{"guid": "87b936f6-38d2-4a78-8917-ee3539ad706e:6258bd24-cf3c-49ed-83d2-42c9a703c4b4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2019200017.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/14/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/14/2020 z 30. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2021, sp. zn. 5Sžfk/14/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:2019200017.1", "identifikacne_cislo": "2019200017", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Petra Príbelská, PhD.", "datum_vydania": "2021-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "nazov": "§ 51 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-19", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6258bd24-cf3c-49ed-83d2-42c9a703c4b4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2019200017.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2019200017.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2019200017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžfk/14/2020\n2019200017\n30. 06. 2021\nJUDr. Petra Príbelská\nECLI:SK:NSSR:2021:2019200017.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobcu\n(sťažovateľa): K R O N SK, s.r.o., so sídlom Dolné Suroviny 996/1, Senica, IČO: 36 256 561, právne\nzastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti\nžalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102329258/2018 zo dňa 23.11.2018, konajúc o\nkasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/7/2019-223 zo dňa 3.\noktóbra 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave\nč. k. 14S/7/2019-223 zo dňa 3. októbra 2019 z a m i e t a.\nÚčastníkom konania sa náhrada trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“ alebo ,,správny súd“) rozsudkom č. k. 14S/7/2019-223\nzo dňa 3. októbra 2019 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku\n(ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 102329258/2018 zo dňa 23.11.2018. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 168\nS.s.p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.\n2. Napadnutým rozhodnutím č. 102329258/2018 zo dňa 23.11.2018 žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona\nč. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava,\npobočka Senica (ďalej len „správca dane“) č. 100868794/2018 zo dňa 3.5.2018, ktorým správca dane\npodľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za\nzdaňovacie obdobie apríl 2013 v sume 37 868,03 eur. Podkladom na prijatie záverov o výške dodatočne\nurčeného rozdielu dane boli výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na DPH za predmetné\nzdaňovacie obdobie, ktorá bola začatá dňa 31.8.2015 na základe oznámenia o daňovej kontrole č.\n20643613/2015 zo dňa 10.8.2015, ktorej závery správca dane zaznamenal v protokole o výsledku\ndaňovej kontroly č. 103600009/2016 zo dňa 26.7.2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k jeho\nzáverom č. 103604355/2016 zo dňa 27.7.2016, doručený žalobcovi dňa 15.8.2016, kedy sa v zmysle §\n46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku ukončila daňová kontrola. Dôvodom dodatočného určenia daňovej\npovinnosti bolo nepriznanie žalobcom uplatneného oslobodenia od dane v sume 18 682 eur z dodania\ntovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie (za tzv. intrakomunitárne dodanie tovaru)\npodľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len\n„zákon o DPH“), a to z dodávateľskej faktúry č. 5130078 vystavenej žalobcom pre obchodnú spoločnosť\n\nKRON SK-CZ, s.r.o., Brněnská 4062/3A, Hodonín, Česká republika. V súvislosti s intrakomunitárnym\ndodaním tovaru nebolo v rámci daňovej kontroly a v rámci následného vyrubovacieho konania bez\npochybností preukázané dodanie fakturovaného tovaru na územie Českej republiky. Daňové orgány\noboch stupňov konštatovali nesplnenie základnej zákonnej podmienky na priznanie oslobodenia za\ndodanie tovaru podľa § 43 zákona o DPH, ktorá skutočnosť bola následne dôvodom na určenie daňovej\npovinnosti podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH v sume 3113,67 eur.\n3. Ďalším dôvodom dorubenia daňovej povinnosti bolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania\ndane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou\nDREVITECH, spol. s r.o., so sídlom Parková 45, 821 05 Bratislava, IČO: 45 708 193, ktorej právnym\nnástupcom je spoločnosť Sport Life s.r.o., so sídlom Hlavná 326, 929 01 Dunajská Streda, za dodanie\ntovaru: faktúra č. 2013045, dátum dodania 2.4.2013, základ dane 21 188,91 eur, DPH 4237,99 eur,\nRezivo smrek fošne 38 mm v množstve 69,36 m3, Rezivo smrek hranoly mix v množstve 36,36 m3 ;\nfaktúra č. 2013048, dátum dodania 4.4.2013, základ dane 25 375,43 eur, DPH 5075,09 eur, Rezivo\nsmrek dosky 35 mm v množstve 69,26 m3 , Rezivo smrek hranoly mix v množstve 65,32 m3 ; faktúra\nč. 2013049, dátum dodania 10.4.2013, základ dane 16 330,69 eur, DPH 3266,14 eur, Rezivo smrek\nhranoly mix v množstve 36,12 m3 , Rezivo smrek fošne 38 mm v množstve 45,36 m3 ; faktúra č.\n2013051, dátum dodania 16.4.2013, základ dane 13 589,32 eur, DPH 2717,86 eur, Rezivo smrek dosky\n25 mm v množstve 36,23 m3 , Rezivo smrek hranoly mix v množstve 32,66 m3 ; faktúra č. 2013052,\ndátum dodania 19.4.2013, základ dane 15 711,53 eur, DPH 3142,30 eur, Rezivo smrek hranoly mix v\nmnožstve 36,96 m3 , Rezivo smrek fošne 38 mm v množstve 26,35 m3 , Rezivo smrek dosky 25 mm v\nmnožstve 15,63 m3 ; faktúra č. 2013062, dátum dodania 30.4.2013, základ dane 18 458,91 eur, DPH\n3691,78 eur, Rezivo smrek fošne 38 mm, v množstve 36,32 m3 , Rezivo smrek hranoly mix v množstve\n20,39 m3 , Rezivo smrek dosky 25 mm v množstve 36,2 m3 a za dodanie prác a materiálu: faktúra\nč. 2013047, dátum dodania 3.4.2013, základ dane 20 243 eur, DPH 4048,60 eur, za zemné práce,\noparu a špárovanie fasády v množstve 170 m2 , podbitie neosamovanými doskami + obklad, výrobu\na montáž prístrešku 2ks, výrobu záhradného domčeka + pieskoviska, opravu pilierov vstupnej brány a\nvýrobu dreveného zábradlia; faktúra č. 2013054, dátum dodania 20.4.2013, základ dane 18 504 eur,\nDPH 3700,80 eur, za pokládku zámkovej dlažby na terase, vnútornú elektroinštaláciu a kompletizáciu,\nzrovnanie zeminy vo dvore, výrub koreňov, prenájom stavebnej bunky 12 mesiacov, za úpravu terénu vo\ndvore, odizolovanie kamenného múru a budovy, výrobu betónového podstavca pod saunu a záhradný\ndomček, dorezanie žľabov na streche, vystavenie vstupu do čističky, obloženie príštrešku tatr. Profilom v\nmnožstve 2 (bez mernej jednotky), výrobu drevených U profilov a montáž drevených U profilov; faktúra č.\n2013056, dátum dodania 22.4.2013, základ dane 8590 eur, DPH 1718 eur, za výrobu nábytkovej zostavy\npodľa návrhu; faktúra č. 2013057, dátum dodania 24.4.2013, základ dane 10 320 eur, DPH 2064,00 eur,\nza opravu izolácie strechy k. ú. K.; faktúra č. 2013060, dátum dodania 25.4.2013, základ dane 3820\neur, DPH 764 eur, za výrobu policovej zostavy; faktúra č. 2013061, dátum dodania 30.4.2013, základ\ndane 1640,00 eur, DPH 328 eur, za opravu nábytku - stoly, stoličky v množstve 1 (bez mernej jednotky).\nDaňové orgány oboch stupňov po vyhodnotení zisteného skutkového stavu zhodne dospeli k dôvodu\nnepriznania práva na odpočítanie dane, ktorým bola skutočnosť, že z titulu dodania tovaru a služieb\nspoločnosťou DREVITECH spol. s r.o., ktorých reálnosť sa nepotvrdila, nevznikla daňová povinnosť v\nzmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH a preto uplatnením práva na odpočítanie dane došlo k porušeniu\nustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 zákona o DPH, v zmysle ktorého právo\nodpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla\ndaňová povinnosť.\n4. Krajský súd neuznal námietku žalobcu, ktorou poukazoval na vyčerpanie jeho dôkazného bremena\nna účely dostatočného preukázania zdaniteľných plnení - dodanie smrekového reziva od deklarovaného\ndodávateľa, tým že predložil daňové doklady - faktúry s dodacími listami a evidenciu príjmu a výdaju\nna sklad z jeho účtovného programu, keďže vierohodnosť ním predložených listinných dôkazov sa\nv rámci daňovej kontroly nepotvrdila. Podľa krajského súdu z obsahu administratívneho spisu a\npreskúmavaných rozhodnutí nevyplýva bezpochybná verifikácia deklarovaných zdaniteľných plnení,\npričom existuje pochybnosť najmä vo vzťahu k osobe deklarovaného dodávateľa predmetného\ntovaru. Zároveň sa nepotvrdila preprava deklarovaného tovaru a ani sa nezistil jeho pôvod, keďže\nprostredníctvom výpisu z bankových účtov dodávateľa žalobcu neboli v roku 2013 zaregistrované platby\nza nákup predmetného tovaru subdodávateľmi, ktorých označil svedok B.. Taktiež pokiaľ išlo o výpovede\nbývalej konateľky dodávateľa a svedka Kováčika, na ktoré žalobca poukazoval, tieto si odporovali\nv podstatných okolnostiach ekonomickej činnosti realizovanej dodávateľom v rozhodnom období.\n\nBývalá konateľka nepotvrdila vystavovanie a podpisovanie sporných daňových dokladov, ani znalosť\no prebiehajúcich obchodoch, o ktorých mala vedomosť len z počutia. Nezhodovali sa ani v množstve\nzamestnancov, v množstve motorových vozidiel vedených v hmotnom investičnom majetku dodávateľa.\nNebolo preukázané ani, že svedok Kováčik bol zamestnancom - výkonným riaditeľom dodávateľa, resp.\nsplnomocnený bývalou konateľkou na zastupovanie dodávateľa, pričom takéto plnomocenstvo prípadne\nzmluva neboli predložené. Preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia stavebnými denníkmi a\nobjednávkami, ktoré mal mať k dispozícii konateľ žalobcu sa neuskutočnilo, keďže tieto nepredložil a\nnebolo ich možné overiť ani v účtovníctve a dokladoch právneho nástupcu dodávateľa.\n5. Krajský súd odmietol aj námietku vo vzťahu k tomu, že skutočnosti ohľadom počtu zamestnancov\ndodávateľa a živnostníkov dodávajúcich sporné zdaniteľné plnenia, prípadne ohľadne počtu motorových\nvozidiel vo vlastníctve dodávateľa boli zabezpečované len zisteniami formálneho charakteru z evidencie\npríslušného správcu dane o evidencii a platbách preddavkov na daniach z príjmov zo závislej činnosti a\nna dani z motorových vozidiel. Poukázal na to, že tieto v kontexte s výpoveďou bývalej konateľky možno\npovažovať za vierohodné. Poukázal aj na skutočnosť, že trasa pohybu deklarovaného motorového\nvozidla, zodpovedajúca deklarovaným zdaniteľným plneniam, sa v relevantnom čase prostredníctvom\nNárodnej diaľničnej spoločnosti, a. s. (ďalej aj len ,,NDS“) nepotvrdila, pričom trasy nasnímané\nelektronickým mýtnym systémom sa nachádzali mimo trasy zdaniteľných plnení a rovnako aj mimo\nprevádzok žalobcu. Zároveň v elektronickom mýtnom systéme NDS neexistuje záznam o pohybe ani\njedného z vozidiel na trase deklarovanej v kontrolovaných faktúrach alebo zápisniciach, ani prejazd\ntýchto vozidiel kontrolnými bránami na deklarovanej trase v období apríl 2013. Krajský súd poukázal\nna to, že správca dane vyhovel požiadavke žalobcu, aby vykonal opätovný výsluch svedka Kováčika,\npričom výsledkom bola výpoveď, ktorá bola v rozpore s jeho skoršou výpoveďou, kedy uviedol iný\nspôsob nadobudnutia tovaru od subdodávateľov, pričom tento taktiež nepreukázal dokladmi a rozpor\nnevysvetlil. Bol objektívne spochybnený reálny základ zdaniteľného plnenia priamo medzi deklarovaným\ndodávateľom a žalobcom, a nie len na predchádzajúcich odberateľsko-dodávateľských stupňoch\nzdaniteľných plnení, v dôsledku čoho nie je potrebné preukazovanie vedomosti žalobcu o jeho účasti\nna podvodnom konaní alebo na zneužití práva, keďže práve ním deklarované prijaté zdaniteľné plnenia\nnespĺňajú podmienky podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.\n6. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného\nprenosu dôkazného bremena na žalobcu krajský súd uviedol, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2\npísm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné\nsplnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, ani pri vzniku zodpovednosti\ninej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Preto\nsa požaduje preukázanie ich existencie a ich splnenie. Daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že\nzdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby (práce) reálne dodané v deklarovanom\nmnožstve a v čase a spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch, a to práve osobou uvedenou\nna faktúre. Daňový subjekt má v tejto súvislosti povinnosť účtovať a viesť evidenciu, preto sa na tieto\nskutočnosti vzťahuje jeho dôkazná povinnosť. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie\nnepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb\nnepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a\nsprávcom dane preverovaných skutočností. V danom prípade si žalobca musel byť vedomý následkov\nsvojho nie príliš zodpovedného konania vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi. Bez toho, aby mal\nk dispozícii splnomocnenie pre osobu oprávnenú konať v mene dodávateľskej obchodnej spoločnosti,\ns touto konal. V tomto prípade bolo potrebné, aby žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky\nrozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil\ntomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako sú uvedené na predkladaných daňových\ndokladoch, bude spochybnené.\n7. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v prejednávanej veci absentuje reálny základ,\nnajmä vo vzťahu k osobe platcu DPH, ktorý mal žalobcovi preverovaný tovar dodať, čo vedie k\nsprávnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu a objektívnej pochybnosti\no vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom. Vyhodnotenie získaných dôkazov a zisteného\nskutkového stavu správcom dane v ich vzájomných súvislostiach pre účely posúdenia existencie\nzákonných podmienok na odpočet dane za prijaté sporné zdaniteľné plnenia zhodnotil ako logické a\nsprávne, nevybočujúce z medzí správnej úvahy.\n\n8. K intrakomunitárnemu dodaniu tovaru vyplývajúcemu z faktúry č. 5130078, ktoré na účely oslobodenia\nod dane podľa § 43 zákona o DPH nebolo uznané poukázal na koncentračnú zásadu, v zmysle ktorej\nnevyhľadáva za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a teda príčiny tohto neuznania\nskúmať nemohol. Zákonnosť napadnutého rozhodnutia mohol skúmať výlučne v medziach a v rozsahu\nkonkrétne uplatnených žalobných bodov.\n9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca - sťažovateľ z dôvodov uvedených v ust. § 440 ods. 1 písm.\ng) a h) S.s.p. kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý\nrozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie správcu dane zrušuje a vec vracia\nsprávcovi dane na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému\nsúdu na ďalšie konanie. V rámci svojich sťažnostných bodov akcentoval, že správca dane podľa jeho\nnázoru dostatočne a presvedčivo nezdôvodnil, že k deklarovaným obchodom nedošlo a nevysvetlil, ktorá\nspoločnosť mala porušiť neutralitu DPH. V tejto súvislosti vytýkal správcovi dane, že neuniesol dôkazné\nbremeno, pretože nepreukázal, že sa sťažovateľ stal súčasťou podvodného konania. Sťažovateľ bol\npresvedčený, že ak finančné orgány konštatujú porušenie noriem zákona o DPH, nemožno hovoriť o\nzneužití práva. V tomto kontexte poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-367/96 a\nC-212/97, ktoré diferencujú medzi zneužitím práva a podvodným konaním. Podľa jeho názoru sa správny\nsúd s predmetnou námietkou nevysporiadal a naznačil, že sa sťažovateľ dopustil daňového podvodu a\nna rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1Afs/53/2016, týkajúce sa umelých\nkonštrukcií zneužitia práva. Sťažovateľ tvrdil, že nevedel v konaní prispôsobiť právnu argumentáciu,\nkeďže správca dane nedostatočne odôvodnil závery o zneužití práva a správny súd navyše predostrel\naj argumentáciu o daňovom podvode. Vzhľadom na prezentované skutočnosti nie je podľa názoru\nsťažovateľa zrejmý dôvod neuznania práva na odpočet dane. V rámci ostatných kasačných bodov\nsťažovateľ poukazoval na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/52/2016 a sp. zn\n1Sžf/31/2016, týkajúce sa zneužitia práva a podvodného konania, ako aj na judikatúru Súdneho dvora\nEurópskej únie vo veciach C-255/02 Halifax, C-440/04 Recolta recycling, C-285/11 Bonik a rozhodnutie\nv spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid.\n10. Žalovaný v reakcii k sťažnostným bodom v podstate zotrval na postojoch vyjadrených v\nprvostupňovom rozhodnutí správcu dane a v napadnutom rozhodnutí a žiadal kasačnú sťažnosť\nzamietnuť. Nad rámec už prezentovanej argumentácie žalovaný akcentoval, že dôvodom na neuznanie\npráva na odpočet dane bola objektívna pochybnosť o reálnosti deklarovaných obchodoch medzi\nsťažovateľom a jeho dodávateľom a nie pochybnosti na iných dodávateľsko-odberateľských stupňoch\nobchodov. V tomto smere preto podľa názoru žalovaného nebolo potrebné preukazovať, či sťažovateľ\nbol súčasťou podvodného konania alebo konania, ktorým bolo zneužité právo.\n11. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Následne kasačný súd preskúmal\nnapadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení\ns § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že kasačnú sťažnosť je v zmysle § 461 S.s.p. potrebné zamietnuť,\nnakoľko po jej preskúmaní dospel k záveru, že je nedôvodná. Takto kasačný súd rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej\ntabuli súdu, ako aj na webovej stránke Najvyššieho súdu.\n12. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu č. k. 14S/7/2019-223 zo dňa\n3. októbra 2019, ktorým podľa § 190 S.s.p. zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102329258/2018 zo dňa 23.11.2018, ktorým podľa § 74 ods. 4\nDaňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Senica č. 100868794/2018\nzo dňa 3.5.2018, ktorým ako správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku určil sťažovateľovi\nrozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v sume 37 868,03 eur.\n13. Kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené zistil, že v konaní pred krajským súdom boli\nsťažovateľom namietané právne otázky, ktoré už medzi týmito účastníkmi boli posudzované krajským\nsúdom v inom súdnom preskúmavacom konaní pod sp. zn. 20S/11/2019, resp. po podaní kasačnej\nsťažnosti i kasačným súdom pod sp. zn. 3Sžfk/10/2020. V konaní vedenom pod sp. zn. 20S/11/2019\nkrajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľa tak, že ju rozsudkom č. k. 20S/11/2019-226 zo dňa 2.10.2019\nzamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej Najvyšší súd Slovenskej\n\nrepubliky rozhodol rozsudkom sp. zn. 3Sžfk/10/2020 zo dňa 20.5.2020 tak, že kasačnú sťažnosť\nsťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.\n14. Kasačný súd poukazuje na tú skutočnosť, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou\nčinnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou\nsúčasťou je aj právna istota, a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje\nzásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.\n15. Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom § 464\nods. 1 S.s.p., podľa ktorého: ,,Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už\nbola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už\nlen na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“\n16. Na základe citovaného zákonného ustanovenia ku sťažnostným bodom sťažovateľa poukazuje\nsenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia\nsp.zn.3Sžfk/10/2020 zo dňa 20.5.2020, s ktorým sa konajúci kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje\na v príslušnom rozsahu uvádza:\n,, Preskúmaním veci kasačný súd zistil, že kľúčovou otázkou pre posúdenie veci je preukázanie\nnaplnenia podmienok pre uplatnenie si odpočtu DPH a s tým súvisiace unesenie dôkazného bremena\nzo strany sťažovateľa, resp. jeho prípadný prenos na správcu dane. S poukazom na obsah spisu s týmto\nvšak bezprostredne súvisí aj čiastková otázka viažuca sa k tomu, či sťažovateľ prijal všetky rozumné\nopatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti za účelom zabránenia\ntomu, aby bolo reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, tak ako sú deklarované prostredníctvom\ndaňových dokladov, spochybnené.\nKasačný súd má za preukázaný skutkový stav zistený daňovými orgánmi. Z odôvodnení rozhodnutí\ndaňových orgánov je zrejmé, že vo vzťahu k odpočtu DPH sťažovateľ nepreukázal reálne dodanie\ntovaru deklarovaným dodávateľom - obchodnou spoločnosťou DREVITECH, spol. s r. o., v dôsledku\nčoho nesplnil podmienky pre uplatnenie si nároku na odpočet DPH ustanovené zákonom o DPH. S\npoukazom na bod 76 rozsudku krajského súdu, s ktorým sa kasačný súd v plnej miere stotožňuje,\ntreba zdôrazniť, že napriek tomu, že sťažovateľ predložil formálne doklady, tieto ešte samy o sebe\nnepreukazujú splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods.\n1 písm. a) zákona o DPH. Z citovaných ustanovení vyplýva, že daňový subjekt je povinný na jednej\nstrane predložiť formálne doklady, avšak zároveň je povinný a v tomto smere aj znáša dôkazné bremeno,\npreukázať, že zdaniteľné obchody, tak ako sú deklarované predmetnými formálnymi dokladmi sa aj\nreálne uskutočnili. Reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov v tomto prejednávanom prípade zahŕňa\nna jednej strane preukázanie reálneho dodania tovaru, (v stanovenom množstve, čase a stanoveným\nspôsobom) a na strane druhej preukázanie, že tento tovar bol dodaný deklarovaným dodávateľom.\nZ výpovedí svedkov, šetrenia daňových orgánov a ostatných skutočností v administratívnom spise však\nvyplynulo, že toho času-konateľka dodávateľa poprela vystavenie samotných formálnych dokladov,\nnepreukázalo sa, že p. B., ktorý jednal so sťažovateľom o obchode by bol oprávnený zastupovať\ndodávateľa, ďalej sa zistilo, že dodávateľ v rozhodnom čase nedisponoval zamestnancami alebo\nmotorovými vozidlami, ktoré mali byť využité na účely dodania tovaru. Nepreukázal sa ani pôvod tovaru,\nktorý dodávateľ mal dodať sťažovateľovi, keďže p. B. uviedol v rozpore so svojim skorším tvrdením\niných subdodávateľov, pričom k tomuto nepredložil žiadne dôkazy. Tvrdenia sťažovateľa nebolo možné\noveriť ani v účtovnej evidencii právneho nástupcu dodávateľa sťažovateľa, keďže tento bol nekontaktný.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu a teda bol\nobjektívne spochybnený reálny základ zdaniteľného plnenia priamo medzi deklarovaným dodávateľom\na sťažovateľom.\nPokiaľ ide o zodpovedanie otázky dôkazného bremena, kasačný súd sa stotožňuje s konštatovaním\nkrajského súdu v bode 72 rozsudku, z ktorého vyplýva, že toto nesie sťažovateľ, keďže daňové orgány\npreverujú správnosť výšky priznanej daňovej povinnosti a uplatnených nárokov na odpočet dane, avšak\nnie je ich povinnosťou zisťovať a preukazovať, ako sa deklarované zdaniteľné obchody v skutočnosti\nodohrali. Vo všeobecnosti dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia zaťažuje\npredovšetkým daňový subjekt, avšak v súvislosti s právom EÚ (vrátane judikatúry Súdneho dvora), tak\nako boli špecifikované aj v bodoch 79 a 80 rozsudku krajského súdu existujú situácie, kedy je potrebné\npreukazovanie vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na podvodnom konaní alebo na zneužití práva zo\nstrany daňového orgánu. V tejto súvislosti je však možné požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky\n\nrozumné opatrenia, ktoré možno od neho požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude\nviesť k jeho účasti na takomto konaní.\nV prejednávanej veci bol však na podklade šetrenia daňových orgánov spochybnený reálny základ\nzdaniteľného plnenia priamo medzi deklarovaným dodávateľom a sťažovateľom, a to aj v rámci\nsubdodávateľských stupňov zdaniteľných plnení. V tomto smere sa tak možno v plnej miere stotožniť\ns bodom 72 rozsudku krajského súdu, že nebolo preukázané splnenie podmienky podľa § 49 ods. 2\npísm. a) zákona o DPH a teda nie je ďalej potrebné preukazovanie vedomosti sťažovateľa o jeho účasti\nna podvodnom konaní alebo na zneužití práva.“\n17. Kasačný súd poukazuje na to, že v konaní pred krajským súdom boli sťažovateľom namietané\nprávne otázky, ktoré už medzi týmito účastníkmi boli posudzované krajským súdom aj v súdnom\npreskúmavacom konaní pod sp. zn. 20S/8/2019, resp. po podaní kasačnej sťažnosti i kasačným súdom\npod sp. zn. 1Sžfk/21/2020. V konaní vedenom pod sp. zn. 20S/8/2019 krajský súd rozhodol o žalobe\nsťažovateľa tak, že ju rozsudkom č. k. 20S/8/2019-214 zo dňa 2.10.2019 zamietol. Proti tomuto rozsudku\npodal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp.\nzn. 1Sžfk/21/2020 zo dňa 25.3.2021 tak, že kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.\n18. Ku sťažnostným bodom sťažovateľa preto poukazuje senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj\nna odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia sp.zn.1Sžfk/21/2020 zo dňa 25.3.2021, s ktorým sa konajúci\nkasačný súd v celom rozsahu stotožňuje a v príslušnom rozsahu uvádza:\n,, S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či krajský súd\nvec posúdil správne po právnej stránke, keď zamietnutie žaloby odôvodnil skutočnosťou, že sťažovateľ\nneuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k deklarovaným obchodom s dodávateľom DREVITECH, spol.\ns r.o. V tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že o predmete konania v obdobnej veci už rozhodol\nNajvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3Sžfk/10/2020 z 20.05.2020, ktorým kasačnú sťažnosť zamietol, pretože\ndospel k záveru, že nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane a\npreto nebolo potrebné preukazovanie vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na podvodnom konaní alebo\nna zneužití práva.\nPodľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo\nnajavo.\nPodľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje:\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\nPodľa § 24 ods. 2 Daňového správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné\nna účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nPodľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči\ndaňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti\nvšeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.\nPodľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nPodľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká\nplatiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z\ntovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a\n7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,\nak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n\nSťažovateľ nesprávne posúdenie veci krajským súdom po právnej stránke (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.)\nodôvodňoval tým, že podľa jeho názoru, správny súd nerozlišoval podvodné konanie od zneužitia práva,\nktoré predstavujú samostatné dôvody pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane. Preskúmavané\nrozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane je podľa názoru sťažovateľa nezrozumiteľné,\npretože správca dane nepriznanie práva na odpočítanie dane odôvodňoval tým, že sa sťažovateľ mal\ndopustiť podvodného konania a zneužitia práva.\nV kontexte predoslanej argumentácie ohľadne podvodného konania a zneužitia práva sťažovateľ\npoukazoval na odklon od rozhodovacej praxe, najmä poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (sp. zn. 1Sžf/52/2016, sp. zn.\n1Sžf/31/2016, C-255/02 Halifax, C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid a ďalšie). V tomto ohľade\npodľa názoru sťažovateľa finančné orgány neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali bez akýkoľvek\npochybností, že sťažovateľ vedel, že sa zúčastňuje na podvodnom konaní, alebo zneužití práva.\nV súvislosti so sťažnostnými bodmi kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ ponúkol totožné námietky aj\nv konaniach vedených pod sp. zn. 1Sžfk/21/2020, sp. zn. 1Sžfk/24/2020 a sp. zn. 1Sžfk/45/2020.\nVo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu sa rozhodovacia prax Najvyššieho súdu ustálila na tom, že\nsťažovateľ sa môže s úspechom domáhať nesprávneho posúdenia veci krajským súdom ( §440 ods.\n1 písm. g/ S.s.p.) vtedy, keď správny súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav\n(§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/) nesprávne\naplikuje objektívne právo v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi\nkasačného súdu (napríklad rozsudky Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžfk/12/2016, sp. zn. 1Sžfk/10/2018,\nsp. zn. 1Sžfk/9/2020).\nV tomto smere Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/12/2016 z 20.02.2018 konštatoval, že: „V\nsúvislosti s uvedeným musí kasačný súd zdôrazniť, že hore uvedená nesprávnosť aplikácie objektívneho\npráva správnym súdom je zapríčinená chybným výberom normy hmotného práva alebo procesného\npráva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu.\nNesprávne právne posúdenie veci správnym súdom v zmysle ustálenej judikatúry potom konkrétne\nspočíva v tom, že správny súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu\nnormu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený\nskutkový stav ju nesprávne aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze\nskutkového zistenia.“\nV kontexte uvedených skutočností kasačný súd považoval uplatnené sťažnostné body za nedôvodné,\npretože sú len vo všeobecnej rovine a nesmerujú voči žiadnym konkrétnym skutkovým a právnym\nzáverom krajského súdu, ktorých posúdením by sa mal kasačný súd zaoberať, a ktoré by vyvrátili\nkonštatované pochybnosti o uskutočnení deklarovaných transakcií.\nKasačný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok sp. zn. 1Sžfk/9/2020 z 23.02.2021, v ktorom\nNajvyšší súd uviedol, že: „Aby tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci malo oporu\nv zákone, bol sťažovateľ zaťažený povinnosťou v zmysle § 440 ods. 2 S.s.p. uviesť aj konkrétnu právnu\nnormu a vykonať jej rozbor na prospech svojho tvrdenia...“\nVo vzťahu k namietanému nepriznaniu práva na odpočet dane z dôvodu podvodného konania a\nzneužitia práva, kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ sa mylne domnieva, že krajský súd prerokúvanú\nvec posúdil tak, že sťažovateľovi právo na odpočet dane nebolo priznané z dôvodu jeho účasti na\npodvodnom konaní alebo zneužití práva. Opakovane forsírovanú námietku sťažovateľa odmietol už\nžalovaný s preskúmavanom rozhodnutí, keď skonštatoval, že: „....správca dane sa v napadnutom\nrozhodnutí na žiadnom mieste nevyslovil, že by bol nárok daňovému subjektu (sťažovateľovi) neuznaná\nz dôvodu jeho možnej vedomosti alebo účasti na daňovom podvode....Nie je ani pravdivé tvrdenie\ndaňového subjektu, že neuznať právo na odpočítanie dane je možné výlučne len v prípade, ak daňový\nsubjekt vedel, alebo mohol vedieť, že prijatím plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené sa\ndaňovým únikom, pretože nepriznať právo na odpočítanie je možné aj v prípade, keď daňový subjekt\nporuší podmienky stanovené v § 49 ods. 1 a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.“ Totožný záver v\ntomto ohľade prijal aj krajský súd (bod 107. napadnutého rozsudku), keď konštatoval, že: „Z vykonaného\ndokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné\nzistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe\n\nplatcu DPH, ktorý mal žalobcovi preverovaný tovar dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení\nzákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobie...“\nVzhľadom na predoslané skutočnosti kasačný súd zdôrazňuje, že dôvodom pre neuznanie práva\nsťažovateľa bola skutočnosť, že v rámci daňového konania nepreukázal splnenie hmotnoprávnych\npodmienok na odpočet dane (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH) a preto nebolo\npotrebné preukazovať vedomosť o jeho účasti na podvodnom konaní, resp. zneužití práva. Najvyšší súd\nsa preto v kontexte uvedených skutočností stotožnil so záverom ustáleným krajským súdom, že bolo\npredovšetkým v záujme sťažovateľa, aby v daňovom konaní predložil také dôkazné prostriedky, ktoré\nby preukázali deklarované zdaniteľné plnenia od dodávateľov a odstránil tak pochybnosti finančných\norgánov v tomto smere.\nTotiž, sťažovateľ (daňový subjekt) je povinný predložiť nielen formálne daňové doklady, ale zároveň\nv tomto smere znášať aj dôkazné bremeno a v prípade legitímnych pochybností finančných orgánov\nmusí vedieť preukázať, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako sú deklarované predloženými\nformálnymi dokladmi.\nV súvislosti s ostatným sťažnostným dôvodom sťažovateľ poukazoval na judikatúru Súdneho dvora\nEurópskej únie, avšak neuviedol, akým spôsobom mohli uvedené rozhodnutia ovplyvniť právny názor\nkasačného súdu. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľom uvádzané rozhodnutia nie sú aplikovateľné,\nkeďže v prejednávanej veci sťažovateľ nepreukázal splnenie materiálnych (vecných) podmienok na\nodpočítanie dane.\nRozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/31/2016, na ktorý sťažovateľ poukazoval sa týkal obchodov,\nspočívajúcich vo vývoze toho istého tovaru z územia Slovenskej republiky a jeho spätnom dovoze cez\nsieť obchodných spoločností, ktoré nemali ekonomické opodstatnenie a ich výsledkom bolo získanie\ndaňového zvýhodnenia. V rozsudku vedenom pod sp. zn. 1Sžf/52/2016 Najvyšší súd konštatoval, že ak\nsa zdaniteľný obchod uskutočnil, právo na odpočet nemožno priznať len z dôvodu zneužitia práva alebo\npre účasť na daňovom podvode, ale nie s z dôvodu porušenia § 49 a § 51 zákona o DPH.\nNa základe vyššie uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej\nsťažnosti za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 S.s.p. o zamietnutí kasačnej sťažnosti.“\n19. Kasačný súd pridržiavajúc sa vyššie uvedených záverov vyplývajúcich z jeho skoršej rozhodovacej\nčinnosti majúc za to, že ide o obdobnú vec tých istých účastníkov konania, ktorá už bola predmetom\nkonania o kasačnej sťažnosti dospel (po zistení, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne\ntaké relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil vecnú správnosť rozsudku krajského súdu) k záveru,\nže kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú podľa § 461 S.s.p. zamietnuť.\n20. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1\nS.s.p. a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a\nžalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.\n21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v\nspojení s § 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}