Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/38/2019 z 27. 4. 2021
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2021, sp. zn. 2Sžfk/38/2019, ECLI:SK:NSSR:2021:2018200185.1
Najvyšší súd | 2Sžfk/38/2019 | ECLI:SK:NSSR:2021:2018200185.1 | 2021-04-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: SSP, § 461 SSP, zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/380a00b6-592e-4ece-b372-2fb78188d4a9
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2018200185.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžfk/38/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200185
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:2018200185.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Kataríny Benczovej a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej
veci žalobcu (sťažovateľa): Albín Lancz - ALINEX, so sídlom Mierová 1435/33, Galanta, IČO: 32 356
412, zast.: Nagy & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Športová 470/11, Galanta, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100890094/2018 zo dňa 04. mája 2018, v konaní o
kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/51/2018-193 zo dňa 14.
februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti  zamieta.

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť  zamieta.

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania  nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom č. k. 14S/51/2018-193 zo dňa
14. februára 2019 podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100890094/2018 zo dňa 04. mája
2018, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Daňovým úradom Trnava (ďalej aj ako
„správca dane“) č. 102432172/2017 zo dňa 21. novembra 2017, ktorým správca dane podľa § 68 ods.
5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej aj ako „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane
v sume 3.750 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2014.

2. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období marec 2014 uplatnil
právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených obchodnou spoločnosťou FACIES,
s.r.o. za realizáciu upratovacích a stavebných prác. V danom prípade podľa odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia žalovaného dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane bola skutočnosť, že žalobca
neodstránil pochybnosti správcu dane týkajúce sa sporných faktúr, ktoré u žalobcu zistil po vykonanej
daňovej kontrole na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2014 a ani vo vyrubovacom, či odvolacom
konaní žalobca nepredložil vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že sporný zdaniteľný
obchod bol skutočne dodaný spoločnosťou FACIES, s.r.o.

3. Keďže predmetom sporných faktúr a sporných zdaniteľných obchodov mali byť i búracie práce v areáli
Veľká Mača, krajský súd poukázal na zistenia správcu dane, podľa ktorých Obecný úrad Veľká Mača
za roky 2012 až 2014 nevydal pre žalobcu búracie povolenie ani rozhodnutie o odstránení stavby. Ďalej
podľa zistení správcu dane konateľ spoločnosti FACIES, s.r.o. Š. A. poprel dodanie prác pre žalobcu.



Okrem toho z informácií poskytnutých Registrom obyvateľstva Slovenskej republiky bolo zistené, že
konateľ spoločnosti AA Trade, s.r.o. V. B., ktorý mal v niektorých prípadoch konať aj za spoločnosť
FACIES, s.r.o., je bezdomovec a jeho trvalý pobyt je Mesto Galanta. V. B. pred správcom dane
uviedol, že nikdy nebol konateľom spoločnosti AA Trade, s.r.o. a ani jej splnomocneným zástupcom,
so spoločnosťou FACIES, s.r.o. nemal uzatvorený žiadny vzťah, o tejto spoločnosti nikdy nepočul,
nepozná ani jej činnosť. Taktiež uviedol, že podpis na rekapituláciách prác, ktoré mu boli predložené
k nahliadnutiu, nie je jeho, sporné faktúry za spoločnosť FACIES, s.r.o. pre žalobcu nevystavil, faktúru
ani nevie vystaviť.

4. Podľa krajského súdu zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo posúdenie miery
zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Konkrétne, či
nedošlo k neprimeranému prenosu dôkazného bremena na žalobcu.

5. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné
bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49
ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane
daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a
splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z
pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane
slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový
subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

6. Dôvodil, že podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „zákon o DPH“)
odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho
dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ,
ktorý nárok na odpočet dane uplatnil, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon
stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar a služby reálne dodané (§ 8, § 9 zákona
o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre. To znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a
DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.

7. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených
daňových dokladov (faktúr) krajský súd súčasne poukázal na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení
je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má daňový subjekt, ako platiteľ
dane, možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného
zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce
pre určenie dane (§ 44 ods. 1 Daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu
zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu
dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane, tak ako v danom prípade.

8. V danom prípade je podľa krajského súdu podstatná tá skutočnosť, že k nepreukázaniu splnenia
podmienok na priznanie práva na odpočítanie dane nedošlo u dodávateľa žalobcu spoločnosti FACIES,
s.r.o., ale samotné spochybnenie sa týka vzťahu medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom. To
konkrétne znamená, že bolo plne v dispozícii žalobcu, aby si zabezpečil dostatočné množstvo dôkazov
týkajúcich sa deklarovaných plnení spoločnosťou FACIES, s.r.o., aby nebol vystavený dôkaznej núdzi.
Z pohľadu krajského súdu žalobca skutočne nepreukázal relevantnými dôkazmi, že upratovacie a
stavebné práce boli vykonané spoločnosťou FACIES, s.r.o. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva,
že žalobca vierohodne nepreukázal nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr.

9. V súvislosti s odpočítaním dane z pridanej hodnoty pri výkone činností spojených s realizáciou
stavieb krajský súd poukázal na rozhodnutie zásadného právneho významu, a to rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/81/2015 z 01. decembra 2016, publikovaný v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2017 pod č. 38, v ktorom najvyšší súd
skonštatoval, že: „I. V súvislosti s charakterom tvrdenej činnosti dodávateľa (výkopové a iné prípravné



činnosti v stavebníctve) mala sa o ich uskutočnení v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov viesť dotknutými osobami povinná
dokumentácia ako aj zápisy v stavebnom denníku (§ 46a, § 46d). II. Pokiaľ žalobca pri uplatnení práva na
odpočet dane, ktorej základom sú poskytnuté služby pri výkone činností spojených s realizáciou stavieb,
nepredkladá pri svojich tvrdeniach svedectvá, resp. zákonom uvedenú dokumentáciu o stavebných
činnostiach údajne vykonaných žalobcom alebo jeho dodávateľom, potom neuniesol dôkazné bremeno.
III. Správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému
subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými
dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby
dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna
existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.“

10. Krajský súd konštatoval, že žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno vo
vzťahu k preukázaniu nároku na odpočítanie DPH z deklarovaných zdaniteľných plnení. Obsahom
administratívneho spisu je podľa krajského súdu preukázané, že vykonaným dokazovaním v rámci
preverovania reálneho základu prijatých zdaniteľných služieb žalobcom bolo objektívne spochybnené
jeho tvrdenie, že fakturované upratovacie a stavebné práce mala vykonať obchodná spoločnosť FACIES,
s.r.o. Neuznanie nároku na odpočet dane z faktúr vystavených dodávateľom spoločnosťou FACIES,
s.r.o. správca dane a žalovaný sa opreli aj o skutočnosť, že samotný konateľ spoločnosti FACIES, s.r.o.
p. Š. A. (konateľ spoločnosti FACIES, s.r.o. zapísaný v obchodnom registri od 11. januára 2014 do 03.
júna 2014) poprel vystavenie akýchkoľvek faktúr za spoločnosť FACIES, s.r.o. Pokiaľ žalobca tvrdil, že
nie je možné od neho spravodlivo žiadať, aby sledoval, prípadne kontroloval obchodno-dodávateľské
vzťahy u iných subjektov pred dodaním služby, krajský súd opätovne zdôraznil, že v danom prípade išlo
o priamy vzťah žalobcu a jeho dodávateľa, teda bolo v jeho moci, aby si zabezpečil dostatočné množstvo
dôkazov, ktorými by následne preukázal, že k zdaniteľnému plneniu došlo, a to práve dodávateľom
uvedeným na faktúre.

11. Z dôkazov získaných správcom dane počas kontroly krajský súd zistil, že vznik daňovej povinnosti
z dôvodu dodania sporných zdaniteľných obchodov spoločnosťou FACIES, s.r.o. a s tým súvisiaci
vznik práva na odpočítanie DPH v zdaňovacom období marec 2014 žalobca nepreukázal. Deklarovaný
dodávateľ spoločnosť FACIES, s.r.o. je nekontaktný, na adrese sídla zapísaného v obchodnom registri
sa nezdržuje, registrácia pre DPH bola tejto spoločnosti zrušená. Rovnako krajský súd zistil, že žalobcom
predložené sporné faktúry boli bez rozsahu dodaných služieb, ktoré sa neodvolávajú na žiadnu zmluvu,
ani na žiadny odovzdávajúci protokol, ani na žiadnu objednávku a nie je z nich možné jednoznačne zistiť
aké konkrétne obchody sa mali uskutočniť, aké upratovacie resp. aké stavebné práce mala spoločnosť
FACIES, s.r.o. pre žalobcu vykonať. Žalobca síce dodatočne predložil popis prác a dodávok a ich
náklady na stavbe v areáli Veľká Mača, na ktoré sa sporné faktúry odvolávajú, avšak tieto sporné faktúry
sú bez dátumu vypracovania, bez vyznačenia dátumu kedy sa mali sporné obchody uskutočniť, bez
odvolávky sa na konkrétnu spornú faktúru, bez označenia objednávateľa, bez označenia spracovateľa,
bez označenia čísla parcely kde sa mali sporné zdaniteľné obchody uskutočniť a tieto dôkazy vzbudzujú
pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov. Žalobca tiež nepredložil správcovi dane, resp.
žalovanému búracie povolenie ako dôkazný prostriedok, ktorý by svedčil, že tieto búracie práce bol
oprávnený vykonať.

12. Podľa krajského súdu je rozhodná v danej veci tá skutočnosť, že žalobca neodstránil pochybnosti
správcu dane týkajúce sa sporných faktúr, ktoré boli zistené pri vykonanej kontrole na DPH za
zdaňovacie obdobie marec 2014. Žalobca nepredložil vierohodné dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, že sporné zdaniteľné obchody boli skutočne dodané spoločnosťou FACIES, s.r.o., čím neuniesol
dôkazné bremeno, následkom čoho bolo neuznanie nároku žalobcu na odpočítanie dane. Skutočnosť,
že V. B. vystupoval v danej veci ako tzv. „biely kôň“ vyplýva aj z jeho výpovede pred správcom dane zo
dňa 04. mája 2017, kde vyslovene uviedol, že kamarát p. E. p. F. G., ktorého poznal, ho zavolal, že sa
chce s ním rozprávať p. E.. Keď sa stretli, bola tam prítomná aj právnička. Pred dverami mu dali papier,
ktorý nevidel, ani nečítal a dali mu aj 5 Eur, ktoré boli položené na tom papieri, pričom mu povedali, že
môže ísť do vnútra. Vo vnútri položil papier na stôl aj s piatimi Eurami, ktoré dostal pred dverami. Podpísal
papier, ktorý nečítal, poprosil o vyhotovenie kópie a keď sa vrátil domov zistil, že bol na ňom urobený
podvod. Uviedol zároveň, že nikdy nevlastnil žiadnu firmu, nevie kto na neho nejaké firmy prepísal a
myslí si, že celá skutočnosť je založená na podvode.



13. Krajský súd s poukazom na vyššie uvedené preto zastával názor, že predloženie účtovných
dokladov bez ich náležitej verifikácie, že k dodaniu služieb (upratovacích a stavebných prác) došlo práve
dodávateľom deklarovaným na predložených faktúrach spoločnosťou FACIES, s.r.o., má za následok
nepreukázanie vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa žalobcu (§ 19 ods. 1 zákona o DPH), a teda
žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1
písm. a) zákona o DPH). Z uvedeného dôvodu vyrubenie rozdielu dane v sume 3.750 Eur na DPH za
zdaňovacie obdobie marec 2014 považoval krajský súd za vecne správne. Rovnako podľa krajského
súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa
vysporiadal s odvolacími námietkami, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave
veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k žiadnemu
porušeniu ustanovení Daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

14. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy
konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu
štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.

15. Žalobca podal riadne a včas proti rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť, ktorou sa
domáhal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

16. Namietal, že žalovaný ani krajský súd neuviedli, aké konkrétne dôkazy mal žalobca predložiť.
Zastával názor, že jednoznačne preukázal vykonanie prác, čo správca dane videl a mal preukázané
obhliadkou na mieste samom. Zdôraznil, že v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia bol dodávateľ
plne kontaktný a žalobca nemôže niesť zodpovednosť za jeho následný právny vývoj po uskutočnení
zdaniteľného plnenia. Mal za to, že splnil všetky zákonom stanovené podmienky na to, aby mu bol
priznaný nárok na odpočítanie DPH. To znamená, že pri plnení vznikla daňová povinnosť, teda došlo
k dodaniu plnenia - upratovacie a stavebné práce dodané boli. Žalobca má k dispozícii doklad od
dodávateľa (faktúru). A dodanie plnenia bolo uskutočnené na území Slovenskej republiky (v tuzemsku).

17. Poukázal na to, že v kontexte preukázania dodania plnenia boli správcovi dane poskytnuté presné
a úplné informácie a údaje o dodaní plnení - upratovacích a stavebných prác. Nie je zodpovednosťou
žalobcu to, či dodávateľ uskutočnil práce sám alebo niekým iným. Podľa žalobcu je podstatné to,
že objednané plnenia boli riadne uskutočnené podľa objednávky, na základe toho bola následne
vyhotovená faktúra, ktorá bola žalobcom riadne uhradená. Vo vzťahu ku krajským súdom uvádzanej
skutočnosti, že žalobca nemal príslušné stavebné povolenia, dal žalobca do pozornosti, že existencia
platného stavebného povolenia nie je zákonnou podmienkou priznania odpočtu DPH.

18. Záverom žalobca kasačný súd žiadal, aby podanej kasačnej sťažnosti priznal odkladný účinok.
Dôvodil, že žalovaný napadnutým rozhodnutím a ďalšími rozhodnutiami za ostatné mesiace potvrdil
povinnosť žalobcu zaplatiť na účet správcu dane celkovo sumu 52.965 Eur. Okamžitým výkonom týchto
rozhodnutí hrozí závažná ujma a vážny nenapraviteľný následok spočívajúci v tom, že žalovaný môže
viesť exekúciu na majetok žalobcu, čo by malo likvidačný dopad na majetkovú sféru žalobcu, zadlženie
spoločnosti, ukončenie podnikateľskej činnosti, zrušenie pracovných miest zamestnancov a v konečnom
dôsledku zánik žalobcu. Nezaplatením splatnej dane je žalobca vystavený aj riziku prípadného trestného
stíhania pre trestný čin nezaplatenia dane. Súčasne dôvodil, že priznanie odkladného účinku nie je v
rozpore s verejným záujmom.

19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti považoval námietky žalobcu za neopodstatnené a
kasačnú sťažnosť navrhoval zamietnuť.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438
ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444
SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§
445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v



podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP
bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

21. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu
proti rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania v úvode tohto rozsudku opísaných rozhodnutí daňových orgánov vo veci vyrubenia rozdielu
DPH v sume 3.750 Eur za zdaňovacie obdobie marec 2014.

22. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

23. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovaru a služieb, ktorú použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

26. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

27. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

28. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

29. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť.

30. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

31. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

32. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
Krajského súdu v Trnave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a
s prihliadnutím na ustanovenie § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od
logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych



noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre
vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

33. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový
poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

34. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a
informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane
nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo
najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca
dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery
vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a
zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

35. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014
zo dňa 17. februára 2015 aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo
na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového
konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení.

36. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,
keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom dokazovanie doplní, akú
hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich
vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má
správca dane v priebehu konania k dispozícii.

37. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23. februára 2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd Slovenskej republiky
zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt.
Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je
relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne
plnenie. To, že určitý doklad má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona
o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane
z tohto dokladu...“

38. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady,
ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní
svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní
uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju
dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom
dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. novembra
2018, sp. zn. I.ÚS 377/2018-53).



39. Podľa názoru kasačného súdu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom
konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie
dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav.
Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné
zásady správy daní. Ako správne poukázal krajský súd, odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je
právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok
na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak
materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné
listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia.
Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý
podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však
použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.

40. Pre účely § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom
definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým
zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.
Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie
dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie
zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval
zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené,
nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia dokladu, hoci by obsahoval všetky
formálne náležitosti.

41. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.  I.ÚS 241/07-44,
podľa ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva,
že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná
výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto
poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred
formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického
dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho
obsahu.

42. V danom prípade správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli
realizované tak, ako je to uvedené na žalobcom predložených faktúrach. Správca dane má právo
preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť
vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt
na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom
má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením
výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza
k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na žalobcovi, aby predložil také
doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované,
čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

43. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom
správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či
bola predmetná služba či tovar dodaná osobou deklarovanou na predkladaných faktúrach, nie je
povinný dokazovať nedodanie touto osobou, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie
zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predkladanej faktúre, pokiaľ si uplatňuje právo na odpočítanie
DPH z predkladanej dodávateľskej faktúry. Ak žalobca v tomto smere neunesie dôkazné bremeno,
nemôže byť úspešný v uplatnení práva na odpočítanie.

44. Vierohodnosť dokladov predložených žalobcom bola v konaní spochybnená, pričom žalobca
počas kontroly a ani vo vyrubovacom či odvolacom konaní pochybnosti správcu dane neodstránil,
nepredložil vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že sporné zdaniteľné obchody boli
skutočne dodané spoločnosťou FACIES, s.r.o. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že reálne
plnenie deklarovaným dodávateľom poprel aj Štefan Kopček, ktorý bol v tom čase oprávnený konať za
spoločnosť FACIES, s.r.o.



45. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane
zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho
spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k záveru, že správne orgány
vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav, dôkazy, ktoré nadobudol
správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotili a dôkladne sa
vysporiadali aj s námietkami žalobcu.

46. Kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné
tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Vychádzal pritom zo záverov
obsiahnutých v skôr vydaných rozhodnutiach vo veci žalobcu týkajúcich sa iných zdaňovacích období
roku 2014, a to pod sp. zn. 6Sžfk/38/2019 zo dňa 05. augusta 2020, sp. zn. 1Sžfk/40/2019 zo dňa 22.
septembra 2020, sp. zn. 8Sžfk/4/2020 zo dňa 30. septembra 2020 a sp. zn. 3Sžfk/69/2019 zo dňa 25.
januára 2021.

47. Vzhľadom na meritórne rozhodnutie kasačný súd nepriznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok.

48. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi, ktorý nemal
v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods.
1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok
na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti
s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s
§ 168 SSP).

49. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.