{"guid": "372422a5-24d7-4c47-96bf-049f2eeb4c40:3814d2ac-c3c4-4ea3-9573-991e1f3a97f4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1017202061.1", "spisova_znacka": "9Sk/20/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/20/2020 z 24. 3. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2021, sp. zn. 9Sk/20/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:1017202061.1", "identifikacne_cislo": "1017202061", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "datum_vydania": "2021-03-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Dôchodky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-65.odsek-1", "nazov": "§ 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-65.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-65"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-65.odsek-2", "nazov": "§ 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-65.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-65"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-65.odsek-6", "nazov": "§ 65 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-65.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-65"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-258", "nazov": "§ 258 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-258", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-258"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365", "nazov": "zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/365-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-8.odsek-4", "nazov": "§ 8 ods. 4 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-8.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-8"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-65", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-258", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-8"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3814d2ac-c3c4-4ea3-9573-991e1f3a97f4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1017202061.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1017202061.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1017202061.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Sk/20/2020\n1017202061\n24. 03. 2021\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2021:1017202061.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej\na členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: L..\nD. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. Z. Č.. XX, V., zastúpeného Advokátskou kanceláriou ŠKODLER &\nPARTNERS, s. r. o., so sídlom Dobšinského č. 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, so\nsídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovanej č. XXX XXX\nXXXX X zo dňa 02.08.2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 4Sa/104/2017-72 zo dňa 12.02.2020\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 4Sa/104/2017-72 zo dňa 12.02.2020 z a m i e t a.\nII. Žalovanej náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4Sa/104/2017 zo dňa 12.02.2020 zamietol žalobu\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne (jej generálneho riaditeľa) č. XXX XXX\nXXXX X zo dňa 02.08.2017 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím\nžalovaná potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. XXX XXX XXXX X zo dňa\n13.04.2017 o zamietnutí žiadosti žalobcu o starobný dôchodok zo dňa 10.07.2013. Z preskúmavaného\nrozhodnutia žalovanej, ako aj z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobca žiadal priznať starobný\ndôchodok k veku 58 rokov z dôvodu výchovy dvoch dcér, ktoré mu boli zverené do výchovy. Dcéra\nY., nar. XX.XX.XXXX, bola v starostlivosti žalobcu od 31.08.1984 do 28.06.1995 a dcéra C., nar.\nXX.XX.XXXX, od 31.08.1984 do 05.02.1998. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaná vyslovila, že\npožiadavka žalobcu na rovnaké posúdenie nároku na starobný dôchodok a určenie dôchodkového veku\nso zohľadnením počtu vychovaných detí, tak ako je to u žien, nie je dôvodná. Podľa názoru žalovanej\nrozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku nie je diskrimináciou, ak je to objektívne odôvodnené, sleduje\ncieľ a je nevyhnutné a primerané.\n2. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu.\n3. K námietke nedostatočného zistenia stavu veci krajský súd vo svojom rozsudku uviedol, že žalovaná,\nako aj prvostupňový správny orgán, dostatočným spôsobom zistili stav veci. K námietke žalobcu, podľa\nktorej žalovaná nevykonala žiadne zisťovanie, či výchova detí žalobcom trvala v rozsahu, v ktorom ho\nmožno považovať za výchovu dieťaťa podľa doterajších predpisov, krajský súd uviedol, že žalovaná\nnespochybnila skutočnosť, že žalobca v zmysle rozvodového rozsudku mal do výchovy a opatery\nzverené jeho deti a žalovaná sa zaoberala jeho požiadavkou na zhodnotenie ich výchovy žalobcu.\nNámietku žalobcu, v zmysle ktorej žalovaná nepoužila správny právny predpis, resp. právny predpis\n\nnesprávne interpretovala, považoval krajský súd za nedôvodnú, pretože podľa jeho názoru žalovaná\nsprávne interpretovala zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj „zákon o sociálnom\npoistení“).\n4. Žalobca namietal názor žalovanej, že dôchodkový vek pre všetkých mužov je v zákone stanovený\nrovnako, pričom žalovaná neaplikuje tie ustanovenia zákona, ktoré by pri určení dôchodkového veku\nzohľadňovali počet vychovaných detí tak, ako to je u žien. Práve z tohto dôvodu žalobca mal za to,\nže právny názor žalovanej je v rozpore s antidiskriminačným zákonom. V tejto súvislosti krajský súd\nuviedol, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom v čase podania žiadosti žalobcu o starobný\ndôchodok a podobne v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia (ako aj prvostupňového rozhodnutia)\nodlišným spôsobom stanovoval podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok vo vzťahu k dosiahnutiu\ndôchodkového veku (§ 65 a nasl. zákona o sociálnom poistení). Konkrétne u mužov tento nárok (vo\nvšeobecnosti) vzniká dosiahnutím 62. roku veku (§ 65 ods. 2, 3 zákona o sociálnom poistení), pričom u\nžien je tento vek modifikovaný, znižovaný s ohľadom na počet vychovaných detí (§ 65 ods. 4 - 8 zákona\no sociálnom zabezpečení). S poukazom na uvedené žalovaná nemohla prihliadnuť na skutočnosť, že\nžalobca vychovával jeho dve dcéry, t. j. vo vzťahu k dosiahnutia veku na vznik nároku na starobný\ndôchodok nemohol na žalobcu aplikovať ustanovenia § 65 ods. 4 - 8 zákona o sociálnom poistení,\nvzťahujúce sa výlučne na ženy. I keď z pohľadu stanovenia vzniku nároku na starobný dôchodok\ndosiahnutím určeného veku nesporne existovali rozdiely medzi stanoveným vekom mužov a žien,\ntakéto zákonné ustanovenie nie je diskrimináciou. Je tomu tak preto, lebo v zmysle § 8 ods. 7 písm.\na/ antidiskriminačného zákona práve rozdielne zaobchádzanie spočívajúce v ustanovení rozdielneho\ndôchodkového veku pre mužov a ženy tento zákon za diskrimináciu nepovažuje. Ak teda žalobca ako\nmuž požiadal z dôvodu výchovy svojich dvoch dcér o starobný dôchodok k 04.06.2012, tak žalovaný\nako aj prvostupňový správny orgán správne rozhodli o zamietnutí žiadosti z dôvodu, že v čase podania\nžiadosti nesplnil jednu z podmienok priznania starobného dôchodku - podmienku dovŕšenia 62. roku\nveku. Správne tiež konštatovali, že ustanovenia zákona o sociálnom poistení, vzťahujúce sa výlučne na\nženy nie je možné aplikovať na žalobcu, ktorý je mužom.\n5. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť, pretože má za to, že\nkrajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nerešpektoval záväzný právny\nnázor, ktorý bol vyslovený v predmetnej veci súdom vyššej inštancie. Podľa názoru žalobcu žalovaná v\npreskúmavanom rozhodnutí v rozpore s právnymi predpismi vyhodnotil námietku žalobcu, ktorou žiadal\no rovnaké posúdenie nároku na starobný dôchodok a určenie dôchodkového veku so zohľadnením počtu\nvychovaných detí, tak ako je to u žien, za nedôvodnú.\n6. Sťažovateľ uviedol, že dôchodkový vek mužov a žien bol stanovený zákonom zhodne pre mužov\na ženy. Zákon stanovuje osobitné prípady, kedy je dôchodkový vek stanovený rozdielne z dôvodu,\nže žena vychovala deti. Osobitný vek na odchod do dôchodku je v § 65 ods. 4 až 7 zákona o\nsociálnom poistení stanovený na základe toho, že osoba vychovala deti, nie na základe príslušnosti k\nženskému pohlaviu, nakoľko dôchodkový vek pre ostatné ženy je stanovený rovnako ako pre mužov.\nPodľa názoru sťažovateľa zásadný rozpor v názore žalovanej so zákonom spočíva v tom, že podľa\nžalovanej dôchodkový vek je stanovený pre všetkých mužov rovnako. Takýto záver je v rozpore s\nantidiskriminačným zákonom. Zákonodarca mal objektívne odôvodniť, prečo pre ženu, ktorá vychovala\ndve deti, stanovil iný dôchodkový vek ako pre muža, ktorý rovnako vychoval dve deti. Rozdielne\nstanovenie dôchodkového veku pre mužov a ženy z dôvodu, že osoba vychovala dve deti, nie je\ndiskriminačné iba v prípade, ak je takáto zákonná úprava, alebo uplatnenie takejto zákonnej úpravy\nobjektívne odôvodnené. Sťažovateľ má za to, že takáto právna úprava je objektíve neodôvodniteľná v\nprípade muža, ktorý sám vychoval dve deti, a preto zákonodarca mal by žalobcovi stanoviť dôchodkový\nvek rovnako, ako keby sa jednalo o ženu. V súvislosti s horeuvedenými skutočnosťami žalobca\npoukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Andrle v. Česká republika, na základe ktorého pokiaľ výhoda\nv podobe zníženia dôchodkového veku nie je priznaná žene z toho dôvodu, že deti nevychovala,\nale vychoval ich muž, priznanie výhody zníženia dôchodkového veku mužovi nemôže nijako ohroziť\nsociálne istoty, ani predvídateľnosť dôchodkového systému štátu. V dôsledku takéhoto postupu okruh\nsubjektov spĺňajúcich podmienku poskytnutia výhody zníženie dôchodkového veku sa nijako nerozšíri,\nostane nezmenený, len dôjde k odstráneniu diskriminácie z dôvodu pohlavia, ktorá nemá objektívne\nodôvodnenie. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti žalobca namietal, že krajský súd nerešpektoval právny\nnázor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/14/2015 zo dňa\n25.01.2017, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky už raz zmenil rozsudok krajského súdu v tejto\n\nveci tak, že predchádzajúce rozhodnutia žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Podľa\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaná nezistila, či výchova detí trvala v rozsahu, v ktorom ho\nmožno považovať za výchovu dieťaťa podľa doterajších predpisov. Túto otázku považoval Najvyšší súd\nSlovenskej republiky za elementárnu pre prípadné ďalšie posúdenie dôvodnosti námietky diskriminácie\nz dôvodu pohlavia. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že žalovaná v rozpore s poukázaním Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky nevykonala žiadne zisťovanie, či výchova detí žalobcom trvala v rozsahu,\nv ktorom ho možno považovať za výchovu dieťaťa podľa doterajších predpisov. Podľa žalobcu v tejto\notázke nie sú v stanoviskách žalovanej a žalobcu rozpory, nakoľko žalovaná v žiadnom z doterajších\nrozhodnutí nespochybnila výchovu detí žalobcom a jej trvanie. Sťažovateľ zastáva názor, že právny\nnázor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky smeroval predovšetkým k tomu, že ak žalobca splnil\nstanovené podmienky, mala sa žalovaná, resp. krajský súd zaoberať otázkou možnej diskriminácie.\nKrajský súd mal vo svojom rozhodnutí jasne vysvetliť, ako sa vysporiadal so všetkými aspektmi\nzáväzného právneho názoru a aké nové závery z nich vyvodil. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd\nnevenoval pozornosť tej časti antidiskriminačného zákona, ktorá stanovuje, že diskrimináciou nie je iba\nobjektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie spočívajúce v ustanovení rozdielneho veku pre mužov\na ženy. Na záver kasačnej sťažnosti žalobca uviedol, že prejednávaný prípad sťažovateľa je prípadom,\nkedy sa diskriminačný charakter zákona o sociálnom poistení zreteľne prejavuje a z uvedených dôvodov\nnavrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie.\n7. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaná uviedla, že dôvody kasačnej sťažnosti nepovažuje za\nopodstatnené a má za to, že krajský súd správne zistil skutkový stav veci. Na základe tejto skutočnosti\nžalovaná žiadala, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.\n8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bez nariadenia pojednávania (§\n455 SSP), pričom zistil, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol ako\nnedôvodnú z nasledovných dôvodov:\n9. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 12.10.2017 (právoplatnosť\npreskúmavaného správneho rozhodnutia) poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol\ndôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.\n10. Podľa § 65 ods. 2 cit. zákona dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch\n4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak.\n11. Inak ustanovuje zákon v § 65 ods. 6 , podľa ktorého žene, ktorá vychovala dve deti a v období od\n1. januára 2004 do 31. decembra 2012 dovŕšila vek 55 rokov, sa dôchodkový vek určí tak, že k veku\n55 rokov sa pripočíta\na) v roku 2004 deväť kalendárnych mesiacov,\nb) v roku 2005 osemnásť kalendárnych mesiacov\nc) v roku 2006 dvadsaťsedem kalendárnych mesiacov,\nd) v roku 2007 tridsaťšesť kalendárnych mesiacov,\ne) v roku 2008 štyridsaťpäť kalendárnych mesiacov,\nf) v roku 2009 päťdesiatštyri kalendárnych mesiacov,\ng) v roku 2010 šesťdesiattri kalendárnych mesiacov,\nh) v roku 2011 sedemdesiatdva kalendárnych mesiacov,\ni) v roku 2012 osemdesiatjeden kalendárnych mesiacov.\n12. Podľa § 258 cit. zákona poistenkyni, ktorá v období od 1. januára 2004 do 31. decembra 2014 dovŕši\ndôchodkový vek podľa § 65 ods. 4 až 8, sa výchova dieťaťa posudzuje podľa predpisov účinných pred\n1. januárom 2004.\n13. Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky Federálneho ministerstva práce, sociálnych vecí č. 149/1988 Zb. v znení\nneskorších predpisov, ktorou sa vykonáva zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, podmienka\nvýchovy dieťaťa je splnená, ak sa žena osobne stará alebo sa starala o dieťa vo veku do dosiahnutia\nplnoletosti aspoň po dobu 10 rokov. Pokiaľ sa však žena ujala výchovy dieťaťa po dosiahnutí ôsmeho\n\nroka jeho veku, je podmienka výchovy dieťaťa splnená, ak sa žena osobne stará alebo sa starala o dieťa\nvo veku do dosiahnutia plnoletosti aspoň po dobu piatich rokov.\n14. Podľa § 8 ods. 4 zákona č. 365/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu 12.10.2017 (právoplatnosť\npreskúmavaného rozhodnutia), ďalej antidiskriminačný zákon, v systéme sociálneho zabezpečenia v\nzamestnaní diskriminácia nie je rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku, ktoré spočíva v ustanovení\nrôznych vekových hraníc na vznik nároku na starobný dôchodok a invalidný dôchodok v tomto systéme,\nako aj v ustanovení rôznych vekových hraníc v tomto systéme pre zamestnancov alebo skupiny\nzamestnancov, a používanie rôznych spôsobov výpočtu týchto dôchodkov, ktoré sú založené na kritériu\nveku; to neplatí, ak by súčasne došlo k diskriminácii z dôvodu pohlavia.\n15. Podľa § 8 ods. písm. a/ cit. zákona diskriminácia z dôvodu pohlavia nie je objektívne odôvodnené\nrozdielne zaobchádzanie spočívajúce v ustanovení rozdielneho dôchodkového veku pre mužov a ženy.\n16. Kasačný súd konštatuje, že v danej veci bola spornou otázkou, či je možné v prípade sťažovateľa,\nrovnako ako pri ženách, ktoré vychovali deti, aplikovať právnu úpravu, ktorá zohľadňuje počet\nvychovaných detí pre určenie dôchodkového veku, a tým ich zvýhodňuje.\n17. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ vychoval dcéru Y., nar. XX.XX.XXXX a C., nar.\nXX.XX.XXXX, ktoré sa narodili počas jeho manželstva s Y. Š., ktoré bolo rozvedené rozsudkom\nObvodného súdu Bratislava 2 č. k. 13C/171/1983-30 zo dňa 15.05.1984, ktorý nadobudol právoplatnosť\n31.08.1984. Maloleté dcéry boli týmto rozsudkom zverené do výchovy otca. Maloletá Y. bola v\nstarostlivosti sťažovateľa do 28.06.1995 a maloletá C. do 06.02.1998, teda po dobu, ktorú na účely\nsplnenia podmienky výchovy dieťaťa u ženy vyžadovalo ustanovenie § 15 ods. 1 vyhlášky č. 149/1988\nZb. v spojení s § 258 zákona o sociálnom poistení. V prípade sťažovateľa však ide o muža, ktorý sa\ntakto osobne o deti staral a z toho dôvodu žiadosťou zo dňa 10.07.2013 žiadal o priznanie starobného\ndôchodku od dosiahnutia veku 58 rokov .\n18. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v podstate poukázal na rovnaké námietky, ako ich uviedol v žalobe.\nZákladnou námietkou bolo to, že žalovaná mala v preskúmavanom rozhodnutí v rozpore s právnymi\npredpismi ako nedôvodnú vyhodnotiť námietku žalobcu, ktorou žiadal o rovnaké posúdenie nároku na\nstarobný dôchodok a určenie dôchodkového veku so zohľadnením počtu vychovaných detí. ako je to u\nžien. Podľa jeho názoru existuje diskriminácia medzi mužmi, ktorí vychovali deti, a ženami, ktoré taktiež\nvychovali deti.\n19. Kasačný súd konštatuje, že kogentná právna úprava podmienok nároku na starobný dôchodok,\nplatná a účinná v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (12.10.2017), zakotvovala zvýhodnenie\ndôchodkového veku pri výchove detí len pre poistenkyne (ženy). Uvedené vyplýva z ustanovení § 65\nods. 4 až 8 zákona o sociálnom poistení, v ktorých zákonodarca používa slovo „žena“. Rovnako je tomu\ntak aj v prechodnom ustanovení § 258, podľa ktorého sa poistenkyni, ktorá v období od 01.01.2004\ndo 31.12.2014 dovŕši dôchodkový vek podľa § 65 ods. 4 až 8, sa výchova dieťaťa posudzuje podľa\npredpisov účinných pred 01.01.2004, t. j. podľa zákona č. 100/1988 Zb.\n20. Zákon o sociálnom poistení tak stanovil dva okruhy osôb, pri ktorých rozdielne posudzoval vekovú\npodmienku nároku na starobný dôchodok: Jednou skupinou bola skupina bezdetných žien a mužov (bez\nohľadu na to, či vychovali deti), a druhou skupinou ženy, ktoré vychovali deti. Týmto spôsobom boli\nzohľadňované iné podmienky na vznik nároku na starobný dôchodok pri mužoch, ktorí vychovali deti a\npri ženách, ktoré vychovali deti.\n21. Táto situácia bola zmenená zákonom č. 321/2019 Z. z., účinným od 01.01.2020, ktorý novelizoval\nzákon o sociálnom poistení. V § 60a takto novelizovaného zákona o sociálnom poistení je zakotvené,\nže podmienka výchovy dieťaťa je splnená, ak sa o dieťa osobne staral v konkrétnych časových úsekoch\npoistenec, t. j. nielen žena. Ustanovenie § 65 potom v ods. 2 stanovuje, že dôchodkový vek poistenca\nsa určí podľa prílohy č. 3a zákona, čo v prípade žalobcu je 62 rokov. V prípadoch, ak obdobie výchovy\ndieťaťa nemožno zohľadniť na určenie dôchodkového veku žene, dôchodkový vek muža narodeného\npo roku 1956, ktorý dieťa vychoval, sa určí podľa prílohy č. 3b. Z uvedeného teda vyplýva, že až\ns účinnosťou od 01.01.2020 možno v prípade, ak obdobie výchovy dieťaťa nemožno na určenie\n\ndôchodkového veku zohľadniť žene, zohľadniť také obdobie mužovi, ktorý však musí byť narodený po\nroku 1956 a ktorý dieťa vychoval.\n22. Zákonodarca teda reagoval na životné situácie, keď žena z objektívnych príčin nemôže vychovávať\nsvoje deti a ich výchovu prevezme ich otec. V tomto prípade sa aj takémuto poistencovi zhodnotí doba\nvýchovy detí na zníženie dôchodkového veku. Táto právna úprava, ako bolo uvedené vyššie, je účinná\nod 01.01.2020 a platí len pre poistencov narodených najskôr v roku 1956. Na prípad žalobcu tak nie\nje aplikovateľná.\n23. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že pokiaľ zákon konkrétne k tejto skutkovej situácii uviedol\npodmienky, pri splnení ktorých je možné túto právnu úpravu aplikovať a sťažovateľ evidentne tieto\npodmienky nespĺňa, potom nie je možné uvažovať ani o analogickom použití tejto právnej úpravy,\nvzhľadom na jej kogentný charakter. Zároveň je potrebné dodať, že ani právna úprava účinná pred\n01.01.2020 neumožňovala Sociálnej poisťovni zohľadniť doby výchovy detí poistencovi - mužovi. Preto\npodľa názoru kasačného súdu správne rozhodla žalovaná, keď žiadosť žalobcu o priznanie starobného\ndôchodku od dovŕšenia nižšieho veku z dôvodu, že vychoval dve deti, zamietla.\n24. Čo sa týka sťažnostnej námietky, že žalovaná v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky uvedenom v jeho rozsudku sp. zn. 9So/14/2015 zo dňa 25.01.2017 nevykonala\nžiadne zisťovanie, či výchova detí žalobcom trvala v rozsahu, v ktorom ho možno považovať za výchovu\ndieťaťa podľa doterajších predpisov, súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Sám sťažovateľ\nv tejto námietke konštatuje, že k tejto otázke nie sú v stanoviskách žalovanej a žalobcu rozpory,\nnakoľko žalovaná v žiadnom z doterajších rozhodnutí nespochybnila výchovu detí žalobcom a jej trvanie.\nOkrem toho žalovaná v preskúmavanom aj v prvostupňovom rozhodnutí uviedla presné časové údaje\no trvaní výchovy jednotlivých detí sťažovateľom, pričom nesplnenie tejto podmienky nebolo dôvodom\nna zamietnutie žiadosti sťažovateľa.\n25. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny súd sa nevysporiadal so všetkými aspektami záväzného\nprávneho názoru, ktorý bol uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n9So/14/2015 zo dňa 25.01.2017, najmä, že sa nezaoberal otázkou možnej diskriminácie, najmä tej\nčasti § 8 ods. 7 písm. a/ antidiskriminačného zákona, ktorý stanovuje, že diskrimináciou nie je iba\nobjektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, kasačný súd poukazuje na to, že z odôvodnenia\nrozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 9So/14/2015 zo dňa 25.01.2017 vyplýva jediný dôvod zrušenia\npreskúmavaného rozhodnutia, a to nedostatok jeho odôvodnenia, najmä či výchova detí trvala v\nrozsahu, v ktorom ho možno považovať za výchovu dieťaťa podľa doterajších predpisov. Vo vzťahu k\nposúdeniu možnej diskriminácie sťažovateľa z dôvodu pohlavia žiaden právny názor neuviedol. Túto\nnámietku nastolenú v správnej žalobe vyhodnotil až krajský súd a podľa názoru kasačného súdu sa\ns ňou dostatočne, i keď pomerne stručne, vysporiadal, ako je to uvedené na str. 6 a 7 odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobca požadoval odpoveď na špecifickú otázku, a to otázku výkladu § 8\nods. 7 písm. a/ antidiskriminačného zákona v časti slovného spojenia „objektívne odôvodnené rozdielne\nzaobchádzanie“, kasačný súd konštatuje, že krajský súd poukázal na výnimku zo zásady rovnakého\nzaobchádzania z dôvodu pohlavia práve v zmysle tohto ustanovenia, ktorá spočíva v ustanovení\nrozdielneho dôchodkového veku pre mužov a ženy. Táto výnimka umožňuje, aby osobitný predpis v\nsystémoch sociálneho zabezpečenia ustanovil napríklad znížený dôchodkový vek žien. Krajský súd\npoukázal aj na účinnú právnu úpravu zákona o sociálnom poistení ( § 65 ods. 4 a ž 8 zákona o sociálnom\npoistení), ktorá reflektovala na definíciu nediskriminácie stanovenú v ustanovení § 8 ods. 7 písm. a/\nantidiskriminačného zákona. Už samotné prevzatie tejto výnimky zákonodarcom do osobitného zákona\ndáva pomerne stabilnú záruku, že ide o objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, hoci samotný\nzákon o sociálnom poistení konkrétne objektívne dôvody rozdielneho zaobchádzania s mužmi a ženami\nneuvádza. Ako správne poznamenal krajský súd, v prípade, ak by sa sťažovateľ domnieval, že aj napriek\nsprávnej aplikácii zákona o sociálnom poistení jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté v\ndôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle antidiskriminačného zákona, mal sa\ndomáhať právnej ochrany na súde osobitnou žalobou podľa tohto zákona (§ 6 ods. 4 zákona o sociálnom\npoistení).\n26. K sťažnostnej námietke, že osobitný vek na odchod do dôchodku je v § 65 ods. 4 až 7 stanovený\nna základe toho, že žena vychovala deti a nie na základe príslušnosti k ženskému pohlaviu, nakoľko\ndôchodkový vek pre ostatné ženy je v súčasnosti bez výnimky stanovený rovnako ako pre mužov,\n\nkasačný súd konštatuje, že uvedený právny názor nie je správny. V ustanovení § 65 ods. 4 až 7, na\nktoré poukazuje sťažovateľ, ale aj v § 65 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, je stanovený špeciálny\nvek odchodu do dôchodku práve pre ženy. V týchto ustanoveniach vek žien na rozdiel od mužov\nbol určený individuálne, a to v závislosti od počtu vychovaných detí a dokonca aj vtedy, ak žena\nnevychovala žiadne dieťa (v ods. 8). Rozdielny dôchodkový vek u žien teda bol skutočnosťou a znižoval\nsa aj v závislosti od počtu vychovaných detí. Naopak, zákon o sociálnom poistení neupravil osobitným\nspôsobom dôchodkový vek u mužov v prípadoch, keď vychovali dieťa, pričom žalovaná do účinnosti\nzákona č. 321/2019 Z. z. postupovala vo vzťahu ku všetkým mužom v podobných prípadoch rovnako.\n27. Pokiaľ teda zákonodarca mal za to, že bolo potrebné určiť dôchodkový vek žien rozdielne ako\nu mužov, a to nielen z dôvodu, že vychovali určitý počet detí, ale aj z dôvodu ich samotného\npohlavia, uvedené vychádzalo z poznania hospodárskeho vývoja v bývalom Československu a na to\nnadväzujúceho sociálneho postavenia žien v spoločnosti. Ženy zabezpečovali starostlivosť o deti a\ndomácnosť a zároveň boli nútené pracovať na plný úväzok. Tiež platy a dôchodky priznané ženám boli\nvo všeobecnosti nižšie ako platy a dôchodky priznané mužom. Takýto prístup zákonodarcu je podľa\nnázoru kasačného súdu objektívne a rozumne odôvodnený a nemožno ho chápať ako diskrimináciu\nmužov voči ženám, ani diskrimináciu mužov, ktorí vychovali deti voči ženám, ktoré vychovali deti.\n28. Táto legislatíva, umožňujúca skorší odchod do dôchodku ženám, sa postupne unifikuje pre mužov\naj ženy, pričom zjednotenie dôchodkového veku potrebného na vznik nároku na starobný dôchodok\nvyplýva z požiadavky implementácie zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, ustanovenej\nsmernicou Rady Európskych spoločenstiev č. 7 z roku 1979. Podľa čl. 7 tejto smernice členský štát má\nprávo uplatniť výnimku zo zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v súvislosti s určením\nveku odchodu do dôchodku na účely poskytovania starobného dôchodku. Výnimka uvedená v tomto\nčlánku bola možná len vtedy, ak jej zachovanie by bolo odôvodnené udržaním dosiahnutej úrovne\nsociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na nepriaznivý vývoj vo financovaní dôchodkového systému v\nposlednom období uplatnenie tejto výnimky dlhodobo nebude možné odôvodniť, a preto zákonodarca\nstanovil, že v roku 2023 bude dôchodkový vek pre mužov aj ženy rovnaký, bez ohľadu na počet\nvychovaných detí.\n29. Pokiaľ sťažovateľ žiadal, aby zákonodarca objektívne odôvodnil, prečo stanovil pre ženu, ktorá\nvychovala dve deti iný dôchodkový vek ako pre muža, ktorý rovnako vychoval dve deti, kasačný\nsúd poukazuje na to, že pohnútky zákonodarcu pre zakotvenie určitého princípu do zákona obvykle\nnie sú súčasťou samotnej právnej normy, ale napríklad dôvodovej správy, resp. iných sprievodných\ndokumentov.\n30. Kasačný súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ESĽP) Andrle proti\nČeskej republike (sťažnosť č. 6268/08) zo dňa 17.02.2011. Tento sa týkal otázky zlučiteľnosti vekovodiskriminačných právnych predpisov v oblasti starobného dôchodku s čl. 14 Európskeho dohovoru pre\nľudské práva a s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru. Rozsudok Andrle sa uplatní ratione\nmateriae aj na prejednávaný prípad, pretože v tomto rozsudku sa ESĽP predovšetkým zaoberal tým,\nči to, že sa ženám poskytla výhoda, predstavovalo legitímny cieľ, ktorým by bolo možné odôvodniť\nnerovnosť zaobchádzania v rámci čl. 14 dohovoru. ESĽP v danej veci vyslovil, že nedošlo k porušeniu\nčl. 14 (zákaz diskriminácie) v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 (ochrana majetku) Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konštatoval, že priaznivejšie zaobchádzanie so ženami,\nktoré vychovali deti, v bývalom Československu malo pôvodne za cieľ napraviť faktickú nerovnosť a\nťažkosti spôsobené spojením tradičnej materskej úlohy žien a požiadavkou spoločnosti na ich zapojenie\ndo pracovného procesu na plný úväzok, a je preto toho názoru, že toto opatrenie sledovalo legitímny cieľ\n(bod 53). Súd došiel k záveru, že pôvodným cieľom dôchodkového veku diferencovaného podľa počtu\ndetí, ktoré žena vychovala, bolo vyrovnanie faktickej nerovnosti medzi ženami a mužmi. Vzhľadom na\nkonkrétne okolnosti prípadu je možné preto tento prístup aj naďalej považovať za objektívne a rozumne\nodôvodniteľný, pokiaľ v dôsledku sociálnych a ekonomických zmien nezanikne potreba osobitného\nzaobchádzania so ženami (bod 60 rozsudku Andrle).\n31. K námietke sťažovateľa, že skutočnosť, že postupne dochádza k unifikácii dôchodkového veku pre\nmužov a ženy a v roku 2023 bude pre obe pohlavia rovnaký, bez ohľadu na počet vychovaných detí,\nje dôkazom o tom, že osobitné zaobchádzanie voči ženám pri dôchodkovom veku už nie je potrebné,\nkasačný súd uvádza, že sťažovateľ sa staral o deti práve v období, kedy pozitívna diskriminácia žien\n\nmala objektívne opodstatnenie, a ktoré bude mať až do roku 2023. Preto je potrebné prihliadať na tie\nspoločenské a ekonomické hľadiská, ktoré existovali v čase výchovy detí a ktoré boli reflektované do\nprávnej úpravy aplikovateľnej v danej veci.\n32. Ďalej podľa sťažovateľa sa v jeho prípade nejedná o takú zmenu dôchodkového systému,\nktorá by mohla ohroziť sociálne istoty v zmysle rozsudku Andrle proti Českej republike, nakoľko\ndôchodkový systém s poskytnutím výhody v podobe zníženia dôchodkového veku z dôvodu vychovania\ndetí počítal a aj stále počíta, avšak diskriminačne len vo vzťahu k ženám. Podľa názoru kasačného\nsúdu ESĽP sa v citovanom rozsudku vyjadril tak, že každá zmena dôchodkového systému musí\nbyť vykonaná postupne, obozretne a primeraným spôsobom. Práve iný prístup by mohol ohroziť\nsociálne istoty, predvídateľnosť dôchodkového systému a právnu istotu. ESĽP mal na mysli zmenu\ndôchodkového systému, ktorá spočíva v unifikácii dôchodkového veku pre mužov aj ženy, ktorá musí\nbyť zodpovedajúcim spôsobom načasovaná, aj vzhľadom na to, že existencia opatrenia zníženia\ndôchodkového veku žien bola dlhodobá. Touto zmenou dôchodkového systému sa nemá na mysli, ako to\nnesprávne uvádza sťažovateľ, priznanie výhody zníženia dôchodkového veku mužovi z dôvodu výchovy\ndetí.\n33. Rovnaký právny názor k danej právnej otázke zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku\nsp. zn. 7So/108/2012 zo dňa 25.09.2013, ktorý uviedol, že ak odporkyňa navrhovateľovi nepriznala\nstarobný dôchodok od dovŕšenia nižšieho veku do dôchodku, že vychoval dieťa, nemožno jej rozhodnutie\npovažovať za diskriminačné.\n34. Vzhľadom na to, že kasačný súd vyhodnotil všetky kasačné námietky ako plne nedôvodné a sám\nnezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú\npodľa § 461 SSP zamietol.\n35. O náhrade trov kasačného konania súd rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a §\n168 SSP. Žalobca v kasačnom konaní nebol úspešný, pretože jeho kasačná sťažnosť bola zamietnutá,\nprávo na náhradu trov kasačného konania mu teda nepatrí. Žalovanej patrí právo na náhradu trov\nkasačného konania v zmysle § 168 SSP, avšak nebolo preukázané, že by žalovaná mohla od žalobcu\ntrovy spravodlivo požadovať, preto je kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal.\n36. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný riadny opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}