{"guid": "ee352438-ffd7-48b6-9f47-6d1e59e2a70c:00e470be-1f9d-47a9-b2a3-2cabb472a995", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2019200019.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/10/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/10/2020 z 30. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2021, sp. zn. 5Sžfk/10/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:2019200019.1", "identifikacne_cislo": "2019200019", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Petra Príbelská, PhD.", "sudca_id": 388, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-petra-pribelska-phd-388", "datum_vydania": "2021-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "nazov": "§ 51 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-19", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/00e470be-1f9d-47a9-b2a3-2cabb472a995", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2019200019.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2019200019.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2019200019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžfk/10/2020\n2019200019\n30. 06. 2021\nJUDr. Petra Príbelská\nECLI:SK:NSSR:2021:2019200019.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobcu\n(sťažovateľa): K R O N SK, s.r.o., so sídlom Dolné Suroviny 996/1, Senica, IČO: 36 256 561, právne\nzastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti\nžalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102328389/2018 zo dňa 23.11.2018, konajúc o\nkasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/9/2019-272 zo dňa 23.\noktóbra 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave\nč. k. 20S/9/2019-272 zo dňa 23. októbra 2019 z a m i e t a.\nÚčastníkom konania sa náhrada trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“ alebo ,,správny súd“) rozsudkom č. k. 20S/9/2019-272 zo\ndňa 23. októbra 2019 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku\n(ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 102328389/2018 zo dňa 23.11.2018. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 168\nS.s.p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.\n2. Napadnutým rozhodnutím č. 102328389/2018 zo dňa 23.11.2018 žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona\nč. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava,\npobočka Senica (ďalej aj „správca dane“) č. 100877965/2018 zo dňa 3.5.2018, ktorým správca dane\npodľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za\nzdaňovacie obdobie júl 2013 v sume 18 387,71 eur. Podkladom na prijatie záverov o výške dodatočne\nurčeného rozdielu dane boli výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za predmetné zdaňovacie\nobdobie. Závery daňovej kontroly správca dane zaznamenal v protokole o výsledku daňovej kontroly\nč. 103600009/2016 zo dňa 26.7.2016, ktorý bol spolu s výzvou č. 103604355/2016 zo dňa 27.7.2016\nna vyjadrenie sa k jeho záverom doručený žalobcovi dňa 15.8.2016, kedy sa v zmysle § 46 ods.\n9 písm. a) Daňového poriadku ukončila daňová kontrola. Dôvodom dorubenia daňovej povinnosti\nbolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania dane z dodávateľských faktúr špecifikovaných v\nnapadnutých rozhodnutiach oboch stupňov (celkom 3 faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobie),\nvystavených dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou DREVITECH, spol. s r.o. Po vykonaní\npreverenia žalobcom deklarovaných prijatých zdaniteľných plnení a vyhodnotení zisteného skutkového\nstavu daňové orgány oboch stupňov konštatovali nesplnenie zákonných podmienok na uplatnený\n\nodpočet dane žalobcom podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty\nv znení účinnom do 31.12.2013 (ďalej len „zákon o DPH“). Vykonaným dokazovaním bolo spochybnené\ndodanie tovaru deklarovaným dodávateľom, obchodnou spoločnosťou DREVITECH, spol. s r. o., ktorá\nzanikla zlúčením a jej právnym nástupcom je odo dňa 22.4.2015 obchodná spoločnosť Sport Life,\nHlavná 326, Dunajská Streda, IČO: 46 024 247.\n3. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že Krajský súd v Trnave už\nprejednával v iných konaniach pod sp. značkami 20S/7/2019, 20S/8/2019, 14S/6/2019, 14S/7/2019 a\n14S/8/2019 týchto účastníkov konania, v ktorých boli preverované obdobné dodávateľsko-odberateľské\nvzťahy medzi žalobcom a jeho dodávateľom - spoločnosťou DREVITECH, resp. jej právnym nástupcom,\nspoločnosťou Sport Life, s.r.o. Správny súd tak vychádzal z dôvodov a argumentácie uvedenej najmä\nv jeho rozhodnutí sp. zn. 20S/8/2019. Mal za to, že v danom prípade predmetom preskúmania je\nrozhodnutie žalovaného, ktorého podkladom boli výsledky totožnej daňovej kontroly vykonávanej u\nžalobcu za zdaňovacie obdobia január 2013 až december 2013. Nakoľko v predmetnej veci ide o\ntotožných účastníkov konania, ako aj totožný predmet konania, pričom dodávateľsko-odberateľské\nvzťahy boli preskúmavané v konaní sp. zn. 20S/8/2019, správny súd odkázal na argumentáciu a dôvody\nuvedené v tomto rozhodnutí, najmä na časť VI. označenú ako konanie na správnom súde a právne\nposúdenie veci správnym súdom. Rozdiel v podstate spočíval len v tom, že v predmetnej veci boli\nposudzované dodávateľsko-odberateľské vzťahy za iné zdaňovacie obdobie a tiež v tom, že žalobcovi\nbol vyrubený za každé zdaňovacie obdobie iný rozdiel na dani z pridanej hodnoty.\n4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca - sťažovateľ z dôvodov uvedených v ust. § 440 ods. 1 písm.\ng) a h) S.s.p. kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý\nrozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie správcu dane zrušuje a vec vracia\nsprávcovi dane na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému\nsúdu na ďalšie konanie. V rámci svojich sťažnostných bodov akcentoval, že správca dane podľa jeho\nnázoru dostatočne a presvedčivo nezdôvodnil, že k deklarovaným obchodom nedošlo a nevysvetlil, ktorá\nspoločnosť mala porušiť neutralitu DPH. V tejto súvislosti vytýkal správcovi dane, že neuniesol dôkazné\nbremeno, pretože nepreukázal, že sa sťažovateľ stal súčasťou podvodného konania. Sťažovateľ bol\npresvedčený, že ak finančné orgány konštatujú porušenie noriem zákona o DPH, nemožno hovoriť o\nzneužití práva. V tomto kontexte poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-367/96 a\nC-212/97, ktoré diferencujú medzi zneužitím práva a podvodným konaním. Podľa jeho názoru sa správny\nsúd s predmetnou námietkou nevysporiadal a naznačil, že sa sťažovateľ dopustil daňového podvodu a\nna rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1Afs/53/2016, týkajúce sa umelých\nkonštrukcií zneužitia práva. Sťažovateľ tvrdil, že nevedel v konaní prispôsobiť právnu argumentáciu,\nkeďže správca dane nedostatočne odôvodnil závery o zneužití práva a správny súd navyše predostrel\naj argumentáciu o daňovom podvode. Vzhľadom na prezentované skutočnosti nie je podľa názoru\nsťažovateľa zrejmý dôvod neuznania práva na odpočet dane. V rámci ostatných kasačných bodov\nsťažovateľ poukazoval na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/52/2016 a sp.\nzn. 1Sžf/31/2016, týkajúce sa zneužitia práva a podvodného konania, ako aj na judikatúru Súdneho\ndvora Európskej únie vo veciach C-255/02 Halifax, C-440/04 Recolta recycling, C-285/11 Bonik a\nrozhodnutie v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid.\n5. Žalovaný v reakcii k sťažnostným bodom v podstate zotrval na postojoch vyjadrených v\nprvostupňovom rozhodnutí správcu dane a v napadnutom rozhodnutí a žiadal kasačnú sťažnosť\nzamietnuť. Nad rámec už prezentovanej argumentácie žalovaný akcentoval, že dôvodom na neuznanie\npráva na odpočet dane bola objektívna pochybnosť o reálnosti deklarovaných obchodoch medzi\nsťažovateľom a jeho dodávateľom a nie pochybnosti na iných dodávateľsko-odberateľských stupňoch\nobchodov. V tomto smere preto podľa názoru žalovaného nebolo potrebné preukazovať, či sťažovateľ\nbol súčasťou podvodného konania alebo konania, ktorým bolo zneužité právo.\n6. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Následne kasačný súd preskúmal\nnapadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení\ns § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že kasačnú sťažnosť je v zmysle § 461 S.s.p. potrebné zamietnuť,\nnakoľko po jej preskúmaní dospel k záveru, že je nedôvodná. Takto kasačný súd rozhodol bez nariadenia\n\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej\ntabuli súdu ako aj na webovej stránke Najvyššieho súdu.\n7. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu č. k. 20S/9/2019-272 zo dňa\n23. októbra 2019, ktorým podľa § 190 S.s.p. zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102328389/2018 zo dňa 23.11.2018, ktorým podľa § 74 ods. 4\nDaňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Senica č. 100877965/2018\nzo dňa 3.5.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku určil sťažovateľovi rozdiel\ndane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013 v sume 18 387,71 eur.\n8. Kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené zistil, že v konaní pred krajským súdom boli\nsťažovateľom namietané právne otázky, ktoré už medzi týmito účastníkmi boli posudzované krajským\nsúdom v inom súdnom preskúmavacom konaní pod sp. zn. 20S/8/2019, resp. po podaní kasačnej\nsťažnosti i kasačným súdom pod sp. zn. 1Sžfk/21/2020. V konaní vedenom pod sp. zn. 20S/8/2019\nkrajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľa tak, že ju rozsudkom č. k. 20S/8/2019-214 zo dňa 2.10.2019\nzamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky rozhodol rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/21/2020 zo dňa 25.3.2021 tak, že kasačnú sťažnosť\nsťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.\n9. Kasačný súd poukazuje na tú skutočnosť, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou\nčinnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou\nsúčasťou je aj právna istota, a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje\nzásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.\n10. Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom § 464\nods. 1 S.s.p., podľa ktorého: ,,Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už\nbola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už\nlen na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“\n11. Na základe citovaného zákonného ustanovenia ku sťažnostným bodom sťažovateľa poukazuje\nsenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia sp. zn.\n1Sžfk/21/2020 zo dňa 25.3.2021, s ktorým sa konajúci kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje a v\npríslušnom rozsahu uvádza:\n,,S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či krajský súd vec\nposúdil správne po právnej stránke, keď zamietnutie žaloby odôvodnil skutočnosťou, že sťažovateľ\nneuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k deklarovaným obchodom s dodávateľom DREVITECH, spol.\ns r.o. V tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že o predmete konania v obdobnej veci už rozhodol\nNajvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3Sžfk/10/2020 z 20.05.2020, ktorým kasačnú sťažnosť zamietol, pretože\ndospel k záveru, že nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane a\npreto nebolo potrebné preukazovanie vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na podvodnom konaní alebo\nna zneužití práva.\nPodľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo\nnajavo.\nPodľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje:\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\nPodľa § 24 ods. 2 Daňového správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné\nna účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nPodľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči\ndaňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti\nvšeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.\n\nPodľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nPodľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká\nplatiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z\ntovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a\n7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,\nak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\nSťažovateľ nesprávne posúdenie veci krajským súdom po právnej stránke (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.)\nodôvodňoval tým, že podľa jeho názoru, správny súd nerozlišoval podvodné konanie od zneužitia práva,\nktoré predstavujú samostatné dôvody pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane. Preskúmavané\nrozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane je podľa názoru sťažovateľa nezrozumiteľné,\npretože správca dane nepriznanie práva na odpočítanie dane odôvodňoval tým, že sa sťažovateľ mal\ndopustiť podvodného konania a zneužitia práva.\nV kontexte predoslanej argumentácie ohľadne podvodného konania a zneužitia práva sťažovateľ\npoukazoval na odklon od rozhodovacej praxe, najmä poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (sp. zn. 1Sžf/52/2016, sp. zn.\n1Sžf/31/2016, C-255/02 Halifax, C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid a ďalšie). V tomto ohľade\npodľa názoru sťažovateľa finančné orgány neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali bez akýkoľvek\npochybností, že sťažovateľ vedel, že sa zúčastňuje na podvodnom konaní, alebo zneužití práva.\nV súvislosti so sťažnostnými bodmi kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ ponúkol totožné námietky aj\nv konaniach vedených pod sp. zn. 1Sžfk/21/2020, sp. zn. 1Sžfk/24/2020 a sp. zn. 1Sžfk/45/2020.\nVo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu sa rozhodovacia prax Najvyššieho súdu ustálila na tom, že\nsťažovateľ sa môže s úspechom domáhať nesprávneho posúdenia veci krajským súdom (§440 ods.\n1 písm. g/ S.s.p.) vtedy, keď správny súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav\n(§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/) nesprávne\naplikuje objektívne právo v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi\nkasačného súdu (napríklad rozsudky Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžfk/12/2016, sp. zn. 1Sžfk/10/2018,\nsp. zn. 1Sžfk/9/2020).\nV tomto smere Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/12/2016 z 20.02.2018 konštatoval, že: „V\nsúvislosti s uvedeným musí kasačný súd zdôrazniť, že hore uvedená nesprávnosť aplikácie objektívneho\npráva správnym súdom je zapríčinená chybným výberom normy hmotného práva alebo procesného\npráva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu.\nNesprávne právne posúdenie veci správnym súdom v zmysle ustálenej judikatúry potom konkrétne\nspočíva v tom, že správny súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu\nnormu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený\nskutkový stav ju nesprávne aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze\nskutkového zistenia.“\nV kontexte uvedených skutočností kasačný súd považoval uplatnené sťažnostné body za nedôvodné,\npretože sú len vo všeobecnej rovine a nesmerujú voči žiadnym konkrétnym skutkovým a právnym\nzáverom krajského súdu, ktorých posúdením by sa mal kasačný súd zaoberať, a ktoré by vyvrátili\nkonštatované pochybnosti o uskutočnení deklarovaných transakcií.\nKasačný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok sp. zn. 1Sžfk/9/2020 z 23.02.2021, v ktorom\nNajvyšší súd uviedol, že: „Aby tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci malo oporu\nv zákone, bol sťažovateľ zaťažený povinnosťou v zmysle § 440 ods. 2 S.s.p. uviesť aj konkrétnu právnu\nnormu a vykonať jej rozbor na prospech svojho tvrdenia...“\n\nVo vzťahu k namietanému nepriznaniu práva na odpočet dane z dôvodu podvodného konania a\nzneužitia práva, kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ sa mylne domnieva, že krajský súd prerokúvanú\nvec posúdil tak, že sťažovateľovi právo na odpočet dane nebolo priznané z dôvodu jeho účasti na\npodvodnom konaní alebo zneužití práva. Opakovane forsírovanú námietku sťažovateľa odmietol už\nžalovaný s preskúmavanom rozhodnutí, keď skonštatoval, že: „....správca dane sa v napadnutom\nrozhodnutí na žiadnom mieste nevyslovil, že by bol nárok daňovému subjektu (sťažovateľovi) neuznaná\nz dôvodu jeho možnej vedomosti alebo účasti na daňovom podvode....Nie je ani pravdivé tvrdenie\ndaňového subjektu, že neuznať právo na odpočítanie dane je možné výlučne len v prípade, ak daňový\nsubjekt vedel, alebo mohol vedieť, že prijatím plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené sa\ndaňovým únikom, pretože nepriznať právo na odpočítanie je možné aj v prípade, keď daňový subjekt\nporuší podmienky stanovené v § 49 ods. 1 a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.“ Totožný záver v\ntomto ohľade prijal aj krajský súd (bod 107. napadnutého rozsudku), keď konštatoval, že: „Z vykonaného\ndokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné\nzistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe\nplatcu DPH, ktorý mal žalobcovi preverovaný tovar dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení\nzákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobie...“\nVzhľadom na predoslané skutočnosti kasačný súd zdôrazňuje, že dôvodom pre neuznanie práva\nsťažovateľa bola skutočnosť, že v rámci daňového konania nepreukázal splnenie hmotnoprávnych\npodmienok na odpočet dane (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH) a preto nebolo\npotrebné preukazovať vedomosť o jeho účasti na podvodnom konaní, resp. zneužití práva. Najvyšší súd\nsa preto v kontexte uvedených skutočností stotožnil so záverom ustáleným krajským súdom, že bolo\npredovšetkým v záujme sťažovateľa, aby v daňovom konaní predložil také dôkazné prostriedky, ktoré\nby preukázali deklarované zdaniteľné plnenia od dodávateľov a odstránil tak pochybnosti finančných\norgánov v tomto smere.\nTotiž, sťažovateľ (daňový subjekt) je povinný predložiť nielen formálne daňové doklady, ale zároveň\nv tomto smere znášať aj dôkazné bremeno a v prípade legitímnych pochybností finančných orgánov\nmusí vedieť preukázať, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako sú deklarované predloženými\nformálnymi dokladmi.\nV súvislosti s ostatným sťažnostným dôvodom sťažovateľ poukazoval na judikatúru Súdneho dvora\nEurópskej únie, avšak neuviedol, akým spôsobom mohli uvedené rozhodnutia ovplyvniť právny názor\nkasačného súdu. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľom uvádzané rozhodnutia nie sú aplikovateľné,\nkeďže v prejednávanej veci sťažovateľ nepreukázal splnenie materiálnych (vecných) podmienok na\nodpočítanie dane.\nRozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/31/2016, na ktorý sťažovateľ poukazoval sa týkal obchodov,\nspočívajúcich vo vývoze toho istého tovaru z územia Slovenskej republiky a jeho spätnom dovoze cez\nsieť obchodných spoločností, ktoré nemali ekonomické opodstatnenie a ich výsledkom bolo získanie\ndaňového zvýhodnenia. V rozsudku vedenom pod sp. zn. 1Sžf/52/2016 Najvyšší súd konštatoval, že ak\nsa zdaniteľný obchod uskutočnil, právo na odpočet nemožno priznať len z dôvodu zneužitia práva alebo\npre účasť na daňovom podvode, ale nie s z dôvodu porušenia § 49 a § 51 zákona o DPH.\nNa základe vyššie uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej\nsťažnosti za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 S.s.p. o zamietnutí kasačnej sťažnosti.“\n12. Kasačný súd pridržiavajúc sa vyššie uvedených záverov vyplývajúcich z jeho skoršej rozhodovacej\nčinnosti majúc za to, že ide o obdobnú vec tých istých účastníkov konania, ktorá už bola predmetom\nkonania o kasačnej sťažnosti dospel (po zistení, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne\ntaké relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil vecnú správnosť rozsudku krajského súdu) k záveru,\nže kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú podľa § 461 S.s.p. zamietnuť.\n13. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1\nS.s.p. a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a\nžalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.\n\n14. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v\nspojení s § 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20S/9/2019", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}