{"guid": "7a7a78f1-9d24-4a85-882f-70670c06f3db:c9cd1c2b-3b82-43ad-aeef-25301eda686b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1016200625.1", "spisova_znacka": "1Sžak/3/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/3/2020 z 25. 5. 2021", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. mája 2021, sp. zn. 1Sžak/3/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:1016200625.1", "identifikacne_cislo": "1016200625", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2021-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-50.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 50 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-50.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-50.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 50 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-50.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-50.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 50 ods. 1 písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-50.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-50"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-50"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c9cd1c2b-3b82-43ad-aeef-25301eda686b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1016200625.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1016200625.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:1016200625.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžak/3/2020\n1016200625\n25. 05. 2021\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2021:1016200625.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora\nBelka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci\nsťažovateľa (pôv. žalobca): C. W. G. W.-W., štátna príslušnosť Iracká republika, I. S. XX, G. XX, právne\nzastúpený: JUDr. Sabína Hodoňová, advokátka, so sídlom Mariánske námestie č. 31, 010 01 Žilina, proti\nžalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej\na cudzineckej polície v Bratislave, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o všeobecnej správnej žalobe, o\nkasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/207/2019-69 zo dňa\n5. novembra 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nSťažovateľovi právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Žalovaný rozhodnutím Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2016/001139-003 zo dňa 16.02.2016 (ďalej len\n„preskúmavané rozhodnutie\") zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového\nsprávneho orgánu Č.p.:PPZ-HCP-BA-143-28/2015-TPC (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie\"), ktorým\ntento v zmysle ust. § 50 ods. 1 písm. c), d) a e) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení\nrelevantnom pre prejednávanú právnu vec (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.\") zrušil žalobcovi trvalý pobyt\nna území Slovenskej republiky.\n2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplynulo, že žalobca mal na území Slovenskej republiky\ntrvalý pobyt na 5 rokov v zmysle ust. § 43 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z. od 25.08.2009 s platnosťou\ndo 25.08.2014. Trvalý pobyt na 5 rokov mu bol udelený na základe toho, že dňa 01.08.2009 uzavrel\nmanželstvo s občiankou Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky p. A.\nE.. Prvostupňový orgán následne zistil, že manželstvo žalobcu bolo rozvedené rozsudkom Okresného\nsúdu Bratislava V, č. k. 17P/109/2012-59 zo dňa 27.03.2013.\n3. Vypočutím žalobcu bolo okrem iného zistené, že dňa 25.08.2009 sa vrátil do Iraku, pretože mu skončil\nprechodný pobyt na Slovensku. Po udelení pobytu znovu vycestoval na Slovensko dňa 29.01.2010. Od\ntoho času striedavo pracoval na Slovensku aj v Iraku. Zo Slovenska vycestoval a znovu sa tam vrátil asi\n4-5 krát, teda spolu bol na Slovensku 7-8 krát. Od januára 2013 bol na území Slovenska naposledy v júli\n2014 jeden mesiac, a to od 24.07.2014 do 23.08.2014. S manželkou žil v spoločnej domácnosti, 2 roky\nspoločne bývali na internáte a potom i u jej rodičov. O rozvode sa dozvedel v júni 2013, čo mu oznámila\n\nemailom manželka. Na otázku, či si plnil vyživovaciu povinnosť na svojho syna, odpovedal, že si ju plní\na kontakty so svojou manželkou udržiaval a udržiava cez skype, email a viber.\n4. Dňa 29.09.2015 prvostupňový správny orgán spísal zápisnicu o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1\nzákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok\")\ns bývalou manželkou žalobcu, ktorá najmä uviedla, že po uzavretí manželstva (01.08.2009) nežili v\nspoločnej domácnosti, párkrát bol u nej a väčšinou bol na internáte. Tiež uviedla, že žalobca po skončení\nškoly vycestoval zo Slovenska, lebo musel nastúpiť do práce v krajine pôvodu ako profesor na škole.\nUviedla, že žalobca sa nevrátil po dvoch rokoch na Slovensko a v tom čase s ním nemala kontakt.\nNa Slovensko cestoval len cez prázdniny a to v lete na mesiac a cez zimu na týždeň a taktiež nemali\nspoločný bankový účet. V spoločnej domácnosti s ním nežila v čase narodenia dieťaťa, lebo dieťa sa\nnarodilo hneď po svadbe dňa 04.08.2009, pričom žalobca odchádzal na 2 týždne do domovskej krajiny\na medzitým dochádzal do bytu k jej rodičom, kde bývala spolu so synom. Na Slovensko chodieval, keď\nmal syn polroka, potom keď mal 2 roky, naposledy bol na Slovensku v lete a na Vianoce 2013, keď spolu\nobnovili kontakt. Ona podala návrh na rozvod, lebo sa manžel dlho neozýval a mala dojem, že o ňu\nnemá záujem. Uviedla, že žalobca jej dával sporadicky peniaze, po vydaní rozhodnutia o zrušení pobytu\ntieto prestal posielať. Stretnutie otca s dieťaťom je možné len za jej prítomnosti, tak ako je to uvedené v\nrozsudku. Tiež uviedla, že syn sa na neho teší, napriek tomu, že ho vidí málo, otec mu chýba, by bolo\ndobre, keby syna navštevoval a bola by rada, keby prispieval finančne na syna a potrebuje jeho pomoc.\n5. Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu z\nustanovenia § 111 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z., má možnosť požiadať o udelenie iného druhu\npobytu na území Slovenskej republiky. Taktiež skúmal splnenie podmienok podľa ust. § 50 ods. 2 zák.\nč. 404/2011 Z.z. a čl. 8 Dohovoru.\n6. Na odvolanie žalobcu, žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí najmä uviedol, že\n- z rozsudku o rozvode manželstva žalobcu vyplýva, že príčinou rozvratu manželstva bola\nnezodpovednosť a ľahostajnosť žalobcu voči manželke a ich spoločnému dieťaťu, ktorých ponechal bez\nmateriálneho zaopatrenia a finančnej pomoci a vrátil sa do domovského štátu po veľmi krátkej dobe po\nuzavretí manželstva, bez následného záujmu o nich, manželstvo neplnilo svoje spoločenské funkcie,\nmanželia nemali spoločné bývanie a hospodárenie;\n- tvrdenie o starostlivosti o dieťa je účelové a zavádzajúce, pretože žalobcovi nie je bránené pri realizácii\ntýchto práv. Žalobca nepreukázal skutočný záujem o výkon tohto práva, a ani nepredložil žiaden dôkaz,\nže svoje povinnosti voči dieťaťu reálne vykonáva;\n- prvostupňový správny orgán sa s možným zásahom do práva v zmysle ust. § 50 ods. 2 písm. a) zák.\nč. 404/2011 Z.z. v kontexte s čl. 8 ods. 1 Dohovoru zaoberal dostatočným spôsobom, pričom súčasne\npoukázal na to, že žalobca má možnosť požiadať o udelenie iného druhu pobytu na území SR;\n- žalobca nekonkretizoval podobnosť zmieňovaných rozsudkov ESĽP s konaním v prípade žalobcu;\nDohovor o právach dieťaťa chráni základné práva a slobody zaručené maloletým deťom, pričom účastník\nkonania v tomto konaní nevystupuje ako zástupca svojho dieťaťa. Žalovaný nemá informácie o tom, že\nby prebiehalo konanie vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktoré bolo\nzverené do opatery matky.\n- ust. § 33 ods. 1 správneho poriadku nebolo porušené, nakoľko prvostupňový správny orgán nebol\npovinný upovedomiť žalobcu o tom, že jeho bývalá manželka sa bude v konaní vyjadrovať. Žalobcovi\nprostredníctvom splnomocneného zástupcu bola daná možnosť pred vydaním rozhodnutia oboznámiť\nsa s podkladmi rozhodnutia a teda i k vyjadreniu bývalej manželky a mal možnosť navrhnúť dôkazy a\nich doplnenie;\n- dôvodom zrušenia trvalého pobytu na 5 rokov na území SR v zmysle § 50 ods. 1 písm. c) zák. č.\n404/2011 Z.z. bola skutočnosť, že žalobca dňa 24.08.2009 po skončení školy vycestoval do domovskej\nkrajiny a na územie SR sa vrátil dňa 29.01.2010, kedy si prevzal na správnom orgáne doklad o\npovolení na pobyt. Následne bol na území Slovenska v období mesiaca január 2013, Vianoce 2013,\nnaposledy v júli 2014, a to od 24.07.2014 do 23.08.2014, kedy dňa 25.07.2014 požiadal o trvalý pobyt\nna neobmedzený čas;\n- bol splnený dôvod na zrušenie trvalého pobytu na 5 rokov v zmysle ust. § 50 ods. 1 písm. d) zák.\nč. 404/2011 Z.z., pretože s bývalou manželkou neviedol spoločný rodinný život, čo bolo preukázané\nvyjadrením jeho bývalej manželky;\n- bol splnený dôvod na zrušenie trvalého pobytu na území Slovenska v zmysle § 50 ods. 1 písm. e/ zák.\nč. 404/2011 Z.z., pretože manželstvo žalobcu zaniklo do piatich rokov od udelenia trvalého pobytu na 5\n\nrokov, čo vyplynulo z právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č. k. 17P/109/2012-59 zo\ndňa 27.03.2013, ktorým bolo manželstvo žalobcu s E. A. rozvedené.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n7. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave všeobecnú správnu\nžalobu podľa Prvej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „S.s.p.\") s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- bolo porušené ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pretože žalovaný neumožnil žalobcovi a ani jeho\nprávnemu zástupcovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu i spôsobu jeho\nzistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, čím žalovaný vážne porušil práva žalobcu ako účastníka\nsprávneho konania;\n- žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí nezohľadnil najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 ods. 1\nDohovoru o právach dieťaťa, v tomto smere žalobca poukázal na rozsudok ESĽP Neulinger a Shuruk\nproti Švajčiarsku sťažnosť č. 41615/07 bod 135;\n- žalovaný sa nevysporiadal s namietaným rozsudkom ESĽP vo veci Kutzner proti Nemecku č. 46544/99\nods. 61 zo dňa 26.02.2002, pričom z tohto je zrejmé, že žalovaný konal v rozpore s jeho obsahom,\nnakoľko zrušenie trvalého pobytu žalobcu na území SR nie je opatrením, na základe ktorého sa môže\nvzťah žalobcu a jeho syna rozvíjať;\n- žalobcovi nebolo umožnené, aby bol prítomný pri výsluchu bývalej manželky, pričom zápisnica o tomto\nvýsluchu bola jedným z hlavných podkladov pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia;\n- z preskúmavaného rozhodnutia nemožno zistiť, pre ktorý z dôvodov uvedených v čl. 8 ods. 2 Dohovoru\nžalovaný zasiahol do práva žalobcu ako aj jeho dieťaťa na rodinný a súkromný život;\n- žalovaný nesprávne právne posúdil vec ak dospel k záveru, že na to, aby bolo realizované právo na\nrodinný a súkromný život v celom rozsahu, je potrebná prítomnosť rodiča dieťaťa na území SR a jeho\nfinančná podpora;\n- žalovaný nevyhodnotil skutočnosť, že žalobca niekoľkokrát žiadal o udelenie víz, aby mohol pricestovať\nna Slovensko, avšak tieto mu neboli udelené, resp. mu v príchode na Slovensko bránila iná prekážka;\n8. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 5S/71/2016 zo dňa 19.09.2017 zrušil napadnuté\nrozhodnutia správnych orgánov z nasledujúcich dôvodov:\n- žalovaný nedal možnosť žalobcovi a ani jeho právnemu zástupcovi vyjadriť sa k podkladom\nnapadnutého rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku;\n- žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi nebolo umožnené, aby boli prítomní pri podaní vyjadrenia bývalej\nmanželky žalobcu, ktoré sa konalo dňa 29.09.2015;\n- orgány verejnej správy vo svojich rozhodnutiach sa plne nevenovali odôvodneniu rozhodnutí v časti\ntýkajúcej sa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa;\n- z napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé, pre ktorý z dôvodov uvedených v čl. 8 ods. 2 Dohovoru orgány\nverejnej správy zasiahli do práv žalobcu a jeho syna na rodinný a súkromný život.\n9. Na základe kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný\nrozsudkom sp. zn. 1Sžak/13/2018 zo dňa 20.08.2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.\nzn. 5S/71/2016 zo dňa 19.09.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n10. V novom konaní Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej\nlen „napadnutý rozsudok\") zamietol správnu žalobu z nasledujúcich dôvodov:\n- z obsahu administratívneho spisu ďalej nevyplynulo, že by odvolací správny orgán vykonal ďalšie\ndokazovanie, preto nebol dôvod, pre ktorý by odvolací správny orgán mal opätovne vyzvať účastníka\nkonania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia;\n- z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by bolo orgánmi verejnej správy nariadené ústne\npojednávanie, resp. že by sťažovateľom namietaný výsluch jeho bývalej manželky bol vykonaný počas\nmiestnej ohliadky;\n- sťažovateľ neprejavoval záujem o rodinný život, pričom na území Slovenskej republiky sa zdržiaval len\nsporadicky a jeho manželstvo bolo v roku 2013 rozvedené;\n- čl. 8 Dohovoru právo na pobyt ako také nezakladá;\n- právo na rešpektovanie rodinného života sa aplikuje na rodinné vzťahy, a predpokladá teda existenciu\nrodinného života, čo u sťažovateľa splnené nebolo;\n- manželstvo sťažovateľa a jeho manželky nikdy neplnilo svoje spoločenské funkcie, keďže manželia\nnemali spoločné bývanie a hospodárenie, pričom sťažovateľ manželku opustil krátko po sobáši a\n\nponechal ju spolu s dieťaťom bez finančnej opatery, starostlivosť o maloleté dieťa zabezpečovala výlučne\nmanželka;\n- sťažovateľ v priebehu trvania trvalého pobytu nepreukázal skutočný záujem o riadny výkon svojich práv\na povinností voči svojmu maloletému synovi, najmä záujem viesť s ním rodinný život a zabezpečovať\nho po materiálnej stránke;\n- zrušením povolenia na pobyt nie je sťažovateľovi bránené v prípadnom stretávaní sa s maloletým\nsynom v rozsahu, v akom to robil v minulosti, resp. v prípadnom obnovení vzťahu s maloletým synom\nv budúcnosti.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n11. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu\nuvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\n12. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol, že\n- skutočnosť, že správny orgán žiadnym spôsobom v odvolacom konaní nedoplnil dokazovanie\nnemožno pričítať na ťarchu sťažovateľa a odňať mu právo oboznámiť sa s obsahom administratívneho\nspisu;\n- ak by sťažovateľ mal vedomosť o tom, že odvolací správny orgán nevykonal žiadne dokazovanie a\nnezaobstaral žiaden nový dôkaz, sám by mohol pristúpiť k navrhnutiu, resp. poukázaniu na niektoré\nskutočnosti;\n- právo v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku má slúžiť účastníkom konania aj práve na\ntakéto prípady, kedy by mohlo dôjsť k neúplnému zisteniu skutočného stavu veci správnym orgánom\npred vydaním rozhodnutia, pričom vyjadrením sa k podkladom rozhodnutia účastníci konania môžu\nnasmerovať správne orgány k zisteniu skutočného stavu veci a predísť tak vydávaniu nezákonných\nrozhodnutí;\n- z výkladu § 33 ods. 1 Správneho poriadku v napadnutom rozsudku vyplýva, že účastníci konaní nemajú\nprávo zúčastňovať sa výsluchov svedkov ani znalcov v konaní o udelení pobytov, ani žiadnych iných\nkonaniach, pokiaľ sa takéto výsluchy neuskutočnili na ústnom pojednávaní alebo miestnej obhliadke;\n- zákonodarca mal ústnym pojednávaním na mysli všetky úkony, ktoré sa nevykonávajú v písomnej ale\nústnej podobe, kde práve spadajú aj výpovede svedkov a znalcov;\n- v náleze sp. zn.: III. ÚS 231/2010-38 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že procesný\npostup správnych orgánov predstavoval protiústavný zásah do označeného základného práva, pretože\núčastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci\n(vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a\nnávrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky a\nz hľadiska konania ako celku ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície;\n- účastník konania je taktiež zbavený možnosti riadne sa vyjadriť k spôsobu zisťovania informácii od\nvypočúvanej osoby;\n- skutočnosť, že má sťažovateľ so svojím synom obmedzený vzťah, je spôsobená konaním bývalej\nmanželky a konaním správnych orgánov, nakoľko v súčasnosti sťažovateľ nemá žiaden legálny\nprostriedok na to, aby pricestoval na územie Slovenskej republiky;\n- správny súd a správne orgány môžu zasahovať do rodinného a súkromného života len z presne\nvymedzených dôvodov, pričom na danú situáciu nie je možné uplatniť ani jeden z dôvodov v zmysle\nčl. 8 ods. 2 Dohovoru;\n- zlý vzťah medzi bývalou manželkou a sťažovateľom má priamy dopad na vzťah sťažovateľa a jeho\nmaloletého syna, ktorý je v súčasnosti príliš malý na to, aby sa vedel rozhodnúť o tom, či sa chce alebo\nnechce so svojím otcom stretávať a je veľmi ovplyvňovaný svojou matkou;\n- pokiaľ dôjde k odňatiu trvalého pobytu sťažovateľa, je možné, že sa puto medzi maloletým a\nsťažovateľom pretrhne ešte viac;\n- každé dieťa má právo na oboch rodičov a nie je v kompetencii správnych orgánov, aby posudzovali a\nrozhodovali o tom, či daný vzťah dieťaťa a rodiča je dostačujúcim alebo nie;\n\n- pokiaľ by Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 1Sžak/13/2018 zo dňa 20.08.2019\npovažoval rozhodnutia správnych orgánov sa zákonné a v súlade s právnymi predpismi, napadnuté\nrozhodnutie správneho súdu mohol zmeniť a žalobu sťažovateľa zamietnuť.\n13. Vzhľadom na tieto námietky navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu právo na náhradu trov konania.\nB)\n14. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 28.01.2020 navrhol, aby kasačný súd kasačnú\nsťažnosť zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n15. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu\ns konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o\nsúdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju postupom podľa § 461 S.s.p.\nzamietol.\n16. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. mája 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n17. Na úvod kasačný súd považoval sa potrebné uviesť, že rozsudkom pod sp. zn. 1Sžak/13/2018\nzo dňa 20.08.2019 pristúpil k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/71/2016 zo\ndňa 19.09.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie pretože vyhodnotil kasačnú sťažnosť žalovaného\nako dôvodnú. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie\norgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie\nkrajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie\nkonanie. V konaní pod sp. zn. 1Sžak/13/2018 neboli splnené podmienky pre zmenu napadnutého\nrozsudku krajského súdu, pričom súčasná, ani v danom prípade účinná právna úprava nepripúšťala\nako spôsob rozhodnutia kasačného súdu zmenu napadnutého rozsudku krajského súdu tak, že sa\nsprávna žaloba zamieta. Úvaha právnej zástupkyne sťažovateľa, vyjadrená v závere kasačnej sťažnosti\n(ktorá je predmetom aktuálneho kasačného konania) o možných pohnútkach kasačného súdu keď v\npredchádzajúcom kasačnom konaní nepristúpil k zmene napadnutého rozsudku a zamietnutiu správnej\nžaloby teda pramení v mylnom vyhodnotení do úvahy prichádzajúcich spôsobov rozhodnutia o kasačnej\nsťažnosti.\n18. V tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že predmetom aktuálneho kasačného konania (účastníkov\nEhab Abdulrazak Hassan Al-Asadi proti Prezídiu Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej\npolície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave) je skutkový a právny stav týkajúci sa\nzrušenia povolenia na trvalý pobyt sťažovateľovi. Nakoľko konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky 1S v tejto právnej veci už konal a rozhodol rozsudkom sp. zn. 1Sžak/13/2018 zo dňa\n20.08.2019, pričom nezistil dôvody na to, aby sa odchýlil od vlastných právnych záverov, preberá\nrelevantnú časť jeho odôvodnenia v upravenom znení:\n19. Kasačný súd k otázke aplikácie ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku poukazuje na rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Szd/7/2009 zo dňa 23.03.2010: „Právo účastníka\nsprávneho konania na oboznámenie sa podkladmi rozhodnutia je širšie a za podmienok ustanovených\nsprávnym poriadkom zahŕňa prístup k všetkým podkladom správneho rozhodnutia, ktoré správny orgán\npoužil na rozhodnutie. Odopretie tohto práva účastníkovi administratívneho konania má za následok\nporušenie práva na poskytnutie inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ide o jeden z pilierov\nzákonnosti administratívneho konania, ktorý vyvažuje postavenie účastníka administratívneho konania\noproti mocenskému postaveniu orgánu verenej správy, ktorý z titulu verejnej moci danej mu zákonom\nvedie a ovláda konanie.\"\n\nPodľa § 33 ods. 2 správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným\nosobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho\nzistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.\n20. Účastník konania má podľa ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku právo na vyjadrenie sa a navrhnutie\ndôkazov, nie je to jeho povinnosť. Je teda len na účastníkovi konania, či sa vyjadrí, prípadne či\nnavrhne dôkazy. Na aplikovanie tohto práva môže správny orgán určiť primeranú lehotu na vyjadrenie.\nPrimeranosť lehoty je závislá od individuálneho prípadu, najmä od rozsiahlosti zaobstaraných dôkazov\na zložitosti prípadu. Porušením práva zaručeného ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku nie je len to, že\nsprávny orgán vôbec nedal účastníkovi konania možnosť uplatniť si svoje právo, ale aj skutočnosť, že\nneurčil účastníkovi konania primeranú lehotu, alebo rozhodol skôr, ako mohol účastník konania svoje\nprávo realizovať.\n21. Účastník konania má právo nielen na vyjadrenie sa, ale aj na navrhnutie dôkazov. Podľa ust. § 34 ods.\n4 správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán je povinný posúdiť\nrelevantnosť vykonania dôkazov navrhnutých účastníkom konania. Ak je to potrebné, tak dôkazy vykoná.\nAk zastane názor, že dôkazy nie je potrebné vykonať, je povinný nevykonanie dôkazov riadne odôvodniť\nv rozhodnutí. Ak správny orgán vykoná navrhnuté dôkazy, je povinný opätovne dať účastníkovi konania\nmožnosť vyjadriť sa podľa ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku.\n22. Povinnosť aplikovať ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku má nielen správny orgán prvého stupňa,\nale aj odvolací správny orgán. V prípade odvolacieho konania, ak odvolací správny orgán zistí, že\nprvostupňový správny orgán porušil uvedené ustanovenie, je odvolací správny orgán povinný vyzvať na\nvyjadrenie účastníka konania. Ak prvostupňový správny orgán si svoju povinnosť neporušil a odvolací\nsprávny orgán nevykonáva ďalšie dokazovanie a vychádza len zo spisového materiálu, doručeného\nsprávnym orgánom prvého stupňa, odvolací správny orgán už nie je povinný aplikovať ust. § 33 ods.\n2 správneho poriadku.\n23. V danom prípade bolo nepochybné, že prvostupňový správny orgán listom zo dňa 30.09.2015 vyzval\nžalobcu na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia. Žalobca (prostredníctvom splnomocneného právneho\nzástupcu) na vyššie uvedenú výzvu reagoval vyjadrením zo dňa 14.10.2015, ktoré bolo prvostupňovému\nsprávnemu orgánu doručené dňa 19.10.2015. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 25.10.2015,\na teda bolo možné konštatovať, že prvostupňový správny orgán si v tomto smere svoju povinnosť\nsplnil. Zároveň mal žalobca možnosť oboznámiť sa s obsahom zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa\n29.09.2015, spísanej s E.P. A. (bývalá manželka) vyjadriť sa k jej obsahu, resp. navrhnúť doplnenie\ndôkazov. Z obsahu administratívneho spisu ďalej nevyplynulo, že by odvolací správny orgán vykonal\nďalšie dokazovanie, preto kasačný súd nezistil dôvod, pre ktorý by odvolací správny orgán, vychádzajúc\npri posudzovaní odvolania z obsahu administratívneho spisu prvostupňového správneho orgánu, mal\nopätovne vyzvať účastníka konania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia.\n24. V prípade ak sťažovateľ považoval zistenie skutkového stavu veci zo strany prvostupňového\nsprávneho orgánu za nedostatočné, bolo jeho právom túto skutočnosť namietať a v odvolacom konaní\nnavrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. Prípadná pasivita účastníka konania nemôže byť pripísaná na\nťarchu odvolacieho správneho orgánu.\nPodľa § 33 ods. 1 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy\na ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.\n25. Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva právo účastníka konania a zúčastnenej osoby klásť\nsvedkom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. V danom prípade zákon jednoznačne\nurčuje, kto môže klásť otázky, komu môže klásť otázky a kedy možno tieto otázky klásť. Preto je\ntúto normu potrebné vykladať kogentne a rigidne. Z obsahu administratívneho spisu pritom nevyplýva,\nže by vo veci sťažovateľa bolo orgánmi verejnej správy nariadené ústne pojednávanie, resp. že by\nsťažovateľom namietaný výsluch jeho bývalej manželky bol vykonaný počas miestnej ohliadky.\n26. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že sťažovateľ neprejavoval záujem o rodinný život,\npričom na území Slovenskej republiky sa zdržiaval len sporadicky a jeho manželstvo bolo v roku 2013\nrozvedené. Tieto skutočnosti, t.j. zistenie orgánov verejnej správy, že sťažovateľ sa bez písomného\noznámenia policajnému útvaru nepretržite zdržiava v zahraničí dlhšie ako 180 dní (§ 50 ods. 1 písm. c/),\n\ns manželkou nevedie spoločný rodinný život (písm. d/) a manželstvo sťažovateľa zaniklo do piatich rokov\nod udelenia trvalého pobytu na päť rokov (písm. e/), boli dôvodom pre zrušenie jeho trvalého pobytu.\n27. V tejto súvislosti kasačný súd považoval za potrebné uviesť, že čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd právo na pobyt ako také nezakladá. Právo na rešpektovanie rodinného\nživota sa aplikuje na rodinné vzťahy, a predpokladá teda existenciu rodiny (Marckx proti Belgickému\nkráľovstvu, rozsudok pléna, 13. 6. 1979, č. 6833/74, § 31). Európsky súd pre ľudské práva vo svojej\njudikatúre zdôraznil, že existencia rodinného života je otázkou faktickou, ktorá závisí od skutočnej\nexistencie úzkych rodinných väzieb v praxi (K. a T. proti Fínsku, rozsudok veľkého senátu zo dňa\n12.7.2001, č. 25702/94, § 150], ktoré sa posudzujú podľa okolností každého konkrétneho prípadu.\nAk bola preukázaná existencia rodinného puta, štát musí v zásade konať spôsobom, aby bolo toto\nputo zachované (Nazarenko proti Rusku, č. 39438/13, 16.07.2015). Garancie vyplývajúce z práva na\nrešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t.j. existenciu skutočného a reálneho\n(efektívneho) rodinného života, prípadne zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti\nneetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom blízky vzťah\na spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo krátko pred ním (obdobne\nnapr. Abdulaziz, Cabales a Balkandali v. Spojené kráľovstvo, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské\npráva z 28. mája 1985, § 62).\n28. Hoci základným zmyslom článku 8 je chrániť jedinca pred svojvoľnými zásahmi verejnej moci,\nmôže ako doplnok existovať aj pozitívny záväzok obsiahnutý v účinnom \"rešpektovaní\" rodinného\nživota. Preto tam, kde vznikli rodinné väzby, musí štát v zásade konať spôsobom, ktorý umožní ďalší\nrozvoj takých väzieb (Kutzner proti Nemecku, č. 46544/99, 26.02.2002). Z judikatúry ESĽP používanou\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky ako aj Ústavným súdom Slovenskej republiky vyplýva, že\ngarancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny,\nt.j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života (NS SR 1Sža/15/2010, bod 36,\nMoustaqium v. Belgicko).\n29. Rodinou je v prvom rade vzťah medzi manželmi (navzájom) a medzi rodičmi a maloletými deťmi. V\nprejednávanej právnej veci bolo manželstvo žalobcu a E. A. rozsudkom Okresného súdu Bratislava V\nsp. zn. 17P/109/2012 zo dňa 27.03.2013 rozvedené. Z vyjadrenia bývalej manželky sťažovateľa zároveň\nvyplynulo, že títo už po uzavretí manželstva nežili v spoločnej domácnosti. Na uvedenom nič nemení\nani skutočnosť, že sťažovateľ po uzavretí manželstva navštívil bývalú manželku a syna jeden až dva\nkrát do roka. Preto kasačný súd nemal pochybnosti o neexistencii rodinného života medzi sťažovateľom\na jeho bývalou manželkou.\n30. Vo vzťahu k maloletému synovi sťažovateľa kasačný súd opätovne vychádzal z judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej je spolužitie rodičov a detí „základným prvkom\nrodinného života\" (Bronda proti Taliansku, rozsudok zo dňa 09.06.1998, č. 22430/93, § 51). Európsky súd\npre ľudské práva rovnako nepovažuje život v spoločnej domácnosti ako sine qua non rodinného života\nmedzi rodičmi a neplnoletými deťmi. Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8, vyplýva, že dieťa\nnarodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu\nnarodenia dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi\nzväzok rovnajúci sa „rodinnému životu\", dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolu nežijú. To však\nplatí iba v momente narodenia dieťaťa, nakoľko ESĽP pripustil, že v prípade neudržiavania tohto vzťahu,\nsa môžu tieto putá pretrhnúť (Berrehab proti Holandsku, rozsudok zo dňa 21.06.1988, č. 10730/84, §\n21) - na čo orgány verejnej správy stručne v prejednávanej právnej veci poukazovali.\n31. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že sťažovateľ požiadal o udelenie trvalého pobytu dňa\n05.08.2009, pričom dňa 01.08.2009 sa uzavrel manželstvo so slovenskou štátnou občiankou. Podľa\nzáznamu o dopočutí sťažovateľa č. 1.509/2014-IQVV zo dňa 15.12.2014 sa tento dňa 25.08.2009 vrátil\ndo Iraku, pretože mu skončil prechodný pobyt na Slovensku. Po udelení pobytu znovu vycestoval na\nSlovensko dňa 29.01.2010. Od toho času striedavo pracoval na Slovensku aj v Iraku. Zo Slovenska\nvycestoval a znovu sa sem vrátil asi 4-5 krát, teda spolu bol na Slovensku 7-8 krát. Od januára 2013\nbol na území Slovenska naposledy v júli 2014 jeden mesiac, a to od 24.07.2014 do 23.08.2014. S\nmanželkou žil 2 roky spoločne na internáte a potom i u jej rodičov. O rozvode sa dozvedel v júni 2013, čo\nmu oznámila emailom manželka. Na otázku, či si plnil vyživovaciu povinnosť na svojho syna, odpovedal,\nže si ju plní a kontakty so svojou manželkou udržiaval a udržiava cez skype, email a viber.\n\n32. Zo zápisnice o vyjadrení E.Á. A. zo dňa 29.09.2015 najmä vyplynulo, že so sťažovateľom bola\npo zoznámení v kontakte takmer každý deň. Po uzavretí manželstva nežili v spoločnej domácnosti,\nsťažovateľ bol párkrát u nich (v byte jej rodičov - pozn. kasačného súdu) a väčšinou bol na internáte. Tiež\nuviedla, že po skončení školy sťažovateľ vycestoval dňa 24.08.2009 (podľa jeho vyjadrení vycestoval až\ndňa 25.08.2009), pretože musel nastúpiť do práce v krajine pôvodu ako profesor na škole. Sťažovateľ\nsa nevrátil po dvoch rokoch na Slovensko a v tom čase s ním nemala kontakt. Sťažovateľ mal cestovať\nna Slovensko len cez prázdniny a to v lete na mesiac a cez zimu na týždeň a taktiež nemali spoločný\nbankový účet. V spoločnej domácnosti s ním nežila v čase narodenia dieťaťa, t.j. dňa XX.XX.XXXX\na bývalý manžel odchádzal na 2 týždne do domovskej krajiny a medzitým dochádzal do bytu k jej\nrodičom, kde bývala spolu so synom. Na Slovensko chodieval, keď mal syn polroka, potom keď mal\n2 roky, naposledy bol na Slovensku v lete a na Vianoce 2013, keď spolu obnovili kontakt. Návrh na\nrozvod podala ona. Sťažovateľ jej dával sporadicky peniaze, avšak po vydaní rozhodnutia o zrušení\npobytu (zrejme prvého rozhodnutia o zrušení trvalého pobytu zo dňa 11.03.2015, ktoré bolo odvolacím\nsprávnym orgánom zrušené) prestal peniaze posielať. Stretnutie sťažovateľa so synom je možné len za\njej prítomnosti. Tiež uviedla, že syn sa na neho teší, napriek tomu, že ho vidí málo, otec mu chýba a\nbolo by dobre, keby sťažovateľ syna navštevoval a finančne na neho prispieval.\n33. V rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 17P/109/2012 zo dňa 27.03.2013 bolo okrem\niného konštatované, že manželstvo sťažovateľa a E. A. neplní (v danom čase) a nikdy neplnilo svoje\nspoločenské funkcie, keď manželia nemali spoločné bývanie a hospodárenie, pričom sťažovateľ (bývalúpozn. kasačného súdu) manželku opustil krátko po sobáši a ponechal ju spolu s dieťaťom bez finančnej\nopatery. Starostlivosť o maloleté dieťa zabezpečovala výlučne manželka.\n34. Z vyššie uvedeného vyplynulo, že sťažovateľ v priebehu trvania trvalého pobytu nepreukázal\nskutočný záujem o riadny výkon svojich práv a povinností voči svojmu maloletému synovi, najmä\nzáujem viesť s ním rodinný život a zabezpečovať ho po materiálnej stránke. Bolo preto možné uzavrieť,\nže na území Slovenskej republiky rodinný život neviedol. Z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutia\nnepredstavujú zásah do práva sťažovateľa podľa čl. 8 Dohovoru. Zároveň kasačný súd zdôrazňuje,\nže napadnutými rozhodnutiami orgánov verejnej správy nebolo rozhodnuté o vyhostení sťažovateľa z\núzemia Slovenskej republiky, ani o zákaze vstupu na toto územie, ale o zrušení trvalého pobytu žalobcu.\nK uvedenému postupu prvostupňový správny orgán pristúpil najprv rozhodnutím zo dňa 11.03.2015,\nktoré bolo odvolacím správnym orgánom zrušené a následne prvostupňovým rozhodnutím zo dňa\n25.10.2015, pričom trvalý pobyt na 5 rokov bol žalobcovi udelený do 25.08.2014.\n35. Vo vzťahu k posudzovaniu najlepšieho záujmu dieťaťa kasačný súd dospel k záveru, že tomuto\nhľadisku sa orgány verejnej správy dostatočne venovali. V preskúmavanom rozhodnutí sa okrem\nargumentácie žalovaného, týkajúcej sa zverenia dieťaťa do starostlivosti matky nachádzajú ďalšie\nzávery, z ktorých možno dospieť k záveru, že žalovaný sa starostlivo vysporiadal so situáciou\nsťažovateľa a jeho maloletého syna. Žalovaný najmä konštatoval, že sťažovateľ žiadnym spôsobom\nnepreukázal skutočný záujem o výkon rodičovských povinností voči svojmu synovi, resp. že by tieto\nvykonával. Naopak, žalovaný konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za preukázaný nezáujem\nzo strany sťažovateľa o svoje dieťa, s čím sa kasačný súd, s poukazom na vyššie uvedené vyjadrenia\nbývalej manželky sťažovateľa, ako aj rozsudok, ktorým bolo ich manželstvo rozvedené, stotožnil.\n36. Kasačný súd si je plne vedomý, že najvhodnejším prostredím pre všestranný a harmonický\nvývin dieťaťa je prostredie rodiny tvorené otcom a matkou dieťaťa. Maloletý syn sťažovateľa žil od\nsvojho narodenia (až na niekoľko návštev) bez otca, ktorého konanie za trvania povolenia na pobyt\nnenasvedčuje, že by mal skutočný záujem napomáhať vo výchove svojho syna, pričom z vyjadrení\nmatky (zo dňa 29.09.2015) vyplynulo, že v čase, kedy očakával udelenie povolenia na pobyt finančne\npodporoval svojho syna, avšak po vydaní rozhodnutia o zrušení pobytu (zrejme poukazovala na\nrozhodnutie zo dňa 11.03.2015, ktoré bolo odvolacím správnym orgánom zrušené- pozn. kasačného\nsúdu) s finančnou podporou prestal. Za takejto situácie kasačný súd dospel k záveru, že sťažovateľ sa\nna tvorbe prostredia prezentovaného vyššie žiadnym spôsobom nepodieľal.\n37. Bez významu nie je ani skutočnosť, že zrušením povolenia na trvalý pobyt nie je sťažovateľovi\nbránené v prípadnom stretávaní sa s maloletým synom v rozsahu, v akom to robil v minulosti, resp.\nv prípadnom obnovení vzťahu s maloletým synom v budúcnosti. Zrušenie povolenia na pobyt nemá\n(priamo) za následok nútené opustenie územia Slovenskej republiky. Takéto účinky má až prípadné\n\nrozhodnutie o vyhostení, s ktorým sa spája stanovenie lehoty na vycestovanie (§ 83 zák. č. 404/2011\nZ.z.), a prípadné uloženie zákazu vstupu (§ 82 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z.z.). Bez vydania tohoto\nrozhodnutia nemožno cudzinca vydať do domovskej krajiny. V prípade vydania takéhoto rozhodnutia má\nsťažovateľ možnosť brániť sa podaním správnej žaloby vo veciach administratívneho vyhostenia, ktorej\nmožno na návrh priznať odkladný účinok (§ 237 ods. 2 S.s.p.).\n\nV.\n38. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd neporušil zákon, keď\nsprávnu žalobu zamietol. Preto kasačný súd v zmysle § 461 S.s.p. kasačnú sťažnosť zamietol.\n39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods.\n1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný nárok na náhradu trov kasačného konania\nnepriznal\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/207/2019", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:009c7e2a-7a28-47a7-8c08-67e2b34b0a90", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 231/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 231/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:009c7e2a-7a28-47a7-8c08-67e2b34b0a90"}], "citovane_v": []}