{"guid": "58cf2434-4c7a-4a5f-8760-b955b7788b87:6e32bbbb-3757-4289-8816-ceb1b2362746", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1018200103.3", "spisova_znacka": "7Sžsk/110/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/110/2019 z 21. 4. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2021, sp. zn. 7Sžsk/110/2019, ECLI:SK:NSSR:2021:1018200103.3", "identifikacne_cislo": "1018200103", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2021-04-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6e32bbbb-3757-4289-8816-ceb1b2362746", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1018200103.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1018200103.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1018200103.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/110/2019\n1018200103\n21. 04. 2021\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2021:1018200103.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej\nveci žalobcu: C. A. B., bytom C., právne zastúpeného advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so\nsídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie,\nso sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: WERPAL, s.r.o., so\nsídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 236, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovanej č. 18788-4/2017-BA zo dňa 08.11.2017, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku\nKrajského súdu v Žiline č. k. 24Sa/32/2018-106 zo dňa 12. marca 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline\nč. k. 24Sa/32/2018-106 zo dňa 12. marca 2019 z a m i e t a.\nŽalobcovi priznáva voči žalovanej právo na náhradu trov kasačného konania v rozsahu jednej pätiny.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred krajským súdom\n1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 191 ods. 1\npísm. f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zrušil žalobou napadnuté\nrozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava č. 18788-4/2017-BA zo dňa 8. novembra 2017,\nktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne,\npobočky Čadca č. 42753-1/2015-CA zo dňa 26. marca 2015 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Sociálna\npoisťovňa, pobočka Čadca svojim rozhodnutím č. 42753-1/2015-CA zo dňa 26. marca 2015 rozhodla o\ntom, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné\npoistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WERPAL, s.r.o. od 1.10.2012 do 31.7.2014 podľa\nslovenskej legislatívy. O trovách konania rozhodol krajský súd poukazom na ust. § 175 ods. 1 vo väzbe\nna ust. § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania. Žalovanej\nnáhradu trov konania nepriznal (§ 168 S.s.p. a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho\naplikáciu. Krajský súd podľa § 169 S.s.p. nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, keďže mu\nnevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.\n2. Z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že jeho súčasťou je fotokópia oznámenia poľského\nZUS zo dňa 05. apríla 2013 č. 240100/503/3257/2013-UE, ktorým ZUS informuje B. C., že od 01.10.2012\npodlieha slovenskej legislatíve v rámci sociálneho poistenia na základe článku 13 ods. 1 písm. b)\na v súvislosti s článkom 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 883/2004 zo\ndňa 29. apríla 2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia (Úradný vestník EÚ č.\n\nL.04.166.1 zo dňa 30. apríla 2004). Toto stanovenie poľskej (správne malo byť preložené slovenskej viď fotokópia poľského originálu) legislatívy ako zodpovedajúcej má dočasný charakter (článok 16 ods. 2\nNariadenia 987/2009). Právoplatnosť môže byť anulovaná, pokiaľ v profesionálnej činnosti C. B. vzniknú\nrelevantné zmeny alebo ak bude mať slovenská inštitúcia opodstatnené námietky voči zodpovednej\nlegislatíve stanovenej ZUS, oddelením v Opoli, Inšpektorátom v Brzegu. Stanovenie poľskej legislatívy\nbude konečné v termíne do dvoch mesiacov od dátumu doručenia informácie slovenskej inštitúcii, pokiaľ\ntáto v stanovenej lehote neprednesie opodstatnené námietky (článok 16 ods. 3 Nariadenia 987/2009).\nZ predmetného oznámenia ďalej vyplýva, že ak C. B. nesúhlasí s týmto rozhodnutím stanovujúcim\nzodpovedajúcu legislatívu, má právo požiadať miestne oddelenie ZUS o vystavenie administratívneho\nrozhodnutia.\n3. Ďalej krajský súd zistil, že Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava listom č. 26725-2/2013-BA zo\ndňa 17. apríla 2013 v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 oznámila\nZUS, že nemôže prijať určenie uplatniteľných právnych predpisov Slovenskej republiky, pretože u\nzamestnávateľa WERPAL, s.r.o., Palárikova 76, 022 01 Čadca vzniklo podozrenie z obchádzania\nprávnych predpisov sociálneho zabezpečenia. V súvislosti s vyššie uvedeným Sociálna poisťovňa\nv spolupráci s Národným inšpektorátom práce uskutoční u zamestnávateľa kontrolu zameranú na\npreukázanie reálneho výkonu činností zamestnancov na území Slovenskej republiky. Ako ďalej\nvyplynulo z administratívneho spisu, informácie zistené v rámci výkonu inšpekcie práce na základe\nžiadosti o informácie o subjekte WERPAL, s.r.o., Palárikova 76, 022 01 Čadca, poskytol Národný\ninšpektorát práce, Košice žalovanej listom č. S/2013/03316,nip/2013/12793 zo dňa 06.12.2013.\n4. Krajský súd okrem toho zistil, že v administratívnom spise žalovanej sa nachádza fotokópia poľského\noriginálu (ako aj fotokópia slovenského prekladu) listu ZUS, oddelenia v Opoli zo dňa 30. decembra\n2014, referencia: 240000/512/2014-UBS-IG-B6-HJ, ktorým ZUS oznamuje C. B., že na základe článku\n11 - 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 zo dňa 29. apríla 2004, článku 14\nNariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, týkajúceho\nsa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 v znení zmenenom Nariadením Európskeho parlamentu\na Rady (EÚ) č. 465/2012 zo dňa 22. mája 2012 stanovuje pre neho v období od 01. októbra 2012 do\n31. júla 2014 poľskú legislatívu ako zodpovedajúcu. ZUS, oddelenie v Opoli viedol korešpondenciu so\nzodpovednou slovenskou inštitúciou, ktorá uviedla, že C. B. od 01.10.2012 do 31.07.2014 skutočne\nbol prihlásený na sociálne poistenie na Slovensku a vykonával prácu na území Slovenskej republiky\nz titulu zamestnania vo firme WERPAL, s.r.o., avšak mzda za túto prácu predstavuje len 40,00 Eur\nmesačne, čo podľa slovenskej inštitúcie nesie známky marginálnej práce. Zároveň, podľa článku 14 ods.\n5 písm. b) platného od 28.06.2012 vykonávacieho nariadenia 987/2009 - práca marginálneho charakteru\nnebude braná do úvahy pri stanovovaní zodpovedajúcej legislatívy podľa článku 13 základného\nnariadenia (883/2004). Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa používa vo všetkých prípadoch, ktorých\nsa týka tento článok. V predmetom liste sa ďalej uvádza, že toto stanovenie poľskej legislatívy ako\nzodpovedajúcej má dočasný charakter (článok 16 ods. 2 Nariadenia 987/2009). Jeho právoplatnosť\nmôže byť anulovaná, pokiaľ bude mať Slovenská inštitúcia opodstatnené námietky. Stanovenie poľskej\nlegislatívy bude konečné v termíne do dvoch mesiacov od dátumu doručenia informácie slovenskej\ninštitúcii, pokiaľ táto v stanovenej lehote neprednesie opodstatnené námietky. Ak C. B. nebude súhlasiť s\ntýmto rozhodnutím stanovujúcim zodpovedajúcu legislatívu, má právo požiadať miestne oddelenie ZUS\no vystavenie administratívneho rozhodnutia.\n5. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej\ntiež zákon č. 461/2003 Z. z. alebo zákon o sociálnom poistení), citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 178\nods. 1 písm. a) bod 1, § 172 ods. 5 tohto zákona, v spojení s právnou úpravou ustanovenou v Nariadení\n(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho\nzabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2009 (ďalej\nlen základné nariadenie) citujúc právnu úpravu ustanovenú v čl. 13 ods. 3 a vykonávacom Nariadení\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č.\n883/2004, citujúc právnu úpravu ustanovenú v čl. 14 ods. 5 písm. b), čl. 16 ods. 1,2,3 a čl. 20 ods. 1, 2\npostupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku\nupravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej\nsprávnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru o potrebe\nzrušenia rozhodnutia žalovanej.\n\n6. Z obsahu administratívneho spisu nepochybne pre krajský súd vyplynulo, že Sociálna poisťovňa,\nústredie Bratislava listom č. 26725-2/2013-BA zo dňa 17. apríla 2013 oznámila ZUS, oddeleniu v\nOpoli, že v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 nemôže prijať určenie\nuplatniteľných právnych predpisov Slovenskej republiky, pretože u zamestnávateľa WERPAL, s.r.o.,\nPalárikova 76, 022 01 Čadca vzniklo podozrenie z obchádzania právnych predpisov sociálneho\nzabezpečenia. Vzhľadom na túto skutočnosť a vyjadrený nesúhlas zo strany Sociálnej poisťovne,\nústredie bolo potom podľa názoru krajského súdu potrebné, aby žalovaná do administratívneho spisu\nzaradila aj oznámenie, resp. rozhodnutie určené žalovanej od poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia\nZaklad Ubezpieczeń Spolecznych, Oddzial w Opolu, že C. A. B. podlieha poľskej legislatíve podľa článku\n11 ods. 3 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 spolu s\ninformáciou o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych predpisov stáva účinným. Bez uvedeného\ndôkazu tvrdenie žalovanej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že predchádzajúci list je neplatný,\nnie je bez akýchkoľvek pochybností preukázané, pretože takáto informácia sa v liste ZUS, Oddelenie\nv Opoli referencia: 240000/512/2014-UBS-IG-B6-HJ zo dňa 30.12.2014, adresovaná žalobcovi C. B.\nnenachádza, pričom žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bez ďalšieho poukázala len\nna toto oznámenie, ktoré jej bolo doručené podľa odtlačku prezentačnej pečiatky dňa 14.01.2015. Aj\nčlánok 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zakotvuje, že inštitúcia informuje o predbežnom určení\nuplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť\nvykonáva.\n7. Krajský súd skonštatoval, že hoci sa v administratívnom spis nachádzajú písomnosti preukazujúce\nkomunikáciu medzi žalovanou a jej partnerskou inštitúciou v Poľskej republike, z obsahu predložených\ndokumentov nevyplýva prijatie jednoznačného záveru ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v\nprejednávanej veci. Z administratívneho materiálu nevyplýva ani to, či prípade v Poľskej republike\nneprebieha (neprebiehal) súdny spor, ak k určeniu uplatniteľnej legislatívy príslušnou poľskou inštitúciou\nv zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia došlo a s akým výsledkom. S poukazom na\nvyššie uvedené dospel krajský súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej bolo potrebné zrušiť\nz dôvodu, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo\nopatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a v súlade s ust. § 191 ods.\n4 S.s.p. vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, ktorú krajský súd\nvyhodnotil ako kľúčovú pre posudzovanú vec, sa ďalšími žalobnými námietkami žalobcu už nezaoberal,\nkeďže ich považoval za predčasné. V ďalšom konaní považoval za potrebné, aby si žalovaná vyžiadala\nod poľskej inštitúcie odpis rozhodnutia o určení uplatniteľnej legislatívy s vyznačenou právoplatnosťou\na vykonateľnosťou. Pokiaľ žalovaná nenamietla rozhodnutie o predbežnom určení poľskej legislatívy a\ntoto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, existencia takého rozhodnutia bude mať zásadné dôsledky aj\nna postup žalovanej. Po takomto určení aplikovateľnej legislatívy, ak sa stalo definitívnym, žalovaná vo\nveci opätovne rozhodne, pričom v ďalšom konaní bude potrebné postupovať v naznačenom smere tak,\naby bol odstránené vyššie uvedené pochybenie. Nové rozhodnutie vo veci bude potrebné s poukazom\nna ust. § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov náležite\nodôvodniť.\nII.\nKasačná sťažnosť žalovanej\n8. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaná.\nNavrhovala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline z 12. 3. 2019 sp. zn. 24Sa\n32/2018 zmenil a žalobu zamietol. Namietala nesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods.1 písm.\ng/ a odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.\n9. V dôvodoch kasačnej sťažnosti sa žalovaná nestotožnila s názorom krajského súdu a zastávala názor,\nže napadnuté rozhodnutie žalovanej bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu\nv súlade so zákonom a koordinačnými nariadeniami. Žalovaná poukázala na čl. 16 ods. 2 nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup\nvykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Zdôraznila,\nže určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, pričom toto\n\nurčenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych\npredpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Uviedla, že z\nlistu ZUS, adresovaného žalobcovi č. 240000/512/2014-UBS-IG-B6-HJ zo dňa 30. decembra 2014\nvyplýva, že bol okrem žalobcu zaslaný aj žalovanej (o tejto skutočnosti svedčí aj prezenčná pečiatka\nzo dňa 14. januára 2015, kedy bol žalovanej uvedený list doručený) a zo znenia článku 16 (2)\nvykonávacieho nariadenia nevyplýva, akým spôsobom je príslušná inštitúcia povinná informovať určenú\ninštitúciu o určení príslušných právnych predpisov. Na základe uvedeného mala za to, že žalovaná sa\npreukázateľne dozvedela o určení uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu dňa 14. januára 2015 a nebolo\npovinnosťou ZUS uviesť Sociálnu poisťovňu, ako priameho adresáta určenia uplatniteľnej legislatívy.\nŽalovaná poukazom na čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, dôvodila, že z jeho logického výkladu\nv prejednávanom prípade vyplýva, že prvotné určenie uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky č.\n240100/503/3257/2013-UE, zo dňa 5. apríla 2013 sa nestalo definitívnym (a tým pádom ani účinným) z\ndôvodu, že žalovaná ako príslušná inštitúcia v zmysle koordinačných nariadení toto určenie namietala. V\nsúvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy poukázala žalovaná na rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého „Ak teda žalovaný a príslušný\norgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia\ndefinitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil\ns právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup\nsprávnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu\nurčeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho\nnariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ V tomto\nkontexte žalovaná zároveň poukázala na to, že Sociálna poisťovňa nie je viazaná ani priebehom a\nvýsledkami konaní o opravných prostriedkoch, resp. súdnych konaní vedených v Poľskej republike,\npretože na určovanie uplatniteľnej legislatívy nie sú príslušné súdy členských štátov, ale inštitúcie\nsociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov v zmysle koordinačných nariadení.\n10. Pre úplnosť žalovaná poukázala na rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 13. júla 2017 vo veci\nC-89/16, v ktorom súdny dvor v otázke výkladu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia zaujal jednoznačne\nstanovisko, že „je potrebné určiť rozhodnú právnu úpravu, ktorej podlieha osoba, akou je pán A., ktorý\nje zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou osobou v druhom\nčlenskom štáte, na základe článku 13 ods. 3 základného nariadenia zohľadňujúc článok 14 ods. 5b\nvykonávacieho nariadenia, ktorý vylučuje, aby sa brali do úvahy zanedbateľné činnosti.“\n11. Žalovaná záverom upriamila pozornosť na rozhodnutia krajských súdov v skutkovo rovnakých\nkonaniach, ktoré rozhodli v prospech žalovanej; rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29 Sa/5/2018\nzo dňa 13. novembra 2018; rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29Sa/17/2018 zo dňa 13. novembra\n2018; rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 28 Sa/19/2018 zo dňa 15.januára 2019; rozsudok\nKrajského súdu v Prešove č. k. 8Sa/2/2018-100 zo dňa 29. januára 2019.\nIII.\nVyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovanej\n12. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovanej poukázal na rozhodnutie\nVeľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VS/1/2018, z ktorého najmä, nie však výlučne podľa\nbodov 48. a 49. v spojení s bodmi 14 a 16 odôvodnenia rozhodnutia veľkého senátu, platí vo veciach s\nrovnakým skutkovým stavom, že „...určenie uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia\nv prípadoch súbehu výkonu zamestnaneckej a podnikateľskej činnosti na území viacerých členských\nštátov Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 alebo dohodou podľa čl. 16 ods. 4\nvykonávacieho nariadenia, vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o uplatniteľnej\nlegislatíve. Na základe vyššie uvedeného ak bolo vo vzťahu k fyzickej osobe súbežne vykonávajúcej\nzamestnaneckú a podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky a Poľska určená v súlade s\npríslušnými koordinačnými nariadeniami Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia (základné\na vykonávacie nariadenie) rozhodná legislatíva Poľskej republiky, nie je viac možné vo vzťahu k tejto\nosobe aplikovať legislatívu Slovenskej republiky, teda zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.\nSociálna poisťovňa preto nie je oprávnená vo vzťahu k týmto osobám, a to ani v prípadoch, kedy si tieto\nosoby podali prihlášku do slovenského systému sociálneho poistenia, rozhodovať o vzniku alebo zániku\n\nich účasti v systéme sociálneho poistenia a povinnosťou Sociálnej poisťovne bude podanie - prihlášku,\nktorým sa začalo konanie, zaslať poľskej inštitúcii.“\n13. Žalobca z dôvodu opatrnosti vo vzťahu k vyššie prijatému právnemu názoru najvyššieho súd, na ktorý\ntiež odkazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 27.2.2019 sp. zn. 9Sžsk/22/2017, v\nbodoch 32 až 34, mal za to, že v prípade, ak by kasačný súd dospel k názoru, že v predmetnej veci došlo\nk definitívnemu určeniu rozhodnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia v zmysle čl. 13 ods.\n3 vykonávacieho nariadenia medzi žalovanou a príslušnou poľskou sociálnou poisťovňou, malo by to\npodľa právneho názoru žalobcu v súlade s rozhodnutím veľkého senátu za následok, že obe napadnuté\nrozhodnutia by boli považované za rozhodnutia správneho orgánu vydané bez právneho základu.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n14. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 S.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2\nS.s.p.), v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti žalovanej, kasačnú sťažnosť prejednal bez\nnariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní\nvopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\n(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej\nnie je dôvodná.\n15. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.\n24Sa/32/2018-106 zo dňa 12. marca 2019, ktorým krajský súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie,\nBratislava č. 18788-4/2017-BA zo dňa 8. novembra 2017 zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.\n16. V procese posudzovania zákonnosti rozsudku krajského súdu, napadnutého kasačnou sťažnosťou\nžalovanej, kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na\nktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd\nuž neopakuje a súčasne na ne poukazuje.\n17. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č.\n18788-4/2017-BA zo dňa 8. novembra 2017, ktorým žalovaná odvolanie žalobcu a zamestnávateľa\nzamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č.\n42753-1/2015-CA zo dňa 26. marca 2015. Prvostupňový správny orgán uvedeným rozhodnutím podľa\n§ 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa § 210 ods. 1 tohto zákona rozhodol\no tom, že pánovi C. A. B. (žalobcovi) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové a\npovinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WERPAL, s.r.o. od 1.10.2012 do 31. 7. 2014\npodľa slovenskej legislatívy.\n18. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že v správnom súdnictve správny súd\nposkytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v\noblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 S.s.p.).\nKonanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany\npráv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 S.s.p.). Na rozhodnutie\nsprávneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v\nčase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 S.s.p.). Správnou žalobou sa žalobca môže\ndomáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu\norgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 S.s.p.).\n19. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou\npri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti\nSprávneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. S.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný\nna konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci\nskutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade\nso zákonmi a inými právnymi predpismi či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či\nrozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi\n\npredpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych\nveciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta\nnezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu\na postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych\nprávach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\norgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a\nrozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či\nsa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného\nuváženia ustálil správne svoj právny záver.\n20. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v\nzmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je\nzaložené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak\nposkytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore\nso zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom\nochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.\nSprávne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o\nfyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie\nzákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt\nprávneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi.\n21. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v zásade náležite postupoval v súlade s\nprocesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho\nporiadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu napadnutého\nžalobou vykonal v súlade s platnou právnou úpravou zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v\nznení neskorších predpisov, v spojení s právnou úpravou ustanovenou v Nariadení (ES) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v\nznení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2009 (základné nariadenie)\na vykonávacom Nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým\nsa vykonáva Nariadenie č. 883/2004. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého\nrozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím pri aplikácii zákonnej úpravy\nuvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému\nzáveru ako krajský súd, a to že v danej veci boli splnené zákonné dôvody pre zrušenie rozhodnutia\nžalovanej a vrátenie veci na ďalšie konanie.\nV.\nPrávne posúdenie veci kasačným súdom\n22. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n23. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n24. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n25. Z uvedených článkov ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti\nštátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených\nhodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej\nnormy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie,\nktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány\n\nštátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle\nčl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v\nmedzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky\ndo Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi\nEurópskeho spoločenstva, Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).\n26. V danej súvislosti kasačný súd dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd konštatuje: „Ústavný súd SR\nuž v\nrámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov\nzahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov\nje zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu.\nIde vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu\nprednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému\na racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení\nprávnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je\ndoslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho\n(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje\núčel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto\nprípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí\nzaložiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia\nprávneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia\nso zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno\nuprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť\nštátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie\nčl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom\nzákona“. Uvedenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky je potrebné aplikovať aj vo vzťahu\nk rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy.\n27. Právne posúdenie, relevantné pre rozhodnutie v danej veci, riešil Veľký senát Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) v uznesení č. k. 1Vs/1/2018 zo dňa 4.12.2018 (ďalej\naj „rozhodnutie veľkého senátu“). V uvedenom uznesení veľký senát posudzoval otázky nastolené\nsenátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení sp. zn. 9 Sžsk/22/2017 zo dňa 16. mája 2018 a\nk problematike vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia poľských občanov zaujal svoje\nstanovisko a rozhodol o otázkach rozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovné: „Odpoveď na 1/\notázku: Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl.\n16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu, ako aj\nsubjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená\nv akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej\npoisťovne. Odpoveď na 2/ otázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu\nEurópskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES)\nč. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné\nnariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc\nSociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o\nuplatniteľnej legislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie\nnajvyššieho súdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.\n28. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske\nspoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie\nmajú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú\nimplementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.( čl. 7 ods.2 Ústavy\nslovenskej republiky).\n29. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v\nAténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods.2 zmluvy vstúpila do platnosti\n\ndňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci\nna Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala\nk uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými\naktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú\nrepubliku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady\n(ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES)\nč. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky\nparlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so\nzreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc\npostupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy.\n30. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov\nuplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v\nčlenských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje\nvšeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie\nvzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v\nsúlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s\nvýhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo\nčinná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba\nvykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných\nčlenských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy\nustanovenej v čl. 13 ods.3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva\nčinnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských\nštátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,\nalebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom\nurčeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.\n31. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl.\n16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).\n32. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo\nvo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska.\nUrčená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré\nsa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14\nvykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom\nurčení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť\nvykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva\ndefinitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých\nčlenských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli\ndefinitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu\nurčenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že\nnemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.\nAk existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné,\naby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých\ninštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov\nnavzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a\nso zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho\nnariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa\ndosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.\nPríslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za\nuplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.\nAk dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na\npodnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby\ninformovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.\n\n33. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti,\npravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a\ninštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov\nvystavených v inom členskom štáte nasledovne:\n34. Podľa čl. 2 ods.1 až 4 na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami\nčlenských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách\nverejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej\ndostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím.\nInštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv\na povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými\nštátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov.\nV prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného\nčlenského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením,\ntáto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v\nsúlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum\nje pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa\nich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali\ninformácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene.\nAk sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na\nodpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala\ninštitúcia v tomto členskom štáte.\n35. Podľa čl. 3 ods. 1 až 4 členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné\ninformácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím\nnariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby.\nOd osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili\ninformácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo\nsituácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych\npredpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú.\nČlenské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich\nprávnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby\nmohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi\nSpoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu\ntakýchto údajov.\nV rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné\ninštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom\nprípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná\ninštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom\nštáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade\nzamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na\nodvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám.\n36. Podľa čl. 4 ods.1. až 3 správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny\ndokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov.\nZasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými\nprostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do\nspoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov.\nPri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné\nv danom prípade, a podľa možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov.\nSprávna komisia vypracuje praktické pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí\ndotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov.\n37. Podľa čl. 5 ods.1. až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby\nna účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na\nzáklade ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský\nštát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.\n\nV prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú\ntvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada\ninštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie\ntohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.\nV prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu\nalebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v\nnich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej\ninštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.\nAk dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii,\na to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť.\nSprávna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola\nzáležitosť predložená.\n38. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky\nzákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté\ninštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu\nuplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu,\nku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej\nzamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná\ninštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy\nII základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych\npredpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy\nsa na túto osobu naposledy vzťahovali.\n39. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisového materiálu kasačný súd\nzistil, že z obsahu administratívneho spisu nie je jednoznačne preukázaná\nexistencia určenia príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia, keďže\nadministratívny spis obsahuje len list poľskej inštitúcie sociálneho poistenia z 10.03.2014 adresovaný\nžalobcovi bez oficiálneho prekladu tohto listu. V konkrétnom prípade posudzovanej veci o skutočnostiach\nzistených na základe kontroly u zamestnávateľa žalobcu bola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného\nnariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS. Sociálna poisťovňa ústredie listom zo dňa 10.12.2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS\nzo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou\nsociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo\naj žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Z uvedeného je zrejmé, že\nmedzi Sociálnou poisťovňou a príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike na\nzáklade koordinačných nariadení ES prebiehala vzájomná spolupráca za účelom zistenia uplatniteľnej\nlegislatívy vo vzťahu k zamestnancom zamestnávateľa -WERPAL, s.r.o., zrejme aj vo vzťahu k žalobcovi\n- C. A. B., avšak zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí administratívny spis\nnevyplýva, že medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia aj došlo k\ndohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva aj vo vzťahu k uvedenému žalobcovi ako\nzamestnancovi. Poukazom na záver veľkého senátu v uznesení, že dohoda medzi inštitúciami dvoch\nalebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo\ndo obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň\nmusí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči atď.) a založená do\nspisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, je nevyhnutné, aby táto dohoda nebola arbitrárna.\n40. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a inštitúciou sociálneho\nzabezpečenia Poľskej republiky došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve, ktorou uvedené inštitúcie\nsociálneho zabezpečenia určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky, na sociálne poistenie žalobcu\nako zamestnancovi zamestnávateľa - WERPAL, s.r.o., ako dotknutej osoby, potom na sociálne\npoistenie žalobcu sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená dohodou, a\npreto uvedený žalobca bude podliehať pod právomoc príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS\nPoľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená skutočnosť potom\nvylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia druhého členského\nštátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie žalobcu ako zamestnancovi\nzamestnávateľa - WERPAL, s.r.o., keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne poistenie\nzamestnanca(ov) uvedeného zamestnávateľa bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej medzi\ninštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky ako členských štátov Európskej\núnie.\n\n41. Kasačný súd v zhode s právnym názorom krajského súdu dospel k záveru, že v posudzovanom\nprípade pre nedostatok skutkových podkladov nebolo možné ustáliť záver o tom, či žalobcovi ako\nzamestnancovi zamestnávateľa WERPAL, s.r.o., dňom 1.10.2012 nevznikla účasť na sociálnom poistení\npodľa slovenskej legislatívy do 31.7.2014. Pokiaľ by došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej\nrepubliky vo vzťahu k žalobcovi od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho\nparlamentu Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a\nRady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa\nčl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť by vylúčila právomoc Sociálnej poisťovne ako\ninštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.\n42. Kasačný súd v danej súvislosti upriamuje pozornosť tiež na to, že z doterajšej prieskumnej\nčinnosti zákonnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovne v obdobných veciach je pritom známa skutočnosť,\nže na základe vzájomnej koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho\nzabezpečenia došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva vo vzťahu k poľským\nobčanom vykonávajúcich na území Slovenskej republiky obdobnú činnosť ako žalobca.\n43. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery\nuvedené vyššie kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza\nz právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou\nv základnom nariadení EÚ, majúce za následok jeho nezákonnosť, z ktorých dôvodov najvyšší súd\nnapadnutý rozsudok krajského súdu považoval za správny a súladný so zákonom. Z uvedených dôvodov\nkasačný súd vyhodnotil námietky žalovanej, ktorými v kasačnej sťažnosti namietala nesprávne právne\nposúdenie veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu\npodľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p. za nedôvodné. Kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovanej podľa §\n461 S.s.p. zamietol.\n44. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní\nmal úspech, priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 3 písm. a/ SSP)\nv skrátenom rozsahu. Kasačný súd znížil nárok žalobcu na náhradu trov konania z dôvodu, že v danej\nveci ide o tzv. typizované žaloby. V prejednávaných veciach ide o opakované konania (ďalšie napr.\n7Sžso/36/2015, 7Sžsk/31/2017, 7Sžsk/50/2018, 7Sžsk/70/2018, 7Sžsk/29/2018), ktoré sú skutkovo\nveľmi obdobné s totožnou právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv žalobcu v predchádzajúcich\nsprávnych konaniach. Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania právneho zástupcu žalobcu, čo do\nrozsahu a obsahu. Na druhej strane pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania kasačný súd\nprihliadol aj na povinnosť právneho zástupcu riadne plniť procesné povinnosti žalobcu, a to najmä\ndodržiavanie lehôt a pokynov konajúcich súdov. Po zvážení uvedených hľadísk najvyšší súd žalobcom\npožadovaný nárok na náhradu trov konania znížil a priznal jej nárok na náhradu trov v rozsahu 1/5 majúc\nza to, že priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi v celom rozsahu, by v danom prípade bolo\nv rozpore s materiálnou spravodlivosťou.\n45. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}