{"guid": "3488683b-4bec-4e0e-9eb5-d03768aee8b4:556d9648-8daf-42a0-aa07-ea27dcf915ae", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1019201543.1", "spisova_znacka": "5Asan/10/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Asan/10/2020 z 1. 7. 2021", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. júla 2021, sp. zn. 5Asan/10/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:1019201543.1", "identifikacne_cislo": "1019201543", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Petra Príbelská, PhD.", "datum_vydania": "2021-07-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-98.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 98 ods. 1 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-98.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-98"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-98"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/556d9648-8daf-42a0-aa07-ea27dcf915ae", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1019201543.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1019201543.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1019201543.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Asan/10/2020\n1019201543\n01. 07. 2021\nJUDr. Petra Príbelská\nECLI:SK:NSSR:2021:1019201543.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Minister spravodlivosti\nSlovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, proti žalovanému: Notárska komora\nSlovenskej republiky - Disciplinárna komisia, so sídlom Krasovského ulica 13, Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 17/2018-254 zo dňa 27.9.2019, konajúc o kasačnej sťažnosti\nžalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/241/2019-14 zo dňa 16. januára 2020, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nÚčastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd” alebo ,,správny súd”) uznesením č. k. 6S/241/2019-14\nzo dňa 16. januára 2020 postupom podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho\nsúdneho poriadku (ďalej len ,,S.s.p.”) odmietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 17/2018-254 zo dňa 27.9.2019. O trovách konania rozhodol\ns poukazom na § 170 písm. a) S.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov konania ich náhradu nepriznal.\n2. Z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že žalobca podal voči notárovi JUDr. Jozefovi\nČurilovi návrh zo dňa 23.8.2018 na začatie disciplinárneho konania pre podozrenie zo spáchania\nzávažného disciplinárneho previnenia podľa § 63 ods. 1 písm. a), § 63 ods. 1 písm. a) bod 1, § 36 ods. 1,\n§ 2 ods. 2 a § 13 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“),\nktorým navrhol uložiť disciplinárne opatrenie - peňažnú pokutu 1 500 eur. Podaný disciplinárny návrh\nprejednal žalovaný - Disciplinárna komisia Notárskej komory Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím\nč. DK 17/2018-254 zo dňa 27.9.2019 rozhodol tak, že notárovi JUDr. Jozefovi Čurilovi návrh na\nzačatie disciplinárneho konania zamietol. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že obvinený JUDr. Jozef Čurila mal za preukázané, že účastník Notárskej zápisnice prehlásil, že je on právnym\nnástupcom po svojom otcovi a notárovi neprináležalo hodnotiť pravdivosť ani tohto vyhlásenia účastníka\nNotárskej zápisnice. To, že účastník Notárskej zápisnice mal ešte dvoch súrodencov nebolo zrejmé v\nčase spisovania Notárskej zápisnice zo žiadnej listiny. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že navrhovateľ\nnedôsledne posúdil listiny, keď uviedol, že v príslušnom spise Notárskej zápisnice sa pritom nachádza\no.i. aj uznesenie štátneho notárstva v Bardejove č. D 358/63, z ktorého je zrejmé, že C. M. mal 4\ndeti a že v spise je priložené aj vyjadrenie K. E., rod. M., z obsahu ktorého vyplýva, že nesúhlasí s\nvydržaním, a že na to notár absolútne neprihliadal. Pritom aj navrhovateľovi muselo byť po riadnom\nposúdení listín zrejmé, že uznesenie D 358/63 bolo notárovi doručené synom druhej sestry (K. E., rod.\nM.) účastníka Notárskej zápisnice dňa 31.5.2016 a Notárska zápisnica bola spísaná dňa 12.4.2016 a\nnesúhlasné vyjadrenie K. E., rod. M., ktoré bolo predložené notárovi spolu s D 358/63, t. j. 31.5.2016,\nje síce datované „14.3.2016“ (t. j. pred spísaním Notárskej zápisnice), ale podpis na listine je úradne\nosvedčený a z osvedčovacej doložky vyplýva, že K. E. listinu podpísala, až dňa 10.5.2016, t. z. až po\n\nspísaní Notárskej zápisnice. Vzhľadom na uvedené žalovaný dospel k záveru, že skutok, ktorý sa kladie\nnotárovi za vinu, nie je disciplinárnym previnením a preto návrh zamietol.\n3. Krajský súd najskôr posudzoval splnenie podmienok konania zo strany žalobcu, t. j. či je osobou\noprávnenou na podanie žaloby v súlade s ust. § 178 ods. 1 S.s.p., upravujúceho jeho aktívnu žalobnú\nlegitimáciu. Správny súd v tejto súvislosti uviedol, že obdobnú právnu otázku už riešil v konaní vedenom\npod sp. zn. 5S/148/2017, v ktorom uznesením zo dňa 30.1.2018 žalobu odmietol a správnosť tohto\nuznesenia potvrdil aj Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Asan/19/2018. Obdobne postupoval v\nkonaní vedenom pod sp. zn. 6S/40/2017, ktorý bol potvrdený uznesením Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 10Asan/34/2018. Mal za to, že aktívna procesná legitimácia žalobcu, ako procesná podmienka\nv zmysle § 178 ods. 1 S.s.p., ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby v\nsebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka v administratívnom konaní, ktoré\nbolo zavŕšené vydaním rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy za súčasného splnenia\npredpokladu - ukrátenie na subjektívnych právach žalobcu spojené s vydaním napadnutého rozhodnutia\nalebo opatrenia orgánu verejnej správy. Iba samotné tvrdenie žalobcu o nesprávnosti záverov žalobou\nnapadnutého rozhodnutia správneho orgánu a jeho namietaná nezákonnosť nie je postačujúce. Súd\nv každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky svojej procesnej\naktívnej legitimácie na podanie žaloby, ktorou sa domáha súdneho prieskumu rozhodnutia/opatrenia\norgánu verejnej správy v správnom súdnictve. V prejednávanej veci krajský súd považoval za nesporné,\nže žalobca bol účastníkom administratívneho (disciplinárneho) konania, ktorého začatie sám inicioval\npodaním disciplinárneho návrhu voči notárovi JUDr. Jozefovi Čurilovi, keďže v zmysle § 92 Notárskeho\nporiadku bol orgánom oprávneným na podanie takéhoto návrhu, o ktorom bolo následne vedené\nriadne disciplinárne konanie zavŕšené vydaným rozhodnutím žalovaného. Pokiaľ ide o druhý predpoklad\naktívnej procesnej legitimácie žalobcu, týmto je existencia nesporného ukrátenia na jeho subjektívnych\nprávach, ktoré je nutné chápať v dvoch rovinách, v rovine subjektívneho práva a v rovine jeho ukrátenia.\nSubjektívnym právom je potrebné rozumieť vlastné práva alebo právom chránené záujmy žalobcu.\nInými slovami fyzická a právnická osoba sa nemôže všeobecnou správnou žalobou (v súčasnosti prvá\nhlava tretej časti S.s.p. - § 177 a nasl.) domáhať ochrany subjektívnych práv inej osoby, resp. pod jej\nsubjektívne práva nemožno podriadiť také účinky rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy,\nktoré neovplyvňujú jej právnu pozíciu, t. j. nezasahujú do jej právnej sféry ani nespôsobujú zmenu\njej právneho postavenia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/2/2011 zo dňa\n24.2.2011). Skutočnosť, že musí ísť o vlastné subjektívne práva fyzickej alebo právnickej osoby súčasne\nvylučuje, aby pod tento druh aktívnej žalobnej legitimácie bolo možné podriadiť prípad, keď fyzická\nalebo právnická osoba, ako účastník administratívneho konania v jeho rámci realizuje svoje verejnomocenské oprávnenia (v danom prípade podanie disciplinárneho návrhu voči notárovi). Pod ukrátením\nsubjektívneho práva je nutné rozumieť taký stav, keď správnou žalobou napadnutým rozhodnutím/\nopatrením orgánu verejnej správy bolo priamo zasiahnuté do práv alebo právom chránených záujmov\nfyzickej alebo právnickej osoby. Podľa názoru krajského súdu žalobca bol účastníkom administratívneho\nkonania (v danom prípade disciplinárneho konania voči notárovi), ktorého výsledkom je rozhodnutie,\nktoré sa touto správnou žalobou napáda. V rámci uvedeného administratívneho konania však žalobca\n(JUDr. Gábor Gál - Minister spravodlivosti SR) ako splnomocnený oprávnený správny orgán realizoval\nsvoje verejno - mocenské oprávnenie vyplývajúce mu z § 92 Notárskeho poriadku, t. j. oprávnenie\npodať návrh na začatie disciplinárneho konania voči príslušnému notárovi. Rozhodnutie, ktoré sa\ntouto žalobou napáda, je výsledkom administratívneho (disciplinárneho) konania, ktorého žalobca bol\núčastníkom a v rámci tohto administratívneho konania ako jeho účastník v plnom rozsahu realizoval\nsvoje verejno - mocenské oprávnenie (dohľad a dozor nad notármi). V uskutočnenom disciplinárnom\nkonaní vydané (touto žalobou napadnuté) rozhodnutie sa však nijako nemôže týkať subjektívnych práv\nfyzickej osoby Gábora Gála, ministra spravodlivosti SR, ktoré by vychádzali z konkrétneho právneho\npredpisu, ovplyvňovali by jeho právnu pozíciu, zasiahli by do jeho právnej sféry alebo by spôsobili zmenu\njeho právneho postavenia. Potom je potrebné prijať záver, že žalobca nespĺňa procesnú podmienku\nosoby oprávnenej na podanie predmetnej žaloby, t. j. nemá aktívnu procesnú legitimáciu vyplývajúcu\nz § 178 ods. 1 S.s.p. (uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/148/2017-35 a uznesenie sp.\nzn. 6S/342/2016 zo dňa 26.4.2018). Správny súd vyslovil názor, že v danom prípade ide o nedostatok\naktívnej žalobnej legitimácie žalobcu na podanie predmetnej žaloby, nakoľko žalobca v podanej žalobe\nnijako neodôvodnil ukrátenie na svojich subjektívnych právach vydaným napadnutým rozhodnutím\nžalovaného. Zároveň konštatoval, že žalobca v disciplinárnom konaní nevystupoval ako fyzická osoba,\nale ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy - ministerstva spravodlivosti SR, t. j. ako orgán verejnej\nmoci. Poukázal na skutočnosť, že poslaním súdneho prieskumu nie je ochrana subjektívnych práv\norgánov verejnej moci (v danom prípade žalobcu) v prebiehajúcom administratívnom konaní pred iným\n\norgánom verejnej moci, ktorým prislúcha administratívne konanie vykonať (Notárska komora Slovenskej\nrepubliky - Disciplinárna komisia). Uvedený právny názor vyslovil aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.\n10Asan/34/2018 zo dňa 28.2.2019, ktorým potvrdil rozhodnutie tunajšieho súdu v konaní vedenom pod\nsp. zn. 6S/40/2017 v obdobnej právnej otázke.\n4. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca - sťažovateľ z dôvodov uvedených v ust. § 440 ods. 1 písm.\nf), g), j) S.s.p. kasačnú sťažnosť. Poukázal na to, že krajský súd svojim rozhodnutím poprel viacero\nzákladných princípov konania v správnom súdnictve upravených v ust. § 5 ods. 2, 3, 4, 9 S.s.p. Ďalej\ncitoval ust. § 177 ods. 1 a 2 S.s.p., pričom v tejto súvislosti namietal, že krajský súd v rozpore so\nzásadou ,,iura novit curia“ absolútne opomenul znenie ust. § 177 ods. 2 S.s.p., ktoré umožňuje podať\nsprávnu žalobu prokurátorovi a iným osobitným zákonom oprávneným subjektom aj v prípadoch, ak\nnedošlo k porušeniu subjektívnych práv. Predmetné ustanovenie predstavuje výnimku, keď správna\nžaloba nesmeruje k ochrane subjektívnych práv. Rovnako dal do pozornosti ust. § 93 ods. 3 Notárskeho\nporiadku účinného do 30. novembra 2019, zo znenia ktorého vyplýva, že proti rozhodnutiu disciplinárnej\nkomisie možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o uložení disciplinárneho\nopatrenia. Na základe uvedeného dospel k záveru, že v predmetnom prípade boli naplnené podmienky\naplikácie ust. § 177 ods. 2 S.s.p. (požiadavka subjektu na to oprávneného zákonom), a teda\nminister spravodlivosti bol oprávnený prostredníctvom správnej žaloby žiadať preskúmanie zákonnosti\ndisciplinárneho rozhodnutia. Zároveň mal za to, že v prípade, ak osobu aktívne legitimovanú na podanie\nsprávnej žaloby označí osobitný predpis podľa § 177 ods. 2 S.s.p., tak v súlade so zásadou lex specialis\nderogat legi generali sa na daný subjekt už neuplatňujú ďalšie podmienky procesnej aktívnej legitimácie\nstanovené v § 178 ods. 1 S.s.p. (účastník pôvodného konania a ukrátenie na subjektívnych právach).\nPrezentovaný výklad podľa názoru sťažovateľa podporuje aj členenie a usporiadanie jednotlivých\nzákonných ustanovení, kedy ustanovenie o zákonom splnomocnenom subjekte na podanie správnej\nžaloby (§ 177 ods. 2 S.s.p.) hierarchicky predchádza všeobecným ustanoveniam o žalobnej legitimácii\n(§ 178 ods. 1 S.s.p.). Vzhľadom k uvedenému mal správny súd konať s ministrom spravodlivosti ako\nso žalobcom, bez skúmania ďalších podmienok konania vo vzťahu k aktívnej žalobnej legitimácii. Na\npodporu svojej argumentácie sťažovateľ uviedol, že zo znenia ustanovenia § 93 ods. 3 Notárskeho\nporiadku je zrejmé, že špeciálny právny predpis určil expressis verbis možnosť podania správnej žaloby,\npričom ministra spravodlivosti ako navrhovateľa disciplinárneho návrhu z okruhu oprávnených osôb\nvýslovne nevylúčil. Uvedeným, podľa názoru sťažovateľa, doplnil právnu úpravu Správneho súdneho\nporiadku, ktorá tento vzťah neupravovala. Predmetné ustanovenie Notárskeho poriadku síce žiadnym\nspôsobom neprecizuje osoby oprávnené na podanie správnej žaloby, určuje však začiatok plynutia\nlehoty na jej podanie. Keďže rozhodnutie sa doručuje účastníkom konania, z logiky veci podľa vyplýva, že\ntieto osoby sú zároveň oprávnené na podanie správnej žaloby. Zákon teda explicitne neoznačuje osoby\noprávnené na podanie správnej žaloby, avšak aplikáciou jazykového a logického výkladu na zákonný\ntext sťažovateľ došiel k dedukcii, že žalobu je oprávnený podať účastník disciplinárneho konania, t.\nj. disciplinárne obvinený notár i navrhovateľ - minister spravodlivosti. Napriek vyššie prezentovaným\nargumentom podporujúcim záver, že v posudzovanom prípade nebolo potrebné preukazovať porušenie\nalebo ohrozenie subjektívnych práv, sťažovateľ zastával názor, že minister spravodlivosti v postavení\núčastníka konania v disciplinárnom konaní je aj napriek výkonu svojich verejno-mocenských oprávnení\nnositeľom subjektívnych práv a povinností.\n5. Podľa právnej teórie subjektívne právo predstavuje objektívnym právom garantovanú možnosť\nsubjektom práva konať v právnom vzťahu určitým spôsobom. Objektívne právo tak subjektom dáva\nmožnosť realizovať svoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v nevyhnutnom prípade ich\nprávne presadiť. Vo svetle uvedeného sťažovateľ konštatoval, že ak Notársky poriadok umožňuje\npodať ministrovi spravodlivosti disciplinárny návrh, je nutné považovať túto možnosť za výkon jeho\nsubjektívneho práva reprezentujúceho právom chránený záujem na riadnom výkone funkcie notára\na s tým súvisiacim dodržiavaním zákonnosti, profesijnej etiky a odbornosti výkonu tohto povolania.\nUvedené znamená, že ak zákon dáva ministrovi spravodlivosti právo disciplinárnej iniciatívy, tak tomuto\nprávu zodpovedá aj náležitá ochrana a možnosť jej uplatnenia v právnom štáte. Uvedené je priamo\ngarantované aj Ústavou Slovenskej republiky, ktorá vo svojom článku 46 ods. 1 dáva záruku, aby sa\nkaždý mohol domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Uvedená ústavná garancia\nbola však v danom prípade porušená, keďže súd odňal ministrovi spravodlivosti možnosť domáhať\nsa uplatnenia svojho práva v jeho konečnej podobe. Sťažovateľ v tejto súvislosti dodal, že minister\nspravodlivosti vystupuje v disciplinárnom konaní ako jeden z účastníkov konania a s disciplinárne\nobvineným nie je vo vzťahu nadriadenosti, prípadne podriadenosti a preto by mal mať k dispozícii\naj rovnaké procesné prostriedky obrany a ochrany. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu\n\npre ľudské práva sa všeobecné ustanovenia predpisov trestného práva aplikujú aj na prípady tzv.\nsprávneho trestania (konanie o správnom delikte, disciplinárne konania pred správnym orgánom a i.).\nSťažovateľ zastával stanovisko, že v prejednávanom prípade mal aj minister spravodlivosti ako účastník\nkonania pred disciplinárnym senátom svoje subjektívne práva, ako napr. právo na rovnosť zbraní,\nkontradiktórnosť konania, odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak rozhodnutie disciplinárneho senátu\ntrpí vadami, napr. ak odôvodnenie rozhodnutia disciplinárneho senátu je nejasné a nezrozumiteľné,\nnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom disciplinárneho\nkonania, opäť je možné hovoriť o porušení subjektívnych práv účastníka disciplinárneho konania.\n6. Sťažovateľ venoval časť kasačnej sťažnosti vymedzeniu rozdielov medzi pojmami štátny dohľad a\nštátny dozor, pričom v tejto súvislosti uviedol, že pod pojmom štátny dohľad je treba rozumieť verejný\nzáujem na výkone právomocí, ktoré štát preniesol na Notársku komoru Slovenskej republiky a notárov.\nDohliadajúci orgán pritom voči dohliadaným subjektom nemá postavenie priamo nadriadeného orgánu,\nale sleduje správanie sa týchto subjektov, či je v súlade so zákonom. V prípade porušenia záväzne\nustanoveného práva zo strany dohliadaného subjektu dohliadajúci orgán uplatní voči nemu zákonom\nzverené právomoci. Od štátneho dohľadu je potrebné odlišovať štátny dozor, pri ktorom ide o výkon\nhierarchicky usporiadanej kontroly nadriadeného dozorujúceho orgánu voči podriadenému subjektu,\nresp. subjektu, nad ktorým sa dozor vykonáva. Poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 Notárskeho\nporiadku, podľa znenia ktorého ministerstvo vykonáva nad činnosťou notárov podľa ustanovenia § 3 ods.\n1 a Notárskej komory Slovenskej republiky štátny dohľad. V rámci neho minister vymenúva a odvoláva\nnotárov, určuje počet notárskych miest každého súdu prvého stupňa a ich prípadnú zmenu, na návrh\nNotárskej komory Slovenskej republiky môže notárov vzájomne preložiť, prijíma sľub notárov, zbavuje\nnotárov povinnosti mlčanlivosti, vybavuje sťažnosti na Notársku komoru Slovenskej republiky, vykonáva\ndisciplinárnu právomoc, môže pozastaviť výkon notárskeho úradu, určuje maximálnu výšku odmeny\nnotárov a pod. V danom prípade nemožno vôbec hovoriť o nadriadenosti a podriadenosti ministerstva\nalebo ministra spravodlivosti vo vzťahu k notárom. Zdôraznil, že argumentácia o nemožnosti podania\nsprávnej žaloby ministrom z dôvodu jeho verejno-mocenského postavenia podľa jeho názoru neobstojí\ndôvodiac, že navrhovateľom disciplinárneho konania môže byť v zmysle ustanovenia § 92 Notárskeho\nporiadku aj predseda krajského súdu alebo prezident Notárskej komory Slovenskej republiky, ktorí\nžiadnu verejno-mocenskú právomoc nad notármi nevykonávajú a už vôbec nie sú v pozícii nadriadenosti\na podriadenosti vo vzťahu k notárom (koniec koncov ako minister spravodlivosti). Taktiež načrtol\npolemiku, o akú právnu argumentáciu by krajský súd svoje rozhodnutie oprel v prípade, ak by správnu\nžalobu podal niektorý z vyššie spomenutých subjektov.\n7. Sťažovateľ taktiež krajskému súdu vytýkal, že rozhoduje odlišne v obdobných veciach - v jednom\nprípade žalobe vyhovie, t. j. zaoberá sa ňou a v druhom, skutkovo a procesne rovnakom ju odmietne\nz dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, z čoho je možné vyvodiť, že sám súd je zdrojom hlbokých\na trvalých právnych konzistencií. Rovnako dal do pozornosti aj dôvodovú správu k novele Notárskeho\nporiadku, ktorá nadobudla účinnosť 1. decembra 2019. Zákon č. 389/2019 Z. z., ktorým sa mení a\ndopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky\nporiadok) v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene\na doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, doplnil príslušné ustanovenie § 93 ods. 3\nspôsobom, ktorý sťažovateľ v kasačnej sťažnosti odcitoval. Poukázal na to, že nejde o novú právnu\núpravu, ale o spresnenie už existujúceho právneho stavu. Dôkazom pre toto tvrdenie je skutočnosť, že\nzákonodarca v tomto smere neuzákonil žiadne prechodné ustanovenia, keďže nejde o nové oprávnenie\nministra spravodlivosti. Od 1. decembra 2019 aplikuje znenie dané novelou, v zmysle ktorého je minister\nspravodlivosti bezpochyby aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby.\n8. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti, ktorá mu bola riadne doručená, písomne nevyjadril.\n9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnuté\nuznesenie krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1, 2 S.s.p.)\na dospel k záveru, že podaná kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n10. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bolo uznesenie krajského súdu č. k. 6S/241/2019-14 zo\ndňa 16. januára 2020, ktorým podľa § 98 ods. 1 písm. e) S.s.p. odmietol žalobu (ako podanú zjavne\nneoprávnenou osobou), ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného\n\nč. DK 17/2018-254 zo dňa 27.9.2019. Uvedeným rozhodnutím žalovaný návrh sťažovateľa zo dňa\n23.8.2018 na začatie disciplinárneho konania voči notárovi JUDr. Jozefovi Čurilovi pre podozrenie zo\nspáchania závažného disciplinárneho previnenia podľa § 63 ods. 1 písm. a), § 63 ods. 1 písm. a) bod\n1, § 36 ods. 1, § 2 ods. 2 a § 13 Notárskeho poriadku zamietol.\n11. Podľa § 2 ods. 1 a 2 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo\nprávom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v\nďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené\nzáujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu\nverejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa\nmôže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n12. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb\nzákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov\norgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v\nďalších veciach ustanovených týmto zákonom.\n13. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) S.s.p., správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.\n14. Podľa § 97 S.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania\nprihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len\n„procesné podmienky“).\n15. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) S.s.p., správny súd uznesením odmietne žalobu ak bola podaná zjavne\nneoprávnenou osobou.\n16. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich\nsubjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n17. Podľa § 177 ods. 2 S.s.p., ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor\nalebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.\n18. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p., žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí,\nže ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením\norgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.\n19. Podľa § 92 Notárskeho poriadku - zákona č. 323/1992 Zb. (v znení účinnom do 30. novembra 2019),\nnávrh na začatie disciplinárneho konania môže podať minister, predseda krajského súdu a prezident\nkomory (ďalej len „navrhovateľ“) do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedel o disciplinárnom previnení,\nnajneskôr do troch rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Notár alebo kandidát si môže v disciplinárnom\nkonaní zvoliť obhajcu z radov advokátov alebo notárov.\n20. Podľa § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. v cit. znení, proti rozhodnutiu o disciplinárnom opatrení\nnie je možné podať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie možno podať správnu\nžalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia.\n21. Podľa § 89 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. v cit. znení, štátny dohľad nad činnosťou notárov podľa\n§ 3 ods. l a komory vykonáva ministerstvo.\n22. Podľa čl. 16 písm. d) Disciplinárneho poriadku Notárskej komory SR, senát návrh zamietne.\n23. Spornou v prejednávanej veci bola otázka aktívnej procesnej legitimácie sťažovateľa na podanie\nvšeobecnej správnej žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Disciplinárnej komisie žalovaného č.\nDK 17/2018-254 zo dňa 27.9.2019, ktorým podľa § 16 ods. 1 písm. d) Disciplinárneho poriadku Notárskej\nkomory Slovenskej republiky návrh navrhovateľa zamietla.\n24. Najvyšší súd Slovenskej republiky predtým, ako pristúpil k preskúmaniu veci v intenciách podanej\nkasačnej sťažnosti a námietok v nej vyjadrených konštatuje, že prioritnou povinnosťou správneho súdu,\npredchádzajúcou meritórnemu prejednaniu veci, je preskúmanie procesných podmienok konania, medzi\n\nktoré patrí aj aktívna vecná legitimácia žalobcu na podanie správnej žaloby o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia Disciplinárnej komisie Notárskej komory Slovenskej republiky.\n25. Podľa § 454 S.s.p., na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti\nrozhodnutia krajského súdu. S poukazom na uvedené ustanovenie zákona kasačný súd posudzuje danú\nvec ku dňu 24. januára 2020 (deň právoplatnosti kasačnou sťažnosťou napadnutého uznesenia), a to\naj s poukazom na právne predpisy v znení účinnom v rozhodujúcom čase.\n26. Súdny prieskum pri všeobecnej správnej žalobe je nevyhnutne spojený s prepojením dopadu\nrozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy na subjektívne práva žalobcu. Vo všeobecnosti\nSprávny súdny poriadok vymedzuje účel podania správnej žaloby v ustanovení § 177, pričom tento\nprioritne smeruje k ochrane subjektívnych práv žalobcu. Z logiky veci vyplýva, že ochrany subjektívnych\npráv sa môžu dovolávať iba tie subjekty, o ktorých práva, právom chránené záujmy a povinnosti sa v\nprejednávanej veci jedná. Inými slovami povedané, v prípade ochrany subjektívnych práv, táto prislúcha\niba fyzickým a právnickým osobám, ktoré tvrdia, že na nich boli ukrátené ako účastníci administratívneho\nkonania.\n27. Vo vzťahu k aktívnej procesnej legitimácii fyzických a právnických osôb na podanie všeobecnej\nsprávnej žaloby zákon v ustanovení § 178 ods. 1 S.s.p. vymedzuje dve základné podmienky, ktoré musia\nbyť splnené kumulatívne, a to podmienku účastníctva v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané\nžalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy a podmienku ukrátenia na\nsubjektívnych právach žalobcu, spojené s vydaním žalobou napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia\norgánu verejnej správy. Správny súd je povinný posudzovať splnenie uvedených podmienok na strane\nžalobcu v každom štádiu súdneho konania.\n28. Správny súdny poriadok zároveň vymedzuje výnimky, kedy všeobecná správna žaloba nemusí\nsmerovať k ochrane subjektívnych práv žalobcu. Konkrétne v ustanovení § 177 ods. 2 S.s.p.\nzákonodarca priznáva možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného aj iným\nsubjektom, ako sú účastníci administratívneho konania, avšak okruh týchto osôb zároveň striktne\nohraničuje na osobu prokurátora a subjekty, ktoré sú na realizáciu uvedeného procesného úkonu\nvýslovne oprávnené osobitným zákonom.\n29. Z vyššie uvedeného vyplýva, že všeobecnou správnou žalobou sa žalobca buď domáha ochrany\nsvojich subjektívnych práv (§ 177 ods. 1 S.s.p.), alebo sa domáha ochrany zákonnosti (§ 177\nods. 2 S.s.p.), pričom ochrany zákonnosti sa môžu domáhať len prokurátor, alebo subjekt na to\nvýslovne oprávnený zákonom. Takýto subjekt, ktorý je na podanie všeobecnej správnej žaloby výslovne\noprávnený zákonom, je napríklad zainteresovaná verejnosť v oblasti životného prostredia a subjekty\nuvedené v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z. z. Pojem „výslovne“ uvedený v § 177 ods. 2 S.s.p.\nznamená, že takýto subjekt musí byť v právnom predpise uvedený konkrétne.\n30. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti poukázal na znenie ustanovenia § 93 ods. 3 Notárskeho\nporiadku účinného do 30. novembra 2019, upravujúceho možnosť podania správnej žaloby o\npreskúmanie rozhodnutia disciplinárnej komisie, ktoré síce žiadnym spôsobom neprecizuje osoby\noprávnené na jej podanie, avšak z logiky veci podľa jeho názoru vyplýva, že keďže sa rozhodnutie\ndoručuje účastníkom konania, potom sú tieto osoby zároveň oprávnené na podanie správnej žaloby.\nAplikáciou jazykového a logického výkladu na zákonný text sťažovateľ došiel k dedukcii, že žalobu\nje oprávnený podať účastník disciplinárneho konania, t. j. disciplinárne obvinený notár i navrhovateľminister spravodlivosti.\n31. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje v tomto smere za kľúčové ustáliť, či sťažovateľa\nna podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného výslovne splnomocnil osobitný\nprávny predpis, v tomto prípade Notársky poriadok (v znení účinnom v rozhodujúcom čase) tak, ako to\ntvrdil v podanej kasačnej sťažnosti.\n32. Z ustanovenia § 93 ods. 3 Notárskeho poriadku podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\njednoznačne vyplýva, že takéto výslovné splnomocnenie v tejto právnej norme absentuje. Aj na základe\nkomparácie § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z. z. s § 93 ods. 3 Notárskeho poriadku možno vidieť rozdiel\nvo výslovnom oprávnení na podanie správnej žaloby. Formuláciu uvedenú v § 93 ods. 3 Notárskeho\n\nporiadku nemožno chápať ako výslovné splnomocnenie na podanie správnej žaloby, keďže obdobná\nformulácia sa nachádza v prevažnej väčšine právnych predpisov, ktoré obsahujú možnosť preskúmania\nrozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy prostredníctvom správneho súdnictva. Napríklad §\n64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o\ntelekomunikáciách v znení neskorších predpisov ustanovuje, že „Proti rozhodnutiu o uložení sankcie\npodľa odseku 1 písm. c) až e) možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia\nrady.“ Ďalej možno ako príklad uviesť § 10 ods. 5 posledná veta zákona č. 327/2005 Z. z. „Proti\nrozhodnutiu o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci možno podať správnu žalobu do 15 dní\nodo dňa doručenia tohto rozhodnutia.“ Zákon č. 757/2004 Z. z. ustanovenie § 38 ods. 5 veta posledná\n„Proti rozhodnutiu ministra podľa prvej vety možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia\nrozhodnutia ministra o odvolaní z funkcie predsedu súdu.“\n33. Už zo zbežného porovnania citovanej právnej úpravy možno uzavrieť, že § 93 ods. 3 Notárskeho\nporiadku neobsahoval osobitnú úpravu na podanie správnej žaloby v zmysle § 177 ods. 2 in fine S.s.p.\nIde len o všeobecné znenie právnej úpravy, týkajúcej sa možnosti preskúmania rozhodnutia alebo\nopatrenia orgánu verejnej správy v správnom súdnictve, so stanovením osobitnej lehoty na podanie\nsprávnej žaloby, aká sa vyskytuje aj v iných právnych predpisoch. Nepredstavuje tak lex specialis vo\nvzťahu k všeobecnej úprave aktívnej procesnej legitimácie, ako sa nesprávne domnieva sťažovateľ.\n34. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že pre naplnenie znenia § 177 ods. 2 S.s.p. je\npotrebné, aby bol v právnom predpise uvedený identifikovateľný subjekt, ktorý je na podanie všeobecnej\nsprávnej žaloby oprávnený. V uvedenom prípade nie je postačujúca všeobecná formulácia, že proti\nrozhodnutiu možno podať správnu žalobu, bez výslovného uvedenia subjektu na to oprávneného.\n35. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje taktiež na skutočnosť, že z hľadiska\nhistorického výkladu ustanovenia § 93 Notárskeho poriadku v znení účinnom do 30. júna 2016,\ntoto expressis verbis oprávňovalo sťažovateľa na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu\ndisciplinárnej komisie, a to slovami „opravný prostriedok môže podať aj navrhovateľ“. Na rozdiel od\nprávnej úpravy účinnej do 30. júna 2016, znenie ustanovenia § 93 ods. 3 Notárskeho poriadku účinné\nv čase podania správnej žaloby, t. j. znenie novelizované zákonom č. 125/2016 Z. z. o niektorých\nopatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku\na Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. júla\n2016, výslovne nešpecifikuje osoby oprávnené na podanie správnej žaloby (vylúčená možnosť podania\nopravného prostriedku v rámci disciplinárneho konania). Vypustenie doposiaľ explicitne vyjadreného\noprávnenia navrhovateľa (v zmysle § 92 Notárskeho poriadku teda aj ministra spravodlivosti) na podanie\nopravného prostriedku proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie (resp. v zmysle aktuálnej právnej úpravy\nna podanie správnej žaloby) je podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potrebné vykladať\nv tom zmysle, že zámerom zákonodarcu bolo odňať navrhovateľovi disciplinárneho konania možnosť\niniciovať súdny prieskum rozhodnutí disciplinárnej komisie v intenciách správneho súdnictva.\n36. Pokiaľ ide o otázku ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu, na tomto mieste možno poukázať\nna ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá prešla aj následným\ntestom ústavnosti viacerými rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 166/2011\nzo dňa 9. júna 2011, sp. zn. IV. ÚS 143/2012 zo dňa 15. marca 2012, sp. zn. IV. ÚS 242/2011 zo\ndňa 9. júna 2011, sp. zn. II. ÚS 259/2011 zo dňa 4. júla 2012, sp. zn. IV. ÚS 228/2011 zo dňa 2.\njúna 2011). Išlo o rozhodnutia týkajúce sa správnej žaloby, ktorú podal subjekt, ktorý podal návrh na\nprejednanie priestupku. Čiže ide o obdobný subjekt, ako je v prejednávanom prípade, a teda navrhovateľ\ndisciplinárneho konania, a preto je táto ustálená judikatúra analogicky aplikovateľná aj na prejednávaný\nprípad.\n37. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky nebol spočiatku v posudzovaní aktívnej procesnej legitimácie\nsúvisiacej s preskúmaním rozhodnutia vydaného v rámci priestupkového konania jednotný. II. senát\npredložil plénu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Výsledkom podaného návrhu bolo\nprijatie uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/2012 zo dňa 27. júna 2012, ktorým bol návrh zamietnutý. Následne\nII. senát vydal uznesenie sp. zn. II. ÚS 259/2011 zo dňa 4. júla 2012, v ktorom sa stotožnil s právnym\nzáverom vyjadreným v rozhodnutiach I. a IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky.\n38. Z právnej úpravy i z judikatúry Najvyššieho a Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že\nsprávne súdnictvo slúži predovšetkým na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím alebo opatrením\n\norgánu verejnej správy ukrátené na svojich právach. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky\nsúdnej kontroly v správnom súdnictve v ustanoveniach Správneho súdneho poriadku. Na aktívnu\nlegitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy\nna základe všeobecnej správnej žaloby nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa\ns ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho\nkonania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu\nna svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis),\nktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie\npráv žalobcu musí byť v žalobe vyjadrené a podložené a aspoň potenciálne možné. Na uvedenom nič\nnemení ani odpoveď na otázku, či právo iniciovať disciplinárne konanie spadá pod rozsah ochrany čl. 46\nods. 1 Ústavy SR. Článok 46 ods. 1 Ústavy SR však negarantuje ani výsledok disciplinárneho konania\nv súlade s podaným návrhom a ani negarantuje osobe, ktorá disciplinárne konanie iniciovala, možnosť\npodrobiť administratívne rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní súdnemu preskúmaniu žalobou\nv rámci správneho súdnictva.\n39. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozdielne rozhodnutia Krajského súdu v Žiline č. k.\n21So/1/2015-162 zo dňa 17. júna 2016, Krajského súdu v Bratislave č.k.1S/36/2016-38 zo dňa 5. októbra\n2017, č. k. 5S/121/16-19 zo dňa 5. septembra 2017 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici\nč. k. 24S/46/2018 zo dňa 31. júla 2018, po oboznámení sa s uvedenými rozhodnutiami kasačný súd\nkonštatuje, že vo väčšine sa súdy nezaoberali aktívnou procesnou legitimáciou v správnom súdnictve\na neodôvodnili svoj zámer odchýliť sa od existujúcej ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, na\nktoré poukázal najvyšší súd v tomto uznesení.\n40. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje, že konajúc o kasačnej sťažnosti\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/46/2018-39 zo dňa 31. júla\n2018, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. k. DK 20/2017 zo dňa 16. januára 2018,\nNajvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Asan/13/2019 zo dňa 14. januára 2020 uvedený rozsudok\nKrajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Kasačný\nsúd v prejednávanej veci dospel k záveru, že krajský súd nerozhodol v súlade s právnou úpravou,\núčinnou v čase jeho rozhodovania a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\npretože žalobca nebol v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky aktívne legitimovanou osobou na podanie správnej žaloby o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní.\n41. V odôvodnení rozsudku sp. zn. 4Asan/13/2019 zo dňa 14. januára 2020 kasačný súd poukázal\ntaktiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Asan/17/2019 zo dňa 4.7.2019,\nz odôvodnenia ktorého cituje:\n„20. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej\nsprávy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť\nverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu\nnemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne\nzistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je\nnáprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo\nprávnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná (sp. zn. III. ÚS\n502/2015, sp. zn. IV. ÚS 596/2012).\n21. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky\nžalobcu vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa\n§ 461 SSP zamietol.\n22. Kasačný súd si je vedomý, že ide o zásadnú právnu otázku výkladu pojmu „verejné subjektívne\nprávo“. Kasačný senát zvažoval, či v danom prípade nie sú splnené dôvody na extenzívny výklad\npojmu „subjektívne právo“ podľa ustanovenia § 177 ods. 2 SSP v spojení s ust. § 2 ods. 2 SSP“\nza účelom zabezpečenia rovnosti prístupu účastníkov disciplinárneho konania k možnosti súdneho\nprieskumu zákonnosti. Minister spravodlivosti SR v tomto prípade nemohol realizovať právomoc\nmocenským spôsobom, pretože je iba v horizontálnom postavení účastníka disciplinárneho konania. Za\ntým účelom by mu mali byť priznané právne prostriedky ochrany ako ktorémukoľvek inému účastníkovi\nhorizontálneho vzťahu.\n\n23. Vzniknutú asymetriu v prístupe k ochrane v správnom súdnictve podľa názoru kasačného súdu\nje možné odstrániť iba legislatívne. Minister spravodlivosti je členom vlády, ktorá disponuje právom\nlegislatívnej iniciatívy. Kasačný senát súčasne prihliadol na skutočnosť, že Minister spravodlivosti nie je\nsubjektom práva na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, a to ani pri prípadnom\nporušení jeho práva na súdnu ochranu ako navrhovateľa a účastníka disciplinárneho konania pred\nDisciplinárnou komisiou Slovenskej komory exekútorov.“\n42. V nadväznosti na vyššie uvedené závery kasačný súd dodáva, že vo vzťahu k riešeniu tejto otázky\ndošlo k legislatívnemu vývoju, reprezentovanému zmenou v právnej úprave účinnou od 1. decembra\n2019. Preto dáva do pozornosti, že hoci zákonná úprava v znení účinnom do 30. novembra 2019\nministra spravodlivosti neoprávňuje na podanie opravného prostriedku s cieľom preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného, zákonom č. 389/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej\nnárodnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o\nsúdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov\nv znení neskorších predpisov, sa mení ustanovenie § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. tak, že správnu\nžalobu proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie, ktorým sa disciplinárne konanie končí, môže v lehote\npodľa Správneho súdneho poriadku vo verejnom záujme podať navrhovateľ a disciplinárne obvinený,\npričom minister spravodlivosti môže uvedenú žalobu podať vo verejnom záujme aj vtedy, ak nie je\nnavrhovateľom disciplinárneho konania. Podľa § 100f zákona č. 323/1992 Zb. zakotvujúceho úpravu\nprechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. decembra 2019, má minister spravodlivosti toto\noprávnenie voči doručenému rozhodnutiu, ktorým sa disciplinárne konanie končí, ktoré bolo vydané po\n30. novembri 2019. Uvedená zmena právnej úpravy tak reflektuje na námietky sťažovateľa, rovnako\npresne však určuje časový rámec, kedy ministrovi spravodlivosti uvedené oprávnenie prislúcha.\n43. Kasačný súd poukazuje i na prijatý judikát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\n(týkajúci sa disciplinárnych konaní exekútorov, ale problematika je obdobná ako u notárov) zaradený v\nZbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach správnych č.\n1/2020 pod bodom č. 21, ktorého právne vety znejú nasledovne:\nI. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe „actio popularis“, ktorá by umožnila komukoľvek\npodať správnu žalobu, ale tieto subjekty zákonodarca výslovne vymedzil v procesnom predpise.\nII. V zmysle zákona č. 389/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č.\n323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch\na exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších\npredpisov správnu žalobu proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu, ktorým sa disciplinárne konanie\nkončí, okrem rozhodnutia o zastavení disciplinárneho konania (podľa § 228a písm. b/, e/ a f/ Exekučného\nporiadku), môže v lehote podľa Správneho súdneho poriadku vo verejnom záujme podať minister\nspravodlivosti, a to aj vtedy, ak nie je navrhovateľom disciplinárneho konania (§ 228d ods. 8 Exekučného\nporiadku).\nIII. Z intertemporálneho ustanovenia § 243n Exekučného poriadku k úpravám účinným od 1. decembra\n2019 vyplýva oprávnenie ministra spravodlivosti podať správnu žalobu voči doručenému rozhodnutiu,\nktorým sa disciplinárne konanie končí, ktoré bolo vydané po 30. novembri 2019“. (Uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. januára 2020 sp. zn. 6Asan/7/2019).\n44. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky\nžalobcu vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa\n§ 461 S.s.p. zamietol.\n45. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 167 ods.\n1 S.s.p. v spojení s § 467 ods. 1 S.s.p. Žalobca v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému\nnáhrada trov kasačného konania zo zákona prislúcha len výnimočne (§ 168 S.s.p.), preto žalobcovi ani\nžalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.\n46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR jednohlasne (§ 147 ods. 2 S.s.p. v spojení s §\n139 ods. 4 S.s.p.).\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}