{"guid": "55a921dd-19c5-46e0-9a3c-bf6a7fc208c7:5742a6c1-6550-470c-ae6d-eaa5b0e2986f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "spisova_znacka": "1VObdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. 4. 2021", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "identifikacne_cislo": "2108207113", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Katarína Pramuková", "datum_vydania": "2021-04-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo", "Obchodné právo"], "podoblast": ["Konkurz", "Incidenčné spory"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "nazov": "§ 421 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "nazov": "§ 428 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-428", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-428"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "nazov": "§ 432 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "nazov": "§ 48 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-8.odsek-3", "nazov": "§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-8.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-22.odsek-1", "nazov": "§ 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-22.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/2018/314/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2018/314/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/314-2018/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-123", "nazov": "§ 123 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-123", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-123"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-132.odsek-1", "nazov": "§ 132 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-132.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-132"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-132.odsek-2", "nazov": "§ 132 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-132.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-132"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-486", "nazov": "§ 486 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-486", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-486"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-446", "nazov": "§ 446 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-446", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-446"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-93.odsek-3", "nazov": "§ 93 ods. 3 ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-93.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-93"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-19.odsek-3", "nazov": "§ 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/566-2001/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-61", "nazov": "§ 61 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-61", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-140.odsek-2.pismeno-l", "nazov": "§ 140 ods. 2 písm. l) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-140.odsek-2.pismeno-l", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-140"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-150.odsek-2", "nazov": "§ 150 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-150.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-150"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-456", "nazov": "§ 456 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-456", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-456"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243d.odsek-2", "nazov": "§ 243d ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243d.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243d"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-588", "nazov": "§ 588 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-588", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-588"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/162/#paragraf-70.odsek-1", "nazov": "§ 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/162/#paragraf-70.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-1995/paragraf-70"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-133.odsek-2", "nazov": "§ 133 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-133.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-133"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "nazov": "§ 48 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-428", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-48", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-8", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-22", "/SK/ZZ/2018/314#paragraf-134", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-123", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-132", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-486", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-446", "/SK/ZZ/2005/7#paragraf-93", "/SK/ZZ/2001/566#paragraf-19", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-61", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-140", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-150", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-456", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243d", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-588", "/SK/ZZ/1995/162#paragraf-70", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-133", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5742a6c1-6550-470c-ae6d-eaa5b0e2986f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1VObdo/2/2020\n2108207113\n27. 04. 2021\nJUDr. Katarína Pramuková\nECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte obchodnoprávneho kolégia zloženom z\npredsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a členiek senátu JUDr. Beáty Miničovej, JUDr. Aleny\nPriecelovej, JUDr. Gabriely Mederovej, JUDr. Ivany Izakovičovej, JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Andrey\nMoravčíkovej, PhD., v spore žalobcu: W. O., nar. X. W. XXXX, bytom Q., zastúpeného advokátkou JUDr.\nBarborou Petrovič, so sídlom Hlavná 44, Trnava, proti žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, so sídlom\nSladovnícka 13, Trnava, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny\npodnik v konkurze, so sídlom v Trnave, IČO: 00 009 199, o vylúčenie majetku zo súpisu, vedenom na\nOkresnom súde Trnava pod sp. zn. 36Cbi/13/2016, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského\nsúdu v Trnave z 26. apríla 2018, č. k. 31CoKR/7/2017-843, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave\n2018, č. k. 31CoKR/7/2017-843 a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n\nz 26. apríla\n\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 21, apríla 2017,\nč. k. 36Cbi/13/2016-796 žalobe vyhovel s tým, že vo výroku I. určil, že zo súpisu všeobecnej podstaty\núpadcu G. š. p. v konkurze, IČO: XX XXX XXX, sa vylučujú nehnuteľnosti:\n- stavba so súpisným číslom XXXX. nachádzajúca sa na parcele\nč. XXXX/X,\nkatastrálne územie G., obec G., okres G., zapísaná na LV č. XXXX, správa katastra G.,\n- pozemok - parcela č. XXXX/X., druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 1051 m2,\nkatastrálne územie G., obec G., okres G., zapísaný na LV\nč. XXXX, správa katastra G.,\n- pozemok - parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 1750 m2,\nkatastrálne územie G., obec G., okres G., zapísaný na LV\nč. XXXX, správa katastra G..\n1.1. Výrokom II. okresný súd priznal žalobcovi voči úpadcovi nárok na náhradu trov konania v celom\nrozsahu.\n2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania,\nvychádzajúc z právneho názoru vyjadreného v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj\n„ústavný súd“ v príslušnom gramatickom tvare) zo 16. marca 2016,\nsp. zn. I. ÚS 549/2015\ndospel k záveru, že žalobca na základe kúpnej zmluvy z 15. februára 2000 nadobudol vlastnícke právo\nk prevádzaným nehnuteľnostiam, ktoré žalovaný správca zapísal do súpisu majetku úpadcu.\n2.1. Podľa okresného súdu nebolo sporné, že dňa 15. februára 2000 predávajúci FARMATEX, s. r. o.\nv konkurze, v mene ktorého konal správca konkurznej podstaty\nJUDr. O. X., a žalobca\nako kupujúci uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností, ktoré žalobca žiadal\npodanou žalobou vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu. Podľa článku IV kúpnej zmluvy kupujúci vyhlásil,\nže ho správca oboznámil s fyzickým aj právnym stavom kupovanej nehnuteľnosti, ktorý vzal na vedomie.\nPredaj nehnuteľností uskutočnil správca konkurznej podstaty úpadcu so súhlasom konkurzného súdu a\nza podmienok ním určených. Žalobca nadobudol nehnuteľnosti z konkurznej podstaty bez tiarch.\n\n2.2. Súd prvej inštancie uviedol, že sa v súlade s právnym názorom ústavného súdu zameral na\ndokazovanie smerujúce k (ne)preukázaniu dobromyseľnosti žalobcu pri nadobúdaní predmetných\nnehnuteľností, a to s ohľadom na individuálne okolnosti daného prípadu. Žalobca tvrdil, že vzhľadom\nna všetky okolnosti daného prípadu, a to najmä spôsob predaja, osobu, ktorá mu nehnuteľnosti\npredávala a stav evidovaný v katastri nehnuteľností, bol dobromyseľný a nemal vedomosť o prípadnom\nspochybňovaní vlastníctva, či už jeho právnych predchodcov, ako aj jeho, k sporným nehnuteľnostiam.\nŽalovaný sa bránil spochybňovaním žalobcovej dobrej viery vzhľadom k existencii poznámky na liste\nvlastníctva v znení: „Poznámka na celok Y. žiadosť zo dňa 30. novembra 1999 zápis návrhu na vydanie\npredbežného opatrenia zo dňa 19. novembra 1999 podaný na OS Trnava dňa 29. novembra 1999\nnavrhovateľ - G.. p. v likvidácii v G.“. Z obsahu citovanej poznámky súd prvej inštancie uzavrel, že\nnemožno mať pochybnosti o dobromyseľnosti žalobcu pri nadobúdaní daných nehnuteľností, keď z\nnej bez ďalšieho nemohol poňať pochybnosť o vlastníctve predávajúceho J., s. r. o. a jeho právnych\npredchodcov. Nie je z nej zrejmé, aké súdne konanie by malo prebiehať na súde, čo by malo\nbyť predmetom tohto konania, či ide napríklad o určenie vlastníctva prevádzaných (evidovaných)\nnehnuteľností a podobne. Zároveň z nej vyplýva, že ide len o „návrh“ na vydanie predbežného\nopatrenia, nie o rozhodnutie a nevyplýva z nej ani to, ako bol tento návrh posúdený a či mu bolo\nvyhovené alebo nie. Poznámka má len informatívny charakter, nezakazuje, neobmedzuje dispozíciu\nvlastníka evidovaného a zapísaného na liste vlastníctva a aj z tohto dôvodu (neexistencie žiadneho\nzákonného obmedzenia - plomby) sa žalobca mohol dobromyseľne domnievať, že vlastnícke právo nie\nje spochybnené. Okresný súd zdôraznil, že žalobca nadobúdal nehnuteľnosti od úpadcu zastúpeného\nosobou, u ktorej sa predpokladá náležitá odbornosť, starostlivosť a kvalifikácia pri predaji a speňažovaní\nprevádzaných nehnuteľností (majetku úpadcu). O spôsobe prevodu nehnuteľností bolo rozhodnuté\nnaviac aj opatrením Krajského súdu v Bratislave, ako súdu dozorujúceho nad správnosťou konkurzného\nkonania. Zo svedeckej výpovede bývalého správcu JUDr. X. nebolo preukázané, že by žalobcu\nupozorňoval na poznámku zapísanú na liste vlastníctva, alebo upozorňoval na to, že vôbec niekto\nspochybňuje vlastníctvo prevádzaných nehnuteľností, nakoľko podľa jeho tvrdení ani on sám nemal o\ntakýchto skutočnostiach vedomosť. Žalovaný v konaní tvrdil, že správca\nJUDr. X. mal o\npoznámke vedomosť, nakoľko mu on sám predložil z konkurzného spisu úpadcu J., s. r. o., list vlastníctva\ns poznámkou, na ktorú žalovaný pri svojej argumentácii odkazoval. JUDr. X. potvrdil, že žalovanému\npredložil na jeho požiadanie potrebné doklady, ako je kúpna zmluva a list vlastníctva. List vlastníctva\nv znení s poznámkou predložený JUDr. X.alovanému však mohol byť do konkurzného spisu založený\naž dodatočne, teda neskôr, ako bola uzatvorená kúpna zmluva, pred uzatvorením ktorej mohol mať k\ndispozícii iný výpis z listu vlastníctva bez danej poznámky, a preto svedok zotrval na svojom vyjadrení,\nže v čase uzatvárania kúpnej zmluvy o poznámke vedomosť nemal.\n2.3. Podľa súdu prvej inštancie všetky skutočnosti skúmané v konaní nespochybnili žalobcovu dobrú\nvieru v to, že nadobudol nehnuteľnosti od vlastníka, ale skôr naopak jeho dobrú vieru umocňujú v\ntom, že žalobca vlastníctvo nadobudol od skutočného vlastníka a že vlastníctvo predávajúceho nebolo\nv čase prevodu spochybnené. Okresný súd preto mal v konaní preukázanú dobrú vieru žalobcu\nako nadobúdateľa nehnuteľností, čo zakladá poskytnutie ochrany jeho vlastníckemu právu k daným\nnehnuteľnostiam v zmysle záverov vyslovených ústavným súdom v jeho náleze zo 16. marca 2016, sp.\nzn. I. ÚS 549/2015.\n3. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“)\nrozsudkom z 26.\napríla 2018, č. k. 31CoKR/7/2017-843 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\n4. V odôvodnení rozsudku krajský súd na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie poukázal\nna ustanovenie § 44 Vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996\nZ. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri\nnehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), účinnej ku\ndňu predmetnej poznámky na list vlastníctva, t. j. k 19. novembru 1999 (ďalej len „Vyhláška“), v zmysle\nktorého v prospech toho, kto nemôže hodnoverne preukázať, že je oprávnený v právnom vzťahu, sa\nvpíše do listu vlastníctva poznámka, na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva\nalebo na základe žiadosti o vydanie osvedčenia potvrdených súdom alebo notárom „poznamenáva sa\nzačatie konania o určenie vlastníckeho práva, alebo poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie\nvlastníckeho práva“. Odvolací súd v zhode s okresným súdom skonštatoval, že z poznámky „zápis\nnávrhu na vydanie predbežného opatrenia“ vôbec nevyplýva, že ide o konanie o určenie vlastníckeho\npráva tak, ako to namietal žalovaný.\n\n4.1. Žalovaný podľa odvolacieho súdu nepreukázal, že žalobca musel mať\npri\nuzatváraní kúpnej zmluvy vedomosť o prebiehajúcom spore o určenie vlastníckeho práva k sporným\nnehnuteľnostiam, nakoľko to zo samotnej povahy inštitútu predbežného opatrenia vôbec nevyplýva.\nŽalovaný mal dať zapísať poznámku v súlade s ustanovením § 44 Vyhlášky v znení napríklad začatie\nkonania o určenie vlastníckeho práva, čo však neurobil. Uvedená skutočnosť nemôže byť podľa\nodvolacieho súdu vykladaná na ťarchu žalobcu. Krajský súd pritom poukázal na výpoveď svedka JUDr.\nX., z ktorej vyplynulo, že žalobcu neupozorňoval na to, že by niekto spochybňoval vlastnícke právo k\nprevádzaným nehnuteľnostiam.\n4.2. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby odvolací súd uzavrel, že práve okolnosť, že žalobca neuzatváral\npredmetnú kúpnu zmluvu s fyzickou osobou, ale so správcom konkurznej podstaty úpadcu, umocňuje\ndobromyseľnosť žalobcu, keďže predávajúci (správca konkurznej podstaty) ho o spornosti vlastníckeho\npráva k predmetným nehnuteľnostiam neinformoval.\n5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dňa 16. júla 2018 dovolanie, ktorým sa domáhal, aby\ndovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť\ndovolania žalovaný vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.\ns. p.“) a zároveň aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ a písm. c/ C. s. p.\n6. Vo vzťahu k označenej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p. dovolateľ nepredložil žiadnu\nargumentáciu, týkajúcu sa (prípadného) nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu.\n7. Nesprávne právne posúdenie videl dovolateľ v nesprávnom posúdení nadobudnutia vlastníckeho\npráva žalobcom a v nesprávnom posúdení otázky dobrej viery žalobcu v čase, kedy nadobúdal\npredmetné nehnuteľnosti, v čom zároveň videl rozpor aj s nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS\n549/2015, ktorý zdôraznil použitie prísneho výkladu dobrej viery na okolnosti daného prípadu.\n8. Vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu, či sa žalobca stal alebo nestal vlastníkom sporných\nnehnuteľností, žalovaný uviedol, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, pričom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj\n„najvyšší súd“ v príslušnom gramatickom tvare) sp. zn. 2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016\na 5MCdo/12/2011, v dôsledku čoho má byť jeho dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1\npísm. a/ C. s. p.\n8.1. Z označených rozhodnutí podľa dovolateľa vyplýva, že právny nástupca nemôže platne nadobudnúť\nvlastnícke právo, ak subjekt, od ktorého odvodzuje derivatívne svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,\ntoto nikdy nenadobudol, a teda ho nemohol platne ani previesť. Právne názory dovolacieho súdu,\nvyslovené v obdobných prípadoch, považuje žalovaný za ustálené, pričom dovolací súd akcentuje\nzásadu „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“, teda že nikto nemôže na iného\npreviesť viac práv, ako má sám (ďalej aj „nemo plus iuris“), čo je v súlade s hmotnoprávnou úpravou.\n8.2. Prijatie opačného právneho názoru, podľa ktorého pri nadobudnutí vlastníckeho práva k prevádzanej\nnehnuteľnosti má právotvorný účinok samotná dobrá viera (bez ohľadu\nna dĺžku doby, po ktorú\ntrvala) nadobúdateľa v to, že kupuje nehnuteľnosť od vlastníka (že zápis vlastníctva v katastri zodpovedá\nprávnemu stavu), by viedlo podľa žalovaného k obsolentnosti tých ustanovení Občianskeho zákonníka\no vydržaní, ktoré priznávajú právnu relevanciu dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú vydržaciu dobu.\nTento názor by negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval\ndobrú vieru nadobúdateľa nad už spomenutý princíp nemo plus iuris. So zreteľom na princíp právnej\nistoty a predvídateľnosti rozhodnutí súdov by k zmene náhľadu na tak významný princíp súkromného\npráva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe „nového“ (opačného)\nvýkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci.\n8.3. Dovolateľ zároveň poukázal na to, že ústavný súd v obdobných prípadoch nedospel k ustáleniu\nrozhodovacej praxe, keď rovnaký senát ústavného súdu (t. j. vtedajší\nI. senát ústavného súdu\n- pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) posudzoval princíp nemo plus iuris vo viacerých\nrozhodnutiach, pričom dospel k vzájomne si odporujúcim záverom, keď v jednom z rozhodnutí považoval\nprincíp nemo plus iuris ako relevantný\nna právne posúdenie vlastníckych práv dotknutých\núčastníkov a v inom prípade ho\nza relevantný nepovažoval. V tejto súvislosti\nžalovaný odkázal na nález ústavného súdu\nzo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 a\nna uznesenie ústavného súdu z 20. apríla 2016,\nsp. zn. I. ÚS 239/2016.\n9. V časti dovolania, v ktorej dovolateľ namietal nesprávne posúdenie veci v posúdení dobrej viery,\nžalovaný uviedol, že konajúce súdy sa odklonili od názoru, že princíp ochrany dobrej viery nového\n\nvlastníka môže prelomiť princíp ochrany práva pôvodného vlastníka iba celkom výnimočne, pokiaľ je\nnad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nový vlastník je dobromyseľný, pričom v tomto prípade sa musí\ndobrá viera hodnotiť veľmi prísne s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci, ako to\nvyplýva aj z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/2011.\n9.1. Podľa žalovaného súdy nižšej inštancie neposudzovali dobromyseľnosť žalobcu dostatočne prísne,\nkeď v čase podpisu kúpnej zmluvy bola preukázateľne na výpise z predmetného listu vlastníctva\nzapísaná poznámka o podanom návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 19. novembra 1999 na\nOkresnom súde Trnava v nasledovnom znení: „Poznámka na celok Y. žiadosť zo dňa 30. novembra\n1999 zápis návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 19. novembra 1999 podaný na OS Trnava\ndňa 29. novembra 1999 navrhovateľ - G. š. p. v likvidácii v G.“. Z obsahu citovanej poznámky je zrejmé,\nže sa jedná o poznámku týkajúcu vecného práva k predmetným nehnuteľnostiam a ďalej z nej možno\nusudzovať, že po podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia si oprávnený subjekt ďalej bude\nsvoje nároky uplatňovať prostredníctvom žaloby.\n9.2. Žalobca už v čase pred uzatvorením kúpnej zmluvy, ako aj v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej\nzmluvy (15. februára 2000) mohol mať vedomosť o prebiehajúcom spore o určenie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam, vyplývajúceho zo samotnej povahy inštitútu predbežného opatrenia. V zmysle §\n44 Vyhlášky sa prostredníctvom poznámky zapisovali nasledovné skutočnosti: V prospech toho, kto\nnemôže hodnoverne preukázať, že je oprávnený v právnom vzťahu, sa vpíše do listu vlastníctva\npoznámka na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva alebo na základe žiadosti\no vydanie osvedčenia potvrdených súdom alebo notárom textom: \"Poznamenáva sa začatie konania o\nurčenie vlastníckeho práva\" alebo \"Poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie vlastníckeho práva\".\nPoznámka mala informatívny charakter, a z jej obsahu bolo v danom čase zrejmé, že na súde bude\niniciované súdne konanie o vecných právach k nehnuteľnostiam. Poznámky zapisované na príslušné\nlisty vlastníctva podľa ustanovenia § 44 Vyhlášky sa týkajú len sporových konaní o vecných právach\nk nehnuteľnostiam. V danom prípade išlo o poznámku týkajúcu sa prebiehajúceho konania o určenie\nvlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.\n9.3. Argumentácia žalobcu o uistení zo strany JUDr. X. nemôže podľa žalovaného obstáť, pretože\nneznalosť zákona neospravedlňuje a žalobca mal mať vedomosť, o aký druh poznámky, resp. o aký\nobsah poznámky sa v danom prípade jedná. Navyše žalobca a JUDr. X. museli vedieť o zápise\npoznámky na predmetný list vlastníctva aj z dôvodu, že tento predstavoval prílohu znaleckého posudku\nč. 14/1999 zo 6. decembra 1999 na ocenenie sporných nehnuteľností, ktorý dal vyhotoviť JUDr. X. na\núčely speňažovania majetku v konkurznom konaní a tento znalecký posudok mohol mať k dispozícii aj\nžalobca ako úspešný súťažiteľ o kúpu predmetných nehnuteľností z konkurzu vyhláseného na majetok\nobchodnej spoločnosti J., s. r. o., v ktorom bol ako správca konkurznej podstaty úpadcu ustanovený\npráve JUDr. X.. Z toho vyplýva, že JUDr. X. vo funkcii správcu konkurznej podstaty úpadcu mal k\ndispozícii predmetný list vlastníctva, na ktorom bola zapísaná uvedená poznámka a zároveň musel byť\nnásledne oboznámený aj s obsahom tohto znaleckého posudku, ktorého prílohou bol predmetný list\nvlastníctva.\n9.4. Z obsahu poznámky, ako aj z obsahu súdneho spisu tak podľa dovolateľa vyplýva, že sa\nbezprostredne pred prevodom nehnuteľností domáhal ochrany svojich práv návrhom na vydanie\npredbežného opatrenia na príslušnom súde a je zrejmé, že mala nasledovať žaloba o určenie\nvlastníckeho práva, ktorú aj v skutočnosti podal. S ohľadom na uvedené skutočnosti má žalovaný za\nto, že dobromyseľnosť žalobcu mali súdy nižšej inštancie posudzovať s prihliadnutím na objektívny\nskutkový stav. Konajúce súdy mali teda vziať do úvahy skutočnosť, že žalobca musel mať vedomosť\no existencii poznámky na predmetnom liste vlastníctva, čo zakladá nedostatok dobrej viery v zmysle\nprísneho výkladu dobrej viery uvedenej ako v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, tak aj v\nrozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/2011.\n10. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného zo 7. augusta 2018 navrhol podané dovolanie ako\nnedôvodné zamietnuť.\n10.1. Podľa žalobcu všetky skutočnosti a dôvody uplatnené žalovaným ako dovolacie dôvody boli\nracionálne, logicky a presvedčivo vyargumentované jednak v rozsudku súdu prvej inštancie, ako i v\nrozsudku odvolacieho súdu, no najmä v náleze ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS\n549/2015, vydanom v predmetnom spore, ktorým boli súdy nižšej inštancie viazané, a rovnako tak ním\nje viazaný aj najvyšší súd. Súdy nižšej inštancie sa vo svojich rozsudkoch vysporiadali s predmetným\nnálezom a tento vhodne aplikovali v okolnostiach daného skutkového stavu. Žalovaný v rámci dovolania\nnepredložil žiadne argumenty, na ktoré by už nedostal odpoveď v rozhodnutiach súdu prvej inštancie\na odvolacieho súdu.\n\n10.2. Vzhľadom k tomu, že existencia dobrej viery sa prezumuje, žalovaný bol povinný tvrdenie o tom,\nže žalobca nebol pri nadobudnutí vlastníckeho práva dobromyseľný, preukázať relevantnými dôkazmi.\nŽalovaný predmetnú skutočnosť v konaní nepreukázal. Podľa jeho názoru žalovaný opakovane\númyselne manipuluje faktami, keď neuvádza, že poznámka, ktorá bola na liste vlastníctva zapísaná,\nnebola poznámkou na základe návrhu\nna začatie konania o určenie vlastníckeho\npráva, ale na základe návrhu na vydanie predbežného opatrenia, pričom tento rozdiel je markantný.\nNávrh na nariadenie predbežného opatrenia nebol totožný s návrhom na začatie konania. Podľa § 74\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“), návrh na nariadenie predbežného opatrenia\nbolo možné podať pred začatím konania vo veci samej, pričom podľa § 77 ods. 1 písm. a/ O. s. p.\npredbežné opatrenie zaniklo, ak návrh na začatie konania nebol podaný v súdom stanovenej lehote. Ak\nby bol žalovaný dôsledný, postrehol by, že poznámka podľa § 44 Vyhlášky mala znieť \"Poznamenáva sa\nzačatie konania o určenie vlastníckeho práva\" alebo \"Poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie\nvlastníckeho práva\". Nič také však na predmetnom liste vlastníctva poznamenané nebolo.\n10.3. Žalobca je tak toho názoru, že ani pri viac ako obvyklej možnej miere obozretnosti nemohol vedieť o\ntom, že by bolo vlastnícke právo jeho predchodcu (úpadcu J., s. r. o., v konkurze zastúpeného správcom\nkonkurznej podstaty JUDr. O. X.), spochybnené. Zo zapísanej poznámky nebolo možné vyvodiť začatie\nkonania o určenie vlastníckeho práva a ani jeho pokračovanie, a to ani v prípade, ak by o jej existencii\nvedel, čo nebolo v konaní preukázané. Dobromyseľnosť žalobcu navyše bola v konaní preukázaná\nvýpoveďou JUDr. X., z ktorej vyplynulo, že žalobcu o spornosti vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam\nneupovedomoval, nakoľko o nej sám nemal vedomosť.\n10.4. K problematike prelomenia princípu nemo plus iuris žalobca uviedol, že nie je možné opomenúť\nskutočnosť, že princíp, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má on sám, nie je explicitne\nformulovaný v právnom poriadku Slovenskej republiky. Ide o princíp súkromného práva, ktorý je však\nprelomený viacerými ustanoveniami niekoľkých právnych predpisov [§ 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.\nz. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“ alebo „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“); § 61\nExekučného poriadku; § 446 Obchodného zákonníka]. Nie je teda možné prisvedčiť názoru žalovaného,\nže ústavný súd v danej veci tvoril právny poriadok Slovenskej republiky a prevzal na seba úlohu\nnormotvorcu, ktorá mu neprináleží. Právne normy a právo ako také sú totiž objektom interpretácie a\nreinterpretácie (s ohľadom na dynamiku vyvíjajúcich sa spoločenských vzťahov) a ústavný súd využil\nsvoje oprávnenie reinterpretovať už raz interpretované pravidlá správania sa, čo nie je nijak neobvyklé a\ndokonca ide o žiadúci jav. Takto nepostupuje iba ústavný súd, ale aj všeobecné súdy na čele s najvyšším\nsúdom.\n10.5. Závery ústavného súdu vyslovené v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn.\nI. ÚS 549/2015, následne podľa žalobcu prevzali súdy nižšej inštancie v súlade s ustanovením § 56\nods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k rozhodnutiam najvyššieho súdu,\nktoré označil žalovaný, žalobca uviedol, že tieto boli vydané v čase pred vydaním nálezu v tejto veci.\nÚstavný súd tak predmetným nálezom prelomil jednak judikatúru najvyššieho súdu, ako aj svoju vlastnú\ndovtedajšiu rozhodovaciu prax. Uvedeným nálezom a právnym názorom v ňom vysloveným je zároveň\nviazaný aj najvyšší súd rozhodujúci v dovolacom konaní.\n11. Senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n4O\nrozhodujúci ako súd dovolací (podľa § 35 C. s. p.) uznesením z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018\npostúpil vec na konanie a rozhodnutie veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.\n12. Senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O uvedeným uznesením postúpil vec veľkému\nsenátu obchodnoprávneho kolégia celkovo so štyrmi právnymi otázkami, ktoré znejú nasledovne:\n1/ či je dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný konkrétnym písmenom a/, alebo b/,\nalebo c/ ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. (nesprávne) uvedeným dovolateľom;\n2/ či je trojčlenný senát najvyššieho súdu povinný v prípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe\nnajvyššieho súdu (pri prípustnosti dovolania podľa ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm.\nc/ C. s. p.) prikloniť sa k jednému zo skôr vyslovených právnych názorov, alebo je jeho povinnosťou\npostupom podľa ustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p. postúpiť vec\nna prejednanie veľkému\nsenátu príslušného kolégia najvyššieho súdu, ktorý je následne povinný o dovolaní rozhodnúť;\n3/ či je skúmanie dobrej viery nadobúdateľa skutkovou otázkou, alebo či ide o právnu otázku;\n4/ či je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá v skutočnosti nie je jej\nvlastníkom, ale o ktorej vlastníckom práve svedčí zápis v katastri nehnuteľností, a to len na základe\ndobrej viery nadobúdateľa tejto nehnuteľnosti.\n\n13. Prvú predloženú právnu otázku odôvodnil predkladajúci senát tým, že záver o prípustnosti dovolania\n(a o naplnení zákonných predpokladov pre uskutočnenie dovolacieho prieskumu) patrí do výlučnej\nprávomoci dovolacieho súdu. Prípadné odmietnutie dovolania iba z dôvodu nesprávneho označenia\npísmena uvedeného v ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. (napríklad nesprávne uvedené písm. a/ namiesto\nsprávneho písm. c/) by za súčasného splnenia náležitostí dovolania podľa § 428 C. s. p. a za súčasného\nvymedzenia nesprávneho právneho posúdenia pri vymedzení dovolacieho dôvodu podľa § 432 C.\ns. p. spôsobom predpokladaným v odseku 2 ustanovenia § 432 C. s. p. predstavovalo neprípustné\nodmietnutie spravodlivosti.\n13.1. Senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O označil za nesprávny názor, podľa ktorého,\nak je zrejmá otázka, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu v prípade dovolania prípustného\npodľa § 421 ods. 1 C. s. p., a dovolanie obsahuje zákonné vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa §\n432 ods. 2 C. s. p., je možné odmietnuť dovolanie pre jeho neodôvodnenie prípustným dovolacím\ndôvodom podľa § 447 písm. f/ C. s. p., a to len z dôvodu, že dovolateľ mal za to, že prípustnosť\njeho dovolania je daná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. a dovolací súd pri skúmaní\nprípustnosti dospeje k záveru, že existujú aj odlišné rozhodnutia, než na ktoré poukázal dovolateľ (t.\nj. prípustnosť dovolania vyplývala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.). V takom prípade je\nneprípustný striktne formalistický prístup zo strany dovolacieho súdu. Predkladajúci senát zdôraznil, že\nnajmä najvyšší súd má dôkladne poznať svoju rozhodovaciu činnosť a zároveň, zo žiadneho ustanovenia\nCivilného sporového poriadku nevyplýva možnosť odmietnuť podané dovolanie podľa ustanovenia §\n447 písm. f/ C. s. p. len pre nesprávne označenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia §\n421 ods. 1 C. s. p., pokiaľ je dovolací dôvod vymedzený v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p. a\nz obsahu dovolania je zrejmá právna otázka, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu. Zároveň\nzdôraznil, že posúdenie podmienok prípustnosti dovolania je na dovolacom súde (a nie na dovolateľovi).\n13.2. Pri vyslovení tohto názoru sa senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O stotožnil so\nzávermi vyslovenými v uznesení najvyššieho súdu zo 17. júla 2019,\nsp. zn. 3Obdo/11/2019,\npričom zároveň nesúhlasil s opačným názorom vysloveným v uznesení najvyššieho súdu z 24. októbra\n2019, sp. zn. 1Obdo/44/2018. Na podporu svojej argumentácie poukázal predkladajúci senát aj na\nrozsudky najvyššieho súdu z 19. septembra 2019,\nsp. zn. 3Cdo/102/2018\na z 13. júna 2019, sp. zn. 3Obdo/49/2018 a na uznesenie najvyššieho súdu z 22. októbra 2019, sp. zn.\n3Obdo/65/2019, ako aj na nález ústavného súdu z 20. augusta 2019, sp. zn. I. ÚS 206/2019.\n14. V rámci druhej predloženej právnej otázky senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4\nO vychádzal zo svojho nesúhlasného postoja vo vzťahu právnym názorom vysloveným v uzneseniach\nveľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nz 28. apríla 2020, sp. zn.\n1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019, týkajúcim sa výkladu ustanovenia\n§ 48 ods. 1 C. s. p., ktorý v\nprípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu popiera základný zmysel existencie\ninštitútu veľkého senátu. Týmto základným zmyslom má byť zjednocovanie judikatúry najvyššieho súdu.\nRovnaký právny názor, ako bol vyjadrený v rozhodnutiach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu, bol vyslovený aj vo viacerých rozhodnutiach trojčlenných senátov občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu, konkrétne v uznesení z 30. marca 2020, sp. zn. 1Cdo/128/2019 a v rozsudku\nz 23. apríla 2020, sp. zn. 5Cdo/148/2017. Závery prezentované veľkým senátom občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu podľa predkladajúceho senátu nemajú oporu ani v rozsudku najvyššieho\nsúdu z 10. novembra 2016, sp. zn. 3Cdo/174/2016, na ktorý veľký senát občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu vo svojich uzneseniach odkazoval.\n14.1. Naopak podľa senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O zákon neumožňuje\ntrojčlennému senátu v prípadoch rozdielnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu prikloniť sa k\njednému z rozdielnych názorov a nepredložiť vec veľkému senátu. Samotné priklonenie sa k právnemu\nzáveru vyjadrenému v jednom z rozhodnutí automaticky znamená odklon od právneho záveru, ktorý\nbol vyjadrený v opozitnom rozhodnutí, resp. rozhodnutiach najvyššieho súdu, čím je naplnená zákonná\npožiadavka na predloženie veci veľkému senátu.\n14.2. Pri akceptovaní záveru vysloveného v rozhodnutiach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu by podľa predkladajúceho senátu dochádzalo k situáciám, kedy by bolo možné\npredložiť vec veľkému senátu len v prípadoch existencie ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu\na vec predkladajúci senát by mal v úmysle ju prekonať. V prípade, kedy by však bola rozhodovacia\nprax odlišná a trojčlenný senát by sa rozhodol prikloniť k jednému zo záverov, prípadne by chcel zaujať\nodlišný („tretí“) právny názor od skôr vyslovených právnych názorov, nepredložením veci na rozhodnutie\nveľkému senátu by nedochádzalo k zjednocovaniu rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ale naopak k\npredlžovaniu stavu právnej neistoty, či k jej prehlbovaniu, nakoľko by nebolo možné nastolenú právnu\n\notázku vyriešiť autoritatívnym a záväzným spôsobom. Napokon samotný zákonodarca v dôvodovej\nspráve pri zavádzaní inštitútu veľkého senátu uviedol, že veľký senát je inštitucionálnym zabezpečením\npráve princípu právnej istoty vyjadreného v článku 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku.\n15. K tretej predloženej právnej otázke senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O uviedol,\nže sa nestotožňuje so záverom vysloveným v uznesení najvyššieho súdu z 29. novembra 2018, sp\nzn. 8Cdo/169/2017, podľa ktorého otázka posudzovania dobrej viery je otázkou skutkovou. Naopak\npredkladajúci senát zastáva názor, že posudzovanie dobrej viery predstavuje právnu otázku. Na\npodporu svojho názoru poukázal\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 22Cdo/1426/2002, vychádzajúce z Vážneho Zbierky rozhodnutí najvyššieho súdu vo veciach\nobčianskych, ročník piaty, obsahujúce rozhodnutia z roku 1923, č. 2199, v zmysle ktorého posúdenie\ndobrej viery držiteľa nie je skutkovou otázkou, ale právnou otázkou.\n15.1. Senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O poukázal na to, že subjektívna dobrá viera,\nako psychický stav, či vnútorné presvedčenie subjektu samé osebe nemôže byť predmetom dokazovania\n(Cpj 51/84, R 45/1986), avšak predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta,\nprostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno\nvyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobrej viere, že mu vec patrí. Či držiteľ veci je dobromyseľný, treba\nhodnotiť vždy objektívne. Nestačí jeho subjektívne presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce pritom\nje, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na\nkaždom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol mať alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti\no tom, že mu vec patrí (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cz/57/87).\n16. Pokiaľ ide o štvrtú predloženú právnu otázku a o posúdenie, či je možné nadobudnúť vlastnícke\nprávo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá v skutočnosti nie je jej vlastníkom, ale o ktorej vlastníckom práve\nsvedčí zápis v katastri nehnuteľností, a to len\nna základe dobrej viery nadobúdateľa\ntejto nehnuteľnosti, senát obchodnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu 4 O poukázal na\nto, že pri svojom rozhodovaní bol viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu zo\n16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015. Zároveň poukázal na rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho\nsúdu pri posudzovaní tejto právnej otázky, keď na jednej strane v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.\nzn. 3Cdo/144/2010, 3Cdo/115/2016, 3Cdo/223/2016 a 5MCdo/12/2011 bol vyslovený právny názor, že\nneprichádza do úvahy prelomenie zásady nemo plus iuris, na druhej strane prelomenie predmetnej\nzásady bolo pripustené v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/102/2017, a to s odkazom\nna nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015.\n16.1. Predkladajúci senát uviedol, že princíp ochrany dobrej viery je obsiahnutý v princípe právneho\nštátu, ktorý je jedným z nosných princípov celého právneho poriadku Slovenskej republiky. Princíp\ndobrej viery tak platí aj v občianskom práve ako princíp všeobecný, bez ohľadu na to, že je v Občianskom\nzákonníku výslovne upravený iba ad hoc. Vo všeobecnosti neexistuje súkromnoprávny predpis, ktorý by\nvýslovne chránil dobrú vieru nadobúdateľa. Pri zodpovedaní si otázky, či je možné chrániť nadobúdateľa\nvlastníckeho práva na základe právneho princípu ochrany dobrej viery pred pôvodným vlastníkom, je\npotrebné si uvedomiť, že obe normatívne veličiny majú povahu tzv. právnych princípov a ako také nie\nsú bezprostredne spôsobilé pre subsumpciu. Ich konflikt je však riešiteľný prostredníctvom vzájomného\nzvažovania princípov, teda tzv. „vzájomného pomerovania“, čiže kritéria porovnania závažnosti oboch\nv kolízii stojacich základných práv. Zvažovanie teda v tomto zmysle v danom prípade v prvom rade\nznamená skúmanie, ktorý z princípov dostane v konkrétnom prípade prednosť. Pokiaľ sa jedná o\nrovnocenné princípy, potom je rozhodujúce, akou mierou sú dané princípy dotknuté. Následne je nutné\nuplatniť princíp proporcionality. Tento postup zodpovedá vyššie uvedenému posudzovaniu možnosti\nobmedzenia základného práva či slobody v prospech iného základného práva alebo slobody. Nakoľko sa\nnejedná o princípy, ktoré by boli vo vzájomnom vzťahu podriadenosti a nadriadenosti, je potom potrebné\nv rámci tzv. kritéria porovnávania závažnosti oboch v kolízii stojacich základných práv, zohľadniť určité\nskutočnosti.\n16.2. V konkrétnom prípade bolo potrebné podľa predkladajúceho senátu zohľadniť skutočnosť, že\nnadobúdateľ uzatváral kúpnu zmluvu so správcom konkurznej podstaty úpadcu J., s. r. o., ktorú následne\nschválil konkurzný súd. Nakoľko súčasné občianske právo pripúšťa nadobudnutie od neoprávneného\niba v prípadoch, kedy sa štát podieľa (priamo, či nepriamo) na vytvorení základu pre vznik dobrej viery\nnadobúdateľa, ide teda o právne veľmi významné kritérium. Ak súd dospeje k záveru, že je potrebné dať\nprednosť princípu ochrany dobrej viery, bude to znamenať, že dobromyseľný nadobúdateľ nadobudne\nvlastnícke právo a pôvodný vlastník svoje vlastnícke právo stratí. K tomuto nadobudnutiu vlastníckeho\npráva pritom dôjde priamou aplikáciou všeobecného princípu ochrany dobrej viery, ako jedného\nzo\n\nzákladných princípov nielen ústavného práva, ale aj slovenského práva ako takého. Tento právny princíp\ntak umožňuje nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka aj v iných prípadoch, ako v tých, ktoré\nObčiansky zákonník výslovne upravuje.\n16.3. Zároveň senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O poukázal\nna\nmateriálnu publicitu katastra nehnuteľností, ktorá nie je dostatočná. Uvedená nedostatočnosť právnej\núpravy zásady materiálnej publicity katastra nehnuteľností vyúsťuje v jej nezlučiteľnosť s ústavnými\nmaximami, najmä princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Pokiaľ zákonodarca na\nstrane jednej počíta s dobrou vierou jednotlivcov v zápis v katastri nehnuteľností (hoci aj pri existencii\nvyvrátiteľnej právnej domnienky hodnovernosti a záväznosti vybraných údajov katastra nehnuteľností),\npričom zavedie konštitutívny charakter zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe zmluvných\ndispozícii s nimi, z čoho vyplýva, že bez aktu štátneho orgánu nemôže na základe zmluvného úkonu dôjsť\nk vzniku, zmene, či zániku evidovaného práva, potom súčasne na strane druhej nemôže bez ďalšieho\npreniesť riziko z nesprávnosti (nepravdivosti) údajov v katastri na osoby konajúce v dobrej viere v tieto\núdaje.\n16.4. Predkladajúci senát pritom uzavrel, že nadobúdateľ nehnuteľnosti zapísanej v katastri\nnehnuteľností konajúci v dobrej viere v obsah tejto evidencie je hoden ústavnej ochrany, a to práve s\nohľadom na existenciu tejto verejnoprávnej evidencie, do ktorej zápis\nvo forme vkladu je pri prevode\nevidovaných nehnuteľností nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho\npráva novým vlastníkom a má konštitutívne účinky. Aj napriek tomu, že aktuálna platná právna\núprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku neobsahuje žiadne ustanovenie explicitne upravujúce\nvšeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností\nod neoprávneného, konštruovaný len na základe dobrej viery nadobúdateľa, je potrebné dospieť k\nzáveru, že je nevyhnutné zvažovať a chrániť aj práva dobromyseľného nadobúdateľa, a to aj vzhľadom\nk zásadným ústavným princípom, akými sú princíp právnej istoty a z neho vychádzajúci princíp dôvery\nv akty štátu a ochrany dobrej viery, či princíp ochrany nadobudnutých práv. Nadobúdateľ odvodzujúci\nsvoje vlastnícke právo od osoby, ktorá vlastnícke právo mala nadobudnúť na základe právneho úkonu,\nktorý sa neskôr ukázal hoci aj absolútne neplatným (teda táto osoba v skutočnosti vlastnícke právo\nnenadobudla), by sa mal stať skutočným vlastníkom veci, a to aj inak ako vydržaním. Ak určitá osoba pri\nnadobudnutí nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľnosti konala v dobrej viere v správnosť údajov\nkatastra o vlastníckom práve k danej nehnuteľnosti a túto nehnuteľnosť nadobudla za odplatu, ktorá\nzjavne nebola v extrémnom nepomere k hodnote danej nehnuteľnosti, mala by požívať ústavnú ochranu,\naká sa priznáva vlastníkovi nehnuteľnosti. Fundamentálnou podmienkou pre takéto nadobudnutie\nvlastníctva je konštatovanie existencie dobrej viery nadobúdateľa súdom. K nadobudnutiu vlastníckeho\npráva od neoprávneného na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností môže\nvšak dôjsť skutočne len v mimoriadnych situáciách, v ktorých dobromyseľný nadobúdateľ nemohol ani\npri vynaložení všetkého úsilia, ktoré je\npo ňom možné rozumne požadovať, spoznať, že\nstav zapísaný v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti. Či je držiteľ veci dobromyseľný, treba\nhodnotiť vždy objektívne. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom\nje teda daná výhradne vtedy, pokiaľ nadobúdateľ objektívne nemal možnosť pri zachovaní maximálnej\nmožnej obozretnosti zistiť, že kupuje nehnuteľnosti od osoby, ktorá ich vlastníkom v skutočnosti nie je.\nPosúdenie dobrej viery musí byť v týchto prípadoch prísne.\n17. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (podľa ustanovenia § 48 C. s. p.) si pred\nrozhodnutím vo veci podľa § 48 ods. 4 C. s. p. na základe žiadosti z 20. júla 2020 vyžiadal stanovisko\nministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka“ v príslušnom gramatickom tvare),\ngenerálneho prokurátora, Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty\nTrnavskej univerzity v Trnave, Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Právnickej\nfakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a predsedníčky občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu, keďže ide o vec, o ktorej rozhoduje obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu a\nzároveň aj občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu.\n17.1. K predmetnej žiadosti veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia z 20. júla 2020 sa vyjadrili\ngenerálny prokurátor, ministerka, Právnická fakulta Univerzity Komenského, Právnická fakulta Trnavskej\nuniverzity a Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.\n18. Generálny prokurátor vo vyjadrení z 21. septembra 2020 uviedol, že s procesnými právnymi\notázkami, týkajúcimi sa posudzovania prípustnosti dovolania najvyšším súdom a právomoci veľkého\nsenátu príslušného kolégia na rozhodnutie v spore, ak existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho\n\nsúdu (t. j. ak je daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.), sa stotožňuje\ns názorom senátu\n4 O, vysloveným v uznesení z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018. Vo vzťahu k právnej otázke, či je\nmožné prelomiť zásadu nemo plus iuris, resp. či môže nadobúdateľ konajúci v dobrej viere nadobudnúť\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti, generálny prokurátor skonštatoval, že judikatúra na Slovensku je\nvzácne jednotná.\n18.1. V podrobnostiach k prvej právnej otázke (t. j. k otázke posudzovania prípustnosti dovolania\npodľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., ak dovolateľ uvedie nesprávne písmeno uvedené\nv predmetnom zákonnom ustanovení) generálny prokurátor skonštatoval, že nesprávne uvedenie\npísmena v ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. v dovolaní nemôže byť dôvodom pre odmietnutie dovolania,\nkeďže je nevyhnutné, aby dovolateľ vymedzil právnu otázku,\nod ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorej vyriešenie považuje dovolateľ\nza\nnesprávne. Právne predpisy musí súd (vrátane najvyššieho súdu) vykladať tak, aby bola zabezpečená\nmaximálna ochrana práv subjektov právnych vzťahov. Iný výklad podľa generálneho prokurátora nie\nje zlučiteľný s ústavou, to znamená, že je z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, neudržateľný a v\nkonečnom dôsledku by viedol k odmietnutiu spravodlivosti.\n18.2. K otázke predloženia veci veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu (a následnej\nprávomoci veľkého senátu rozhodnúť o podanom dovolaní) generálny prokurátor uviedol, že sa\nnestotožňuje s uzneseniami veľkého senátu občianskoprávneho kolégia\nz 28. apríla 2020,\nsp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019, keďže úlohou veľkého senátu je zjednocovať právne názory na\nnajvyššom súde, čím sa má zabezpečiť jednotnosť rozhodovania súdov nižšej inštancie. V prípadoch\nrozdielnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu generálny prokurátor zastáva názor, že platná právna\núprava neumožňuje prikloniť sa k jednému z rozdielnych názorov a vec nepredložiť veľkému senátu.\nTakýmto postupom by sa rozhodovanie súdov nezjednocovalo, naopak by dochádzalo k stavu právnej\nneistoty,\nku ktorému z rozhodnutí sa dovolací súd prikloní. V rozhodovacej praxi\nnajvyššieho súdu je možné spornú právnu otázku autoritatívnym a záväzným spôsobom vyriešiť výlučne\nrozhodnutím veľkého senátu najvyššieho súdu.\n18.3. K možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris princípom dobrej viery chrániacim nadobúdateľa\nvlastníckeho práva v dobrej viere generálny prokurátor uviedol, že nie je dôvod odkloniť sa od doterajšej\njudikatúry. Poukázal na to, že v predmetnom spore o vylúčenie veci z konkurznej podstaty sa otázka\nvlastníckeho práva rieši len ako otázka predbežná. Zároveň generálny prokurátor doplnil, že absolútna\nneplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku čoho sa naň hľadí tak,\nako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nevyvoláva žiadne právne následky, a\nto ani v prípade, ak na jeho základe bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra\nnehnuteľností, keďže na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému\nprevodu vlastníckeho práva. Ani samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom\nzapísaným v katastri nehnuteľností nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva od\nnevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny\npredchodca nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatná. Jedinú výnimku z\nuvedených právnych záverov predstavuje nález ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS\n549/2015, ktorý v neskoršej judikatúre a ani doktríne nenašiel výraznejšiu odozvu. Záverom generálny\nprokurátor doplnil, že otázka dobromyseľne nadobudnutých práv v konkurznom konaní je už vyriešená\nneskoršou právnou úpravou obsiahnutou v zákone o konkurze a reštrukturalizácii.\n19. Ministerka vo vyjadrení z 15. októbra 2020 uviedla, že cieľom dovolacieho konania je vytvorenie\njednotnej, ustálenej rozhodovacej praxe, prípadne jej modifikácia. Kontrola správnosti rozhodnutí nižších\nsúdov v individuálnych sporoch tu hrá len vedľajšiu (druhoradú) rolu, ktorá je len vedľajším efektom\nsnahy o ustálenosť rozhodovacej praxe. S prihliadnutím na tento cieľ označila za správnejší výklad\nustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p. zastávaný senátom 4 O na rozdiel od výkladu prezentovaného\nv rozhodnutiach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019,\nkeďže bez zjednotenia rozdielnej judikatúry najvyššieho súdu veľkým senátom rozhodnutie o dovolaní\nnemusí nijako prispieť k jej vytvoreniu, naopak rozdielnosť jeho praxe sa len umocní, resp. prehĺbi. Ak\nby v prípade neexistencie ustálenej praxe musel konajúci senát o veci rozhodnúť sám a nesmel by vec\npostúpiť veľkému senátu, potom by činnosť dovolacieho súdu nenapĺňala jeho hlavnú úlohu, ktorou je\npráve zabezpečenie jednotného výkladu a aplikácie. Úloha veľkého senátu nespočíva len v tom, aby sa\ninštitucionalizoval spôsob zmeny ustálenej rozhodovacej praxe, ale aj v tom, aby sa urýchlil jej vznik,\nčím sa zamedzí vzniku alebo dlhodobému trvaniu neistoty vo výklade a aplikácií právnych predpisov\n\na zároveň sa prehĺbi princíp právnej istoty (podľa článku 2 Základných princípov Civilného sporového\nporiadku).\n19.1. Pokiaľ ide o otázku, či je dovolanie prípustné aj vtedy, ak dovolateľ jeho prípustnosť vymedzil\nnesprávnym dôvodom prípustnosti dovolania, teda nesprávnym písmenom uvedeným v ustanovení §\n421 ods. 1 C. s. p., ministerka zastáva názor, že takéto dovolanie je prípustné. Uviedla, že sa stotožnila\ns argumentami uvedenými v postupujúcom uznesení senátu 4 O, pričom doplnila, že rovnaký názor sa\nzastáva aj v právnej náuke a potvrdil ho aj ústavný súd v náleze z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020.\n19.2. K posúdeniu, či otázka dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti od nevlastníka je otázka právna\nalebo skutková, a teda či môže otázka dobrej viery vôbec založiť prípustnosť dovolania, ministerka\nuviedla, že odpoveď nie je jednoliata. Ak ide o otázku zisťovania faktov ako zmyslami vnímateľných\nskutočností vonkajšieho sveta, ktoré súd skúma pre účely zistenia, či tu dobrá viera je alebo nie je,\nide o otázku skutkovú. Napríklad otázka, či na príslušnom liste vlastníctva bola zapísaná poznámka\ntakého a takého znenia, je otázkou skutkovou. Avšak posúdenie, či súhrn takýchto faktov nasvedčuje\nzáveru o existencii, resp. neexistencii dobrej viery, je už právnym posúdením zisteného skutkového\nstavu. Nesprávnosť tohto posúdenia preto dôvodom dovolania podľa ustanovenia § 432 ods. 1 C. s.\np. už byť môže. K dobrej viere nadobúdateľa podľa ministerky nemôže stačiť len to, že nevedel o\ntom, že scudziteľ nie je vlastníkom scudzovanej nehnuteľnosti, ani to, že o tom nemohol vedieť ani\npri vynaložení náležitej starostlivosti, ktorú bolo možné od neho v danej situácii požadovať. O dobrej\nviere nadobúdateľa sa nedá hovoriť ani vtedy, ak pri vynaložení takejto náležitej starostlivosti nemohol\nvedieť ani o riziku, že scudziteľ nie je vlastníkom. Ak totiž niekto nadobúda nehnuteľnosť a z okolností\nbolo možné pri náležitej starostlivosti zistiť ani nie tak to, že scudziteľ nie je nevlastníkom, ale to,\nže jeho vlastníctvo môže byť neisté, potom takýto nadobúdateľ nehnuteľnosť nadobúda s rizikom, že\ntoto vlastníctvo nakoniec môže stratiť, resp. že ho vôbec nenadobudne. Ak napriek tomu vstúpil do\nzmluvného vzťahu s nevlastníkom, ide o konanie na jeho riziko, preto by mal znášať negatívne následky,\nak sa toto riziko skutočne zhmotní. Pri takto vnímanej dobrej viere nadobúdateľa musí byť odpoveď\nna otázku, či je jeho dobrá viera vylúčená, ak na príslušnom liste vlastníctva bola zapísaná poznámka\no vydaní predbežného opatrenia bez špecifikácie, v čom toto predbežné opatrenie spočíva, kladná. Z\ntakejto poznámky bolo pri náležitej starostlivosti možné vyvodiť, že vlastníctvo scudziteľa je sporné, a\nteda že tu existuje riziko, že scudziteľ vôbec nie je vlastníkom. Táto poznámka bola zapísaná na liste\nvlastníctva, pričom z jej obsahu vyplýva, že sa týkala všetkých tam zapísaných nehnuteľností. Obozretný\nnadobúdateľ si mohol obsah tejto poznámky poľahky overiť u navrhovateľa tejto poznámky. Nebolo\npreto zložité zistiť, čoho sa poznámka týka. Ak by tak nadobúdateľ urobil, potom by zistil, že vlastníctvo\nscudziteľa je sporné, a teda že akékoľvek nadobudnutie nehnuteľností od tohto scudziteľa sa spája s\nrizikom skutočného nenadobudnutia vlastníctva.\n19.3. Pokiaľ ide o otázku nemo plus iuris, vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemožno nadobudnúť od\nnevlastníka. Prelomenie zásady nemo plus iuris predstavuje zásah, resp. obmedzenie základného práva\nvlastniť majetok zakotveného v článku 20 ústavy. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu uvedené\nustanovenie ústavy nikomu nezaručuje právo nadobudnúť určitú (konkrétnu) vec do vlastníctva, ale\nzaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú vec do vlastníctva nadobudol,\nže svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom. Na to, aby právny poriadok priznal\nochranu osobe, ktorá nadobudla vec od nevlastníka, a priznal jej k takto nadobudnutej veci vlastnícke\nprávo - teda aby uznal zásah do vlastníckeho práva - je nevyhnutné, aby tak výslovne ustanovil\nzákon. Právna úprava, ktorá by pri nehnuteľnostiach takéto nadobudnutie umožňovala vo všeobecnej\nrovine, však neexistuje. Nemožno za ňu považovať ani ustanovenie § 70 katastrálneho zákona, ktoré\nzakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že údaje katastra sú hodnoverné, pokiaľ sa nepreukáže opak.\nPredmetné zákonné ustanovenie však nemôže byť chápané ako zákonná úprava na prelomenie zásady\nnemo plus iuris.\n19.4. Za metodologicky chybný označila ministerka postup, kedy sa tretej osobe poskytuje súdna\nochrana na úkor vlastníka len na základe pomerovania základného práva vlastniť majetok na jednej\nstrane s ochranou dobrej viery v správnosť údajov katastra na strane druhej. Nejde tu totiž o stret\ndvoch základných práv, ale o stret základného práva so záujmom, ktorý základným právom nie je, i\nkeď ho kasačný nález vyvodzuje z ústavného princípu právneho štátu. Pomerovanie základného práva\na ochrany dobrej viery na účely prípadnej straty vlastníctva (teda zásahu do základného práva) môže\nbyť preto len úlohou zákonodarcu\npri prijímaní zákonnej úpravy smerujúcej k\nobmedzeniu základného práva vlastniť majetok, ako to predpokladá ústava. Nemôže preto ísť o úlohu (a\nkompetenciu) súdov. Zástancovia prelomenia zásady nemo plus iuris však vyvodzujú normu, na základe\nktorej je toto prelomenie možné, nie z podústavného práva, ale priamo z ústavy, konkrétne z článku 1\nods. 1. Len z predmetného článku ústavy však nie je možné vyvodiť základ pre zásah do základného\n\npráva v podobe prelomenia zásady nemo plus iuris, keďže sa nedá považovať pre tieto účely\nza\ndostatočne presný a jasný.\n19.5. Problematiku nemo plus iuris označila ministerka za nesmierne zložitú, pretože ak by jej\nprelomením naozaj mal byť vlastník pozbavený svojho vlastníckeho práva, malo by sa to urobiť len za\nveľmi prísnych podmienok. Zahraničná (výslovná) právna úprava pritom pre nadobudnutie nehnuteľnosti\nod nevlastníka zavádza rôzne obmedzenia nielen čo do kvality dobrej viery nadobúdateľa, ale aj v\niných smeroch. Napríklad nadobudnutie nehnuteľnosti\nod nevlastníka je vylúčené pri\nbezodplatnom nadobudnutí alebo v prípade, ak bola nehnuteľnosť na príslušný list vlastníctva zapísaná\nv prospech nevlastníka podvodom. Táto výslovná úprava pritom často vymedzuje presný okamih, ku\nktorému sa má skúmať dobrá viera nadobúdateľa, rovnako tak aj výnimky, napríklad poľská úprava\nneumožňuje prelomiť zásadu nemo plus iuris pri práve doživotného užívania a pri niektorých iných\nprávach zodpovedajúcich vecným bremenám. Z tohto pohľadu nie je možné tvrdiť, že článok 1 ods. 1\nústavy je dostatočne precízny, aby sme v ňom vedeli nájsť nepochybné odpovede na všetky tieto otázky.\n19.6. V závere vyjadrenia ministerka uviedla, že v prejednávanej veci možno nebolo potrebné v kontexte\nvšetkých okolností posúdiť privatizačný projekt čo do prevodu, či prechodu sporných nehnuteľností\nza neplatný. Neplatnosť ako následok vady právnych úkonov, či iných právnych skutočností by mala\nprichádzať do úvahy až vtedy, kedy nie je možné nájsť iné vhodné riešenie, ktoré by zachovávalo určitú\nrovnováhu vo vzniknutých právnych vzťahoch. Nie je preto vylúčené, že aj v prejednávanej veci sa\ndala otázka vlastníctva vyriešiť už na úrovni tohto prvého prevodu, resp. prechodu. Ochrana súčasného\nvlastníka tak mohla byť zabezpečená aj bez potreby prelamovania zásady nemo plus iuris. Obdobne nie\nje vylúčené ani to, že sa celá prejednávaná vec bez spochybnenia zásady nemo plus iuris dala vyriešiť\nna pozadí ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní.\n20. Právnická fakulta Univerzity Komenského vo vyjadrení zo 7. októbra 2020 k prvej otázke\nnastolenej predkladajúcim senátom 4 O, týkajúcej sa posudzovania prípustnosti dovolania uviedla,\nže posudzovanie otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,\na odmietnutie dovolania z dôvodu nesprávneho vymedzenia konkrétneho písmena uvedeného v\nustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. za súčasného vymedzenia nesprávneho právneho posúdenia podľa §\n432 C. s. p. môže predstavovať neprípustné odmietnutie spravodlivosti.\n20.1. Pokiaľ ide o možnosť predloženia veci veľkému senátu trojčlenným senátom, Právnická\nfakulta Univerzity Komenského uviedla, že ak sa chce senát najvyššieho súdu prikloniť pri rozdielnej\nrozhodovacej praxi k niektorému z už skôr vyslovených právnych názorov, tak je povinný predložiť takúto\nvec na rozhodnutie veľkému senátu. Práve zjednocovanie rozhodovacej praxe prostredníctvom veľkého\nsenátu predstavuje základ\npre naplnenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,\na zásadný príspevok k naplneniu právnej istoty.\n20.2. V súvislosti s treťou právnou otázkou sa Právnická fakulta Univerzity Komenského stotožnila s\npredkladajúcim senátom, že subjektívna dobrá viera - ako psychický stav a vnútorné presvedčenie\nsubjektu - nemôže byť sama osebe predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť\nskutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok,\nteda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobrej viere, že mu vec patrí.\nPreto otázka posúdenia dobrej viery nadobúdateľa nie je skutkovou otázkou, ale jedná sa o právnu\notázku, ktorá môže byť predmetom dovolacieho prieskumu.\n20.3. K štvrtej predloženej právnej otázke Právnická fakulta Univerzity Komenského uviedla, že\nrozdielnosť v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pri posudzovaní možnosti prelomenia zásady nemo\nplus iuris považuje za problematickú, o to viac, že sa jedná o vec, ktorá sa týka fundamentálnych\notázok nadobúdania vlastníckeho práva, pri ktorej je potrebné z hľadiska právnej istoty zabezpečiť\njednoznačnosť a stálosť rozhodovacej praxe súdov. Aj s ohľadom na kasačný nález ústavného súdu je\npri posudzovaní predmetnej otázky potrebné dať do popredia princíp všeobecnej starostlivosti, ktorý by\nmal byť aj v predmetnom prípade korektívom neprimeranej prísnosti písaného práva.\n21. Právnická fakulta Trnavskej univerzity vo vyjadrení z 19. októbra 2020 uviedla, že dovolací súd nie\nje viazaný vymedzením prípustnosti dovolania dovolateľom a je výlučne v jeho kompetencii posúdiť\nprípustnosť podaného mimoriadneho opravného prostriedku. Pokiaľ ide o povinnosť predloženia veci\nveľkému senátu, podľa Právnickej fakulty Trnavskej univerzity veľký senát občianskoprávneho kolégia\nv uzneseniach sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019 vyložil ustanovenie § 48 C. s. p. príliš zužujúco.\nAk existuje rozdielna prax dovolacieho súdu ohľadom určitej právnej otázky, práve veľký senát ju\nmá zjednotiť. V opačnom prípade problém rozdielnej praxe zotrvá, pretože rozhodujúci senát by\nsa buď priklonil k jednému z doterajších názorov alebo vytvoril ďalší, čo rozdielnosť rozhodovacej\n\npraxe dovolacieho súdu len prehĺbi. Taktiež Právnická fakulta Trnavskej univerzity skonštatovala, že\nposudzovanie dobrej viery predstavuje právnu otázku.\nPri posudzovaní dobrej\nviery súd vyhodnocuje skutkové zistenia, na ktoré aplikuje právo, buď konkrétne právne normy alebo\nprávne princípy. Súd až na základe vlastnej úvahy ďalej rozhodne (už právnym posúdením), či je možné\nz týchto skutkových okolností vyvodiť dobrú vieru nadobúdateľa, vrátane jeho dostatočnej obozretnosti\npri nadobúdaní majetku. Tieto úvahy súdu sú už právnym posúdením.\n21.1. K možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris Právnická fakulta Trnavskej univerzity poukázala\nna to, že predkladajúci senát 4 O bol viazaný právnym názorom vysloveným v kasačnom náleze\nústavného súdu, avšak z vecného hľadiska s možnosťou prelomenia zásady nemo plus iuris nesúhlasí,\nkeďže nastolené riešenie síce na prvý pohľad umožňuje spravodlivé riešenie daného sporu, ale do\nbudúcna bude možné z veľmi vágne formulovaných právnych základov ochrany dobromyseľnosti\nvyvodiť akýkoľvek právny následok v podobe ochrany iných dobromyseľne nadobudnutých právnych\npozícií, nie len vlastníckeho práva k evidovanej nehnuteľnosti. Základným predpokladom nadobudnutia\nvlastníckeho práva v našom práve je právny titul a vlastnícke právo prevodcu. Dobromyseľnosť\nnadobúdateľa nie je pri nadobudnutí od nevlastníka dôležitá, vlastníctvo sa prevodom\nod\nvlastníka nadobúda aj vtedy, ak by nadobúdateľ bol nedobromyseľný. To, že len vlastník môže na\nnadobúdateľa previesť vlastníctvo k prevádzanej veci, vyplýva zo zákona len nepriamo, a to z pravidla, že\nvlastník je v medziach zákona oprávnený nakladať s predmetom svojho vlastníctva (§ 123 Občianskeho\nzákonníka).\n21.2. Právnická fakulta Trnavskej univerzity poukázala na to, že dobromyseľné nadobudnutie od\nnevlastníka je v súčasnom platnom právnom poriadku upravené vo viacerých zákonných ustanoveniach.\nVo výnimočných prípadoch právna úprava umožňuje, aby sa vlastníkom veci stala osoba aj napriek tomu,\nže prevodca nebol vlastníkom alebo nemal oprávnenie vlastníctvo previesť. Ide o prípady predpokladané\nv ustanoveniach § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 ZKR, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o\ncenných papieroch a investičných službách (ďalej len „zákon o cenných papieroch“), § 446 Obchodného\nzákonníka a § 61 Exekučného poriadku. Tieto prípady predstavujú výnimky zo zásady nemo plus iuris a\nnie za prejav všeobecnej zásady, že dobromyseľný nadobúdateľ nadobúda vlastnícke právo aj v situácii,\nak prevodca nebol vlastníkom. Niektoré z uvedených prípadov sa vzťahujú len na hnuteľné veci, iné aj\nna veci nehnuteľné. Právny poriadok cielene vytvára pomerne komplikovaný súbor prípadov, s rôznym\nrozsahom a rôznymi predpokladmi,\nza splnenia ktorých môže nadobúdateľ nadobudnúť\nvlastnícke právo k predmetu prevodu aj\nod osoby, ktorá vlastníkom nebola a nebola ani\noprávnená vlastníctvo previesť. Ide o chcený právny stav a nie o medzeru v práve.\n21.3. Podľa Právnickej fakulty Trnavskej univerzity súčasná právna úprava - ktorá vychádza zo zásady\nnemo plus iuris - vytvára tiež systematicky konzistentný celok s ďalšími časťami systému súkromného\npráva a spoločenskými pomermi. Relatívne krátke vydržacie doby zabezpečujú, aby sa konvalidovali\nnedostatky právneho postavenia prevodcu a aby nadobúdateľ pomerne rýchlo nadobudol právne\npostavenie, teda vlastnícke právo. V iných krajinách sú vydržacie doby omnoho dlhšie, a preto je\nvýraznejšia potreba dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva. Z empirického pohľadu sa javí,\nže tam, kde sa pripúšťa dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva, sú vydržacie doby dlhšie.\nSamotná existencia právnej úpravy vydržania reflektuje na situáciu, že dobromyseľný nadobúdateľ\nvlastnícke právo nenadobudol, a to z dvoch rozdielnych dôvodov: buď bol neplatný titul nadobudnutia,\nalebo nebol prevodca vlastníkom veci. Po druhé, materiálna publicita katastra je obmedzená, a to ako\npredpoklad správnosti. Publicita nechráni dobrú vieru bezhranične. Zákonodarcom zvolené riešenie\nje logické, a vzhľadom na známu mieru nesprávnosti údajov v katastri nehnuteľností je ťažké zaručiť\nplnohodnotnú ochranu údajov v katastri nehnuteľností. Po tretie, slovenská spoločnosť má mimoriadne\nzlé skúsenosti s nerešpektovaním vlastníckeho práva v druhej polovici dvadsiateho storočia. Preto je\npochopiteľné, že po páde socializmu je snaha riadne nadobudnuté vlastnícke právo chrániť.\n21.4. K materiálnej publicite verejného zoznamu Právnická fakulta Trnavskej univerzity uviedla, že sa\nňou spravidla rozumejú hmotnoprávne účinky zápisov vo verejnom registri. V praxi má zásadný význam\nvtedy, ak je možné, že určitý skutočný (platný) právny stav sa odlišuje od stavu prezentovaného vo\nverejnej evidencii. Ak by rozdiel neprichádzal\ndo úvahy, napríklad preto, lebo by platilo,\nže zapísaný údaj je vždy správny, tak materiálna publicita ako prostriedok ochrany dôvery v zápis\nvo verejnej evidencii by význam nemala. Materiálna publicita verejného registra tak zohráva úlohu\ntam, kde určité osoby dôverujú zápisu v evidencii, a určuje, do akej miery môžu strany tomuto zápisu\ndôverovať. Podľa ustanovenia\n§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona sú údaje\nkatastra hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Katastrálny zákon tak definuje rozsah ochrany dôvery\nv takýto zápis - každý sa môže spoľahnúť na to, že zápisy sú hodnoverné, ale len dovtedy, kým sa\nnepreukáže opak. Katastrálny zákon nechráni subjekty (vrátane nadobúdateľa) bez obmedzenia, ale\n\nzlepšuje im procesnú situáciu - v prípade sporu nemusia oni preukazovať nadobudnutie vlastníctva či\nsprávnosť evidovaného údaja - ale preukazovať nesprávnosť musí ten, kto údaj rozporuje. Vedome sa\ntým zohľadňuje aj nelichotivý stav údajov v katastri nehnuteľností. To, že vlastníkom môže byť aj iná\nosoba, než je uvedená v katastri nehnuteľností, vyplýva aj z celého komplexu ustanovení katastrálneho\nzákona (napríklad jednotlivé odseky § 46 katastrálneho zákona) a právny poriadok dáva k dispozícii\naj procesné prostriedky, ktorými sa tvrdený vlastník môže svojho práva domáhať (napríklad žaloba o\nurčenie vlastníckeho práva), spojené\nso záznamom jeho vlastníckeho práva v katastri\nnehnuteľností. Preto každý, vrátane dobromyseľného nadobúdateľa, musí s touto eventualitou rátať.\nSamotná existencia verejného registra, v ktorom sú evidované právne vzťahy k určitej veci, ešte per se\nnechráni dôveru v zápisy tam uvedené. Materiálna publicita verejnej evidencie pôsobí inak, ako pravidlá\npre dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a jedno nie je súčasťou druhého,\nhoci výsledok a aj fungovanie oboch pravidiel sa môže javiť ako to isté. Materiálna publicita katastra (na\nrozdiel napríklad od publicity obchodného registra) však nepožaduje žiadnu dobrú vieru. Preto aj osoba,\nktorá nie je v dobrej viere, ale vychádza z údaja v katastri, je chránená predpokladom hodnovernosti\npodľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona. Pravidlá dobromyseľného nadobudnutia zabezpečujú to,\naby sa nadobúdateľ stal vlastníkom, hoci ním prevádzajúci (alebo povinný v exekúcii) nebol. Pravidlá\nmateriálnej publicity zabezpečujú to, že prevádzajúci je vlastníkom (v prípade katastra sa predpokladá,\nže vlastníkom je). Ustanovenie § 70 ods. 1 katastrálneho zákona je samostatnou skutkovou podstatou\nochrany nadobúdateľa (dokonca nezávislou od jeho dobrej viery) a nie len súčasťou akéhosi pravidla\nochrany dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva.\n21.5. Za nesprávnu považuje Právnická fakulta Trnavskej univerzity aj úvahu, v zmysle ktorej ochrana\ndobromyseľného nadobúdateľa má byť dôsledkom ochrany dôvery v (konštitutívne) rozhodnutie orgánu\nverejnej správy. Odhliadnuc od toho, že mieru dôvery v údaje v katastri vyjadruje sám katastrálny zákon\n(§ 70), vykazuje táto úvaha nedostatky. Akékoľvek právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy môže\nbyť preskúmané mimoriadnym opravným postupom či súdnym prieskumom. Samotná dobrá viera v\nrozhodnutie orgánu verejnej správy nevytvára subjektívne právo, ktoré by pretrvalo aj\npo zrušení či nahradení tohto rozhodnutia. Iba výnimočne - a to len vo vertikálnych vzťahoch - sa\nobmedzuje účinok zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy v prospech dobromyseľných osôb\n(napríklad § 336 ods. 2 Správneho súdneho poriadku), alebo sa vôbec neumožňuje preskúmať\nrozhodnutie verejného orgánu (§ 62 ods. 3 Správneho poriadku). Druhým nedostatkom úvahy je to, že\nsa viaže na konštitutívne rozhodnutia. Nie je pritom jasné, v čom by sa údajný ochranyhodný záujem\nnadobúdateľa pri nadobúdaní od nevlastníka mal líšiť v prípade, ak by vlastnícke právo predchodcu\nv katastri nehnuteľností bolo zapísané vkladom alebo záznamom. Z uvedeného vyplýva, že dôvera v\nakékoľvek rozhodnutie verejného orgánu nezakladá takú ochranyhodnú dôveru, že by ním priznané\nalebo potvrdené práva platili aj vtedy, ak by došlo k jeho zrušeniu, či nahradeniu iným rozhodnutím.\nSlovenská spoločnosť má pritom negatívne skúsenosti s odoberaním vlastníctva na základe rozhodnutia\nštátnych orgánov, a preto môže byť legitímny aj taký postoj zákonodarcu, ktorý preferuje ochranu\npôvodného vlastníka aj v prípade, ak by prípadný neskorší nadobúdateľ mal nadobudnúť vlastnícke\nprávo s odvolaním sa na rozhodnutie orgánu verejnej správy. K argumentu ochrany prostredníctvom\npublicity verejného registra Právnická fakulta Trnavskej univerzity uviedla, že ústavný súd v kasačnom\nnáleze, a následne aj predkladajúci senát pripájajú k publicite katastra nehnuteľností, resp. verejných\nregistrov všeobecne rôzne ďalšie okolnosti, ktoré majú zvýrazniť ochranu garantovanú registrom.\nVytvára sa tak dojem o princípe ochrany dobrej viery prostredníctvom materiálnej publicity verejných\nregistrov, ktorý sa predsa musí nejako prejaviť v prospech nadobúdateľa. Zo skutočnosti, že určitá právna\npozícia je uvedená v určitom verejnom zozname, ešte nevyplýva, že sa na tento zápis môže ktokoľvek\nspoliehať.\n21.6. Právnická fakulta Trnavskej univerzity taktiež skonštatovala, že žiadne dve vlastnícke práva k tej\nistej veci súčasne neexistujú. Podstatou vlastníctva je jeho výlučnosť. Buď je vlastníkom veci jeden alebo\ndruhý. Preto nie je možné ani tieto vlastnícke práva pomerovať podľa okolností prípadu. Vlastnícke právo\nnemožno odňať len z toho dôvodu, že si ho vlastník dostatočne nechráni a iná osoba sa ho zmocní\ndobromyseľne, ak takýto spôsob nadobudnutia vlastníctva nie je upravený právom. Vlastníctvo môže\nv takom prípade nadobudnúť vydržaním. Princíp dobromyseľnosti nie je samostatná právna zásada s\nkonkrétnym normatívnym obsahom a nemá povahu ústavnoprávne chránenej pozície, z ktorej by bolo\nmožné vyvodiť právo na dobromyseľné nadobudnutie právnej pozície, bez ohľadu\nna to, či ide\no hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec, právo, či inú majetkovú hodnotu, alebo záväzok. Preto nie je možné\npomerovať dobromyseľnosť ako takú na jednej strane a vlastnícke právo\nna strane druhej.\nZápisy vo verejných registroch majú rôznu silu publicity, teda rôzny hmotnoprávny účinok. Neexistuje\njeden model publicity a ochrany dôvery v správnosť údaja. Zo skutočnosti, že určitá právna pozícia je\n\nuvedená v určitom verejnom zozname, ešte nevyplýva, že sa na tento zápis môže ktokoľvek a v plnom\nrozsahu spoliehať. Nezodpovedá právu, že by právny poriadok neobsahoval úpravu dobromyseľného\nnadobudnutia nehnuteľnosti, a preto je potrebné medzeru v práve vyplniť. Právny poriadok práve naopak\ntakéto nadobudnutie neuznáva a dobromyseľné nadobudnutie od nevlastníka pripúšťa len v určených\nsituáciách. Pripustenie dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva\nod nevlastníka by\nzasiahlo do ústavne garantovanej pozície tohto vlastníka a muselo by spĺňať podmienky primeranosti.\n21.7. V závere svojho vyjadrenia Právnická fakulta Trnavskej univerzity poukázala na to, že na rozdiel od\nsústredenia sa na možné prelomenie pravidla nemo plus iuris by mohlo byť vhodné snažiť sa o nájdenie\nniektorej z výnimiek, ktoré by bolo možné (hoci aj analogicky) v tomto prípade použiť. Potenciálne by\nmohlo byť riešenie nájdené pri výklade ustanovení o nadobúdaní vlastníckeho práva v konkurze v tom\nsmere, aby sa čo najviac priblížilo súčasnej právnej úprave preferujúcej nadobúdateľa veci v konkurze\n(§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Podstata konkurzného konania a tam udeľovaný\nsúdny súhlas s prevodom (a nie publicita katastra nehnuteľností, či rozhodnutie správy katastra) by\nmohli predstavovať základ pre nadobudnutie vlastníckeho práva s rovnakými účinkami, ako pri výkone\nrozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku. Jedná sa o menej intenzívny zásah dointerpretovať\nbonifikáciu nadobúdateľa (ako je tomu pri § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) aj\ndo predchádzajúcej právnej úpravy konkurzu, sledujúcej rovnaké záujmy, ako riešiť konkrétnu vec\nprostredníctvom zásahu do jedného zo stavebných kameňov súkromného práva. Ďalšou možnosťou\nje snaha vymaniť sa z pasce spôsobenej prísnym posudzovaním neplatnosti právneho úkonu a jej\nnásledkov. Dôvodom spoločensky zložitej situácie je prísne posúdenie staršieho právneho úkonu ako\nneplatného. Pritom je možné uvažovať aj o tom, či skutočne je právny úkon neplatný.\n22. Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach vo vyjadrení\nz 9. novembra\n2020 uviedla, že v súvislosti s otázkou nemo plus iuris neexistuje ustálená rozhodovacia prax ústavného\nsúdu, keď poukázala na uznesenie ústavného súdu z 26. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 223/2020, a túto\notázku preto nie je možné považovať za vyriešenú nálezom ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I.\nÚS 549/2015. Zároveň uviedla, že ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 poskytol riešenie kolízie\nochrany pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľného nadobúdateľa poukazujúc na to, že nemožno\nposkytnúť ochranu ústavou garantovaným právam naraz obidvom proti sebe stojacim subjektom, keď\nuzavrel, že vyššie riziko pri zachovaní maximálnej možnej dobrej viery musí niesť nedbalý vlastník, než\nnadobúdateľ v dobrej viere. Otázkou však naďalej zostáva, ako sa vysporiadať s prípadom, ak pôvodný\nvlastník a aj nadobúdateľ v dobrej viere boli primerane opatrní, a komu má v takom prípade svedčať\nochrana a komu nie.\n22.1. Dobrá viera a zlá viera sa podľa pripomienkujúcej fakulty navzájom vylučujú, keď dobrá viera\nznamená nevedomosť o určitej okolnosti a naopak zlá viera znamená vedomosť o tejto okolnosti. V\nsúvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva od nevlastníka nie je oprávnené požadovať od pôvodného\nvlastníka, ktorému už raz svedčilo vlastnícke právo, aby preukazoval, na svoj úkor pri jeho strate to, že\nnadobúdateľ mohol a mal vedieť, že vlastnícke právo nenadobúda od skutočného vlastníka. Dobrá viera\nsa chápe ako nezavinená nevedomosť o právnych nedostatkoch určitého právneho stavu. Jej uplatnenie\nprichádza do úvahy iba v prípade, ak tak výslovne stanoví zákon a musí sa aplikovať reštriktívne. Je\nmylné sa domnievať, že dobromyseľnosť nadobúdateľa možno vyvodiť len z jeho dôvery v správnosť\nzápisu v katastri nehnuteľností bez zreteľa na ostatné okolnosti, a celkom nesprávnou je tiež predstava,\nže dobrá viera sa predpokladá a pôvodného vlastníka zaťažuje povinnosť tvrdenia a preukázania opaku.\n22.2. V záujme spravodlivého usporiadania pomerov nie je podľa Právnickej fakulty Univerzity Pavla\nJozefa Šafárika dobré bezvýhradne uplatňovať zásadu nemo plus iuris a je možné jej ustúpiť v\nodôvodnených prípadoch v prospech ochrany v dobrej viere nadobudnutých práv. Rovnako tak sa\nvšak nemožno stotožniť so spôsobom, akým judikatúra začala pristupovať k riešeniu práva na ochranu\nvlastníctva pôvodného vlastníka a princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa. V uznesení z 27. júna\n2019, sp. zn. 4Cdo/102/2017 zašiel najvyšší súd až tak ďaleko, že s oporou ustanovenia § 130 ods.\n1 Občianskeho zákonníka formuloval dobrú vieru ako vyvrátiteľnú domnienku a dôkazným bremenom\npreukázania „zlej viery“ zaťažil pôvodného vlastníka. Tento názor sa javí byť nesystémovým. Účinnejším\nspôsobom ochrany obidvoch práv je skôr skúmanie konania pôvodného vlastníka nehnuteľnosti s\nohľadom na odbornú starostlivosť takéhoto (nedbalého) vlastníka. Súd nemôže podporovať jedno\nústavné právo na úkor druhého, ak nie je daná vyššia miera ochrany právnymi predpismi. Môže\niba spravodlivo rozhodnúť o tom, ktorému právu je poskytnutie ochrany v konkrétnom prípade viac\nodôvodnené. Súd by tak mal skúmať hlavne rozpor odbornej starostlivosti pôvodného vlastníka s\nohľadom na stratu vlastníckeho práva a na druhej strane konanie a mieru vedomosti nového vlastníka\no tom, že nadobúda nehnuteľnosť od nevlastníka. Dobrú vieru pritom nemožno odvodzovať iba od\n\nmateriálnej publicity katastra, alebo najvyššej možnej dobrej viery u nadobúdateľa, ale od starostlivého\nposúdenia všetkých okolností v ich vzájomnej súvislosti, a teda, ako došlo k strate, resp. k nadobudnutiu\nvlastníckeho práva s ohľadom\nna časový a kauzálny nexus.\n23. Skôr, než veľký senát obchodnoprávneho kolégia pristúpi k riešeniu právnych otázok vymedzených\nsenátom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O v uznesení z 29. mája 2020, sp. zn.\n4Obdo/69/2018, uvádza, že v predmetnom spore prichádza do úvahy posudzovanie prípustnosti\ndovolania žalovaného len podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., a nie aj podľa ustanovenia § 420\npísm. f/ C. s. p.\n23.1. Dovolateľ síce formálne uviedol, že jeho dovolanie má byť prípustné aj podľa ustanovenia §\n420 písm. f/ C. s. p., avšak vo svojom dovolaní neuviedol žiadnu relevantnú právnu argumentáciu vo\nvzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 431 C. s. p. Dovolanie žalovaného neobsahuje žiadnu právnu\nargumentáciu vyžadovanú podľa ustanovenia\n§ 431 ods. 2 C. s. p., ktorou možno\nodôvodniť dovolací dôvod podľa § 431 C. s. p. (vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm.\na/ až písm. f/ C. s. p.).\n23.2. Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. môže dovolací súd posudzovať\nvýlučne v prípade, ak dovolateľ vo svojom dovolaní uvedie, v čom má spočívať predmetná vada\nzmätočnosti, čo však zo strany žalovaného nebolo splnené.\nPri súčasnej koncepcii\ndovolacieho konania závisí odstraňovanie procesných pochybení súdov nižšej inštancie výlučne od\nprocesnej aktivity dovolateľa a od kvalitatívnej stránky podaného dovolania. Dovolací súd totiž nie je\noprávnený nahrádzať pasivitu dovolateľa a hľadať v texte dovolania, prípadne v predloženom spise,\nčo by prípadne mohlo predstavovať vadu zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 C. s. p. (k tomu viď aj\n3Obdo/19/2017).\nK posudzovaniu prípustnosti dovolania\n24. Vo vzťahu k prvej právnej otázke predloženej senátom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu\n4 O, týkajúcej sa rozdielneho prístupu jednotlivých dovolacích senátov pri posudzovaní prípustnosti\ndovolania veľký senát obchodnoprávneho kolégia uvádza, že sa stotožňuje s právnym názorom, ktorý\nuviedol predkladajúci senát vo svojom uznesení z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018. Predkladajúci\nsenát v rámci svojho predbežného posúdenia prípustnosti dovolania dospel k záveru, že pri posúdení\nprávnej otázky - či je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v dobrej viere, ak prevodca\nnenadobudol vlastnícke právo k ním pre absolútnu neplatnosť nadobúdacieho titulu, resp. či ostáva\nnaďalej v platnosti zásada nemo plus iuris - je vzhľadom na rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho\nsúdu prípustnosť dovolania daná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p., hoci žalovaný vytýkal\nodvolaciemu súdu, že sa pri posúdení nastolenej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu (a prípustnosť dovolania mala byť podľa dovolateľa daná podľa ustanovenia §\n421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.).\n24.1. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zároveň uvádza, že predmetná otázka je širším\nproblémom, týkajúcim sa posudzovania prípustnosti dovolania podľa ustanovenia\n§ 421 ods. 1 C.\ns. p. v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a nielen vzájomným rozporným názorom prezentovaným v\nuzneseniach najvyššieho súdu zo 17. júla 2019, sp. zn. 3Obdo/11/2019, resp. z 24. októbra 2019, sp. zn.\n1Obdo/44/2018, ktoré označil vo svojom rozhodnutí predkladajúci senát. K predmetnému konštatovaniu\nuvádza veľký senát obchodnoprávneho kolégia nasledovné:\n25. Zákon upravuje prípustnosť dovolania v § 419, § 420 a § 421 ods. 1 C. s. p.\n25.1. Podľa ustanovenia § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak\nto zákon pripúšťa.\n25.2. Podľa ustanovenia § 420 C. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n\n25.3. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky,\na/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n26. V ustanovení § 428 C. s. p. zákon upravuje náležitosti dovolania, ktorými sú popri všeobecných\nnáležitostiach podania uvedenia, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie\nnapáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje\nza nesprávne (dovolacie dôvody)\na čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).\n27. Následne v ustanoveniach § 431 a § 432 C. s. p. sú upravené dovolacie dôvody. Predmetné zákonné\nustanovenia v odsekoch 2 zároveň upravujú, akým spôsobom je dovolateľ povinný jednotlivé dovolacie\ndôvody vo svojom dovolaní vymedziť.\n27.1. Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba\ntým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.\n27.2. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (odsek 2).\n27.3. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba\ntým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\n27.4. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (odsek 2).\n28. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa, aby v dovolaní uviedol\nI. Všeobecné náležitosti podania podľa § 127 C. s. p.;\nII. Konkrétne rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie podáva;\nIII. Rozsah, v akom rozhodnutie odvolacieho súdu svojim mimoriadnym opravným prostriedkom napáda;\nIV. Dovolací návrh;\nV. Dovolací dôvod, ktorý uplatňuje (a pre ktorý považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne);\na zároveň aby\nVI. Uplatnený dovolací dôvod vymedzil spôsobom upraveným v ustanovení\n§ 431 ods.\n2 C. s. p. (v prípade dovolacieho dôvodu podľa § 431 C. s. p.), resp. v ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p.\n(v prípade dovolacieho dôvodu podľa\n§ 432 C. s. p.).\n28.1. Pokiaľ dovolanie obsahuje všetky vyššie uvedené náležitosti, mal by dovolací súd pristúpiť k\nskúmaniu, či je dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 420 C. s. p. (v prípade uplatnenia dovolacieho\ndôvodu podľa § 431 C. s. p.), resp. podľa ustanovenia § 421 ods. 1\nC. s. p. (v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 432 C. s. p.).\n28.2. Ak niektorú z uvedených náležitosti dovolanie neobsahuje, dovolací súd dovolanie odmietne podľa\nustanovenia § 447 písm. d/ C. s. p. (v prípade absencie niektorej z náležitostí uvedených pod bodmi I.\naž V.), resp. podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p.\n(v prípade nesplnenia si povinnosti\nuvedenej pod bodom VI. dovolateľom).\n29. Naproti tomu v odbornej literatúre je zastávaný názor, že „predpokladá sa, že dovolateľ 'presvedčí'\ndovolací súd, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, aby tento\nodklon, ak bude mať za to, že dovolanie je prípustné, z hľadiska právneho posúdenia vec vyriešil.\nDovolateľ preto musí v dovolaní presne uviesť, ktorý konkrétny judikát (rozhodnutie uverejnené v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) nerešpektoval odvolací súd vo\nsvojom rozhodnutí“ (k tomu viď aj MESIARKINOVÁ, S., In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J.,\nMESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Praha: C. H.\nBECK, 2017, s. 1382).\n29.1. Rovnako tak je prezentovaný názor, že „dovolateľ súčasne musí jednoznačne uviesť, v čom\nvidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1, písm. a/, b/, c/\nC. s. p. zakladá jeho prípustnosť, ani v tomto prípade nie je postačujúci len odkaz na niektoré z\nustanovení, ale dovolateľ musí uviesť, ktorý z dôvodov prípustnosti (odvolací súd sa odchýlil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne) považuje za daný a z akých dôvodov“ (k\ntomu viď aj MESIARKINOVÁ, S. In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ,\n\nS., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Praha: C. H. BECK, 2017, s.\n1409-1410).\n30. Publikovaný názor následne prevzali do svojich rozhodnutí viaceré senáty najvyššieho súdu, keď\nako náležitosť dovolania vyžadovali (správne) označenie prípustnosti dovolania, vrátane správneho\nuvedenia písm. a/, písm. b/ alebo písm. c/ ustanovenia\n§ 421 ods. 1 C. s. p., ako aj\nsprávne uvedenie rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd pri riešení právnej otázky\nodklonil, resp. rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých bola pre rozhodnutie odvolacieho súdu kľúčová\nprávna otázka posudzovaná rozdielne.\n30.1. V uznesení z 24. októbra 2019, sp. zn. 1Obdo/44/2018 dovolací súd dovolanie odmietol\npodľa ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p., t. j. že dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod spôsobom\npredpokladaným v ustanoveniach § 431 až § 435 C. s. p., z dôvodu uvedenia nesprávneho písmena a/\nnamiesto správneho písmena c/ § 421 ods. 1 C. s. p. Vo svojom rozhodnutí senát obchodnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu 1 O výslovne uviedol, že\n„pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. je charakteristický 'odklon' jej riešenia,\nktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v\nktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací\nsúd sa svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vychádzajúc z\nuvedených rozhodnutí dovolacieho súdu dospel dovolací súd k záveru, že pri riešení relevantnej právnej\notázky v predmetnej veci sa\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť, navonok prejavená v odlišných právnych\nnázoroch, a to, či v konaní o vypratanie nehnuteľnosti (vydanie veci) možno vyjadriť hodnotu veci\n(ktorá má byť vyprataná, vydaná) v peniazoch alebo je peniazmi neoceniteľná. Z uvedených rozhodnutí\nnajvyššieho súdu vyplýva, že pri riešení relevantnej právnej otázky právne názory dovolacích senátov\nzostali nejednotné a neustálené, so zreteľom na skutočnosť ktorú dovolací súd dospel k záveru, že\nžalobca síce označil právnu otázku, neopodstatnené je však jeho tvrdenie, že odvolací súd sa pri riešení\ntejto právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/\nC. s. p.)“ [bod 11. odôvodnenia uznesenia].\n30.2. V uznesení zo 14. júna 2017, sp. zn. 8Cdo/78/2017 senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu 8 C dospel k záveru, že „ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1\npísm. c/ C. s. p., nevymedzil označením rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré o danej právnej otázke\nzaujali rozdielne právne závery, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice\nktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch\nalebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ\nna mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by\nbez relevantného podkladu. Na\ndruhej strane ale v prípade absencie vymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania rozhodnutí\ndovolacieho súdu, ktoré o danej právnej otázke zaujali rôzne názory, nemôže najvyšší súd pristúpiť\nani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok a v súvislosti s tým\n'suplovať' aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej\niniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, týkajúce sa danej problematiky a následne\nposudzovať rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu; v opačnom prípade by dovolací súd\nuskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej\nkoncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku, ale\naj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p.\nDovolateľka, zastúpená advokátom, v dovolaní na preukázanie svojho tvrdenia, že dovolací súd o\ndanej právnej otázke rozhodoval rozdielne, neuvádza v dovolaní žiadne rozhodnutia dovolacieho súdu.\nDovolateľka tak nevymedzuje ňou uvádzaný dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 C.\ns. p.“ (rovnako aj uznesenia z 28. februára 2019,\nsp. zn. 2Cdo/37/2018 a z 26. septembra\n2019, sp. zn. 3Cdo/228/2018).\n30.3. V ďalšom uznesení zo 14. júna 2017, sp. zn. 8Cdo/50/2017 senát občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu 8 C uviedol, že „pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom\ndôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa\nvysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom\ndovolací dôvod.“\n30.4. V uznesení zo 6. decembra 2018, sp. zn. 3Cdo/48/2018 senát občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu 3 C skonštatoval, že „ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p., neoznačil rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré o danej\nprávnej otázke zaujali rozdielne právne závery, nemôže dovolací súd uskutočniť meritórny dovolací\n\nprieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie\nzaložiť na predpokladoch alebo domnienkach o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo\nrozhodnutie mal dovolateľ na mysli. Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu.\nSkutočnosť, že dovolateľ vyvodzujúci prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C.\ns. p. neuvedie rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne, považuje najvyšší súd za absenciu\nnáležitostí dovolania v zmysle § 431 až\n§ 435 C. s. p.“ (rovnako aj uznesenie z 25. septembra\n2017, sp. zn. 8Cdo/141/2017; obdobne aj uznesenia z 26. septembra 2017, sp. zn. 1Cdo/206/2016, zo\n6. decembra 2018, sp. zn. 3Cdo/134/2018 a z 25. júna 2019, sp. zn. 5Cdo/69/2018).\n31. Na druhej strane senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu\n3 O v uznesení zo 17. júla 2019, sp. zn. 3Obdo/11/2019 uviedol, že „záver o prípustnosti dovolania patrí\ndo výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napríklad I. ÚS 438/2017\na III. ÚS\n474/2017) a prípadné odmietnutie dovolania iba z dôvodu nesprávneho označenia písmena uvedeného\nv ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. (napríklad nesprávne uvedené písm. c/ miesto správneho písm. b/)\nby za splnenia náležitostí dovolania podľa § 428 C. s. p.\na za súčasného vymedzenia\nnesprávneho právneho posúdenia pri vymedzení dovolacieho dôvodu podľa § 432 C. s. p. predstavovalo\nneprípustné odmietnutie spravodlivosti.“\n31.1. Totožný prístup pri posudzovaní prípustnosti dovolania zvolil senát obchodnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu 3 O aj v uzneseniach z 30. marca 2020,\nsp. zn. 3Obdo/8/2020 a z\n20. augusta 2020, sp. zn. 3Obdo/10/2020.\n32. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že zákonodarca sa\npri novej\nprávnej úprave dovolacieho konania do značnej miery inšpiroval právnou úpravou dovolacieho konania\núčinnej v Českej republike (predmetnú skutočnosť zvýraznil veľký senát obchodnoprávneho kolégia už\nvo svojom predchádzajúcom uznesení z 25. februára 2021,\nsp. zn. 1VObdo/1/2020).\n32.1. S poukazom na uvedené veľký senát obchodnoprávneho kolégia odkazuje\nna znenie\nustanovenia § 241a ods. 2 O.s.ř. platného a účinného v Českej republike, v zmysle ktorého musí byť v\ndovolaní okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 4) uvedené,\nproti ktorému rozhodnutiu\nsmeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, vymedzenie dôvodu dovolania, v čom dovolateľ vidí\nsplnenie predpokladov prípustnosti. K obligatórnemu vymedzeniu podmienok prípustnosti dovolania sa\nvyjadril Ústavný súd Českej republiky napr. v rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 144/15, III. ÚS 695/14, II. ÚS\n2715/13 a Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 32Cdo/744/2016. Opačný názor zaujal\nÚstavný súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 2447/13.\n33. Pre komparáciu však treba uviesť, že právna úprava platná a účinná v Českej republike vyžaduje\nako náležitosť dovolania uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného dovolania, zároveň\nvšak dovolací súd takto dovolateľom uvedeným dôvodom prípustnosti dovolania nie je pri posudzovaní\nprípustnosti dovolania viazaný. Najvyšší súd Českej republiky môže odmietnuť dovolanie pre nesplnenie\nzákonom predpísanej náležitosti v takom prípade, ak dovolateľ vôbec neuvedie, v čom vidí prípustnosť\njeho dovolania. Dôvodom pre odmietnutie dovolania však nie je, ak dovolateľ uvedie nesprávny dôvod\nprípustnosti jeho dovolania.\n34. Naopak právna úprava dovolacieho konania, obsiahnutá v ustanoveniach\n§ 419\na nasl. Civilného sporového poriadku medzi náležitosti dovolania (§ 428) nezaraďuje uvedenie toho,\nv čom dovolateľ vidí prípustnosť dovolania, a túto povinnosť dovolateľovi\npri uplatnení\ndovolacieho dôvodu podľa § 432 C. s. p. (t. j. namietané nesprávne právne posúdenie) neukladá zákon\nani v rámci vymedzenia dovolacieho dôvodu (§ 432 ods. 2).\n34.1. Napriek tomu odborná literatúra (viď bod 29. odôvodnenia vyššie) a prevažná časť judikatúry\nnajvyššieho súdu (príkladmo citovanej v bode 30. odôvodnenia vyššie)\nnad rámec zákonnej\núpravy vyžaduje od dovolateľa, aby uviedol, v čom vidí prípustnosť dovolania, a zároveň sa obmedzuje\nlen na posudzovanie prípustnosti dovolania, v takom rozsahu, v akom ho označil dovolateľ v texte\ndovolania, v dôsledku čoho otázku prípustnosti dovolania zúžil len na konkrétne zákonné ustanovenie\nuvedené dovolateľom.\n34.2. Doterajšia judikatúra najvyššieho súdu tak vyžaduje od dovolateľov (resp. ich právnych zástupcov)\nsplnenie tých podmienok, ktoré nie sú predpokladané zákonom. Síce sa vyžaduje povinné zastúpenia\ndovolateľa v dovolacom konaní advokátom, čím sa má vytvoriť procesný filter na zjavne neopodstatnené,\nneprípustné, protirečivé alebo rozporuplné dovolania a zabezpečiť, aby podané dovolanie malo všetky\npotrebné náležitosti. Tým sa mal regulovať vysoký počet problematicky formulovaných dovolaní\na zároveň sa vychádzalo z presvedčenia, že v osobe advokáta spisujúceho dovolanie sú dané\n\npredpoklady pre dosiahnutie týchto cieľov novej právnej úpravy. Je na dovolateľovi, aby dovolanie\npodával uvážlivo, s plným vedomím limitov vyplývajúcich z právnej úpravy dovolacieho konania.\nNa druhej strane nemožno požadovať od dovolateľa, prípadne od jeho právneho zástupcu splnenie\nnáležitostí nad rámec zákonnej úpravy, aby bolo dovolanie meritórne prejednateľné, a tým prenášať časť\nprávomocí zverených zákonom výlučne dovolaciemu súdu na dovolateľa.\n35. Voči vyššie uvedenému formalistickému prístupu najvyššieho súdu k posudzovaniu prípustnosti\ndovolania sa vyhranil už aj ústavný súd v náleze z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020, ktorý okrem iného\nuviedol, že „povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p.\ntreba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania,\na tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením\nprípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej\notázky podľa § 421 ods. 1 C. s. p. oprel prípustnosť dovolania dovolateľ. Dovolanie tak bude prípustné\naj vtedy, ak napríklad dovolateľ prípustnosť odôvodnil odklonom od ustálenej praxe najvyššieho súdu\n[§ 421 ods. 1 písm. c/ (správne má byť písm. a/ - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia)\nC. s. p.], no najvyšší súd zistí, že v skutočnosti nejde o odklon, ale o nejednotnosť takejto praxe [§\n421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.]. Tiež nemožno akceptovať taký výklad, že najvyšší súd by nemohol\npri posúdení prípustnosti dovolania zohľadňovať tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ\nneoznačil. Rozhodnutia najvyššieho súdu jednak nie sú systematicky nikde usporiadané a publikované,\na preto ich znalosť je často len otázkou náhody“ (viď bod 54. odôvodnenia predmetného nálezu).\n35.1. V uznesení zo 4. februára 2021, sp. zn. III. ÚS 76/2021 ústavný súd uviedol, že „sa nestotožňuje s\nnázorom najvyššieho súdu, podľa ktorého povinnou obsahovou náležitosťou dovolania odôvodneného\nnesprávnym právnym posúdením veci je uvedenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) dovolacieho\nsúdu. Ustanovenie § 421 ods. 1 C. s. p. nemožno interpretovať a uplatňovať tak, že zakotvuje\npovinné obsahové náležitosti dovolania. Obligatórne náležitosti dovolania upravuje § 428 C. s. p.,\nktorý okrem iného ukladá dovolateľovi povinnosť uviesť v dovolaní dovolacie dôvody, teda 'z akých\ndôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne'. Následne ustanovenie § 432 C. s. p. vyžaduje vo\nvzťahu k dovolaniu podľa § 421 C. s. p. (odôvodnenému nesprávnym právnym posúdením veci), aby\ndovolateľ uviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a v čom spočíva nesprávnosť\ntohto právneho posúdenia. Označenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) najvyššieho súdu nie je\nv zmysle ustanovenia § 428 C. s. p. obligatórnou náležitosťou dovolania. Z uvedeného vyplýva, že\ndovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. dovolateľ obligatórne odôvodní tým, že rozhodnutie spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1\nC. s. p.), a dotknutý dovolací dôvod vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a súčasne uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2\nC. s. p.). Argumentácia dovolateľa konkrétnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu je nad rámec\nzákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný. Aj napriek uvedenému záver najvyššieho\nsúdu o neprípustnosti dovolania sťažovateľky nemožno považovať\nza svojvoľný či arbitrárny“ (bod 57. odôvodnenia predmetného uznesenia).\n35.2. Veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia je známe aj uznesenie ústavného súdu z 26. mája\n2020, sp. zn. II. ÚS 226/2020, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť podaná proti uzneseniu z\n24. októbra 2019, sp. zn. 1Obdo/44/2018, a v ktorom bol ústavným súdom vyslovený odlišný názor,\nnež v náleze z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020. V predmetnom uznesení II. senát ústavného\nsúdu skonštatoval, že „najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal sťažovateľom\nnastolenou relevantnou právnou otázkou, ako aj ďalšou podmienkou dovolacieho konania podľa §\n421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., ktorou je odklon od jej ustáleného riešenia, pričom dospel k záveru, že\nv okolnostiach posudzovanej veci nemôže ísť o odklon, pretože rozhodovanie jednotlivých senátov\nnajvyššieho súdu pri riešení nastolenej právnej otázky je nejednotné. Ústavný súd konštatuje, že nie\nje podstatné, či relevantnú právnu otázku riešil najvyšší súd v merite veci alebo vo vzťahu k trovám\ndovolacieho konania, pretože stále ide o totožnú právnu otázku. Súc viazaný dovolacími dôvodmi podľa\n§ 440 C. s. p. tak dovolací súd podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom odmietol\ndovolanie sťažovateľa ako neprípustné podľa § 447 písm. f/ C. s. p. bez toho, aby skúmal vecnú\nsprávnosť napadnutého rozsudku“ (bod 26. odôvodnenia predmetného uznesenia).\n36. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sa stotožňuje s názorom prezentovaným\nv náleze ústavného súdu z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020 a v jeho uznesení zo 4. februára 2021,\nsp. zn. III. ÚS 76/2021. K tomu uvádza, že prípustnosť dovolania upravuje zákon, ako to vyplýva aj zo\nznenia ustanovenia § 419 C. s. p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\n\nsúdu, ak to zákon pripúšťa. Následné posúdenie, či je dovolanie v konkrétnom prípade prípustné, patrí\ndo výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď aj I. ÚS 438/2017 a III. ÚS 474/2017).\n36.1. Z uvedeného vyplýva, že prípustnosť dovolania neurčuje dovolateľ, ale vyplýva priamo z\njednotlivých ustanovení Civilného sporového poriadku. Rovnako tak určenie, či je dovolanie v\nkonkrétnom prípade procesne prípustné, nepatrí do rúk dovolateľa. Záver, či je podané dovolanie\nprocesne prípustné, môže uskutočniť výlučne dovolací senát najvyššieho súdu. Uvedené znamená, že\ndovolací súd nie je viazaný tým, čo uvedie dovolateľ vo vzťahu k jeho subjektívnemu pocitu o prípustnosti\ndovolania, a už v žiadnom prípade za súčasnej právnej úpravy nemôže posudzovanie prípustnosti\ndovolania v prípade dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432 C. s. p. obmedziť len na konkrétne\npísmeno obsiahnuté v ustanovení\n§ 421 ods. 1 C. s. p., ktoré v dovolaní označil dovolateľ.\n36.2. Prístup, kedy sa dovolací súd - za predpokladu, že dovolací dôvod je vymedzený v súlade so\nzákonom (s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p.) - pri posudzovaní prípustnosti dovolania obmedzí\nvýlučne na to, či je podané dovolanie prípustné podľa zákonného ustanovenia uvedeného dovolateľom,\nresp. kedy v uznesení o odmietnutí dovolania skonštatuje, že dovolateľ označil nesprávne zákonné\nustanovenie o prípustnosti dovolania, keď dovolanie malo byť prípustné podľa iného zákonného\nustanovenia, považuje veľký senát obchodnoprávneho kolégia za aktuálne účinnej právnej úpravy za\nnesprávny, keď v konečnom dôsledku môže dôjsť k neprípustnému odmietnutiu spravodlivosti.\n37. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia považuje za nesprávny i prístup, ak dovolacie senáty\nvyžadujú uvedenie predchádzajúcich rozhodnutí dovolacieho súdu dovolateľom, ktoré riešili v dovolaní\nnastolenú právnu otázku, s následkom odmietnutia dovolania len pre nesplnenie tejto „povinnosti“, a to z\ndôvodu, že takúto povinnosť zákon neukladá ani v rámci náležitostí dovolania a ani v rámci vymedzenia\ndovolacieho dôvodu.\n37.1. Vo vzťahu k uvedenému veľký senát obchodnoprávneho kolégia konštatuje, že množstvo\nrozhodnutí najvyššieho súdu nie je publikovaných na webovej stránke najvyššieho súdu, hoci ide o\npovinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 82a ods. 1 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, a aj tie\nrozhodnutia najvyššieho súdu (s výnimkou rozhodnutí publikovaných v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), ktoré sú zverejnené na webovej stránke najvyššieho\nsúdu, nie sú systematicky usporiadané (pritom neexistuje ani interná databáza všetkých rozhodnutí\nnajvyššieho súdu, ktoré by boli systematicky usporiadané, a bolo v nich možné vyhľadávanie - pozn.\nveľkého senátu obchodnoprávneho kolégia). Na túto skutočnosť pritom poukázal predkladajúci senát\nvo svojom uznesení z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018 a aj ústavný súd vo vyššie citovanom\nnáleze z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020 (viď bod 35. odôvodnenia vyššie) [rovnako aj v náleze zo\n6. októbra 2020, sp. zn. I. ÚS 115/2020].\n37.2. Je tak nesprávne, ak senáty dovolacieho súdu vyžadujú od dovolateľov, aby ako náležitosť\ndovolania uvádzali rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré nie sú verejne dostupné, a aj v tých\nrozhodnutiach, ktoré sú zverejnené na webovej stránke najvyššieho súdu, nie je možné vyhľadávanie\npodľa použitej právnej úpravy, a zároveň tieto rozhodnutia nie sú systematicky zoradené (či ide o\nrozhodnutia dovolacích senátov najvyššieho súdu, alebo ide o odvolacie rozhodnutia najvyššieho súdu).\n38. Vzhľadom na uvedené veľký senát obchodnoprávneho kolégia uzatvára, že\nI. Povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432\nC. s. p. (namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci) nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí\nprípustnosť podaného dovolania (vrátane označenia rozhodnutí dovolacieho súdu riešiacich konkrétnu\nprávnu otázku).\nII. Dovolací súd nie je pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný dovolateľom označeným dôvodom\nprípustnosti dovolania. Rovnako tak dovolací súd\npri posudzovaní prípustnosti dovolania nie\nje viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ.\n39. Ako vyplýva z rozhodnutí uvedených senátom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O\nv uznesení z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018 (viď body 13. až 18. odôvodnenia uznesenia\no postúpení veci veľkému senátu), je právna otázka posúdenia nadobudnutia vlastníckeho práva s\nodkazom na dobrú vieru nadobúdateľa rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne, od rozhodnutí v\nplnej miere zotrvávajúcich na zásade nemo plus iuris až po rozhodnutia, ktoré pripúšťajú možnosť\nnadobudnutia vlastníckeho práva s odkazom\nna dobrú vieru nadobúdateľa.\n39.1. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia preto konštatuje, že dovolanie žalovaného je procesne\nprípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.\n\n39.2. S predmetným dôvodom prípustnosti dovolania úzko súvisí druhá otázka predložená\npredkladajúcim senátom, a to otázka, či rozhodnutie o dovolaní patrí do právomoci trojčlenného senátu\nnajvyššieho súdu (v danom prípade senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O), alebo do\nprávomoci veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia.\nK povinnosti trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému\nsenátu, ak existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu\n40. Pokiaľ ide o predmetnú (v poradí druhú) právnu otázku predloženú senátom\nobchodnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu 4 O veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia, veľký senát\nobchodnoprávneho kolégia uvádza, že otázkou výkladu ustanovenia § 48 ods. 1\nC. s. p. aj v nadväznosti na závery vyslovené v uzneseniach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia\nz 28. apríla 2020, sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019 sa zaoberal už v uznesení z 25. februára\n2021, sp. zn. 1VObdo/1/2020, v ktorom dospel k záveru, že „trojčlenný senát najvyššieho súdu má\npovinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho\nsúdu postupom podľa ustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p. nie len v situácii, ak sa chce odkloniť od\nprávneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, ale aj v situácii, kedy pri\nrozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu. Úlohou veľkého\nsenátu najvyššieho súdu je - nielen rozhodovať v prípade odklonu od skoršej (ustálenej) rozhodovacej\npraxe najvyššieho súdu - ale predovšetkým zjednocovanie judikatúry samotného najvyššieho súdu.“\n40.1. Na predmetnom právnom názore zotrváva veľký senát obchodnoprávneho kolégia aj v\nrozhodovanej veci a v podrobnostiach poukazuje na závery, ktoré vyslovil v uznesení z 25. februára\n2021, sp. zn. 1VObdo/1/2020, na ktoré v celom rozsahu odkazuje.\n41. Otázka, kedy je trojčlenný dovolací senát povinný predložiť vec na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu, a kedy naopak túto povinnosť nemá, bola\nriešená už v rozsudku najvyššieho súdu z 10. novembra 2016,\nsp.\nzn. 3Cdo/174/2016, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky č. 3/2017 pod R 17/2017. Pre správnu aplikáciu predmetného judikátu je dôležité\nodôvodnenie predmetného rozsudku. Senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3 C v\nuvedenom rozsudku vyslovil, že „bolo by bezpochyby v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy\ndanej v ustanovení\n§ 48 ods. 1 C. s. p., pokiaľ by každá (minulá)\naplikačná alebo interpretačná nejednotnosť, ktorá sa v rozhodovaní senátov najvyššieho súdu vyskytla\npred 1. júlom 2016, bola však do tohto dňa úspešne prekonaná postupmi a mechanizmami vyplývajúcimi\nz vtedajšieho právneho poriadku (napríklad publikovaním judikátu alebo stanoviska), musela po tomto\ndni 'nanovo' viesť k procesu, v rámci ktorého sa uplatňujú mechanizmy a postupy predpokladané v tomto\nustanovení Civilného sporového poriadku. Uvedené konštatovanie je opodstatnené o to viac v prípade\n(ojedinelých) právnych názorov vyjadrených v takom rozhodnutí trojčlenného senátu najvyššieho súdu,\nktoré bolo v čase pred 1. júlom 2016 zaradené na rokovanie kolégia najvyššieho súdu s návrhom na\njeho publikovanie v Zbierke, ktorý však kolégium zamietlo. Právnou úpravou, ktorá je obsiahnutá v §\n48 ods. 1 C. s. p., sa sledoval cieľ pokryť v praxi prípady, v ktorých (trojčlenný) senát najvyššieho\nsúdu dospeje k záveru, že 'je' dôvod na zmenu (na odklonenie sa od konštantnej línie rozhodovania).\nSenát, ktorý dospeje k tomuto záveru, je povinný postúpiť vec veľkému senátu. Na druhej strane ale\núčelom tohto ustanovenia bezpochyby nie je to, aby bola veľkým senátom posudzovaná správnosť\nnázoru trojčlenného senátu, podľa ktorého 'nie je' dôvod na zmenu doterajších právnych náhľadov a\nrozhodovacej praxe ustálenej v minulosti prijatím judikátu (alebo stanoviska) publikovaného v Zbierke.\nTrojčlenný senát, ktorý zastáva tento názor, nie je povinný postúpiť vec veľkému senátu. Samozrejme,\npokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k prijatiu (publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne\nešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten\ntrojčlenný senát najvyššieho súdu, ktorý sa mieni názorovo odchýliť (odkloniť) od skoršieho rozhodnutia\niného senátu najvyššieho súdu. Ak teda trojčlenný senát zistí, že iný senát zaujal v určitej otázke\nodlišný názor, ktorý vec prejednávajúci senát nezdieľa, má dve možnosti: I. buď sa stotožní so starším\nprávnym názorom (už ustáleným v praxi na základe publikovaného judikátu, stanoviska alebo na základe\nrozhodnutia veľkého senátu) a svoje rozhodnutie založí na tomto názore, alebo II. vec postúpi veľkému\nsenátu“ (viď bod 21. jeho odôvodnenia).\n41.1. Z citovaného rozhodnutia vyplýva že právna veta judikátu R 17/2017 dopadá len na prípady\n„rozdielnej“ rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ku ktorej došlo do 30. júna 2016, pričom aj tieto\nprípady treba rozlišovať, a to aj vzhľadom na nález ústavného súdu z 11. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS\n\n332/2018, v ktorom ústavný súd skonštatoval, že „za situácie, keď senát najvyššieho súdu dospeje\nk právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného\nsenátu najvyššieho súdu, pričom v danej právnej otázke neexistuje stanovisko veľkého senátu, ale ani\npublikované stanovisko senátu, je jeho zákonnou povinnosťou postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu. Skutočnosť, že existuje publikované stanovisko k danej právnej otázke, ktoré však\nvychádza z odlišného znenia zákona umožňujúceho (aj) rozdielny výklad, neoprávňuje senát nepostúpiť\nvec veľkému senátu.\nNa základe všetkých dosiaľ uvedených úvah dospieva ústavný súd k\nzáveru, že najvyšší súd mal vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku. Nepostúpenie veci veľkému senátu je za konkrétnych okolností daného prípadu\narbitrárne, lebo je v priamom rozpore s výslovným znením § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku\na je porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy“ (body\n31. a 32. odôvodnenia nálezu).\nÚstavný súd následne uviedol, že „treba tiež zdôrazniť, že nepostúpenie veci\nna\nrozhodnutie veľkému senátu znamená v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu popretie samotného\núčelu a zmyslu § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Za súčasného stavu totiž nič nebráni tomu,\naby niektorý senát najvyššieho súdu v budúcnosti znova odlišne posúdil spornú právnu otázku, čím sa\niba predĺži stav právnej neistoty. Autoritatívnym a záväzným spôsobom možno totiž otázku vyriešiť iba\nverdiktom veľkého senátu“ (bod 34. odôvodnenia nálezu).\n41.2. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zároveň poukazuje na nález ústavného súdu z 30.\nmarca 2021, sp. zn. III. ÚS 46/2020, ktorým zrušil preskúmavané rozhodnutie dovolacieho senátu\nnajvyššieho súdu z dôvodu, že v čase rozhodovania existovalo rozhodnutie najvyššieho súdu s odlišným\nprávnym názorom a napriek tejto skutočnosti nepredložil vec veľkému senátu. Zároveň ústavný súd vo\nvzťahu k tomu, že ním preskúmavané rozhodnutie bolo publikované ako judikát v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, uviedol, že podstata veci nespočíva v tom,\nči bola judikatúra zjednotená, ale či bola zjednotená ústavne konformným spôsobom. Pritom výslovne\nzdôraznil, že „zjednotenie formou uverejnenia v zbierke nemôže nahrádzať zjednocovanie veľkým\nsenátom, povinnosť aktivovať veľký senát nemožno týmto mimoprocesným zjednotením obchádzať. V\ndanom prípade bolo jediným legitímnym spôsobom zjednotenia rozhodnutie veľkého senátu“ (bod 49.\nodôvodenia nálezu).\n41.3. Z uvedeného tak vyplýva, že môžu nastať nasledovné situácie:\n- existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu o určitej právnej otázke v rozhodnutiach\nvydaných v období do 30. júna 2016, ktorá nebola do 30. júna 2016 zjednotená postupom podľa 8 ods. 3\nzákona č. 757/2004 Z. z. (vydaním stanoviska alebo publikovaním jedného z týchto rozhodnutí v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), je trojčlenný senát dovolacieho\nsúdu povinný v súlade s ustanovením\n§ 48 ods. 1 C. s. p. postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu;\n- existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu o určitej právnej otázke v rozhodnutiach\nvydaných v období do 30. júna 2016, ktorá bola do 30. júna 2016 zjednotená postupom podľa 8\nods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. V takom prípade nemožno hovoriť o rozdielnej rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu v pravom slova zmysle, keďže judikatúra dovolacieho súdu bola zjednotená zákonom\npredpokladaným spôsobom. Trojčlenný senát dovolacieho súdu v takejto situácii (za predpokladu, že\ndovolanie je procesne prípustné) postupuje spôsobom načrtnutým v právnej vete judikátu R 17/2017;\n- existuje rozhodnutie dovolacieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky a následne bolo vydané rozhodnutie, v ktorom bol vyslovený opačný\nnázor o tej istej právnej otázke, čo znamená, že nie je možné hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu, ale o jeho rozdielnej rozhodovacej praxi (k tomu viď aj uznesenie veľkého senátu\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 28. apríla 2020, sp. zn. 1VCdo/4/2019). V takom\nprípade je povinnosťou trojčlenného senátu postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu\npríslušného kolégia najvyššieho súdu a veľký senát je povinný o dovolaní rozhodnúť;\n- existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu po 1. júli 2016, t. j. v situácii, ak senát\ndovolacieho súdu v rozhodnutí vydanom po 1. júli 2016 zaujal o tej istej právnej otázke odlišný právny\nnázor, než bol vyslovený v inom - skoršom - rozhodnutí (či už vydanom do 30. júna 2016, alebo po 1. júli\n2016). V takom prípade je povinnosťou trojčlenného senátu dovolacieho súdu, ktorý následne rozhoduje\no tej istej právnej otázke, postúpiť vec\nna prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu\npríslušného kolégia najvyššieho súdu.\n\n42. Za nesprávny považuje veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu aj názor, že nie je\npovinnosťou (ale ani možnosťou) trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec na prejednanie a\nrozhodnutie veľkému senátu, ak už o určitej právnej otázke rozhodol ústavný súd.\n42.1. Uvedený názor vyslovil ako prvý senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 6 C v\nrozsudku z 31. júla 2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016, keď skonštatoval, že „ústavný súd nie je článkom\nsústavy všeobecných súdov a nie je ani ďalšou (štvrtou) inštanciou slúžiacou k posudzovaniu námietok\núčastníkov súdnych konaní pred všeobecnými súdmi voči právnemu posúdeniu vecí takýmito súdmi.\nSenát najvyššieho súdu, povolaný k rozhodnutiu tentoraz prejednávanej veci, však za stavu vyslovenia\nsa už ústavným súdom spôsobom opísaným\npod 23. zhora považuje za nepredstaviteľné,\naby tu ešte existoval priestor pre opätovné zaoberanie sa príslušnou otázkou zo strany veľkého senátu\nnajvyššieho súdu (v tomto prípade inak bez ohľadu na čas začatia dovolacieho konania i prípadnú\npolemiku s názorom o neexistencii povinnosti postúpiť vec veľkému senátu v konaniach začatých\npred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku). Pripustiť takýto priestor by totiž znamenalo\nnielen pripustiť možnosť rozhodnutia sa veľkého senátu aj po vyslovení sa ústavného súdu k problému\npre ktorúkoľvek z oboch do úvahy prichádzajúcich alternatív (rozumej\npre odklon od skôr\nvysloveného názoru i pre zotrvanie na takomto skoršom názore), ale i logicky neželateľné konzekvencie\nplynúce z pripustenia takejto možnosti rozhodovania (tu rozumej istú nadbytočnosť reprodukovania už\nuzavretého ústavným súdom v prvom prípade a začiatok 'vojny' vrcholných súdnych ustanovizní v tom\ndruhom, ktorá by s najväčšou pravdepodobnosťou priniesla nielen riziko nutnosti konečnej kapitulácie\nnajvyššieho súdu, ale i možný ďalší pokles dôvery v činnosť všeobecných súdov a tým aj v právny štát\nako taký)“ [viď bod 24. odôvodnenia rozsudku z 31. júla 2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016].\n42.2. Obdobný názor vyslovil senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 C v rozsudku z 29.\napríla 2020, sp. zn. 4Cdo/142/2019, v zmysle ktorého „ústavný súd je aj\nvo vzťahu k veľkému\nsenátu 'nadradený súd', preto jeho judikatúra predstavuje pre všetky rozhodovacie formácie najvyššieho\nsúdu záväzné výkladové usmernenie pri rozhodovaní skutkovo i právne obdobných vecí, teda aj pri\nposudzovaní možnosti nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka. Najvyšší súd je\npreto povinný bez ďalšieho procesného postupu precedenčné rozhodnutie ústavného súdu nasledovať,\nprípadne predniesť seriózne argumenty, ktoré vedú k záveru, že vzhľadom na relevantné skutkové\nrozdiely, nie je vhodné aplikovať už vyslovený ústavný princíp na prejednávanú vec alebo v celkom\nvýnimočných prípadoch sa môže od ratio decidenti nálezu ústavného súdu odchýliť a predložiť pre tento\npostup konkurujúce úvahy“ (viď bod 16. odôvodnenia rozsudku z 29. apríla 2020,\nsp.\nzn. 4Cdo/142/2019).\n42.3. Predmetný právny názor bol následne publikovaný v odbornom časopise Justičná revue (v\npodrobnostiach viď ĽALÍK, M.: Stret judikatúry ústavného súdu s judikatúrou najvyššieho súdu a jeho\nriešenie v dovolacom konaní ohľadne nadobudnutia nehnuteľnosti\nod nevlastníka na základe dobrej\nviery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností; Justičná revue, 72, 2020, č. 8-9, s. 1015 - 1024.).\n43. Vo veci rozhodujúci veľký senát obchodnoprávneho kolégia sa nestotožňuje\nso\nzávermi uvedenými v rozhodnutiach citovaných vyššie (v bodoch 42.1. a 42.2. odôvodnenia). Podľa\nveľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nesprávnosť predmetného právneho záveru spočíva v\ntom, že zákon zveruje zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov do právomoci najvyššieho súdu\na nie do právomoci ústavného súdu (k tomu viď ustanovenie\n§ 8 ods. 3 zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch). Predmetnú skutočnosť vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje\naj ústavný súd (k tomu viď aj I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08, I. ÚS 494/2020, II. ÚS\n810/2016, III. ÚS 756/2017 a IV. ÚS 366/2018). Úlohou ústavného súdu totiž (v zmysle uvedených jeho\nrozhodnutí) nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného\nsúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. V novšej judikatúre ústavný súd zvýrazňuje aj tú skutočnosť, že od\n1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého\nsenátu najvyššieho súdu (podľa § 48 Civilného sporového poriadku) s tým, že do týchto kompetencií\nnajvyššieho súdu nemá ústavný súd oprávnenie zasahovať (k tomu viď aj I. ÚS 136/2019 a II. ÚS\n252/2019).\n43.1. Osobitne veľký senát obchodnoprávneho kolégia v tejto súvislosti poukazuje\nna nález\nústavného súdu z 26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 127/2019, z ktorého vyplýva, že aj v prípade\nvyslovenia právneho názoru v kasačnom náleze ústavného súdu je dovolací súd povinný v ďalšom\n\nkonaní predložiť vec veľkému senátu, aby ten vo svojom rozhodnutí zaujal záväzný zjednocujúci právny\nnázor, ktorý by už reflektoval aj právny názor ústavného súdu.\n43.2. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zároveň uvádza, že vzťah medzi ústavným súdom a\nnajvyšším súdom by mal byť charakterizovaný tzv. súdnym dialógom, kedy má najvyšší súd možnosť\nprimeraným spôsobom reagovať (za súčasného vyslovenia odlišného právneho názoru) na názor\nvyjadrený v konkrétnom rozhodnutí ústavného súdu, a to osobitne v situácii, ak rozhodnutie ústavného\nsúdu nie je podľa názoru najvyššieho súdu dostatočne vyargumentované, alebo ak zo strany ústavného\nsúdu neboli zohľadnené všetky okolnosti, ktoré sú pre vyriešenie určitej otázky rozhodujúce. Napokon\nmôže nastať situácia, kedy záver ústavného súdu v konkrétnej veci môže sledovať spravodlivé\nrozhodnutie konkrétneho sporu, avšak vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu nie je aplikovateľný\nvšeobecne aj v iných sporoch.\n44. Postúpenie veci veľkému senátu nepredstavuje pre trojčlenný senát najvyššieho súdu možnosť, ale\nza splnenia zákonných podmienok predstavuje obligatórny postup. Ak trojčlenný senát najvyššieho súdu\nvo veci rozhodne sám a v rozhodnutí vyjadrí právny názor odlišný od právneho názoru vyjadreného\nv skoršom rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, prípadne veľkého senátu a nepredloží vec na\nrozhodnutie veľkému senátu, poruší trojčlenný senát najvyššieho súdu ústavný príkaz, v zmysle ktorého\nnikto nemôže byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (v podrobnostiach viď aj nález ústavného súdu z\n11. októbra 2018,\nsp. zn. II. ÚS 332/2018).\n45. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia preto konštatuje, že:\nI. V prípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá nebola zjednotená do\n30. júna 2016 postupom podľa ustanovenia § 8 ods. 3 v spojení\ns § 22 ods. 1\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch zverejnením rozhodnutia zásadného významu alebo zjednocujúceho\nstanoviska v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, je trojčlenný\ndovolací senát najvyššieho súdu rozhodujúci o danej (v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne\nposudzovanej) právnej otázke povinný podľa ustanovenia § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku\npostúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu.\nII. Povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu podľa\nustanovenia § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku má trojčlenný senát dovolacieho súdu aj v situácii,\nak o právnej otázke, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu, už rozhodol ústavný súd, a to aj\nvtedy, ak je vec prejednávajúci dovolací senát podľa ustanovenia § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.\no ústavnom súde viazaný právne záväzným názorom vysloveným v kasačnom náleze ústavného súdu.\n46. Vzhľadom na uvedené veľký senát obchodnoprávneho kolégia konštatuje, že\npri rozdielnej\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu pri posudzovaní (ne)možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva\ns poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa [a (ne)možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris]\nprezentovanú v rozhodnutiach uvedených predkladajúcim senátom v bodoch 14. až 16. odôvodnenia\nuznesenia z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018, ktorá nebola zjednotená postupom podľa\nustanovenia § 8 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch do 30. júna 2016 (ale\nnaopak k tejto divergentnej rozhodovacej činnosti - bez toho, aby zmena judikatúry nastala v dôsledku\nrozhodnutia veľkého senátu - došlo až za účinnosti Civilného sporového poriadku - pozn. veľkého\nsenátu obchodnoprávneho kolégia), je aj s poukazom na normatívnu záväznosť rozhodnutí veľkého\nsenátu\n(§ 48 ods. 3 prvá veta C. s. p.) oprávnený a zároveň povinný o dovolaní\nrozhodnúť veľký senát obchodnoprávneho kolégia (a nie trojčlenný dovolací senát najvyššieho súdu).\n46.1. Na konštatovaní o právomoci veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nemení nič ani\nskutočnosť, že k otázke (ne)možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s poukazom\nna dobrú vieru nadobúdateľa [a (ne)možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris] sa vyjadril aj ústavný\nsúd (konkrétne bývalý I. senát ústavného súdu) v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 ktorý bol vydaný v rozhodovanom spore - a v ďalších nálezoch z 3. mája 2017, sp. zn. I. ÚS 151/2016\na z 20. decembra 2017,\nsp. zn. I. ÚS 460/2017.\n46.2. Len ako poznámku pritom veľký senát obchodnoprávneho kolégia dopĺňa, že rozdielna\nrozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu o dovolateľom nastolenej právnej otázke nebola ku dňu\njeho rozhodovania zjednotená ani postupom upraveným v článku 4 Rokovacieho poriadku najvyššieho\nsúdu zverejneného pod č. 200/2016 Z. z., t. j. vydaním zjednocujúceho stanoviska kolégia najvyššieho\nsúdu, ktorým bolo možné v zmysle článku 4 bod 1 písm. a/ zjednotiť výkladové rozdiely v právoplatných\nrozhodnutiach senátov najvyššieho súdu.\n\nK právnej otázke (ne)možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s poukazom na\ndobrú vieru nadobúdateľa, resp. k právnej otázke (ne)možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris\n47. Žalovaný právnu otázku - „či možno nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá v\nskutočnosti nie je jej vlastníkom, ale o ktorej vlastníckom práve svedčí zápis v katastri nehnuteľností, a\nto len na základe dobrej viery nadobúdateľa tejto nehnuteľnosti“ - odôvodnil tým, že podľa jeho názoru\nurčitý subjekt nemôže platne nadobudnúť vlastnícke právo, ak osoba, od ktorej derivatívne odvodzuje\nsvoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto nikdy nenadobudla, nemohla ho platne ani previesť, a teda\nže nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám, čo je v súlade s hmotnoprávnou úpravou.\nOpačný právny názor, podľa ktorého pri nadobudnutí vlastníckeho práva k prevádzanej nehnuteľnosti\nmá právotvorný účinok samotná dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v\nto, že kupuje nehnuteľnosť od vlastníka (t. j. že zápis vlastníctva v katastri zodpovedá právnemu stavu),\noznačil dovolateľ za nesprávny.\n48. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že existujú dve skupiny rozhodnutí\nnajvyššieho súdu posudzujúcich predmetnú právnu otázku, keď do prvej skupiny možno zaradiť\nrozhodnutia, ktoré zotrvávajú na zásade nemo plus iuris, a do druhej skupiny rozhodnutia, ktoré\numožňujú prelomenie predmetnej zásady, keď v nich okrem iného boli reflektované závery vyslovené v\nnáleze ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn.\nI. ÚS 549/2015, resp. aj rozhodnutia, ktoré pripúšťajú nadobudnutie vlastníckeho práva (len) na základe\ndobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti.\n49. Do skupiny rozhodnutí, ktoré zotrvávajú na zásade nemo plus iuris, patria napríklad rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/146/2012, 2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016,\n5MCdo/12/2011 a 7Cdo/139/2019.\n49.1. V rozsudku z 30. marca 2011, sp. zn. 3Cdo/144/2010 najvyšší súd skonštatoval, že „už v rozhodnutí\nsp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe\npod č. 39/1998) najvyšší\nsúd uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo\nzo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí\nna absolútne neplatný úkon tak, ako\nkeby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že\nna jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.\nAk je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia.\nAni pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd\nmožnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu 'uzná alebo neuzná' (resp. či ju zohľadní alebo\nnezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a\nto aj bez návrhu (z úradnej povinnosti).“\nNásledne dovolací senát 3 C v predmetnom rozsudku uzavrel, že „ak je prvotná kúpna zmluva neplatná,\nnestal sa prvý kupujúci (v preskúmavanej veci je ním žalovaný 1/) vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade\njej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (vrátane žalovaných 3/ a 4/) vlastnícke\nprávo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho.\nNa základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho\npráva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.\nRovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv\nnadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako\nmá sám.“\n49.2. V uznesení z 18. decembra 2012, sp. zn. 2MCdo/20/2011 najvyšší súd uviedol, že „zmluvné\nprevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené\nna princípe, že nikto\nnemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom\na nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol\nvlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napríklad\n§ 446 Obchodného zákonníka,\n§ 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3\nzákona o konkurze a reštrukturalizácii,\n§ 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch).\nNiet preto dôvodu, prečo by sa zásada 'nemo plus iuris' nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej\npovahy, a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote\nuvedenej v § 21 zákona\nč. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže\nspôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol\nsám vlastníkom predmetu dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad,\nbránil článok 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s ústavou.“\n\n49.3. V uznesení z 29. apríla 2014, sp. zn. 5MCdo/12/2011 dospel najvyšší súd k záveru, že „podľa\nzásady rímskeho práva nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, v zmysle ktorej z\nnepráva nemôže vzniknúť právo a zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny\nnástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto\nprávo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.\nVo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie\nkonanie ('modus') a zodpovedajúci právny titul ('titulus'), napríklad zmluva. Pokiaľ 'titulus' preukazuje\nprávo inej osoby než 'modus', je potrebné určiť,\nkto je vlastníkom. Za vlastníka je v\ntakom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon\nale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu\nnehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti 'prevedených' ďalej\nna iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov 'modus', chýba im 'titulus'.\nDobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva\na povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný\nprávny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie\nje takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými\nslovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad\nzápisom v katastri.“\n49.4. V uznesení z 27. januára 2016, sp. zn. 1Cdo/146/2012 senát občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu 1 C uviedol, že „len pri púhom zistení osoby konajúcej v dobrej viere v\nzápis katastra nehnuteľností, ktorá uzavrela (absolútne) neplatnú prevodnú zmluvu okrem zákonom\nstanovených prípadov, nie je možné pristúpiť k kvalifikačnému záveru, že v takomto prípade došlo k\nnadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka. Pre takýto záver tu absentuje príslušné\nhmotnoprávne ustanovenie Občianskeho zákonníka, či iného právneho predpisu. Na základe absolútne\nneplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani\nuvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.“\n49.5. V rozsudku z 26. januára 2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016 (vydanom po náleze ústavného súdu\nzo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) senát\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3 C poukázal na skoršiu judikatúru v tejto otázke a doplnil,\nže „zastáva názor, ktorý vychádza aj naďalej\nzo zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť\nna iného viac práv, ako má sám. K odlišným záverom nevedie de lege lata ani zásada hodnovernosti\n(materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu v právnych\nvzťahoch k nehnuteľnostiam. Táto zásada je vyjadrená v ustanovení § 70 katastrálneho zákona. 'V\nzmysle tejto zásady platí, že čo je zapísané v katastri nehnuteľností, to sa považuje za správne a v súlade\nso skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide o právnu domnienku, ktorá chráni dôveru každého\nv správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t. j. údaje prestanú byť hodnoverné a\nzáväzné, ak sa preukáže opak' (viď bližšie 4Cdo/100/2012). Podľa presvedčenia vec prejednávajúceho\nsenátu vtedy, keď zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má právny stav prevahu\n[napriek (prípadnej) dobrej viere osoby zapísanej ako vlastník] nad evidovaným stavom.\n49.6. V uznesení z 30. januára 2020, sp. zn. 7Cdo/139/2019 (vydanom po náleze ústavného súdu\nzo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) senát\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 7 C poukázal na rozsudok z 26. januára 2017, sp.\nzn. 3Cdo/223/2016 a uviedol, že „odvolací súd v súvislosti s preferenciou princípu 'nemo plus iuris'\nakcentoval okolnosti, ktoré skutkovo ani právne v prípade uvádzaných rozhodnutí ústavného súdu (t.\nj. nálezov sp. zn. I. ÚS 549/2015\na I. ÚS 151/0216 - pozn. veľkého senátu\nobchodnoprávneho kolégia) v hre neboli.“\n50. Do druhej skupiny rozhodnutí možno zaradiť predovšetkým rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n1Cdo/160/2018, 2Cdo/231/2017, 4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019\n(vo vzťahu k záložnému\nprávu ako vecnému právu), 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020, 6Cdo/71/2011 a 6Cdo/792/2015, pričom\nrozhodnutia senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 C (konkrétne 4Cdo/102/2017,\n4Cdo/95/2019, 4Cdo/142/2019 a 4Cdo/28/2020) priamo konštatujú možnosť nadobudnutia vlastníckeho\npráva (resp. iného vecného práva) s odkazom na dobrú vieru jeho nadobúdateľa a s poukazom na nálezy\nústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, z 3. mája 2017,\nsp.\nzn. I. ÚS 151/2016 a z 20. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 460/2017.\n50.1. V uznesení z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011 najvyšší súd uviedol, že „ak vlastníctvo\nnadobúdané v tzv. malej privatizácii je vlastníctvom nadobúdaným na základe zmluvy, potom sa na\ntakúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada 'nemo ad alium plus\n\niuris transfere potest quam ipse habet' (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada\nchráni vlastnícke právo skutočného ('pravého') vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže\nnadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne\npreviesť (porovnaj uznesenie ústavného súdu z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010).\nAj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo\nk nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného\nvlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie\ntýchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou\n'nikto nemôže previesť viac práv, než má sám' možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len\ncelkom výnimočne, pokiaľ je\nnad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že\nvec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky z 2. októbra 2012,\nsp. zn. I. ÚS 3314/11). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie\nochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej\nveci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť\ndobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ\nnehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a\npovahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného\njedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva\nzapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.“\nNásledne však senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 6 C uviedol, že v rozhodovanej veci\nnemožno konštatovať dobrú vieru žalovaných.\n50.2. V ďalšom uznesení z 18. augusta 2016, sp. zn. 6Cdo/792/2015 senát občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu 6 C uviedol, že „bude povinnosťou súdov nižšieho stupňa zaoberať sa vecou aj\nz hľadiska možnej dobromyseľnosti žalovaných ako nadobúdateľov sporného pozemku na základe\nzámennej zmluvy z 23. apríla 2002 uzavretej so Slovenskou republikou. V tejto súvislosti dovolací\nsúd dáva súdom nižšej inštancie do pozornosti nález ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I.\nÚS 549/2015, podľa záverov ktorého, ak sa dostávajú do vzájomnej kolízie ústavné hodnoty - princíp\nochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka,\npokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej\nspravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj\nindividuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než\nnadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila\nvlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu\npo zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“\n50.3. Uznesením z 31. júla 2018, sp. zn. 2Cdo/231/2017 najvyšší súd zrušil preskúmavaný rozsudok\nodvolacieho súdu z dôvodu existencie vady zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p.,\nktorú videl vo veci rozhodujúci dovolací senát v skutočnosti, že odvolací súd v rámci argumentácie\nuvedenej v odôvodnení rozhodnutia nedal odpoveď na námietku žalovaného, týkajúcu sa nadobudnutia\nvlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom pri odkaze na nález ústavného súdu zo 16. marca\n2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015.\n50.4. Uznesením z 30. apríla 2019, sp. zn. 1Cdo/160/2018 najvyšší súd zrušil preskúmavaný rozsudok\nodvolacieho súdu z dôvodu existencie vady zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., pričom\nodvolaciemu súdu dovolací súd vytkol, že vychádzal zo zásady nemo plus iuris a z tohto dôvodu sa\nnevysporiadal s dobrou vierou žalovaných 1/ a 2/ pri uzatváraní kúpnej zmluvy, a že rovnako tak sa\nnevysporiadal s judikatúrou ústavného súdu (nálezy zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 a z\n3. mája 2017, sp. zn. I. ÚS 151/2016). Dovolací senát poukázal na špecifické okolnosti prípadu, keď\nžalovaní 1/ a 2/ vychádzali\nzo zákonom predpokladanej a určenej dôvery v zápis do obchodného registra, uskutočnený\nna to určeným štátnym orgánom, ktorý je účinný voči každému, s tým, že v ďalšom konaní bude potrebné\nposúdiť, kto má niesť väčšie riziko, či nadobúdateľ v dobrej viere, alebo vlastník, ktorý bol sám nedbalý\na ktorý naviac zrejme spôsobil, že zápis do obchodného registra bol neplatný.\n51. Najjednoznačnejšie závery, týkajúce sa možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris v prospech\nochrany dobromyseľného nadobúdateľa, možno nájsť v rozhodnutiach senátu občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu 4 C (4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019, 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020).\n51.1. Uznesením z 27. júna 2019, sp. zn. 4Cdo/102/2017 najvyšší súd zrušil rozsudky súdov nižšej\ninštancie z dôvodu existencie vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. V\n\nodôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd uviedol, že „otázka nadobudnutia vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v našej\nprávnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, preto najvyšší súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali\nrôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napríklad v Českej republike, kde platila\nobdobná právna úprava. Najskôr sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva\nod nevlastníka\n(m. m. I. ÚS 50/2010), neskôr sa presadil právny názor, že súdy\nmajú chrániť 'vlastnícke právo' k nehnuteľnosti nadobudnutej aj od nevlastníka, a to na základe dobrej\nviery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie a zákonom upraveného\nriadneho titulu, teda ako dôsledok aplikácie princípu legitímneho očakávania, právnej istoty a ochrany\nnadobudnutých práv a majetku (m. m. nálezy ústavného súdu I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I. ÚS\n460/2017).\nV tomto prípade totiž platí, že vlastníkom veci sa stane ten, kto legálne získal vec zapísanú v katastri\nnehnuteľností a bol vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere\nv oprávnenie\ndruhej zmluvnej strany vlastnícke právo previesť na základe riadneho titulu. Dobrá viera tu nie je\nformulovaná ako výnimka zo základného pravidla, ale ako znak skutkovej podstaty základnej normy (§\n123 Občianskeho zákonníka). Preto nadobúdateľ svoju dobrú vieru nebude musieť preukazovať, lebo\naj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená\n(§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka).\nNa tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil, t. j. aby podal plný\ndôkaz zlej viery nadobúdateľa a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to nepodarí preukázať.“\n51.2. Totožné závery vyslovil senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 C v kasačnom\nuznesení z 29. januára 2020, sp. zn. 4Cdo/95/2019 a v rozsudkoch z 29. apríla 2020, sp. zn.\n4Cdo/142/2019 a z 21. októbra 2020, sp. zn. 4Cdo/28/2020.\n52. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia uvádza, že predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu\nv prejednávanom spore (uznesenie z 30. apríla 2014, sp. zn. 4Obdo/24/2014, ktorým bolo odmietnuté\ndovolanie žalobcu proti rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2013, č. k. 21CoKR/3/2013-637) bolo\nspolu s rozsudkom krajského súdu z 29. októbra 2013,\nč. k. 21CoKR/3/2013-637 zrušené\nnálezom ústavného súdu zo 16. marca 2016,\nsp. zn. I. ÚS 549/2015 a\nvec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n52.1. Vo veci rozhodujúce súdy (vrátane veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) sú s poukazom\nna ustanovenie § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o ústavnom súde (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) viazané právne záväzným názorom vysloveným ústavným súdom v jeho náleze zo 16. marca\n2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015.\n53. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia bol vzhľadom na uvedené povinný zaoberať sa posúdením\nrozsahu kasačnej záväznosti citovaného nálezu, ktorou je pri svojom rozhodovaní o dovolaní limitovaný.\n53.1. Pokiaľ ide o viazanosť právnym názorom vysloveným v rozhodnutí ústavného súdu, niektorí autori\nuvádzajú, že „ustanovenie § 134 upravuje, čo sa v teórii označuje ako vertikálny precedens s kasačnou\nzáväznosťou, kde 'vyšší' orgán prikazuje 'nižšiemu', ako má vo veci ďalej postupovať a rozhodnúť.\nOrgán verejnej moci je po náleze ústavného súdu povinný ho vykonať a riadiť sa ním pri prerokovávaní\na rozhodovaní vo veci. Vec musí rozhodnúť a posúdiť tak, ako mu ústavný súd prikázal. V tomto smere\nmá ústavnú povinnosť a nemôže názor ústavného súdu modifikovať alebo vec rozhodnúť inak, ako mu\nprikázal ústavný súd, hoci by ho k tomu mohli viesť dobré dôvody. Vertikálny precedens a kasačná\nzáväznosť rozhodnutia ústavného súdu nedovoľuje príslušnému orgánu zohľadniť nič, čo by mohlo viesť\nk nerešpektovaniu nálezu ústavného súdu (k tomu viď aj ĽALÍK, M., ĽALÍK, T. Zákon o ústavnom súde.\nKomentár. Bratislava: WOLTERS KLUVER SR, 2019, s. 404).\n53.2. Druhá skupina autorov uvádza, že „kasačná (inštančná) záväznosť nálezu ústavného súdu\npredstavuje požiadavky na reflektovanie právneho názoru ústavného súdu zaujaté v konkrétnej právnej\nveci a vyjadrené v jeho zrušujúcom náleze, ktorý je pri následnom rozhodovaní orgán verejnej moci\npovinný bezvýnimočne rešpektovať. Kasačná záväznosť môže byť reflektovaná len bezpodmienečným\nrešpektovaním rozhodnutia ústavného súdu.\nZa právny názor súdu (t. j. aj súdu ústavného) je vo všeobecnosti možné považovať názor súdu, ako\nsa má prejednávaná vec právne posúdiť. To znamená, ktorú právnu normu je potrebné zvoliť na zistený\nskutkový stav a ako interpretovať jej obsah. Nemusí ísť pritom výhradne o právne posúdenie v rovine\nhmotného práva; právny názor súdu sa môže týkať aj právnych noriem práva procesného.\nPrávny názor by mal aj ústavný súd vyjadriť určite a presne, a v prípade zrušovacieho rozhodnutia\nby malo byť z neho zrejmé aj to, prečo bolo právne posúdenie orgánu verejnej moci nesprávne.\nOd právneho názoru ústavného súdu však treba odlišovať procesné pokyny ústavného súdu, ktorými\n\nusmerňuje orgán verejnej moci ohľadom ďalšieho postupu v konaní, ako sú napríklad pokyny na ďalší\nprocesný postup“ (k tomu viď aj BARICOVÁ, J.,\nIn: MACEJKOVÁ, I., BÁRÁNY,\nE., BARICOVÁ, J., FIAČAN, I., HOLLÄNDER, P.,\nSVÁK, J. a kol. Zákon o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky. Komentár. Bratislava:\nC. H. BECK, 2020, s. 1035-1042).\n54. Vychádzajúc z uvedeného je podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nevyhnutné posúdiť,\nktorá časť nálezu ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn.\nI. ÚS 549/2015 je pre jeho rozhodovanie v spore kasačne záväzná, a to, či je v ďalšom konaní\nviazaný akýmkoľvek tvrdením ústavného súdu obsiahnutým v odôvodnení jeho nálezu, alebo či len\ntým konštatovaním, pre ktoré ústavný súd vyhodnotil predchádzajúce rozhodnutia (predovšetkým\npredchádzajúci rozsudok krajského súdu) za nesprávne.\n54.1. V prvom rade je nevyhnutné rozlišovať medzi procesnými pokynmi ústavného súdu od právne\nzáväzného názoru ústavného súdu, ktorým sú súdy nižšej inštancie viazané s poukazom na znenie\nustanovenia § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti veľký senát obchodnoprávneho\nkolégia uvádza, že konštatovanie ústavného súdu obsiahnuté v bodoch 21. a 22. odôvodnenia\nkasačného nálezu - v zmysle ktorého bolo povinnosťou krajského súdu posúdiť opodstatnenosť ochrany\nvlastníckeho práva žalobcu s tým, že je jeho povinnosťou skúmať dobrú vieru žalobcu a pri svojom\nrozhodnutí na ňu prihliadnuť - nepredstavuje právny názor, ale jedná sa len o procesný pokyn ústavného\nsúdu.\n54.2. V zostávajúcej časti veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu je toho názoru,\nže pod právnym názorom ústavného súdu, ktorým sú súdy rozhodujúce v predmetnom spore viazané,\nje potrebné rozumieť tú časť nálezu ústavného súdu, v ktorej vyslovil vlastné právne závery týkajúce\nsa rozhodovaného sporu, a pre ktoré vyhodnotil napadnutý rozsudok krajského súdu (v spojení s\nuznesením najvyššieho súdu) za nesprávny a porušujúci právo žalobcu na súdnu ochranu podľa článku\n46 ods. 1 ústavy a jeho právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1\nDohovoru, a len v tejto časti možno hovoriť o (v zásade bezvýhradnej) kasačnej viazanosti konajúcimi\nsúdmi právnym názorom ústavného súdu.\n54.3. V rozhodovanom spore je tento právny názor - na ktorý sa vzťahuje kasačná záväznosť - vyslovený\nv bode 12. odôvodnenia nálezu ústavného súdu zo 16. marca 2016,\nsp. zn. I. ÚS 549/2015, v zmysle\nktorého „niet čo najmenšieho dôvodu (z ústavnoprávneho hľadiska) korigovať ustálený právny názor\nz minulosti, totiž že rozhodovanie (štátu) o privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb., o podmienkach\nprevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov je síce rozhodovaním štátu, ale\nnie ako nositeľa verejnej moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníka privatizovaného majetku, ktoré\nnepodlieha žiadnej kontrolnej právomoci zo strany všeobecných súdov. Takže akákoľvek dispozícia\n(rozhodnutie o nej) s týmto majetkom v režime zmieneného zákona bolo výrazom a dôsledkom iba a\nlen vlastníkovej vôle a že zodpovednosť orgánu zákonom k vykonaniu privatizácie povolaného za takto\nurobené rozhodnutie sa aj za súčasného právneho stavu vymyká z rámca zodpovednosti daného inak\nprávnym poriadkom. Z tohto dôvodu preto nezostávalo, než len poprieť záver všeobecných súdov, že\nna 'prevod' majetku zo štátneho podniku na J., a potom na akciovú spoločnosť bol potrebný nejaký\nnadobúdací titul, pretože stále šlo iba o tzv. faktickú zmenu (presun) správy štátneho majetku z jednej\nštátnej organizácie na druhú, a nie o jeho prevod či prechod, takže už vôbec túto zmenu správy nebolo\nmožné sankcionovať absolútnou neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou 'nemo plus iuris' tak, ako\nto učinili všeobecné súdy. Z ustanovenia § 761 ods. 1 Obchodného zákonníka totiž vyplývalo, že právo\nhospodárenia štátnych organizácií s majetkom štátu sa spravovalo dovtedajšími predpismi vrátane § 64,\n§ 65 a § 72 až § 74b zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen 'Hospodársky zákonník'), a to až do doby vydania novej zákonnej úpravy. Pritom na štátne podniky\nsa vzťahoval z Hospodárskeho zákonníka prakticky len § 64, z ktorého vyplývala práve spomínaná\nnotorieta, že štátne organizácie mali k veciam vo vlastníctve štátu iba právo hospodárenia, a nie\nsubjektívne vlastnícke právo, ktoré by si museli prevádzať scudzovacími zmluvami podľa Občianskeho\nzákonníka, o ktorých uvažoval krajský súd.“\n54.4. Vychádzajúc z uvedeného bolo povinnosťou okresného súdu a následne aj krajského súdu pri\nsvojom rozhodovaní zohľadňovať to, že pri dispozícii s privatizovaným majetkom vystupoval štát ako\nich vlastník, pričom pokiaľ išlo o „prevod“ štátneho majetku\nzo štátneho podniku\n(zrejme v tomto kontexte je myslený úpadca - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) na\nJ., išlo v skutočnosti len o faktickú zmenu, týkajúcu sa osoby správcu majetku vo vlastníctve štátu, a\nnie o prevod alebo prechod vlastníckeho práva, keďže vlastníkom tohto majetku bol stále štát. Túto\nzmenu správy majetku štátu (bez ohľadu na formu, v akej bola táto zmena uskutočnená) nebolo možné\npovažovať\nza dôvod neplatnosti právneho úkonu, ktorým došlo k zmene vlastníckeho práva k\n\nsporným nehnuteľnostiam zo štátu na tretí subjekt (v danom prípade na obchodnú spoločnosť G., a. s.),\na preto nemohlo podľa ústavného súdu dôjsť k rozporu\npri nadobúdaní nehnuteľností\nžalobcom so zásadou nemo plus iuris. Osobitne pritom ústavný súd zvýraznil, že štátne podniky ako\nštátne organizácie [vrátane úpadcu (t. j. G., štátny podnik) - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho\nkolégia] mali k veciam vo vlastníctve štátu (vrátane sporných nehnuteľností - pozn. veľkého senátu\nobchodnoprávneho kolégia) iba právo hospodárenia, a nie vlastnícke právo.\n55. Ostatné úvahy - vrátane úvah o prípadnej možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris - obsiahnuté\nv bodoch 14. až 18. odôvodnenia nálezu zo 16. marca 2016, sp. zn.\nI. ÚS 549/2015 boli uvedené ústavným súdom nad rámec dôvodov pre zrušenie rozsudku krajského\nsúdu z 29. októbra 2013, č. k. 21CoKR/3/2013-637 a uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2014, sp.\nzn. 4Obdo/24/2014. Tieto úvahy ústavného súdu tak možno považovať za úvahy, ktoré boli uvedené\nv náleze obiter dictum, a nemožno na ne vztiahnuť kasačnú záväznosť (k tomu viď aj bod 54.2.\nodôvodnenia vyššie).\n55.1. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia v nadväznosti na dôvody, pre ktoré ústavný súd zrušil\nrozsudok krajského súdu z 29. októbra 2013, č. k. 21CoKR/3/2013-637 a uznesenie najvyššieho súdu z\n30. apríla 2014, sp. zn. 4Obdo/24/2014, pritom poukazuje\nna to, že posudzovanie prípadnej\nmožnosti prelomenia zásady nemo plus iuris by mohlo prichádzať do úvahy až v situácii, ak by bolo\njednoznačne ustálené, že ak osoba, od ktorej mal žalobca nadobudnúť sporné nehnuteľnosti, tieto platne\nnenadobudla (t. j., ak obchodná spoločnosť J., s. r. o., platne nenadobudla nehnuteľnosti od obchodnej\nspoločnosti G. spol. s r. o. z dôvodu, že v skutočnosti nebola ich vlastníkom). Predmetná skutočnosť\nvšak v rozhodovanom spore vzhľadom na dôvody vyslovené v bode 12. odôvodnenia nálezu (viď body\n54.3. a 54.4. odôvodnenia vyššie) ustálená nebola. Uvedenú skutočnosť konštatoval aj ústavný súd, keď\nvýslovne uviedol, že v rozhodovanej veci vôbec nebolo zistené, či predmetné nehnuteľnosti prevádzal\n„nevlastník“ (viď bod 13. odôvodnenia nálezu). Je pritom zrejmé, že otázka dobrej viery žalobcu, resp.\notázka možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris, by bola pre rozhodovaný spor významná až vtedy,\nak by bolo po zohľadnení záverov vyslovených v bode 12. odôvodnenia nálezu preukázané, že žalobca\n(ne)nadobudol sporné nehnuteľnosti z dôvodu, že predávajúci nebol ich vlastníkom. Logicky pritom platí,\nže ak žalobca nadobudol sporné nehnuteľnosti od vlastníka, je kúpna zmluva platná a platne nadobudol\nvlastnícke právo k ním. Jeho dobrá viera by v takejto situácii bola právne irelevantná a nebolo by vôbec\npotrebné sa ňou pri rozhodovaní sporu zaoberať.\n55.2. Zároveň veľký senát obchodnoprávneho kolégia považuje za nevyhnutné poukázať na to, že\nprávny názor musí ústavný súd vyjadriť určite a presne, a z jeho rozhodnutia musí byť zrejmé aj to,\nprečo bolo právne posúdenie orgánu verejnej moci nesprávne (k tomu viď aj dielo citované v bode\n53.2. odôvodnenia vyššie). Ak uvedené kritéria rozhodnutie súdu vyššej inštancie (vrátane zrušovacieho\nnálezu ústavného súdu) nespĺňa, nie je možné požadovať od súdov nižšej inštancie, aby v ďalšom\nkonaní bezvýhradne postupovali podľa vyslovených záverov (t. j. v ponímaní kasačnej záväznosti),\nosobitne v situácii, keď sú závery vyslovené v rozhodnutí vzájomne protirečivé. V takej situácii nemôže\nsúd nižšej inštancie\npre protirečivosť odôvodenia rozhodnutia súdu vyššej inštancie\n(ktorá spôsobuje až zmätočnosť jeho odôvodnenia) objektívne rozpoznať, ktorá časť odôvodnenia súdu\nvyššej inštancie a ktorý jeho právny názor je pre jeho ďalšie rozhodovanie kasačne záväzný. Nález\nústavného súdu\nzo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 na jednej strane vyslovil, že práva\nžalobcu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru predchádzajúcim rozsudkom\nkrajského súdu boli porušené spôsobom, akým odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenadobudol\nsporné nehnuteľnosti od vlastníka, a následne sa v ňom nachádzajú úvahy o možnom prelomení zásady\nnemo plus iuris s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľností. Následne v procesnom pokyne\nuložil ústavný súd krajskému súdu, aby skúmal dobrú vieru žalobcu ako nadobúdateľa nehnuteľností,\nktorá - ako už bolo uvedené vyššie\n(v bode 55.1. odôvodnenia) - by mala význam\njedine v situácii, ak by bolo po zohľadnení dôvodov, pre ktoré ústavný súd konštatoval porušenie práv\nžalobcu podľa článku\n46 ods. 1 ústavy a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru,\njednoznačne ustálené, že prevodca nehnuteľností nebol ich vlastníkom. Ústavný súd tak konštatoval\nporušenie ústavných práv žalobcu z jedného dôvodu a následne uložil konajúcim súdom, aby sa v\nďalšom konaní zaoberali inými skutočnosťami, ktoré sú pre prvotné ustálenie, či žalobca nadobudol\nalebo nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, právne bezvýznamné. Pritom ústavný\nsúd vo svojom náleze neuviedol, aké právne následky má mať na rozhodovaný spor existencia dobrej\nviery žalobcu v nadväznosti na dôvody, pre ktoré vyslovil porušenie ústavných práv žalobcu, ale naopak\nvýslovne skonštatoval, že „neuvádza, k akým zisteniam má krajský súd dospieť po náležitom preskúmaní\ndobrej viery žalobcu“ (viď bod 22. odôvodnenia nálezu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015).\n\nSamotné „nevyhnutné“ zohľadnenie dobrej viery súdmi v ďalšom konaní ústavný súd žiadnym spôsobom\nneodôvodnil vo vzťahu k právnym záverom obsiahnutým v bode 12. odôvodnenia nálezu (t. j. k právnym\nzáverom,\npre ktoré vyslovil, že krajský súd porušil práva žalobcu podľa článku 46 ods. 1\nústavy a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru). Aj z uvedeného dôvodu (okrem dôvodu uvedeného už 54.2.\na 54.3. odôvodnenia vyššie) nemožno považovať závery ústavného súdu o dobrej viere nadobúdateľa\nv spojitosti s posúdením predbežnej otázky - či je žalobca vlastníkom nehnuteľností, ktorých vylúčenia\nz konkurznej podstaty sa domáha - za kasačne záväzné pre súdy rozhodujúce v predmetnom spore\n(vrátane veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia).\n55.3. Úvahy ústavného súdu o možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris tak možno podľa veľkého\nsenátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zohľadniť len v rámci precedenčnej záväznosti\numožňujúcej zaujať aj odlišný právny názor, samozrejme v rozhodovanom spore pri rešpektovaní\nprávneho názoru, pre ktorý došlo k zrušeniu predchádzajúcich rozhodnutí konajúcich súdov, ktorý je v\npodrobnostiach uvedený vyššie (v bodoch 54.3. a 54.4. odôvodnenia).\n55.4. Zároveň však veľký senát obchodnoprávneho kolégia opätovne uvádza, že z odôvodnenia nálezu\nústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 je objektívne problematické rozlíšiť tú časť\nodôvodnenia, v ktorej sa ústavný súd zaoberal dôvodmi, pre ktoré konštatoval porušenie práva žalobcu\nna súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku\n6 ods. 1 Dohovoru, a na ktorú sa vzťahuje kasačná záväznosť právnym názorom ústavného súdu,\nod časti, v ktorej sa nad rámec dôvodov svojho rozhodnutia zaoberal možnosťou prelomenia zásady\nnemo plus iuris a možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa\nnehnuteľností.\n55.5. S poukazom na uvedené dospel veľký senát obchodnoprávneho kolégia k odlišnému záveru, než\nsenát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O v uznesení o postúpení veci veľkému senátu z\n29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018, pokiaľ ide o jeho viazanosť závermi ústavného súdu vyslovenými\nv jeho náleze zo 16. marca 2016,\nsp. zn. I. ÚS 549/2015 v časti týkajúcej\nsa (ne)možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris. Napokon predkladajúci senát 4 O postupoval pri\npredkladaní veci veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia správne, keďže pri riešení predmetnej\nprávnej otázky existuje rozdielna rozhodovacia prax jednotlivých dovolacích senátov najvyššieho súdu.\n56. Pokiaľ ide o samotnú predloženú právnu otázku veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje\nna relevantnú právnu úpravu:\n56.1. Podľa článku 1 ods. 1 ústavy, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nNeviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n56.2. Podľa článku 20 ods. 1 ústavy, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých\nvlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom\nochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n56.3. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť\nkúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných\nskutočností ustanovených zákonom.\n56.4. Podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa prevádza nehnuteľná vec na\nzáklade zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov,\nak osobitný zákon neustanovuje inak.\n56.5. Podľa ustanovenia § 588 Občianskeho zákonníka, z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu\npovinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a\nzaplatiť zaň kúpnu cenu.\n56.6. Podľa ustanovenia § 78 ods. 1 ZKR, do súpisu správca zapisuje aj majetok, ktorého zahrnutie\ndo všeobecnej podstaty alebo oddelenej podstaty je sporné najmä preto, že sa nachádza u tretej\nosoby, alebo že tretia osoba k nemu uplatňuje právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje. Pri\nspornom zápise správca v súpise poznamená dôvody sporného zápisu a uvedie osobu, v ktorej prospech\npochybnosti sporného zápisu svedčia. Ak správca ani\npri vynaložení odbornej starostlivosti\nnemôže zistiť osobu, v ktorej prospech pochybnosti sporného zápisu svedčia, poznámku o spornom\nzápise zo súpisu vymaže po uplynutí 30 dní\nod zverejnenia sporného zápisu v Obchodnom\nvestníku. Iné poznámky o spornom zápise správca vymaže zo súpisu, len čo s odbornou starostlivosťou\nzistí, že zahrnutie majetku\ndo všeobecnej podstaty alebo oddelenej podstaty je nesporné.\n56.7. Podľa ustanovenia § 78 ods. 2 ZKR, správca bezodkladne po zverejnení sporného zápisu v\nObchodnom vestníku písomne vyzve osobu, v ktorej prospech do súpisu zapísal poznámku, aby do 30\ndní od doručenia výzvy uviedla dôvody a predložila dôkazy, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučujú.\nAk správca na základe uvedených dôvodov a predložených dôkazov s odbornou starostlivosťou\n\nzistí, že vyzvaná osoba má právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu, majetok zapísaný do\nsúpisu bezodkladne po súhlase príslušného orgánu zo súpisu vylúči; inak vyzvanú osobu bezodkladne\nopätovne písomne vyzve, aby do 30 dní od doručenia výzvy uplatnila svoje právo na súde žalobou\npodanou proti nemu s poučením o následkoch zmeškania tejto lehoty.\n56.8. Podľa ustanovenia § 78 ods. 3 ZKR, ten, kto uplatňuje právo vylučujúce zapísanie majetku do\nsúpisu, musí tak urobiť u správcu alebo na súde žalobou podanou proti správcovi najneskôr do 30 dní\nod zverejnenia zápisu tohto majetku do súpisu v Obchodnom vestníku. Neskôr môže právo vylučujúce\nzapísanie majetku do súpisu uplatniť u správcu alebo na súde žalobou podanou proti správcovi len ten,\nkoho majetok bol zapísaný do súpisu s poznámkou v prospech iného alebo nikoho alebo bez poznámky,\ni keď mal byť zapísaný s poznámkou v prospech neho. Ak sa právo vylučujúce zapísanie majetku\ndo súpisu včas neuplatní, zanikne; právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu zanikne najneskôr\nrozvrhnutím výťažku zo speňaženia dotknutého majetku.\n56.9. Podľa ustanovenia § 78 ods. 4 ZKR, ak súd rozhodne o vylúčení majetku zo súpisu, správca\nmajetok zapísaný do súpisu bezodkladne zo súpisu vylúči. Trovy konania o vylúčení majetku zo súpisu\nsú podľa rozhodnutia súdu pohľadávkou proti dotknutej podstate.\n56.10. Podľa ustanovenia § 78 ods. 5 ZKR, kým je majetok zapísaný do súpisu s poznámkou, alebo kým\nsa o majetku vedie na súde konanie o jeho vylúčení zo súpisu, správca nemôže majetok speňažiť, ibaže\nby majetok bol bezprostredne ohrozený skazou, zničením alebo iným podstatným znehodnotením; v\ntom prípade má veriteľ s nárokom na vydanie majetku právo na vydanie výťažku zo speňaženia tohto\nmajetku.\n56.11. Podľa ustanovenia § 28 ods. 1 katastrálneho zákona, práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené\nv § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.\n56.12. Podľa ustanovenia § 28 ods. 2 katastrálneho zákona, práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1\nods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.\n56.13. Podľa ustanovenia § 28 ods. 3 katastrálneho zákona, právne účinky vkladu vznikajú na základe\nprávoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.\n56.14. Podľa ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, údaje katastra uvedené v § 7 sú\nhodnoverné, ak sa nepreukáže opak.\n56.15. Podľa ustanovenia § 70 ods. 2 katastrálneho zákona, údaje katastra, a to údaje o právach\nk nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické\nurčenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej\njednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných\na podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované\ngeografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie\nje druh pozemku evidovaného ako parcela registra \"E\".\n57. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia pri posudzovaní nastolenej právnej otázky uvádza, že\nústavný súd záver o možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris s poukazom na dobrú vieru\nnadobúdateľa nehnuteľností vyslovený v náleze zo 16. marca 2016,\nsp. zn. I. ÚS\n549/2015, zopakoval v ďalších nálezoch sp. zn. I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017.\n57.1. V náleze z 3. mája 2017, sp. zn. I. ÚS 151/2016 okrem citácie záverov z nálezu zo 16. marca 2016,\nsp. zn. I. ÚS 549/2015 ústavný súd skonštatoval, že „nevidí žiaden rozumný dôvod, prečo by sa otázka\ndobrej viery sťažovateľov, ktorí tvrdia, že nadobudli predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne, nemohla\n(nemala) skúmať v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to cez\nsplnenie procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Uvedené\nplatí zvlášť za situácie, že sťažovatelia tento argument v konaní efektívne uplatnili. V napadnutom\nrozsudku krajského súdu však absentuje akékoľvek vyváženie kolidujúcich práv žalobcov ako právnych\nnástupcov pôvodného vlastníka (poručiteľa) a sťažovateľov, ktorí o sebe tvrdia, že sú dobromyseľnými\nnadobúdateľmi, ktorým má byť poskytnutá súdna ochrana ich vlastníckeho práva. Ústavný súd preto\nzotrvávajúc\nna názoroch uvedených v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 vyslovil\nporušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavou predpokladaným dôsledkom\nvyhovenia sťažnosti je zrušenie napadnutého rozhodnutia“ (body 23. a 24. odôvodnenia nálezu).\nÚstavný súd svoj nález uzavrel konštatovaním, že „nepredpisuje, k akým zisteniam má krajský súd po\nvrátení veci na ďalšie konanie dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery sťažovateľov, súc viazaný\nprávnym názorom vysloveným v tomto náleze, len ho zaväzuje, že dobrú vieru sťažovateľov skúmať\nmusí a rovnako na ňu musí aj pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť (m. m. I. ÚS 549/2015)“ [bod 26.\nodôvodnenia nálezu].\n\n57.2. V ďalšom náleze z 20. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 460/2017 ústavný súd skonštatoval, že\n„ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov\nprincípu dôvery a právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana môže vylúčiť\nochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek\nvšak musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a ? s ohľadom na\nzásadu 'nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet' ? s náležitým a prísnym hodnotením\ndobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi\nobidvoma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch, a ak\nto možné nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne\nuznávaná predstava spravodlivosti“ (bod 13. odôvodnenia nálezu).\n58. Na druhej strane ústavný súd po vydaní nálezu zo 16. marca 2016,\nsp. zn.\nI. ÚS 549/2015 v uznesení o odmietnutí ústavnej sťažnosti z 20. apríla 2016,\nsp. zn.\nI. ÚS 239/2016 k právnemu záveru Krajského súdu v Žiline v preskúmavanom rozhodnutí - v zmysle\nktorého „právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet sa dá vyjadriť\naj slovami 'z nepráva nemôže vzniknúť právo', a teda žalovaná v rade 2/, podobne ako žalovaný v\nrade 1/ nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právni predchodcovia, teda\nsubjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy\nnenadobudli, teda ho nemohli na žalovaných ani platne previesť. Dobrá viera žalovanej v rade 2/\nje rozhodná iba potiaľ, že jej možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako\nvyplývajú z ustanovenia § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dobrá viera nie je takej intenzity, aby\nzabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inak povedané, pokiaľ\nzápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené\ntým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa nepreukáže opak“\n- uviedol, že argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť\nzáverov krajského súdu a nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v\nzjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,\nči nedostatočne odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného\nrozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v článku 127 ods. 2 ústavy. Skutočnosť, že\nsťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o\nzjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť\nústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno\nprávo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a\nnámietok.\n59. Taktiež veľký senát obchodnoprávneho kolégia [v zhode so závermi vyslovenými v uznesení\nnajvyššieho súdu z 25. februára 2021, sp. zn. 2ObdoV/9/2020 (v bode 21. jeho odôvodnenia)] uvádza,\nže ústavný súd automaticky nepreberá závery vyslovené v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS\n549/2015 (k tomu viď aj uznesenia ústavného súdu z 24. apríla 2019, sp. zn. I. ÚS 163/2019 a z 26.\nmája 2020, sp. zn. II. ÚS 223/2020).\n59.1. Osobitne veľký senát obchodnoprávneho kolégia upriamuje pozornosť\nna uznesenie\nz 26. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 223/2020, v ktorom ústavný súd výslovne uviedol, že „pokiaľ ide o\núvahy najvyššieho súdu, týkajúce sa otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od\nnevlastníka, ústavný súd k nim aj vzhľadom na to, že vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená,\nnepovažuje za potrebné zaujať konečné stanovisko. Napriek uvedenému, k záveru najvyššieho súdu,\nže sa presadil ním prezentovaný názor, ktorý v takýchto prípadoch ústavný súd konzistentne judikuje,\nústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako príklady takejto konštantnej judikatúry ústavného súdu\nuviedol len rozhodnutia jedného senátu, ktorý sa odchýlil od predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu\nbez toho, aby vec predložil plénu na zjednotenie odchylných názorov, preto nezdieľa názor, že ide o\nkonštantnú judikatúru, ktorou bola prelomená zásada tzv. nemo plus iuris vo všeobecnosti. Zároveň si\nústavný súd uvedomuje, že život je pestrý a prináša aj prípady, keď nie je možné v záujme zachovania,\nresp. nachádzania spravodlivosti uplatňovať a aplikovať zásady mechanicky, preto je vôbec otázne, či\nna danú problematiku bude možné formulovať jednoznačné stanovisko aplikovateľné\nna každý prípad, pretože každý prípad má svoje špecifiká. Každopádne by k tomuto malo dôjsť riadne\nna pôde pléna. V posudzovanom prípade (kasačné rozhodnutie v živej veci, pozn.) však ústavný súd\nnemohol pristúpiť k takémuto postupu“ (bod 18. odôvodnenia uznesenia).\n\n59.2. Z citovanej časti odôvodnenia predmetného uznesenia ústavného súdu je tak zrejmé, že nález zo\n16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 (resp. ďalšie rozhodnutia ústavného súdu prezentované nálezmi\nsp. zn. I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017) predstavovali odklon\nod predchádzajúcej judikatúry\nústavného súdu, ktorý nebol uskutočnený spôsobom predpokladaným zákonom o ústavnom súde.\n60. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia považuje za nevyhnutné\npri posudzovaní\nnastolenej právnej otázky poukázať na aktuálny nález ústavného súdu\nz 19. januára\n2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016. V predmetnom náleze sa IV. senát ústavného súdu vyjadril k viacerým\nskutočnostiam, ktoré sú významné aj pre rozhodovaný spor, a to k záverom vysloveným v uznesení\nnajvyššieho súdu z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011; k rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu,\ntýkajúcej sa predmetnej právnej otázky, a to aj v nadväznosti na rozhodnutia ústavného súdu; k\nustanoveniu § 70 ods. 1 katastrálneho zákona a k ochrane dobromyseľného nadobúdateľa.\n60.1. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011 ústavný súd\nv predmetnom náleze uviedol, že „sťažovateľmi uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu je špecifické\nv tom, že aj keď v jeho odôvodnení najvyšší súd sformuloval právny názor o potenciálnej, celkom\nvýnimočnej možnosti 'prelomenia' princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka zaručeného\naplikovaním zásady 'nemo plus iuris' v prospech ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa, samotné\nrozhodnutie najvyššieho súdu na tomto právnom názore založené nie je. Najvyšší súd v uvedenej veci\nzrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu primárne z dôvodu nesprávneho posúdenia existencie\nnaliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe pri konflikte reštitučného nároku a nároku na ochranu\nvlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov súkromného práva. Iba nad rámec poznamenal,\nže úvaha krajského súdu o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovanými v dobrej viere nemôže v\nposudzovanej veci obstáť. Doslovne uviedol: <O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti\nani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu\npožadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné\npochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri\n(evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí. Len samotná skutočnosť, že štát bol zapísaný ako\nvlastník nehnuteľnosti predávanej na verejnej dražbe v tzv. malej privatizácii, nemohla sama o sebe\nzaložiť dobrú vieru (presvedčenie) právneho predchodcu žalovaných (vydražiteľa), že štátu svedčí aj\nplatný právny titul, na základe ktorého je jeho vlastnícke právo v evidencii nehnuteľností zapísané. Pod\nbežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od neho požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia\nkonkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát\nv čase dražby disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom>“ (bod 43. odôvodnenia nálezu).\nPredmetná skutočnosť podľa názoru ústavného súdu znamená, že „uvedenú časť odôvodnenia\nrozhodnutia najvyššieho súdu ani nemohol krajský súd reálne použiť ako precedentnú súčasť ustálenej\nrozhodovacej praxe, pretože ono samo nedefinuje skutkové limity, v ktorých najvyšší súd považuje\nza potrebné prelomiť princíp ochrany pôvodného vlastníka. Spomínaný záver najvyššieho súdu tak\nvyznieva akademicky a nespĺňa požiadavky na to, aby ho bolo možné všeobecne akceptovať ako ratio\ndecidendi, teda právny názor zovšeobecňujúcej povahy použiteľný za konkrétnych skutkových okolností,\ns ktorými by všeobecné súdy mohli porovnať skutkový stav zistený v inej (porovnateľnej) veci. Aplikujúc\nprávny názor najvyššieho súdu na prípad sťažovateľov, tak ústavný súd nemôže konštatovať, že je s\nním v rozpore záver krajského súdu, podľa ktorého dobromyseľnosť sťažovateľov nemôže byť založená\niba ich vierou v správnosť údajov katastra“ (bod 43.1. odôvodnenia nálezu).\n60.2. Ústavný súd uviedol, že „si uvedomuje, že judikatúra slovenských najvyšších súdnych\nautorít momentálne nie je úplne jednotná v otázke posudzovania konfliktu ochrany vlastníckeho\npráva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nového nadobúdateľa. Najvyšší súd v\nminulosti dlhodobo stabilne zastával názor o nemožnosti prelomenia zásady 'nemo plus iuris'\nprincípom ochrany dobromyseľného nadobúdateľa (napríklad 3Cdo/144/2010, 2MCdo/20/2011,\n5MCdo/12/2011, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/307/2013), a to väčšinou s odôvodnením, že súčasne platný\nprávny poriadok priznáva ochranu dobromyseľnému držiteľovi v právnom inštitúte vydržania, ktorý\numožňuje oprávnenému (dobromyseľnému) držiteľovi nadobudnúť vlastnícke práva iba pri súčasnom\nsplnení podmienky nerušeného uplynutia vydržacej doby. Za iných podmienok nemožno priznať\ndobromyseľnému držiteľovi nadobudnutie vlastníckeho práva. Medzi novšími rozhodnutiami najvyššieho\nsúdu možno nájsť aj také, ktoré iba výnimočne pripúšťajú možnosť ochrany dobromyseľného\nnadobúdateľa. Z týchto rozhodnutí (6Cdo/792/2015, 4Cdo/102/2017, rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/71/2011\nv kontexte vysvetlenom v bode 43.) ale nevyplýva všeobecná prednosť jedného z kolidujúcich princípov.\nIde tu skôr o pripustenie možnosti skúmania existencie výnimočných okolností, ktoré môžu v konkrétnom\n\nprípade nastať a ktoré môžu byť dôvodom na ustúpenie od prísneho zotrvávania na princípe nemo plus\niuris“ (bod 44. odôvodnenia nálezu).\nNásledne IV. senát ústavného súdu poukázal na to, že „aj podľa vyslovených názorov v rozhodnutiach\nbývalého I. senátu ústavného súdu podstatným dôvodom na eventuálny odklon od striktného\nuplatňovania zásady 'nemo plus iuris' musí byť výnimočnosť okolností, ktoré založia dobromyseľnosť\nnadobúdateľa s následkom jej prevahy nad ochranou pôvodného vlastníka. Nemožno v tejto súvislosti\nopomenúť, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť\nsúdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej\nspravodlivosti. Z tohto dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú\nmožnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke\npristupuje zdržanlivo“ (bod 45.1. odôvodnenia nálezu).\nPritom ústavný súd zvýraznil, že „v okolnostiach posudzovanej veci je potrebné vziať do úvahy,\nže vlastnícke právo pôvodného vlastníka nezaniklo zákonom predpokladaným spôsobom (absencia\nprávneho titulu prevodu v dôsledku jeho absolútnej neplatnosti) a sťažovatelia tak mali nadobudnúť\nvlastnícke právo (resp. minimálne dobromyseľnú držbu) od nevlastníka“ (bod 46. odôvodnenia nálezu).\n60.3. K odkazu na vieru sťažovateľov v správnosť údajov v katastri nehnuteľnosti v čase uzavretia\nkúpnej zmluvy ústavný súd zdôraznil, že „v zmysle § 70 ods. 1 katastrálneho zákona sú údaje katastra\nuvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov katastra je teda de\nlege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov\nkatastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený“ (bod\n47. odôvodnenia nálezu).\n60.4. Pokiaľ ide o ochranu dobromyseľných nadobúdateľov, ústavný súd poukázal\nna to, že\n„z hľadiska legitímnych očakávaní účastníkov predmetného súdneho konania\nproti sebe\nstoja očakávania pôvodných vlastníkov, ktorí v relatívne krátkom časovom horizonte\nod straty\nsvojho vlastníckeho práva (približne 7 mesiacov) podali na súde žalobu, a očakávania dobromyseľných\nnadobúdateľov. Pôvodní vlastníci legitímne očakávali, že ochrana vlastníckeho práva nebude poskytnutá\nsubjektu, ktorý ho nadobudol na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Dobromyseľní\nnadobúdatelia mohli legitímne očakávať, že im súdna ochrana bude poskytnutá, avšak len ako\ndobromyseľným držiteľom (§ 130 Občianskeho zákonníka), pretože platná právna úprava v čase\npodania žaloby v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na\nzáklade absolútne neplatného právneho úkonu“ (bod 51. odôvodnenia nálezu).\n„Platná právna úprava poskytuje ochranu dobromyseľným držiteľom, spočívajúcu jednak v možnosti\nnadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka vydržaním po splnení zákonom stanovených podmienok\n(10-ročná nepretržitá dobromyseľná držba), ako aj v možnosti domáhať sa náhrady za prípadné\nzhodnotenie držanej nehnuteľnosti. Ďalej po dobu oprávnenej držby držiteľ užívajúci cudziu vec ako\nvlastnú nemá povinnosť nahradiť skutočnému vlastníkovi náhradu za užívanie tejto veci“ (bod 52.\nodôvodnenia nálezu).\nZáverom ústavný súd poukázal na to, že „možnosti dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnej veci\nod nevlastníka aj v čase podania žaloby v slovenskom právnom poriadku existovali, ale na skutkové\nokolnosti veci sťažovateľov sa ani jedna z nich nevzťahovala [porovnaj.: 'Z už uvedenej zásady\nnemo plus iuris existujú výnimky, keď môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastnícke právo k prevádzanej\nnehnuteľnosti aj napriek tomu, že prevodca nebol jej vlastníkom, resp. nemal právo nehnuteľnosť\npreviesť. Ide o tieto prípady: 1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie\nnehnuteľnosti od nevlastníka v rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od\nnevlastníka v exekučnom konaní,\n4. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka\nv rámci dobrovoľnej dražby, 5. nadobudnutie nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa zákona\nč. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších\npredpisov.' (SUDZINA, M. Výnimky zo zásady nemo plus iuris so zameraním sa na nadobudnutie\nnehnuteľnosti od nevlastníka v slovenskom právnom poriadku. In: Ius et Administratio 1/2013)]. Rovnaká\núprava je platná dosiaľ, pričom jednotlivé výnimky sú explicitne vymedzené jednoznačne formulovanou\nprávnou normou. Vo všeobecnosti je možné uzavrieť, že de lege lata vychádza náš právny poriadok\nz predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým\nsám nemôže disponovať“ (bod 53. odôvodnenia nálezu).\n60.5. Len pre úplnosť veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že\nna\nzávery vyplývajúce z citovaného nálezu z 19. januára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016 odkázal ústavný\nsúd - pri nezavrhnutí mimoriadne výnimočnej možnosti poskytnutia ochrany práv dobromyseľným\nnadobúdateľom, avšak pri zdržanlivom prístupe k tejto otázke - aj v uznesení z 9. februára 2021, sp. zn.\nIV. ÚS 59/2021 (viď body 24.3., 24.4. a 24.5. odôvodnenia predmetného uznesenia).\n\n61. Závery vyslovené ústavným súdom v jeho náleze zo 16. marca 2016,\nsp. zn. I. ÚS\n549/2015, týkajúce sa zásady nemo plus iuris a možnosti jej prelomenia neboli jednoznačne prebrané\nodbornou právnickou verejnosťou.\n61.1. V odbornej literatúre je vo vzťahu k zásade nemo plus iuris a k možnosti nadobudnúť vlastnícke\nprávo aj od nevlastníka prezentovaný názor, že „tieto prípady síce pripomínajú originárny spôsob\nnadobudnutia vlastníctva, pretože sa tu neaplikuje zásada 'nemo plus iuris ad alium transferre potest\nquam ipse habet' (nikto nemôže previesť\nna iného viac práv, ako sám má), avšak osoby konajúce\nv nich sa domnievajú, že dochádza k riadnemu prevodu alebo prechodu vlastníctva, teda nadobúdatelia\nsú presvedčení, že nadobúdajú vlastníctvo derivátnym a nie originárnym spôsobom. Dobromyseľnosť\nnadobúdateľov je pritom nevyhnutnou podmienkou toho, aby vlastníctvo bolo nadobudnuté aj od\nnevlastníka. Táto dobromyseľnosť je súčasne aj zvýraznená vo všetkých zákonných ustanoveniach,\nktoré výslovne umožňujú nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka\n(§ 446 Obchodného\nzákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 140\nods. 2 písm. l/ Exekučného poriadku). Z toho vyplýva, že\npre nadobudnutie vlastníctva\nod nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k\nveci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorou je takáto možnosť explicitne normatívne\nspojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so\nstavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od\nnevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny\npredchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatný. V tomto rozsahu je pritom\njudikatúra na Slovensku vzácne jednotná (napríklad rozsudok najvyššieho súdu z 28. júna 2017, sp.\nzn. 3Cdo/115/2016, rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2017,sp. zn. 3Cdo/223/2016, uznesenie\nnajvyššieho súdu z 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011, uznesenie ústavného súdu z 10. februára\n2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010) na rozdiel od 'názorovej vojny', ktorá pri posudzovaní tejto problematiky\npanuje v Česku medzi Najvyšším súdom Českej republiky a Ústavným súdom Českej republiky (porovnaj\nnapríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 12. novembra 2014,\nsp.\nzn. 31Cdo/1168/2013 a nález Ústavného súdu Českej republiky z 26. mája 2015,\nsp.\nzn. IV. ÚS 402/15). Jedinú, avšak osamotenú výnimku tak v slovenskej judikatúre predstavuje nález\nústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý vo svojej podstate povýšil aj samotnú\ndobrú vieru nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností\nna spôsobilý titul nadobudnutia\nvlastníckeho práva. Tento názor však v neskoršej judikatúre najvyššieho súdu a ani v doktrinálnej rovine\nnenašiel odozvu. S úpravou nadobudnutia vlastníctva len na podklade dobromyseľnosti nadobúdateľa\nvšak pro futuro ráta pripravovaná rekodifikácia (záväzkovej časti) Občianskeho zákonníka, pričom v\ntejto súvislosti bude potrebné zrejme upraviť aj pohľad na vydržanie, pretože bez ďalšieho by hrozila\nobsolétnosť tohto inštitútu“ (k tomu viď aj FEČÍK, M. In: ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJANKOVÁ, J.,\nFEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník. Komentár.\n2.\nvydanie. C. H. BECK: Praha, 2019, s. 960).\n61.2. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zároveň poukazuje aj na odborný článok venujúci sa\nposudzovanej právnej otázke (síce prioritne sa týkajúci nálezu ústavného súdu\nz 19.\njanuára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016 - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia), v zmysle\nktorého „je rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 510/2016 postavené na výklade textu zákona\nde lege\nlata. Zákonom ustanovené výnimky považuje za zákonom predvídané situácie, v ktorých je možné\nnadobudnúť vlastnícke právo na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa, aj keď prevodca vlastníkom\nnebol. Tým ústavný súd zároveň zužuje manévrovací priestor\npre posudzovanie\ndobromyseľnosti, a to v zásade len na tieto prípady. Ochranu dobromyseľnosti nepovyšuje na ústavný\nprincíp. Ústavný súd smeruje k takému výkladu, ktorý primárne rešpektuje zákonný text, s tým, že\nmá za to, že jednotlivé výnimky zo zásady nemo plus iuris sú vymedzené explicitne jednoznačne\nformulovanou právnou normou. Ústavný súd si však zároveň nezatvára dvere pred možnosťou zakročiť,\nak by prípadné prelomenie zásady nemo plus iuris nespadalo pod jednu zo zákonných výnimiek, ale\nby vo výsledku znamenalo zjavný zásah do elementárnej spravodlivosti, v dôsledku čoho sa môže\nzdať, že tým čiastočne nadviazal na argumentačnú líniu v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015, keď za\nurčitých okolností pripúšťa skúmanie dobromyseľnosti a možnosť na jej základe nadobudnúť vlastnícke\nprávo\nod nevlastníka. V prístupoch oboch senátov však vidíme rozdiel, a to práve\nv priestore, ktorý poskytujú skúmaniu dobromyseľnosti. Zatiaľ čo ústavný súd v náleze z 19. januára\n2021,\nsp. zn. I. ÚS 510/2016 hovorí o mimoriadne výnimočných okolnostiach a zdržanlivom\nprístupe pri poskytovaní ochrany práv dobromyseľného nadobúdateľa, v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015\nhovorí, že nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol dobromyseľne, musí byť\n\nposkytovaná široká ochrana, ako aj to, že otázkou dobromyseľnosti sa tak všeobecné súdy musia vždy\nzaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Nález sp. zn. I. ÚS 510/2016 predstavuje argumentačný\nposun, keď ústavný súd už nehovorí o pomerovaní dvoch ústavných hodnôt, a to ochrany vlastníckeho\npráva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa ako prejavu princípu právnej istoty\nodvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Ochrana dobromyseľnosti základným právom nie je a\nnemožno ju ako samostatné základné právo, podľa nášho názoru, vyvodiť ani z princípu právneho\nštátu. Možno teda povedať, že ústava uprednostňuje ochranu vlastníka (keďže ide o základné právo),\nzároveň však pripúšťa, aby zákon ustanovil výnimky, kedy právo vlastníka ustúpi, resp. kedy dôjde k jeho\nzániku. A to sú aj výnimky zo zásady nemo plus iuris. Preto je potrebné odpoveď hľadať v jednoduchom\n(podústavnom) práve tak, ako to v tomto prípade urobil ústavný súd. Ak sa odpoveď jednoduchého práva\npri využití metodologických postupov (teleologický výklad, analogické aplikovanie výnimiek, teleologická\nredukcia pravidiel, ústavne konformný výklad) javí v rozpore s ústavou, je potrebné z toho vyvodiť\npatričné závery. Za metodologicky správne považujeme aj východisko, ktoré materiálnu publicitu katastra\nnehnuteľností umiestňuje\ndo patričných rámcov. Jej premyslené zákonné pôsobenie sa totiž\npostupne vulgarizovalo\ndo predstavy, že ak je niečo v katastri, tak to platí. Ak sme aj naznačili, že\nide o samostatný, druhý argumentačný okruh, svojím spôsobom nejde o samostatnú argumentačnú líniu,\nale o doplnok prvého argumentu o piatich jasne formulovaných zákonných výnimkách“ [k tomu viď aj\nCSACH, K., GEŠKOVÁ, K.: Nález Ústavného súdu SR sp, zn. I. ÚS 510/2016 z 19.1.2021 (nadobudnutie\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka); Súkromné právo, 2021, č. 1, s. 29 - 30].\n62. Ako už bolo uvedené vyššie (viď bod 55. odôvodnenia vyššie), obiter dictum úvahy ústavného súdu\nvyslovené v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 o možnosti prelomenia zásady nemo\nplus iuris možno pri rozhodovaní v predmetnom spore zohľadniť nanajvýš v rámci toho, či môžu mať\nprecedenčnú záväznosť. Taktiež musí veľký senát obchodnoprávneho kolégia pri svojom rozhodovaní\nvziať do úvahy aj iné rozhodnutia ústavného súdu, rozhodnutia najvyššieho súdu a aj doktrinálne závery.\nVeľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu tak môže viesť v rámci tzv. súdneho dialógu\npolemiku so závermi ústavného súdu obsiahnutými v náleze zo 16. marca 2016,\nsp.\nzn. I. ÚS 549/2015.\n63. Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris založil vtedajší I. senát ústavného súdu na odkaze na\nprincíp právnej istoty, na niektoré rozhodnutia (vrátane odkazu\nna predvojnovú\njudikatúru), na zahraničné právne úpravy a na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, ktorých\naplikovateľnosť videl v tom, že vychádzali z rovnakého právneho základu, t. j. z ustanovení Občianskeho\nzákonníka.\n64. Pokiaľ ústavný súd uviedol, že Ústavný súd Českej republiky vychádzal\npri možnosti\nprelomenia zásady nemo plus iuris z totožného právneho základu (t. j. z rovnakej právnej úpravy, aká\nje platná a účinná na území Slovenskej republiky), veľký senát obchodnoprávneho kolégia vidí rozdiely\nv relevantných právnych úpravách. Podľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia treba mať\nna zreteli tiež to, že rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, na ktoré odkazoval ústavný súd v\nnáleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, boli výsledkom postupného a dlhodobého vývoja\njudikatúry Ústavného súdu Českej republiky k právnej úprave nadobúdania vlastníckeho práva, vrátane\nprávnej úpravy materiálnej publicity katastra nehnuteľností (ktorá predmetnú právnu úpravu kritizovala).\n65. Na jednej strane síce ustanovenia § 126, § 132 a § 133 Občianskeho zákonníka sú zhodné s\nustanoveniami Občianskeho zákonníka, z ktorých vychádzal Ústavný súd Českej republiky v nálezoch\nvydaných pred nadobudnutím účinnosti (nového) Občanského zákonníka (zákona č. 89/2012 Sb.),\navšak Ústavný súd Českej republiky pri prelomení zásady nemo plus iuris nevychádzal len z ustanovení\nObčianskeho zákonníka, ale aj zo znenia ustanovenia\n§ 11 zákona č. 265/1992 Sb. o zápisech\nvlastnických a jiných věcných práv k nemovistem v znení účinnom do 31. decembra 2013 (ďalej len\n„zákon č. 265/1992 Sb.“), ktorého znenie bolo odlišné od znenia ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho\nzákona. Túto odlišnosť v právnej úprave ústavný súd v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015\nvôbec nezohľadnil.\n65.1. V zmysle ustanovenia § 11 zákona č. 265/1992 Sb. platilo, že „ten, kto vychádza zo zápisu v katastri\nuskutočnenom po 1. januári 1993, je v dobrej viere, že stav v katastri zodpovedá skutočnému stavu veci,\nibaže musel vedieť, že stav zápisu v katastri nezodpovedá skutočnosti.“ Česká právna úprava katastra\nnehnuteľnosti tak priamo zakladala dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľnosti, že ju nadobúda od osoby,\nktorá je skutočne jej vlastníkom.\n\n65.2. Ústavný súd Českej republiky pritom vo svojich viacerých rozhodnutiach kritizoval nedostatočnosť\na polovičatosť právnej úpravy zásady materiálnej publicity vyúsťujúcu v jej nezlučiteľnosť s ústavnými\nmaximami, predovšetkým s princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv, keď na jednej strane\npočíta s dobrou vierou jednotlivcov v zápis v katastri nehnuteľností a zároveň zavedie konštitutívny\ncharakter zápisov práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe zmluvnej dispozícii s nimi, nemôže na\ndruhej strane uložiť riziko z nesprávnosti (nepravdivosti) údajov v katastri na osoby konajúce v dobrej\nviere v tieto údaje (viď aj nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 349/03,\nII.\nÚS 165/11 a I. ÚS 2219/12).\n65.3. Ustanovenie § 70 ods. 1 katastrálneho zákona však dobrú vieru v správnosť údajov v katastri\nnehnuteľností ako verejnej evidencii - na rozdiel od ustanovenia § 11 zákona č. 265/1992 Sb. nezakotvuje, ako je tomu v prípade niektorých iných verejných evidencií (napríklad v prípade právnej\núpravy obchodného registra obsiahnutej v ustanovení\n§ 27 Obchodného\nzákonníka). Napokon katastrálny zákon v ustanovení § 70 ods. 1 priamo počíta s tým, že údaje zapísané\nv katastri nehnuteľností nemusia zodpovedať skutočnosti, keď ich pravdivosť (hodnovernosť) môže byť\nvyvrátená, a v takom prípade nie je možné z údajov zapísaných v katastri ďalej vychádzať.\n66. Podľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nemožno automaticky odkazovať na\nrozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky pri posudzovaní nastolenej právnej otázky, ako to\nuskutočnil ústavný súd v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn.\nI. ÚS 549/2015, keďže právny základ rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky je nepochybne\nodlišný, ako je tomu v prípade právnej úpravy platnej a účinnej na území Slovenskej republiky.\n67. Podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia pri posudzovaní nastolenej právnej otázky\nnemožno odkazovať na judikát č. R 14/2009 a na prvorepublikové rozhodnutia č. 10750 a 9836, nakoľko\npredmetné rozhodnutia otázku prelomenia zásady nemo plus iuris\npri posudzovaní možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe absolútne\nneplatného právneho úkonu neriešia.\n68. Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 18. decembra 2007, sp. zn. 4Cdo/274/2006 (publikovanom\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2009 pod R\n14/2009) veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že ústavný súd vychádzal iba z\ndvoch viet obsiahnutých v odôvodnení predmetného rozhodnutia (konkrétne viet - „tretie osoby konajúce\nv dobrej viere a spoliehajúce sa na platné právo nemôžu stratiť nadobudnuté práva. Inak by bol\ntotiž porušený aj princíp právnej istoty a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo\nzjavne nezodpovedá chápaniu materiálneho právneho štátu“ - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho\nkolégia), a nezohľadnil uvedený rozsudok ako celok a ani skutkový stav, z ktorého najvyšší súd\nvychádzal, a ktorý je odlišný od skutkového stavu, ktorý je daný v rozhodovanom spore.\n68.1. Rozsudok najvyššieho súdu z 18. decembra 2007, sp. zn. 4Cdo/274/2006 bol v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky s právnou vetou v znení: „dodatočné zrušenie\nnadobúdacieho titulu (príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa nemá za následok súčasne aj zánik\nvlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v dobrej viere.“\n68.2. V odôvodnení rozsudku následne najvyšší súd uviedol, že „nadobudnutie vlastníctva v daňovej\nexekúcii má nutne ako každý originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva za následok absolútny zánik\nvlastníctva predchádzajúceho vlastníka a vylučuje ho, pokiaľ však právoplatné rozhodnutie štátneho\norgánu o udelení príklepu, ako jedna z podmienok\npre prechod vlastníctva, nebolo\nzákonným spôsobom zrušené. Zánik nadobúdacieho titulu\npre vydražiteľa v dôsledku zrušenia\nprávoplatného rozhodnutia o udelení príklepu však nemá za následok zánik vlastníckeho práva ďalších\nnadobúdateľov, pokiaľ svoje vlastnícke právo nadobudli v dobrej viere.\nAko vlastníkovi mu prislúchalo jedno zo základných oprávnení vlastníka, a to oprávnenie nakladať s\npredmetom svojho vlastníctva, teda aj previesť vlastnícke právo slobodne a v celom rozsahu na\niné subjekty, pričom toto oprávnenie mu nebolo nijakým právne relevantným spôsobom obmedzené.\nAk v dobe, kým tento stav trval, teda do právoplatnosti rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bolo\nzrušené právoplatné rozhodnutie správcu dane o udelení príklepu, previedol svoje vlastnícke právo\nkúpnou zmluvou, na základe ktorej mal byť povolený vklad vlastníctva pre nadobúdateľov, nepochybne\ndisponoval existujúcim vlastníckym právom, teda bol skutočným vlastníkom. Právny záver odvolacieho\nsúdu o absolútnej neplatnosti tejto kúpnej zmluvy i ďalšej kúpnej zmluvy (ktorou mali nadobúdatelia\nnehnuteľností tieto predať žalovanému) z dôvodu neexistencie prevádzaného práva, je preto nesprávny.\nOdvolací súd vyvodil tento svoj záver z nesprávneho názoru na účinky právoplatného rozsudku súdu,\n\nktorým bolo zrušené právoplatné rozhodnutie správcu dane o udelení príklepu, keď vychádzal z toho,\nže vydražiteľ nikdy nenadobudol vlastnícke právo.\nZrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu zaniká od začiatku jedna z podmienok\npre nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom v daňovej exekúcii, tým zaniká (ak už vznikol)\naj nadobúdací titul a obnovuje sa pôvodný stav. Uvedený záver umožňuje pokračovať v daňovej\nexekúcii a ako dôsledok zrušenia nezákonného rozhodnutia o udelení príklepu musí byť jej účastníkmi\nakceptovaný. Pokiaľ však vydražiteľ nadobudnuté vlastnícke právo platne previedol na iné osoby,\ntreba aj v oblasti správneho súdnictva pri posudzovaní účinkov rozsudku súdu, ktorým bolo zrušené\nprávoplatné rozhodnutie správcu dane o udelení príklepu, dať prednosť ústavnému princípu ochrany\nnadobudnutých práv, ktorý napokon možno vyvodiť aj z analogického použitia ustanovenia § 243d\nods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť\nnovým rozhodnutím dotknuté. Rešpektujúc tento princíp nemôžu tretie osoby konajúce v dobrej viere a\nspoliehajúce sa\nna platné právo stratiť nadobudnuté práva. Inak by bol totiž porušený aj\nprincíp právnej istoty a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo zjavne nezodpovedá\nchápaniu materiálneho právneho štátu.“\n68.3. Z citovaných záverov je zrejmé, že v judikáte R 14/2009 - na ktorý poukazoval v náleze zo 16. marca\n2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 ústavný súd - bola posudzovaná odlišná skutková a právna situácia, než\nje tomu v rozhodovanom spore. V citovanej veci išlo o otázku originárneho nadobudnutia vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam udelením príklepu v daňovej exekúcii [a nie o derivatívne nadobudnutie\nvlastníckeho práva na základe zmluvy od osoby, ktorá (možno) nebola vlastníkom prevádzaných\nnehnuteľnosti]. Zásadný rozdiel je tak v tom, že vydražiteľ (až do rozhodnutia najvyššieho súdu o\nzrušení rozhodnutia správneho orgánu o udelení príklepu v daňovej exekúcii) bol skutočným vlastníkom\nvydražených nehnuteľností, ktoré mohol až do rozhodnutia najvyššieho súdu platne previesť na tretiu\nosobu, ktorá zostávala ich vlastníkom, keďže právne vzťahy iného subjektu (t. j. tretej osoby ako\nnadobúdateľa) nemohli byť rozhodnutím najvyššieho súdu o zrušení rozhodnutia správneho orgánu o\nudelení príklepu dotknuté.\n68.4. Podľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nemožno závery vyslovené v judikáte\nR 14/2009 vztiahnuť aj na prípady zmluvného prevodu nehnuteľnosti, kedy sa predávajúci nestal\nvlastníkom nehnuteľností (pre neplatnosť nadobúdacieho titulu), ktorý tak nemohol platne previesť\nkúpnou zmluvou vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na kupujúceho. Napokon ani ústavný súd v\nnáleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 (a rovnako tak ani v nálezoch sp. zn. I. ÚS 151/2016 a\nI. ÚS 460/2017) okrem všeobecného odkazu na princíp právnej istoty žiadnym spôsobom neuviedol, či,\nresp. v akom rozsahu, možno závery z judikátu č. R 14/2009 aplikovať na prelomenie zásady nemo plus\niuris v prípade zmluvného prevodu nehnuteľností subjektom, ktorý sa nikdy platne nestal ich vlastníkom.\n69. Ani z prvorepublikových rozhodnutí označených ústavným súdom nemožno podľa názoru veľkého\nsenátu obchodnoprávneho kolégia vyvodiť možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris vo všeobecnosti\n(t. j. v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej\nviery nadobúdateľa).\n69.1. V rozhodnutí z 2. mája 1931, sp. zn. Rv I 635/30 (publikovanom vo Vážneho zbierke rozhodnutí\nnajvyššieho súdu pod č. 10750) Najvyšší súd Československej republiky uviedol, že „(v tom čase\núčinným) ustanovením § 367 občianskeho zákonníka (zákona\nč. 946/1811) sa možno\núspešne brániť proti vlastníckej žalobe námietkou, že žalovaný nadobudol vlastníctvo spôsobom v ňom\nuvedeným, ak predávajúci sporných vecí nebol sám ich vlastníkom, ale z predmetného ustanovenia\nnemožno vyvodiť, že kupujúci nadobudne vlastnícke právo i vtedy, ak ide o iné nedostatky alebo vady\nkúpnej zmluvy, predovšetkým o nedostatok náležitostí platnej zmluvy.“ V predmetnom rozhodnutí išlo\no prípad kúpy hnuteľnej veci v obchode v situácii, keď predávajúci (ako spoluvlastník predávaných\nhnuteľných vecí) nemal spôsobilosť na právne úkony, pričom žaloba kupujúceho bola zamietnutá.\nUstanovenie\n§ 367 zákona č. 946/1811 pritom upravovalo výlučne\nochranu dobromyseľného nadobúdateľa hnuteľnej veci nadobudnutej buď na verejnej dražbe, alebo\nod živnostníka, ktorý bol oprávnený v rámci obchodu hnuteľnú veci predať. Predmetné ustanovenie\ntak svojim obsahom najbližšie zodpovedá zneniu ustanovenia § 446 Obchodného zákonníka. Žiadnym\nspôsobom však ustanovenie § 367 zákona č. 946/1811, z ktorého vychádzalo citované rozhodnutie,\nneupravovalo nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a ani ochranu dobromyseľného\nnadobúdateľa nehnuteľností, na čo ústavný súd nereflektoval, a rovnako nevysvetlil, prečo by malo\nprichádzať do úvahy rozšírenie zákonom predvídanej ochrany dobromyseľného nadobúdateľa hnuteľnej\nveci aj na nadobúdateľa nehnuteľností, na ktorú neexistoval zákonný podklad.\n\n69.2. V rozhodnutí z 2. mája 1931, sp. zn. Rv I 1980/29 (publikovanom vo Vážneho zbierke rozhodnutí\nnajvyššieho súdu pod č. 9836) Najvyšší súd Československej republiky uviedol, že „ak nebola exekučná\ndražba (obytnej búdy) uskutočnená podľa zásad platných\npre nehnuteľnosti, nie je možné\nhovoriť o platnej dražbe. Nemohol preto žalobca príklepom udeleným mu podľa § 278 exekučného\nporiadku - zákona č. 79/1986 (upravujúcom dražbu hnuteľných vecí) nadobudnúť titul k vlastníckemu\nprávu ohľadom vydraženej búdy.“ V predmetnom rozhodnutí tak Najvyšší súd Československej republiky\ndospel k záveru, že ak nebola exekučná dražba nehnuteľnej veci uskutočnená v súlade so zákonom,\nneexistoval platný nadobúdací titul, a z tohto dôvodu sa vydražiteľ nemohol stať vlastníkom draženej\nnehnuteľnosti. Najvyšší súd Československej republiky tak v uvedenom rozhodnutí dospel k opačnému\nzáveru, než aký bol prezentovaný ústavným súdom v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015.\n70. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia uvádza, že vlastník veci je oprávnený v medziach zákona\npredmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123\nObčianskeho zákonníka). V zmysle právnej úpravy majú všetci vlastníci rovnaké práva a povinnosti a\nposkytuje sa im rovnaká právna ochrana (§ 124 Občianskeho zákonníka), pričom vlastník veci má podľa\nustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho\npráva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom\nzadržuje.\n71. Pokiaľ ide o spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva, tieto upravuje zákon rámcovo v ustanovení\n§ 132 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré pokrýva tak originárne, ako aj derivatívne\nnadobudnutie vlastníckeho práva.\n71.1. Medzi originárne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva - kedy nadobúdateľ neodvodzuje svoje\nvlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka - sa zaraďujú vydržanie, vytvorenie novej veci,\nspracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo zákona, nález veci, privlastnenie, oddelenie prírastku veci a\npozemkové úpravy.\n71.2. V prípade derivatívneho nadobudnutia vlastníctva dochádza k prevodu alebo k prechodu\nvlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa, a teda je nevyhnutné, aby prevodca\n(resp. právny predchodca) bol skutočným vlastníkom prevádzanej veci. Medzi derivatívne spôsoby\nnadobudnutia vlastníctva patrí jeho prevod scudzovacími zmluvami, alebo nepeňažný vklad do majetku\nprávnickej osoby, resp. prechod na základe dedenia, dobrovoľnou dražbou, rozhodnutím štátneho\norgánu a v niektorých prípadoch aj nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zákona.\n71.3. Len osobe, ktorá nadobudla vlastnícke právo (majetok) v súlade so zákonom\n(v súlade s\nplatným právnym poriadkom), patrí ústavnoprávna ochrana podľa článku\n20 ods. 1 ústavy\n(k tomu viď aj PL. ÚS 33/95). Taktiež platí, že „rovnaká ústavná ochrana sa priznáva všetkým vlastníkom,\nktorí nadobudli vlastníctvo v súlade s právnym poriadkom. Protiprávne nadobudnutie vlastníctva nie je\npredmetom ochrany prvou vetou článku 20“\n(k tomu viď aj DRGONEC, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky. 2. vydanie. C. H. BECK: Bratislava, 2019, s. 517 a nasl.). Predmetnými východiskami je podľa\nveľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nevyhnutné sa riadiť aj pri posudzovaní možnosti prelomenia\nzásady nemo plus iuris a prípadnej možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka s odkazom\nna dobrú vieru nadobúdateľa.\n72. Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka\nvo všeobecnosti\nneupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí\ntak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania\nvlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v\nzákonom upravených prípadoch (uvedených v podrobnostiach v bodoch 73. a 74. odôvodnenia nižšie),\npredstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len\nv týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje\nprelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do\núvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany\ndobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na\npriznanie jej vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva\nod nevlastníka\nbolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie\nna zásade nemo\nplus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci.\n72.1. Medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke\nprávo k veci (podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), tak podľa veľkého senátu obchodnoprávneho\n\nkolégia nie je možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem\nprípadov výslovne predpokladaných zákonom).\n73. Výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa,\nsú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi. Medzi tieto výnimky možno zaradiť\nustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o\nkonkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku (v\nznení účinnom do 31. marca 2017) [resp.\n§ 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s §\n150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017].\n73.1. Podľa ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka je chránený dobromyseľný nadobúdateľ vecí z\ndedičstva, ktoré nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, rovnako, ako keby\ntieto veci nadobudol od oprávneného dediča.\n73.2. Ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka chráni kupujúceho (a jeho vlastnícke právo ku\nkúpeným hnuteľným veciam) v situácii, kedy predávajúci nebol vlastníkom týchto vecí a ani osobou\noprávnenou ich predať, okrem prípadu, kedy kupujúci vedel, že predávajúci nie je ich vlastníkom a ani\noprávneným s vecami nakladať za účelom predaja.\n73.3. Ustanovenie § 93 ods. 3 prvá veta zákona o konkurze a reštrukturalizácii\n[v\nznení účinnom od 1. januára 2012 (do 31. decembra 2011 bol ustanovením § 93 ods. 3 ZKR chránený\nkupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu bez ohľadu na to, či vedel, musel vedieť,\nalebo nevedel, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečoval záväzok úpadcu, nebola\nvlastníkom veci - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia)] poskytuje ochranu kupujúcemu pri\nodplatnom prevode veci zapísanej do súpisu tak, že nadobudne vlastnícke právo k veci aj v prípade,\nak úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba,\nktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci. Ustanovenie § 93 ods. 3 ZKR\nupravuje prelomenie zásady nemo plus iuris, ktoré však nie je absolútne. V určitých situáciách je aj pri\naplikácii predmetného zákonného ustanovenia viac chránený pôvodný vlastník veci, ako osoba, ktorá\nvec nadobudla v konkurze od správcu konkurznej podstaty. K totožnému záveru dospel aj ústavný súd\nv uznesení\nz 25. augusta 2020, sp. zn. IV. ÚS 409/2020, v ktorom uviedol, že „samotná\nskutočnosť, že k prevodu vlastníckeho práva, či už k hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci dochádza v rámci\nkonkurzného konania pod dozorom správcu a konkurzného súdu s poukazom na v súčasnosti platnú\nprávnu úpravu (§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), automaticky neznamená (ako sa\nmylne domnievajú sťažovateľky), že nie je možné vlastníckou žalobou uplatniť určenie vlastníckeho\npráva pôvodným vlastníkom proti osobe, ktorá pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu vedela\nalebo musela vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je\nvlastníkom tejto veci“ (viď bod 36. odôvodnenia predmetného uznesenia).\n73.4. V zmysle ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch je poskytnutá ochrana kupujúcemu,\nktorý nadobudne vlastnícke právo k cennému papieru aj vtedy, keď predávajúci nemal právo tento cenný\npapier previesť, ibaže kupujúci v čase prevodu vedel alebo musel vedieť, že predávajúci nemá právo\ncenný papier previesť.\n73.5. Podľa ustanovenia § 61 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 bolo v\nexekučnom konaní vylúčené navrátenie do predošlého stavu. Z uvedeného ustanovenia vyplývalo,\nže „vzhľadom na povahu exekučného konania môže v jeho priebehu dochádzať k výrazným stretom\nprávnych zásad, predovšetkým právnej zásady nemo plus iuris, to znamená zásady, v zmysle ktorej\nnikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má,\nna jednej strane a zásady právnej\nistoty, resp. zásady ochrany dobromyseľného nadobúdateľa (ochrany tretej osoby) na strane druhej.\nExekučné konanie je ovládané zásadou zákazu restitutio in integrum statu quo antem, v zmysle ktorej\nje navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené. Priorizuje sa teda zásada ochrany\ndobromyseľnosti tretej osoby, napríklad vydražiteľa hnuteľných vecí, nehnuteľných vecí a podobne“ (k\ntomu viď aj ŠTEVČEK M., In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., TOMAŠOVIČ, M., KOTRECOVÁ, A. a kol.\nExekučný poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. BECK, 2011, s. 164). V náleze z 5. novembra 2008,\nsp. zn. II. ÚS 289/08 ústavný súd dospel k záveru, že „ak exekučné konanie prebehne v súlade s\núčinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri\nnútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú\nz aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností\na osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v\nkatastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním\nvylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému\nbol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej\n\nnehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na 'pravdivosť' vlastníctva povinného z exekúcie,\nktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Nepochybne aj\n'pôvodný vlastník' alebo iná osoba disponujúca silnejším právom k predmetu exekúcie, ako je právo\npovinného z exekúcie, ktorá sa síce včas (pred predajom exekuovanej nehnuteľnosti) nedovolala\nochrany svojho vlastníckeho práva, či už z dôvodu jej nevedomosti o prebiehajúcom exekučnom\nkonaní, alebo z jej nevedomosti o existencii právnych prostriedkov (vylučovacia žaloba), ktoré jej\nna ochranu jej práva (silnejšieho od práva povinného v exekúcii) poskytuje právny poriadok, má\nmožnosť domáhať sa ochrany tohto práva (v prípade jeho preukázania) aj po vykonaní exekúcie, a\nz titulu 'práva silnejšieho' k vydraženej veci sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania\nvýťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však\nnemôže domôcť samotného vydania exekuovanej veci\nod vydražiteľa, ktorý sa stal jej\nvlastníkom zákonným spôsobom navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udelenia príklepu),\nktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v § 132 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka považuje\nza 'privilegovaný' (prioritný) spôsob nadobudnutia\nvlastníckeho práva, majúci prednosť\npred vlastníckym právom nadobudnutým iným,\nzákonom predvídaným spôsobom“ (obdobne aj nález ústavného súdu z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS\n493/2013). Na druhej strane ústavný súd v náleze z 8. marca 2017, sp. zn. I. ÚS 726/2016 uprednostnil\nochranu pôvodného vlastníka\npred vydražiteľom veci v exekučnom konaní. V\nsúčasnosti účinnom Exekučnom poriadku\n(t. j. v znení účinnom od 1. apríla 2017) je\nochrana dobromyseľného nadobúdateľa veci upravená nepriamo prostredníctvom ustanovenia § 140\nods. 2 písm. l/ v spojení s ustanovením § 150 ods. 2 Exekučného poriadku.\n74. Pokiaľ ide o výnimky zo zásady nemo plus iuris, možno poukázať aj na nález ústavného súdu z 26.\njanuára 2021, sp. zn. IV. ÚS 65/2019, v ktorom ústavný súd vyvodil možnosť jej prelomenia z ustanovení\nprocesného práva. V predmetnom náleze ústavný súd uviedol, že „vtedy účinný právny predpis, ktorým\nbol Občiansky súdny poriadok, v ustanovení\n§ 243d ods. 2 výslovne uvádzal, že právne vzťahy\nniekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. V súčasnosti účinný\nCivilný sporový poriadok v § 456 zakotvuje identickú úpravu, keď ustanovuje, že právne vzťahy niekoho\niného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z označenej právnej úpravy vyplýva, že v\nprípade, ak\nna právne pomery účastníkov súdneho konania ukončeného právoplatným a vykonateľným\nrozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu zrušeným, nadväzujú ďalšie právne vzťahy,\nnemôžu byť tieto nadväzujúce právne pomery tretích osôb novým rozhodnutím dotknuté“ (bod 25.\nodôvodnenia nálezu).\n„Inými slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a povinnosti po vydaní právoplatného a\nvykonateľného rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto pôvodné právoplatné a vykonateľné\nrozhodnutie bolo zrušené a v následnom konaní boli tieto pôvodné právne pomery autoritatívnym\nspôsobom usporiadané odlišne od pôvodného rozhodnutia“ (bod 26. odôvodnenia nálezu).\n74.1. V citovanom náleze išlo o situáciu, kedy o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam bolo právoplatne\nrozhodnuté súdom v sporovom konaní, a následne osoba, o ktorej vlastníckom práve súd rozhodol\nprávoplatným rozsudkom, tieto nehnuteľnosti previedla\nna ďalší subjekt. Nadobúdateľ tak nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola ako vlastník\nzapísaná v katastri nehnuteľností a zároveň od osoby, ktorá v skutočnosti (v zmysle právoplatného\nrozhodnutia súdu) bola ich vlastníkom. Následné zrušenie právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom\n(v predmetnej veci dokonca po zrušujúcom rozhodnutí ústavného súdu - pozn. veľkého senátu\nobchodnoprávneho kolégia) tak nemohlo mať vplyv\nna právne postavenie (dobromyseľného)\nnadobúdateľa, a to aj s poukazom na znenie ustanovenia § 456 C. s. p., resp. ustanovenia § 243d ods.\n2 O. s. p. účinného do 30. júna 2016. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia pritom poukazuje na to,\nže zo znenia ustanovenia\n§ 243d ods. 2 O. s. p. a z jeho aplikácie vychádzal najvyšší súd\naj v judikáte č. R 14/2009 (citovanom v bodoch 68.1. a 68.2. odôvodnenia vyššie, obdobne k tomu viď\naj uznesenie najvyššieho súdu z 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011).\n74.2. Zároveň možno ustanovenie § 456 C. s. p. (resp. § 243d ods. 2 O. s. p.) a jeho účinky na právne\npostavenie tretích osôb pripodobniť k ustanoveniu § 486 Občianskeho zákonníka, predstavujúcemu\nvýnimku zo zásady nemo plus iuris v prospech ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Ustanovenie §\n486 Občianskeho zákonníka poskytuje ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi vecí z dedičstva od\nnepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, t. j. v situácii, kedy bolo o dedičstve nepravého\ndediča rozhodnuté rozhodnutím súdu rozhodujúceho v konaní o dedičstve. Rovnakým spôsobom tak\ntreba vykladať aj ustanovenie § 456 C. s. p. (resp. § 243d ods. 2 O. s. p.), v zmysle ktorého „právne\n\nvzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.“ Uvedené znamená, že\nani v situácii, ak po zrušení právoplatného rozhodnutia o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam\nrozhodnutím dovolacieho súdu, rozhodne súd o tom, že vlastnícke právo v skutočnosti svedčí inej než pôvodne určenej - osobe, nemôže dôjsť k zmene právneho postavenia ďalšieho nadobúdateľa\nnehnuteľností, ktoré nadobudol v čase pred právoplatným rozhodnutím dovolacieho súdu, a k strate jej\nvlastníckeho práva k nadobudnutým nehnuteľnostiam. Predmetný záver však nemusí platiť vtedy, ak\nnadobúdateľ už v čase uzavretia zmluvy vedel o prebiehajúcom dovolacom konaní (k tomu viď aj I. ÚS\n259/2016).\n75. Pri rozhodovaní o predloženej právnej otázke je potrebné pri posudzovaní zásady nemo plus\niuris (resp. ochrany dobromyseľného nadobúdateľa) - ako už bolo naznačené aj vyššie (v bode\n74.1. odôvodnenia) - rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu\nnadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom\nprevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej) neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho titulu\nna strane predávajúceho.\n75.1. Do prvej skupiny možno zaradiť situácie, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy o prevode\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi ich pôvodným vlastníkom a predávajúcim (t. j. prvým\nnadobúdateľom) po uzatvorení kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a ďalším (dobromyseľným)\nnadobúdateľom, prípadne k splneniu rozväzovacej podmienky v obdobnej situácii, alebo k inému\nzrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho po uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľnosti medzi\npredávajúcim a (dobromyseľným) nadobúdateľom [napríklad zrušením rozhodnutia o schválení\npríklepu na (daňovej) exekučnej dražbe; prípadne zrušením právoplatného rozhodnutia súdu o určení\nvlastníckeho práva po prevode nehnuteľností osobou, o ktorej vlastníckom práve bolo právoplatne\nrozhodnuté, na tretiu osobu, na základe mimoriadnych opravných prostriedkov]. V takom prípade\ntotiž nadobúdateľ nadobudol nehnuteľností nielen od subjektu, v prospech ktorého svedčal zápis o\nvlastníckom práve k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, ale aj od subjektu, ktorý v čase prevodu v\nskutočnosti ich vlastníkom bol. Následná zmena v právnom postavení predávajúceho\n(napríklad\npo odstúpení od zmluvy) na postavenie dobromyseľného nadobúdateľa nemá vplyv a nemôže tak dôjsť\nk strate jeho vlastníckeho práva, hoci sa podľa ustanovenia\n§ 48 ods. 2\nObčianskeho zákonníka pôvodná zmluva zrušuje s účinkami ex tunc. Predmetné zákonné ustanovenie\nsa v takom prípade dotýka len obligačno-právnych účinkov zmluvy a nie aj vecno-právnych účinkov\nzmluvy, a do úvahy medzi pôvodným vlastníkom a prvým nadobúdateľom (predávajúcim) prichádza\niba vyporiadanie spôsobom predpokladaným v druhej vete ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka. Vecno-právne účinky odstúpenia od zmluvy - t. j., že sa obnovuje vlastnícke právo pôvodného\nvlastníka k nehnuteľnostiam priamo zo zákona - prichádza do úvahy vtedy, ak nedošlo k ďalšiemu\nprevodu nehnuteľností na inú osobu, ktorá ich nadobudla dobromyseľne.\n76. Vyššie uvedené závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, v zmysle ktorej platí, že\nI. „Dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu (príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa nemá za\nnásledok súčasne aj zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v\ndobrej viere“ (viď právnu vetu judikátu R 14/2009, ktorý je citovaný v bodoch 68.1. a 68.2. odôvodnenia\nvyššie);\nII. „Platným odstúpením od zmluvy sa zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti od začiatku zrušuje\n(ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak). Týmto zrušením zaniká\nprávny titul, na základe ktorého nadobúdateľ získal vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Medzi účastníkmi\nje po zrušení zmluvy z hľadiska obligačných a vecno-právnych účinkov taký právny stav, ako keby k\nuzavretiu zmluvy nedošlo. Vlastnícke právo prevodcu sa obnovuje zo zákona. Táto zmena sa do katastra\nnehnuteľností zapisuje záznamom. Predpokladom takéhoto obnovenia vlastníctva prevodcu je však\nskutočnosť, že vlastníctvo dotknutej nehnuteľnosti nebolo pred odstúpením od zmluvy dobromyseľne\nnadobudnuté treťou osobou“ (viď prvú právnu vetu rozsudku najvyššieho súdu z 20. júla 2011, sp. zn.\n6Sžo/229/2010 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky č. 5/2014 pod R 81/2014).\n76.1. Posúdenie účinkov odstúpenia od zmluvy spôsobom, ako vyplýva z vyššie citovaného judikátu R\n81/2014, označil za vecne správny vo svojej rozhodovacej praxi aj ústavný súd (k tomu viď aj uznesenie\nústavného súdu z 19. januára 2021, sp. zn. IV. ÚS 4/2021, bod 24. odôvodnenia).\n\n77. Z kúpnej zmluvy vzniká v súlade s ustanovením § 588 Občianskeho zákonníka predávajúcemu\npovinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúci je na jej základe povinný od predávajúceho\npredmet kúpy prevziať a zaplatiť predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu.\n77.1. Účelom kúpnej zmluvy ako scudzovacieho právneho úkonu tak je, aby predávajúci umožnil\nkupujúcemu nadobudnúť k veci, ktorá je predmetom kúpy, vlastnícke právo. Samotná kúpna zmluva však\npredstavuje len právny titul (titulus adquirendi dominii) k nadobudnutiu vlastníckeho práva jeho prevodom\nz predávajúceho, kupujúceho sama osebe ešte nerobí vlastníkom kupovanej veci. Na dovŕšenie procesu\nprevodu vlastníckeho práva sa vyžaduje, aby k uzavretiu kúpnej zmluvy pristúpila ešte ďalšia právna\nskutočnosť, ktorá predstavuje právny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva (modus adquirendi\ndominii). Spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva sa bude líšiť podľa toho, či je predmetom kúpy vec\nhnuteľná alebo nehnuteľná.\n77.2. Pritom platí, že „hoci to § 558 Občianskeho zákonníka výslovne neuvádza, ďalším (a vo svojej\npodstate tým diferenciačným) pojmovým znakom kúpnej zmluvy je záväzok predávajúceho previesť na\nkupujúceho vlastnícke právo k predávanej veci. Tento pojmový znak je priamo vyjadrený vo vymedzení\ntzv. obchodnej kúpnej zmluvy podľa ustanovenia\n§ 409 ods. 1 Obchodného zákonníka.\nPovinnosť odovzdať vec inej osobe totiž ako diferenciačný pojmový znak nebude pre kúpnu zmluvu\nstačiť, keďže rovnaká povinnosť vyplýva pre povinného aj z niektorých iných zmluvných typov (napríklad\nnájomná zmluva, zmluva o obstaraní predaja veci či zmluva o dielo). Tým rozhodujúcim odlišujúcim\npojmovým znakom oproti iným zmluvným typom je práve prevod vlastníckeho práva“ (k tomu viď aj\nKRIŽAN, M.\nIn: ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJANKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F.,\nTOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník. Komentár. 2. vydanie. C. H. BECK: Praha, 2019, s. 2227).\n77.3. Z uvedeného vyplýva, že v prípade neexistencie vlastníckeho práva na strane predávajúceho sa okrem zákonom predvídaných výnimiek (napríklad § 486 Občianskeho zákonníka a § 446 Obchodného\nzákonníka) - nemôže kupujúci stať vlastníkom kupovanej veci.\n77.4. Rovnaké pravidlá sú pritom aplikovateľné aj na ďalšie právne úkony, ktorými sa prevádza vlastnícke\nprávo k určitej veci. To znamená, že ich pojmovým znakom je záväzok určitej osoby previesť vlastnícke\nprávo k určitej veci na inú osobu. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, že na to, aby došlo k právnym úkonom\npredvídanému následku (t. j. k prevodu vlastníckeho práva), musí byť prevodca vlastníkom veci, resp.\nosobou oprávnenou s vecou disponovať za účelom jej prevodu na inú osobu.\n77.5. Predmetný záver - že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke\nprávo, ktorým sám nemôže disponovať (t. j. záver, že právna úprava v zásade vylučovala možnosť\nnadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu)\n- vychádza aj z aktuálnej judikatúry ústavného súdu [k tomu viď už (v bode 60. odôvodnenia vyššie)\ncitovaný nález ústavného súdu z 19. januára 2021,\nsp. zn. I. ÚS 510/2016, body 51.\na 53. jeho odôvodnenia].\n78. V prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k\nprávnym následkom ňou predkladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k\nprevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k\nnehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená,\nže nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež nemôže\nstať ich vlastníkom).\n78.1. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zastáva názor, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom\nzávere vyslovenom najvyšším súdom už v rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovanom v časopise\nZo súdnej praxe pod č. 39/1998), v zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez\nďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená\ndodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.\nAbsolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už\nbolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“ (rovnako aj uznesenie\nnajvyššieho súdu\nz 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011).\n79. Ako bolo už uvedené vyššie (viď bod 65.3. odôvodenia vyššie), možnosť prelomenia zásady nemo\nplus iuris - okrem zákonom predvídaných výnimiek - nie je podľa veľkého senátu obchodnoprávneho\nkolégia možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia\n§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona, a to\nani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako-takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie\nochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo aspoň pomerovanie\nmedzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa. Osobitne v tejto súvislosti veľký\n\nsenát obchodnoprávneho kolégia opätovne (v zhode s konštatovaním uvedeným v bodoch 65. a 66.\nodôvodenia vyššie) zvýrazňuje, že ústavný súd v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn.\nI. ÚS 549/2015 pri odkazovaní na princíp právnej istoty vychádzal z rozhodnutí Ústavného súdu Českej\nrepubliky, ktorých závery mali podklad v odlišnej právnej úprave.\n79.1. Súčasťou princípu právnej istoty je síce dôvera v rozhodnutia (v akty) štátu alebo iných orgánov\nverejnej moci, avšak túto nie je možné vnímať absolútne. Princíp právnej istoty môže byť v určitých\nsituáciách prelomený právnou úpravou. O takúto situáciu ide napríklad aj v rámci právnej úpravy\nmimoriadnych opravných prostriedkov, kedy zákon priamo upravuje možnosť prelomenia princípu\nprávnej istoty v podobe zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu. Rovnakou optikou je potrebné\npodľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nahliadať aj na znenie ustanovenia § 70\nods. 1 katastrálneho zákona, z ktorého vyplýva, že bez ohľadu na existenciu rozhodnutia príslušného\nokresného úradu (jeho katastrálneho odboru) nemusí údaj zapísaný v katastri nehnuteľnosti zodpovedať\nskutočnosti, ktorý je možné považovať za hodnoverný (pravdivý), avšak len dovtedy, kým sa preukáže\nopak. Uvedené znamená, že ani rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva (ktoré s výnimkou\nprotestu prokurátora nie je preskúmateľné v správnom konaní v rámci použitia opravných prostriedkov\n- pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) nepredstavuje - v situácii, keď sa preukáže opak\n- definitívne rozhodnutie o tom, že osoba, ktorá je zapísaná v katastri ako vlastník nehnuteľnosti, je aj\nv skutočnosti jej vlastníkom.\n80. Rovnako sa k hodnovernosti (a záväznosti) údajov týkajúcich sa osoby vlastníka nehnuteľnosti\nzapísanej v katastri nehnuteľností stavia ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, pričom\nveľký senát obchodnoprávneho kolégia nevidí rozumný dôvod, aby sa od nej odklonil.\n80.1. Už v rozsudku z 27. októbra 2000, sp. zn. 2Cdo/67/2000 (publikovanom v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2001\npod R 86/2001) najvyšší\nsúd uviedol, že „rozhodnutie okresného úradu - odboru katastra nehnuteľností, ktorým bol zapísaný\nvklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie je rozhodnutím správneho orgánu o vlastníckom práve,\nktorým by bol súd viazaný v tom zmysle, že by nemohol ako predbežnú riešiť otázku vlastníctva\nnehnuteľností alebo odchýliť sa\npri posúdení otázky, kto je jej vlastníkom, od stavu zaevidovaného\nv katastri nehnuteľností.“\n80.2. Následne v uznesení z 30. novembra 2009, sp. zn. 1MObdoV/11/2009 (publikovanom v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2010 pod č. 13) najvyšší súd\nskonštatoval, že „pokiaľ sa nepreukáže opak, hodnoverným a záväzným údajom katastra nehnuteľností\nje údaj o práve k nehnuteľnostiam. Údaj o vlastníkoch nehnuteľnosti je hodnoverný ale nie záväzný (§\n70 ods. 1 v spojení s § 7 zákona č. 162/1995 Z. z.)“ [viď prvá právna veta citovaného judikátu].\n„V konaní o vylučovacej žalobe podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a\nvyrovnaní, ak správca konkurznej podstaty popiera, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej\ndo konkurznej podstaty napriek zápisu žalobcu ako vlastníka v katastri nehnuteľností, je potrebné na\nzistenie tejto skutočnosti vykonať dokazovanie“ [viď druhá právna veta citovaného judikátu].\n80.3. Vo vzťahu k „materiálnej publicite“ katastra nehnuteľnosti uviedol senát občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu 4 C v rozsudku z 28. novembra 2019,\nsp. zn. 4Cdo/196/2019, že\n„údaje katastra nehnuteľností sú hodnoverné iba dovtedy, pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 katastrálneho\nzákona). Ide o zákonné popretie materiálnej publicity, keď zákon napevno stanoví prednosť existujúcej\nprávnej skutočnosti pred formálnym zápisom v katastri nehnuteľností“ (viď bod 21. odôvodnenia\ncitovaného rozsudku). K predmetnému rozhodnutiu len ako poznámku veľký senát obchodnoprávneho\nkolégia uvádza, že v ňom k materiálnej publicite údajov v katastri nehnuteľnosti a ich hodnovernosti senát\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 C zaujal odlišný názor, než v rozhodnutiach, v ktorých\npripustil nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa, v\nktorých naopak tvrdil, že je potrebné uprednostniť stav potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej\nevidencie, ktorý aproboval príslušný orgán verejnej správy (kataster nehnuteľností), resp. dobrú vieru\nnadobúdateľa v zápis do katastra nehnuteľností (k tomu viď 4Cdo/142/2019 a 4Cdo/28/2020).\n80.4. V uznesení z 12. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 202/2011 ústavný súd dospel k záveru, že „nemá dôvod\npochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu spočívajúceho v tom, že krajský súd v rámci\nkonania o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty bol oprávnený posúdiť otázku vlastníckeho\npráva k týmto nehnuteľnostiam ako otázku predbežnú, pričom nebol viazaný zápisom vlastníckeho práva\nv katastri nehnuteľností v prospech sťažovateľa.“\n80.5. Aj v náleze z 19. januára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016 (v bode 47. jeho odôvodnenia) ústavný\nsúd výslovne skonštatoval, že „materiálna publicita údajov katastra podľa ustanovenia § 70 ods. 1\nkatastrálneho zákona je de lega lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade\n\nnepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný\nnadobúdateľ uzrozumený.“\n81. Predmetný právny názor je zastávaný aj odbornou právnickou literatúrou, v zmysle ktorej „súd\nv civilnom sporovom konaní nie je viazaný zápisom vlastníctva v katastri nehnuteľností a existenciu\nvlastníctva môže posúdiť odlišne, a to vrátane posudzovania predbežnej otázky. Na druhej strane súd v\ncivilnom sporovom konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy,\nna základe ktorých malo byť nadobudnuté vlastníctvo. Výnimku v tomto smere predstavuje rozhodnutie\norgánu katastra o povolení vkladu, na ktoré ako keby sa neprihliadalo, keďže vklad sa chápe ako súčasť\nvlastníctva zapísaného v katastri nehnuteľností. V civilnom sporovom konaní ďalej súd môže v rámci\npredbežnej otázky skúmať, či rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je ničotné (nulitné). Rovnako\nmôže skúmať, či pri rozhodnutí orgánu verejnej správy, ktorým malo dôjsť k prechodu vlastníctva, bol\npôvodný vlastník skutočným vlastníkom veci“ (k tomu viď aj FEČÍK, M. In: ŠTEVČEK, M., DULAK, A.,\nBAJANKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník. Komentár.\n2. vydanie. C. H. BECK: Praha, 2019, s. 961).\n82. Aj z uvedeného je podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia zrejmé, že dobrá\nviera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja v katastri nehnuteľností o jej\n(predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke\nprávo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v\nskutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z\ndôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny\núkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k\nnehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci\nkonajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom závere, že absolútne neplatný\nprávny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté\no vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.\n82.1. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností príslušným okresným úradom (jeho\nkatastrálnym odborom) nie je možné podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia chápať ako\nrozhodnutie správneho orgánu, ktorým by malo byť s definitívnou platnosťou rozhodnuté o vlastníckom\npráve určitej osoby k nehnuteľnostiam, ale predstavuje podmienku nevyhnutnú pre nadobudnutie\nvlastníckeho práva na základe zmluvy podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aby\nvšak došlo de iure k zmene v osobe vlastníka prevádzaných nehnuteľností a nie len k zmene faktického\nstavu (t. j. stavu zapísanému v katastri nehnuteľností), musia byť splnené aj ďalšie podmienky, ktoré\nsú uvedené vyššie, a to existencia platnej zmluvy a zároveň existencia vlastníckeho práva na strane\nprevodcu. Ak čo i len jedna z uvedených podmienok splnená nie je, nemôže dôjsť k nadobudnutiu\nvlastníckeho práva na strane nadobúdateľa, a to ani v situácii, ak bolo vyhovené návrhu na vklad\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam príslušným okresným úradom.\n82.2. Dobrá viera nadobúdateľa v správnosť zápisov v katastri nehnuteľností je limitovaná právnou\núpravou katastra. Absenciu vlastníckeho práva na strane prevodcu (okrem zákonom predpísaných\nvýnimiek) vzhľadom na uvedené nie je možné zhojiť ani odkazom\nna princíp právnej\nistoty argumentujúc správnosťou aktov štátu, a preto nie je možné dospieť k záveru, že by mala byť\npriznaná ochrana „vlastníckemu“ právu nadobúdateľa, hoci konajúcemu v dobrej viere. Pokiaľ ide o\nprincíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu\nprincípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, považuje veľký senát obchodnoprávneho kolégia\nza nevyhnutné zdôrazniť, že „predmetná zásada, vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté,\na teda, že niekto sa stal jeho subjektom, a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným\nodpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci\nprevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady, a teda aj princípu právnej istoty je,\nže nadobúdateľ vec nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka“\n(k tomu viď aj\nuznesenie najvyššieho súdu z 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011). Je tak zrejmé, že ak „nadobúdateľ\nnehnuteľností“ mal nadobudnúť vec od osoby, ktorá v skutočnosti nebola jej vlastníkom, toto vlastnícke\nprávo v skutočnosti nikdy nenadobudol, a preto sa nemôže dovolávať ochrany práva nadobudnutého\nv dobrej viere.\n82.3. Dobrá viera nadobúdateľa má právny význam len vtedy, ak to uvádza zákon\n(k tomu\nviď rozhodnutia citované v bode 49. odôvodnenia vyššie, rovnako aj rozsudok najvyššieho súdu z 20.\nmarca 2008, sp. zn. 5Cdo/45/2007). Uvedené znamená, že v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho\npráva je dobrá viera nadobúdateľa významná v prípade vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka,\n\nv prípade nadobudnutia veci z dedičstva od dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené podľa § 486\nObčianskeho zákonníka, v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva od predávajúceho podľa § 446\nObchodného zákonníka (len v prípade hnuteľných vecí), v prípade dobromyseľného nadobudnutia veci\nv konkurze\npodľa § 93 ods. 3 ZKR, v prípade nadobudnutia cenného papiera podľa § 19 ods. 3\nzákona o cenných papieroch a v prípade nadobudnutia veci v exekúcii podľa § 61 Exekučného poriadku\nv znení účinnom do 31. marca 2017, resp. v prípade vydraženia nehnuteľnosti v exekúcii, ak do začatia\ndražby nebolo preukázané právo inej osoby nepripúšťajúce dražbu podľa § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení\ns § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom\nod 1. apríla 2017. V iných prípadoch má\ndobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129\nods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom\nveci s poukazom na zásadu nemo plus iuris - nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci.\n83. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia sa tak stotožňuje s právnym názorom prezentovaným\nv judikatúre najvyššieho súdu, podľa ktorého v prípade absolútne neplatného právneho úkonu\nnedochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a k zmene v osobe vlastníka, a to ani v\nprípade, ak bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Osoba, ktorá bola\nako vlastník nehnuteľností zapísaná v katastri nehnuteľností, hoci ich vlastníkom nebola pre neplatnosť\nprávneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemôže tieto nehnuteľnosti platne\npreviesť na ďalší subjekt - hoci konajúci v dobrej viere v správnosť zápisu v katastri nehnuteľností - s\npoukazom na zásadu, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má. Preto sa\nveľký senát obchodnoprávneho kolégia prikláňa k tej časti judikatúry najvyššieho súdu - ktorá v prípade\nprvého absolútne neplatného právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zotrváva\npri ďalších prevodoch nehnuteľností na zásade nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse\nhabet - prezentovanej uznesením z 27. januára 2016,\nsp. zn. 1Cdo/146/2012,\nrozsudkami z 30. marca 2011, sp. zn. 3Cdo/144/2010 a z 26. januára 2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016 a\nuznesením z 29. apríla 2014, sp. zn. 5MCdo/12/2011.\n83.1. Naopak veľký senát obchodnoprávneho kolégia nesúhlasí s menšinovými právnymi názormi\nvyskytujúcimi sa v judikatúre najvyššieho súdu, ktoré v prípade absencie vlastníckeho práva na strane\nprevodcu (z dôvodu neplatnosti predchádzajúceho právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k prevodu\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti) pripúšťali ochranu nadobúdateľa s poukazom na jeho dobrú vieru,\nže osobe zapísanej v katastri nehnuteľnosti svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bez definície\nlimitov, v ktorých by prichádzalo\ndo úvahy prelomenie princípu ochrany pôvodného vlastníka\n(uznesenie z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011); resp. ktoré pripúšťali nadobudnutie vecného\npráva k nehnuteľnostiam osobou konajúcou v dobrej viere v správnosť údajov zapísaných v katastri\nnehnuteľnosti, aj keď osoba v katastri zapísaná nebola v skutočnosti nositeľom prevádzaného vecného\npráva (uznesenia z 27. júna 2019, sp. zn. 4Cdo/102/2017 a z 29. januára 2020, sp. zn. 4Cdo95/2019 a\nrozsudky z 29. apríla 2020, sp. zn. 4Cdo/142/2019 a z 21. októbra 2020, sp. zn. 4Cdo/28/2020).\n83.2. Pri predmetnom konštatovaní veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že právna\núprava de lege lata neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva\nod\nnevlastníka vo všeobecnosti, ale len v prípade taxatívne upravených výnimiek. Vyvodenie ochrany\ndobromyseľného nadobúdateľa zo strany súdu rozhodujúceho v civilnom sporovom konaní pritom nie je\nmožné ani s poukazom na materiálnu publicitu katastra nehnuteľností, keďže katastrálny zákon priamo\npripúšťa spochybnenie hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností preukázaním opaku,\nčo znamená, že osoba, ktorá je ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností, v skutočnosti vlastníkom\nevidovaných nehnuteľností nie je, ak sa preukáže, že skutočným vlastníkom nehnuteľností je niekto iný.\nPreto táto osoba zapísaná ako „vlastník“ ani nedisponuje oprávnením s týmito nehnuteľnosťami ďalej\nnakladať.\n84. Vzhľadom na vyššie uvedené veľký senát obchodnoprávneho kolégia uzatvára, že:\nI. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to\nani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.\nII. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť\nna iného viac\npráv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho\núkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.\nIII. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na\nnadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie\nvlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch\n\nprávna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru\nnadobúdateľa neumožňuje.\nIV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych\na iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra,\nnezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri\nnehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.\n85. Vyslovené právne závery o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s\npoukazom na dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľností - ak nejde o niektorú z výnimiek predpokladaných\nzákonom - majú vplyv na posúdenie poslednej otázky predloženej senátom obchodnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu 4 O, a to či je skúmanie dobrej viery nadobúdateľa skutkovou otázkou, alebo či ide\no právnu otázku.\nK otázke, či skúmanie dobrej viery nadobúdateľa predstavuje skutkovú otázku, alebo či ide o právnu\notázku\n86. Posúdenie predmetnej otázky predloženej senátom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4\nO by bolo v rozhodovanom spore významné v situácii, ak by prichádzalo\ndo úvahy prelomenie\nzásady nemo plus iuris v prospech dobromyseľného nadobúdateľa aj v iných, než v zákonom výslovne\nupravených prípadoch.\n86.1. Vzhľadom k prijatému právnemu záveru, v zmysle ktorého okrem zákonnom predpokladaných\nprípadov nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka, a to ani v situácii, keď nadobúdateľ\nveci koná v dobrej viere, že ju nadobúda od vlastníka (t. j. že v takomto prípade ostáva naďalej v\nplatnosti zásada nemo plus iuris) [viď bod 84. odôvodnenia vyššie], veľký senát obchodnoprávneho\nkolégia konštatuje, že riešenie predmetnej otázky nemá význam pre rozhodnutie v predmetnom spore (a\npre rozhodnutie o dovolaní žalovaného), a jej zodpovedanie by tak malo výlučne akademický charakter.\nK tomu veľký senát obchodnoprávneho kolégia pre lepšie odôvodnenie uvádza, že posudzovanie, či\nnadobúdateľ konal v dobrej viere (resp. kedy možno uvažovať o dobrej viere nadobúdateľa), by bolo\nrelevantné len vtedy, ak by prichádzalo do úvahy prelomenie zásady nemo plus iuris a bolo by možné\naj nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka.\n86.2. Pritom veľký senát obchodnoprávneho kolégia vychádza z toho, že ak dovolací súd neskúma\nprávne otázky, ktoré nie sú významné pre rozhodovaný spor [k tomu v podrobnostiach viď aj uznesenia\nnajvyššieho súdu zo 16. augusta 2018,\nsp. zn. 3Obdo/28/2018\n(bod 8. odôvodnenia); z 20. novembra 2018, sp. zn. 3Obdo/64/2018 (bod 8. odôvodenia); z 27. augusta\n2019, sp. zn. 4Obdo/73/2018 (bod 19. odôvodnenia)\na z 25. februára 2021, sp. zn.\n5Obdo/61/2020 (bod 20. odôvodnenia)], ani veľký senát nie je povinný zodpovedať tie otázky, ktoré síce\npovažoval predkladajúci trojčlenný senát\nza podstatné (a s posudzovaním ktorých\ninými senátmi najvyššieho súdu sa nestotožnil), avšak vzhľadom na posúdenie veci veľkým senátom\nneboli pre rozhodnutie o dovolaní podstatné. O takýto prípad ide v rámci posúdenia otázky, či skúmanie\ndobrej viery nadobúdateľa predstavuje právnu (alebo skutkovú) otázku.\nAplikácia záverov veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia na rozhodovaný spor\n87. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zároveň uvádza, že jeho úlohou je nielen zodpovedať na\nprávne otázky predložené mu trojčlenným senátom (v danom prípade senátom obchodnoprávneho\nkolégia 4 O), ktoré sú významné pre posúdenie rozhodovaného sporu, ale aj rozhodnúť o samotnom\ndovolaní žalovaného.\n87.1. Uvedenému konštatovaniu zodpovedá aj rozhodovacia prax veľkých senátov občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu, resp. obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (k tomu viď aj\n1VCdo/1/2017, 1VCdo/2/2017, 1VCdo/2/2019, 1VCdo/6/2019 a 1VObdo/1/2020), pričom odlišný postup\n- t. j. zodpovedanie na predloženú právnu otázku s vrátením veci trojčlennému senátu na rozhodnutie o\ndovolaní - bol zvolený len raz veľkým senátom občianskoprávneho kolégia v uznesení z 21. marca 2018,\nsp. zn. 1VCdo/1/2018, ktoré však ostalo osamotené. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v\nCivilnom sporovom poriadku pritom ani neumožňuje príslušnému veľkému senátu vo svojom rozhodnutí\nlen vyriešiť trojčlenným senátom predloženú právnu otázku s tým, že o dovolaní následne rozhodne\ntrojčlenný dovolací senát najvyššieho súdu.\n88. S poukazom na vyslovené právne závery veľký senát obchodnoprávneho kolégia konštatuje, že\nodvolací súd (a aj súd prvej inštancie) vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalobca\n\nnadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktorých vylúčenia z konkurznej podstaty sa žalobou\ndomáha, s poukazom na jeho dobrú vieru.\n89. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že súdy nižšej inštancie v štádiu konania\npred vydaním nálezu ústavného súdu zo 16. marca 2016,\nsp.\nzn. I. ÚS 549/2015 v rozsudku okresného súdu z 9. novembra 2012, č. k. 31Cbi/2/2008-430, resp.\nv rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2013 č. k. 21CoKR/3/2013-637, dospeli k záveru, že Fond\nnárodného majetku nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam pre absolútne neplatnú\nprvotnú zmluvu o prevode vlastníctva (resp.\npre absenciu nadobúdacieho titulu\nk ním), a tento nedostatok vzhľadom na derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nemôže\nbyť zhojený ani následným prevodom na ďalšieho „domnelého vlastníka“ s poukazom na zásadu „nikto\nnemôže na iného previesť viac práva, ako má sám“. Z tohto dôvodu konajúce súdy vyslovili, že žalobca\nsa nestal vlastníkom nehnuteľností, ktorých vylúčenia sa domáhal.\n89.1. V konaní po vydaní nálezu sa už konajúce súdy (nanovo) otázkou platnosti prvotného\nnadobúdacieho titulu nezaoberali, či už odvolací súd v uznesení z 31. mája 2016,\nč.\nk. 21CoKR/14/2016-714, súd prvej inštancie v rozsudku z 21. apríla 2017,\nč.\nk. 36Cbi/13/2016-796, alebo odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku z 26. apríla 2018, č.\nk. 31CoKR/7/2017-843. Súdy nižšej inštancie sa pri svojom rozhodovaní obmedzili iba na závery\nústavného súdu o možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s poukazom výlučne\nna dobrú vieru nadobúdateľa, že nehnuteľnosti nadobúda od vlastníka ako osoby, v prospech ktorej\nsvedčí zápis v katastri nehnuteľností, avšak bez toho, aby sa vecou zaoberali z vyššie uvedených\nhľadísk, ktoré považuje veľký senát obchodnoprávneho kolégia za určujúce. Ich záver, že žalobca\nnadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam s poukazom na jeho dobrú vieru pri uzatváraní\nkúpnej zmluvy s JUDr. Dedákom, správcom konkurznej podstaty úpadcu FARMATEX, s. r. o., je vecne\nnesprávny, lebo pripúšťa nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka nadobúdateľom konajúcim v\ndobrej viere aj\nv iných prípadoch, ako to zákon dovoľuje.\n90. Ako už veľký senát obchodnoprávneho kolégia skonštatoval vyššie, prelomenie zásady nemo plus\niuris a prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka je možné len v zákonom výslovne\nupravených prípadoch. Situácia, o akú ide v rozhodovanom spore, však pod žiadnu zo zákonom\nupravených výnimiek zo zásady nemo plus iuris nespadá, a preto neprichádzalo do úvahy nadobudnutie\nvlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam\n(od nevlastníka) s poukazom na dobrú\nvieru žalobcu.\n90.1. Preto veľký senát obchodnoprávneho kolégia konštatuje, že pokiaľ súdy nižšej inštancie\ndospeli k opačnému právnemu záveru spočívajúcom v prelomení zásady nemo plus iuris ad alium\ntransferre potest quam ipse habet vo všeobecnosti umožňujúcim nadobudnutie vlastníckeho práva k\nnehnuteľnostiam od nevlastníka s odkazom na dobrú vieru žalobcu (ako nadobúdateľa), vec nesprávne\nprávne posúdili.\n91. Zároveň pozornosti veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia neušlo, že sa konajúce súdy s\npoukazom na pokyn ústavného súdu, v jeho náleze zo 16. marca 2016,\nsp.\nzn. I. ÚS 549/2015, sústredili výlučne na skúmanie dobrej viery žalobcu, ktorá však v rozhodovanom\nspore vzhľadom na veľkým senátom obchodnoprávneho kolégia prijaté právne závery nemala žiadny\nprávny význam. Právna úprava de lege lata v zásade (teda okrem zákonom výslovne upravených\nvýnimiek) neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva len s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa\n(t. j. samotná dobrá viera nemá právotvorný účinok).\n91.1. Naopak prejudiciálna otázka kľúčová pre posúdenie daného sporu, a to či v skutočnosti bol pôvodný\nprevodný právny úkon absolútne neplatný (a teda či mohlo dôjsť postupným radom právnych úkonov k\nprevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na žalobcu), hoci táto skutočnosť bola dôvodom\npre konštatovanie porušenia práva žalobcu\nna súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a\njeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru ústavným súdom (viď bod 12.\nodôvodenia nálezu ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015), nebola zodpovedaná.\n92. Pokiaľ ide o druhú právnu otázku nastolenú dovolateľom, a to otázku prísneho skúmania dobrej viery\nžalobcu, pri vyriešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, konkrétne od uznesenia najvyššieho súdu z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011, veľký\nsenát obchodnoprávneho kolégia uvádza, že posudzovanie predmetnej právnej otázky v dovolacom\nkonaní by bolo vzhľadom na už vyššie vyslovené právne závery nadbytočné. Otázka prísneho skúmania\n\ndobrej viery by mala pre rozhodnutie posudzovaného sporu význam jedine v situácii, kedy by bolo\nmožné prelomenie zásady nemo plus iuris vzhľadom na dobrú vieru nadobúdateľa veci nadobudnutej od\nnevlastníka, čo však podľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia v rozhodovanom spore\nneprichádza\ndo úvahy, keďže sa nejedná o žiadnu zo zákonných výnimiek umožňujúcich\nprelomenie predmetnej právnej zásady.\n92.1. Len ako poznámku k uzneseniu najvyššieho súdu z 27. februára 2013,\nsp.\nzn. 6Cdo/71/2011 dáva veľký senát obchodnoprávneho kolégia do pozornosti závery ústavného súdu\nvyslovené v jeho náleze z 19. januára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016, v zmysle ktorých nie je možné\npovažovať uvedené uznesenie (v časti týkajúcej sa dobrej viery nadobúdateľov nehnuteľností) za\nprecedentnú súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pretože ono samo nedefinuje\nskutkové limity, v ktorých je potrebné prelomiť princíp ochrany pôvodného vlastníka s tým, že vyznieva\nakademicky a nespĺňa požiadavky na to, aby ho bolo možné všeobecne akceptovať ako ratio decidendi,\nteda právny názor zovšeobecňujúcej povahy použiteľný za konkrétnych skutkových okolností, s ktorými\nby všeobecné súdy mohli porovnať skutkový stav zistený v inej (porovnateľnej) veci (viď bod 43.1.\nodôvodnenia predmetného nálezu).\n93. Vzhľadom na to, že dovolateľ dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom\nvo vyriešení právnej otázky prelomenia zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse\nhabet, týkajúcej sa nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka s\npoukazom na dobrú vieru nadobúdateľa, ktorá bola dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a ktorá\nbola vyriešená predmetným rozhodnutím veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (viď právne závery\nvyslovené v bode 84. odôvodnenia vyššie), veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nrozhodujúci ako dovolací súd (§ 35 C. s. p.) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1\nC. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 450 C. s. p.).\n94. Odvolací súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto\nuznesení (§ 455 C. s. p.).\n95. Pri svojom rozhodovaní je odvolací súd okrem rešpektovania právneho názoru vysloveného veľkým\nsenátom obchodnoprávneho kolégia v predmetnom uznesení s poukazom na znenie ustanovenia § 134\nzákona o ústavnom súde zároveň povinný zohľadniť a rešpektovať závery ústavného súdu vyslovené\nv jeho náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 v bode 12. jeho odôvodnenia, pre ktoré\nskonštatoval porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa článku\n6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom krajského\nsúdu z 29. októbra 2013, č. k. 21CoKR/3/2013-637, na ktoré sa vzťahuje kasačná záväznosť, a to aj\nv nadväznosti na skutočnosť, že štátny podnik (t. j. aj úpadca - Trnavské automobilové závody, štátny\npodnik v konkurze) môže mať len právo hospodárenia k veciam vo vlastníctve štátu (obdobne k tomu\nviď aj rozsudok z 27. marca 2003, sp. zn. MCdo/36/2000).\n96. Právne názory vyjadrené veľkým senátom obchodnoprávneho kolégia v tomto uznesení uvedené\nv bodoch 38., 45. a 84. odôvodnenia sú pre senáty najvyššieho súdu záväzné\n(§ 48 ods.\n3 prvá veta C. s. p.).\n97. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd znova aj o trovách pôvodného konania (prvoinštančného\naj odvolacieho konania), ako aj o trovách dovolacieho konania\n(§ 453 ods. 3 C. s. p.).\n98. Toto rozhodnutie prijal veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky pomerom hlasov 6 : 1.\n98.1. K rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko členka veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia JUDr.\nJana Hullová (podľa § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.\n\nOdlišné stanovisko JUDr. Jany Hullovej k rozhodnutiu veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020.\nNesúhlasím s názorom väčšiny veľkého senátu, že v predmetnej dovolacej veci sú splnené podmienky\nna jej postúpenie veľkému senátu v zmysle ustanovenia\n§ 48 ods. 1\nCivilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“) z nasledovných dôvodov:\nUznesením z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018 (ďalej aj „uznesenie o postúpení veci“)\ntrojčlenný dovolací senát obchodnoprávneho kolégia 4 O postúpil predmetnú dovolaciu vec na\nrozhodnutie veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia na riešenie právnych otázok hmotnoprávnych,\nvyplývajúcich z dovolania a právnych otázok procesnoprávnych, nevyplývajúcich z dovolania a priamo\nnesúvisiacich s dovolaním.\nDovolací senát 4 O nastolil a formuloval dve procesné otázky:\nOtázka č. 1 je formulovaná na strane 21 uznesenia o postúpení veci nasledovne: „Posúdenie otázky\nprípustnosti podaného dovolania, pri vymedzení prípustnosti dovolania podľa nesprávneho písmena\nustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p. trojčlenným senátom 4 O obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu“.\nNa strane 27 v bode 21.7. uznesenia o postúpení veci senát 4 O uvádza, že „ je povinný predložiť vec\nveľkému senátu s otázkou týkajúcou sa správnosti dovolacieho dôvodu v prípadoch, kedy dovolateľ určí\njudikatúru, no z akéhokoľvek dôvodu opomenie uviesť aj odlišnú judikatúru (či už neúmyselne - keď\no nej nemá vedomosť, alebo úmyselne - aby si privodil domnele priaznivejšiu pozíciu pri posudzovaní\nprípustnosti dovolania) a tým pádom nesprávne uvedie, či svoje dovolanie stavia na § 421 ods. 1 písm.\na/ alebo písm. c/ C.s.p. a to za súčasného vymedzenia dovolacieho dôvodu a právnej otázky v zmysle\nustanovenia\n§ 432 C.s.p.“\nAko vyplýva z obsahu uznesenia o postúpení veci (strany 21 - 28) procesná otázka, resp. otázky sú\nformulované vo vzťahu k uzneseniu dovolacieho súdu z 24. októbra 2019,\nsp. zn.\n1Obdo/44/2018, z ktorého vyplýva, že dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu podľa\n§ 447\npísm. f/ C.s.p., hoci skonštatoval, že obsahuje zákonné vymedzenie dovolacieho dôvodu a vychádzajúc\nz obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 v spojení s § 438 ods. 1 C.s.p.) je zrejmá otázka, ktorá má byť\npredmetom dovolacieho prieskumu a posúdením ktorej došlo podľa názoru žalobcu k odklonu od\nustálenej rozhodovacej praxe. Na druhej strane senát 4 O poukázal na odlišné rozhodnutia z 19.\nseptembra 2019, sp. zn. 3Cdo/102/2018, z 13. júna 2019, sp. zn. 3Obdo/49/2018 a z 22. októbra 2019,\nsp. zn. 3Obdo/65/2019. Na strane 24 v bode 20.5. uznesenia o postúpení veci senát 4 O konštatuje\nrozdielnosť názorov jednotlivých senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“\nalebo „Najvyšší súd SR“) na posudzovanie otázky prípustnosti dovolania pri nesprávnom vymedzení\ndovolacieho dôvodu podľa konkrétneho písmena ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p.\nV uznesení veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (ďalej aj „veľký senát“)\nz 27. apríla\n2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020 je otázka č. 1 formulovaná nasledovne: „Či je dovolací súd pri posudzovaní\nprípustnosti dovolania viazaný konkrétnym písmenom a/, alebo b/, alebo c/ ustanovenia § 421 ods. 1\nC.s.p. (nesprávne) uvedeným dovolateľom“.\nPodľa môjho názoru trojčlenný dovolací senát, ale aj veľký senát je pri rozhodovaní viazaný obsahom\npodaného dovolania a právnymi otázkami, ktoré v ňom nastolil a formuloval dovolateľ a nemôže sám\nnastoliť a formulovať ďalšie otázky (hoci aj procesné), ktoré dovolateľ vo svojom dovolaní nevymedzil.\nRovnako potom nemôže posudzovať iné rozhodnutia vo väzbe na ním vymedzenú právnu otázku, resp.\notázky, ktoré s dovolaním a právnymi otázkami v ňom vymedzenými nesúvisia. Prípustnosť dovolania\nsa vždy vzťahuje na právne otázky, ktorých vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí\nodvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania potom bude - vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu\ndovolacími dôvodmi v zmysle § 440 C.s.p. - závisieť od toho, ako dovolateľ vymedzil, že sa odvolací\nsúd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), prípadne\nprávnu otázku riešenú odvolacím súdom odôvodní s ohľadom na to, že dosiaľ dovolací súd takúto otázku\n\nvo svojej rozhodovacej praxi neriešil (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), prípadne poukáže na rozdielne\nrozhodnutia dovolacieho súdu k riešenej právnej otázke (§ 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.). Dovolanie\nprípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom posúdení\nveci a dovolací dôvod musí dovolateľ vymedziť tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne a zároveň, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací súd je viazaný\nvymedzením dôvodu, pre ktorý rozhodnutie odvolacieho súdu považuje dovolateľ za nesprávne (str.\n1381, str. 1409 a str. 1420 Veľkého komentára Civilného sporového poriadku autorov Števček, Ficová,\nBaricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.).\nZ obsahu predmetného dovolania vyplýva, že dovolateľ prípustnosť dovolania výslovne založil (okrem\n§ 420 písm. f/ C.s.p.) na ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ a písm. c/ C.s.p. (ide teda o\nodlišnú situáciu, aká vyplýva z rozhodnutia z 24. októbra 2019,\nsp. zn.\n1Obdo/44/2018). Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ nesúhlasil s právnym posúdením veci\nodvolacím súdom, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v ním nastolených právnych otázkach a\nzároveň poukázal na odlišné riešenie predmetných právnych otázok v iných rozhodnutiach dovolacieho\nsúdu (z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011, z 30. marca 2011, sp. zn. 3Cdo/144/2010, z 21. januára\n2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016, z 18. decembra 2012, sp. zn. 2MCdo/20/2011), z čoho je zrejmé, že\nprípustnosť dovolania založil aj na ustanovení § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. Nastolenie prvej procesnej\notázky na riešenie vo veľkom senáte, ktorá nebola nastolená a formulovaná dovolateľom v dovolaní,\na to vo väzbe na rozhodnutie z 24. októbra 2019, sp. zn. 1Obdo/44/2018 a odlišné rozhodnutia z 19.\nseptembra 2019, sp. zn. 3Cdo/102/2018, z 13. júna 2019, sp. zn. 3Obdo/49/2018 a z 22. októbra 2019,\nsp. zn. 3Obdo/65/2019, nemá opodstatnenie.\nOkrem toho, rozhodnutie z 24. októbra 2019, sp. zn. 1Obdo/44/2018 (a v ňom vyslovený právny\nnázor) je ojedinelé rozhodnutie, ktoré nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,\nale ani rozhodovaciu prax senátu 1 O (dôkazom sú rozhodnutia vydané po 24. októbri 2019 v senáte\n1 O). Rozhodnutie sp. zn. 1Obdo/44/2018 preto nie je a ani nemôže byť „prekážkou“ rozhodovania\nžiadneho dovolacieho senátu. Účelom rozhodovania veľkého senátu nemôže byť rozhodovanie v\nprípade existencie jediného odlišného rozhodnutia (na ktoré nenadväzuje ďalšia rozhodovacia prax\ndovolacieho senátu, resp. dovolacích senátov) za situácie, keď ohľadom relevantnej právnej otázky (v\ntomto prípade procesnej) existuje už iná zhodná ustálená rozhodovacia prax dovolacích senátov. Aj z\ndôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že veľký senát bol zavedený za účelom\nnormatívneho pokrytia prípadov, keď senát NS SR sa mieni odkloniť od konštantnej judikatúrnej línie.\nZa značne extenzívny výklad § 48 ods. 1 C.s.p. preto považujem to, aby trojčlenný dovolací senát\nmal povinnosť postúpiť veľkému senátu na rozhodovanie každý prípad, v ktorom by zistil existenciu\nrozdielnych dovolacích rozhodnutí, pričom jedno z nich by predstavovalo len ojedinelé rozhodnutie, na\nktoré nenadviazala ďalšia rozhodovacia prax dovolacích senátov, nakoľko pri takomto výklade by veľký\nsenát bol „zahltený“ riešením všetkých prípadov rozdielnych rozhodnutí v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/\nC.s.p. Z vyššie uvedených dôvodov nesúhlasím s predložením procesnej otázky č. 1 s poukazom na\nrozhodnutie sp. zn. 1Obdo/44/2018 veľkému senátu.\nOtázka č. 2 je formulovaná na strane 28 uznesenia o postúpení veci a týka sa „možnosti predloženia veci\nveľkému senátu obchodnoprávneho kolégia v prípade konštatovania prípustnosti podaného dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. trojčlenným senátom 4 O obchodnoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu“, vo väzbe na existenciu rozdielnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení právnej otázky,\na to vo vzťahu k uzneseniam veľkého senátu občianskoprávneho kolégia z 28. apríla 2020, sp. zn.\n1VCdo/3/2019 a sp. zn. 1VCdo/4/2019, ktoré rozhodovaciu právomoc veľkého senátu vyložili „zužujúco“\ntak, že „právnou úpravou, ktorá je obsiahnutá v § 48 ods. 1 C.s.p., sa sledoval cieľ pokryť v praxi\nprípady, v ktorých (trojčlenný) senát najvyššieho súdu dospeje k záveru, že „je“ dôvod na zmenu (na\nodklonenie sa od konštantnej línie rozhodovania). Pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k prijatiu\n(publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má\npovinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát najvyššieho súdu, ktorý sa mieni názorovo\nodchýliť (odkloniť) od skoršieho rozhodnutia iného senátu najvyššieho súdu. Ak teda trojčlenný senát\nzistí, že iný senát zaujal v určitej otázke odlišný názor, ktorý vec prejednávajúci senát nezdieľa, má\ndve možnosti: 1/ buď sa stotožní so starším právnym názorom (už ustáleným v praxi na základe\npublikovaného judikátu, stanoviska alebo na základe rozhodnutia veľkého senátu) a svoje rozhodnutie\nzaloží na tomto názore alebo 2/ vec postúpi veľkému senátu“.\n\nOtázka č. 2 sformulovaná v uznesení senátu 4 O o postúpení veci je formulovaná v uznesení veľkého\nsenátu sp. zn. 1VObdo/2/2020 na strane 10 pod bodom 12. nasledovne:\n„Či je trojčlenný senát najvyššieho súdu povinný v prípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe\nnajvyššieho súdu (pri prípustnosti dovolania podľa ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.)\nprikloniť sa k jednému zo skôr vyslovených právnych názorov, alebo je jeho povinnosťou postupom podľa\nustanovenia § 48 ods. 1 C.s.p. postúpiť vec\nna prejednanie veľkému senátu príslušného\nkolégia najvyššieho súdu, ktorý je následne povinný o dovolaní rozhodnúť“. Uvedená procesná otázka\nnebola formulovaná dovolateľom v dovolaní a bola nastolená len postupujúcim senátom 4 O vo väzbe na\nrozhodnutia veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/3/2019 a sp. zn. 1VCdo/4/2019. Riešenie uvedenej procesnej\notázky\nvo veľkom senáte obchodnoprávneho kolégia sa mi tiež javí ako nadbytočné, keďže táto\notázka už bola riešená v predchádzajúcom uznesení veľkého senátu z 25. februára 2021,\nsp.\nzn. 1VObdo/1/2020. V bode 23. odôvodnenia tohto uznesenia veľký senát poukázal\nna závery\nvyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudského práva, konkrétne, že: „Problémom z pohľadu\npráva na konzistentnú judikatúru by v zásade nemali byť prípady, kedy sa v judikatúre súdov (hoci súdov\nnajvyšších, ktorých úlohou je inak judikatúru zjednocovať) vyskytne ojedinelé rozhodnutie, ktoré vybočí\nz ustálenej judikatúry bez toho, aby bolo nasledované“. Uvedené závery sú podľa môjho názoru plne\naplikovateľné aj v prejednávanej veci. Ak by totiž v každom zistenom prípade rozdielnych rozhodnutí\nbola vec predkladaná na rozhodnutie veľkému senátu, išlo by o značne extenzívny výklad, pretože v\ntakomto prípade by každá takáto vec bola (resp. musela by byť) rozhodovaná veľkým senátom. Zo\nzáveru formulovaného v uznesení veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/1/2020 vyplýva, že „ trojčlenný senát\nnajvyššieho súdu má povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu postupom\npodľa § 48 ods. 1 C.s.p. nie len v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru vyjadreného v\nrozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, ale aj v situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje\nrozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu“. Podľa môjho názoru by sa však malo jednať o „ určitú\notázku, o ktorej existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu, avšak ktorá vyplýva z obsahu\ndovolania a bola nastolená a formulovaná dovolateľom, nie dovolacím súdom“.\nZ uznesenia senátu 4 O o postúpení veci veľkému senátu vyplývajú 2 právne otázky nastolené a\nformulované dovolateľom v dovolaní, a to „či je skúmanie dobrej viery nadobúdateľa skutkovou otázkou,\nalebo či ide o otázku právnu“ a otázka „či je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od\nosoby, ktorá v skutočnosti nie je jej vlastníkom, ale o ktorej vlastníckom práve svedčí zápis v katastri\nnehnuteľností, a to len\nna základe dobrej viery nadobúdateľa tejto nehnuteľnosti“. Uvedené\notázky sú vymedzené v uznesení veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/2/2020 ako otázky č. 3 a č. 4.\nPodľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. V\nposudzovanej dovolacej veci sú všeobecné súdy, rozhodujúce v tejto veci, viazané nálezom Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“) zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015\n(podľa § 134 ods. 1 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a\no zmene a doplnení niektorých zákonov). Rovnako to platí aj pre Najvyšší súd Slovenskej republiky\nako súd dovolací. Odvolací súd, súc v konkrétnej veci viazaný záväzným právnym názorom Ústavného\nsúdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, postupoval v intenciách tohto záväzného právneho názoru (pri riešení\npredmetných sporných otázok, ktoré sú predmetom posudzovania dovolacím súdom), teda rozhodnutie\nodvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej mal „voľný manévrovací\npriestor“ na rozhodovanie. Rovnako to platí aj pre dovolací súd (trojčlenný dovolací senát, resp. veľký\nsenát).\nV náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 vydaného v predmetnej veci, uvedený súd\nvyslovil, že je potrebné sa zaoberať otázkou dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva (bod 15.\nodôvodnenia), pričom z bodu 17., poslednej vety odôvodnenia nálezu vyplýva, „...že ak sťažovateľ pri\nnadobudnutí nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľností konal v dobrej viere v konštitutívny akt\nštátu (v tomto prípade dvojnásobný - opatrenie konkurzného súdu a rozhodnutie o povolení vkladu), mal\nby požívať ústavnú ochranu“. Právny záver vyplýva aj z bodu 18. odôvodnenia nálezu, keď ústavný súd\nkonštatuje, že sa domnieva, že toto pravidlo (zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie\nochrany jej vlastníckemu právu) možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území\nSlovenska. V bode 20. odôvodnenia nálezu Ústavný súd SR adresoval Najvyššiemu súdu SR výčitku,\n\nže mohol a mal urobiť korekciu zjavne chybných (najmä nerozumných) právnych záverov nižších súdov\na nepresúvať ich riešenie na Ústavný súd SR (predmetom ústavného prieskumu bol rozsudok Krajského\nsúdu v Trnave z 29. októbra 2013, sp. zn. 21CoKR/3/2013 a uznesenie NS SR ako súdu dovolacieho z\n30. apríla 2014, sp. zn. 4Obdo/24/2014, ktorým dovolací súd dovolanie odmietol).\nVzhľadom na zložitosť problematiky (otázok nastolených dovolateľom v dovolaní), kedy predmetom je\nexcindačná žaloba o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu, pričom\npredaj sporných nehnuteľností bol realizovaný na základe kúpnej zmluvy, uzavretej medzi správcom\nkonkurznej podstaty a žalobcom, so súhlasom konkurzného súdu za podmienok ním určených, za\nexistencie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 a záväzných právnych názorov v ňom\nvyslovených, ako aj existencie rozdielnych rozhodnutí samotného Ústavného súdu SR k uvedenej\nproblematike, som toho názoru, že predmetnú dovolaciu vec by mal rozhodnúť trojčlenný dovolací senát\n4 O.\nV Bratislave 27. apríla 2021\nJUDr. Jana Hullová, v. r.\nčlenka veľkého senátu", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}