{"guid": "da3f53bb-8465-4290-a7a8-c46b243568dd:db13dc13-1ba2-487e-af3f-2be6dbee2816", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2017200355.2", "spisova_znacka": "7Sžsk/25/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/25/2019 z 12. 3. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. marca 2021, sp. zn. 7Sžsk/25/2019, ECLI:SK:NSSR:2021:2017200355.2", "identifikacne_cislo": "2017200355", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2021-03-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21", "nazov": "§ 21 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-21"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-21"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/db13dc13-1ba2-487e-af3f-2be6dbee2816", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2017200355.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2017200355.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:2017200355.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/25/2019\n2017200355\n12. 03. 2021\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2021:2017200355.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej veci\nžalobkyne: W.. N. O., nar. X.X.XXXX, bytom V. XXXX/XX, M., zastúpenej spoločnosťou Advokátska\nkancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna\npoisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovanej č. 45000-3/2017-BA zo dňa 17.10.2017, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku\nKrajského súdu v Trnave č. k. 20Sa/31/2017-77 zo dňa 12. októbra 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave\nč. k. 20Sa/31/2017-77 zo dňa 12. októbra 2018 z a m i e t a.\nŽalobkyňa má voči žalovanej právo na náhradu trov kasačného konania v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred krajským súdom\n1. Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom č. k. 20Sa/31/2017-77 zo dňa 12. októbra 2018 podľa\n§ 191 ods. 1 písm. d/ a g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zrušil\nrozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. 45000-3/2017-BA zo dňa 17.10.2017 a vec jej\nvrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobkyni,\nktorá mala v konaní úspech priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n2. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že skutkové okolnosti prípadu týkajúce\nsa najmä vydania povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a jeho zrušenia, licencie\nžalobkyne na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a podanie odhlášky z poistenia ku dňu\n31.10.2006 neboli v konaní medzi účastníkmi spornými. Sporné zostalo právne posúdenie otázky, či\nžalobkyňa zrušením rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie dňom 31.10.2006\nstratila postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo či jej toto postavenie zostalo zachované\nako držiteľke licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.\n3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej\nv tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, upravujúcej správnu žalobu v sociálnych\nveciach, za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti\nSprávneho súdneho poriadku a dospel k záveru o potrebe zrušenia žalobou napadnutého rozhodnutia z\n\ndôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a došlo k porušeniu ustanovení o\nkonaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.\n4. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že hoci na konanie a rozhodovanie\nžalovaného sa podľa § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nevzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok), platia preň ústavné princípy\na všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy v zmysle Rezolúcie (77) 31\nVýboru ministrov RE, vrátane práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka ako základného\npráva vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie len pre konania súdne (Nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 83/93), práva na dostatočné, zrozumiteľné a logické odôvodnenie\nrozhodnutia, ako aj princípu predvídateľnosti rozhodnutia.\n5. Z obsahu spisového materiálu mal krajský súd za zrejmé, že v danom prípade ústavné právo\nna prerokovanie veci v prítomnosti účastníka bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené,\nako to vyplýva už zo skutočnosti, že začatie konania nebolo žalobkyni pobočkou Sociálnej poisťovne\noznámené a nebolo jej tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že\npodľa označenia aplikovaného ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.\nby malo ísť o sporný prípad zániku sociálneho poistenia. Súčasne, vzhľadom na časový odstup\nmedzi skutočnosťami, z ktorých žalovaný a prvostupňový správny orgán vychádzali, a vydaním\nprvostupňového rozhodnutia (11 rokov!) sa jednalo podľa názoru krajského súdu o rozhodnutie\nbez pochybností nepredvídateľné, naviac z hľadiska zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu vydania\nrozhodnutia, ozrejmenia úvah správneho orgánu pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych predpisov\ntrpiace obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 209 ods. 4 zákona o\nsociálnom poistení - odôvodnenie rozhodnutia obsahuje citáciu ustanovení § 5 a § 21 zákona bez jeho\nidentifikácie (hoci z obsahu záhlavia /?/ rozhodnutia aplikovaný právny predpis nepochybne identifikovať\nmožno), citáciu ustanovenia § 3 ods. 4 zák. č. 578/2004 Z. z., údaje o príjme žalobkyne za rok 2007\na konštatovanie existencie jej licencie L1A ku dňu vydania rozhodnutia, z čoho správny orgán bez\nďalšieho vysvetlenia a ozrejmenia vlastných úvah vyvodzoval, že žalobkyni povinné sociálne poistenie\nzaniklo dňa 30.6.2008.\n6. Krajský súd ďalej uviedol, že rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu obsahuje širšie\nskutkové a právne zdôvodnenie, avšak podľa názoru krajského súdu vzhľadom na nemožnosť\núčastníka oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a obsahové nedostatky prvostupňového rozhodnutia\nobmedzujúce argumentačné možnosti odvolateľa je aj jeho rozhodnutie potrebné považovať za\narbitrárne. Pritom argumentácia žalovaného právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v\nrozhodnutí sp. zn. 7Sžso/20/2010, v súvislosti so spôsobom začatia konania, je nedôvodná už vzhľadom\nna skutočnosť, že uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo vydané v skutkovo a právne rozdielnej\nveci, v ktorej podklady rozhodnutia správneho orgánu pochádzali od samotného účastníka správneho\nkonania. Podobne argumentácia rozhodnutím 1Sžso/16/2016, ktoré nerieši problematiku týkajúcu sa\nlicencie L1A.\n7. Ďalej krajský súd poukázal na to, že konštatovanie žalovaného v odôvodnení rozhodnutia, že\nnapadnuté (prvostupňové) rozhodnutie spĺňa náležitosti uvedené v § 209 zákona o sociálnom poistení\na je z neho zrejmé, na základe ktorých ustanovení zákona pobočka dospela k právnemu názoru\nuvedenému vo výroku rozhodnutia a ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, je formálnym,\nnemajúcim oporu v skutočnom obsahu odôvodnenia rozhodnutia pobočky Senica zo dňa 19.4.2017,\nnezohľadňujúcim požiadavku zákona na ozrejmenie úvah pri hodnotení dôkazov a použití právnych\npredpisov, t.j. zrozumiteľné vysvetlenie aj súvislostí medzi citovanými predpismi a jednotlivými údajmi\na skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozhodnutia. V neposlednom rade uviedol, že naplnením\npožiadavky § 209 ods.3 zákona o sociálnom poistení na to, aby výrok rozhodnutia obsahoval aj uvedenie\nprávneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, nie je označenie § 178 ods.1 písm. a) tohto zákona,\nktorý upravuje iba vecnú príslušnosť pobočky poisťovne. Podľa názoru krajského súdu sa nejedná\no hmotnoprávne ustanovenie, z ktorého možno vyvodzovať zánik, či nezánik povinného poistenia, o\nktorom bolo rozhodnuté.\n8. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci krajskému súdu bolo nielen z vyjadrení a podaní účastníkov\nv tomto konaní známe, že súdna prax nie je vo vzťahu k danej problematike jednotná a ustálená,\nčo sa prejavuje v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v obdobných súdnych sporoch, pričom\n\ndoposiaľ v tomto smere nebolo prijaté pre rozhodovanie záväzné stanovisko. Krajský súd preto pri\nposudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona, ale aj účel súvisiacej právnej\núpravy a samotného nemocenského a dôchodkového poistenia (primárne je ním zabezpečenie lekárskej\nstarostlivosti a finančné zabezpečenie občanov v nepriaznivých životných obdobiach), naplnenie ktorého\nv danom prípade rozhodnutím správnych orgánov vo veci aj vzhľadom na už konštatovaný časový\nodstup zjavne nebolo sledované. Aj podľa vyjadrenia žalovanej bola žalobkyňa pre účely sociálneho\npoistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba posudzovaná na základe rozhodnutia o vydaní\npovolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ktoré bez pochybností je oprávnením na\nvykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.\nZa logický považoval krajský súd záver, že zánikom tohto povolenia dňom 31.10.2006 na základe\nrozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2006/3453 zo dňa 25.8.2006 boli naplnené\npodmienky aj pre zánik povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení,\npodľa ktorého povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej\nosobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení. Krajský súd nepovažoval za dôvodnú\nprávnu konštrukciu žalovanej, podľa ktorej okamihom zániku tohto povinného poistenia „nastúpil“\niný dôvod povinného poistenia spočívajúci v skutočnosti, že žalobkyňa v tom čase bola držiteľkou\nlicencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, napriek tomu, že na jej základe žiadnu činnosť\nnevykonávala a nemala z nej žiadne príjmy (podľa tvrdenia žalobkyne, ktoré nebolo rozporované).\n9. Krajský súd poukázal tiež na to, že licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z.\ndokladom, na základe ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý\n(výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného\npredpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Samotná licencia pre výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva už z definície\nobsiahnutej v ust. § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 578/2004 Z. z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t.j.\nosoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotnom\nzariadení. Týmito okolnosťami sa však žalovaný podľa obsahu rozhodnutia nezaoberal.\n10. Vzhľadom na uvedené krajský súd žalobou napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanej na\nďalšie konanie v naznačenom smere.\nII.\nKasačná sťažnosť žalovanej proti rozsudku krajského súdu\n11. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\nV dôvodoch kasačnej sťažnosti namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.). Navrhovala, aby najvyšší súd rozsudok Krajského súdu\nč. k. 20Sa/31/2017-77 zo dňa 12. októbra 2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n12. Žalovaná nesúhlasila s právnym názorom prezentovaným v odôvodnení rozhodnutia krajského\nsúdu a tento považovala za nesprávny, pričom i naďalej zastávala názor prezentovaný v napadnutom\nrozhodnutí, ako aj vo vyjadrení zo dňa 25. januára 2018, že žalobkyni, ktorá bola v spornom období\ndržiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A/TT/0418/05), nezaniklo dňa 31.\noktóbra 2006 povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie SZČO, ale zaniklo jej dňa 30.\njúna 2008. Podľa jej názoru licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm.\na) vykonávanej podľa ust. § 10 zák. č. 578/2004 Z. z., označovaná ako licencia L1A sa považuje za\noprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status\nSZČO na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.\ndecembra 2010. Žalovaná vychádzala z ustanovenia § 3 ods. 4 ako i ustanovenia § 10 zák. č. 578/2004\nZ. z.\n13. Žalovaná uviedla, že v čase, kedy žalobkyňa zrušila povolenie na poskytovanie zdravotnej\nstarostlivosti bola aj držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár\npodľa ust. § 10 zák. č. 578/2004 Z. z. č. L1A/TT/0418/05, vydanej SLK dňa 7. apríla 2006. Preto\nzrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia dňom 31. októbra 2006, nespôsobilo\n\nzánik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne, ako SZČO podľa\n§ 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010. Z uvedeného\nje zrejmé, že žalobkyňa mala ku dňu 31. októbra 2006 status SZČO podľa § 5 písm. c) zák. č.\n461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 nielen z dôvodu, že bola držiteľom povolenia\nna prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj z dôvodu, že bola držiteľom licencie na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe L1A. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nezrušila ku dňu 31. októbra 2006\nvšetky oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu (naďalej bola držiteľom licencie\nna výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A), mala aj po 31. októbri 2006, právne postavenie povinne\nnemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej SZČO na účely sociálneho poistenia.\n14. Ďalej žalovaná tvrdila, že nemala o skutočnosti, že žalobkyňa je držiteľom licencie na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe v čase, kedy žalobkyňa podala Registračný list FO - odhlášku zo\nsociálneho poistenia, ku dňu 31. októbra 2006, vedomosť. Žalobkyňa pri podaní Registračného listu\n- odhlášky zo sociálneho poistenia neoznámila Sociálnej poisťovni, pobočka Senica, že je držiteľom\nlicencie L1A/TT/0418/05, napriek tomu, že podľa ust. § 227 ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. je\npoistenec povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a na zánik sociálneho\npoistenia. Túto skutočnosť zistila Sociálna poisťovňa, pobočka Senica, až z údajov poskytnutých SLK\ndňa 7. apríla 2016. Následne po preskúmaní skutkového stavu veci Sociálna poisťovňa, pobočka Senica\ndňa 19. apríla 2016 rozhodla o sociálnom poistení žalobkyne ako o spornom prípade. V tejto súvislosti\nžalovaná poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej\nmá rozhodnúť o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.\n15. Žalovaná poukázala na to, že podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010 nadobudla status\nSZČO podľa § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010 každá fyzická osoba,\nktorá mala oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby\nv pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu. Teda\nnie je právne významné, či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne\nvýznamná je len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status\nSZČO. Zákon o sociálnom poistení neukladá žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba\nna to, aby nadobudla status SZČO. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 1Sžso/16/2016.\n16. Žalovaná zdôraznila, že veci, o ktorých je povinná pobočka či žalovaná povinná rozhodovať taxatívne\nustanovuje zák. č 461/2003 v ust. §§ 178 a 179, pričom príslušné ustanovenia zákona sú povinné\naplikovať rovnako na skutkovo zhodné prípady tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely spôsobujúce\nnerovnosť medzi osobami s rovnakým skutkovým základom a právnym postavením.\n17. Taktiež žalovaná poukázala na to, že pri posudzovaní vzniku povinného nemocenského a povinného\ndôchodkového poistenia SZČO nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia na vykonávanie\nčinnosti podľa osobitného predpisu dosiahla SZČO príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej\nčinnosti. V ust. § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých\npríjmov. Rozhodujúca je podľa názoru žalovanej len tá skutočnosť, že fyzická osoba, ktorá spĺňa právnu\ndefiníciu SZČO na účely sociálneho poistenia, dosiahla v rozhodujúcom roku príjem podľa ust. § 6 ods.\n1 a 2 zák. č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.\n18. Žalovaná sa nestotožnila ani s právnym názorom krajského súdu, že žalobkyni nebolo umožnené\nvyjadriť sa k podkladom rozhodnutia vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyni nebolo oznámené začatie\nkonania. Uviedla, že žalobkyňa mala možnosť „obhájiť svoje práva prípadne povinnosti a záujmy“ v\nrámci odvolacieho konania a zároveň mala podľa ust. § 190 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. právo nazerať\ndo spisov a robiť i z nich výpisy, odpisy a na požiadanie aj vyhotoviť fotokópie. Žalobkyňa nahliadnutie\ndo spisu, obsahujúceho podklady k rozhodnutiu, nevyužila. Podľa názoru žalovanej pobočka Sociálnej\npoisťovne nekonala v rozpore so zákonom o sociálnom poistení, ktoré upravujú konanie vo veciach\nsociálneho poistenia ak žalobkyni osobitne neoznámila začatie konania vo veci zániku povinného\npoistenia SZČO. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, považujúc rozhodovacia prax súdov v tomto smere za\nustálenú.\n\n19. Vo väčšine nedávkových konaní je reálna dôkazná iniciatíva na strane organizačnej zložky\nSociálnej poisťovne, pretože tá má možnosť si overiť všetky údaje skutočného stavu veci z vlastnej\nčinnosti, najmä vo svojich databázach a registroch poistencov. Nedávkovým konaním sa v plnej miere\nrealizuje zásada oficiality na strane príslušnej organizačnej zložky žalovanej. Podklady, ktorými žalovaná\ndisponovala v čase vydania rozhodnutia vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného\ndôchodkového poistenia žalobkyne, boli postačujúce na rozhodnutie vo veci. V rámci odvolacieho\nkonania bola celá vec z hľadiska skutkového a právneho opätovne preskúmaná. Skutkové zistenia a\nprávne závery vyplývajúce z rozhodnutia prvostupňového orgánu v spojení s rozhodnutím žalovanej,\nodôvodňujú výrok napadnutého rozhodnutia.\n20. Žalovaná súčasne poukázala na to, že v súlade s ust. § 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení výrok\nnapadnutého rozhodnutia žalovanej obsahuje rozhodnutie vo veci s odvolaním sa na § 179 ods. 1 písm.\nb) citovaného zákona, na základe ktorého bola žalovaná, ako odvolací orgán oprávnená rozhodnúť.\nObdobne aj výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s odvolaním sa na § 178\nods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení, na základe ktorého rozhodla pobočka Sociálnej\npoisťovne. Vchádzajúc z ust. § 209 ods. 4 zákona je Sociálna poisťovňa povinná uviesť právne predpisy,\nna základe ktorých rozhodla, až v odôvodnení rozhodnutia. Skonštatovala, že napadnuté rozhodnutie\nžalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie obsahujú citáciu ust. právnych predpisov, na základe ktorých\nrozhodovali a z ktorých vychádzali pri právnom posúdení. Podľa právneho názoru žalovanej z ust. § 209\nods. 4 zákona o sociálnom poistení zároveň vyplýva, že nie je potrebné, aby odôvodnenie rozhodnutia\ndávalo odpoveď na každú vznesenú námietku, ale vyžaduje sa, aby konajúci orgán v odôvodnení\nrozhodnutia zdôvodnil skutkový a právny stav prejednávanej veci, aby uviedol, na podklade ktorých\nskutočností rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedeného žalovaná\nzastávala názor, že napadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho\norgánu, dostatočne odôvodňujú výrok predmetných rozhodnutí s poukázaním na skutočnosti, ktoré boli\npodkladom na rozhodnutie, zhodnotením príslušných dôkazov a poukázaním na právne predpisy, na\nzáklade ktorých žalovaná, ako aj pobočka rozhodli.\n21. Vzhľadom na dôvody podanej kasačnej sťažnosti žalovaná navrhla, aby kasačný súd rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nIII.\nVyjadrenie žalobkyne ku kasačnej sťažnosti žalovanej\n22. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej vyjadrila písomným podaním zo dňa 18.12.2018.\nPoukázala na to, že žalobkyňa licenciu nevyužívala a teda mala za to, že jej automaticky nezakladala bez\nďalšieho účasť na povinnom sociálnom poistení. Poukázala na to, že žalovaná v konaní nepreukázala,\nže žalobkyňa po 31.3.2006 dosahovala príjmy ako SZČO. V tejto súvislosti upriamila pozornosť na\nrozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 426/2012, podľa ktorého pri výklade pojmov podľa ust. § 5 a §\n21 zákona č. 461/2003 Z. z. je potrebné uprednostniť výklad materiálny.\n23. Žalobkyňa mala taktiež za to, že je povinnosťou žalovanej skúmať, či prihláška alebo odhláška je\ndôvodná a rozhodnúť o tom. Za nepravdivé považovala žalobkyňa tvrdenie žalovanej, že neexistuje\nrozhodnutie o zániku poistenia žalobkyne ku dňu 31.3.2006. Na základe žalobkyňou podanej odhlášky,\npo ktorej preskúmaní dospela príslušná pobočka sociálnej poisťovne k záveru, že sú naplnené\npodmienky zániku poistenia, bolo vyznačením v spise rozhodnuté o zániku poistenia k 31.3.2006.\n24. Na základe doteraz uvedeného žiadala žalobkyňa kasačný súd, aby kasančú sťažnosť zamietol.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n25. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 S.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods.\n2 S.s.p.), kasačnú sťažnosť žalovanej prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň\n\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.)\na dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej nie je dôvodná.\n26. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.\n20Sa/31/2017-77 zo dňa 12. októbra 2018, ktorým krajský súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej\nzrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.\n27. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej Sociálnej\npoisťovne, ústredie č. č. 45000-3/2017-BA zo dňa 17.10.2017, ktorým žalovaná zamietla odvolanie\nžalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Senica č. 27654-1/2017-SE zo dňa\n19.4.2017 ktorým rozhodla o tom, že samostatne zárobkovo činnej osobe W.. N. O. nezaniklo povinné\nnemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.10.2006, ale zaniklo dňa 30.6.2008.\n28. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike\nvychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby\nverejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či\ntáto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,\ndo ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho\nsúdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb\na ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom\nprávneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv\npred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná\nochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj\nna dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam\nalebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a\nrozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 S.s.p.). Konanie pred správnym\nsúdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 S.s.p.). Na rozhodnutie správneho súdu\nje rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania\nopatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 S.s.p.). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať\nochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu\nverejnej správy (§ 177 ods. 1 S.s.p.).\n29. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou\npri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti\nSprávneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. S.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na\nkonanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný\nstav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho\norgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom\nprieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd\nnie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta\nnezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu\na postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych\nprávach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\norgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a\nrozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či\nsa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného\nuváženia ustálil správne svoj právny záver.\n30. Kasačný súd mal v danej veci preukázané, že krajský súd v procese súdneho prieskumu\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, keď napadnutým rozsudkom žalobou\nnapadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, postupoval náležite v zmysle\nprocesných pravidiel zákonodarcom nastolených v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho\nporiadku. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí žalovanej v oboch\n\nstupňoch a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii relevantnej zákonnej úpravy postupom podľa\nSprávneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd.\nV.\nPrávne posúdenie kasačným súdom\n31. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n32. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n33. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 v súvzťažnosti s čl. 2 ods. 2 ústavy je zabezpečenie\nmateriálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa\nprezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej\nsamosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý\njednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.\n34. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n35. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti\nštátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených\nhodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej\nnormy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý\nzákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti\nrozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu\nprávomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím\nna to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými\nje Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho\nspoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho\nspoločenstva, Európskej únie.\n36. Najvyšší súd v kasačnom konaní pri prieskume zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu\nzameral svoju pozornosť k námietke sťažovateľky - žalovanej, ktorou namietala, že krajský súd rozhodol\nna základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.\n37. Kasačný súd upriamuje pozornosť tiež na to, že právne posúdenie, relevantné pre rozhodnutie v\ndanej veci riešil Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký\nsenát“) v rozhodnutí č. k. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020 (ďalej aj „rozhodnutie veľkého senátu“). V tejto\nsúvislosti je však potrebné zdôrazniť, že Veľký senát správneho kolégia sa v rozhodnutí 1Vs/3/2019\nzo dňa 24. novembra 2020 neodchýlil od odpovede na tretiu otázku zodpovedanú veľkým senátom v\nrozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30. apríla 2019, ktorá nebola sporná a znela: „Konanie podľa § 178\nods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov\nzačaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods.\n4 zákona č. 461/2003 Z. z. nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania\nochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné\nzmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“\n38. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že k zrušeniu rozhodnutia žalovanej došlo o.i.\nz dôvodu, že došlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za\nnásledok vydanie nezákonného rozhodnutia. (§ 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p.). Krajský súd mal za to, že v\ndanom prípade bolo právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania postupom správnych\n\norgánov vo veci porušené. Skonštatoval, že žalobkyni nebolo pobočkou Sociálnej poisťovne oznámené\nzačatie konania a nebolo jej umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa ust.\n§ 178 ods. 1 písm. a) zák. č. 461/2003 Z. z. by malo ísť o sporný prípad zániku sociálneho poistenia.\n39. Podľa názoru kasačného súdu pri posudzovaní namietaného porušenia zákonnosti postupu\nsprávneho orgánu treba mať na zreteli právnu úpravu zakotvenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, v zmysle ktorej každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej\nrepubliky. Uvedenou právnou úpravou ústava zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu\nochranu. Súčasne kasačný súd upriamuje pozornosť na právnu úpravu obsiahnutú v Dohovore o\nochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, dojednaný v Ríme 4. novembra\n1950, a ďalšie zmluvné dokumenty na tento Dohovor nadväzujúce publikovaný v Zbierke zákonov pod č.\n209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“), ktorý v súlade s právnou úpravou ustanovenou v čl. 7 ods. 5 Ústavy\nSlovenskej republiky má prednosť pred zákonmi. Dohovor v čl. 6 stanoví, že každý má právo na to, aby\njeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným\nsúdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Dohovor v čl. 13 ustanovuje, že každý, koho\npráva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy\npred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\n40. Vychádzajúc z citovanej úpravy ustanovenej tak v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Dohovore\nplynie záver, že každému sa zaručuje právo na súdnu a inú právnu ochranu a teda tým sa mu zaručuje\nprávo na prejednanie jeho veci a s tým aj jeho právo vyjadriť sa v konaní ku všetkým vykonávaným\ndôkazom v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Citovanú právnu úpravu ustanovenú tak\nv Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Dohovore nie je možné opomenúť ani v konaní v zmysle právnej\núpravy ustanovenej v §§ 172 a nasl. zákona o sociálnom poistení začatého z podnetu organizačnej\nzložky Sociálnej poisťovne v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods.\n4 zákona o sociálnom poistení.\n41. Kasačný súd zastáva názor, že konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003\nZ. z. začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s §\n185 ods. 4 uvedeného zákona nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania\nochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy,\nktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Hoci žalobkyňa\nmala možnosť v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa uplatniť svoje námietky,\nčo v danej veci aj využila a žalovaná sa v rozhodnutí o námietkach žalobkyne vysporiadala, nemožno\nsúhlasiť s tým, že k porušeniu procesných práv žalobkyne nedošlo.\n42. Vzhľadom na uvedené sa kasačný súd stotožnil s rozhodnutím krajského súdu v otázke\nkonštatovaného porušenia procesných práv žalobkyne (§ 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p.), a preto kasačnú\nsťažnosť žalovanej ako nedôvodnú zamietol.\n43. Ďalším dôvodom, na základe ktorého došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovanej bola jeho\nnepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ S.s.p.). S uvedeným sa však kasačný\nsúd nestotožnil. Podľa názoru kasačného súdu rozhodnutie žalovanej obsahovalo podstatné náležitosti\nrozhodnutia a taktiež dôvody, ktoré viedli správny orgán k vydaniu správneho rozhodnutia.\n44. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.\nz. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20Sa/31/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ffff0047-a044-4c40-9a16-7f4e4ef5e2e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 426/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-21", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ffff0047-a044-4c40-9a16-7f4e4ef5e2e7"}, {"guid": "ussr:82eb510f-fe03-4b5f-b964-0953f902c3aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 83/93", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 83/93 z 23. 11. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-11-23", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82eb510f-fe03-4b5f-b964-0953f902c3aa"}, {"guid": "1a983ad2-83f8-419b-b8b9-3be2ec0ea17a:803dba78-2352-4275-bea1-85fcaa771e5e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8017200124.1", "spisova_znacka": "1Vs/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-30", "citacie_n": 410, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8017200124.1"}, {"guid": "94444e95-33c0-4c82-9a9c-71a2a434696a:5d81eb77-9e25-4e7c-a681-9d3007a22d4a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6017200612.1", "spisova_znacka": "20Sa/31/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Sa/31/2017 z 3. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-05-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6017200612.1"}], "citovane_v": []}