovenskej legislatívy.\nNakoľko rozhodné právo, uplatniteľná slovenská legislatíva bola určená na úrovni európskej legislatívy,\nmohla preto „zaniknúť\" opäť len rozhodnutím prijatým na základe a v súlade so základným a\nvykonávacím nariadením. Sledujúc účel základného nariadenia preto prvostupňový správny orgán nebol\noprávnený prijať rozhodnutie zo dňa 03. februára 2014, ktorým ďalšieho účastníka vylúčil z pôsobnosti\nslovenského právneho poriadku, ktorý dovtedy výlučne upravoval jeho sociálne poistenie, resp. sociálne\nzabezpečenie. S prihliadnutím na uvedené právne závery mala pobočka žalovanej po poskytnutí\nkontrolných zistení príslušnej poľskej inštitúcii vyčkať na postup poľskej strany ako členského štátu\nmiesta bydliska zamestnanca žalobcu podľa čl. 16 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 16\nods. 2 vykonávacieho nariadenia bolo výlučne na inštitúcii členského štátu miesta bydliska zamestnanca\nžalobcu, či s odkazom na čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, ak sa nestotožní s kontrolnými závermi\nžalovanej, bude naďalej považovať ďalšieho účastníka za osobu činnú v dvoch členských štátoch pri\nzachovaní uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky, alebo či uzná svoju právomoc ako členský\nštát miesta výkonu samostatne zárobkovej činnosti ďalšieho účastníka podľa čl. 11 ods. 1 písm. a)\nzákladného nariadenia, kedy by z dôvodu uznania výkonu činnosti zamestnanca žalobcu jedine na\núzemí Poľskej republiky pripadala do úvahy už len jej uplatniteľná legislatíva.\n8. Za daných skutkových okolností boli preto správny orgán prvého stupňa a žalovaná povinní vyčkať\nna určenie uplatniteľnej legislatívy ZUS. Pobočka žalovanej a ani žalovaná neboli oprávnené pred\nprávoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže\nnebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho\nzabezpečenia. Krajský súd zdôraznil, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo, či stane konečným,\nnemá žalovaná právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu\nnariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Žalovaná ako štátny orgán môže konať iba v\nrozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zák. č. 461/2003 Z.z. Zákon vymedzuje\nprávomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie, ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jeho špeciálne\noprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného\nčlenského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci žalovanej nezaradil. Ak teda bola, či\nbude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba ZUS má právomoc konať vo veci žalobcovho\nsociálneho poistenia.\n9. Krajský súd poukázal na to, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv uznesení č. k. 1Vs/1/2018 prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V tomto uznesení\nuviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého\ndátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4\nvykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc žalovanej ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného\nnariadenia\nna rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.\n10. Žalovaná napadnuté rozhodnutie vydala dňa 30. apríla 2019, t.j. v čase, keď už bolo určenie\npoľskej legislatívy definitívnym, čo ani nespochybňuje, a potvrdenie prvostupňového rozhodnutia o\nzániku poistenia zamestnancovi žalobcu dňom 08. októbra 2013 odôvodnila tým, že prvostupňový\norgán len deklaroval svojím rozhodnutím, že zamestnanec žalobcu podliehal slovenskej legislatíve do\nuvedeného dňa a zároveň, keďže žalobca tohto zamestnanca prihlásil do registra poistencov až do 31.\ndecembra 2013, odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca. V tejto súvislosti krajský\nsúd poukázal na to, že prihláška do registra poistencov nezakladá povinné sociálne poistenie, nemá\n\nkonštitutívne účinky, čiže vznik a zánik sociálneho poistenia nie je podmienený podaním prihlášky či\nodhlášky, ktoré len deklarujú právnu skutočnosť, s ktorou zákon, resp. nariadenie spája vznik sociálneho\npoistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a deklarovať jeho vznik\nalebo zánik v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.\n11. Krajský súd ďalej poukázal na to, že žalovaná vydala formulár PD A1 (potvrdenie o právnych\npredpisoch sociálneho zabezpečenia), v ktorom deklarovala, že na zamestnanca žalobcu sa do 08.\noktóbra 2013 vzťahujú právne predpisy SR o sociálnom zabezpečení a teda nemá povinnosť platiť\npríspevky v inom členskom štáte. Za tejto situácie bolo podľa názoru krajského súdu napadnuté\ni prvostupňové rozhodnutie správnych orgánov nadbytočné. V danom prípade v období po 08.\noktóbri 2013 nebol sporný zánik sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu, ale to, legislatíva ktorého\nčlenského štátu sa stane na ďalšie obdobie uplatniteľnou. Ako vyplýva z administratívneho spisu, k\nurčeniu uplatniteľnej legislatívy došlo po rozhodnutí prvostupňového orgánu, čo vyplýva z oznámenia\nZUS prvostupňovému správnemu orgánu a žalovaná toto určenie nenamietala, takže sa určenie poľskej\nlegislatívy stalo definitívnym v zmysle čl. 16 vykonávacieho nariadenia.\n12. Pokiaľ teda správne orgány rozhodovali o zániku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy,\nje jednak preskúmavané rozhodnutie duplicitným, keďže zánik poistenia bez akýchkoľvek pochybností\nvyplýva z relevantného potvrdenia - formulára PD A1, ktorého platnosť nebola spochybnená, a tiež\nvydaným v rozpore s § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zák. č. 461/2003 Z.z., pretože nejde o sporný\nprípad, a jednak žalovaná v čase svojho rozhodovania už nemala právomoc rozhodovať o zániku\nsociálneho poistenia zamestnanca žalobcu podľa slovenskej legislatívy. V dobe rozhodovania žalovanej\nuž bolo v súlade s nariadeniami EÚ určené, že zamestnanec žalobcu podlieha právnym predpisom v\noblasti sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Na základe uvedeného sa krajský súd nestotožnil\ns názorom žalovanej, že prvostupňový orgán svojím rozhodnutím odstraňoval dôsledky nesprávnej\nregistrácie zamestnanca žalobcu. Krajský súd poukázal na to, že rovnako ako žalovaná o vzniku\npovinného poistenia ďalšieho účastníka pri vydaní formulára PD A1 osobitné rozhodnutie nevydávala,\ntak je nadbytočné, aby o zániku povinného poistenia vydávala samostatné rozhodnutie, keďže vznik a\nzánik povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy je deklarovaný v samotnom formulári, vrátane\noznámenia ZUS zo dňa 16. októbra 2013 o určení poľskej uplatniteľnej legislatívy odo dňa 09. októbra\n2013, pričom účastníkom konania sú uvedené dátumy od počiatku známe.\n13. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal\núplnú náhradu trov konania. V súlade s § 168 SSP krajský súd nepriznal ďalšiemu účastníkovi náhradu\ntrov konania, nakoľko mu žiadne trovy\nv súvislosti s konaním nevznikli.\nII.\nKasačná sťažnosť\n14. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote s poukazom na § 440 ods. 1 písm. g) a\nh) SSP kasačnú sťažnosť. Žalovaná sa nestotožnila s právnym záverom krajského súdu, keď podľa jej\nnázoru bola oprávnená vydať napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo vydané v súlade so zák. č. 461/2003\nZ.z. a koordinačnými nariadeniami.\n15. Žalovaná, ktorá vedie register poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia je povinná\nkontrolovať správnosť údajov v tomto registri a v prípade, že sú v registri poistencov uvedené nesprávne\núdaje, je povinná urobiť také kroky, aby zosúladila skutkový stav veci so stavom právnym. Podľa jej\nnázoru, formulár E101 (PD A1) je len deklaratórnym potvrdením určenia uplatniteľnej legislatívy, ktorý\nje možné dodatočne zrušiť alebo vyhlásiť za neplatný, preto nemôže nahradiť samotné rozhodnutie\nžalovanej o vzniku, nevzniku alebo zániku poistenia v sporných prípadoch.\n16. Vzhľadom na to, že žalobca prihlásil zamestnanca do registra poistencov až do 31. decembra 2013,\npričom platnosť formulára E 101 zanikla ku dňu 08. októbra 2013, dátum zániku poistenia podľa právnych\npredpisov Slovenskej republiky bol vo vzťahu k podanému Registračnému listu FO - zamestnanca v\nregistri poistencov sporný. Z uvedeného dôvodu bola žalovaná v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod\nprvý a § 210 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. oprávnená vydať napadnuté rozhodnutie. V čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia už bolo v súlade s koordinačnými nariadeniami EÚ rozhodnuté o tom, že\n\nzamestnanec podlieha právnym predpisom Poľskej republiky od 09. októbra 2013, avšak rozhodnutie sa\ntýkalo obdobia, kedy zamestnanec podliehal právnym predpisom Slovenskej republiky, t.j. obdobia pred\nuvedeným dátumom. Na základe uvedeného bola žalovaná oprávnená vydať napadnuté rozhodnutie,\npričom skutočnosť, že zamestnanec od 01. februára 2012 do 08. októbra 2013 podlieha právnym\npredpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky určila ZUS.\n17. V postupe žalovanej nie je možné aplikovať § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní, lebo zák. č. 461/2003 Z.z. špecificky pre konanie podľa zák. č. 461/2003 Z.z.\nupravuje podmienky, kedy môže správny orgán konanie zastaviť, a teda vylučuje aplikáciu správneho\nporiadku. Pokiaľ žalovaná rozhodla meritórne a konštatovala spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že\nzamestnancovi sociálne poistenie zaniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý\nžalovaná a prvostupňový orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohli a boli povinní aplikovať.\n18. Žalovaná ďalej poukázala na ustanovenie § 2 ods. 2 SSP, podľa ktorého každý, kto tvrdí, že jeho\npráva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej\nsprávy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom\norgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na\nsprávnom súde. V zmysle § 61 písm. a) SSP je žaloba procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo\nprávnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo\nprávom chráneného záujmu. V zmysle § 177 ods. 1 SSP sa správnou žalobou žalobca môže domáhať\nochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu\nverejnej správy. Aj z § 178 ods. 1 SSP - podľa ktorého je žalobcom fyzická osoba alebo právnická\nosoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej\nsprávy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených\nzáujmoch - vyplýva obmedzenie procesnej legitimácie len na tie fyzické a právnické osoby, ktoré\nboli účastníkmi správneho konania, a ktoré o sebe tvrdia, že ako účastníci správneho konania boli\nrozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach, t.j., že im takýmto rozhodnutím bola\nspôsobená ujma. Aktívna legitimácia na podanie žaloby je osobitná procesná podmienka, ktorá musí\nbyť splnená na to, aby súd mohol vo veci konať a meritórne rozhodnúť. Podmienky konania sa skúmajú\nv každom štádiu súdneho konania a pokiaľ nie sú splnené, súd konanie zastaví.\n19. Keďže v konaní nebolo sporné, že zamestnanec žalobcu podlieha uplatniteľnej legislatíve Poľskej\nrepubliky, čo v napadnutom rozsudku potvrdil aj krajský súd, žalovaná mala za to, že krajský súd mal\nprioritne vyriešiť otázku, či vôbec žalobca bol osobou oprávnenou domáhať sa ochrany práv svojho\nzamestnanca v prejednávanom prípade. Žalovaná mala za to, že žalobca v žalobe nepreukázal a\nnešpecifikoval, akým spôsobom bol napadnutým rozhodnutím poškodený na svojich právach. Taktiež\nani netvrdil poškodenosť svojich práv ako zamestnávateľa, čo je hlavnou podmienkou, aby žaloba mohla\nbyť žalobcom podaná. Taktiež žalobca nepoukázal na žiadne relevantné ustanovenia zákona ani na\nčlánky koordinačných nariadení, ktoré by žalovaná svojím postupom porušila. Podľa názoru žalovanej\nvydaním napadnutého rozhodnutia nebolo zasiahnuté do subjektívnych práv žalobcu, avšak táto otázka\nnebola krajským súdom v napadnutom rozsudku vyriešená.\n20. Nakoľko žalobca v žalobe nepreukázal, akým spôsobom napadnuté rozhodnutie zasahuje do jeho\nsubjektívnych práv, žalovaná mala za to, že nie je aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na\npodanie žaloby v zmysle § 178 ods. 1 SSP. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 228/2011-9 zo dňa 02. júna 2011, podľa ktorého: „Na\naktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej\nhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a\npostupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním\nv správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho\nkonania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu\nna svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis),\nktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie\npráv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z\nuvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti,\nresp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.\"\n\n21. Žalovaná tiež poukázala na to, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom\nnevysporiadal so záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyjadrenom v rozsudku sp.\nzn. 1Sžso/41/2015 zo dňa 22. augusta 2017, týkajúcim sa obdobných právnych vecí, v ktorom\nNajvyšší súd SR ustálil, že žalovaná je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského\npoistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako\nzamestnanca, ktorý bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov,\npričom Najvyšší súd SR zároveň poukázal na ustanovenia zák. č. 461/2003 Z.z., z ktorých táto právomoc\nžalovanej vyplýva. Obdobný názor tiež Najvyšší súd SR vyjadril aj v ďalších svojich rozhodnutiach, a to\nnapr. 1Sžso/66/2015, 1Sžso/12/2016, 9Sžso/32/2016, 9Sžso/177/2015 a ďalšie.\n22. Právo účastníka správneho konania na oboznámenie sa podkladmi rozhodnutia je širšie a za\npodmienok ustanovených SSP zahŕňa prístup k všetkým podkladom administratívneho rozhodnutia,\nktoré administratívny orgán použil na rozhodnutie. Odopretie tohto práva účastníkovi administratívneho\nkonania má za následok porušenie práva na poskytnutie inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSR. Ide o jeden z pilierov zákonnosti administratívneho konania, ktorý vyvažuje postavenie účastníka\nadministratívneho konania oproti mocenskému postaveniu orgánu verenej správy, ktorý z titulu verejnej\nmoci danej mu zákonom vedie a ovláda konanie.\n23. Vo vzťahu k uzneseniu Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 04. decembra 2018 žalovaná uviedla, že prijaté závery je možné aplikovať\nlen v prípadoch, kedy bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi žalovanou a\nZUS v zmysle čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia. Napadnuté rozhodnutie vychádza z jednoznačne\npreukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k zamestnancovi došlo zo strany ZUS v zmysle čl. 16 (2)\nvykonávacieho nariadenia, k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade\ns čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym, pričom skutočnosti týkajúce sa priebehu\ntohto určenia boli uvedené v napadnutom rozhodnutí. V danom prípade neexistovali medzi príslušnými\ninštitúciami sociálneho zabezpečenia protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy,\nna ktorých by niektorá z inštitúcii trvala, a teda tu neexistovala neistota, ktorá by vyžadovala uplatnenie\npostupu uvedeného v čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v\nnapadnutom rozsudku nesprávne vec právne posúdil.\n24. Žalovaná mala aj s poukazom na vyššie uvedené za to, že pokiaľ by postupovala iným spôsobom,\nnež vydaním napadnutého rozhodnutia a rozhodla sa napadnuté rozhodnutie nevydať, došlo by z jej\nstrany k porušeniu práv účastníkov administratívneho konania. Krajský súd v napadnutom rozsudku\nnepopísal, akým iným spôsobom mala žalovaná postupovať. Žalovaná poukázala na aktuálnu judikatúru\nkrajských súdov, ktoré v skutkovo rovnakých konaniach rozhodli v jej prospech, a to rozsudok Krajského\nsúdu v Prešove č.k. 8Sa/2/2018-100 zo dňa 29. januára 2019, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.\n26Sa/13/2019 zo dňa 29. januára 2020, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25Sa/31/2019 zo dňa\n30. januára 2020, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 28Sa/19/2019 zo dňa 04. februára 2020.\n25. Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a konanie\nzastavil, alternatívne, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n26. Žalobca, ani ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.\nIII.\nPrávne posúdenie veci kasačným súdom\n27. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 452 ods. 1\nSSP v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a po zistení, že kasačnú sťažnosť\npodala sťažovateľka včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednohlasne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) dospel k záveru,\nže rozsudok správneho súdu je potrebné zrušiť.\n28. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 02. júla 2021 (§ 137 ods. 4 SSP\nv spojení s § 452\nods. 1 SSP).\n\n29. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n30. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako\núčastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu\nverejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.\n31. Podľa § 462 ods. 1 SSP, ak kasačný súd po preskúmaní zistí dôvodnosť kasačnej sťažnosti,\nrozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec krajskému súdu na ďalšie\nkonanie alebo konanie zastaví, prípadne vec postúpi orgánu, do ktorého pôsobnosti patrí.\n32. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie\nžalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté tak, že ďalšiemu účastníkovi\nkonania ako zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové\npoistenie a povinné poistenie nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 08. októbra 2013.\n33. Kasačný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že správne súdnictvo nie je založené\nna princípe verejnej žaloby, ktorý umožňuje komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia\nsprávneho orgánu. I keď aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky\nkonania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v\nžalobe tvrdené a podložené a aspoň potencionálne možné. Samotné postavenie účastníka správneho\nkonania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie.\n34. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 3Sžr/2/2014, v ktorom najvyšší súd uviedol: „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa\nzákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve.\nŽalobná legitimácia v zmysle § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady,\nkedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych\nrozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania,...\"\n35. Ustanovenie § 178 ods. 1 SSP upravuje žalobnú legitimáciu. Za kumulatívneho splnenia zákonných\npodmienok možno žalobcu považovať za žalobne legitimovaného na podanie správnej žaloby. V\ntejto súvislosti je nutné rozlišovať medzi procesnou legitimáciou ako spôsobilosť byť účastníkom\nkonania a vecnou legitimáciou plynúcou z hmotného práva. Žalobnú legitimáciu má v zásade účastník\nadministratívneho konania, voči ktorému bolo vydané napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým\nbol ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Ukrátenie na subjektívnych\nprávach spojené s vydaním žalovaného rozhodnutia je osoba, ktorá správnu žalobu podáva, preukázať\nsvojím tvrdením v žalobe. V prípade pochybností má však správny súd vždy možnosť žiadať žalobcu,\naby dotknutie na právach podrobne opísal a preukázal. Pravdivosť tohto tvrdenia sa následne preukáže\nv konaní samom.\n36. S poukazom na ustanovenie § 178 ods. 1 SSP treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne\ntvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,\npričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku\naktívnej legitimácie žalobcu.\n37. Podľa názoru kasačného súdu krajský súd otázku aktívnej legitimácie žalobcu neposúdil správne,\nak nevzal do úvahy, že žalobcom môže byť len osoba, ktorá tvrdí ukrátenie svojich práv alebo právnych\nzáujmov preskúmavaným rozhodnutím alebo tvrdí aspoň potenciálnu možnosť ich ukrátenia. Napriek\nskutočnosti, že žalovaná túto skutočnosť nenamietala v rámci konania pred krajským súdom a v\nkasačnej sťažnosti v zásade nie je prípustné uplatňovanie nových skutočností (§ 441 SSP), aktívna\nlegitimácia žalobcu je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe priznať úspech. Správne\nsúdy prihliadajú na splnenie tejto podmienky počas celého konania, a to aj bez námietky druhého\núčastníka konania.\n38. Kasačný súd dospel k záveru, že z podanej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv\nžalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca v žalobe síce uvádza, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach\nnezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej a domáha\nsa ochrany svojich subjektívnych\n\npráv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikuje. Žalobca v podanej žalobe poukazuje na\nmožné ukrátenie práv svojho zamestnanca.\n39. Z uvedených dôvodov kasačný súd kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu\npostupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude\núlohou krajského súdu postupovať vo vyššie naznačenom smere, vysporiadať sa s aktívnou legitimáciou\nžalobcu a vo veci znovu rozhodnúť. Zároveň je krajský súd viazaný právnym názorom vyjadreným v\ntomto rozhodnutí (§ 469 SSP).\n40. V novom rozhodnutí krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467\nods. 3 SSP).\n41. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}