{"guid": "4705b50e-c74c-41ec-aca7-7ec7644dce0b:c1286016-1417-4c75-bc51-f334dc8a3858", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1018200235.1", "spisova_znacka": "10Sžak/5/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/5/2020 z 27. 4. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2021, sp. zn. 10Sžak/5/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:1018200235.1", "identifikacne_cislo": "1018200235", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2021-04-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-48.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 48 ods. 2 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-48.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-48"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-48"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c1286016-1417-4c75-bc51-f334dc8a3858", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1018200235.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1018200235.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1018200235.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžak/5/2020\n1018200235\n27. 04. 2021\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2021:1018200235.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci\nžalobcu (sťažovateľa): I. A. M., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Nigérijskej federatívnej republiky,\nnaposledy bytom na Slovensku: F. XXXX/XX, C., zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou,\nADVOKÁTSKA KANCELÁRIA BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ, so sídlom v Žiline, Mariánske námestie\n31, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo\nhraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom v Bratislave, Krížna 44, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2017/015227-003 zo dňa 21.12.2017 o kasačnej sťažnosti\nžalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/32/2018-60 zo dňa 11.\nseptembra 2019 , takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/32/2018-60 zo dňa 11.\nseptembra 2019 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2017/015227-003 zo dňa\n21. decembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi nárok na náhradu trov konania p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-326-027/2017-Ž zo dňa 12.09.2017 2017/015227-003 (ďalej len\n„prvoinštančné správne rozhodnutie“), Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky (ďalej len\n„prvoinštančný správny orgán“) podľa § 48 ods. 2 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a\no zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zamietol žiadosť žalobcu\no udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na päť rokov, v zmysle § 111 ods. 1 písm. p/\ncitovaného zákona je žalobca povinný vycestovať do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia.\n2. Prvostupňový správny orgán uviedol, že manželstvo žalobcu sa mu nejaví ako účelové uzavreté s\ncieľom získať pobyt na území Slovenskej republiky. Manželia žili v spoločnej domácnosti od roku 2008\nnajskôr na území Španielska, neskôr na Slovensku, majú spolu dve deti, o ktoré sa riadne starajú.\nManželka žalobcu je zamestnaná v C..; žalobca bol v tom čase nezamestnaný ani nepodnikal, pretože\nnemal udelený žiadny druh pobytu. Medzi manželmi sú citové väzby a podľa ich vyjadrenia je medzi\nžalobcom a jeho deťmi vytvorený silný citový vzťah. Jeho neprítomnosť na deti zle vplýva. Manželstvo\nsa javí ako plne funkčné, manželia sa snažia vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo a\nzabezpečujú riadnu výchovu svojich detí.\n\n3. Na základe predložených dokladov prvostupňový správny orgán zistil, že žalobca má záznam v\ndoklade o bezúhonnosti Dánskeho kráľovstva a je v ňom uvedený rozsudok Súdu v Odense spolu\ns trestom odňatia slobody na tri roky, trvalým zákazom vstupu na územie Dánskeho kráľovstva,\nvyhostením, a trest zhabania 1.200- €, 13.900- kr. a mobilného telefónu.\n4. Prvostupňový správny orgán požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Nové Zámky o\nkvalifikovanie tohto trestného činu v zmysle slovenského Trestného zákona. Z odpovede vyplýva, že na\núzemí Slovenskej republiky ide o obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných látok, jedov\nalebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/ a ods. 2 písm. e/\nTrestného zákona s trestnou sadzbou desať až pätnásť rokov.\n5. Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že žalobca nie je bezúhonný, a tým nespĺňa podmienky\nna udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky. Prihliadal pritom na čl.\n8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu rešpektovania rodinného a\nsúkromného života žalobcu s prihliadnutím na vzťah rodiča a dieťaťa a konštatoval, že v prípade\nneudelenia pobytu právo žalobcu reálne podporovať svoje deti zo zahraničia nie je závažným spôsobom\nobmedzené. Konštatoval, že vo veci ide o stret dvoch základných práv a slobôd, a to práva na súkromie\na rodinný život (čl. 8 ods.1 Dohovoru) na jednej strane a práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods.\n2 Dohovoru) na strane druhej.\n6. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2017/015227-003 zo dňa 21.12.2017 zamietol odvolanie\nžalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA12-326-027/2017-Ž zo dňa 12.09.2017.\nPostup prvostupňového správneho orgánu vyhodnotil ako zákonný.\n7. Žalovaný poukázal na to, že žalobca nemohol požiadať o udelenie trvalého pobytu na neurčitý čas,\npretože bol vo výkone trestu odňatia slobody v Dánsku a na slobodu bol prepustený až dňa 02.11.2016.\nKeďže žalobca nepožiadal o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, trvalý pobyt na päť rokov\nmu zanikol podľa § 49 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z.\n8. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu o nedostatočnom zohľadnení medzinárodných dohovorov\no ochrane ľudských práv, ktoré majú podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred\nzákonmi. Pri hodnotení dostupných podkladov správny orgán prihliadol na čl. 8 Dohovoru so zreteľom\nna vzťah rodiča a dieťaťa a súkromného života žalobcu, Dohovor o právach dieťaťa. Aj v prípade\nneudelenia pobytu právo žalobcu reálne podporovať svoje deti zo zahraničia nie je závažným spôsobom\nobmedzené, má možnosť stretávať sa s nimi. Taktiež nie je obmedzené ani jeho právo cestovať, nakoľko\nje držiteľom platného cestovného dokladu Nigérie.\n9. Žalovaný zastáva názor, že aj keď má žalobca na území Slovenskej republiky rodinu, nemá inú\nmožnosť, ako jeho žiadosť zamietnuť práve z dôvodu nesplnenia podmienky bezúhonnosti.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n10. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok\n(ďalej len S.s.p.) žalobu zamietol.\n11. Krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením žalovaného, keď zamietol žiadosť žalobcu o\nudelenie trvalého pobytu na päť rokov za účelom zlúčenia rodiny. Medzi účastníkmi zostala spornou\notázka posúdenia súkromného záujmu žalobcu a verejného záujmu Slovenskej republiky v kontexte\nrozhodovania o žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu. Krajský súd sa najskôr zaoberal otázkou,\nči trestný čin spáchaný na území Dánskeho kráľovstva bol správne kvalifikovaný v podmienkach\nSlovenskej republiky a následne sa zaoberal konfliktom práva žalobcu na rodinný a osobný život a\npráva štátu na zásah do tohto práva. Podľa krajského súdu boli splnené podmienky na obmedzenie\npráva žalobcu na rodinný život v kontexte zamietnutia jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na\núzemí Slovenskej republiky na päť rokov. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu\ntohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,\n\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd\niných. Podmienka zákonného podkladu na zásah do práva na rodinný a osobný život spočíva v § 48ods.\n2 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. Rovnako je podľa krajského súdu splnená aj podmienka nevyhnutnosti\nobmedzenia práva žalobcu na osobný a rodinný život v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej\nbezpečnosti. Žalobca sa dopustil úmyselného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných\nlátok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 slovenského Trestného\nzákona, ktorý je závažným trestným činom ohrozujúcim záujem chránený Trestným zákonom. Podľa\nkrajského súdu štát má primárne za cieľ združovať na svojom území obyvateľov, ktorí sú spôsobilí\nviesť riadny život, dodržiavať zákony, prispievať k riadnemu chodu spoločnosti a ktorí sa zdržia\npáchania trestnej činnosti. Záujmom štátu v tomto prípade je chrániť ľudský život a zdravie svojich\nobyvateľov pred škodlivými účinkami omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov (ide\no objekt trestného činu podľa § 171 slovenského Trestného zákona), preto pri narušení, ohrození\nalebo priamo poškodení tohto zákonom chráneného Okresné riaditeľstvo Policajného zboru ho správne\nkvalifikovalo ako úmyselný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo\nprekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 slovenského Trestného zákona. Okrem\ntoho, pri trestnom čine nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,\nich držania a obchodovania s nimi nie je z hľadiska bezúhonnosti žiadateľa o trvalý pobyt na území\nSlovenskej republiky podstatné, či ide o prečin alebo zločin; podstatným je úmysel spáchať trestný\nčin (§ 17 slovenského Trestného zákona). Podľa krajského súdu žalobcu nemožno považovať za\nbezúhonného podľa § 121 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. a od jeho potrestania neuplynula doba\nvyžadovaná na zahladenie odsúdenia v Slovenskej republike. Žalobca teda nespĺňa podmienku na\nudelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, čo je obligatórnym dôvodom na zamietnutie\njeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. Citované\nustanovenie upravuje v takom prípade povinnosť, nie možnosť správneho orgánu zamietnuť žiadosť\no udelenie trvalého pobytu. Krajský súd sa následne zaoberal konfliktom medzi právom žalobcu na\nrodinný a osobný život a právom štátu zasiahnuť do tohto oprávnenia žalobcu. Podľa súdu nebolo\nmožné nechať bez povšimnutia, že žalobca bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v\nDánskom kráľovstve (z ktorého vykonal 18 mesiacov z celkovej trojročnej doby), počas výkonu trestu\nsa s manželkou a deťmi nestretával (žalobca to ani netvrdí) a napokon po prepustení z výkonu trestu\nodňatia slobody požiadal o azyl, no nie na území Slovenskej republiky, kde v tom čase žila a v súčasnosti\naj žije jeho rodina, ale na území Dánskeho kráľovstva. Z tohto správania žalobcu nevyplýva záujem\nžiť sústavne so svojou rodinou, netvrdí ani, či by po prípadnom udelení o udelenie trvalého pobytu\nna území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, krajský súd dospel k záveru, že\nsprávne orgány oboch stupňov správne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili podľa §\n48 ods. 2 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. aj čl. 8 Dohovoru. Preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú\nzamietol podľa § 190 SSP. Žalobca podľa krajského súdu teda nepresvedčivo zdokumentoval jeho\nrodinný život ako prioritu pred právom štátu na obmedzenie jeho práva na rodinný život podľa čl. 8 ods.\n1 Dohovoru. Krajský súd uviedol, že si je vedomý väčšinového rozhodnutia ESĽP vo veci Beldjoudi\nzo dňa 26.03.1992, č. sťažnosti 12083/86, no logické závery vyplývajú práve z odlišných stanovísk\nsudcov Pettitiho a DeMeyera k tomuto rozhodnutiu: „Dohovor negarantuje právo cudzinca usadiť sa\nna území členského štátu Rady Európy. Skutočnosť, že osoba žije nepretržite v hostiteľskej krajine,\nnemôže byť absolútnou prekážkou pre vyhostenie osôb páchajúcich trestnú činnosť. (...) V skutočnosti\nkaždé uväznenie zasahuje do súkromného a rodinného života; v takom prípade je však súkromný život\novplyvnený správaním osoby, o ktorú ide.“ Podľa názoru správneho súdu sa tieto závery vzťahujú práve\nna situáciu žalobcu, ktorý mal v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody obmedzený súkromný a rodinný\nživot a tento stav zapríčinil svojím vlastným konaním. Podľa krajského súdu nemožno bez ďalšieho na\nvec žalobcu aplikovať rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-34/09 . Žalobca spáchal\nna území Európskej únie úmyselný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,\njedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi a je nezamestnaný. Je pravdepodobné,\nže maloleté deti sú závislé výživou na svojich rodičoch, avšak žalobca netvrdil, akým spôsobom bola\nvýživa jeho maloletých detí riešená v čase výkonu trestu odňatia slobody v Dánskom kráľovstve. Podľa\nkrajského súdu žalovaný aj prvostupňový správny orgán správne dospeli k záveru, že žalobca môže\nprispievať na výživu jeho detí aj v prípade zamietnutia jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území\nSlovenskej republiky.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n\n12. Žalobca podal proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol\nna základe nesprávneho právneho posúdenia veci.\n13. Namietal, že krajský súd:\n- nesprávne právne posúdil vec ak dospel k záveru, že zásah do práva sťažovateľa na rodinný a\nsúkromný život podľa čl. 8 ods.1 je podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru bol dôvodný. Správne mal právne\nvec posúdiť tak, že mal skonštatovať, že neexistujú dôvody podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru, ktoré by\nodôvodňovali zásah do jeho práva na rodinný a súkromný život.\n- nedostatočne sa zaoberal jeho námietkou nedostatočného skúmania najlepšieho záujmu dieťaťa podľa\nčl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,\n- nesprávne vyhodnotil jeho osobu ako páchateľa obzvlášť závažného zločinu s trestnou sadzbou 10-15\nrokov, hoci bol v Dánsku potrestaný trestom odňatia slobody v trvaní troch rokov,\n- nesprávne vyhodnotil rodinný a súkromný život ako nepresvedčivý, hoci správny orgán o ňom nemal\nžiadne pochybnosti,\n- nevykonal test proporcionality medzi dvomi kolidujúcimi právami,\n- napriek tomu, že mal pochybnosti o vykonanom dokazovaní (chýbalo dokazovanie o spôsobe výživy\nmaloletých detí počas výkonu jeho trestu odňatia slobody v Dánsku), krajský súd urobil závery bez\nzisťovania skutočností významných pre rozhodnutie, tie vyhodnotil sťažovateľ ako nesprávne,\n- nevysporiadal sa s námietkou sťažovateľa, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože\nnespĺňa základné náležitosti rozhodnutia v zmysle Správneho poriadku,\n14. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že\nzruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že v kasačnej sťažnosti nie sú uvedené žiadne\nnové skutočnosti, a preto sa pridržal svojho vyjadrenia k žalobe.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n16. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s.\np.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola\npodaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o\nrozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a napadnutý\nrozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, že ruší preskúmavané\nrozhodnutie žalovaného a vec mu vracia na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania\npodľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli\nsúdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.04.2021 (§\n137 ods. 2 S.s.p.).\nPodľa § 43 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar udelí trvalý pobyt na päť rokov,\nak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý\nje manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky\nalebo závislým príbuzným v priamom rade štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na\núzemí Slovenskej republiky.\nPodľa § 48 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie trvalého\npobytu prihliada na verejný záujem, mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo\nverejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny (písm. a/), záujmy maloletého dieťaťa\nštátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho\nfinančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu (písm. b/), mieru integrácie štátneho príslušníka tretej\nkrajiny do spoločnosti (písm. c/), stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu trvalého pobytu (písm. d/).\nPodľa § 48 ods. 2 písm. b/ a písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar zamietne žiadosť o\nudelenie trvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte\nohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie (písm. b/), štátny príslušník tretej krajiny\nnespĺňa podmienky na udelenie trvalého pobytu (písm. c/).\nPodľa § 121 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. za bezúhonného na účely tohto zákona sa nepovažuje ten,\nkto sa dopustil konania, ktoré je v Slovenskej republike kvalifikované ako úmyselný trestný čin, bol za\n\ntoto konanie právoplatne odsúdený a od jeho potrestania neuplynula doba vyžadovaná na zahladenie\nodsúdenia v Slovenskej republike.\nPodľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a\nzákladných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a\nmajú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.\nPodľa čl. 8 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života,\nobydlia a korešpondencie (ods. 1). Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem\nprípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej\nbezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a\nzločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (ods. 2).\n17. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom kasačného konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bola zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného o\nzamietnutí žiadosti sťažovateľa o udelenie trvalého pobytu na území SR na obdobie päť rokov za účelom\nzlúčenia rodiny, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako\nkasačný súd, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v\nrámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a konania týmto rozhodnutiam\npredchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa boli spôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n18. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj\nadministratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa, podľa ktorých\nkrajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sú dôvodné.\nSprávne orgány, rovnako tak aj krajský súd správne ustálili, že vo veci ide o stret dvoch základných práv\na slobôd, a to práva na súkromie a rodinný život (čl. 8 ods.1 Dohovoru) na jednej strane a práva štátu\nna zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru) na strane druhej.\n19. Z hľadiska sťažovateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom,\nktorému vyčítal, že považoval za dôvodný zásah do jeho práva na rodinný a súkromný život najvyšší\nsúd v súlade s euro-konformným výkladom čl. 36 ods. 1 Charty základných práv a slobôd musel prioritne\nposúdiť, či správne orgány, a následne aj krajský súd, čo do podstaty veci riadne a tiež euro-konformným\nspôsobom odôvodnili záver o tom, že boli naplnené podmienky pre zásah do práva na rodinný a\nsúkromný život sťažovateľa, o ktorého reálnej existencii nemal najvyšší súd žiadne pochybnosti.\n20. Podľa najvyššieho súdu bolo treba posúdiť, či osobné správanie sťažovateľa predstavuje skutočné,\nexistujúce a dostatočne závažné ohrozenie niektorého zo základných záujmov spoločnosti. To okrem\niného znamená, že správny orgán, a tiež súd preskúmavajúci jeho rozhodnutie musí okrem existencie\npredchádzajúceho odsúdenia zohľadniť ďalšie okolnosti ako napríklad uložený trest, mieru zapojenia\njednotlivca do trestnej činnosti, rozsah spôsobenej škody, početnosť trestných činov, tendenciu k\nopakovaniu trestnej činnosti alebo správania sťažovateľa v čase po odsúdení.\n21. Až ak možno existenciu dôvodov pre neudelenie alebo zrušenie pobytového oprávnenia považovať\nza naplnenú, možno pristúpiť k posúdeniu, či by neudelenie povolenia na trvalý pobyt na obdobie päť\nrokov za účelom zlúčenia rodiny bolo primerané, a to najmä s ohľadom na dĺžku pobytu dotknutej osoby\nna danom území, vek, zdravotný stav, ale predovšetkým rodinnú situáciu.\n22. Najvyšší súd sa teda v intenciách kasačných námietok ďalej zaoberal tým, či administratívne orgány,\nrespektíve krajský súd, pri posúdení (ne) existencie aktuálneho a vážneho ohrozenia verejného poriadku\nzo strany sťažovateľa, zohľadnili (i) charakter skutku, za ktorý bol sťažovateľ právoplatne odsúdený,\n(ii) život, aký sťažovateľ po prepustení na slobodu z výkonu trestu viedol, a konečne tiež, (iii) či vôbec\nexistovalo skoršie odsúdenie sťažovateľa, poťažmo, či tento aspekt veci zodpovedajúcim spôsobom\nzohľadnili.\n23. Pre porovnanie konštantná judikatúra Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sa vyvinula\nvo všeobecný záver, že kriminálna minulosť cudzinca bude veľmi často východiskovým bodom úvahy o\ntom, či u neho aj do budúcna existuje dôvodné nebezpečenstvo, že by mohol opäť závažným spôsobom\nnarušiť verejný poriadok. Pri posudzovaní tohto rizika je okrem závažnosti a povahy spáchaných\n\ntrestných činov potrebné skúmať aj ďalšie aspekty jeho prípadu, ako je napríklad predchádzajúca\nbezúhonnosť či naopak opakovania trestnej činnosti, správanie vo väzbe alebo vo výkone trestu a po\nprepustení, dĺžku skúšobnej doby pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu, motív, ktorý viedol k\nspáchaniu trestného činu, postoj k doterajšej trestnej činnosti a pod. (porov. rozsudky z 26. 11. 2020, č. j.\n1 AZS 302 / 2020-45, zo 14. 02. 2020, č. j. 5 AZS 383 / 2019-40, z 26. 09. 2018, č. J. 2 AZS 156 / 2018-49;\nvšetky tu citované rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR sú dostupné na www.nssoud.cz). V\nrozsudku č. j. 1 AZS 302 / 2020-45, Najvyšší správny súd ČR vyvodil, že správne orgány môžu v rámci\nposúdenia vážneho narušenia verejného poriadku prihliadať aj k zahladeným odsúdeniam.\n24. V posudzovanej prípade síce nešlo o prípad zahľadenia odsúdenia, ale správnym orgánom\nmožno vytknúť, rovnako tak krajskému súdu, že sa vôbec nezaoberali predchádzajúcou bezúhonnosťou\nsťažovateľa (z obsahu spisu totiž nevyplynulo, že by išlo v jeho prípade o opakovanie trestnej činnosti).\nSprávne orgány nezohľadnili, že sťažovateľ bol podmienečne prepustený po 18 mesiacoch z trojročného\nvýkonu trestu (vo výkone bol od 24.03.2015 do 02.11.2016), nezaoberali sa teda správaním sťažovateľa\nvo väzbe ani po jeho výkone a ani po prepustení z výkonu trestu. Rovnako sa nezaoberali ani dĺžkou\nskúšobnej doby pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu, motívom, ktorý ho viedol k spáchaniu\ntrestného činu.\n25. Krajskému súdu možno vytknúť, že rovnako tieto okolnosti vôbec nevyhodnotil, ale rozhodol sa pri\nposúdení existencie závažnosti narušenia verejného poriadku podčiarknuť závažnosť skutku tým, že\nvyhodnotil jeho osobu ako páchateľa obzvlášť závažného zločinu, ktorému by podľa nášho právneho\nporiadku hrozil za skutok, ktorého sa dopustil na území Dánskeho kráľovstva trest odňatia slobody v\ntrvaní 10-15 rokov, hoci za uvedený skutok bol sťažovateľ v Dánsku potrestaný trestom odňatia slobody\nv trvaní troch rokov.\nPri riešení konfliktu dvoch práv, a to práva na rodinný a súkromný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a\npráva štátu na zásah do tohto práva čl. 8 ods. 2 Dohovoru bola podľa najvyššieho súdu kľúčovou otázka,\nči postup správnych orgánov proti sťažovateľovi nebol vzhľadom k rešpektovaniu práva na rodinný život\npríliš tvrdým, disproporčným a nie nutným pre ochranu verejného záujmu v demokratickej spoločnosti.\n26. Najvyšší súd vzal v tomto prípade do úvahy celý rad aspektov, ktorý však zo strany správnych\norgánov, ale aj krajského súdu zostal bez povšimnutia. Jedným z kritérií musela byť povaha a závažnosť\nspáchaného zločinu (pozri vyššie). Ďalej bolo potrebné vziať do úvahy dobu, počas ktorej sa sťažovateľ\nv krajine, kde požiadal o pobyt zdržiaval, ako aj to, ako sa správal pred spáchaním zločinu a aj potom.\nBez významu pochopiteľne nie je ani štátna príslušnosť páchateľa a jeho rodinných príslušníkov, a to\nnajmä vzhľadom na perspektívu návratu sťažovateľa do vlasti, nemožnosť žiť spoločne s rodinou na\núzemí Slovenska, čo so sebou bezpochyby prináša popretŕhanie rodinných väzieb, ktoré boli správnymi\norgánmi vyhodnotené ako pevné. Spochybnenie rodinného puta zo strany krajského súdu, ktorý ho\nodvodzoval z toho, že sťažovateľ sa počas výkonu trestu v Dánsku s manželkou a deťmi nestretával sa\njaví vzhľadom na sociálnu situáciu matky (jej zamestnanie, osobnú starostlivosť o dve maloleté deti,\nktoré mali v čase výkonu trestu sťažovateľa 6 a 7 rokov) ako nezrozumiteľné a nelogické.\n27. Dôležité bolo posúdiť v tejto súvislosti primárne rodinnú situáciu, zvlášť pevnosť rodinného zväzku\na dopad neprítomnosti jedného z rodičov (v danom prípade otca) na maloleté deti. Aj keď je zrejmé, že\nsamotný ohľad na objektívne či subjektívne problémy rodinného partnera pri rozhodovaní sa o tom, či\nbude môcť žiť v cudzej krajine, nemôže dôsledne brániť neudeleniu pobytu, treba zvažovať aj skutočnú\ndôvodnosť obavy zo života v cudzej krajine, ako aj vecné ťažkosti, ktoré to pre rodinu prináša. Má\nsa zvážiť aj to, či partner pri vstupe do manželstva vedel, že jeho partner mal kriminálnu minulosť a\nzločinné sklony. Dôležité je aj posúdenie toho, či je možné od manželky cudzinca očakávať, že bude\nsťažovateľa aj s dvoma maloletými deťmi nasledovať do krajiny, akou je Nigéria, resp. či je zrejmé\nto, že by manželov bola ochotná prijať nejaká iná krajina. Pretože zreteľ na postoj rodinného partnera\nje podľa názoru súdu esenciálnym kritériom, bude potrebné zvážiť, či je záujem ochrany verejného\nporiadku natoľko silný a akútny, aby odmietnutie povolenia na pobyt v krajine jednému z manželov\nbolo primeraným opatrením zo strany štátu a či bolo takéto opatrenie nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti a primerané sledovanému legitímnemu cieľu.\n28. Podľa najvyššieho súdu zamietnutie neudelenie pobytu cudzincovi na území Slovenskej republiky\npo odpykaní trestu, ktorý o pobyt požiada za účelom zlúčenia rodiny, keď správny orgán nemá žiadnu\n\npochybnosť o funkčnosti tohto zväzku a citových väzbách a putách rodičov s maloletými deťmi, pokiaľ nie\nje preukázané, že ide o osobu predstavujúcu stále vážne nebezpečenstvo pre verejný poriadok, možno\nhodnotiť ako opatrenie neprimerane tvrdé, ktoré by mohlo predstavovať porušenie článku 8 Dohovoru.\n29. V obdobnom prípade vo veci Boultif proti Švajčiarsku, rozsudok z 2. augusta 2001, sťažnosť č.\n54273/00, ESĽP uviedol, že článok 8 bol porušený už tým, že vyhostenie sťažovateľa bolo realizované\nako automatický dôsledok trestného postihu bez zreteľa k sociálnej nutnosti takéhoto kroku. Aj keď by\nteda bolo možné pripustiť, že život rodiny mimo by bol určite ťažší, ale nie úplne nemožný, zásadným\ndôvodom porušenia čl. 8 je predovšetkým neprimerane tvrdý úradný postup.\n30. ESĽP v rozsudku Boultif proti Švajčiarsku rozpracoval relevantné kritériá na posúdenie toho,\nči opatrenie o vyhostení bolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a primerané sledovanému\nlegitímnemu cieľu. ESĽP vyjadril výslovne dve kritériá, ktoré už mohli byť naznačené v kritériách\nuvedených v rozsudku Boultif:\n-najlepšie záujmy a blaho detí, najmä závažnosť problémov, ktorým deti sťažovateľa pravdepodobne\nčelia v krajine, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený, a\n- pevnosť sociálnych, kultúrnych a rodinných pút s hostiteľskou krajinou a s krajinou určenia.\n31. Pokiaľ ide o prvý bod ESĽP uviedol, že táto otázka už je vyjadrená v existujúcej judikatúre (pozri\nnapríklad Şen proti Holandsku, sťažnosť č. 31465/96, rozsudok z 21. decembra 2001) a je v súlade\ns Odporúčaním Výboru ministrov Rec (2002)4 o právnom postavení osôb prijatých za účelom znovu\nspojenia rodiny . Pokiaľ ide o druhý bod uviedol, že hoci sťažovateľ v prípade Boultif bol už dospelý,\nkeď vstúpil na územie Švajčiarska, ESĽP potvrdil, že „Boultif kritériá“ sa aplikujú na prípady týkajúce\nsa sťažovateľov, ktorí sa narodili v hostiteľskej krajine alebo ktorí sa tam presťahovali vo veľmi mladom\nveku (pozri Mokrani proti Francúzsku, sťažnosť č. 52206/99, rozsudok z 15. júla 2003).\n32. Najvyšší súd zastáva názor, že kritériá v rozsudku Boultiff je potrebné posúdiť a aplikovať aj na\nprípady týkajúce sa neudelenia trvalého pobytu cudzinca za účelom zlúčenia rodiny, pretože dôsledky\nnegatívneho rozhodnutia správnych orgánov majú obdobné následky ako prípady vyhostenia alebo\nvypovedania usadených migrantov po ich právoplatnom trestnom odsúdení.\n33. ESĽP v rozsudku vo veci Beldjoudi zo dňa 26.03.1992, č. sťažnosti 12083/86 uvádza, že súd od\nzačiatku potvrdzuje, že štát je oprávnený podľa medzinárodného práva a na základe svojich zmluvných\nzáväzkov ku kontrole vstupu cudzincov na svoje územie a ku kontrole ich pobytu na ňom (pozri\noi. Abdulaziz, Cabales a Balkandali proti Spojenému kráľovstvu, § 67, Boujlifa proti Francúzsku) .\nDohovor nezaručuje právo cudzinca na vstup do konkrétnej krajiny alebo pobyt v nej a pri výkone\nsvojich povinností udržiavania verejného poriadku majú zmluvné strany právomoc vyhostiť cudzinca\nodsúdeného v trestnom konaní. Avšak ich rozhodnutie na tomto poli môžu zasahovať do práva\nchráneného podľa ods. 1 čl. 8, a preto musí byť v súlade s právom a musia byť nevyhnutné v\ndemokratickej spoločnosti, čo znamená zdôvodniteľné na naliehavou sociálnou potrebou a zvlášť musí\nbyť proporčné k sledovanému legitímnemu cieľu (pozri Dalia proti Francúzsku, Mehe proti Francúzsku,\nBoutlif proti Švajčiarsku, Slivenko proti Lotyšsku, sťažnosť č. 48321/99, rozsudok z 9. 10. 2003).\n34. Najlepší záujem dieťaťa podľa článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa vo svetle článku 8 Dohovoru.\nPri posudzovaní postupu správnych orgánov vo svetle článku 8 Dohovoru je potrebné aj v zmysle\nrozsudku ESĽP z 3. októbra 2014, sťažnosť č. 12738/10 vo veci Jeunesse proti Holandsku zohľadniť\nsituáciu všetkých členov rodiny, pretože ochrana stanovená týmto ustanovením mieri na celú rodinu.\nV uvedenej veci ESĽP tiež zdôraznil najlepší záujem detí sťažovateľky. Hoci tento faktor nie je sám\no sebe rozhodujúci, vo všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa detí musí ich najlepší záujem zaujať\npopredné hľadisko, z ktorého je prípad posudzovaný. ESĽP uzavrel, že vzhľadom na vyššie uvedené\nskutočnosti hodnotené ako celok je túto vec treba považovať za výnimočný prípad, kedy samotné\nnapĺňanie všeobecnej imigračnej politiky nemôže byť dostatočným dôvodom na odmietnutie žiadosti\no povolenie na pobyt. Vnútroštátne orgány preto nenastolili spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými\nzáujmami, čím došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru.\n35. Závery vyplývajúce z rozsudku vo veci Jeunesse proti Holandsku bolo podľa najvyššieho súdu\npotrebné zohľadniť aj vo veci sťažovateľa v tomto prípade, pretože ide o rodinu, v ktorej sa matka detí,\n\nmanželka sťažovateľka stará o deti osobne, otec detí doposiaľ nepracoval na území SR, pretože mu\nnebol udelený pobyt na území SR. Deti sú s matkou, (slovenskou štátnou občiankou) na Slovensku\nhlboko zakorenené a neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by mali ku krajine štátnej príslušnosti sťažovateľa\n(Nigérie) priamy vzťah. Najvyšší súd preto uzavrel, že správne orgány dostatočne nezohľadnili najlepší\nzáujem detí sťažovateľa, keď odmietli žiadosť o trvalý pobyt na území SR na 5 rokov otcovi detí, ktorý\nmá hlboký citový vzťah k deťom a má záujem sa na ich výchove podieľať, a ktorý žiadosť o pobyt založil\npráve na sledovaní cieľa, ktorým bolo zlúčenie rodiny.\n36. Pokiaľ ide o rozsah zásahu, najvyšší súd nemohol opomenúť, že tu počas niekoľkých rokov existovali\nveľmi úzke putá medzi sťažovateľom a jeho maloletými deťmi, a že odmietnutie udeliť sťažovateľovi\npovolenie na pobyt predstavuje hrozbu, že sa tieto putá môžu pretrhnúť. Účinky týchto zásahov môžu\nbyť o to závažnejšie, že obe deti potrebujú zostať v kontakte s otcom, berúc do úvahy najmä to, že sú obe\nveľmi malé. Vzhľadom na tieto osobitné okolnosti najvyšší súd je toho názoru, že sa nepodarilo dosiahnuť\nnáležitú rovnováhu medzi protichodnými záujmami, a preto tu vznikla disproporcia medzi použitými\nprostriedkami a sledovaným cieľom. Preto najvyšší súd nemohol považovať namietané opatrenia za\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti a dospel k záveru, že tu nebola nevyhnutnosť štátu zasiahnuť\ndo práva sťažovateľa na rodinný život.\n37. Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že námietka sťažovateľa týkajúca sa\nnesprávneho právneho posúdenia veci bola dôvodná.\n38. Kasačný súd na základe vyššie uvedených dôvodov konštatuje, že krajský súd dospel k\nnesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so\nzákonom a správnu žalobu zamietol. Pretože samotné preskúmavané rozhodnutie žalovaného trpí\nvadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, ale\npovažoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, že\nrozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n39. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s\n§ 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej\nsťažnosti, nárok na náhradu trov tohto konania priznal.\n40. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/32/2018", "guid": "acbfae77-96bf-4618-bc9d-7d66fb3008a8:55d8f1a2-9ae7-40ba-96bd-57c97e931f1b", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}