{"guid": "37e8c4df-3f75-41da-a56e-000cb10a1f28:1fd31d0e-885a-4711-a534-0364a15e48c5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1017200825.1", "spisova_znacka": "6Sžfk/39/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/39/2019 z 10. 3. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. marca 2021, sp. zn. 6Sžfk/39/2019, ECLI:SK:NSSR:2021:1017200825.1", "identifikacne_cislo": "1017200825", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Monika Valašíková PhD.", "sudca_id": 187, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-monika-valasikova-phd-187", "datum_vydania": "2021-03-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-464.odsek-2", "nazov": "§ 464 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-464.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-464"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-464"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1fd31d0e-885a-4711-a534-0364a15e48c5", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1017200825.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1017200825.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1017200825.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžfk/39/2019\n1017200825\n10. 03. 2021\nJUDr. Monika Valašiková\nECLI:SK:NSSR:2021:1017200825.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej\nPhD. a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Eriky Čanádyovej v právnej veci žalobcu:\nSlovenská železničná dopravná spoločnosť, a. s., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 856 742, právne\nzastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Jaroslav Brada, s. r. o. Dunajská 58, 811 08 Bratislava, IČO:\n31 610 439, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská\nBystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 21489963/2015\nzo dňa 18.12.2015, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n5S/100/2017-146 zo dňa 06.11.2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred prvostupňovým správnym súdom\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k. 5S/100/2017-146\nzo dňa 06.11.2018 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“)\nzamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného\nč. 21489963/2015 zo dňa 18.12.2015 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým potvrdil rozhodnutie\nDaňového úradu Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) č. 20265404/2015 zo dňa 22.05.2015 (ďalej\naj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní\n(ďalej aj ako „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“)\nvo výške 10 513,20 EUR za zdaňovacie obdobie november 2012.\n2. Krajský súd v napadnutom rozsudku s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51\nods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej\nako „zákon o DPH“), § 3 ods. 1 až 3, § 24 ods. 1, 2 a 4, § 44 ods. 1 a § 65 ods. 2, 3, 6 daňového\nporiadku a § 2, § 6 a § 491 ods. 1 SSP, po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj konania,\nktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo, v intenciách námietok vznesených žalobcom, dospel k záveru\no zákonnosti napadnutého rozhodnutia.\n3. Správny súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutých rozhodnutí konštatoval, že správca\ndane na základe preverenia celého obchodného reťazca, pôvodu tovaru a jeho konečného použitia\nustálil, že v priebehu kontroly sa vierohodne a bezvýhradne nepotvrdilo reálne dodanie tovaru a\nvykonanie prepravy. Dospel k záveru, že obchody nemali reálne ekonomické opodstatnenie, sledovali\n\ncieľ získania daňovej výhody a žalobca nepreukázal vierohodným spôsobom, že splnil zákonné\npodmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a preto správca dane správne postupoval pri\nnepriznaní nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH.\n4. Správca dane, podľa názoru krajského súdu, správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že\nobchodné spoločnosti si so žalobcom prefakturovávali ten istý tovar len medzi sebou bez toho, aby ho\nkúpili od inej spoločnosti, alebo predali inej spoločnosti, a teda tento tovar neskončil v skutočnej spotrebe\nako náhradný diel elektronického charakteru konečným odberateľom, ale tieto obchodné transakcie\nprebiehali len fakturačne, bez materiálnej podstaty. V rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť,\nže dodávateľ aj fakturovaný zdaniteľný tovar skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané,\nže žalobca deklarovaný zdaniteľný tovar reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej\nčinnosti. Súd sa stotožnil s názorom správcu dane, že existencia tovarov bola nepreukázaná, pričom\nišlo o medzi sebou fiktívne obchodujúce spoločnosti.\n5. Skutočnosti o uzatvorenom obchodnom reťazci tovaru boli podľa správneho súdu podstatné, pričom\nžalobca bol nesporne aktívnym a zainteresovaným účastníkom v tomto „kolotoči“. Vo všeobecnosti\nodberateľ nevie ovplyvniť obchodné aktivity svojho dodávateľa a nezodpovedá za konanie iných\nsubjektov konajúcich nezávisle, poctivo a za účelom dosiahnutia zisku z reálneho podnikania.\n6. V danom prípade však išlo o fiktívne obchodovanie s tovarom, ktoré navyše nevykazovalo ani známky\nekonomického zmyslu, keďže prvým zisteným dodávateľom tovaru (integrované moduly) bol daňový\nsubjekt PB-COM, spol. s r. o., u ktorého tovar po prefakturovaní cez viaceré spoločnosti napokon aj\nskončil. Tento subjekt bol teda prvotným dodávateľom a napokon aj odberateľom toho istého tovaru.\nŽalobca kupoval a zároveň dodával tovar spoločnosti INVESTEX GROUP, s. r. o. ako poslednému článku\nv obchodnom reťazci na území Slovenskej republiky, ktorá tento tovar dodávala do Českej republiky\nspoločnosti AZ Company, s. r. o., ktorá následne deklarovala dodanie tovaru slovenským odberateľom\nPB-COM, spol. s r. o. a ECO-ACOUTING, s. r. o. Tieto spoločnosti nepriznali nadobudnutie tovaru z\nčlenských štátov únie v daňových priznaniach za rok 2012.\n7. Ďalej krajský súd uviedol, že dôležitou právnou otázkou bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu\ndôkazným bremenom, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca spoločností\nvyplynul rad vážnych pochybností o reálnom priebehu obchodov, ktoré boli deklarované za účelom\nzískania nadmerných odpočtov DPH. Správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012, z ktorého vyplývalo, že: „vzhľadom na skutočnosť spochybnenia\nexistencie tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných\nzdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení\nzákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné,\naby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu\nz rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil\ntomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou\nneutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie\nsa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie\nadministratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených\nv obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom\nzdaniteľnom obchode“.\n8. Transakcie deklarované predloženými účtovnými dokladmi neniesli podľa krajského súdu znaky\nzákladných obchodných princípov, čo podporilo správnosť názoru správcu dane o fiktívnosti obchodov.\nDokazovanie spoľahlivo spochybnilo, že sa s deklarovaným tovarom reálne obchodovalo. Vystavením\nfaktúr nevzniká automaticky daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Len s dodaním tovaru\nje spojený vznik daňovej povinnosti, ktorá vzniká dňom dodania tovaru, a tým kupujúci nadobudne právo\nnakladať s tovarom ako vlastník.\n9. Krajský súd ďalej uviedol, že vzniku daňovej povinnosti teda predchádza dodanie tovaru, čo v danom\nprípade nebolo vierohodným a preukazným spôsobom potvrdené. Nakoľko nedošlo k dodaniu tovaru,\nnemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti. Zákon o DPH však rieši aj prípady, kedy faktúra vystavená\nje, ale k samotnému dodaniu tovaru a služieb vôbec nepríde. V takom prípade, ak platiteľ vo faktúre\nalebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je\n\npovinný platiť túto vyššiu sumu dane (§ 71 ods. 6 zákona o DPH). Keďže nebola preukázaná reálna\nexistencia a dodanie tovaru všetkými zúčastnenými spoločnosťami v reťazci, dodávateľovi žalobcu\nnevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale v zmysle § 71 ods. 6 zákona\no DPH, t. j. uvedením na faktúre. A to z dôvodu, že faktúra je doklad, ktorým si platiteľ uplatňuje právo na\nodpočítanie dane vo väzbe na splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok - § 51 v nadväznosti\nna § 49 zákona o DPH.\n10. Krajský súd konštatoval, že z dôvodu, že u priameho dodávateľa žalobcu sa nepotvrdilo reálne\ndodanie tovaru, správca dane bol povinný šetriť celý obchodný reťazec. Kontrolu dane v uvedenom\nrozsahu vykonal aj preto, lebo základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci.\nKeďže dodávateľovi žalobcu nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, žalobcovi\nnevzniklo ani právo na odpočet dane.\n11. Krajský súd ďalej dôvodil, že predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok\nna uznanie nároku na odpočítanie dane, i keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne\nzaúčtované. V procese daňovej kontroly je potrebné zistiť pôvod tovarov, obchodníkov a konečných\nspotrebiteľov tovarov. Aby mohol byť uplatnený nárok na odpočítanie dane, musia mať nadobudnuté\ntovary a služby priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami, ktoré sú dôvodom pre\nuplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je preto nevyhnutné, aby zámer platiteľa, ako použije prijaté\nplnenia, bol zrejmý v čase vzniku práva na odpočítanie dane, aby bolo jednoznačné, že prijaté tovary\nalebo služby sa viažu k uskutočneniu plnení, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Spoločný\nsystém DPH preto zaručuje plnú neutralitu, čo sa týka daňového zaťaženia všetkých ekonomických\nčinností bez ohľadu na ich účel a výsledok, pokiaľ tieto činnosti ako také podliehajú dani z pridanej\nhodnoty. Podľa ustálenej judikatúry je právo na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu\nDPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Aby bolo možné odpočítať DPH, musia plnenia uskutočnené\nna vstupe priamo a bezprostredne súvisieť s plneniami na výstupe, pri ktorých je DPH odpočítateľná. Z\nrozsudkov Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok C-37/95, C-268/83, C-98/98, C-169/04, C-16/00) vyplýva,\nže DPH môže byť odpočítaná iba v prípade, že prijaté zdaniteľné plnenia priamo a bezprostredne súvisia\ns uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Nárok na odpočet dane na\nvstupe pri prijatí tovaru alebo prijatých službách vzniká iba v situácii, ak sú tieto prijaté plnenia súčasťou\nnákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane na vstupe.\n12. Správny súd ďalej uviedol, že existencia faktúry a ďalších dokladov ešte neznamená, že došlo k\ndodaniu tovarov a služieb podľa nich, preukázanie dodania nevychádza len z účtovania, ale musí byť\npreukázané i z reálneho plnenia, ktoré musí preukázať platiteľ. Znakom jednej zo zásad obchodného\npráva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z\ntoho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a\nrozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne\nštatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných platiteľom sú\noprávnené. Ani realizácia úhrady nie je dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu. Vo\nvšeobecnosti samotné faktúry, kúpne zmluvy, CMR, evidencie DPH a iné doklady ešte nepreukazujú,\nže vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane v danom prípade nevychádzal len z\ndokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie v zmysle daňového poriadku\nformou dožiadaní smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovanom zdaniteľnom obchode.\nTechnicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto\nplnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na\nzáklade týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho\nplnenia. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné\nakceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených, ako faktov.\n13. Podľa názoru správneho súdu, správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď\npreveril všetky možné skutočnosti týkajúce sa predmetných faktúr. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa\nto znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o\npravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať\nako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti\nzistené správcom dane neodstránil. Podľa daňového poriadku určuje procesný postup daňový orgán,\nktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému\nobjasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v\n\nakom rozsahu vykoná, a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných\ndôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať\nza dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.\nAj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom\nsubjekte. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov\na je tiež v jeho právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich\npreukaznosti.\n14. Primárne bolo nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno zo strany daňového subjektu, disponujúceho\nsvojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je\niniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto bolo jeho povinnosťou preukázať, že\nnárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu\ndane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak\ndaňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť\nnárok na odpočet DPH uznaný (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z\n23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III.ÚS 78/2011-17 z\n23.02.2011).\n15. Krajský súd ďalej uviedol, že v danom prípade existoval rozpor medzi deklarovaným a reálnym\nskutkovým stavom - nepreukázanie samotnej materiálnej existencie obchodov, ktorý mal za následok\nvznik legitímnych a logických pochybností zo strany správcu dane k deklarovaným obchodným\ntransakciám. Správca dane vykonal dostatok úkonov za účelom správneho posúdenia veci a preukázal\nporušenie zákona o DPH. Pri výkone kontroly postupoval objektívne, bral do úvahy vždy skutočný obsah\nprávneho úkonu (zásada ekonomického dosahu právneho úkonu na daň), aby nedošlo k zastretým\nprávnym úkonom, pri ktorých je síce úkon právne perfektný, ale nevyjadruje skutočný ekonomický\nobsah. Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu bral správca dane na zreteľ svoju povinnosť obstarať si\npotrebné doklady a dôkazy. Na základe tejto povinnosti vykonal množstvo úkonov uvedených v protokole\nz kontroly, ktoré sú obsiahnuté aj v rozhodnutí, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie\ndane boli zistené čo najúplnejšie. Správca dane kládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich\nhodnotenie a následné zdokumentovanie v protokole z dôvodu dodržania základných zásad daňového\nkonania a pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa zákona, pričom využil všetky zákonné možnosti\npre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Správca\ndane umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcim sa daňovej kontroly, ako aj o problémoch\nv rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň predložiť doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Daňový\nporiadok neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale\ndaňovému subjektu poskytuje právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho\ntvrdenia.\n16. S poukazom na články 167, 168 písm. a/, 178 písm. a/, 220 ods. l, 226 a 273 smernice Rady 2006/112\na judikatúru Súdneho dvora EÚ, krajský súd konštatoval, že subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré\nje možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom,\nbez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť\nsa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej\nna vstupe a naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia,\nktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho\núčasti na daňovom podvode. Podľa správneho súdu bolo potrebné postupovať i pri výklade procesných\nnoriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov\nnimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc, a to za súčasného akceptovania\na udržania neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva právo členských štátov\nvnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH\npodmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu\nproporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi\nzaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava\nDPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce\nsa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé\nnákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo\nnasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola, alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá\nvplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.\n\n17. Z konštatácie Súdneho dvora EÚ vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie\npráva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou\nzúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie\nspĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska\nčinnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal\nvšetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie,\nktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom\nktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie,\naby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým\nod okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach\nMahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).\n18. Krajský súd vyjadril názor, že dôkazy a zistenia správcu dane nasvedčovali tomu, že uplatnenie\nodpočítania dane žalobcom za dodanie tovaru, aj napriek formálnemu dodržaniu zákonom určených\npodmienok (faktúra od platiteľa vyhotovená podľa § 71 zákona o DPH), viedlo k získaniu daňovej výhody,\na teda k zneužitiu práva.\n19. K žalobcom namietanej nesprávnosti vyhodnotenia výsledkov dokazovania, žalobca mal za to,\nže správca dane nad rámec zákona prenášal na neho neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho\npožadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Podľa žalobcu si on\nsvoje dôkazné bremeno vyčerpal tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady.\n20. Správny súd ďalej dôvodil, že obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov,\nnevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o\npodieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými\nvyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca. Z obsahu napádaných rozhodnutí\nnevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť\nod ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že\ntieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce\nrealizáciu zdaniteľných plnení medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca neznamená to, že bolo\npovinnosťou žalobcu v daňovom konaní, vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet, takéto\ndaňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu\nobchodov ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť\nžalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k\nich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť\nsvojich tvrdení, že skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že\nobchod skutočne existoval.\n21. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne\nurčenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, bolo možné podľa správneho súdu konštatovať,\nže záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedal\nzásadám logického myslenia a správneho uváženia a bol v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami\nzákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti\ndeklarovaných zdaniteľných plnení, sa javilo dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len\nv predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné.\nBolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť\nvyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti,\naby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo\nposkytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstálo žalobcovo\njednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality DPH a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie\nadministratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených\nv obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom\nzdaniteľnom obchode.\n22. Krajský súd, vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci dospel k záveru, že správne orgány\noboch stupňov v danom prípade postupovali v súlade s citovanou právnou úpravou, vo veci si zadovážili\n\ndostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedli\ndôvody, na základe ktorých v danej veci rozhodli, námietkami žalobcu sa náležite zaoberali a žalovaný\nsa súčasne v dôvodoch svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s odvolacími námietkami. Napadnuté\nrozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, bolo podľa správneho súdu vecne správne,\npreto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol a vo veci úspešnému žalovanému náhradu\ntrov konania nepriznal.\nII.\nKasačná sťažnosť, vyjadrenia ku kasačnej sťažnosti\n23. Proti rozsudku podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, v ktorej\nnapadol rozhodnutie krajského súdu v celej výrokovej časti z dôvodov ustanovených v § 440 ods. 1\npísm. f/ a písm. g/ SSP.\n24. Sťažovateľ uviedol, že konanie považuje za nespravodlivé, a to pre chýbajúce odpovede na\notázky týkajúce sa neuznania faktúr na výstupe, ale ponechanie faktúr na vstupe, nejednoznačnosti\ndaňovej výhody, ktorú mal získať, nerovnakého zaobchádzania s daňovými subjektmi v daňovom konaní\n(nedodanie spoločnosti XEPAP).\n25. Čo sa týka dôkazného bremena sťažovateľ uviedol, že zo svedeckých výpovedí (štatutárov\nzúčastnených spoločností) a predložených písomných dokladov jednoznačne vyplynulo, že tovar bol\ndodaný, a teda došlo k vzniku daňovej povinnosti. Závery správcu dane o tom, že nedošlo k dodaniu\ntovaru sú podľa neho v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Tieto nezákonné závery správcu\ndane následne prebral aj správny súd v odôvodnení rozsudku. Daňový subjekt splnil všetky povinnosti\npodľa § 71 a postupoval v súlade s § 49 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona o DPH.\n26. Sťažovateľ namietal, že správca dane neuviedol, ktoré konkrétne, zákonom predpísané doklady,\ndaňový subjekt správcovi dane nepredložil. Sťažovateľ poukázal na to, že predložil správcovi dane\nvšetky doklady a dôkazy, ktoré v zmysle platných právnych predpisov predložiť mal a mohol. Správca\ndane napriek uvedenému nijakým spôsobom neupresnil, ktoré doklady a dôkazy mal ešte daňový subjekt\npredložiť, ale naopak opätovne iba opakuje, že existencia faktúry nie je dostatočným dôkazom na\npreukázanie, že sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo. Pritom reálna existencia tovaru bola niekoľkonásobne\npreukázaná svedeckými výpoveďami. Správca dane odmietol všetky daňovým subjektom predložené\ndôkazy.\n27. Správcovi dane boli v rámci súvisiacich daňových konaní predložené vzorky elektronických modulov,\ntáto skutočnosť bola prezentovaná aj na pojednávaní pred správnym súdom.\n28. Rozhodnutia správnych orgánov sa opierajú o informácie získané z trestného spisu, pričom\nzákonnosť dôkazov v trestnom spise bude posúdená až trestným súdom.\n29. Čo sa týka existencie vecného plnenia a uskutočnenia zdaniteľného obchodu, správny súd sa\nobmedzil na konštatovanie „žalobca nepredložil také dôkazné prostriedky preukazujúce skutočné\nnaplnenie zákonných podmienok uvedených v § 49 zákona o DPH“. Uvedené konštatovanie súdu, ktoré\nmá charakter právneho záveru súdu, je, podľa názoru sťažovateľa, arbitrárne a neprehľadné a vo svojej\npodstate môže predstavovať porušenie princípu zákazu „denegatio iustitie“.\n30. Sťažovateľ ohľadom práva na odpočítanie dane uviedol, že správny súd ďalej zhodne so správcom\ndane poukazoval na to, že spoločnosti si tovar predávali medzi sebou, čo je zjavne samo o sebe\ndostatočné na to, aby správca dane neuznal právo na odpočítanie dane. Pokiaľ však zdaniteľné obchody\nboli uskutočňované za účelom dosiahnutia zisku a aj keby si spoločnosti medzi sebou donekonečna\npredávali ten istý tovar, čím by okrem iného zvyšovali obrat a svoju bonitu a z vytváraného zisku odviedli\nštátu DPH a ostatné súvisiace dane štátu, potom tieto spoločnosti neporušili žiadny zákon.\n31. Záverom sťažovateľ konštatoval, že v súvislosti s otázkou komu, v akej výške a ako žalobca spôsobil\nškodu, by súd nemal rozhodovať podľa dohadov správcu dane, ktorý by mal pomenovať, aké má\npochybnosti a ako ich odstrániť.\n\n32. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu\nzmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie,\na aby žalovaného zaviazal k náhrade trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku a\nz trov právneho zastúpenia, resp., aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil správnemu\nsúdu na ďalšie konanie.\n33. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 23.05.2019 uviedol, že na napadnutom\nrozhodnutí, jeho odôvodnení a na vyjadrení k žalobe trvá a plne sa stotožnil s právnym posúdením\nveci uvedeným v kasačnou sťažnosťou napadnutom rozsudku krajského súdu a poukázal na rozsudok\nkrajského súdu sp. zn. 6S/41/2016 zo dňa 31.05.2017 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n6Sžfk/48/2017 zo dňa 14.06.2018, ktorými bolo rozhodnuté v rovnakej veci.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n34. Najvyšší súd SR (ďalej aj „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 SSP).\nKasačný súd rozhodol o kasačnej sťažnosti bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Miesto a čas\nverejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu SR v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods.\n1 SSP).\n35. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku správneho súdu, administratívneho spisu,\nrozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. 20265404/2015 zo dňa 22.05.2015, ktorým správca\ndane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel DPH v sume 10 513,20 EUR za\nzdaňovacie obdobie november 2012, preskúmavaného rozhodnutia žalovaného č. 21489963/2015 zo\ndňa 18.12.2015, ktoré boli prijaté po daňovej kontrole DPH za zdaňovacie obdobie január až december\n2012, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol č. 9601402/5/4600477/2014/Bed zo dňa 13.10.2014,\nkasačný súd zistil, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už opakovane riešil spor týkajúci sa rovnakých\núčastníkov konania, vyplývajúci z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január až december 2012,\nkeď správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel za jednotlivé mesiace zdaňovacieho obdobia r. 2012, v\nktorom krajský súd zamietol správnu žalobu žalobcu najmä z dôvodu, že predložené dôkazy a celé\ndokazovanie nasvedčovali tomu, že uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty zo strany žalobcu,\nza dodanie tovaru, aj napriek formálnemu dodržaniu zákonom určených podmienok, viedlo k získaniu\nneoprávnenej daňovej výhody. V prejednávanej veci neboli zistené pochybenia pri postupe žalovaného,\nktoré by mali za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Námietka žalobcu vo vzťahu k\njeho neprimeranému zaťaženiu dokazovaním neobstála, pričom zo spisového materiálu bolo zrejmé, že\ndostatočne nepreukázal reálne dodanie tovaru a existenciu fakturovaného tovaru. Na účely uplatnenia\nnároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty bolo v danom prípade nevyhnutné preukázať, že nejde\nlen o formálnu deklaráciu predložených dokladov, ale že tovar (integrované moduly), ktorý je deklarovaný\nna faktúre, bol skutočne platiteľom aj dodaný.\n36. Podľa § 464 ods. 2 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už\nbola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej\nsťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na\nsvoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už\nnemusí uvádzať.\n37. V prejednávanej veci je predmetom kasačného konania takmer totožný skutkový a právny stav,\nrozdiel je iba v označení mesiaca zdaňovacieho obdobia, ktorý bol predmetom konaní kasačného súdu\na ním vydaných rozsudkov sp. zn. 6Sžfk/48/2017 zo dňa 14.06.2018 (zdaňovacie obdobie február\n2012), sp. zn. 5Sžfk/50/2018 zo dňa 27.02.2020 (zdaňovacie obdobie marec 2012), sp. zn. 4Sžfk/8/2019\nzo dňa 14.01.2020 (zdaňovacie obdobie december 2012), sp. zn. 10Sžfk/8/2019 zo dňa 26.02.2020\n(zdaňovacie obdobie január 2012), sp. zn. 3Sžfk/13/2019 zo dňa 10.12.2019 (zdaňovacie obdobie\naugust 2012), sp. zn. 6Sžfk/37/2019 zo dňa 10.09.2020 (zdaňovacie obdobie máj 2012). Kasačný súd\nsa s odôvodneniami týchto rozsudkov v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 464\nods. 2 SSP už ďalšie dôvody neuvádza.\n\n38. O náhrade trov kasačného konania najvyšší súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s §\n467 ods. 1 SSP a contrario, keďže žalobca v kasačnom konaní nemal úspech a žalovaný nepreukázal\nsplnenie podmienok podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP.\n39. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v pomere hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/100/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}