{"guid": "9db08e49-a94c-4e9b-84f1-c7de4f5ea6ee:9473335b-4930-4756-a5bd-705ffea68564", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1018201252.1", "spisova_znacka": "1Sžik/4/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/4/2020 z 13. 7. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. júla 2021, sp. zn. 1Sžik/4/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:1018201252.1", "identifikacne_cislo": "1018201252", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2021-07-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-15", "nazov": "§ 15 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-15", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-15"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-15"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9473335b-4930-4756-a5bd-705ffea68564", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1018201252.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1018201252.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1018201252.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžik/4/2020\n1018201252\n13. 07. 2021\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2021:1018201252.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci\nžalobkyne (v konaní sťažovateľka): L.. T. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. Č.. X, XXX XX M. S., proti\nžalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, v\nkonaní o všeobecnej správnej žalobe, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 30. apríla 2020 č.k. 1S/117/2018 -84, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nÚčastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet kasačnej sťažnosti\n1. Konanie o kasačnej sťažnosti z 08.07.2020 (č.l. 103) sa týka prieskumu rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 30. apríla 2020 č.k. 1S/117/2018 -84 (ďalej len „napadnutý rozsudok\"), ktorým\nsprávny súd žalobu proti nižšie uvedenému prípisu žalovaného z 21.08.2018 (ďalej tiež „preskúmavané\nrozhodnutie\") označeného žalobkyňou ako fiktívne rozhodnutie vyhotovené v správnom konaní zamietol.\n2. Kasačná sťažnosť sa opiera o explicitne označené nasledovné dôvody:\n- § 440 ods. 1 písm. f) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.\", resp. „Správny\nsúdny poriadok\"), t.j. správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania,\naby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, a to nesprávnou aplikáciou § 122, § 84, § 5 ods. 2 a § 25 S.s.p. v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 3 ods.\n1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný súdny poriadok (ďalej len „C.s.p.\", resp. „Civilný sporový poriadok\"),\nčo viedlo s oporou v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „Ústavný súd\"), napríklad\nv jeho rozhodnutiach sp.zn. I. ÚS 236/2006, sp.zn. II. ÚS 148/06, sp.zn. III. ÚS 348/06, sp.zn. IV. ÚS\n209/07, podobne aj sp.zn. I. ÚS 252/07 k nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v rozpore s § 139\nS.s.p., ako aj\n- § 440 ods. 1 písm. g) v spojení s odsekom 2 S.s.p., t.j. správny súd nesprávne právne posúdil ust.\n§ 15, §18 a § 19 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších zákonov (ďalej tiež „zák. č. 211/2000\nZ.z.\" alebo „zákon o slobode informácií\").\nPodľa § 15 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. v relevantnom znení pre preskúmavanú vec platí, že ak povinná\nosoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom,\n\nkde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti\npovinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím ( § 18).\nPodľa § 18 ods. 2 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení platí, že ak povinná osoba žiadosti nevyhovie\nhoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v\nprípade, ak žiadosť bola odložená ( § 14 ods. 3).\nPodľa § 19 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí\npožadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo\nmárneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe,\nktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.\nPodľa § 19 ods. 2 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby\nrozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie\nobecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu\nštátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.\nII.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n3. Podaním (e-mail) zo dňa 01.08.2018 (č.l. 6) požiadala žalobkyňa žalovaného ako povinnú osobu (§ 2\nods. 2 zák. č. 211/2000 Z.z.) o sprístupnenie informácií týkajúcich sa zoznamu osôb, ktoré sa zúčastnili\noficiálnej štátnej návštevy Mexika spolu s prezidentom Slovenskej republiky pánom Andrejom Kiskom v\ndňoch 22. až 24.11.2017 v Mexiku (ďalej len „žiadosť o sprístupnenie informácie\"). Pritom nepožadovala\nsprístupniť zoznam osôb, ktoré sú členmi Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických\nmisií. Požadované informácie žalobkyňa žiadala zaslať elektronickou poštou na ňou uvedenú e-mailovú\nadresu v zákonom stanovenej lehote.\nPodľa § 2 ods. 2 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení osobami povinnými podľa tohto zákona\nsprístupňovať informácie (ďalej len \"povinné osoby\") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky,\nako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a\npovinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto\nich rozhodovacej činnosti.\nPodľa § 14 ods. 2 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej\nosobe je určená, meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo\nsídlo, ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje.\nPodľa § 14 ods. 3 zák. č. 211/2000 Z.z. v citovanom znení platí, že ak žiadosť nemá predpísané\nnáležitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba bezodkladne vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote,\nktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplnú žiadosť doplnil. Poučí žiadateľa aj o tom, ako treba\ndoplnenie urobiť. Ak napriek výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní a informáciu nemožno pre\ntento nedostatok sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží.\n4. Žalovaný prípisom z 01.08.2018 (č.l. 7) s poukazom na ust. § 14 ods. 2 a 3 zák. č. 211/2000 Z.z.\nelektronicky vyzval žalobkyňu na doplnenie údajov jej žiadosti o sprístupnenie informácie v lehote do 8\ndní odo dňa doručenia tejto výzvy, a to spôsobom umožňujúcim identifikáciu požadovaných informácií,\nnakoľko gramatickým výkladom formulácie jej podania nie je možné jednoznačne určiť, o aké informácie\nmá záujem. Pritom upozornil, že žiadosť o sprístupnenie informácie je nejasná vo vzťahu, zoznam akých\nosôb žalobkyňa požaduje sprístupniť.\n5. Následne žalobkyňa podaním z 02.08.2018 (č.l. 9 až 10) doplnila e-mailom svoju žiadosť o\nsprístupnenie informácie tak, že :\n„týmto žiadam o poskytnutie nasledovných údajov: Meno a priezvisko - to je údaj [.]... tých fyzických osôb,\nktoré sa v dňoch 22. až 24. novembra 2017 zúčastnili spolu s prezidentom SR J. B. oficiálnej štátnej\nnávštevy Mexika a nie sú, opakujem, nie sú zamestnancami Úradu pre ochranu ústavných činiteľov\na diplomatických misií MV SR, t.j. osôb, ktoré zaisťujú osobnú bezpečnosť prezidenta SR - meno a\npriezvisko týchto osôb ma nezaujíma. To znamená, aby teda nedošlo k opätovnému nepochopeniu\nmojej žiadosti z Vašej strany, žiadam o zoznam, kde bude uvedené meno a priezvisko osôb, ktoré boli v\nMexiku s pánom prezidentom Andrejom Kiskom v dňoch 22. až 24. novembra 2017 v čase jeho oficiálnej\nnávštevy tohto štátu latinskej Ameriky, pričom z tohto zoznamu vynecháte údaje o mene a priezvisku\nzamestnancov Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií MV SR.\"\n\n6. Žalovaný ďalším prípisom zo 06.08.2018 (č.l. 11) elektronicky oznámil žalobkyni, že jej žiadosť o\nsprístupnenie informácie bola v celom rozsahu postúpená v zmysle § 15 ods. l zák. č. 211/2000 Z.z.\nKancelárii prezidenta Slovenskej republiky z dôvodu, že požadovanými informáciami nedisponuje.\n7. Žalobkyňa následne zaslala elektronicky žalovanému (konkrétne ministerke vnútra Slovenskej\nrepubliky) pod č.: KM-TO-2018/006050-005 podanie označené ako Pokus o zmier - posledný krok pred\nžalobou (č.l. 13) s odôvodnením, že\na. napriek uplynutiu zákonnej lehoty žalobkyňa nezískala žiadanú informáciu od Kancelárie prezidenta\nSlovenskej republiky a preto jej neposkytnutím bolo vydané fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení\ninformácie,\nb. žalobkyňa má priamu a bezprostrednú vedomosť o tom, že ministerkou riadené ministerstvo žiadanou\ninformáciou disponuje, a zároveň\ni. útvar (zložka, súčasť), ktorý informáciu s určitosťou má, je v priamej riadiacej právomoci ministerky,\nc. toto doplnila žalobkyňa citáciou textu z internetových stránok <https://www.minv.sk/?ochranaustavnych-cinitelov-a-diplomatickych-misii> a <https://www.minv.sk/?struktura-1> .\n8. Žalovaný prípisom z 21.08.2018 (č.l. 15) elektronicky oznámil žalobkyni, že vzhľadom na doteraz\nzvolený postup považuje jej „odvolanie\" vo veci za bezpredmetné. Tento prípis žalovaného z 21.08.2018\nbol žalobkyňou označený v žalobe ako fiktívne rozhodnutie a ako také je predmetom žaloby.\nIII.\nKonanie na správnom súde\n9. Žalobou bez uvedenia dátumu podanou dňa 06.09.2018 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny\nsúd\") sa žalobkyňa domáhala zrušenia preskúmavaného rozhodnutia ako nezákonného. Toto žiadala\npod podmienkou že, ak sa nepreukáže existencia dôvodov podľa § 193 S.s.p., tak požadovala, aby\nsprávny súd rozhodol, že žalovaný je povinný sprístupniť žalobkyni mená a priezviská všetkých osôb,\nktoré sa zúčastnili oficiálnej štátnej návštevy Mexika spolu s prezidentom Slovenskej republiky, pánom J.\nB. v dňoch 22. až 24. novembra 2017, do ôsmich dní od právoplatnosti rozsudku. To všetko s uložením\npovinnosti žalovanému nahradiť žalobkyni trovy konania.\nPodľa § 193 S.s.p. v citovanom znení pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o nesprístupnení\ninformácie vydaného podľa osobitného predpisu správny súd môže uložiť žalovanému, aby v lehote\nurčenej správnym súdom uviedol dôvody, pre ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť.\nAk sa nepreukáže existencia dôvodov na nesprístupnenie informácie, správny súd v rozsudku uloží\nosobe povinnej sprístupňovať informácie podľa osobitného predpisu povinnosť sprístupniť požadovanú\ninformáciu.\n10. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a postup správneho\norgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.),\nktorými je správny súd v preskúmavanej veci viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), vrátane dôvodov podľa §\n134 ods. 2 S.s.p. Po oboznámení sa s argumentáciou procesných strán a bez nariadenia pojednávania\nsprávny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná (najmä. č. 39 napadnutého rozsudku). Preto\npostupom podľa § 190 S.s.p. v napadnutom rozsudku vyslovil, že žalobu zamieta.\n11. S poukazom na niektoré ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, Správneho súdneho poriadku\na zák. č. 211/2000 Z.z. a po podrobnej rekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise, žalobných\ndôvodov a argumentácie žalovaného správny súd zdôraznil (viď č. 42 napadnutého rozsudku), že žaloba\nsmeruje proti tej časti fiktívneho rozhodnutia, ktorou povinná osoba odmietla poskytnúť/sprístupniť\ninformácie, ktorými sama disponuje. Naopak podľa názoru žalovaného o žiadosti o sprístupnenie\ninformácie nebolo rozhodnuté či už vydaním rozhodnutia, ani fiktívnym rozhodnutím (viď č. 60\nnapadnutého rozsudku).\n12. Podľa správneho súdu bolo jeho úlohou primárne posúdiť, či o žiadosti o sprístupnenie informácie\nbolo rozhodnuté fiktívnym rozhodnutím. V tejto súvislosti mal správny súd preukázané zo súdneho spisu,\nže Kancelária prezidenta Slovenskej republiky podaním č. spisu: INF.73-2018-KP SR zo dňa 13.09.2016\n(žaloba bola podaná dňa 06.09.2018) oznámila žalobkyni informácie podľa zákona o slobode informácií\ntýkajúce sa zoznamu osôb, ktoré sa zúčastnili oficiálnej štátnej návštevy Mexika spolu s prezidentom\nSlovenskej republiky, pánom J. B. v dňoch 22. až 24.11.2017 v Mexiku.\n\n13. Ďalej správny súd zo súdneho spisu zistil, že žalobkyňa dňa 04.09.2018 zaslala elektronicky\nKancelárii prezidenta Slovenskej republiky ako povinnej osobe (§ 2 ods. 2 zák. č. 211/2000 Z.z.)\npodanie označené ako „odvolanie\" proti neposkytnutiu informácií podľa citovaného zákona na základe jej\nžiadosti o sprístupnenie informácie, ktorá bola postúpená žalovaným na vybavenie Kancelárii prezidenta\nSlovenskej republiky prípisom zo 06.08.2018. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky prípisom z\n05.09.2018 oznámila žalobkyni, že jej odvolanie bolo podané oneskorene t.j. po uplynutí zákonom\nustanovenej lehoty.\n14. Správny súd vyhodnotil obsah jednotlivých podaní/ písomností a konštatoval, že podanie z\n02.08.2018 (viď bod č. 5 tohto rozsudku) nie je opätovnou žiadosťou žalobkyne o poskytnutie informácie,\npretože to z jej obsahu nevyplýva. Preto správny súd nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že v danom\nprípade nastúpila podľa § 19 ods. 3 zák. č. 211/2000 Z. z. zákonná domnienka, že o opravnom\nprostriedku nebolo rozhodnuté, a to proti tej časti fiktívneho rozhodnutia, ktorou žalovaný rozhodol o\nneposkytnutí informácií, ktorými ako povinná osoba disponuje. Svoj záver správny súd odôvodnil (viď č.\n68 napadnutého rozsudku) tým, že žiadosť o sprístupnenie informácie bola včas postúpená príslušnému\nsubjektu.\n15. Ďalej sa správny súd negatívne vyjadril k námietkam týkajúcim sa toho, že o odvolaní nerozhodla\noprávnená osoba, odpoveď tlačového odboru žalovaného nie je rozhodnutím a že žalovaný jej\nnesprístupnil požadované informácie, hoci nimi disponoval. K posledne uvedenej námietke správny súd\nuviedol (viď č. 72 napadnutého rozsudku), že\n„ [.]... Z hľadiska posúdenia prejednávanej veci podľa hmotného práva základným predpokladom\núspešnosti žiadosti oprávnenej osoby o sprístupnenie informácií je, že povinná osoba má požadované\ninformácie k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona č.211/2000 Z.z.), preto postup žalovaného, ktorý postúpil\nžiadosť žalobkyne príslušnému orgánu, t.j Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky, považuje správny\nsúd za zákonný, a to v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z., nakoľko z predmetu činnosti žalovaného\nnevyplýva, že má povinnosť evidovať zoznam osôb, ktoré sprevádzajú prezidenta Slovenskej republiky\nna zahraničných pracovných cestách, čo možno vyhodnotiť tak, že žalovaný žiadanú informáciu nemal\nk dispozícii. Súd zároveň podotýka, že nie je jeho úlohou vykonávať dokazovanie v tomto smere, t.j.\nči žalovaný mal, alebo nemal požadované informácie k dispozícii, pretože nie je súdom skutkovým,\nale súdom vykonávajúcim prieskum súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva\na teda jeho úlohou je vykonávať súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom\nstanoveného postupu a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy\nvykonať (uplatniť) v administratívnom konaní. Z tohto dôvodu považoval námietku žalobkyne, že neboli\nsplnené podmienky na postúpenie veci príslušnému subjektu podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č.\n211/2000 Z.z., za nedôvodnú.\n16. K otázke existencie účinkov fiktívneho rozhodnutia správny súd navyše odkázal na rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd\") sp.zn. 5Sži/24/2012, v ktorom je\nuvedené:\n,,...ak rozhodnutie o žiadosti o informáciu bolo vydané, „fiktívne rozhodnutie\" sa stáva bezpredmetným\".\nRovnako odmietol návrh žalobkyne vykonať dokazovanie súdom, a to zistiť kedy bol Kanceláriou\nprezidenta Slovenskej republiky poskytnutý žalovanému tento zoznam osôb.\n17. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, ktorý vyslovil vo výrokovej časti napadnutého\nrozsudku.\nIV.\nObsah kasačnej sťažnosti / vyjadrenia\nA)\n18. Ako kasačný súd uviedol v záhlaví proti napadnutému rozsudku sťažovateľka s požadovaným\nvysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa (č.l. 111) v zákonnej lehote podala kasačnú\nsťažnosť, v ktorej mala postupom podľa § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p., vrátane nutnosti zohľadniť hore\nuvedenú povinnosť podľa odseku 2, uviesť sťažnostné body, ktoré sú podľa sťažovateľky nasledujúce:\nk § 440 ods. 1 písm. f) ako aj písm. g) S.s.p.:\n\n- správny súd porušil základné práva sťažovateľky na spravodlivý proces, a to nesprávnou aplikáciou\n§ 122, § 84, § 5 ods. 1 a 2 ako aj § 25 S.s.p. v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 3 ods. 1 C.s.p., čo podľa\nnej viedlo s oporou v nálezoch Ústavného súdu (napríklad sp.zn. I. ÚS 236/2006, sp.zn. II. ÚS 148/06,\nsp.zn. III. ÚS 348/06, sp.zn. IV. ÚS 209/07, podobne aj sp.zn. I. ÚS 252/07) alebo slovenských súdov\n(sp.zn. 5 Obdo 32/2013, sp.zn. 4 MCdo 6/2013, sp.zn. 2 MCdo 24/2012 alebo sp.zn. 7 Cdo 69/2013) k\nnepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v rozpore s § 139 S.s.p.,\n- v tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na nelogické závery správneho súdu, nakoľko žalovaný\no ako orgán zastrešujúci činnosť a prevádzku Leteckého útvaru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,\nkde zo zákonného vymedzenia pôsobnosti vyplýva aj „prepravu určených osôb\" § keď je súčasne ťažko logikou prijateľné, že by na palubu lietadla mohla spolu s prepravovanou\n„určenou\" osobou vstúpiť aj osoba, ktorá by nebola evidovaná ako vopred oznámený a evidovaný\npasažier (prepravovaná osoba),\no ako orgán zastrešujúci činnosť a prevádzku Úradu na ochranu ústavných činiteľov, keď aj v záujme\nbezpečnosti chránenej osoby musí mať Úrad vedomosť o tom, kto sa v blízkosti chránenej osoby\nvyskytuje,\no rovnako žalovaný prostredníctvom svojich zložiek hraničnej a cudzineckej polície nielen kontroluje, ale\naj eviduje, overenie totožnosti osôb pri vstupe do vyhradených zón pri nástupe na zahraničný let, resp.\nopúšťajúcich na palube lietadla územie Slovenskej republiky,\n- sťažovateľka tiež poukázala na porušenie svojho práva špecifickej odpovede na argument, ktorý je\npre rozhodnutie zásadný,\no s odkazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP\") Garcia Ruiz\nv. Španielsko, č. 30544/96, Georgiadis v. Grécko, č. 21522/93, Higginsová a spol. v. Francúzsko, č.\n20124/92, rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 311/07, sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04 či II.\nÚS 410/06).\n- správny súd nesprávne právne posúdil ust. § 15, §18 a § 19 zák. č. 211/2000 Z.z., čím\no sa napadnutý rozsudok stal nesúladným s ustálenou rozhodovacou praxou Ústavného súdu v oblasti\nvýkladu zákona o slobode informácií, a to najmä\no rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 236/2006, sp.zn. II. ÚS 148/06, sp.zn. III. ÚS 348/06, sp.zn.\nIV. ÚS 209/07, podobne aj sp.zn. I. ÚS 252/07 či sp.zn. II. ÚS 244/2009.\n19. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľka žiadala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil\npostupom podľa § 462 ods. 1 S.s.p. Zároveň žiadala rozhodnúť o náhrade trov konania.\nB)\n20. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo 04.08.2020 (č.l. 131) žalovaný poukazujúc na dôvody\nkasačnej sťažnosti zdôraznil, že sťažovateľka neuviedla, v čom spočíva znemožnenie uskutočnenia jej\nprocesných práv nesprávnym procesným postupom správneho súdu v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces. Takisto podľa žalovaného sťažovateľka nesformulovala pre kasačný súd\nv zmysle ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. žiadnu relevantnú právnu otázku.\n21. Naopak, podľa žalovaného sťažovateľka v kasačnej sťažnosti opomenula hlavné závery správneho\nsúdu a to po prvé, že fiktívne rozhodnutie žalovaného nevzniklo, a po druhé, že žalovaný nebol povinný\nv preskúmavanej veci rozhodnúť o žiadosti sťažovateľky o sprístupnenie informácií, keďže vec bola\npostúpená inému orgánu, čo navyše sťažovateľka v správnom konaní nenamietala.\n22. Podľa žalovaného jadrom jej sťažnosti je „fakt\", že správny súd nemá preukázané, že žalovaný\npožadovanou informáciou disponoval/nedisponoval. Avšak k tomuto správny súd zaujal stanovisko, že\nnie je skutkovým súdom, a preto nie je jeho úlohou vykonávať dokazovanie v tomto smere. Podľa\nžalovaného sú správne závery správneho súdu, keď konštatuje, že k vydaniu fiktívneho rozhodnutia\nnedošlo, podanie sťažovateľky bolo postúpené a nie je jeho úlohou skúmať, či žalovaný požadovanou\ninformáciou disponoval alebo nie. Navyše sťažovateľka neuviedla, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia.\n23. Na základe vyššie uvedeného je žalovaný toho právneho názoru, že správny súd sa v napadnutom\nrozsudku vysporiadal so všetkým relevantnými argumentmi sťažovateľky, svoje rozhodnutie riadne\nodôvodnil. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi konajúceho\nsúdu, ešte podľa žalovaného nezakladá prípustnosť kasačnej sťažnosti, resp. existenciu kasačného\ndôvodu v zmysle § 440 S.s.p.\n\n24. Podľa žalovaného neboli naplnené dôvody kasačnej sťažnosti, a preto navrhol, aby kasačný súd\nkasačnú sťažnosť v zmysle § 448 C.s.p. ako nedôvodnú zamietol.\nV.\nPrávne názory kasačného súdu\nA) Všeobecné vymedzenie kasačnej právomoci\n25. Senát Najvyššieho súdu konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 S. s. p.) postupom podľa § 492\nods. 2 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a\njednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že kasačnú sťažnosť je v zmysle\n§ 461 S.s.p. potrebné zamietnuť, nakoľko po jej preskúmaní kasačný súd na základe nižšie uvedených\nprávnych názorov dospel k záveru, že je nedôvodná. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania\n(§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej tabuli, ako\naj na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. júla 2021 (§ 137\nods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n26. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti je v medziach uvedených v § 453 S.s.p. prieskum\nprípustnosti a následne dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti, preto kasačný súd primárne na základe\ndôvodov kasačnej sťažnosti preskúmal relevanciu vytýkaných nedostatkov konania správneho súdu\na napadnutého rozsudku v rozsahu sťažnostných bodov. V takto vymedzenom rámci prieskumu a\npri nemennosti skutkového stavu (§ 454 v spojení s § 441 S.s.p.) o preverení riadnosti podmienok\nvykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania\na okruhu účastníkov) kasačný súd pristúpil k prieskumu oprávnenosti vyššie uvedených dôvodov\nkasačnej sťažnosti.\n27. Zo zásady, že kasačný súd je dôvodmi kasačnej sťažnosti viazaný [§ 439 ods. 3 písm. a) a\ncontrario § 453 ods. 2 veta druhá S.s.p.] jednoznačne vyplýva procesná povinnosť sťažovateľky s plnou\nzodpovednosťou za procesný výsledok navrhnutý v kasačnej sťažnosti objasniť zákonným spôsobom,\nz čoho vyvodzuje prípustnosť opravného prostriedku, a náležite vymedziť dôvod kasačnej sťažnosti [§\n440 v spojení s 445 ods. 1 písm. c) S.s.p.]. V dôsledku spomenutej viazanosti kasačný súd nekoná nad\nrozsah (§ 453 úvod S.s.p.), ktorý sťažovateľka vymedzila v kasačnej sťažnosti naznačenými dôvodmi.\n28. Sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola správna žaloba\nzamietnutá. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti namietala nesprávny procesný postup správneho súdu\nvedúci k porušeniu práva na spravodlivý proces a nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.\nNa záver kasačnej sťažnosti sťažovateľka spomenula nesúlad napadnutého rozsudku s ustálenou\nrozhodovacou praxou Ústavného súdu ako najvyššej súdnej autority.\nPodľa § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné\nosoby k dispozícii.\n\nB) K dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p.: nepreskúmateľnosť\n29. Ako prvý dôvod kasačnej sťažnosti, hoci ho sťažovateľka v tomto poradí neuvádza, musí kasačný\nsúd vyhodnotiť dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p., t.j. vytýkaný nesprávny procesný postup, ktorým\nsprávny súd mal znemožniť účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko tento dôvod je zásadnou prekážkou\nvykonania prieskumu podľa iného vyššie namietaného dôvodu kasačnej sťažnosti. Uvedený dôvod\nkasačnej sťažnosti o nepreskúmateľnosti však v medziach sťažnostných bodov nepovažuje kasačný\nsúd za naplnený a preto ho na základe nižšie uvedených právnych argumentov odmietol.\n30. Iba v súvislosti s častou kolíziou rozsahu sťažnostných bodov podporujúcich argumentáciu, a\ntiež aj u sťažovateľky v preskúmavanej veci, o uplatniteľnosti dôvodu podľa písmena f) popri dôvode\npodľa písmena g) - nesprávne právne posúdenie veci, musí kasačný súd na úvod zdôrazniť (napríklad\nrozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 28. júla 2020 sp.zn. 1Sžfk/23/2019), že nepreskúmateľné je také\n\nrozhodnutie správneho súdu, ktoré ho neumožňuje spochybniť na základe dôvodu podľa písmena\ng). To, že sa sťažovateľka v preskúmavanej veci pokúsila aj za pomoci dôvodu podľa písmena g)\nspochybniť napadnutý rozsudok tým, že v ňom našla prvky pre svoju argumentáciu o nesprávnom\nprávnom posúdení veci, to iba potvrdzuje nedôvodnosť predloženého dôvodu podľa písmena f).\n31. Kasačný súd vychádza z toho, že sťažovateľka označuje napadnutý rozsudok ako nedostatočne\nodôvodnený a nepreskúmateľný vo vzťahu k zásahu do jej práv účastníka na spravodlivý súdny proces.\nS poukazom na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu (najmä rozsudok sp.zn. 1Sžfk/72/2019 zo dňa\n26. januára 2021) kasačný súd zastáva naďalej názor, že sťažovateľkou tvrdená nepreskúmateľnosť\nnapadnutého rozsudku, nakoľko predstavuje neprijateľnú výnimku z výkonu súdnej moci a týka sa\nvýlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, musí byť testovaná preukázaním absencie\nzásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie správneho súdu. Samotná subjektívna\nnespokojnosť sťažovateľky, ako správny poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení (č.l. 132), s formou,\nštruktúrou a obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku je v tomto prípade nepostačujúca.\n32. Prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento\nneobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny\nsystém\" (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak došlo k\nvade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl\" (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci\nRyabykh proti Rusku).\n33. Druhým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia je právny názor [najmä rozsudok ESĽP vo\nveci Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)],\nt.j. že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania\nalebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho\nsúdu a na to nadväzujúce kasačného súdu (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 78/05 alebo\nsp.zn. II. ÚS 76/07).\n34. Podľa stanoviska č. R 2/2016 občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu zo dňa 03. decembra\n2015, ktoré je v zmysle konzistentnej judikatúry aplikovateľné aj na podmienky Správneho súdneho\nporiadku, platí, že:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho\nsúdneho poriadku.\nVýnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §\n237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.\"\n35. Kasačný súd po preskúmaní obsahu, štruktúry a logických nadväzností vyhodnotenia jednotlivých\nskutkových dôvodov v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že správny súd postupoval v intenciách\nust. § 139 ods. 2 S.s.p., t.j. odôvodnenie napadnutého rozsudku umožňuje jeho preskúmateľnosť. Iba\npre úplnosť kasačný súd k forme a štruktúre odôvodnenia využitým správnym súdom konštatuje, že v\núvode napadnutého rozsudku (č. 1 až 6 napadnutého rozsudku) sa nachádza stručný priebeh správneho\nkonania a stručné zhrnutie preskúmavaného rozhodnutia. Nasleduje podstatné zhrnutie argumentov\nžalobkyne a vyjadrenia žalovaného (č. 7 až 31 napadnutého rozsudku) vrátane repliky žalobkyne a\ndupliky žalovaného. Po všeobecnej časti odôvodnenia svojej právomoci a prehľade dotknutých právnych\nustanovení (č. 39 až 58 napadnutého rozsudku) už správny súd prezentoval posúdenie podstatných\nskutkových tvrdení a právnych argumentov (č. 59 až 72 napadnutého rozsudku). V preskúmavanej veci\nje dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa účastníci domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností\na dôkazov správny súd vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu posúdeniu\npreskúmavaného rozhodnutia.\n36. Pre kasačný súd je odôvodnenie napadnutého rozsudku v zmysle § 139 ods. 2 S.s.p. dostatočne\npresvedčivé. Za procesnú vadu konania podľa § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p. nemožno považovať to, že\n\nsprávny súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky. Preto je možné napadnutý\nrozsudok podrobiť prieskumu ohľadom ďalej uvedených dôvodov v zmysle písmena g), resp. písmena h).\nPodľa § 139 ods. 2 S.s.p. v citovanom znení v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný\npriebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie\nargumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na\nkonaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov,\nprípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán\nverejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nC) K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci - písm. g):\n37. Z vyššie uvedených sťažnostných bodov (viď bod č. 18 tohto rozsudku) pre kasačný súd vo\nvšeobecnosti vyplýva generálna argumentácia sťažovateľky, že správny súd nesprávne právne posúdil\nustanovenia zákona o slobode informácií vo vzťahu ku vzniku fiktívneho rozhodnutia žalovaného, t.j. k\nelektronicky zaslanému oznámeniu žalovaného z 21.08.2018, že vzhľadom na doteraz zvolený postup\npožaduje jej odvolanie vo veci za bezpredmetné. Naopak žalovaný vyjadril názor, že sťažovateľka\nopomenula hlavné závery správneho súdu, a to že fiktívne rozhodnutie žalovaného nevzniklo a že\nžalovaný správne jej žiadosť odstúpil na príslušný orgán verejnej správy (viď bod č. 22 tohto rozsudku).\n38. Vo všeobecnosti je nutné konštatovať, že súdna judikatúra zhodne označuje fiktívne rozhodnutie ako\nfikciu spojenú v zmysle § 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií s nečinnosťou dotknutého\npovinnej osoby, ktorá je charakterizovaná neposkytnutím požadovanej informácie alebo nevydaním\nrozhodnutia ako aj tým, že informáciu povinná osoba inak nesprístupnila.\n39. Napríklad Najvyšší súd vo svojom rozsudku sp.zn. 8Sžo/256/2010 zo dňa 24. novembra 2021\nvymedzil otázku fiktívneho rozhodnutia a jeho negatívnych dôsledkov na žiadateľa nasledovne :\n„Nezákonnosť postupu správneho orgánu prvého stupňa podľa záveru odvolacieho súdu v podstate\nzhodne s názorom súdu prvého stupňa spočívala v tom, že účastník správneho konania, teda žiadateľ\no poskytnutie požadovaných informácií mal právo, aby správny orgán, pokiaľ jeho žiadosti nemienil\nvyhovieť, rozhodol rozhodnutím tak, ako to ustanovil zákonodarca v právnej norme § 18 ods. 2\nzákona o slobode informácií, ktoré by obsahovalo náležitosti rozhodnutia podľa § 47 správneho\nporiadku, z ktorého odôvodnenia by sa žiadateľ mohol dozvedieť dôvody, pre ktoré jeho žiadosti\nnebolo vyhovené. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že\núčelom ustanovenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia v zmysle § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií\nnebolo legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa tohto zákona, ale\njeho účelom bolo práve naopak poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú\nosobu v prípade jej nečinnosti. Pokiaľ žalovaný preskúmavaným rozhodnutím na takúto nezákonnosť\npostupu prvostupňového správneho orgánu neprihliadol, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za\nnezákonné.\"\nV preskúmavanej veci sa však skutkový stav značne odlišuje od uvedenej situácie.\n40. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje v zmysle svojej ustálenej rozhodovacej praxe (napríklad\nrozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžfk/10/2018 zo dňa 13. septembra 2019) na to, že s týmto\nkasačným dôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny súd na správne a zákonným\nspôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie\n(písmena a/ až f/) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci, v medziach a vo väzbe na takto\nzistený skutkový stav, bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu (a\ncontrario písmeno h/ citovaného odseku 1).\n41. Podľa kasačného súdu je z obsahu kasačnej sťažnosti zrejmé, že sťažovateľka síce založila\nsvoju kasačnú sťažnosť na uvedenom dôvode, avšak dôsledne neozrejmila, v čom konkrétne spočíva\nnesprávne právne posúdenie veci správnym súdom, resp. ako je vyššie naznačené, v čom spočíva\nnesprávna aplikácia objektívneho práva správnym súdom. Aby tvrdenie sťažovateľky o nesprávnom\nprávnom posúdení veci malo oporu v zákone, bola sťažovateľka zaťažená povinnosťou v zmysle § 440\nods. 2 S.s.p. uviesť aj konkrétnu právnu normu a vykonať jej argumentačný rozbor na prospech svojho\ntvrdenia a toto konfrontovať s uvedením (možno citáciou) časti odôvodnenia napadnutého rozsudku\ndotknutej tvrdeným nesprávnym právnym posúdením, čo však v texte kasačnej sťažnosti absentuje.\n\nPodľa § 440 ods. 2 S.s.p. v citovanom znení dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až\ni) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie,\nv čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť\ntak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.\n42. Kasačný súd predovšetkým zdôrazňuje, že zákonodarca v Piatej časti Správneho súdneho\nporiadku zaradil kasačnú sťažnosť medzi jediné dva opravné prostriedky, ktorá má v systéme opravných\nprostriedkov správno-súdneho prieskumu osobitné poslanie (kasačná sťažnosť je tretím prostriedkom\nnápravy pochybení v procesoch verejnej správy a kasačný súd je väčšinou v poradí až štvrtým orgánom\nštátu konajúcim o právach a povinnostiach jednotlivcov v tejto oblasti). Právo na súdnu ochranu a s tým\nspojené právo na prístup k súdu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha obmedzeniam či splneniu podmienok.\n43. Preto kasačný súd považuje takto uplatnený kasačný dôvod za neprípustný a v tejto časti kasačnú\nsťažnosť za nedôvodnú. Je pravdou, že sťažovateľka polemizovala s argumentáciou správneho súdu,\nči má alebo musí dokazovať ňou tvrdenú skutočnosť, že podľa jej mienky z logických dôvodov mal\nalebo musel mať vedomosť o tom, kto sa nachádza na palube lietadla. Preto aj tvrdila, že žalovaný je\npovinnou osobou, ktorá aj disponuje s požadovanými informáciami. Na podporu svojho tvrdenia potom\nsťažovateľka s odkazom na ust. § 122 S.s.p. (preukazovanie notoriet a fakticít) prezentovala úvahy o\ntom, že z titulu riadneho výkonu svojich právomocí a s tým spojených povinností (naznačené v bode\nč. 18 tohto rozsudku) je\n„ťažko logikou prijateľné, že by na palubu lietadla mohla spolu s prepravovanou „určenou\" osobou vstúpiť\naj osoba, ktorá by nebola evidovaná ako vopred oznámený a evidovaný pasažier (prepravovaná osoba).\n[.]... Ak by žalovaný tieto povinnosti neplnil, ohrozil by tým nielen bezpečnosť chránenej osoby,\nale porušil aj ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy, a zároveň povinnosti vyplývajúce z\nmedzinárodných záväzkov SR a unijného práva, napr. vo vzťahu k bezpečnosti leteckej dopravy a\nochrany Schengenského priestoru.\"\n44. Pozornosti kasačného súdu však neuniklo, že obdobné tvrdenia sťažovateľka už raz prezentovala\npred správnym súdom vo svojej replike z 18.01.2019 (č.l 58) k vyjadreniu žalovaného. Tým, že\nsťažovateľka v kasačnej sťažnosti uplatnila k meritu veci obdobné námietky, ktoré už boli uplatnené v\nsprávnej žalobe, a správny súd sa nimi v napadnutom rozsudku zaoberal (uvedené pod č. 71 až č. 73 v\nnapadnutom rozsudku), racionálne odôvodnil svoje úvahy a vyvodil správne skutkové závery o tom, že\npostup žalovaného týkajúci sa žiadosti sťažovateľky o sprístupnenie informácií bol zákonný, tak kasačný\nsúd má za to, že sa s nimi správny súd dostatočne vysporiadal.\n45. Vzhľadom na uvedené preto neobstojí ani sťažnostný bod vychádzajúci z výkladu ust. § 5 a § 25\nS.s.p. s poukazom na ust. čl. 2 ods. 2 a čl. 3 ods. 1 C.s.p. týkajúci sa v tejto súvislosti porušenia jej\nzákladných práv neposkytnutím požadovanej informácie od žalovaného, a to prostredníctvom výkladu\nnielen hmotnoprávnych ale aj procesných ustanovení zákona o informáciách, ktorý sťažovateľka\noznačila ako mechanický, formalistický, bezhodnotový alebo doslovný, a ako taký je spôsobilý zapríčiniť\nporušenie ústavného práva na informácie. Pritom sťažovateľka konkrétne spochybňovala správnosť\nprávneho posúdenia v prípade aplikácie § 15 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. tak, že hoci informáciu dostala,\ntak ju jej mal poskytnúť ten správny orgán, ktorý je kompetentný ju vybaviť, t.j. podľa mienky sťažovateľky\nžalovaný.\n46. Ani ďalšia zovšeobecňujúca kritika sťažovateľky odôvodnenia napadnutého rozsudku, t.j.:\n„Správny súd v rozhodnutí neposkytol ani odpovede na argumenty žalobkyne, ktoré sú na vec zásadné\n(osobitne, či mal alebo nemal žalovaný žiadanú informáciu, ktorú žalobkyni neposkytol). Žalobkyňa\nnenašla, napriek povinnosti žalovaného podľa § 5 ods. 2 SSP povinnosť svoje tvrdenia PREUKÁZAŤ, v\nodôvodnení rozhodnutia ani jeden dôkaz, ktorý by čo i len osvedčoval tvrdenie žalovaného, že žiadanou\ninformáciu nedisponuje - a ani objektívne vyhodnotenie tohto faktu správnym súdom.\"\nvzhľadom na vyššie uvedené jej nemohla privodiť úspech v konaní o kasačnej sťažnosti. Ako už bolo\nvyššie zdôraznené (viď bod č. 35 tohto rozsudku), odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu\nvytvára dostatočné právne východiská pre vyslovenie jeho výroku, pričom kasačný súd sa vo svojom\nodôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku.\n\n47. Možno preto len súhlasiť so záverom krajského súdu, že základným predpokladom úspešnosti\nžiadosti o sprístupnenie informácie je, aby povinná osoba mala požadované informácie k dispozícii,\npričom na základe skutkového stavu bolo oznámenie žalovaného o postúpení veci príslušnému orgánu\nvydané v súlade so zákonom o slobode informácií. Navyše sťažovateľka ani tento úkon v správnom\nkonaní nenamietala (viď č. 73 napadnutého rozsudku). Sťažovateľka žiadala sprístupniť informáciu,\nktorú povinná osoba nemala k dispozícii a ani ju nebola povinná mať k dispozícii, a preto nebola splnená\npodmienka zakladajúca právo na sprístupnenie informácie v súlade s § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z.\nNa uvedenom základe kasačný súd označil aj túto námietku za nedôvodnú.\nD) K dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p.: odklon\n48. Pozornosti kasačného súdu neuniklo, že sťažovateľka v kasačnej sťažnosti ďalej nepriamo\nnamietala odklon od rozhodovacej praxe kasačného súdu, resp. Ústavného súdu ako najvyššej\nsudcovskej autority krajským súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p. Pre právnu otázku, ktorú má\nna mysli § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., je charakteristický „odklon\" jej riešenia, ktorý zvolil správny súd,\nod ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie\nkasačného súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, správny súd sa však svojím rozhodnutím\nodklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu\". Tento dôvod kasačnej sťažnosti kasačný\nsúd nepovažuje za naplnený a preto na základe nižšie uvedených právnych argumentov odmietol.\n49. Pri vymedzení pojmu „ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu\" (napríklad uznesenie\nNajvyššieho súdu sp.zn. 1Sžfk/68/2018 zo dňa 28. apríla 2020) kasačný súd naďalej vychádza zo\nstanovísk správneho kolégia alebo rozhodnutí senátov správneho kolégia, ktoré sú publikované v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných\nrozhodnutiach senátoch správneho kolégia Najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili.\n50. Sťažovateľka v súvislosti s výkladom zákona o slobode informácií výslovne poukazovala na viaceré\nrozhodnutia Ústavného súdu, najmä na rozhodnutie sp.zn. I. ÚS 236/2006, sp.zn. II. ÚS 148/06, sp.zn.\nIII. ÚS 348/06, sp.zn. IV. ÚS 209/07 či sp.zn. I. ÚS 252/07, podobne aj na sp.zn. II. ÚS 796/2016 či sp.zn.\nII. ÚS 244/2009, ktoré nepochybne spadajú pod vyššie vymedzený rozsah.\n51. Sťažovateľka je presvedčená, že správny súd sa odklonil od takto naznačenej judikačnej línie\npri aplikácii zákona o slobode informácií v prípade jej žiadosti o sprístupnenie informácie, konkrétne\nod tých záverov o plnej informačnej povinnosti všetkých povinných osôb. Ďalej k odklonu správneho\nsúdu od ustálenej rozhodovacej praxe došlo podľa názoru sťažovateľky tiež vo vzťahu k nutnosti zvoliť\ntaký interpretačný postup, v zmysle ktorého je sa uprednostňuje ten pri výskyte viacerých možných\nštandardných metód výkladu, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou\ngarantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.\n52. K uvedenému musí kasačný súd uviesť, že sťažovateľ pri sťažnostných bodoch prezentovaným\nk tomuto dôvodu sa však nedôsledne pridržiaval ustanovenia § 440 ods. 2 S.s.p. Aj v tomto prípade\nkasačný súd zotrváva na právnych názoroch (obdobne vid bod č. 39 tohto rozsudku), že otázkou\nrelevantnou podľa § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p. však môže byť len právna otázka, ktorú kasačný\nsúd alebo Najvyšší súd riešil a na ktorej je založený sťažovateľkou uvádzané rozhodnutie súdneho\norgánu. Uvedenej požiadavke zákonodarcu nemôže byť učinené zadosť ani reštriktívnou citáciou jednej\nči niekoľkých viet odôvodnenia rozsudku vybraného sťažovateľkou bez uvedenia, prečo citovaný text\nvzhľadom na skutkový stav, tvoril riešenie základnej právnej otázky hodnotenej citovaným súdom.\nPodľa § 440 ods. 2 S.s.p. v citovanom znení dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až\ni) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie,\nv čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť\ntak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.\n53. Pre úplnosť považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že námietky a argumenty sťažovateľky\nuplatnené v kasačnej sťažnosti nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého\nrozsudku, a preto kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.\nPodľa § 461 S.s.p. kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná.\n\n54. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľke, ktorá v\ntomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 167 ods.\n1 S.s.p.) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 S. s. p. a\nanalogicky podľa § 168 S. s. p.). Podľa názoru kasačného súdu žalovaný ani neozrejmil výnimočnosť\ndôvodu priznania náhrady trov kasačného konania.\nPodľa § 467 ods. 1 S.s.p. ustanovenia o trovách konania sa primerane použijú na kasačné konanie.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 438 v spojení s § 439 S.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/117/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}