{"guid": "ef665579-7e4b-4793-81f6-a4a9fd58d9d8:fb026db5-4f90-4021-94b8-8efd76b017cd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8019200209.1", "spisova_znacka": "1Sžsk/1/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/1/2020 z 8. 12. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. decembra 2020, sp. zn. 1Sžsk/1/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:8019200209.1", "identifikacne_cislo": "8019200209", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Trenčan", "sudca_id": 431, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-marian-trencan-431", "datum_vydania": "2020-12-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-469", "nazov": "§ 469 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-469", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-469"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-469"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fb026db5-4f90-4021-94b8-8efd76b017cd", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8019200209.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:8019200209.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:8019200209.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžsk/1/2020\n8019200209\n08. 12. 2020\nJUDr. Marián Trenčan\nECLI:SK:NSSR:2020:8019200209.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána\nTrenčana a členov senátu JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci žalobcu:\nE. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX, R., zast.: JUDr. Martin Kirňak, advokát so sídlom Vajanského\n43, Prešov, s pracoviskom Strojárska 3998, Snina, proti žalovanému (v konaní sťažovateľovi): Sociálna\npoisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nsprávneho orgánu, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove\nzo dňa 14. augusta 2019, č. k. 2Sa/7/2019-35, jednomyseľne takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. augusta 2019, č. k.\n2Sa/7/2019-35 zrušuje a vec krajskému súdu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č. 27559-2/2017-BA z 27.02.2017 (ďalej tiež „napadnuté rozhodnutie\") sťažovateľ\nako odvolací správny orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) a § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003\nZ. z. o sociálnom poistení v znení relevantnom pre napadnuté rozhodnutie (ďalej len „zákon o\nsociálnom poistení\") zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej\npoisťovne, pobočky Humenné, č. 11094/2016-HE-DvN z 08.12.2016 (ďalej tiež „prvostupňový orgán\"\na „prvostupňové rozhodnutie\"), ktorým prvostupňový orgán podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom\npoistení a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov\nsociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie\") rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku\nv nezamestnanosti (ďalej len „dávka\").\n2. Sťažovateľ v napadnutom rozhodnutí reagoval na odvolacie námietky žalobcu, ktorý nesúhlasil s\nposúdením otázky jeho bydliska počas jeho pobytu v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného\nÍrska (ďalej len „Spojené kráľovstvo\") a tvrdil, že za štát jeho bydliska, kde má zvyčajné centrum záujmov,\nje potrebné považovať Slovenskú republiku a preto sa na neho vzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 písm. a)\nzákladného nariadenia. Dávku v nezamestnanosti mu tak má poskytnúť Sociálna poisťovňa.\n3. Sťažovateľ, obdobne ako prvostupňový orgán, vychádzal zo zistených skutočností, že žalobca bol\nz pracovných dôvodov na území Spojeného kráľovstva takmer 10 rokov (26.09.2005 do 12.06.2015)\na pracoval tam na viacerých pracovných pozíciách u jedného zamestnávateľa a teda podľa názoru\nsprávnych orgánov išlo o stabilné zamestnanie. Je slobodný a na Slovensko cestoval za rodičmi raz\nročne na dobu dvoch týždňov. Počas pobytu a zamestnania v Spojenom kráľovstve si tam plnil daňové\na odvodové povinnosti, keď utrpel úraz, tam poberal nemocenské dávky. Na Slovensku nemá úver,\n\npôžičku, nie je vlastníkom bankového účtu, nevlastní tu nehnuteľnosť na bývanie. Rodičia mu prisľúbili\ndarovanie bytu, do ktorého investoval zarobené peniaze. Počas zamestnania mal na území Spojeného\nkráľovstva prechodný pobyt, býval v podnájme. Uvedené skutočnosti vyplynuli okrem iného aj z výpovedí\nžalobcu a jeho rodičov. Príslušná britská inštitúcia žalovanému potvrdila, že žalobca bol v Spojenom\nkráľovstve subjektom sociálneho poistenia a platiteľom daní a bol klasifikovaný ako stály obyvateľ so\nzvyčajným miestom pobytu na území Spojeného kráľovstva.\n4. Sťažovateľ v napadnutom rozhodnutí poukázal na relevantnú právnu úpravu a na základe zisteného\nskutkového stavu dospel k záveru, že žalobca si počas zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve\ncentrum záujmov a ani bydlisko na území Slovenskej republiky nezachoval, a z tohto dôvodu\nnepovažoval jeho odvolacie námietky za dôvodné.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n5. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca včas správnu žalobu na Krajský súd v Prešove (ďalej\nlen „krajský súd\").\n6. Krajský súd rozsudkom č. k. 2Sa/10/2017-51 z 7. júla 2017 zrušil napadnuté rozhodnutie i\nprvostupňové rozhodnutie a vec vrátil sťažovateľovi na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku uviedol,\nže správne orgány nevenovali dostatočnú pozornosť vyriešeniu kľúčovej otázky týkajúcej sa bydliska\nžalobcu a to napriek skutočnosti, že žalobca predložil listiny preukazujúce trvalý pobyt v Slovenskej\nrepublike a dôkazy preukazujúce skutočnosť, že sa do miesta trvalého bydliska vracal 2 až 3 krát ročne\na dovolenky a mimopracovné voľno trávil s rodičmi v ich byte v R.. Podľa mienky krajského súdu tieto\ndôkazy správne orgány nevyhodnotili dostatočne s poukazom na čl. 1 písm. j) a čl. 65 ods. 5 písm. a)\nzákladného nariadenia.\n7. Podľa názoru krajského údu je pojem bydlisko potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto,\nkde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde býva, pracuje, trávi čas\nv mimopracovnom čase. Krajský súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že vo veci nebol\ndostatočne zistený skutkový stav a rozhodnutia správnych orgánov nemožno považovať za presvedčivé\na preskúmateľné pre absenciu dôvodov. V prejednávanej veci podľa názoru súdu pretrváva sporná\notázka, ktorý členský štát EÚ má o nároku rozhodovať, ako aj otázka bydliska žalobcu a s tým súvisiace\nžalobcove väzby na území Slovenskej republiky počas výkonu jeho zárobkovej činnosti na území\nSpojeného kráľovstva.\n8. Krajský súd tiež konštatoval, že správne orgány dostatočne nevyhodnotili zistený skutkový stav veci,\npretože v predmetnom konaní sa okrem samotného vyhlásenia pre účely posúdenia bydliska a výpovede\nformou výsluchu žalobcu, ktorými mali byť podľa názoru krajského súdu dostatočne preukázané väzby\nžalobcu na území Slovenskej republiky, nezaoberali vyhodnotením všetkých písomných dôkazov a\nvšetkých vyhlásení a argumentov žalobcu, ktoré uvádzal v odvolaní, ako aj pri podaní nároku na dávku\nv nezamestnanosti. Dohoda medzi dotknutými inštitúciami Spojeného kráľovstva a Slovenskej republiky\npodľa názoru správneho súdu v čase rozhodovania sťažovateľa neexistovala.\n9. Krajský súd akcentoval tvrdenia žalobcu, že sa počas výkonu zamestnania v Spojenom kráľovstve\nnepretržite vracal do miesta trvalého bydliska v R., kde bývali jeho rodičia, prispieval na chod\ndomácnosti rodičom a zároveň argumentoval vzťahovými väzbami na svoju rodinu. Podľa slov žalobcu,\nrodinné väzby udržiaval pravidelnými návštevami, ktoré realizoval formou leteckých návštev na území\nSlovenskej republiky, aj keď pracovný život viedol v Spojenom kráľovstve, osobný a rodinný život bol\npodľa názoru krajského súdu zachovaný na území Slovenskej republiky, ktorej je štátnym občanom s\ntrvalým pobytom v R.. Krajský súd zaujal názor, že vzťah k rodičom je totožný ako vzťah k manželke a\ndeťom, na ktorý často poukazuje správny orgán vo svojich rozhodnutiach.\n10. Ďalej krajský súd argumentoval, že formuláre, ktoré sú obsahom administratívneho spisu a ktoré\nobsahujú odpovede na jednoduché a strohé otázky, je možné kvalifikovať ako nedostatočne zistený\nskutkový stav a na ich základe nemožno jednoznačne dospieť k záveru, že žalobca nesplnil základnú\npodmienku bydliska. Preto mal krajský súd za to, že doby poistenia v nezamestnanosti v posudzovanom\nobdobí boli splnené samotným preukázaním posudzovaného obdobia na území iného členského štátu,\na túto dobu mal prvostupňový orgán posúdiť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.\n\n11. Podľa krajského súdu sťažovateľ vyslovil právny názor na základe nedostatočne zisteného\nskutkového stavu veci, keď otázku rodinných väzieb posudzovali správne orgány len cez prizmu\nformularizovaného tlačiva a na základe jedinej výpovede žalobcu a jeho rodičov v odvolacom konaní\npotom, čo bolo pôvodné rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušené. Tieto výpovede však ako dôkaz\nsťažovateľ dostatočne nevyhodnotil, ani im nevenoval potrebnú vážnosť.\n12. Podľa krajského súdu v konaní bolo potrebné sa venovať aj reálnym podmienkam bývania na území\nSpojeného kráľovstva a mali sa vyhodnotiť aj dôvody ukončenia pracovného pomeru a skončenia nájmu.\nOkrem toho správny súd opätovne akcentoval, že aj napriek komunikácii obidvoch príslušných inštitúcii\nnedošlo k dohode a teda rozhodujúci bol v danom prípade úmysel osoby žalobcu, ktorý správne orgány\nnedostatočne a nesprávne vyhodnotili.\n13. Krajský súd rozhodnutie uzavrel s tým, že bude potrebné postupovať tak, aby bol dôsledne zistený\nskutkový stav veci, hlavne s poukazom a s dôrazom na posúdenie bydliska žalobcu a to podľa podmienok\nna pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle európskeho práva.\nIII.\nKasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu\nA)\n14. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods.\n1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.\") a navrhol ho zrušiť a\nvec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.\n15. V sťažnostných bodoch uviedol, že mu chýba usmernenie zo strany krajského súdu, v akom\nsmere mal doplniť skutkový stav, resp. v čom konkrétne pochybil a aké ďalšie úkony mal vykonať.\nSťažovateľ uviedol, že trvalý pobyt žalobcu nebol sporný, no poukázal na to, že pojem „bydlisko\" je\nodlišný a definuje sa ako miesto, kde osoba zvyčajne býva. Zdôraznil, že žalobca sa takmer 10 rokov\nzdržiaval v Spojenom kráľovstve, kde mal stabilné zamestnanie. Nespochybnil dôvod odchodu žalobcu\ndo Spojeného kráľovstva, ale mal za to, že centrum jeho záujmov a bydlisko nezostali v Slovenskej\nrepublike počas výkonu zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve.\n16. Sťažovateľ nesúhlasil s názorom krajského súdu, že rozhodujúci je úmysel žalobcu, ak nedošlo k\ndohode príslušných inštitúcií. Zotrval na záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,\npričom konštatoval, že jediným argumentom žalobcu zostalo, že má na Slovensku rodičov, s ktorými\nudržiaval kontakt. Sťažovateľ poukázal na pravidelnosť návratu len jeden krát ročne, ako aj na\nskutočnosť, že na Slovensko sa vrátil kvôli zdravotným problémom s rukou, pričom sa pred návratom\nliečil približne 6 mesiacov v Spojenom kráľovstve. Sťažovateľ sa domnieval, že nebyť týchto problémov,\nžalobca by ostal pracovať v Spojenom kráľovstve. Rovnako sa nestotožnil sťažovateľ s názorom\nkrajského súdu, že vzťah k rodičom je totožný ako k manželke a deťom.\n17. Podľa sťažovateľa je obsah formulárov síce stručný, ale na základe odpovedí si správny orgán urobí\ncelkový obraz o žiadateľovi, ktorý si spresní a ujasní formou výsluchu, z ktorého vyhotoví zápisnicu.\nPotom na základe týchto listín a iných dôkazov rozhodne o nároku na dávku. Sťažovateľ teda zohľadnil\nnielen celkovú dĺžku pobytu na území Spojeného kráľovstva, ale aj ďalšie skutočnosti uvedené v spise.\n18. Pokiaľ sa týka skúmania reálnych podmienok bývania v mieste výkonu zamestnania, sťažovateľ\nmal za to, že tieto informácie by mal poskytnúť najmä žalobca. Poukázal tiež na to, že požiadal o\nvyjadrenie príslušnú britskú inštitúciu, ktorá sa vyjadrila, že žalobca je klasifikovaný ako stály obyvateľ so\nzvyčajným miestom pobytu v Spojenom kráľovstve. Napokon dôvodil, že vytýkané nedostatočné zistenie\nskutkového stavu bolo odstránené dodatočným výsluchom žalobcu a jeho rodičov v odvolacom konaní.\nB)\n19. Z reakcie žalobcu ku kasačnej sťažnosti vyplýva, že podľa jeho názoru krajský súd vec správne\nprávne posúdil a vyhotovil správne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku.\n\nIV.\nKonanie na kasačnom súde\n20. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p., ďalej len „kasačný súd\"\nalebo „Najvyšší súd\") dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto podľa § 462 ods. 1\nS.s.p. rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.\n21. Kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke, keď uviedol,\nže odôvodnenia oboch rozhodnutí sú nepreskúmateľné a že zistenie skutkového stavu správnymi\norgánmi nebolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Naopak bolo podľa kasačného súdu zrejmé,\nže o jedinej spornej otázke bydliska žalobcu správne orgány vykonali dostatočné zisťovanie skutkového\nstavu primeranými prostriedkami, zaobstarali si relevantné doklady a dokazovanie zavŕšili výsluchom\nžalobcu i jeho rodičov, čím doplnili informácie vyplývajúce z príslušného formulára; jednotlivé skutočnosti\nsú aj obsahom napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že všetky relevantné kritériá na určenie bydliska\nosoby sú aplikované na žalobcovu situáciu najmä na s. 5 napadnutého rozhodnutia.\n22. Kasačný súd sa stotožnil s názorom žalovaného, ktorý nepovažoval za rozhodujúci dôkaz poznatok\no návratoch žalobcu za rodičmi do miesta trvalého bydliska. Uviedol, že aj žalobcovi v skutočnosti\npo prečítaní napadnutého rozhodnutia iste bolo zrejmé, akými úvahami sa sťažovateľ riadil a prečo\nho považoval za osobu, ktorá si počas pracovného pobytu nezachovala bydlisko na Slovensku. Pre\nposúdenie skutočnosti, či mal žalobca zachované bydlisko na Slovensku, v byte svojich rodičov, napokon\nnebolo podľa názoru kasačného súdu rozhodujúce ani to, že po skončení pracovného vzťahu sa vrátil\nna Slovensko a zarobené peniaze investoval do rodičovského bytu, pretože ide o okolnosti nasledujúce\npo skončení výkonu práce. Stanovisko sťažovateľa, že počas výkonu práce v inej členskej krajine si\nnezachoval bydlisko na Slovensku, je tak podľa názoru kasačného súdu primerane odôvodnené a závery\nsprávnych orgánov nie sú v rozpore so zistenými skutočnosťami.\n23. Ani právne posúdenie krajského súdu, ktorý bez ďalšieho kladie na roveň vzťahy k rodičom a k\nprípadnej manželke a deťom nie je podľa názoru kasačného súdu na posudzované účely správne.\nPodľa mienky kasačného súdu sú právne aj mravné povinnosti voči manželke a deťom, pokiaľ ide o\nspoločný život, hospodárenie, výchovu detí a priamu právnu povinnosť ich živiť, nepochybne zásadnejšie\na vyžadujú si omnoho vyššie nasadenie, ako pravidelný a celkom prirodzený kontakt s rodičmi, hoci\naj voči nim má potomok právne i morálne záväzky. Napokon, ani prípadný fakt, že takýto pracovník\nmá vo svojej krajine pôvodu manželku a deti, sám osebe ešte nepostačuje ako dôkaz zachovania jeho\nbydliska v tejto krajine. V prípade žalobcu však nič nenaznačovalo, že by jeho vzťah k rodičom bol na\núrovni podobnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jeho\nbydliska do Spojeného kráľovstva.\n24. Kasačný súd sa nestotožnil s krajským súdom ani v posúdení otázky rozhodujúceho úmyslu žalobcu,\nkeď nedôjde k dohode inštitúcií. Kasačný súd poukázal na to, že úmysel žalobcu je v zmysle čl. 11\nvykonávacieho nariadenia rozhodujúci len vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami\nv prípade ich rozdielneho stanoviska. V súdenom prípade však aj britská aj slovenská inštitúcia dospeli k\nzhodnému záveru, že bydlisko žalobcu bolo v rozhodujúcom čase v Spojenom kráľovstve. Kasačný súd v\ntejto súvislosti poznamenal aj to, že otázka bydliska je koncipovaná ako faktická, ktorá je objektivizovaná\naž do tej miery, že niekedy ani úmysel a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v\nkrajine pôvodu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu možno podľa názoru kasačného súdu čítať\naj tak, že pre nezachovanie bydliska na Slovensku by vyžadoval, že by sa musel žalobca takpovediac\npevne rozhodnúť odsťahovať zo Slovenska navždy, odhlásiť sa z miesta trvalého pobytu a prípadne aj\npretrhnúť kontakty s rodinou. Takýto výklad by však bol v rozpore s účelom základného nariadenia a\naj bežnou realitou života.\n25. Kasačný súd uviedol, že pokiaľ krajský súd svojím rozhodnutím vyzýva sťažovateľa na doplnenie\ndokazovania, mal by aspoň naznačiť okruh skutočností, ktoré treba ešte objasniť. Záverom kasačný\nsúd dodal, že k obdobným záverom v skutkovo porovnateľných veciach dospela aj predchádzajúca\njudikatúra Najvyššieho súdu, napríklad vo veciach vedených pod sp. zn. 10Sžsk/5/2016, 1Sžso/26/2016.\nV.\nNové konanie na krajskom súde\n\n26. Krajský súd po doručení rozsudku kasačného súdu vo veci nariadil pojednávanie a po prejednaní\nveci opätovne napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie rozsudkom zrušil a vec\nsťažovateľovi vrátil na ďalšie konanie.\n27. Krajský súd v rozhodnutí vo veci uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom kasačného súdu a\nzotrváva na svojom stanovisku, že rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné a vychádzajú\nz nedostatočne zisteného skutkového stavu. Krajský súd v novom rozhodnutí neuviedol žiadne nové\nskutočnosti, iba opätovne poukazoval na vyššie opísané argumenty uvedené v zrušenom rozsudku\n(bydlisko, vzťah k rodičom, formuláre, výpoveď žalobcu, úmysel žalobcu).\nVI.\nKasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu\nA)\n28. I proti druhému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ včas kasačnú sťažnosť a to z dôvodu\npodľa § 440 ods. 1 písm. i/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.\") a navrhol\nzrušiť rozsudok krajského súdu a veci mu vrátiť na ďalšie konanie.\n29. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor kasačného\nsúdu, a aj napriek záveru kasačného súdu, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci,\nsprávny súd opätovne založil rozsudok na nepreskúmateľnosti a absencii dôvodov preskúmavaného\nrozhodnutia.\nB)\n30. Žalobca v písomnej reakcii na kasačnú sťažnosť uviedol, že sťažovateľ nevymedzil dôvody kasačnej\nsťažnosti v súlade s právnou úpravou a len odkázal na administratívne rozhodnutia a predchádzajúce\nsťažnostné námietky.\nVII.\nOpätovné konanie na kasačnom súde\n31. Najvyšší súd po opätovnom preskúmaní veci v medziach sťažnostných bodov dospel k záveru, že\nkasačná sťažnosť je dôvodná a preto podľa § 462 ods. 1 S.s.p. rozsudok krajského súdu znovu zrušil\na vrátil mu vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 469 S.s.p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.\n32. Kasačný súd sa mohol len stotožniť s jedinou námietkou sťažovateľa, pretože postup krajského\nsúdu, ktorý nerešpektoval záväzný právny názor kasačného súdu uvedený v predchádzajúcom\nzrušujúcom rozsudku, je v priamom rozpore s citovaným ustanovením § 469 S.s.p.\n33. Krajský súd sa v novom rozhodnutí obmedzil sa len na ničím nepodložené konštatovanie\nnesúhlasu s právnym názorom kasačného súdu, pričom v odôvodnení rozhodnutia neuviedol žiadnu\ntakú skutočnosť, s ktorou sa kasačný súd nezaoberal v pôvodnom kasačnom konaní. Svoje závery\nkrajský súd znovu opiera o nedostatočné zistenie skutkového stavu v administratívnom konaní\na o nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, v skutočnosti však nesúhlasí s právnym\nvyhodnotením skutkových zistení. Zjavne pritom nechápe rozdiel medzi právnym posúdením veci\na neúplným zistením skutkového stavu či nedostatočným zdôvodnením rozhodnutia, ktoré naopak\nprávnemu posúdeniu veci bránia.\n34. K veci samej kasačný súd uvádza, že v predchádzajúcom rozhodnutí pomerne detailne zdôvodnil,\nv čom je právne posúdenie veci zo strany krajského súdu nesprávne a na základe akých skutočností\ndospel k záveru, že správne orgány v dostatočnej miere zistili skutkový stav pre rozhodnutie vo veci\n\na svoje závery aj v náležitej miere argumentačne podložili. Kasačný súd sa vyjadril aj k dôvodom, pre\nktoré považoval za bydlisko žalobcu v rozhodujúcej dobe Spojené kráľovstvo, ako aj k povahe rodinných\nväzieb žalobcu v Slovenskej republike a k informačným formulárom žalovaného. Vzhľadom na uvedené\nsa už kasačný súd nemieni opätovne vyjadrovať k potrebe ďalšieho zisťovania skutkového stavu v\nadministratívnom konaní, či k náležitostiam odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ani k právnemu\nposúdeniu otázky bydliska žalobu. V týchto otázkach v celom rozsahu odkazuje na predchádzajúci\nrozsudok zo dňa 27.11.2018.\n35. Senát kasačného súdu samozrejme neupiera vo veci konajúcim sudcom krajského súdu vlastný\npohľad na riešenie prejednávaných otázok a právo nesúhlasiť so záväzným názorom kasačného\nsúdu vyjadreným v zrušujúcom rozsudku. To však pri novom rozhodovaní nemôže viesť k jeho\nnerešpektovaniu, a to ani za situácie, že by bola judikatúra Najvyššieho súdu v posudzovaných otázkach\nnejednotná. Krajský súd je totiž viazaný práve názorom kasačného súdu vysloveným v prejednávanej\nveci a je povinný v ďalšom konaní postupovať v jeho intenciách. Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol\nspisové značky iných rozhodnutí Najvyššieho súdu, ktoré však vonkoncom nie sú v rozpore s názorom\nkonajúceho senátu v tejto veci, naviac bez toho, aby citoval konkrétne časti rozhodnutí, o ktoré sa opiera.\nKasačnému súdu neostáva iné len konštatovať, že rozsudok krajského súdu je zjavne svojvoľným\nnezákonným rozhodnutím, ktoré podkopáva ústavné princípy právnej istoty a garancie vymožiteľnosti\npráva.\n36. S poukazom na uvedené môže kasačný súd len znovu uviesť, že nakoľko krajský súd\npri prejednaní veci nerešpektoval právny názor kasačného súdu obsiahnutý v predchádzajúcom\nzrušujúcom rozhodnutí, bolo potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1 S.s.p.\nznovu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom sa bude spravovať právnym názorom kasačného\nsúdu.\n37. O trovách kasačného konania rozhodne krajský súd v novom konaní v zmysle § 467 ods. 3 S.s.p.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Sa/7/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}