{"guid": "adaf315e-363a-43ea-aed3-608452b9ea25:57d9a32f-01f5-4b4d-a057-5283209fcc08", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1019200885.1", "spisova_znacka": "7Sk/29/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sk/29/2020 z 30. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2021, sp. zn. 7Sk/29/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:1019200885.1", "identifikacne_cislo": "1019200885", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2021-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-198.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 198 ods. 1 písm. a) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-198.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-198"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-201", "nazov": "§ 201 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-201", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-201"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-202", "nazov": "§ 202 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-202", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-202"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-251.odsek-1", "nazov": "§ 251 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-251.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-251"}, {"iri": "/SK/ZZ/1965/65", "nazov": "Zákonník práce (65/1965 Zb.)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1965/65", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/65-1965"}, {"iri": "/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-193.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 193 ods. 1 písm. a) zákona č. 65/1965 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-193.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/65-1965/paragraf-193"}, {"iri": "/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-195", "nazov": "§ 195 zákona č. 65/1965 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-195", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/65-1965/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-195a", "nazov": "§ 195a zákona č. 65/1965 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-195a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/65-1965/paragraf-195a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-198", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-201", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-202", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-251", "/SK/ZZ/1965/65#paragraf-193", "/SK/ZZ/1965/65#paragraf-195", "/SK/ZZ/1965/65#paragraf-195a", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/57d9a32f-01f5-4b4d-a057-5283209fcc08", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1019200885.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1019200885.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1019200885.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sk/29/2020\n1019200885\n30. 06. 2021\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSR:2021:1019200885.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej,\nPhD. a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu:\nŠ.S. O., narodený XX. T. XXXX, bytom Q. Ž.G. A. M., X. Č.. XX/XX, zast.: JUDr. Rastislavom Kravárom,\nnarodeným 01. januára 1972, bytom v Žiari nad Hronom, Hviezdoslavova č. 274/9, proti žalovanej:\nSociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti\npostupu a rozhodnutia žalovanej z 31. mája 2019, Číslo: 52465-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti\nžalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. mája 2020, č. k. 20Sa/13/2019-57, t\nakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej zamieta.\nŽalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania voči žalovanej nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 19. mája 2020, č.\nk. 20Sa/13/2019-57, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny\nporiadok (ďalej len „SSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej z 31. mája 2019, Číslo: 52465-2/2019BA spolu s prvostupňovým správnym rozhodnutím z 19. marca 2019, číslo 28559-4/2019-BA a vec\nvrátil žalovanej na ďalšie konanie. Žalovaná napadnutým rozhodnutím z 31. mája 2019 postupom podľa\n§ 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon č. 461/2003 Z.z.“) odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 19.\nmarca 2019, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby\nz povolania zistenej dňa 29. novembra 2000 nemá podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. nárok\nna úrazovú rentu.\n2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách § 195 ods. 1, 2, 3, § 196 ods. 1 až 7, § 209 ods. 1 až 4, § 218 ods. 1, 2, 3, § 272 ods. 1 až\n8, § 293o ods. 1, 2, § 293ay zákona č. 461/2003 Z.z., § 190 ods. 3, § 193 ods. 1 písm. a/, § 193a, §\n195 ods. 1 až 5, § 195a zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce č. 65/1965\nZb.“), § 195 ods. 4, § 198 ods. 1 písm. a/, § 199, § 202 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník\npráce (ďalej len „Zákonník práce č. 311/2001 Z.z.“) a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej\nSSP a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, keď žalobou napadnuté rozhodnutie vyhodnotil\nako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.\n\n3. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti predmetnej veci a obsah\nnapadnutého rozhodnutia nebolo možné jednoznačne ustáliť, či boli alebo neboli porušené práva a\nprávom chránené záujmy žalobcu tým, že v konaní boli nesprávne aplikované ustanovenia jednotlivých\nzákonov a o nároku na úrazovú rentu bolo rozhodnuté nesprávne, bez právneho opodstatnenia\nalebo odôvodnenia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je totiž nedostatočné, keďže sa žalovaná\npodrobne nezaoberala právnymi predpismi, o ktoré žalobca už v žiadosti o priznanie úrazovej renty\nopieral svoje nároky, ako aj dôvodmi uvedenými v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,\nvýsledkom čoho bolo vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia. Žalobca v podanej správnej žalobe,\nrovnako ako v žiadosti o priznanie úrazovej renty pretransformovaním nároku na náhradu za stratu na\nzárobku po skončení pracovnej neschopnosti a v odvolaní podanom proti prvostupňovému správnemu\nrozhodnutiu svoj nárok odvodzoval z § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. Poukazoval tiež na § 272\nods. 1 až 8, ale aj na § 293o ods. 1 a § 293ay zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré svojim právnym obsahom\nzjavne modifikovali nárok na úrazovú rentu, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti podľa § 272 ods. 3 cit. zákona, uplatnený po 01. auguste 2006,\nrespektíve po 01. januári 2009. Žalovaná sa s účinkami § 293o ods. 1, 2 a § 293ay zákona č. 461/2003\nZ.z. vo svojich rozhodnutiach výslovne nezaoberala. Ďalej súd poukázal na znenie dôvodovej správy k\nnávrhu zákona č. 310/2006 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z.z., k doplnenému § 293o.\nTiež s odkazom na § 251 ods. 1 zákon č. 311/2001 Z.z., podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona\nsa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 01. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené\ninak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 01. aprílom 2002 sa posudzujú podľa\ndoterajších predpisov, uviedol, že nároky zamestnanca zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu\nspôsobenú chorobou z povolania vzniknuté pred 01. aprílom 2002, teda aj nárok žalobcu na náhradu\nza stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti (ide o nárok z pracovnoprávneho vzťahu), ktorý\nvznikol od 01. januára 2001 a bol uplatnený od 01. februára 2001, sa mali spravovať Zákonníkom práce\nč. 65/1965 Zb. Podľa § 195a Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. účinného do 31. marca 2002 škodou\npodľa tohto zákonníka nie je prípadná strata na dôchodku. Z dôvodu takejto právnej úpravy, ktorá je\nna vec aplikovateľná, už nemožno jednoznačne konštatovať, že nárok žalobcu na náhradu za stratu na\nzárobku po skončení práceneschopnosti podliehajúci právnemu režimu Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.\nzanikol priznaním starobného dôchodku. Dôvodová správa k návrhu zákona č. 310/2006 Z.z. zjavne\nvychádzala zo zániku tohto nároku podľa Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení platnom a účinnom\ndo 31. decembra 2003. Zákonník práce č. 65/1965 Zb. (ale ani iný právny predpis) zánik nároku žalobcu\nna náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti súčasne nespája so stratou alebo\nskončením zamestnania poškodeného zamestnanca a s nadväzujúcou úplnou stratou jeho zárobku\n(podľa neudržateľného konštatovania žalovanej ukončením pracovného pomeru neexistuje strata, ktorá\nby sa mala z pracovného pomeru kompenzovať). Naopak, pokiaľ je nesporný nárok poškodeného\nzamestnanca na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti ako kompenzácia\nk príjmu poberanému - v dôsledku choroby z povolania v nižšej výške, ako pred jej získaním, úplná\nstrata zárobku odôvodňuje nárok na náhradu za stratu na zárobku o to viac. Z uvedených dôvodov a\nvzhľadom na obsah napadnutého rozhodnutia nebolo jednoznačne zrejmé najmä to, či nárok žalobcu na\nnáhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti skutočne trval k 31. decembru 2003\nalebo netrval. Tento skutkový záver bolo nevyhnutné ustáliť v prvom rade, nakoľko od neho sa odvíjal\nspôsob, akým mala žalovaná rozhodnúť o nároku podľa § 272 ods. 3, respektíve podľa § 293o ods. 1,\n2 a § 293ay zákona č. 461/2003 Z.z. Pokiaľ žalovaná a jej generálny riaditeľ dospeli k záveru, že taký\nnárok žalobcu netrval, s odôvodnením záveru k tejto otázke sa nevysporiadali dostatočne, respektíve\nžalobcu neodkázali na príslušný všeobecný súd (obdobne to vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 30. mája 2018, sp. zn. 9So/133/2016), ktorý bol spôsobom záväzným pre obe\nstrany oprávnený rozhodnúť o určení či sporný nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení\npráceneschopnosti trval k 31. decembru 2003 (vzhľadom na to, že do 31. decembra 2003 išlo o typický\nsúkromnoprávny nárok plynúci z pracovnoprávnych vzťahov majúci svoj základ výlučne v Zákonníku\npráce, a správny súd nemá právomoc o ňom rozhodovať. Tiež uviedol, že podľa § 261 ods. 2 Zákonníka\npráce č. 65/1965 Zb. sa nepremlčujú nároky zamestnanca na náhradu za stratu na zárobku z dôvodu\npracovného úrazu alebo choroby z povolania. Pokiaľ si o tejto predbežnej otázke urobili žalovaná a jej\ngenerálny riaditeľ vlastný úsudok (§ 198 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z), z odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia nevyplýva, ako svoje závery odôvodnili, najmä o aké ustanovenia právneho predpisu svoje\ndôvody opreli. Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom z 21. októbra 2002, č. k. 5C 44/02-45 rozhodol\no nárokoch žalobcu tak, že uložil bývalému zamestnávateľovi žalobcu povinnosť zaplatiť žalobcovi\nnáhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a uložil mu tiež povinnosť zaplatiť žalobcovi\nnáhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti počítaný od 01. februára 2001 do\n\nzaplatenia. Tento rozsudok však nič nehovorí o tom, či nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po\nskončení práceneschopnosti trval aj do budúcnosti, po vydaní tohto rozsudku, a to až do 31. decembra\n2003.\n4. Ďalej uviedol, že pokiaľ by žalobca osobitne podanou civilnou žalobou dosiahol rozhodnutie o určení,\nže jeho nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti k 31.\ndecembru 2003 trval, bola by žalovaná povinná záver súdu v tejto otázke akceptovať. Žalovaná však\nbola oprávnená urobiť si o predbežnej otázke úsudok aj sama (čo zjavne urobila), pretože nešlo o prípad\npodľa § 198 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. (a nárok podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu\nŽiar nad Hronom zjavne vznikol), avšak záver (úsudok) o predbežnej otázke bola povinná v odôvodnení\nrozhodnutia objasniť v dostatočne vyčerpávajúcom a žalobcovi zrozumiteľnom rozsahu, s uvedením\nprávnych predpisov, podľa ktorých rozhodovala a s uvedením podkladov a úvah, ktorými bola vedená\npri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala - § 209 ods. 4\nzákona č. 461/2003 Z.z. (čo zjavne neurobila a generálny riaditeľ žalovanej túto vadu v odvolacom konaní\nneodstránil). Generálny riaditeľ žalovanej zodpovedal predbežnú otázku v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia tak, že voľne citoval § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., § 195 ods. 5 Zákonníka práce\nč. 65/1965 Zb., § 24 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších\npredpisov a uviedol, že nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol\npoškodenému - žalobcovi k 01. januáru 2001, pričom žalobcovi bol na základe jeho žiadosti z 29. marca\n2004 rozhodnutím zo 04. novembra 2004 priznaný starobný dôchodok spätne od 17. októbra 2003, na\nzáklade čoho dospel k záveru, že žalobca nemal nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení\npracovnej neschopnosti, nakoľko dovŕšil dôchodkový vek pred 31. decembrom 2003, pracovný pomer\nukončil pred 31. decembrom 2003, a teda neexistovala strata, ktorá by sa mala z pracovného pomeru\nkompenzovať, pričom jedinou náhradou, na ktorú by mal nárok (pokiaľ by sa naňho nevzťahovalo\nobmedzenie podľa § 24 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb.) bola náhrada za stratu na dôchodku. Bez\nbližšieho zdôvodnenia tiež uviedol, že poškodenému nárok na výplatu nároku na náhradu za stratu\nna zárobku po skončení pracovnej neschopnosti mal trvať do 28. marca 2003, kedy žalobca ukončil u\nzamestnávateľa pracovný pomer, respektíve poukázal na § 195 ods. 5 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.\n5. Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd pristúpil k zrušeniu oboch správnych rozhodnutí a k vráteniu\nveci žalovanej na ďalšie konanie.\n6. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal\nnáhradu trov konania.\nII.\n7. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n8. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).\n9. Uviedla, že žalobcovi bola dňa 29. novembra 2000 zistená choroba z povolania - fluoróza. Žalobca si\nu zamestnávateľa (Závod slovenského národného povstania, a.s.) uplatňoval nároky plynúce z náhrady\nza stratu na zárobku počas dočasnej pracovnej neschopnosti, ako aj po jej skončení s tým, že o týchto\nnárokoch bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom z 21. októbra 2002, č.k. 5C\n44/02-45, ktorý bol zamestnávateľ zaviazaný k úhrade náhrady za stratu na zárobku počas dočasnej\npracovnej neschopnosti za obdobie rokov 1994 až 2000 ako aj k úhrade náhrady za stratu na zárobku po\nskončení dočasnej pracovnej neschopnosti, a to z dôvodu, že aj keď bola žalobcovi choroba z povolania\nzistená prvýkrát Klinikou pracovného lekárstva dňa 29. novembra 2000, žalobca bol 10. februárom\n1994 preradený na menej platenú prácu na základe posudku posudkovej komisie. Náhrada za stratu\nna zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti bola hradená priamo Sociálnou poisťovňou,\na to za obdobie od 01. januára 2001 až do 16. októbra 2003, pričom počnúc 17. októbrom 2003 bola\nvýplata tejto náhrady zastavená, z dôvodu priznania starobného dôchodku. Ďalej poukázala na § 272\nods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. podľa ktorého cit.: „Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré\nsa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára\n\n2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty\nplatí § 82 primerane.“ V tomto ustanovení zákon upravuje tzv. transformovanú rentu, ktorej existencia je\npodmienená výplatou náhrady za stratu na zárobku k 31. decembru 2003 a trvaním tohto nároku aj po\n31. decembri 2003. Uviedla, že nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej\nneschopnosti mohol žalobcovi podľa § 195 ods. 5 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. patriť maximálne do\nkonca kalendárneho mesiaca, v ktorom dovŕšil 65 rokov veku. Žalobca však podľa rozsudku Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2003, sp. zn. 2So/239/03 zaradený do I. pracovnej kategórie,\na teda dôchodkový vek dovŕšil vo veku 55 rokov, t.j. dňa 18. decembra 2002. Jeho dovŕšením nedošlo k\nzastaveniu výplaty náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti. Keďže\nžalobca aj naďalej pracoval, vznikal mu pokles, ktorý musel byť kompenzovaný náhradou za stratu na\nzárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, no pracovný pomer bol následne ukončený\ndňa 28. februára 2003. Napriek uvedenému, bola žalobcovi náhrada za stratu na zárobku po skončení\ndočasnej pracovnej neschopnosti vyplácaná aj naďalej až do 16. októbra 2003 z dôvodu, že žalobca bol\nod 01. marca 2003 evidovaný na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. K zastaveniu výplaty náhrady\nza stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti došlo k 17. októbru 2003, a to pre\npodstatnú zmenu pomerov. Na tomto mieste žalovaná odkázala na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky R 44/2002, podľa ktorého za podstatnú zmenu pomerov poškodeného, odôvodňujúcu zmenu\nv úprave jeho nároku za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity\nalebo čiastočnej invalidity, treba považovať priznanie starobného dôchodku na jeho žiadosť. Zastavenie\nvýplaty náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti nie je podmienené\nvznikom nároku za stratu na zárobku na dôchodku, ale skutočnosťou odôvodňujúcou zmenu v úprave\nnároku za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti je priznanie starobného\ndôchodku.\n10. Ďalej žalovaná aj na rozpor v argumentácii krajského súdu, keď tento na jednej strane považoval\nnáhradu za stratu na dôchodku za škodu, pričom v ďalšej časti rozsudku aj s odkazom na § 195a\nZákonníka práce č. 65/1965 Zb. uvádzal, že škodou nie je prípadná strata na dôchodku. Rovnako krajský\nsúd na jednej strane spochybňoval záver žalovanej, že žalobca nemal k 31. decembru 2003 nárok na\nvýplatu náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, na druhej strane\nuvádzal, že skutočnosť, že uvedený nárok nebol vyplácaný k 31. decembru 2003 bolo zrejmé z obsahu\nspisu a nebolo to ani sporné.\n11. Vo vzťahu k náhrade za stratu na dôchodku žalovaná uviedla, že tento nárok žalobcovi ani nevznikol,\nnakoľko tak suma fiktívneho starobného dôchodku ako aj suma reálne priznaného starobného dôchodku\nk 17. októbru 2003 dosahovali sumu 9.219,-Sk, a teda suma náhrady za stratu na dôchodku bola 0,-Sk.\nRovnako žalovaná nemohla vziať do úvahy rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája\n2018, sp. zn. 9So/133/2016 a z 27. septembra 2017, sp. zn. 9So/187/2015, nakoľko z predložených\ndokumentov vyplýva, že žalobca mal nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej\npracovnej neschopnosti, len do dňa 16. októbra 2003 a od dňa 17. októbra 2003 bol žalobcovi priznaný\na doplatený starobný dôchodok. Celé obdobie, t.j. od 10. februára 1994 (dátum preradenia) až do toho\nčasu (starobný dôchodca) je pokryté žalobcovi patriacimi dávkami, t.j žalobca nebol na svojich právach\nukrátený. Uzavrela, že základnou podmienkou priznania a vyplácania tzv. transformovanej úrazovej\nrenty je podľa § 272 ods. 3 zákona č. 4612/2003 Z.z. existujúca výplata náhrady za stratu na zárobku\nspôsobená chorobou z povolania k 31. decembru 2003 a trvanie tohto nároku aj po 31. decembri 2003,\nčo však žalobca nesplnil, keďže výplata predmetnej náhrady bola zastavená od 17. októbra 2003 z\ndôvodu priznania starobného dôchodku.\n12. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462\nods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nIII.\n13. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej nevyjadril.\nIV.\n\n14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/\nSSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej\npreskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.\n15. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n16. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n17. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n18. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v\nsociálnych veciach;\n19. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nSociálnej poisťovne;\n20. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil\nnapadnuté rozhodnutie žalovanej z 31. mája 2019, Číslo: 52465-2/2019-BA spolu s prvostupňovým\nsprávnym rozhodnutím z 19. marca 2019, číslo 28559-4/2019-BA a vec vrátil žalovanej na ďalšie\nkonanie. Žalovaná napadnutým rozhodnutí z 31. mája 2019 postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č.\n461/2003 Z.z. odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 19. marca\n2019, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z\npovolania zistenej dňa 29. novembra 2000 nemá podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. nárok na\núrazovú rentu.\n21. Podľa § 198 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra\n2003, zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok\nv rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za stratu na zárobku\nalebo stratu na dôchodku;\n22. Podľa § 199 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2003, náhrada\nza stratu na zárobku počas práceneschopnosti a náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti z toho istého dôvodu sú samostatné nároky.\n23. Podľa § 201 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2003,\nnáhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo\nčiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom\núraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo\nčiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému\nzárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným\npracovným úsilím.\n24. Podľa § 201 ods. 5 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2003,\nzamestnancovi, ktorý bez vážnych dôvodov odmietne ponúkanú prácu alebo vhodné zamestnanie, patrí\nnáhrada za stratu na zárobku podľa odsekov 1 až 4 iba vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom\npred vznikom škody spôsobenej zamestnancovi pracovným úrazom alebo chorobou z povolania a\npriemerným zárobkom, ktorý by mohol dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola ponúknutá. Zamestnancovi sa\nneuhradí škoda do sumy, ktorú si bez vážnych dôvodov nezarobil.\n\n25. Podľa § 202 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2003, škoda\npodľa tohto zákona je prípadná strata na dôchodku.\n26. Podľa § 202 ods. 2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2003,\nnáhrada za stratu na dôchodku patrí poškodenému v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou\ndôchodku, na ktorý mu vznikol nárok, a výškou dôchodku, na ktorý by mu vznikol nárok, keby nedošlo k\nzníženiu jeho zárobku následkom poškodenia zdravia pracovným úrazom alebo chorobou z povolania.\n27. Podľa § 251 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2003,\nustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002,\nak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom\n2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.\n28. Podľa § 193 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom od 01. decembra\n1999, zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je\nzamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za stratu na\nzárobku;\n29. Podľa § 193a Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom od 01. decembra 1999, náhrada\nza stratu na zárobku po dobu práceneschopnosti a náhrada za stratu na zárobku po skončení\npráceneschopnosti z toho istého dôvodu sú samostatné nároky, ktoré neprislúchajú popri sebe.\n30. Podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom od 01. decembra 1999,\nnáhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej\ninvalidity sa po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku poskytne zamestnancovi\nv takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania\ns pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho\nistého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na\nzvýšenie invalidného dôchodku pre bezvládnosť, na zníženie tohto dôchodku podľa právnych predpisov\no sociálnom zabezpečení, na zvýšenie priznaných dôchodkov podľa týchto predpisov ani na zárobok\nzamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.\n31. Podľa § 195 ods. 4 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom od 01. decembra 1999,\nzamestnancovi, ktorý bez vážnych dôvodov odmietne nastúpiť prácu, ktorá mu bola zabezpečená,\nprislúcha náhrada za stratu na zárobku podľa predchádzajúcich odsekov iba vo výške rozdielu medzi\npriemerným zárobkom pred vznikom škody spôsobenej zamestnancovi úrazom alebo chorobou z\npovolania a priemerným zárobkom, ktorý mohol dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola zabezpečená.\nZamestnávateľ zamestnancovi neuhradí škodu do výšky sumy, ktorú si bez vážnych dôvodov opomenul\nzarobiť.\n32. Podľa § 195 ods. 5 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom od 01. decembra 1999,\nnáhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti prislúcha zamestnancovi najdlhšie do\nkonca kalendárneho mesiaca, v ktorom dovŕši 65 rokov veku.\n33. Podľa § 195a Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom od 01. decembra 1999, škodou podľa\ntohto zákonníka nie je prípadná strata na dôchodku.\n34. Podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku,\nktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1.\njanuára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej\nrenty platí § 82 primerane.\n35. Najvyšší súd z obsahu súdneho spisu ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej zistil, že\n- žalobca mal uzatvorený pracovný pomer so zamestnávateľom Závod slovenského národného\npovstania, a.s., u ktorého naposledy pracoval za podmienok, za ktorých vzniká jemu priznaná choroba\nz povolania - fluoróza\n- choroba z povolania bola zistená dňa 29. novembra 2000\n\n- rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom z 21. októbra 2002, č. k. 5C 44/02-45 bol zamestnávateľ\nzaviazaný k úhrade náhrady za stratu na zárobku počas dočasnej pracovnej neschopnosti za obdobie\nrokov 1994 až 2000 ako aj k úhrade náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej\nneschopnosti\n- pracovný pomer žalobcu bol skončený Dohodou o skončení pracovného pomeru dňa 28. februára 2003\nz dôvodu nadbytočnosti podľa rozhodnutia predstavenstva zamestnávateľa č. 5/2003\n- od 01. marca 2003 bol žalobca evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný\n- dňa 29. marca 2004 žalobca požiadal Sociálnu poisťovňu o priznanie starobného dôchodku\n- rozhodnutím zo 04. novembra 2004 pod číslom XX XX XX XXXX bol žalobcovi od 17. októbra 2003\npriznaný starobný dôchodok v sume 9.219,-Sk\n36. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej mal najvyšší súd tiež preukázané, že\n- žalobca žiadosťou doručenou žalovanej dňa 17. októbra 2018 požiadal o „priznanie úrazovej renty\npretransformovaním nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti“\nmajúc za to, že nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti\nnásledkom zistenej choroby z povolania nezanikol, ale existoval aj k 31. decembru 2003 a zmenou\nlegislatívnych pravidiel došlo k jeho transformácii na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 1 zákona č.\n461/2003 Z.z; rovnako predmetnou žiadosťou si žalobca uplatnil nárok na priznanie úrazovej renty\npretransformovaním nároku na náhradu za stratu na dôchodku\n- predmetnej žiadosti žalovaná nevyhovela a rozhodnutím z 19. marca 2019 rozhodla, že žalobca nemá\nnárok na úrazovú rentu\n[svoje rozhodnutie zdôvodnila jednak tým, že žalobcovi bola poukazovaná náhrada za stratu na zárobku\nod 01. januára 2001 až do 16. októbra 2003 s tým, že od 17. októbra 2003 bola výplata náhrady za\nstratu na dôchodku zastavená z dôvodu priznania starobného dôchodku, čím došlo k podstatnej zmene\npomerov rozhodujúcich pre určenie sumy náhrady za stratu na zárobku a jednak (čo do posudzovania\nnáhrady za stratu na dôchodku) tým, že suma pravdepodobného fiktívneho starobného dôchodku určená\nk 17. októbru 2003 ako aj suma skutočného starobného dôchodku priznaného k 17. októbru 2003 bola\nv sume 9.219,-Sk, keďže tieto sumy boli obmedzené najvyššou výmerou dôchodku podľa § 24 ods. 4\nzákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, čím sa teda strata na\ndôchodku rovnala hodnote 0,-Sk]\n- na odvolanie žalobcu generálny riaditeľ žalovanej tu žalobou preskúmavaným rozhodnutím odvolanie\nv celom rozsahu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 19. marca 2019\n[v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že žalobca nebol vo svojich nárokoch ukrátený;\nvo vzťahu k náhrade za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti uviedol, že\nžalobca by na túto náhradu nárok nemal, nakoľko dôchodkový vek dovŕšil pred 31. decembrom 2003 (55\nrokov dovŕšil dňa XX. T. XXXX) a ukončil pracovný pomer pred 31. decembrom 2003, a teda neexistuje\nstrata, ktorá by sa mala z pracovného pomeru kompenzovať; jedinou náhradou, na ktorú by mal žalobca\nk 31. decembru 2003 nárok, bola náhrada za stratu na dôchodku, avšak nárok na jej náhradu nevznikol,\nkeďže prepočtom, ktorým sa od sumy fiktívneho starobného dôchodku určenej na účely zistenia sumy\nstarobného dôchodku, na ktorú mal žalobca nárok, ak by nedošlo k vzniku choroby z povolania, odpočíta\nsuma reálne priznaného starobného dôchodku; v tomto prípade rozdiel z týchto súm dosiahol hodnotu\n0,-Sk].\n37. Najvyšší súd po preskúmaní súdneho a pripojeného administratívneho spisu žalovanej konštatuje,\nže krajský súd správne postupoval, keď dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej aj v spojení s\nprvostupňovým správnym rozhodnutím je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a podľa súdu sčasti\naj pre nezrozumiteľnosť.\n38. V prejednávanej veci bolo kľúčovým vyriešenie zásadnej otázky, či na strane žalobcu sú splnené\npodmienky pre vznik nároku na tzv. transformovanú úrazovú rentu. Podľa § 272 ods. 3 zákona č.\n461/2003 Z.z., náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní\ninvalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru\n2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 01. januára 2004 za úrazovú\nrentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. V prípade žalobcu do úvahy prichádzali dva\nspôsoby, ako dosiahnuť od 01. januára 2004 vyplácanie transformovanej úrazovej renty. Po prvé, buď\npreukázaním, že žalobcovi bola k 31. decembru 2003 vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po\nskončení práceneschopnosti a táto bola naďalej vyplácaná podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.,\nalebo po druhé, preukázaním, že žalobcovi bola k 31. decembru 2003 vyplácaná náhrada za stratu na\ndôchodku a táto bola naďalej vyplácaná podľa § 272 ods. 3 menovaného zákona.\n\n39. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že kľúčovou okolnosťou, ktorou sa mali\nsprávne orgány oboch stupňov osobitne zaoberať, bolo, či tieto náhrady sa vyplácali k 31. decembru\n2003 a nárok na ich výplatu trval aj po tomto dni, tak ako to predpokladá vyššie citované ustanovenie\n§ 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.\n40. Podľa názoru súdu žalovaná nie je oprávnená zasahovať do predmetných nárokov za obdobie do 31.\ndecembra 2003 s tým, že právomoc rozhodnúť o vzniku či trvaní nárokov v prípade pracovnoprávneho\nsporu má iba civilný súd. V predmetnej veci síce Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom z 21. októbra\n2002, č. k. 5C 44/02-45 uložil zamestnávateľovi žalobcu povinnosť zaplatiť stratu na zárobku počas\ndočasnej pracovnej neschopnosti za obdobie rokov 1994 až 2000 ako aj náhradu za stratu na zárobku\npo skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, avšak z rozsudku nevyplýva, že by náhrada za stratu\nna zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti sa k 31. decembru 2003 vyplácala a zároveň\npríslušný nárok trval aj po tomto dni. Pokiaľ by žalobca inicioval konanie pred civilným súdom a tento by\nprávoplatne rozhodol o vzniku či trvaní nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej\npracovnej neschopnosti k 31. decembru 2003, žalovaná by bola takýmto rozhodnutím viazaná (§ 198\nods. 1 časť pred bodkočiarkou zákona č. 461/2003 Z.z.). Vzhľadom na to, že v predmetnej veci civilný\nsúd o tejto otázke nerozhodol, podľa názoru súdu bola žalovaná oprávnená si urobiť o predbežnej\notázke úsudok aj sama (§ 198 ods. 1 časť za bodkočiarkou v spojení s § 198 ods. 2 a contrario\nzákona č. 461/2003 Z.z.). V tejto časti neopodstatnenosť žalobcovho nároku bola zo strany žalovanej\nodôvodňovaná jednak poukazom na skutočnosť, že žalobcovi bol od 17. októbra 2003 priznaný starobný\ndôchodok a jednak odkazom na rozhodnutie evidované pod číslom R 44/2002, podľa ktorého za\npodstatnú zmenu pomerov poškodeného, odôvodňujúcu zmenu v úprave jeho nároku za stratu na\nzárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, treba\npovažovať priznanie starobného dôchodku na jeho žiadosť; zdrojom jeho príjmu je dôchodok ako dávka\nsociálneho zabezpečenia, a nie mzda, respektíve jej náhrada. Vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu je\nnutné uviesť, že toto vychádzalo z právneho stavu účinného po prijatí novely Zákonníka práce č. 65/1965\nZb. zákonom č. 188/1988 Zb., účinným od 01. januára 1989, ktorý v bode 149. zmenil dovtedy platné a\núčinné ustanovenie § 195a prv považujúce za škodu aj prípadnú stratu na dôchodku tak, že za škodu\npodľa tohto zákonníka už prípadnú stratu na dôchodku nepovažoval, čo vo svojej podstate znamenalo,\nže odškodňovanie prípadnej straty na dôchodku sa vylúčilo z pracovnoprávnej úpravy a presunulo sa do\noblasti sociálneho zabezpečenia. Konkrétne to znamenalo, že od 01. januára 1989 sa nárok za stratu na\ndôchodku stal predmetom úpravy sociálneho zabezpečenia, a teda do hrubého zárobku, z ktorého sa\nvypočítaval starobný dôchodok, sa započítavala aj náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti pracovníka, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého bola zistená choroba z povolania.\nV dôsledku tejto skutočnosti, potom poberateľovi tohto starobného dôchodku, zákonný nárok na výplatu\nnáhrady za stratu na zárobku zanikol. V tomto smere bolo potom podľa názoru najvyššieho súdu žiadúce,\naby prvostupňový správny orgán (pokiaľ odkazoval na uvedený judikát) aj s odkazom na právnu úpravu\núčinnú v tom ktorom rozhodnom období preukázali opodstatnenosť aplikácie práve tohto judikátu na\nprejednávaný prípad. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia bližšie zdôvodnenie nevyplýva. Rovnako\nje potrebné vytknúť, že v súvislosti s nárokom na náhradu za stratu na dôchodku je v prvostupňovom\nrozhodnutí uvedená iba konečná suma fiktívneho starobného dôchodku, avšak bez bližšej špecifikácie\npostupu, ako ku konečnej sume fiktívneho starobného dôchodku žalovaná dospela. V tomto smere je\nvhodné poukázať tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2011, sp.\nzn. 9So/98/2010, podľa ktorého Sociálna poisťovňa nie je oprávnená na výpočet náhrady za stratu na\ndôchodku žalobcu, ktorý sa stal poberateľom starobného dôchodku pred 01. januárom 2004 (tu od 17.\noktóbra 2003). O výške náhrady za stratu na dôchodku žalobcu k 31. decembru 2003 môže rozhodnúť\nlen civilný súd, a to i v prípade, že jednotlivé splátky náhrady za stratu na dôchodku sú už premlčané.\n41. Tieto nedostatky neboli odstránené ani odvolacím správnym orgánom, ktorý navyše na rozdiel od\nprvostupňového správneho rozhodnutia nesplnenie podmienky vzniku nároku na náhradu za stratu\nna zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti odôvodnil tým, že žalobca po prvé dovŕšil\ndôchodkový vek pred 31. decembrom 2003 (vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo 16. decembra 2003, sp. zn. 2So/239/2003 žalobca dovŕšil dôchodkový vek vo veku 55 rokov,\nteda dňa XX. T. XXXX) a po druhé, že žalobca ukončil pracovný pomer pred 31. decembrom 2003, na\nzáklade čoho neexistovala strata, ktorá by sa mala z pracovného pomeru kompenzovať. Podľa súdu\nje totiž potrebné rozlišovať pojmy ako dosiahnutie fyzického veku, dosiahnutie dôchodkového veku a\npriznanie starobného dôchodku. Podľa § 195 ods. 5 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom\n\nv čase od 01. januára 2001, náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti prislúcha\nzamestnancovi najdlhšie do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom dovŕši 65 rokov veku. Z uvedeného\nje zrejmé, že sa jedná o fyzický vek (nie vek dôchodkový) dovŕšenie ktorého má za následok zánik\nnároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti. Vo vzťahu k\ndruhému dôvodu zániku príslušného nároku spočívajúcom v ukončení pracovného pomeru, žalobca\nuž v podanom odvolaní uvádzal a mal za to, že odo dňa 01. marca 2003 sa stal nezamestnaným\npredovšetkým pre chorobu z povolania, keď pre zníženú pracovnú schopnosť ho zamestnávatelia\nodmietali do zamestnania prijať. Mal za to, že nárok na náhradu za stratu na zárobku od 01. marca 2003\ntrval a trval tiež v roku 2004, keďže až v roku 2004 požiadal o priznanie starobného dôchodku, ktorý bol\nnásledne aj priznaný spätne k 17. októbru 2003. Podľa názoru súdu sa jednalo o zásadnú námietku, na\nktorú sa vyžadovala relevantná odpoveď. Vo vzťahu k nároku na náhradu za stratu na dôchodku súd\nodkazuje na predchádzajúci bod 41 pojednávajúci aj o tomto nároku.\n42. Zákon č. 461/2003 Z.z. v ustanovení § 209 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia.\nDôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. V\nodôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými\núvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov,\nna základe ktorých rozhodoval. Zásadným je tiež riadne odôvodnenie ako sa vyrovnal s návrhmi a\nnámietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Účelom odôvodnenia\nje zhrnúť a zhodnotiť všetky skutočnosti, ktoré sú podkladom pre výrok rozhodnutia. Preto správny\norgán v odôvodnení rozhodnutia musí uviesť nielen hodnotenie dôkazov ktoré vykonal, ale reagovať aj\nna pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, i keď ich pri svojom rozhodovaní nebral do\núvahy, lebo odôvodnenie má poskytnúť skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. V odôvodnení je\nnevyhnutné opísať podstatu veci, realizovať rozbor dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie,\nsprávny orgán musí reagovať na pripomienky a návrhy účastníkov konania, na ich vyjadrenia k\npodkladom rozhodnutia a musí sa vysporiadať aj s prípadnými rozpormi jednotlivých dôkazov. Následne\nsa musia uviesť závery o tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené, musí sa posúdiť ich\nprávny význam a vysloviť úsudok o predmete konania a zdôvodniť použitie právnej normy a konkrétneho\nustanovenia súvisiaceho s predmetom konania.\n43. Vzhľadom na to, že správne rozhodnutia vyššie uvádzané požiadavky nespĺňajú, krajský súd\nsprávne postupoval, keď obe rozhodnutia zrušil pre ich nepreskúmateľnosť a vec vrátil žalovanej na\nďalšie konanie. Najvyšší súd preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\nV ďalšom konaní bude povinnosťou žalovanej postupovať v zmysle vyššie uvedeného, opätovne sa\nriadne zaoberať žalobcom uplatneným nárokom a svoje rozhodnutie v dotknutej časti riadne a náležite\nodôvodniť aj s citáciou relevantnej právnej úpravy a účinnej v tom ktorom období (január 2001/október\n2003).\n44. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že v konaní úspešnému žalobcovi\nich náhradu nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní mu žiadne trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 SSP, § 167\nods. 1 SSP v spojení s § 163 SSP).\n45. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}