{"guid": "42f54d93-3d63-4c00-bc64-b7685ae2145f:976f22db-bb28-4ffd-b894-ca9360fb2456", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:9014010087.1", "spisova_znacka": "2Sž/1/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/1/2018 z 26. 2. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2020, sp. zn. 2Sž/1/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:9014010087.1", "identifikacne_cislo": "9014010087", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Katarína Benczová", "sudca_id": 62, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-katarina-benczova-62", "datum_vydania": "2020-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/976f22db-bb28-4ffd-b894-ca9360fb2456", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:9014010087.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:9014010087.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:9014010087.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sž/1/2018\n9014010087\n26. 02. 2020\nJUDr. Katarína Benczová\nECLI:SK:NSSR:2020:9014010087.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci navrhovateľa: MAC\nTV, s.r.o., IČO: 00 618 322, so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, zast.: Advokátska kancelária Bugala\n- Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a\nretransmisiu, so sídlom Palisády 36, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia\nodporcu č. RP/029/2014 zo dňa 29. apríla 2014,takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/029/2014 zo dňa 29. apríla 2014 zrušuje\na vec mu vracia na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov zaplateného súdneho poplatku 500 Eur na\núčet právneho zástupcu Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08\nBratislava do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nOdporca napadnutým rozhodnutím č. RP/029/2014 zo dňa 29. apríla 2014 (vydaným v správnom konaní\nč. 410-PLO/O-5921/2013) konštatoval porušenie povinnosti zo strany navrhovateľa ustanovenej v § 19\nods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o\ntelekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) tým, že na stránke\nwww.noviny.sk v katalógu programov v sekcii Krimi poskytoval program „Úradníci chceli zobrať dieťa\nod rodiča, skončilo na psychiatrii“, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do\nosobnej cti v programe zobrazenej súdnej úradníčky, za čo bola navrhovateľovi uložená podľa § 64\nods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankcia - pokuta určená podľa § 67 ods. 15 písm. a/ zákona\nč. 308/2000 Z.z. vo výške 1.000 Eur.\nII.\nV odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že vyššieuvedený príspevok bol posudzovaný z\nhľadiska, či ním mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) t. j. zabezpečiť,\naby audiovizuálna mediálna služba na požiadanie a jej zložky spôsobom svojho spracovania a svojím\nobsahom nezasahovali do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. Pri posudzovaní bolo\nzistené, že došlo k neoprávnenému zásahu do cti súdnej úradníčky v takej miere, že obmedzenie slobody\nprejavu a práva na informácie v podobe vyvodenia administratívnej zodpovednosti voči navrhovateľovi\nna základe § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na\nochranu cti dotknutej osoby.\n\nPri posudzovaní danej veci vychádzal o. i. aj z ustanovenia § 3 ods. 2 v spojení s § 5 písm. h/ zákona\nč. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch, z ktorých vyplýva, že súdnym úradníkom oprávneným konať\na rozhodovať na základe poverenia sudcu v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí je\nvyšší súdny úradník. Keďže súdna úradníčka zobrazená v príspevku je štátnym zamestnancom, ktorý je\noprávnený samostatne rozhodovať a vykonávať úkony súdu v občianskom súdnom konaní, v trestnom\nkonaní, v konkurznom konaní a inú činnosť súdu v rozsahu osobitného zákona, je vo všeobecnom\nzáujme, aby požívala pri výkone svojho povolania dôveru, úctu a rešpekt verejnosti, ktoré práve pre\nsvoje profesijné postoje a správanie pri výkone svojho povolania postupne získava. Súdna úradníčka\nje pri výkone rozhodnutia vykonávateľom štátnej moci, ktorá je financovaná občanmi. Keďže sa jedná\no výkon štátnej moci, občania majú nielen záujem, ale aj právo byť informovaní. Preto zachytenie a\nodvysielanie postupu súdnej úradníčky by bez ďalšieho nemohlo byť vnímané ako neoprávnený zásah\ndo jej osobnostných práv. Pre posúdenie porušenia ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000\nZ.z. odporca posudzoval aj sprievodný komentár.\nPodľa odporcu je z poskytovaného programu nepochybné, že maloletý chlapec znášal celú situáciu\nv súvislosti s výkonom súdneho rozhodnutia ťažko, o čom svedčí aj jeho hospitalizácia v nemocnici.\nOdporca nemal pochybnosti o faktickosti tvrdenia o traumatizujúcom zážitku pre maloletého chlapca,\nrovnaký záver však nevyvodil v prípade tvrdení, ktorými navrhovateľ bez relevantných údajov pripísal\nzodpovednosť za tento traumatizujúci zážitok konkrétnej osobe, súdnej úradníčke vykonávajúcej súdne\nrozhodnutie. Možnou príčinou chlapcovho psychického stavu mohlo podľa odporcu byť s rovnakou\npravdepodobnosťou napríklad správanie rodinných príslušníkov sťažujúcich výkon rozhodnutia, ako aj\nkonflikt rodičov, ktorý viedol až k súdnemu rozhodnutiu vo veci starostlivosti o maloletého chlapca. Z\nposkytovaného programu vyplynulo, že navrhovateľ nemal k dispozícii relevantné informácie, ktoré by\npotvrdili, že práve spôsob, akým postupovala súdna úradníčka, bol príčinou, prečo chlapec zažil šok,\nnásledkom ktorého musel byť hospitalizovaný v nemocnici. Práve naopak, z programu vyplynulo, že\nMinisterstvo spravodlivosti SR nevydalo v dobe poskytovania programu stanovisko potvrdzujúce závery\nprezentované v programe navrhovateľom ako fakty, že súdna úradníčka postupovala neprimerane, v\ndôsledku čoho skončil chlapec v nemocnici.\nOdporca nepovažoval za problematické informovanie o danej téme, ani ilustrovanie traumatizujúceho\nvýkonu súdneho rozhodnutia na konkrétnom prípade. Za problematické považoval závažné a relevantne\nnepodložené tvrdenia namierené voči konkrétnej aktívne pôsobiacej súdnej úradníčke, v príspevku\nopakovane detailne zobrazenej. Takýto postup zo strany navrhovateľa mal podľa odporcu nepochybne\nznačne negatívne dopady na súdnu úradníčku, ktorej osobná česť a autorita boli zverejnením uvedených\nzáverov spolu s citovanými tvrdeniami redaktora, v značnej miere znížené, čo mohlo mať zároveň\nza následok zmarenie ďalšieho výkonu súdnych rozhodnutí konkrétnou súdnou úradníčkou. Verejný\nzáujem na poskytovaní takýchto informácií spôsobom, akým boli spracované v programe, nie je daný,\nnajmä v situácii, kedy príčinná súvislosť medzi konkrétnym konaním súdnej úradníčky a hospitalizovaním\nmaloletého chlapca v nemocnici nie je žiadnym spôsobom verifikovateľná a ani podložená. Zaradenie\nsporných informácií do programu nebolo podľa názoru odporcu nevyhnutné z hľadiska účelu informovať\nverejnosť o nastolenej téme. Práve naopak, ich zaradenie do programu odporca vyhodnotil ako\nnadbytočné s cieľom zatraktívniť program neprimeraným spôsobom.\nOdporca dospel k záveru, že predmetný príspevok bolo možné spracovať iným spôsobom tak, aby bolo\nprávo na slobodu prejavu navrhovateľa naplnené bez toho, aby došlo odvysielaním príspevku zároveň k\nneprimeranému zásahu do ústavou garantovaných práv a slobôd. Sporný obsah príspevku nemal takú\nspravodajskú hodnotu, ktorá by odôvodňovala zásah do cti súdnej úradníčky.\nPri určovaní výšky sankcie vzal odporca do úvahy najmä rozsah a dosah vysielania (k obsahu\naudiovizuálnej mediálnej služby, ktorej je navrhovateľ poskytovateľom, má prístup neobmedzený počet\nobyvateľov), mieru zavinenia (objektívna zodpovednosť za správny delikt), trvácnosť správneho deliktu\n(zásah do osobnej cti v programe detailne zobrazenej súdnej úradníčky) a závažnosť správneho\ndeliktu (poskytovaný program obsahoval závažné aj relevantne nepodložené tvrdenia namierené voči\nkonkrétnej aktívne pôsobiacej súdnej úradníčke v programe opakovane detailne zobrazenej, ktoré\nvýrazným spôsobom zasiahli do jej osobnej cti).\nIII.\n\nProti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby najvyšší\nsúd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu\ntrov konania a trov právneho zastúpenia. Navrhovateľ považoval napadnuté rozhodnutie odporcu\nza nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, vychádzajúce z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu považoval za nedostačujúce pre posúdenie veci\na podľa jeho názoru bola v konaní odporcu zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia.\nMal za to, že odporca v napadnutom rozhodnutí nešpecifikoval a neodôvodnil naplnenie kritérií legality,\nlegitimity a proporcionality zásahu do slobody prejavu navrhovateľa. Dôvodil, že ochranu poskytnutú\nnapadnutým rozhodnutím podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. nie je možné považovať\nza abstraktnú, ale konkrétnu, nakoľko smeruje k ochrane práv individuálnych subjektov. Zdôraznil,\nže právomoc rozhodovať občianskoprávne spory, medzi ktoré patrí ochrana práva na osobnú česť,\nprislúcha výlučne všeobecným súdom a nie odporcovi, preto považoval za nelogické sankcionovať\nnavrhovateľa ako vysielateľa za zásah do osobnej cti. Zastával názor, že v danom prípadebolo k\núplnému zisteniu skutkového stavu potrebné zisťovať aj názor dotknutej osoby (súdnej úradníčky) a\nhlavne poskytnúť priestor navrhovateľovi na obhajobu prostredníctvom výsluchu svedka, ktorý mohol\nzodpovedať najmä na otázku, či sa cítil konaním navrhovateľa dotknutý na právach na ochranu práva\nna osobnú česť. Uviedol, že odporca sa predmetným postupom postavil do role morálnej autority, ktorá\nje však v danom prípade neúčelná, nelogická, nežiaduca a disproporčná k právam navrhovateľa na\nslobodu prejavu a právam verejnosti na informácie.\nPredmetný príspevok pozostával len z verbálneho popisu sprostredkovanej informácie, ktorá sa\nvyznačovala vysokým verejným záujmom a podľa navrhovateľa bolo jednoznačne právom verejnosti\nsprostredkované informácie prijať. Mal za to, že vyváženie informoval verejnosť o závažnej téme, a to\ntakým spôsobom, ktorý neprekročil hranice bežnej žurnalistickej etiky. V tejto súvislosti zdôraznil, že v\ndanom prípade sa jednalo o vec verejného záujmu, kde vystupoval verejný činiteľ pri plnení svojich úloh\nzverených mu zákonom, pričom predmetný príspevok sa netýkal súkromného vystupovania dotknutej\nosoby. Odporca nesprávne posúdil konanie navrhovateľa, keď toto nepovažoval za zákonnú realizáciu\npráva na slobodu prejavu a práva na informácie. Tvrdil, že v predmetnom prípade prevážil záujem\nverejnosti na obdržaní informácií verejného záujmu nad právom jednotlivcov na ochranu osobnej cti, a\npreto bolo potrebné konanie navrhovateľa posudzovať ako súladné so zákonom.\nZastával názor, že jediným orgánom, ktorý má právomoc rozhodovať spory o ochranu osobnosti (to\nznamená aj spory o zásah do osobnej cti) je výlučne súd a nie orgán výkonnej moci, preto otázka, či došlo\nalebo nedošlo k zásahu do osobnej cti fyzickej osoby je otázkou prejudiciálnou, o ktorej môže rozhodnúť\njedine súd. Aplikácia ochrany podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. sa má vykladať\nako ochrana následná, až po právoplatnom rozhodnutí súdu o tom, či došlo alebo nedošlo k zásahu\ndo osobnej cti určitej osoby. V tejto súvislosti nesúhlasil s tvrdením odporcu, že konanie vyjadruje len\nposudzovanie správneho deliktu a dotknutá osoba má plné právo domáhať sa ochrany svojej osobnosti\nna všeobecnom súde. Zdôraznil, že odporca v napadnutom rozhodnutí jednoznačne konštatoval,\nže navrhovateľ „zasiahol do osobnej cti“. Takýto výrok odporcu sa podľa navrhovateľa jednoznačne\nnevzťahuje len k odvysielanému programu, ale aj k osobe dotknutej odvysielaným programom a\nmeritórne vymedzuje zásah do práv konkrétnej osoby, čím sa takýto výklad stáva právne neudržateľným,\nnakoľko o spore medzi dvoma osobami súkromného práva rozhoduje výkonný orgán štátu.\nTvrdil, že napadnutým rozhodnutím odporcu došlo k jednoznačnému a nespornému obmedzeniu\nslobody prejavu navrhovateľa ako vysielateľa. Navyše v predmetnom prípade nie je možné\nindividualizovať subjekt ochrany ľudskej dôstojnosti, nakoľko tento je príliš neurčitý a zo strany odporcu\nidentifikovaný len ako „súdna úradníčka“.\nIV.\nO odvolaní navrhovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2Sž/12/2014 zo dňa 18. mája\n2016 tak, že rozhodnutie odporcu č. RP/029/2014 zo dňa 29. apríla 2014 potvrdil a navrhovateľovi\nnáhradu trov konania nepriznal. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom odporcu, že spôsobom spracovania\nposudzovaného príspevku došlo k neoprávnenému zásahu do cti súdnej úradníčky v takej miere, že\n\nobmedzenie slobody prejavu a práva na informácie v podobe vyvodenia administratívnej zodpovednosti\nvoči navrhovateľovi je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu cti dotknutej osoby.\nKonštatoval, že nebol daný verejný záujem na poskytovaní informácií spôsobom, akým došlo k ich\nspracovaniu, keď navyše príčinná súvislosť medzi konaním súdnej úradníčky a hospitalizovaním\nmaloletého chlapca v nemocnici nebola verifikovateľná. Zaradenie sporných informácií do programu\npovažoval aj najvyšší súd za nadbytočné s cieľom zatraktívniť program neprimeraným spôsobom. V\ndôsledku poskytnutia opakovaných detailných záberov tváre súdnej úradníčky bez rastrovania tvárovej\nčasti, ako aj jej vyjadrení v rámci súdneho výkonu bez modifikácie hlasu, bola bezpochyby pre užšiu\nverejnosť identifikovateľná. Najvyšší súd uzavrel, že poskytovaním uvedeného programu sa navrhovateľ\ndopustil správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia.\nUvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol na základe ústavnej sťažnosti\nnavrhovateľa zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 174/2017-44 zo\ndňa 24. januára 2018 a vec bola najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky v uvedenom náleze konštatoval, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2Sž/12/2014 zo dňa 18.\nmája 2016 porušil základné práva navrhovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd.\nPorušenie práv navrhovateľa vo vzťahu k právu na slobodu prejavu a práva na informácie zo strany\nnajvyššieho súdu Ústavný súd Slovenskej republiky odôvodnil tým, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.\n2Sž/12/2014 zo dňa 18. mája 2016 neodstránil pochybenie odporcu, spočívajúce v opísanom ústavne\nnekonformnom zásahu do práva sťažovateľky na slobodu prejavu, a tak rozsudok najvyššieho súdu\nnesie rovnakú záťaž porušenia práva navrhovateľa na slobodu prejavu, a teda porušenia čl. 26 ods. 1\na 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.\nSvoj záver v tejto otázke ústavný súd odôvodnil tým, že odporca síce aplikoval zákonné ustanovenia\npri prejednávaní veci (princíp legality), ktoré ho oprávňujú na ukladanie sankcií za porušenie § 19 ods.\n1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., avšak tieto ustanovenia aplikoval na prípad, keď cieľ chránený\n§ 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. nebolo možné dosiahnuť (princíp legitimity). Podľa\nústavného súdu odporca svojím rozhodnutím chránil subjektívne právo „štátnej úradníčky“ na česť a\nľudskú dôstojnosť, avšak takúto ochranu dotknutej „štátnej úradníčke“ môže poskytnúť a poskytuje\nv prvom rade všeobecné súdnictvo na základe žaloby o ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka. V prípade navrhovateľa nešlo o šírenie informácií, ktoré by zasahovali do\nľudskej dôstojnosti osoby alebo skupiny osôb, ktoré by sa na základe objektívnych skutočností nemohli\ndomáhať súkromnoprávnymi prostriedkami ochrany subjektívnych práv, a zo strany odporcu nešlo ani\no hájenie verejného záujmu o ochranu ľudskej dôstojnosti tretích osôb v zmysle § 19 ods. 1 písm. a/\nzákona č. 308/2000 Z.z. Predmetom šírených informácií navyše bola činnosť „súdnej úradníčky“ pri\nvýkone súdneho rozhodnutia, išlo o zachytenie činnosti predstaviteľa orgánu verejnej moci pri výkone\nverejnej moci. Predmetom šírených informácií teda neboli aktivity fyzickej osoby pri súkromnej činnosti\nv čase osobného voľna a pod., kde by mohlo byť potenciálne „v hre“ súkromie fyzickej osoby.\nK porušeniu základných práv navrhovateľky podľa § 46 ods. 1, 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.\n1 dohovoru Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že najvyšší súd sa vo svojom rozsudku\nnevysporiadal so všetkými pre spravodlivé a ústavne udržateľné rozhodnutie vo veci navrhovateľa\nťažiskovými premennými. Nevysporiadal s otázkou, či zásah do práva na slobodu prejavu navrhovateľa\nzo strany odporcu prejde testom legality, legitimity a nevyhnutnosti zásahu do jej práva na slobodu\nprejavu. Najvyšší súd sa nijakým spôsobom nezaoberal nastolenou otázkou, či uvedený zásah do\nslobody prejavu navrhovateľa bol legitímny a nevyhnutný, resp. či v uvedenom prípade vzhľadom\nna obsah navrhovateľom odvysielanej informácie vôbec existoval legitímny cieľ, ochrana ktorého by\nsi vyžadovala zásah do slobody prejavu navrhovateľa prijatím rozhodnutia odporcu a aplikáciu § 19\nods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. Zdôraznil nesplnenie povinnosti súdu (opakovane judikovanej\naj v rozhodnutiach ústavného súdu), reagovať na zákonom predpokladané a umožnené procesné\núkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom. Najvyšší súd\ntým, že neodpovedal v napadnutom rozhodnutí na právne relevantné ťažiskové otázky súvisiace s\npredmetom súdnej ochrany, neposkytol navrhovateľke procesné záruky spravodlivého rozhodnutia,\nsúčasťou ktorých je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo postačuje na konštatovanie\nporušenia navrhovateľovho (sťažovateľkinho) práva na súdnu ochranu .\n\nV.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v\nzmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom\nsúdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb\nv správnom súdnictve.\nKonania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia\núčinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov (§ 492 ods. 1 Správneho súdneho\nporiadku). Odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom\nnadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov (§ 492 ods. 2 Správneho\nsúdneho poriadku). V súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci\npostupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. a/ Občianskeho\nsúdneho poriadku v spojení s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom do 30. júna\n2016), preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj postup, ktorý mu predchádzal, vychádzajúc\nz právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v danej veci dospel k záveru, že opravný\nprostriedok (odvolanie) navrhovateľa je dôvodné, a preto napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil podľa\n§ 250q ods. 3 OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). V prípadoch, v ktorých zákon zveruje\nsúdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov,\npostupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).\nPodľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona o\ntelekomunikáciách, poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie,\nslobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v\noblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie.\nPodľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských\nreláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.\nDohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom\ntýmto zákonom.\nPodľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. audiovizuálna mediálna služba na požiadanie,\nprogramová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do\nľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.\nPodľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života\na zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.\nPodľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nKaždý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako\naj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie\ntlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na\npovolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\nPodľa § 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv\na slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nPodľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu\nprejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky\n\nbez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali\nudeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nPodľa § 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výkon týchto slobôd, pretože\nzahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam\nalebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme\nnárodnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia\nalebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo\nzachovania autority a nestrannosti súdnej moci\nVI.\nV prejednávanom prípade je predmetom preskúmavania najvyšším súdom odvolaním napadnuté\nrozhodnutie odporcu, ktorým bola navrhovateľovi uložená pokuta za správny delikt, porušenie povinnosti\nako vysielateľa podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., ktorého sa mal dopustiť tým, že na\nstránke www.noviny.sk v katalógu programov v sekcii Krimi poskytoval program „Úradníci chceli zobrať\ndieťa od rodiča, skončilo na psychiatrii“, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol\ndo osobnej cti v programe zobrazenej súdnej úradníčky.\nAko už konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci ústavnej sťažnosti navrhovateľa (nález\nsp. zn. II. ÚS 174/2017 zo dňa 24. januára 2018), slobodu prejavu (ktorá zahŕňa slobodu zastávať\nnázory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky) je potrebné považovať za konštitutívny znak\ndemokratickej pluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej chod a individuálnu\n(seba)realizáciu jednotlivca. Sloboda prejavu patrí do vlastnej sféry ľudskej slobody, ktorá je spätá\npredovšetkým s vnútornou oblasťou vedomia a zahŕňa atribúty tejto ľudskej slobody, ku ktorej patrí\nsloboda svedomia, sloboda myslenia a sloboda zastávať, šíriť a prijímať názory na všetky otázky spojené\nso životom spoločnosti. Sloboda prejavu je prakticky neoddeliteľná od slobody myslenia.\nSloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky v otvorenej\nspoločnosti, je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať\nsa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy, a aj pri kritike platí z princípu demokracie\nvyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú (porov. II. ÚS 326/09). Sloboda prejavu vo\nvšetkých štátoch vybudovaných na demokratických princípoch predstavuje jeden zo základných pilierov\ndemokracie a uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo,\nresp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát\nalebo časť obyvateľstva, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých\nnemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti (III. ÚS 385/2012).\nObmedzenie slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti výnimkou, ktorú je navyše potrebné\ninterpretovať reštriktívne a je možné ju ospravedlniť iba kvalifikovanými okolnosťami. Interpretácia\nobmedzenia slobody prejavu primárne zakazuje tzv. predchádzajúce obmedzenie (doktrína „no previous\nrestraint“), typicky cenzúru (porov. čl. 26 ods. 3 ústavy), resp. dovoľuje obmedziť slobodu prejavu v\nprípadoch, ak ide o prejav jasne a bezprostredne vytvárajúci podstatné ohrozenie. Slobodu prejavu\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu\npráv a slobôd iných alebo na ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu. Limitačná klauzula\ninkorporovaná v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádza dôvody takéhoto\nobmedzenia. Takéto obmedzenie musí byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti\n(„nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“). Článok 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru nedávajú\nštátu neobmedzený priestor na uváženie („margin of appreciation“) v určení, v prospech akého štátom\nproklamovaného verejného záujmu štát obmedzí slobodu prejavu. Takéto uváženie štátu sa vykonáva\npod dohľadom prostredníctvom súdnych orgánov - ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské\npráva. Tento dohľad zahŕňa otázku, či bolo uvedené obmedzenie slobody prejavu legálne, legitímne\na nevyhnutné a dohľad pokrýva tak oblasť legislatívy, ako aj jej aplikáciu v praxi predovšetkým\nprostredníctvom súdov. Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť okrem iného ochrana práv\niných, teda aj základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl.\n16 ods. 1 ústavy konkretizovaného napr. aj v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 174/2017 zo dňa 24. januára 2018 poukázal\naj na úlohu médií v slobodnej spoločnosti v spojení so slobodou prejavu a rovnako tak na postavenie\nštátu vo vzťahu k médiám a ich slobode prejavu. Uviedol, že v podmienkach demokratickej, slobodnej\na modernej informačnej spoločnosti je dôležitosť médií nespochybniteľná. Médiám taktiež prináleží\nsloboda prejavu. Tá sa vzťahuje predovšetkým na sprostredkovávanie informácií, ako aj šírenie správ,\nmyšlienok a názorov, ktoré sú nielen pozitívne či neutrálne, ale aj takých, ktoré nesú negatívnu\nkonotáciu, urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát, politické elity alebo časť obyvateľstva, čo je dané\npožiadavkami pluralizmu, znášanlivosti, otvorenosti a permanentného diskurzu, bez ktorých nemožno\nhovoriť o demokratickej slobodnej spoločnosti. Sloboda prejavu vo vzťahu k médiám poskytuje ochranu\nnielen zvoleným témam, ktoré sú médiami komunikované, ale aj druhu a spôsobu ich spracovania a\nšírenia. Negatívny výpočet úloh štátu vo vzťahu k médiám zahŕňa predovšetkým povinnosť zdržať sa\nobmedzovania slobody prejavu a neodôvodnených zásahov do slobody prejavu. Výnimku tvorí ústavná\nlicencia pre obmedzenie slobody prejavu, v zmysle ktorej slobodu prejavu možno obmedziť zákonom, ak\nide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných alebo na ochranu\nurčitého kvalifikovaného verejného záujmu (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru).Vo\nvzťahu k vysielateľom je potrebné poukázať aj na čl. 26 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého podnikanie v\nodbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Štát má legitímne ústavou predpokladané\nprávo legislatívne upraviť podmienky vstupu vysielateľov na mediálny trh. Vo vzťahu k administratívnej\nnáročnosti splnenia zákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh má štát pomerne širokú\ndiskréciu. Po splnení zákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh (t. j. získaní licencie)\nmá však štát už len veľmi obmedzené možnosti zasahovať do práv vysielateľa spojených najmä s\nnerušeným výkonom ústavného práva na slobodu prejavu.\nPodľa názoru ústavného súdu možno stanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.\npovažovať za naplnenie ústavného predpokladu obmedzenia slobody prejavu vysielateľov v prospech\nochrany ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných iba v nasledujúcom smere. Uvedené\nzákonné ustanovenie si kladie za cieľ zabezpečiť prostredníctvom obmedzenia slobody prejavu\nvysielateľov a sankčným mechanizmom rady ochranu základných práv a slobôd (ľudskej dôstojnosti a\nľudskosti) v tých situáciách, kde subjekty ochrany nemajú k dispozícii prostriedky alebo z objektívnych\nskutočností vyplýva, že efektívne sa nedomôžu prostriedkov ochrany svojich (osobnostných) práv v\nrámci súkromnoprávnych mechanizmov (napr. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka - žaloba o ochranu\nosobnosti). Pre hájenie verejného záujmu o ochranu ľudskej dôstojnosti subjektov ochrany je nevyhnutné\npoužiť sankčný mechanizmus. Pôjde napríklad o prípady, keď obsah vysielateľmi šírených informácií,\nnázorov, myšlienok a ideí zasahuje do ľudskej dôstojnosti (alebo obdobných osobnostných základných\npráv a slobôd) nie konkrétnej osoby, ale bližšie neidentifikovanej skupiny ľudí, ktorí nemajú objektívne\nmožnosť sa proti takýmto zásahom brániť súkromnoprávnou žalobou pre ich nespätosť s daným\nprostredím (napr. migrujúci ľudia - zásah do ľudskej dôstojnosti týchto osôb znevažujúcim informovaním\no ich migrácii) alebo vzhľadom na ich sociálnu a ekonomickú situáciu ako skupiny osôb v danom\nprostredí (skupiny osôb zo znevýhodneného sociálneho prostredia - zásah do ľudskej dôstojnosti týchto\nosôb pohŕdavým a tendenčným informovaním o ich spôsobe života), alebo pôjde o situácie zásahu\ndo ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby či osôb v spojení s konkrétnymi skutočnosťami z minulosti (napr.\ntýkajúce sa holokaustu, zločinov proti ľudskosti, vojnových konfliktov v minulosti, keď napr. tieto osoby\nnežijú - zásah do ľudskej dôstojnosti týchto osôb popieraním holokaustu alebo zľahčovaním útrap ľudí\npreživších holokaust či ich blízkych) alebo prítomnosti (napr. týkajúce sa terorizmu či extrémizmu mimo\núzemia Slovenskej republiky - napr. zásah do ľudskej dôstojnosti obetí necitlivým alebo príliš explicitným\ninformovaním o obetiach alebo zraneniach). Použitie sankčného mechanizmu pre hájenie verejného\nzáujmu o ochranu ľudskej dôstojnosti opísaných subjektov musí byť nevyhnutné (princíp nevyhnutnosti).\nChráni sa tak verejný záujem o to, aby sa pri informovaní verejnosti (a formovaní názoru recipientov na\nurčitú problematiku) neústavne nezasahovalo do ľudskej dôstojnosti ani tých, ktorí nemajú k dispozícii\nprostriedky alebo z objektívnych skutočností vyplýva, že efektívne sa nedomôžu prostriedkov ochrany\nsvojich (osobnostných) práv v rámci súkromnoprávnych mechanizmov. Ustanovenie § 19 ods. 1 písm.\na/ zákona č. 308/2000 Z.z. však neslúži na ochranu základných práv a slobôd tých osôb, ktoré sú\nvzhľadom na adresnosť zásahu do ich práv zo strany vysielateľa, resp. vzhľadom na svoj pobyt,\npracovisko, postavenie či iný status v rámci spoločenských vzťahov schopné efektívne hájiť svoje\nsubjektívne práva súkromnoprávnymi prostriedkami ochrany, ktoré im poskytuje právny poriadok (žaloba\no ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka). Odporca pre účely aplikácie § 19 ods. 1 písm.\na/ zákona č. 308/2000 Z.z. neslúži ako orgán verejnej moci posudzujúci spor o ochranu subjektívnych\n\npráv jednotlivcov (t. j. súkromnoprávny spor), ale ako orgán verejnej moci, ktorý je na strane verejného,\nústavou chráneného záujmu, ktorý aj pomocou § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. háji. V tomto\nduchu je potrebné vykladať a aplikovať § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. a ustanovenia o\nsankčnom mechanizme použiteľnom pri porušení tohto ustanovenia.\nNajvyšší súd znovu prejednal vec za účelom odstránenia nedostatkov týkajúcich sa porušenia práva\nnavrhovateľa podľa čl. 46 ods. 1, 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru s prihliadnutím na vyslovené závery\nústavného súdu v otázke práva na slobodu prejavu a práva na informácie, opierajúce sa jednak o\njudikatúru ústavného súdu ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.\nPo novom prejednaní veci dospel k záveru, že uložením sankcie za správny delikt vytýkaný\nnavrhovateľovi došlo zo strany odporcu k postupu, ktorým bola nedôvodne uložená sankcia za porušenie\npovinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., nakoľko odporca v správnom konaní\nneaplikoval právnu úpravu ústavne konformným spôsobom.\nV tejto súvislosti nemožno nepripomenúť, že judikatúra vnútroštátnych súdov v súvislosti s prípustnosťou\nporušovania základných ľudských práv akceptovala vymedzenie postupu tzv. testu proporcionality, v\nzmysle ktorého „Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu\nmožno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené\nzákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho\nexistencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými\nprostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou\nproporcionality.“ (II.ÚS 184/2015 z 11.11.2015). Súčasťou tohto postupu je aj skúmanie a vyhodnotenie\nnaplnenia kritérií legality, legitimity a nevyhnutnosti, ako to bolo v reakcii na sťažnostné dôvody\nnavrhovateľa podrobne analyzované v náleze ÚS SR II ÚS 174/2017 zo dňa 24.1.2018\nNa základe vyššieuvedeného treba uviesť, že nie je spochybnená otázka legality daného postupu,\nnakoľko konal na základe právnej úpravy zákona, ktorý mu umožňoval postihnúť zákonom definovaný\nsprávny delikt. Nie je však preukázané, že postup odporcu bol legitímny, t. j. uloženie sankcie smerovalo\nk dosiahnutiu cieľa uvedeného v § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, ktorým je\nzabránenie zasahovania do ľudskej dôstojnosti, práv a slobôd iných, teda že popísaným konaním\nnavrhovateľa došlo k spáchaniu správneho deliktu.\nProblematickým sa javí preukázanie tvrdenia, že popísaným konaním navrhovateľa, spracovaním a\nuverejnením príspevku o výkone úradnej činnosti (identifikovateľnej) vyššej súdnej úradníčky týkajúcej\nsa maloletého dieťaťa a následnej hospitalizácii tohto dieťaťa na psychiatrickom oddelení došlo k zásahu\ndo ľudskej dôstojnosti práv a slobôd v príspevku opakovane zobrazenej vyššej súdnej úradníčky, ktoré\nby odôvodňovalo uloženie sankcie podľa § 19 ods. 1 písm. a) zák. č. 308/2000 Z.z. ako uloženia\nopatrenia v rámci limitov vymedzených ust. čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru. V tejto\nsúvislosti treba zdôrazniť, že okruh subjektov, krytých ochranou ust. § 19 ods. 1 písm. a) zák. č. 308/2000\nZ.z. („...práv a slobôd iných“) je vzhľadom na verejnoprávny charakter poskytovanej ochrany potrebné\noproti všetkým do úvahy prichádzajúcim subjektom zúžiť na tie subjekty, ktoré „nemajú k dispozícii\nprostriedky alebo z objektívnych skutočností vyplýva, že efektívne sa nedomôžu prostriedkov ochrany\nsvojich (osobnostných) práv v rámci súkromnoprávnych mechanizmov ...“\nOchrana subjektívneho práva na česť a ľudskú dôstojnosť dotknutej súdnej úradníčky poskytnutá\nodporcom teda nie je legitímna, nakoľko takúto ochranu poskytuje v prvom rade všeobecné súdnictvo\nna základe žaloby o ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Navyše je nutné\npripomenúť, že predmetom navrhovateľom šírených informácií bola činnosť dotknutej súdnej úradníčky\nako predstaviteľa orgánu verejnej moci pri výkone jej činnosti (výkon súdneho rozhodnutia). To znamená,\nže nešlo o zachytenie súkromnej činnosti fyzickej osoby v čase mimo výkon služobnej činnosti.\nVII.\nZa danej situácie teda najvyšší súd konštatuje, že zásah do slobody prejavu navrhovateľa vykonaný\nuložením sankcie za porušenie ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona 308/2000 Z.z. nemal legitímny cieľ a\npreto napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil podľa § 250q ods. 3 OSP vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP\na § 151 ods. 1, 2, 8 OSP tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov konania,\nnakoľko si však navrhovateľ ani v lehote 5 dní od vyhlásenia rozsudku predmetný nárok nevyčíslil, bola\nmu priznaná iba náhrada trov konania vo výške 500 Eur za zaplatený súdny poplatok vyplývajúca z\nobsahu súdneho spisu.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}