{"guid": "3fdac706-d76a-4610-a33c-57c3d4c81cb9:58a8a27f-d12d-4ebb-b323-271414872154", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2019200211.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/60/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/60/2020 z 24. 3. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2021, sp. zn. 9Sžsk/60/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:2019200211.1", "identifikacne_cislo": "2019200211", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "sudca_id": 188, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viera-nevedelova-188", "datum_vydania": "2021-03-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460", "nazov": "Ústava", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-152.odsek-4", "nazov": "§ 152 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-152.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-152"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2a", "nazov": "§ 2a Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-2a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 13 ods. 1 písm. d) Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-30", "nazov": "§ 30 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-30", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-51.odsek-2", "nazov": "§ 51 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-51.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#paragraf-1", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-2", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-152", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-2a", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-13", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-30", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-49", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/58a8a27f-d12d-4ebb-b323-271414872154", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2019200211.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2019200211.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2019200211.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Sžsk/60/2020\n2019200211\n24. 03. 2021\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2021:2019200211.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej\na členiek senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: V. F.,\nnar. XX.XX.XXXX, bytom X. U. Č.. XXX/XX, B., právne zastúpeného: Mgr. Lukáš Radoský, advokát so\nsídlom Školská č. 326/11, Krakovany, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29.\naugusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 39750-2/2019-BA z 30.\napríla 2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 48Sa/12/2019-61\nzo dňa 10. februára 2020, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .\nII. Žalovanej náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 48Sa/12/2019-61 zo dňa 10.02.2020 zamietol správnu žalobu\nproti rozhodnutiu žalovanej č. 39750-2/2019-BA z 30.04.2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“).\n2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne,\npobočka Trnava č. 200-003567-CA04/2019 zo 06.02.2019, podľa ktorého žalobcovi od 08.10.2018\ndo 31.12.2018 zanikol nárok na materské a opätovne mu nárok na materské vznikol od 01.01.2019.\nSociálna poisťovňa, pobočka Trnava v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázala na to, že žalobcovi\nbol ako inému poistencovi priznaný nárok na materské od 03.10.2018, t. j. odo dňa prevzatia dieťaťa\ndo starostlivosti za obdobie, počas ktorého je splnené podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti s\ntým, že táto podmienka je splnená v období, počas ktorého žalobca poskytoval dieťaťu starostlivosť,\nktorú dovtedy dieťaťu poskytovala jeho matka. Správny orgán prvého stupňa poznamenal, že účelom\nmaterského je okrem iného poskytnúť poistencom finančnú kompenzáciu pre prípad straty príjmu v\ndôsledku materstva, resp. starostlivosti o dieťa. Vo vzťahu k podmienke prevzatia dieťaťa do starostlivosti\nuviedol, že táto je splnená iba v prípade, ak otec prevzal od matky starostlivosť o dieťa, ktorú do prevzatia\nzabezpečovala dieťaťu matka. Ďalej správny orgán prvého stupňa uviedol, že žalobca od 08.10.2018 do\n31.12.2018 vykonával zárobkovú činnosť u zamestnávateľa EKOM spol. s r. o., so sídlom Priemyselná\n5031/18, 921 01 Piešťany v takmer nezmenenom časovom rozsahu a s porovnateľným príjmom ako\npred uplatnením nároku na materské. Nárok na materské mu opätovne vznikol od 01.01.2019 z dôvodu,\nže ku dňu 31.12.2018 ukončil pracovný pomer so spoločnosťou EKOM spol. s r. o. Správny orgán\nprvého stupňa záverom zdôraznil, že účelom materského, poskytovaného z nemocenského poistenia\nje zabezpečiť poistencovi príjem, ktorý stratil, resp. k zníženiu ktorého došlo v dôsledku tehotenstva a\nmaterstva - v prípade matky dieťaťa alebo v dôsledku prevzatia starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho\nveku v prípade iného poistenca, napríklad otca dieťaťa, dodajúc, že účel zákona nie je naplnený, pokiaľ\notec dieťaťa prevzal dieťa do starostlivosti len formálne a naďalej vykonáva prácu v rovnakom rozsahu\n\nz hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem ako pred nástupom na rodičovskú\ndovolenku.\n3. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí uviedla, že podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a\nnásledného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu je splnená vtedy, ak otec dieťaťa fakticky (nielen\nformálne) prevezme dieťa do svojej starostlivosti, pričom spravidla ide o situáciu, kedy otec dieťaťa\nprerušuje svoju pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať, vrátane situácie, keď otec dieťaťa aj po\nprevzatí dieťaťa do starostlivosti vykonáva inú pracovnú činnosť, avšak v podstatne menšom rozsahu\nz hľadiska pracovného času ako pracovnú činnosť v pracovnom pomere, z ktorého si uplatnil nárok\nna materské. Zdôraznila, že na splnenie podmienky nároku na materské musí ísť o faktické prevzatie\ndieťaťa do starostlivosti. Pokiaľ otec naďalej vykonáva zárobkovú činnosť, nemožno takúto situáciu\npovažovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca, nakoľko dohoda rodičov o prevzatí dieťaťa do\nstarostlivosti otca je v takomto prípade fiktívna (formálna), a preto nie je otec vykonávajúci naďalej\nzárobkovú činnosť s rovnakým plným pracovným úväzkom považovaný za iného poistenca, ktorý prevzal\ndieťa do starostlivosti.\n4. Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol, že medzi účastníkmi konania nebol sporný „pracovný status“\nžalobcu a skutočnosť, že žalobca počas výkonu práce zabezpečoval starostlivosť o dieťa inou plnoletou\nosobou. Medzi účastníkmi konania bola spornou právna otázka, či žalobca aj napriek uzatvoreniu\nnového pracovného pomeru spĺňal zákonnú podmienku starostlivosti o dieťa, ktorej existencia je\nnevyhnutná pre vznik nároku na materské, tak ako to vyplýva z § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení,\na to napriek skutočnosti, že starostlivosť o dieťa zabezpečoval prostredníctvom inej plnoletej osoby, tak\nako tvrdil a preukázal prehlásením zo dňa 18.12.2018.\n5. Krajský súd vo svojom rozsudku poukázal na účel materského ako dávky poskytovanej z\nnemocenského poistenia, ktorým je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej\ndochádza v dôsledku rôznych životných situácií, pričom zákonodarca v prípade materského predpokladá\nstratu príjmu v súvislosti s prevzatím dieťaťa do starostlivosti. Krajský súd z administratívneho spisu\nzistil, že žalobca v období od 08.10.2018 do 31.12.2018 skutočne odpracoval stanovený pracovný\nčas, rozdiel bol len v tom, že pracoval na jednu zmenu, na rozdiel od výkonu práce do nástupu na\nrodičovskú dovolenku, keď pracoval v trojzmennej prevádzke. Na základe výkazu odpracovaných zmien\nje preukázané, že žalobca pracoval od 06:00 hod. - do 14:30 hod. alebo od 06:30 hod. - 14:30 hod.\nalebo od 07:00 hod. - 15:00 hod., pričom konkrétne napríklad dňa 29.10.2018 pracoval od 07:00 hod.\n- 18:00 hod., v dňoch od 22.10.2018 do 26.10.2018 pracoval v popoludňajšej zmene, rovnako aj v\ndňoch 12.11.2018 a 13.11.2018 a taktiež v dňoch od 03.12.2018 do 07.12.2018. Taktiež je výkazom\npracovných zmien preukázané, že žalobca odpracoval v mesiaci október 2018 spolu 184 hodín, v\nmesiaci november 2018 176 hodín a v mesiaci december 2018 168 hodín. Pre porovnanie v mesiaci\nseptember 2018, t. j. pred nástupom na rodičovskú dovolenku odpracoval žalobca 160 hodín. Ďalej,\nz vyhlásenia žalobcu vyplýva, že žalobca počas výkonu práce nezabezpečoval starostlivosť o syna\nosobne, ale prostredníctvom inej plnoletej fyzickej osoby.\n6. Podľa názoru krajského súdu, zákon o sociálnom poistení, na rozdiel od zákona o rodičovskom\npríspevku, neumožňuje ako podmienku vzniku nároku na materské, aby iný poistenec, v danom prípade\notec dieťaťa, zabezpečoval starostlivosť o dieťa inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou\nosobou. To znamená, že pokiaľ chce otec dieťaťa popri poberaní materského pracovať na základe iného\npracovnoprávneho vzťahu (čo nie je zákonom vylúčené), ako toho, z ktorého poistného vzťahu má nárok\nna materské, musí sa jednať o takú pracovnú činnosť, ktorú je spôsobilý vykonávať popri zabezpečovaní\nstarostlivosti o dieťa. Krajský súd, vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o sociálnom\npoistení, ako aj zo samotného účelu poskytovania materského, ktorým je, ako vyplýva z ustanovenia §\n2 písm. a/ zákona o sociálnom poistení pokrytie straty alebo zníženia príjmu, zastáva názor, že pokiaľ\niný poistenec na účely vzniku nároku na materské prevzal dieťa do starostlivosti, musí túto starostlivosť\nvykonávať osobne.\n7. V konaní bolo na základe samotného tvrdenia žalobcu preukázané, že tento zabezpečoval\nstarostlivosť o dieťa počas výkonu práce inou plnoletou fyzickou osobou (matkou alebo starou matkou\ndieťaťa), pričom mal za to, že týmto výkonom starostlivosti naďalej napĺňal zákonné podmienky pre\ntrvanie nároku na materské. Avšak z administratívneho spisu vyplýva skutočnosť, že žalobca pracoval\nna plný pracovný úväzok prevažne od 06:00 hod. do 14:30 hod., niekedy aj v popoludňajších hodinách\n\nu toho istého zamestnávateľa v maximálne dovolenom týždennom pracovnom čase. Podľa názoru\nkrajského súdu nemôže na účely nároku na materské obstáť argumentácia žalobcu, že si na rozdiel\nod predchádzajúceho pracovného pomeru upravil výkon pracovnej činnosti tak, že ju nevykonával v\ntrojzmennej prevádzke, ale v jednozmennej prevádzke, nakoľko aj počas výkonu práce v jednozmennej\nprevádzke sa o svoje dieťa nestaral.\n8. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozdielny prístup žalovanej po usmernení pobočiek, tak k uvedenému\nkrajský súd uviedol, že žalovaná sa správne odklonila od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe,\npričom v prípade odklonu založeného na revidovaní nesprávnej aplikácie zákona nie je namieste\nodvolávanie sa na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí vrátane rovnosti účastníkov\nkonania.\n9. Krajský súd záverom opakoval, že osobitnou podmienkou na priznanie nároku na materské v zmysle\n§ 49 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 2 písm. d/ zákona o sociálnom poistení je prevzatie dieťaťa do\nstarostlivosti otca, ktorá podmienka sa nemôže považovať za splnenú len formálnym deklarovaním\nv rodičovskej dohode, ale aj skutočným vykonávaním tejto starostlivosti otcom dieťaťa, ktorý je v\ntomto smere nezastupiteľný žiadnou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. V konaní\nvšak bolo preukázané, že žalobca preukázateľne od 08.10.2018 pracoval na plný úväzok na základe\nnovo založeného pracovného pomeru u toho istého zamestnávateľa, pričom, ako sám uviedol, v čase\nvýkonu práce sa o svojho syna nestaral, ale jeho starostlivosť zabezpečil prostredníctvom matky dieťaťa\nalebo starej matky dieťaťa. Týmto konaním preto jednoznačne nebola splnená osobitná podmienka\nnevyhnutná na existenciu nároku na materské (§ 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Preto konajúce\norgány verejnej správy vec správne právne posúdili.\n10. Proti rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“), pretože má\nza to, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru\nsťažovateľa krajský súd nesprávne právne posúdil vec tým, že dospel k nesprávnemu právnemu záveru\nv otázke výkladu pojmu prevzatia starostlivosti o dieťa zo strany otca, ktoré zákon o sociálnom poistení\nstanovuje ako jednu z podmienok vzniku nároku tzv. iného poistenca na materské. Podľa žalobcu takýto\nvýklad zákona je svojvoľný, pretože žiadne ustanovenie zákona nestanovuje, že by starostlivosť o dieťa\nmohla byť vykonávaná tzv. iným poistencom len osobne, resp. že by sa malo jednať o výlučne celodennú\nstarostlivosť. Žalobca konštatuje, že ak by zákonodarca vyžadoval pre splnenie podmienky starostlivosti\no dieťa, aby táto bola výlučne osobná a celodenná, bol by v § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení\npoužil rovnakú formuláciu o osobnej a celodennej starostlivosti tak, ako učinil v § 39 pri určení podmienky\nnároku na ošetrovné. Podľa názoru sťažovateľa normy obsiahnuté v zákone o sociálnom poistení sú\nnormami kogentnými, teda nie je možné akýmkoľvek spôsobom rozširovať a zužovať ich obsah. Na\nzáklade tejto skutočnosti zastáva názor, že krajský súd obsah pojmu starostlivosti o dieťa nezákonne\ndotvára a rozširuje o podmienky nad rámec kogentného normatívneho textu zákona. Má za to, že ak\nsú ustanovenia zákona o sociálnom poistení normami kogentnými, krajský súd bol povinný prihliadať\nvýlučne na to, či bola splnená starostlivosť o dieťa v rozsahu zabezpečenia výživy, hygieny dieťaťa, a\nnie zákonné podmienky rozširovať, dôvodiac zmyslom a účelom zákona.\n11. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu je svojvoľný a arbitrárny, nakoľko krajský súd vo\nsvojej argumentácii pripúšťa, že podmienka starostlivosti o dieťa môže byť pri určitých pracovnoprávnych\nvzťahoch splnená, pričom však z povahy veci je možnosť splnenia podmienky osobnej a celodennej\nstarostlivosti o dieťa aj v prípade takýchto pracovnoprávnych vzťahov vylúčená. Odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu je podľa neho nepresvedčivé, nakoľko neposkytuje logickú odpoveď na otázku, aký\nje rozdiel v starostlivosti o dieťa zo strany otca v prípade, ak pracuje na plný pracovný úväzok alebo\nlen na čiastočný, keďže v jednom aj v druhom prípade vzniká určitý časový priestor, kedy otec priamo\nnevykonáva starostlivosť o dieťa, ale celkom zrejme túto starostlivosť zabezpečuje inou formou. Podľa\nnázoru žalobcu z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, kde je hranica medzi tým, kedy ešte rozsah\npracovného úväzku otca spĺňa podmienku starostlivosti o dieta a kedy už tomu tak nie je.\n12. Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom krajského súdu, na základe ktorého žalovaná sa správne\nodklonila od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe. Má za to, že akceptácia takého tvrdenia\nby viedla k aprobovaniu svojvôle orgánov verejnej moci, vzniku neistoty na strane občanov a\nvzniku neodôvodnených rozdielov pri priznávaní sociálnej dávky. Podľa názoru sťažovateľa existujúca\naplikačná prax orgánov verejnej správy je rozhodujúca pre zachovanie ústavných princípov právnej\n\nistoty, legitímnych očakávaní a napokon aj rovnosti. Odklon žalovanej od predchádzajúcej rozhodovacej\npraxe vo veci priznávania materského otcom bol nezákonný, nakoľko nedošlo k žiadnej zmene zákona o\nsociálnom poistení a pre takýto odklon nebol daný ani iný vážny dôvod. Domnieva sa, že cieľom postupu\nžalovanej bolo najmä obmedziť rozsah poskytovania materského otcom. Je presvedčený, že zmena\nv rozhodovacej praxi žalovanej predstavuje zásah do základných ústavných práv žalobcu, konkrétne\nnamietol porušenie princípov zásady rovnosti a princípu právnej istoty. Odklon od ustálenej rozhodovacej\npraxe musí byť veľmi precízne odôvodnený a nemôže mať za dôsledok vznik akejkoľvek právnej neistoty\nna strane občanov. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca navrhuje, aby kasačný súd zmenil\nrozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovanej zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie.\nEventuálne navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\n13. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že nie je dôvod analogickej aplikácie pri\npojmoch „starostlivosť“ použitom v zákone o sociálnom poistení a „riadna starostlivosť“ definovanom\nv zákone o rodičovskom príspevku. Žalovaná upozorňuje na rozdiel medzi rodičovským príspevkom,\nnárok na ktorý je v zákone o rodičovskom príspevku podmienený zabezpečením riadnej starostlivosti o\ndieta, a materským, nárok na ktoré je v zákone o sociálnom poistení podmienený prevzatím dieťaťa do\nstarostlivosti a starostlivosťou o toto dieťa.\n14. Podľa názoru žalovanej, na účely nároku na materské je nevyhnutné, aby starostlivosť dieťaťu\nposkytovala osoba, ktorá ho do svojej starostlivosti prevzala. Práve z tohto dôvodu při posudzovaní\nnároku na materské nepostačuje len samotné uzatvorenie dohody rodičov dieťaťa o jeho prevzatí\notcom. Táto podmienka musí byť splnená počas celého obdobia priznaného nároku na materské.\nÚmyslom zákonodarcu bolo odškodňovať iba skutočné, nie formálne prevzatie starostlivosti o dieťa a s\ntým spojené skutočné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo osobou, uplatňujúcou si z dôvodu jej\nposkytovania s tým spojený nárok na materské. Preto odporuje zmyslu zákona, aby bolo poskytnuté\nmaterské počas materskej dovolenky, resp. rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa, ak otec, ktorý\ndeklaruje prevzatie dieťaťa do starostlivosti, začne vykonávať závislú činnosť v podstate za tých istých\npodmienok, ktoré vylučujú, aby mohol poskytovať starostlivosť dieťaťu, čo je prípad sťažovateľa. Na\nzáklade horeuvedených skutočností, ako aj na základe konštantnej rozhodovacej praxe krajských súdov,\nžalovaná navrhuje, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok správneho súdu, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 455\nSSP), pričom zistil, že kasačnej sťažnosti nie je možné priznať úspěch, a preto ju podľa § 461 SSP\nzamietol z nasledovných dôvodov:\n16. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Slovenská republika\nje zvrchovaný, demokratický a právny štát.\n17. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n18. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n19. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného\nrozhodnutia (13.05.2019) sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie\npre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku\ndočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.\n20. Podľa § 13 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona z nemocenského poistenia sa za podmienok\nustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské.\n21. Podľa § 30 citovaného zákona zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak:\na) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského\npoistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a\n\nb) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý\nsa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie\nnemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1.\n22. Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý\nsa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28\ntýždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej\nstarostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec,\nktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské\n37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia\ntroch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol\nnemocensky poistený najmenej 270 dní.\n23. Podľa § 49 ods. 2 písm. d/ citovaného zákona iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je\notec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka\nnepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.\n24. Podľa § 51 ods. 2 citovaného zákona ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je\njeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a\nopätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec\nprestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské.\n25. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľ podal žiadosť o materské dňa 12.10.2018\ns tým, že pred poskytnutím rodičovskej dovolenky naposledy pracoval u zamestnávateľa EKOM, s. r.\no. do 02.10.2018 a rodičovská dovolenka mu bola jeho zamestnávateľom poskytnutá od 03.10.2018.\nRozhodnutím č. 200-029498-CA04/2018 zo dňa 19.11.2018 bol sťažovateľovi priznaný nárok na\nmaterské od 03.10.2018, avšak následne Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava zistila zo svojho\ninformačného systému, že od 08.10.2018 začal vykonávať zárobkovú činnosť. Sťažovateľ v období\nod 08.10.2018 do 31.12.2018, v ktorom požiadal o dávku materského, vykonával pracovnú činnosť\nna plný pracovný úväzok u rovnakého zamestnávateľa EKOM, s. r. o., so sídlom v Piešťanoch, jako\ntomu bolo v jeho predchádzajúcom pracovnom pomere. Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 08.10.2018\nvykonával prácu na pracovnej pozícii dispečer výroby lisovňa, s týždenným pracovným časom 40 hodín\na podľa potvrdenia zamestnávateľa so mzdou 800,- EUR mesačne a osobným ohodnotením 180,EUR. Podľa tvrdenia sťažovateľa v čase výkonu jeho práce sa o maloletého F. F., nar. XX.XX.XXXX\nstarala matka maloletého dieťaťa B. F., ktorá žije so sťažovateľom v spoločnej domácnosti, alebo jeho\nmatka Q. F.. Keďže prestal poskytovať dieťaťu starostlivosť, bol žalovanou podaním zo dňa 19.11.2018\noboznámený s tým, že uvedené je dôvodom pre zánik nároku na materské. Následne podaním zo\ndňa 04.01.2019 sťažovateľ oznámil pobočke Trnava, že ukončil pracovný pomer ku dňu 31.12.2018\na požiadal o obnovenie vyplácania materského z dôvodu opätovného vzniku nároku na materské od\n01.01.2019.\n26. Materské je nemocenskou dávkou, ktoré sa za podmienok ustanovených zákonom o sociálnom\npoistení poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, ktorá\nnahrádza mzdu alebo plat počas materskej dovolenky, resp. rodičovskej dovolenky v prípade otca\ndieťaťa. Nemocenská dávka plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, resp. u iného\npoistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu\nzo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ citovaného zákona). Účelom materského je teda\npreklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku materstva alebo prevzatia dieťaťa do starostlivosti poistenci\nnemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej\nčinnosti.\n27. V danom prípade zostala spornou otázka, či žalobca splnil podmienku prevzatia dieťaťa do\nstarostlivosti v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktorá je predpokladom pre\npriznanie materského z nemocenského poistenia.\n28. Ohľadom právneho posúdenia sťažovateľ uvádza, že nesúhlasí s interpretáciou podmienky prevzatia\ndieťaťa do starostlivosti, ktorá je podľa neho splnená aj v prípade, ak sa o dieťa stará iná fyzická osoba.\nKasačný súd s touto interpretáciou sťažovateľa nesúhlasí. Zmyslom materskej dávky je kompenzácia za\n\nstratu príjmu počas starostlivosti o dieťa. Predpokladom je teda skutočná starostlivosť o dieťa a zníženie\npríjmu ako jej dôsledok.\n29. Iba formálne prevzatie dieťaťa otcom v zmysle uzatvorenej dohody rodičov, bez reálneho naplnenia\njej obsahu, nezodpovedá účelu materskej dávky. Napriek tomu, že pojem starostlivosť nie je v zákone\no sociálnom poistení definovaná, nemožno vychádzať z pojmu riadna starostlivosť v zmysle zákona o\nrodičovskom príspevku, a to z dôvodu, že rodičovský príspevok je dávka iného charakteru. Rodičovský\npríspevok je štátnou sociálnou dávkou upravenou v osobitnom zákone, ktorou štát prispieva všetkým\nrodičom v rovnakej sume bez ohľadu na výšku dosiahnutého príjmu. Naproti tomu účelom materského\nnie je zvýšiť príjem rodiny, ale kompenzovať výpadok príjmu jedného z rodičov v dôsledku starostlivosti\no dieťa.\n30. Skutočnosť, že zákonodarca predpokladal skutočnú starostlivosť o dieťa, vyplýva aj z ustanovenia\n§ 51 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, ktorý viaže zánik nároku na materské práve na dôvod,\nže sa poistenec prestal starať o dieťa. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osoba, ktorá sa\nprestala starať o dieťa z iného dôvodu ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, musí byť len poistenec,\nteda ten, kto poberá materské ako dávku z nemocenského poistenia, čo v konečnom dôsledku znamená,\nže práve táto osoba sa predtým musela o dieťa starať. V prípade, ak by sa nevyžadovala skutočná\nstarostlivosť o dieťa poistencom a postačovala by iba formálna dohoda, zakotvenie uvedených dôvodov\nzániku nároku na materské by nedávalo zmysel. Kasačný súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s\nprávnym názorom správneho súdu, že táto osoba (v danom prípade otec) je pri výkone starostlivosti o\ndieťa nezastupiteľná. Kasačný súd zastáva právny názor, že ustanovenie § 51 ods. 2 zákona o sociálnom\npoistení priamo nadväzuje na dikciu § 49 ods. 1 a potvrdzuje právny záver, že poistenec, ktorý dieťa\nprevzal do starostlivosti, sa o toto dieťa musí osobne starať.\n31. Z tohto dôvodu aj Sociálna poisťovňa správne dospela k záveru, že v danom prípade od nástupu\nsťažovateľa do pracovného pomeru dňa 08.10.2018 nebola splnená podmienka starostlivosti o dieťa\nzo strany otca dieťaťa. Ak otec dieťaťa v konkrétnom prípade v priebehu rodičovskej dovolenky riadne\npracoval v hlavnom pracovnom pomere na neskrátený týždenný pracovný čas, potom nie je možné\nkonštatovať, že by sa staral o dieťa tak ako to predpokladá zákon o sociálnom poistení, teda osobne,\nčoho dôsledkom by bola strata alebo zníženie jeho príjmu. Žalovaná teda správne rozhodla, keď\naplikovala § 51 ods. 2 citovaného zákona, keďže dňa 08.10.2018 sa sťažovateľ prestal starať o dieťa\nz iného dôvodu ako z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, a preto mu nárok na materské, ktoré\nmu vzniklo dňom prevzatia dieťaťa do starostlivosti dňa 03.10.2018 zanikol dňom skončenia jeho\nstarostlivosti o dieťa, t. j. dňom 08.10.2018 až do 31.12.2018 nemal nárok na materské, pretože mu\ntrval pracovný pomer tak, ako je uvedené vyššie a nárok mu opätovne vznikol od 01.01.2019, kedy mu\npracovný pomer zanikol.\n32. Ku sťažnostným námietkam kasačný súd uvádza nasledovné:\n33. Čo sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia pojmu prevzatia dieťaťa do starostlivosti,\nk tejto námietke sa už kasačný súd vyjadril vyššie v odôvodnení. Dodáva, že správny súd nevyložil\ntento pojem svojvoľne, čo namietal sťažovateľ. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že uvedený výklad nevychádza\nz normatívneho textu zákona o sociálnom poistení, pretože v ňom nie je uvedené, že by starostlivosť o\ndieťa mohla byť vykonávaná len osobne, resp., že by sa malo jednať o výlučnú celodennú starostlivosť,\nkasačný súd uvádza, že zo strany sťažovateľa ide o nesprávne pochopenie dikcie právnej normy.\nPráve preto, že sa jedná o kogentnú právnu normu (ako to správne uviedol v kasačnej sťažnosti\nžalobca), správne orgány aplikujúce túto normu musia vychádzať z gramatického a teologického výkladu\ntejto právnej normy tak, aby bola vykladaná jednak v súlade s jej gramatickým obsahom a jednak\nv súlade s cieľmi a účelom zákona o sociálnom poistení. Ak z hypotézy právnej normy § 49 ods.\n1 vyplýva podmienka, že o dieťa sa musí starať poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, z\nuvedeného priamo vyplýva, že sa o dieťa nemôže starať iná fyzická alebo právnická osoba. V spojení\ns § 2 písm. a/ tohto zákona, potom musí tento poistenec mať aj stratu alebo zníženie príjmu zo\nzárobkovej činnosti v dôsledku tohto prevzatia. Iná osoba, napr. matka dieťaťa alebo jeho stará matka\nsú z tejto starostlivosti vylúčené. Výklad, ktorý zaujal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti naopak rozširuje\nneprimeraným spôsobom hypotézu tejto právnej normy, keď pripúšťa, že by touto osobou mohli byť\naj iné fyzické osoby. Pokiaľ toto zákonné ustanovenie tieto osoby priamo v hypotéze právnej normy\nnestanovuje, na čo poukazuje aj samotný sťažovateľ, potom tieto osoby nie sú osoby, ktoré by mohli\n\nvykonávať starostlivosť o dieťa s dôsledkom priznania materského poistencovi uvedenému v § 49 ods.\n1. Osobná starostlivosť poistenca je zdôraznená slovným spojením „ktorý sa o toto dieťa stará“. Pokiaľ\nby zákonodarca mal v úmysle vyjadriť, že jeho osobná starostlivosť nie je potrebná, potom by túto\npodmienku v hypotéze tejto právnej normy neuvádzal.\n34. Kasačný súd na podporu vyššie uvedeného výkladu účelu dávky poukazuje aj na znenie bodu\n19 Preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20.06.2019 o rovnováhe\nmedzi pracovným a súkromným životom rodičov a osôb s opatrovateľskými povinnosťami, ktorou sa\nzrušuje smernica Rady 2010/18/EÚ, v ktorom sa uvádza: „V záujme podpory rovnomerného rozdelenia\nopatrovateľských povinností medzi ženami a mužmi a možnosti vytvorenia puta medzi otcami a deťmi už\nv rannom veku detí, by sa malo zaviesť právo na otcovskú dovolenku pre otcov alebo pre rovnocenných\ndruhých rodičov, ak sú uznaní vo vnútroštátnom práve a v rozsahu, v akom sú v ňom uznaní. Takáto\notcovská dovolenka by sa mala čerpať v čase okolo narodenia dieťaťa a mala by byť jasne spojená s\nnarodením na účely poskytovania starostlivosti.“\n35. Je teda zrejmé, že účelom nie je podpora otcov v poberaní materského ako peňažnej dávky,\nale v tom, aby sa vo vyváženej miere osobne podieľali na rodinných povinnostiach a teda aj na\nstarostlivosti o dieťa, čo je v priamom rozpore s výkladom, ktorý prezentuje sťažovateľ. Pokiaľ otec\ndieťaťa nezabezpečuje starostlivosť o dieťa, o ktoré sa stará naďalej matka alebo stará matka, nie je\nzabezpečená možnosť matky vrátiť sa do pracovného procesu, čo je zmyslom podpory otcov v čerpaní\nrodičovských dovoleniek a materských dávok. Nedochádza k rovnomernému rozdeleniu povinností\nsúvisiacich so starostlivosťou o dieťa a ani k možnosti vytvorenia puta medzi otcami a deťmi.\n36. Čo sa týka sťažnostnej námietky, že správny súd obsah pojmu starostlivosti o dieťa nezákonne\ndotvoril a rozšíril o podmienku nad rámec kogentného normatívneho textu zákona, keď prihliadol na\núčel poskytovanie materského, ktorým je pokrytie straty alebo zníženie príjmu, kasačný súd uvádza\nnasledovné:\n37. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho, a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok.\n38. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom\nštáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a\nspravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa\nosobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých\nštátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (ÚS\n17/1999, nález z 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne\nI.ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382, I.ÚS\n10/98, I.ÚS 54/02 nález z 13.11.2002, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok,\ns. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz, že v\nsúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka\nvšeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem;\nmedzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako\naj zásada primeranosti, resp. proporcionality (PL. ÚS 1/04).\n39. Z článku 152 ods. 4 ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti\nštátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených\nhodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej\nnormy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý\nzákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti\nrozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.\n40. Sťažovateľ vykladá obsah ustanovenia § 49 ods. 1 citovaného zákona bez nadväznosti na ostatné\nustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákonom sledovaný cieľ, keď má za to, že bolo potrebné\n\nprihliadať výlučne na to, či bola splnená starostlivosť o dieťa v rozsahu zabezpečenia výživy, hygieny,\nvýchovy dieťaťa a dodržiavania preventívnych prehliadok (uvedené podmienky starostlivosti sú prevzaté\nz iného právneho predpisu - zákona o rodičovskom príspevku) a keď uvádza, že zákonné podmienky nie\nje možné rozširovať dôvodiac zmyslom a účelom zákona. Naopak, výklad každej právnej normy musí byť\nnajmä teleologický (výklad e ratione legis, vychádzajúci zo zmyslu zákona), teda prihliadajúci najmä na\núčel a ciele právnej úpravy. Bolo preto nevyhnutné výklad tohto ustanovenia realizovať aj cez posúdenie\núčelu zákona, vyjadreného v definícii pojmu „nemocenské poistenie“ uvedenej v § 2 písm. a/ zákona.\n41. Ďalšia sťažovateľova námietka tkvela v tom, že právny názor správneho súdu v otázke výkladu\npojmu starostlivosti o dieťa iným poistencom je aj svojvoľný a arbitrárny, nakoľko nedáva akceptovateľnú\nodpoveď na otázku, aký je rozdiel v starostlivosti o dieťa zo strany otca v prípade, ak pracuje na plný\npracovný úväzok alebo čiastočný, alebo pracuje tzv. home office (práca na doma). V tejto súvislosti\nkasačný súd poukazuje na to, že táto námietka nesúvisí s prípadom sťažovateľa. Správny súd len\nna okraj uviedol posudzovanie prípadov, pokiaľ by iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti,\npracoval buď z domu alebo na čiastočný pracovný úväzok. Toto posúdenie sa však sťažovateľa\nvonkoncom netýka, pretože tento pracoval na plný pracovný úväzok 40 hodín týždenne na ranné alebo\nodpoludňajšie pracovné smeny. Preto prípadné nesprávne právne posúdenie správneho súdu týchto\notázok nemôže zasiahnuť do práv sťažovateľa a vyvolať iné právne posúdenie jeho prípadu.\n42. Obiter dictum vo vzťahu k otázke, či vykonávaná pracovná činnosť je v takom rozsahu, ktorý\nnebráni poskytovať osobnú starostlivosť o dieťa, alebo už je v takom rozsahu, ktorý poskytovanie\nosobnej starostlivosti vylučuje, kasačný súd konštatuje, že uvedené posudzuje správny orgán v každom\nkonkrétnom prípade individuálne. Najmä by išlo o posúdenie, či pracovný pomer znemožňuje poistencovi\nstarostlivosť o dieťa v takých markantných a pravidelných časových úsekoch, ktoré by bolo potrebné\nvykrývať starostlivosťou inej osoby (osôb).\n43. Ďalšou sťažnostnou námietkou bolo, že napadnutým rozhodnutím vzniká právna neistota na strane\nobčanov - otcov a vznikajú neodôvodnené rozdiely pri priznávaní sociálnej dávky materského otcom.\nS touto námietkou súvisí aj námietka, že došlo k porušeniu zásady rovnosti občanov podľa čl. 12 ods.\n1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a princípov právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí v zmysle\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca sa domnieva, že cieľom postupu žalovanej bolo\nnajmä obmedziť rozsah poskytovania materského otcom. Kasačný súd konštatuje, že pokiaľ došlo po\nnovelizácii zákona o sociálnom poistení zákonom č. 543/2010 Z. z. k priznávaniu materského bez\ntoho, aby sa skúmalo, či poistenec skutočne sám zabezpečuje starostlivosť o dieťa, a postačovalo\nsplnenie len formálneho prevzatia dieťaťa do starostlivosti na základe dohody s matkou dieťaťa, táto\naplikačná prax nezodpovedala zneniu relevantných zákonných ustanovení o priznávaní materského\nako nemocenskej dávky podľa zákona o sociálnom poistení. Ak následná aplikačná prax správnych\norgánov odstránila toto pochybenie a náležite objasňuje aj starostlivosť o dieťa zo strany poistenca\nosobitne v každom individuálnom prípade, uvedený postup nemôže byť v rozpore so zákonom a ani\nv rozpore so zásadou legitímneho očakávania účastníka takéhoto právneho vzťahu. Kasačnému súdu\nvšak neprináleží komentovať skôr vydané rozhodnutia žalovanej v právnych veciach iných účastníkov\nkonania. Poukazuje však na to, že nemožno vylúčiť, že sa správny orgán odkloní od existujúcej\nrozhodovacej praxe a v nových rozhodnutiach zaujme opačný právny názor, ako zaujal v rozhodnutiach\nv obdobných právnych veciach predchádzajúcich rozhodnutiach. Tento odklon súvisí s vyvíjajúcimi sa\nprávnymi názormi aj na strane správnych orgánov, ktoré nie sú strnulé. Pokiaľ správny orgán v nových\nrozhodnutiach náležitým spôsobom odôvodní zmenu tohto právneho názoru, takéto rozhodnutie je v\nsúlade s princípmi právneho štátu, najmä so zásadou právnej istoty a rovnosti účastníkov konania.\n44. V danom prípade kasačný súd má za to, že žalovaná dostatočným spôsobom odôvodnila svoje\nrozhodnutie, keď individuálne uviedla, prečo v prípade sťažovateľa nedošlo k splnenie podmienky\nosobnej starostlivosti o maloleté dieťa. Nebola naplnená vada, ktorú namietal sťažovateľ v kasačnej\nsťažnosti a to, že došlo k vzniku neodôvodnených rozdielov pri priznávaní materského otcom. Nie je\nmožné súhlasiť s názorom sťažovateľa, že len preto, že v minulosti boli vydávané rozhodnutia s určitým\nprávnym posúdením, nie je možné do budúcnosti vydať rozhodnutie s iným právnym posúdením. Takto\nponímaný princíp právnej istoty by sa stal neželaným činiteľom, ktorý by brzdil potrebný vývoj právnych\nnázorov. Také ponímanie princípu právnej istoty, ako ho prezentoval sťažovateľ v kasačnej sťažnosti,\nmožno považovať za účelové.\n\n45. Je tiež nedôvodná kasačná námietka, že žalovaná vytvorila neprehľadný systém, v ktorom bežný\nžiadateľ o dávku pri absencii jasne definovaných kritérií nevie s istotou vopred určiť, či podmienky\nna priznanie materského spĺňa. Podľa názoru kasačného súdu tým, že Sociálna poisťovňa aplikovala\npodmienky stanovené v § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení individuálne na prípad sťažovateľa,\nnedošlo k nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovanej, ktoré je predmetom tohto súdneho\nprieskumu. Naopak, v prípade sťažovateľa boli posúdené všetky konkrétne skutkové okolnosti, ktoré sa\nho ako žiadateľa o materské týkajú.\n46. Argumentácia ustanovením § 39 zákona o sociálnom poistení je neadekvátna. Tým, že zákonodarca\nzákonom č. 521/2011 Z. z. novelizoval § 39 a v prvej vete pripojil slová „osobne a celodenne“, stanovil\ntým podmienku, že na nárok na ošetrovné je potrebná osobná a celodenná starostlivosť, pri splnení\nďalších podmienok. Tým je starostlivosť stanovená prísnejšie ako pri § 49 ods. 1 citovaného zákona.\nZ § 49 ods. 1 explicitne vyplýva povinnosť iného poistenca starať sa o dieťa, avšak nie celodenne, čo\nv konečnom dôsledku potvrdzuje aj aplikačná prax žalovanej, ktorá umožňuje v ojedinelých prípadoch,\nkedy sa poistenec nestará o dieťa úplne celodenne, priznať materské. Osobná starostlivosť o dieťa však\nči už pri poberaní ošetrovného alebo materského musí byť zachovaná.\n47. Vzhľadom na to, že kasačný súd vyhodnotil sťažnostné body ako nedôvodné a sám nezistil dôvod,\npre ktorý by bolo potrebné zrušiť rozsudok správneho súdu, kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako\nnedôvodnú zamietol.\n48. O náhrade trov kasačného konania bolo rozhodnuté podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods.\n1 a § 168 SSP a contrario. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspešný nebol, preto mu právo\nna náhradu trov nepatrí. Žalovanej patrí právo na náhradu trov kasačného konania ako úspešnému\núčastníkovi, avšak vzhľadom na neexistenciu podmienok stanovených v § 168 SSP jej kasačný súd\nnáhradu trov kasačného konania nepriznal.\n49. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}