{"guid": "2ee3dfc1-6e34-4d9c-ac91-1953b78f6bb1:bf85983b-1158-4f6f-87f2-fc99f2dc9786", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2018200031.2", "spisova_znacka": "7Sžsk/45/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/45/2019 z 12. 3. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. marca 2021, sp. zn. 7Sžsk/45/2019, ECLI:SK:NSSR:2021:2018200031.2", "identifikacne_cislo": "2018200031", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2021-03-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-178", "nazov": "§ 178 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-178", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-178"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-178"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bf85983b-1158-4f6f-87f2-fc99f2dc9786", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2018200031.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2018200031.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2018200031.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/45/2019\n2018200031\n12. 03. 2021\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2021:2018200031.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej\nveci žalobcu E.. M. E., nar. XX.X.XXXX, bytom H., Z. X/XXXX, zastúpeného spoločnosťou Advokátska\nkancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej\nSociálnej poisťovni, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovanej č. 45655-3/2017-BA zo dňa 29.11.2017, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti\nrozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 44Sa/2/2018-89 zo dňa 14. decembra 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave\nč. k. 44Sa/2/2018-89 zo dňa 14. decembra 2018 z a m i e t a.\nÚčastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred krajským súdom\n1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd alebo správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k.\n44Sa/2/2018-89 zo dňa 14. decembra 2018 podľa § 191 ods. 1 písm. d), g) zákona č. 162/2015 Z.\nz. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredia č.\n45655-3/2017-BA zo dňa 29.11.2017 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo\nna náhradu trov konania v celom rozsahu.\n2. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho\nspisu mal preukázané, že žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia\nč. 45655-3/2017-BA zo dňa 29.11.2017, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie\nSociálnej poisťovne, pobočky Trnava č. 594-40/2017-TT zo dňa 12.5.2017 určujúce, že: „Samostatne\nzárobkovo činnej osobe E.. M. E. nezaniklo dňa 30. júna 2009 povinné nemocenské poistenie a povinné\ndôchodkové poistenie, ale zaniklo dňa 31. decembra 2010.“\n3. Krajský súd poukázal na to, že skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä živnosti žalobcu, vydania\npovolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a jeho zrušenia, licencie žalobcu na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a podanie odhlášky z poistenia ku dňu 30.6.2009 neboli v konaní\nmedzi účastníkmi spornými. Sporné zostalo právne posúdenie otázky, či žalobca ku dňu 30.6.2009 stratil\npostavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo či mu toto postavenie zostalo zachované ako\ndržiteľovi licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.\n\n4. Správny súd pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia žalovanej posudzoval žalobu žalobcu\nmajúcej charakter žaloby v sociálnych veciach neformálne a aj nad rámec žalobných dôvodov v zmysle\n§ 202 ods. 2 a § 203 ods. 2 SSP. Správny súd uviedol, že hoci na konanie a rozhodovanie žalovaného\nsa podľa § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nevzťahuje všeobecný predpis o\nsprávnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok), platia preň ústavné princípy a všeobecné\nzásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy v zmysle Rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov\nRE, vrátane práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka ako základného práva vyplývajúceho z\nčlánku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie len pre konania súdne (Nález Ústavného súdu SR sp.\nzn. I.ÚS 83/93), práva na dostatočné, zrozumiteľné a logické odôvodnenie rozhodnutia, ako aj princípu\npredvídateľnosti rozhodnutia.\n5. Krajský súd konštatoval, že z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že v danom prípade ústavné\nprávo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené,\nako to vyplýva už zo skutočnosti, že začatie konania nebolo žalobcovi pobočkou Sociálnej poisťovne\noznámené a nebolo mu tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa\noznačenia aplikovaného ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. by malo ísť o\nsporný prípad zániku sociálneho poistenia. Súčasne, vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami,\nz ktorých žalovaný a prvostupňový správny orgán vychádzali a vydaním prvostupňového rozhodnutia\n(8 rokov) ide o rozhodnutie bez pochybností nepredvídateľné, naviac z hľadiska zrozumiteľného\nvysvetlenia dôvodu vydania rozhodnutia, ozrejmenia úvah správneho orgánu pri hodnotení dôkazov\na aplikácii právnych predpisov trpiace obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám\nustanovenia § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení - odôvodnenie rozhodnutia obsahuje citáciu\nustanovení §§ 5 a 21 zákona bez jeho identifikácie (hoci z obsahu záhlavia /?/ rozhodnutia aplikovaný\nprávny predpis nepochybne identifikovať možno), údaje o povoleniach žalobcu na prevádzkovanie\nzdravotníckeho zariadenia, živnostenskom oprávnení, licencii L1A a podaní odhlášky z poistenia, ako\naj o registrácii žalobcu v registri daňových subjektov ako osoby registrovanej v súvislosti so zárobkovou\nčinnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatne j zárobkovej činnosti\npodľa § 6 ods. 1 a 2 zák. č. 595/2003 Z. z. do 30.6.2009, z čoho správny orgán bez ďalšieho vysvetlenia\na ozrejmenia vlastných úvah vyvodzoval, že žalobca nemal postavenie samostatne zárobkovo činnej\nosoby v sociálnom poistení od 1.1.2011 a že povinné poistenie mu nezaniklo 30.6.2009, ale dňom\n31.12.2010.\n6. Podľa názoru krajského súdu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako odvolacieho orgánu\nmalo obsahovať vzhľadom na potrebu vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu širšie skutkové\na právne zdôvodnenie, vzhľadom na nemožnosť účastníka oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, a\npreto jeho rozhodnutie je potrebné považovať za arbitrárne. Argumentácia žalovanej právnym názorom\nNajvyššieho súdu SR vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 7Sžso/20/2010, v súvislosti so spôsobom\nzačatia konania, považoval krajský súd za nedôvodné aj vzhľadom na skutočnosť, že uvádzané\nrozhodnutie Najvyššieho súdu bolo vydané v skutkovo a právne rozdielnej veci, v ktorej podklady\nrozhodnutia správneho orgánu pochádzali od samotného účastníka správneho konania. Ďalej krajský\nsúd konštatoval, že označenie § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, ktorý upravuje iba\nvecnú príslušnosť pobočky poisťovne, nie je naplnením požiadavky § 209 ods. 3 tohto zákona, keďže\nnejde o hmotnoprávne ustanovenie, z ktorého možno vyvodzovať zánik, či nezánik povinného poistenia,\no ktorom bolo rozhodnuté.\n7. Vo vzťahu právneho posúdenia veci krajský súd poukázal na to, že súdna prax nie je vo vzťahu k\ndanej problematike jednotná a ustálená, čo sa prejavuje v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v\nobdobných súdnych sporoch, pričom doposiaľ v tomto smere nebolo prijaté pre rozhodovanie záväzné\nstanovisko. Správny súd ďalej uviedol, že z uvedeného dôvodu pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen\nlogický význam ustanovení zákona, ale aj účel súvisiacej právnej úpravy a samotného nemocenského a\ndôchodkového poistenia (primárne je ním zabezpečenie lekárskej starostlivosti a finančné zabezpečenie\nobčanov v nepriaznivých životných obdobiach), naplnenie ktorého v danom prípade rozhodnutím\nsprávnych orgánov vo veci aj vzhľadom na už konštatovaný časový odstup zjavne nebolo sledované.\nAj podľa vyjadrenia žalovaného bol žalobca pre účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo\nčinná osoba posudzovaný na základe živnostenského oprávnenia, preto logickým sa javí záver, že\nzánikom tohto oprávnenia dňom 30.6.2009 boli naplnené podmienky aj pre zánik povinného poistenia\npodľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého povinné nemocenské a\ndôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c)\n\ndňom zániku týchto oprávnení. Správny súd nepovažoval za dôvodnú právnu konštrukciu, podľa ktorej\nokamihom zániku tohto povinného poistenia „nastúpil“ iný dôvod povinného poistenia spočívajúci v\nskutočnosti, že žalobca v tom čase bol držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej\npraxe, napriek tomu, že na jej základe žiadnu činnosť nevykonával a nemal z nej žiadne príjmy (podľa\ntvrdenia žalobcu, ktoré nebolo rozporované). Mal za to, že licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č.\n578/2004 Z. z. dokladom, na základe ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho\nforiem, ktorý (výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa\nosobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Podľa názoru správneho súdu\nsamotná licencia pre výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to vyplýva\nuž z definície ust. § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 578/2004 Z. z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t.j.\nosoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotnom\nzariadení, ktorými okolnosťami sa však žalovaný podľa obsahu rozhodnutia nezaoberal.\n8. Správny súd preskúmavané rozhodnutie žalovanej zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP ako\nnepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a podľa písm. g) tohto zákonného ustanovenia z dôvodu\nporušenia ustanovení o konaní pred orgánom verenej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie\nnezákonného rozhodnutia, a vec mu vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere.\n9. Právo na plnú náhradu trov konania priznal správny súd v konaní úspešnému žalobcovi podľa § 167\nods. 1 SSP, s tým, že o výške trov bude v zmysle § 175 ods. 2 rozhodnuté po právoplatnosti tohto\nrozsudku.\nII.\nKasačná sťažnosť žalovanej proti rozsudku krajského súdu\n10. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\nV dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaná namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Navrhovala, aby najvyšší súd rozsudok Krajského\nsúdu v Trnave č. k. 44Sa/2/2018-89 zo dňa 14. decembra 2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n10.1. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaná vyslovila nesúhlas s právnym posúdením veci krajský\nsúd, považujúc ho za nesprávny a naďalej zastávala právny názor prezentovaný v napadnutom\nrozhodnutí č. 45655-3/2017-BA zo dňa 29.11.2017, ako aj vo vyjadrení k správnej žalobe z 21.5.2018, že\nžalobcovi, ktorý bol v spornom období držiteľom licencie na výkon samostatnej zárobkovej praxe č. L1A/\nTT/0472/05, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo\nčinnej osoby nezaniklo dňa 30. júna 2009, ale toto povinné poistenie mu zaniklo dňa 31. decembra 2010.\nŽalovaná trvala na názore, že licencia na výkon samostatnej zárobkovej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/)\noznačená ako L1A, na základe ktorej môžu podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. samostatnú zdravotnícku\nprax vykonávať zdravotnícki pracovníci napr. lekári sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti\npodľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby\nna účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do\n31.12.2010. Žalovaná poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.\nz., § 4 tohto zákona zdôraznila, že priamo z uvedeného zákona vyplýva, že držiteľ licencie na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe (L1A) (§ 68 ods. 1 písm. a/) je oprávnený vykonávať zdravotnícke\npovolanie a poskytovať zdravotnú starostlivosť a dosahovať príjmy z podnikania z inej samostatnej\nzárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. V danej súvislosti poukázala na list Slovenskej\nlekárskej komory z 21.5.2018.\n10.2. Vo vzťahu k registračnému listu - odhláška zo sociálneho poistenia ku dňu 30. júna 2009 žalovaná\nuviedla, že v čase podania odhlášky nemala vedomosť, že žalobca je držiteľom licencie na výkon\nsamostatnej zárobkovej praxe (L1A) a žalobca Sociálnej poisťovni pri podaní odhlášky neoznámil, že je\ndržiteľom uvedenej licencii, pričom podľa § 227 ods. 2 písm. a/ zákona o sociálnom poistení je poisťovni\npovinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a na zánik sociálneho poistenia.\nTúto skutočnosť Sociálna poisťovňa pobočka Trnava zistila až na základe oznámenia Lekárskej komory.\n\nZdôraznila, že zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej má rozhodnúť\no vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných veciach.\n10.3. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení\núčinnom do 31.12.2010 žalovaná dôvodila, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby ako\nsamostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2010 nie\nje právne významné, či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne\nvýznamné je len to, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status\nsamostatne zárobkovo činnej osoby, pričom zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010\nneustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status\nsamostatne zárobkovo činnej osoby a taktiež neukladá žalovanej skúmať ďalšie osobitné podmienky\nzakladajúce fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia.\nV danej súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso/16/2016 z\n27.6.2017.\n10.4. Žalovaná nesúhlasila ani s tvrdením krajského súdu, že žalobcovi nebolo umožnené vyjadriť\nsa k podkladom rozhodnutia, vzhľadom na to, že mu nebolo oznámené začatie konania. Vyslovila\nnázor, že pobočka Sociálnej poisťovni v danej veci postupovala v súlade so zákonom a s ustálenou\nrozhodovacou praxou najvyššieho súdu, v ktorej súvislosti poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 7Sžso/20/2010 z 24.2.2011, sp. zn. 1Sžsk/22/2017. Ďalej žalovaná dôvodila, že rozhodnutie\npobočky v spojení s rozhodnutím žalovanej ako odvolacieho orgánu je potrebné považovať za jeden\ncelok, majúc za to, že v danej veci skutkové zistenia a právne závery vyplývajúce z prvostupňového, ako\naj odvolacieho správneho rozhodnutia odôvodňujú výrok napadnutého rozhodnutia, v ktorej súvislosti\npoukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso/57/2013 z 18.11.2014.\nIII.\nVyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovanej\n11. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej vyjadril podaním z 18.3.2019. Nesúhlasil s dôvodmi\nžalovanej, ktorými namietala nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Žalobca navrhoval,\naby najvyšší súd kasačnú sťažnosť žalovanej ako nedôvodnú zamietol.\n11.1. Z obsahu vyjadrenia žalobcu vyplýva, že sa v celom rozsahu pridržiaval svojich tvrdení uvedených\nv žalobe, v ktorej uviedol dôvody, pre ktoré považoval napadnuté rozhodnutia žalovanej za nezákonné.\nPrávne posúdenie veci krajským súdom žalobca považoval za správne a súladné so zákonom. V závere\nvyjadrenia žalobca poukázal na list ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR k výkladu ustanovení\nzákona č. 578/2004 Z. z.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n12. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2\nSSP), v rozsahu námietok žalovanej uvedených v kasačnej sťažnosti, kasačnú sťažnosť prejednal bez\nnariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní\nvopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\n(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej nie\nje dôvodná.\n13. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.\n44Sa/2/2018-89 zo dňa 14. decembra 2018, ktorým krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. d), g) SSP\nrozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredia č. 45655-3/2017-BA zo dňa 29.11.2017 zrušil a vec\njej vrátil na ďalšie konanie.\n\n14. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal\nzo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.\n15. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č.\n45655-3/2017-BA zo dňa 29.11.2017, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.\nodvolanie žalobcu podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 594-40/2017TT zo dňa 12.5.2017 zamietla a uvedené prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila. Sociálna\npoisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 594-40/2017-TT zo dňa 12.5.2017 určila, že samostatne\nzárobkovo činnej osobe E.. M. E. nezaniklo dňa 30. júna 2009 povinné nemocenské poistenie a povinné\ndôchodkové poistenie, ale zaniklo dňa 31. decembra 2010.\n16. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike\nvychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby\nverejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či\ntáto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,\ndo ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho\nsúdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb\na ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom\nprávneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv\npred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná\nochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj\nna dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam\nalebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a\nrozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym\nsúdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu\nje rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania\nopatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať\nochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu\nverejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).\n17. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou\npri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti\nSprávneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie\nsi zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,\nči konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho\norgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom\nprieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd\nnie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta\nnezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu\na postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych\nprávach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\norgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a\nrozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či\nsa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného\nuváženia ustálil správne svoj právny záver.\n18. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými\npravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku,\nkeď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou,\nvykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. podľa Správneho súdneho\nporiadku a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj náležite odôvodnil.\n\n19. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s\nprvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy\nuvedeného právneho predpisu postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému\nzáveru ako krajský súd o dôvodnosti žaloby. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti\nžalovanej vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom\nadministratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalovanej uvedenými v kasačnej sťažnosti a s\nprihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od\nlogických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych\nnoriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné\nvýchodiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti\nrozsudku správneho súdu uvádza nasledovné.\nV.\nPrávne posúdenie kasačným súdom\n20. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n21. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n22. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n23. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii\nzákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v\nzávislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných\npojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu\nzákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a\nvýklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské\norgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v\nzmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou\nv medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne\nzáväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.\n24. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3, 4, 6 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej\npoisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu\nveci a musí obsahovať predpísané náležitosti.\nRozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné,\nak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu.\nVýrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa\nrozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá\núčastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu.\nV odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli\npodkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych\npredpisov, na ktorých základe rozhodovala.\nV rozhodnutí sa uvedie aj organizačná zložka Sociálnej poisťovne, ktorá rozhodnutie vydala, dátum\nvydania rozhodnutia, meno a priezvisko účastníkov konania. Na rozhodnutí musí byť odtlačok úradnej\npečiatky a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby.\n\n25. V uvedenej citovanej právnej norme zákonodarca ustanovuje formálne náležitosti rozhodnutia\nSociálnej poisťovni, venujúc osobitnú pozornosť obsahu výroku a obsahu odôvodnenia rozhodnutia.\nV uvedenej právnej úprave zákonodarca stanoví povinnosť Sociálnej poisťovni vo výroku uviesť\nustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého vo veci rozhodla. Z logického výkladu uvedenej právnej\núpravy vyplýva, že povinnosťou Sociálnej poisťovni je uviesť právnu normu toho právneho predpisu,\nktorý upravuje právny vzťah k predmetu rozhodnutia. Súčasne z uvedenej právnej úpravy vyplýva\npovinnosť Sociálnej poisťovni odôvodniť rozhodnutie tak, aby z neho pre širokú verejnosť tak právnickú,\nako aj laickú boli známe dôvody, pre ktoré v konkrétnej právnej veci bolo vydané rozhodnutie.\n26. K tomu najvyšší súd dáva do pozornosti aj ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu vo\nvzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, ktorá sa vzťahuje nielen na rozhodnutia správnych súdov, ale aj\nna rozhodnutia orgánov verejnej správy (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8.\ndecembra 2010 sp. zn. 4Sžo/12/2010), podľa ktorej „Z odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu\nmusí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a\nprávnymi závermi na strane druhej a preto odňatím možnosti konať pred súdom (denegatio iustitie) je aj\ntaké porušenie práva na spravodlivý proces, kedy v hodnotení skutkových zistení súdom v napadnutom\nrozhodnutí absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom\nv celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil a riadne sa s nimi nevysporiadal. Rozhodnutie\nvšeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery\nnesmú byť totiž svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“ Akýkoľvek nedostatok alebo neadekvátnosť\nv odôvodnení môže viesť k nezákonnosti rozsudku, ako aj rozhodnutia verejnej správy, z formálnych\ndôvodov.\n27. Rovnako najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ústavný nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 22. októbra 2015 sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, z ktorého vyplýva, že „súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na\nzákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle\nIV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v\nktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu\n(t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav\nv nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne\nodôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov\nústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu. Súčasťou\nprocesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je, ako\nuž bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ... .\nRozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto\nzávery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“\n28. Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, podľa ktorého\nz práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Rovnako rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na\nktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre\nľudské práva a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom nevyžaduje, aby na každý argument\nstrany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.\n29. Vo svetle uvedeného najvyšší súd podrobil prieskumu rozhodnutia žalovanej v oboch stupňoch\na dospel k zhodnému záveru ako správny súd o nepreskúmateľnosti preskúmavaných rozhodnutí\nžalovanej. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu žalovanej\nvyplýva, že Sociálna poisťovňa pobočka Trnava vo výroku rozhodnutia rozhodla tak, že „Samostatne\nzárobkovo činnej osobe E.. M. E. nezaniklo dňa 30. júna 2009 povinné nemocenské poistenie a\npovinné dôchodkové poistenie, ale zaniklo 31. decembra 2010“. Prvostupňový správny orgán vo výroku\nrozhodnutia neuvádza ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého rozhodol o zániku povinného\nsociálneho poistenia. V úvodnej časti rozhodnutia prvostupňový správny orgán uvádza, že vydáva\n\npredmetné rozhodnutie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ prvý bod zákona č. 461/2003 Z. z. V uvedenej\nprávnej norme zákona o sociálnom poistení zákonodarca upravuje však len vecnú príslušnosť pobočky\nSociálnej poisťovni na rozhodovanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných\nprípadoch. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán citujúc právnu úpravu ustanovenú v\n§ 5, v § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 a poukazom na skutkové\nzistenia konštatoval, že na základe údajov z registra daňových subjektov vedeného do 31. 12. 2011 zistil,\nže žalobca bol registrovaný na daňovom úrade ako fyzická osoba, ktorá je registrovaná v súvislosti so\nzárobkovou činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej zárobkovej činnosti podľa\n§ 6 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. do 30. júna 2009, z ktorého dôvodu nemal postavenie samostatne\nzárobkovej činnej osoby v sociálnom poistení od 1.1.2011. Vzhľadom k tomu, že z obsahu odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia žalovanej nevyplýva jasným a zrozumiteľným spôsobom, ako sa odvolací\nsprávny orgán vysporiadal so skutkovou a právnou argumentáciou prvostupňového rozhodnutia, vo\nvzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu, krajský súd správne konštatoval, že preskúmavané rozhodnutia\nžalovanej trpia nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov. Z uvedených dôvodov najvyšší súd\nvyhodnotil kasačnú námietku žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom za\nnedôvodnú.\n30. Kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj ďalšiu námietku žalovanej týkajúca sa procesného\npostupu žalovanej v konaní. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 185 ods. 4 zákona o sociálnom\npoistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo\ndňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.\nUvedenou právnou úpravou však nie je dotknuté právo účastníka na konanie v zmysle čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR resp. v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danej súvislosti\nkasačný súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR správneho\nkolégia sp. zn. 1Vs 1/2019 z 30. apríla 2019, v ktorom veľký senát zodpovedal na tretiu otázku nastolenú\nsenátom 10S v rozsahu vymedzenom v uznesení sp. zn. 10Sžsk/33/2017 zo dňa 18. februára 2019 v\nnasledovnom znení: „Konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom\npoistení v znení neskorších predpisov začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v\nzmysle § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. nezbavuje Sociálnu poisťovňu\npovinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného\npráva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného\npráva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a\nktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods.\n5 Ústavy Slovenskej republiky“. Uvedené rozhodnutie veľkého senátu v tejto časti nebolo zrušené alebo\nzmenené ani ďalším rozhodnutím veľkého senátu sp. zn. 1Vs 3/2019 z 24.11.2020 v obdobnej veci.\n31. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti najvyšší súd námietky žalovanej uvedené v kasačnej\nsťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keďže tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov najvyšší súd kasačnú sťažnosť žalovanej\npodľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n32. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že sťažovateľovi\n(žalobcovi), ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s\n§ 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1\nSSP v spojení s § 168 SSP).\n33. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.\nz. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "44Sa/2/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}