{"guid": "a64fe55f-ce11-4929-9da6-22518e0a3229:955ab71d-1944-42a8-93c7-6c7579962557", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8017200779.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/44/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/44/2019 z 24. 11. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. novembra 2020, sp. zn. 10Sžfk/44/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:8017200779.1", "identifikacne_cislo": "8017200779", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2020-11-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-3.odsek-3", "nazov": "§ 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-3.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24", "nazov": "§ 24 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-24"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-3", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-24"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/955ab71d-1944-42a8-93c7-6c7579962557", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8017200779.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:8017200779.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:8017200779.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžfk/44/2019\n8017200779\n24. 11. 2020\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2020:8017200779.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nJany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Igora Belka, v právnej veci\nžalobcu (sťažovateľa): Radovan Martinka, so sídlom P. Jilemnického 868/14, Svit, IČO: 40 324 486,\nzast. JUDr. Eugenom Kostovčíkom, daňovým poradcom a advokátom, so sídlom Gelnická 33, Košice,\nproti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica,\no preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1343445/2017 z 21. septembra 2017, konajúc o kasačnej\nsťažnosti proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/54/2017-55 z 13. septembra\n2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/54/2017-55 z 13.\nseptembra 2018 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 1343445/2017 z 21. septembra 2017 z\nr u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.\nodôvodnenie:\n1. Rozsudkom č. k. 3S/54/2017-55 z 13. septembra 2018 Krajský súd v Prešove podľa § 190\nSprávneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktoru sa žalobca domáhal preskúmania\nrozhodnutia žalovaného č. 1343445/2017 z 21. septembra 2017, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie\nDaňového úradu Prešov č. 104522812/2016 z 21. decembra 2016, ktorým správca dane žalobcovi\nvyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“ alebo „DPH“) v sume 2 081 eur za zdaňovacie\nobdobie február 2013.\n2. Určený rozdiel dane vyplynul z výsledku daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie zákona č.\n222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004\nZ.z.“) za zdaňovacie obdobie január až december 2013. Za zdaňovacie obdobie február 2013 správca\ndane žalobcovi neuznal odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa PULZE, s.r.o., a to z faktúry č. 2013071\nz 19. februára 2013 za dodanie tovaru v celkovej sume 4 476 eur (základ dane 3730 eur, DPH 746\neur), z faktúry č. 2013072 z 22. februára 2013 za dodanie tovaru v celkovej sume 2 460 eur (základ\ndane 2 050 eur, DPH 410 eur) a z faktúry č. 2013073 z 25. februára 2013 za dodanie tovaru v celkovej\nsume 5 550 eur (základ dane 4 625 eur, DPH 925 eur). Vykonaným dokazovaním bolo podľa žalovaného\npreukázané, že nedošlo k dodaniu tovaru od spoločnosti ADEXO, s.r.o. pre daňový subjekt PULZE, s.r.o.\n(dodávateľ žalobcu), preto nemohlo dôjsť ani k dodaniu toho istého tovaru od spoločnosti PULZE, s.r.o.\npre žalobcu. Tým, že nedošlo k dodaniu tovaru od spoločnosti PULZE, s.r.o., nedošlo u tejto spoločnosti\nk vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z., a tým žalobcovi nevzniklo\nprávo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 tohto zákona.\n\n3. Krajský súd v Prešove po preskúmaní veci dospel k záveruu, že rozhodnutia žalovaného a správcu\ndane sú v súlade so zákonom. V odôvodnení napadnutého rozsudku k námietke žalobcu, že protokol\no výsledku daňovej kontroly iného daňového subjektu bol jediným dôkazom pre vyvodenie záverov v\nneprospech žalobcu krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane\nvykonal ústne pojednávanie s konateľom spoločnosti REPASE, s.r.o., právnym nástupcom PULZE, s.r.o.\n(dodávateľa žalobcu), z ktorého spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 104080826/2016 z 11. októbra\n2016. Správca dane hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti v súlade s § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový\nporiadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový\nporiadok“), prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane po vykonaní daňovej\nkontroly za zdaňovacie obdobie január až jún 2013 u daňového subjektu PULZE, s.r.o. vypracoval\nprotokol zo 6. augusta 2014. Výsledky zistení uvedených v predmetnom protokole správca dane použil\nv zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz pri kontrole DPH za zdaňovacie obdobie február\n2013 u žalobcu. Správca dane nespochybnil nákup tovaru ako taký, ale na základe získaných dôkazov\nspochybňuje nákup tovaru od spoločnosti PULZE, s.r.o. a následne neuznáva nárok na odpočítanie dane\nz dokladov vystavených spoločnosťou PULZE, s.r.o. tak, ako je to uvedené v rozhodnutí správcu dane.\n4. Krajský súd považoval za nedôvodnú taktiež námietku žalobcu, že postupom správcu dane bola\nobmedzená zásada bezprostrednosti dokazovania, priama účasť žalobcu na vykonaných dôkazných\núkonoch, čím malo dôjsť k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy.\nKrajský súd konštatoval, že počas daňovej kontroly správca dane neobmedzil daňový subjekt na jeho\nprávach. Umožnil žalobcovi vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam,\nspôsobu ich zistenia tak, ako to ukladá Daňový poriadok. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa k protokolu o\nvýsledku daňovej kontroly, túto možnosť však nevyužil, preto je nedôvodná námietka, že bol ukrátený na\nsvojich zákonných právach. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na právny názor Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vyslovený v uznesení sp. zn. 1Sžr/38/2011 z 8. novembra 2011, podľa ktorého\npráva patria len bdelým.\n5. Námietku žalobcu, že správca dane rozšíril dôkazné bremeno na žalobcu, považoval krajský súd\nza nedôvodnú. Žalobca je povinný preukázať a správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa\nplnenie uskutočnilo. Žalobca nepreukázal, že k dodaniu tovaru zo strany konkrétneho dodávateľa došlo,\npreto správca dane nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z týchto zdaniteľných\nobchodov. Naopak, správca dane dokázal, že zo strany dodávateľa išlo len o formálne vystavenie faktúr\nbez reálneho dodania tovaru. Je logické, že keďže dodávateľ nedodal tovar, nevznikla mu ani daňová\npovinnosť, a preto žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. Povinnosťou žalobcu bolo predložiť\ndôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na odpočítanie dane. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok\nna odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli\nreálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre, čo sa vzhľadom na zistené skutočnosti\nnestalo.\n6. Krajský súd ďalej konštatoval, že dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte, pričom tiež\npoukázal na hmotnoprávnu povahu podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona\nč. 222/2004 Z. z. Krajský súd uviedol, že z judikatúry najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že pri\nposudzovaní nároku na odpočet DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym.\nPodľa krajského súdu správca dane šetrením zistil také objektívne skutočnosti, na základe ktorých\nmal dôvodnú pochybnosť o reálnom uskutočnení deklarovaných plnení, a tieto žalobca neodstránil.\nŽalobca bol oboznamovaný s výsledkami šetrenia a zisťovania, avšak nepredložil dôkazy preukazujúce\nskutočné naplnenie podmienok uvedených v § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. Bolo potrebné, aby\nsám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z\nrizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelov jeho hospodárskej činnosti a aby zabránil\ntomu, že sa ocitne v dôkaznej núdzi. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo\njednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie\nadministratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v\nobchodnom vzťahu. Správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky\nmožné skutočnosti týkajúce sa predmetných faktúr.\n7. Krajský súd tiež poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov v daňovom konaní a tiež uviedol,\nže dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov\n\npredkladaných daňovým subjektom. Zároveň krajský súd zdôraznil, že ak daňový subjekt, na ktorom leží\ndôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný\n(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011). V tejto súvislosti krajský súd dal do pozornosti\naj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018, z ktorého vyplýva, že „určiť presnú\nhranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno\nnezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť,\nže daňový subjekt, ako podnikateľ, koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda\npreukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme v reálnom čase uskutočňovania\nobchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť\nakékoľvek pochybnosti“.\n8. Záverom krajský súd poukázal aj na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.\nrozsudok z 21. januára 2009 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok z 19. apríla 1994 vo veci Van\nde Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp.zn.\nIII. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná\nodpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení\nrozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Podľa krajského súdu sa žalovaný v napadnutom\nrozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu\ndane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, tento správne právne posúdil, rozhodnutie\nnáležite odôvodnil a uviedol, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov.\n9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť a navrhol, aby kasačný súd napadnutý\nrozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na\nďalšie konanie. Zároveň žiadal rozhodnúť o trovách konania. Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že\nkrajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1\npísm. f) S.s.p.) a tiež tým, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu\n(§ 440 ods. 1 písm. h) S.s.p.).\n10. Podľa sťažovateľa krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že porušil právo\nžalobcu na riadne odôvodnenie rozhodnutia, pričom išlo o porušenie takej intenzity a rozsahu, že súd\nznemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces. Krajský súd v plnom rozsahu prevzal závery preskúmavaného\nrozhodnutia žalovaného, čo do skutkových zistení, ako aj právneho posúdenia, pričom vlastnému\nprávnemu odôvodneniu záverov venuje pozornosť v minimálnom rozsahu. S argumentáciou žalobcu\nsa vysporiadal len formálne bez toho, aby prezentoval vlastné závery ako výsledok konfrontácie\nzáverov žalovaného a námietok žalobcu a predstavil ich zákonne konformným spôsobom. Písomné\nvyhotovenie rozhodnutia krajského súdu neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\njeho rozhodnutie. Požiadavky na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku vyplývajúce z ustanovenia § 139\nods. 2 S.s.p. nemôžu byť naplnené jednostrannou obhajobou záverov správnych orgánov. V postupe\nkrajského súdu sa nejedná o jednu izolovanú vadu konania, ale o množstvo procesných vád takého\ncharakteru a intenzity, že ich dôsledkom je to, že súdne konanie ako celok bolo nespravodlivé, a preto\naj jeho výsledok s dopadom na hmotnoprávne posúdenie veci je nespravodlivý.\n11. Krajský súd síce nesúhlasil s tým, že protokol z daňovej kontroly u daňového subjektu PULZE,\ns.r.o. bol jediným dôkazom v neprospech sťažovateľa, no nikde neuviedol, ktorý ďalší dôkaz bol ešte v\nneprospech sťažovateľa. Sťažovateľ namieta, že zásada úzkej súčinnosti vyplývajúca z ustanovenia §\n3 ods. 2 Daňového poriadku nie je naplnená tým, ako uvádza krajský súd, že sťažovateľ mal možnosť\nvyjadriť sa k protokolu.\n12. Sťažovateľ poukázal na to, že v žalobe namietal, že správca dane pričítal žalobcovi existenciu\ndôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Namietal, že ak dôkazné\nbremeno z prijatých plnení od spoločnosti ADEXO, s.r.o. nesplnila spoločnosť PULZE, s.r.o., potom\nsa toto plnenie musí posúdiť samostatne. Ak spoločnosť PULZE, s.r.o. neuniesla dôkazné bremeno\nk preukázaniu odpočítania dane z faktúr od dodávateľa ADEXO, s.r.o. nie je možné toto zistenie\nmechanicky aplikovať do obchodného vzťahu medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom PULZE, s.r.o.\nformou finálneho záveru, že ak nedošlo k dodaniu tovaru od spoločnosti ADEXO, s.r.o. pre spoločnosť\n\nPULZE, s.r.o., nemohlo dôjsť k dodaniu toho istého tovaru od spoločnosti PULZE, s.r.o. sťažovateľovi.\nKrajský súd pritom odpoveď na túto zásadnú námietku zredukoval na oznámenie finálneho záveru, že\nsťažovateľ nepreukázal, že k dodaniu tovaru zo strany konkrétneho dodávateľa došlo, naopak, správca\ndane dokázal, že zo strany dodávateľa išlo len o formálne vystavenie faktúr bez reálneho dodania tovaru.\n13. K rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/9/2012, na ktorý krajský súd poukazoval, sťažovateľ\nuviedol, že skutkový stav, z ktorého tento rozsudok vychádzal, bol zásadne odlišný od skutkového stavu\nvo veci sťažovateľa. Vo veci sťažovateľa konateľ spoločnosti PULZE, s.r.o. M. U. potvrdil dodanie tovaru\na popísal priebeh obchodov. Ak správca dane bez akéhokoľvek racionálneho zdôvodnenia pripúšťa, že\nza daného stavu mal sťažovateľ označiť skutočného dodávateľa, ktorý by identické plnenie mohol dodať\nbez faktúry a zaplatenia, potom jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.\n14. Sťažovateľ namietal závery krajského súdu, že správca dane zistil objektívne skutočnosti, na základe\nktorých mal dôvodnú pochybnosť o reálnom uskutočnení deklarovaných plnení, a tieto sťažovateľ\nneodstránil. Podľa sťažovateľa z obsahu rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že v spoločnosti\nADEXO, s.r.o. nebolo možné preveriť požadované skutočnosti a spoločnosť PULZE, s.r.o svoje dôkazné\nbremeno neuniesla, pretože nepredložila žiadne dôkazy o nákupe tovaru. Tomuto zisteniu nezodpovedá\nzáver daňových orgánov, že k dodaniu tovaru od spoločnoti ADEXO, s.r.o. pre daňový subjekt PULZE,\ns.r.o. nedošlo. Objektívne zistenou skutočnosťou bolo to, že v spoločnosti ADEXO, s.r.o. nebolo\nmožné preveriť požadované skutočnosti, čo znamená, že nebolo možné ani zistiť, či k plneniu došlo\naebo nedošlo. Stav veci zistený v daňovom konaní, z ktorého mali rozhodnutia správnych orgánov\nvychádzať, bol podľa sťažovateľa taký, že v spoločnosti ADEXO, s.r.o. nebolo možné plnenie preveriť,\nspoločnosť PULZE, s.r.o svoje dôkazné bremeno neuniesla, a nie taký, že k dodaniu tovaru od\nspoločnosti ADEXO, s.r.o pre daňový subjekt PULZE, s.r.o. nedošlo. Sťažovateľ pritom v tejto súvislosti s\nodkazom na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky poukazoval na to, že ak neuniesol\ndodávateľ sťažovateľa svoje dôkazné bremeno a nepreukázal konkrétne skutočnosti vo vzťahu k svojmu\nsubdodávateľovi, nie je možné vylúčiť, aby v samostatnom konaní voči sťažovateľovi táto skutočnosť\npreukázaná bola. Sťažovateľovi nie je zrejmé a krajský súd to nikde neuvádza, ako sťažovateľ mohol\nodstrániť pochybnosti, na ktorých odstránenie nemal žiadny dosah.\n15. Sťažovateľ poukazoval na konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého mal sťažovateľ preukázať,\nže vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej\nzodpovednosti za dosahovanie účelov jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v\ndôkaznej núdzi. Ak podľa krajského súdu zo strany dodávateľa išlo len o formálne vystavenie faktúr bez\nreálneho dodania tovaru, potom išlo o daňový podvod a sťažovateľ bol priamym a vedomým účastníkom\ndaňového podvodu. Za danej situácie vystáva podľa sťažovateľa otázka, aké všetky rozumné opatrenia\na starostlivosť mal prijať a aké dôkazy o uskutočnení (fiktívneho) obchodu mal získavať. Z uvedeného\nje zrejmé, že rozsudok súdu je založený na protirečivých záveroch, ktoré popierajú pravidlá formálnej\na právnej logiky a takýto rozsudok je arbitrárny.\n16. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd sa len formálne vysporiadal s tvrdením sťažovateľa, že\nsprávne orgány nepostupovali v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku, nezhodnotili všetky dôkazy\na neprihliadli na všetko, čo vyšlo najavo. Sťažovateľ namietal, že konateľ spoločnosti PULZE, s. r. o.\npotvrdil dodanie tovaru a popísal priebeh obchodov. Zároveň poukázal na to, že medzi faktúrami za\nnákup tovaru od dodávateľa PULZE, s.r.o., dodacími listami, platbami, skladovou evidenciou sťažovateľa\nje vecná, časová a cenová súvislosť a ak tieto doklady a dôkazy sú súčasťou uceleného logicky\npreviazaného reťazca dôkazov, nebol dôvod pochybovať o ich správnosti a hodnovernosti. Z rozhodnutí\nsprávnych orgánov a ani z rozsudku nevyplýva, akými dokladmi a dôkazmi mal sťažovateľ disponovať,\nresp. čo zanedbal.\n17. Podľa sťažovateľa v odkaze krajského súdu na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžf/66/2016\nabsentuje čo aj minimálna miera racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nakoľko\nťažiskové námietky v žalobe boli formulované úplne jednoznačne a boli založené najmä na tom, že\nsťažovateľ znášal dôkazné bremeno len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdil, že nie je možné dôkazné\nbremeno na ťarchu sťažovateľa vykladať extenzívne a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou\núčasťou nezabezpečoval, že každé plnenie sa musí posudzovať samostatne a ak neuniesol dodávateľ\nsťažovateľa svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu subdodávateľovi, nie je možné vylúčiť, aby v\n\nsamostatnom konaní voči sťažovateľovi táto skutočnosť preukázaná bola, a že správca dane pričítal\nžalobcovi existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.\n18. Sťažovateľ tiež namietal, že ak správne orgány za daného stavu pripúšťajú, že identický tovar\nmohol dodať bez faktúry a zaplatenia iný dodávateľ, potom tieto rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre\nnedostatok dôvodov. Krajský súd sa uvedenou ťažiskovou žalobnou námietkou vôbec nezaoberal.\n19. Podľa sťažovateľa sa krajský súd zároveň odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu. Sťažovateľ v žalobe intenzívne poukazoval na pomerne širokú škálu judikatúry vrátane judikatúry\nkasačného súdu, na ktorú však krajský súd v žiadnej časti svojho rozhodnutia nereflektoval a nijako sa s\nňou nevysporiadal. Išlo pritom o judikatúru, ktorá v značnej miere podporovala argumentáciu sťažovateľa\nsúvisiacu s jeho dôkaznou povinnosťou, ako aj to, že dôkazy majúce pôvod v inom konaní nemôžu byť\nrozhodujúcimi dôkazmi, na ktorých správca dane prioritne založí svoje rozhodnutie. Podľa sťažovateľa,\nak krajský súd nepovažoval prezentovanú a citovanú judikatúru za právne a odborne relevantnú, mal\nuviesť dôvody, ktoré ho k takémuto záveru viedli. Krajský súd v rozpore s ustanovením § 139 ods. 3\nS.s.p. odklon od ustálenej rozhodovacej praxe nijako neodôvodnil.\n20. Sťažovateľ opätovne poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžf/10/2012 z 28. novembra\n2012, z ktorého vyplýva, že „dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt, je jasne limitované\nustanovením § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktoré však v záujme zachovania ústavne konformného\nvýkladu tohto ustanovenia nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho\npreukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval.“ Sťažovateľ poukázal aj na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011 z 15. marca 2011, z ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno\ndaňového subjektu nie je absolútne a správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej\nnúdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.\n21. Obdobné závery podľa sťažovateľa vyplývajú aj z iných rozsudkov najvyššieho súdu (napr. sp. zn.\n3 Sžf/1/2010 z 19. augusta 2010, 4 Sžf 16/2010 z 18. novembra 2010, 3 Sžf 44/2011 z 11. septembra\n2012, 5 Sžf 3/2012 z 29. októbra 2012, 6 Sžf 10/2012 z 28. novembra 2012, 8 Sžf 9/2013 z 20.\nfebruára 2014 a iné), ktoré sú kasačnému súdu známe, preto sťažovateľ považoval za nadbytočné ich\ncitovať. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd identickú otázku, ktorá už bola\nprávoplatne vyriešená uvedenými rozsudkami najvyššieho súdu, riešil podstatne odchylným spôsobom\nbez toho, aby sa argumentačne vyrovnal s týmito rozsudkami. Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje\nurčité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou,\ntreba považovať za postup arbitrárny.\n22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol, aby najvyšší súd kasačnú sťažnosť zamietol\nako nedôvodnú. Podľa žalovaného sťažovateľ okrem dôvodov, ktoré smerujú proti odôvodneniu\nrozsudku, opakuje dôvody uvedené v žalobe, pričom žalovaný sa k nim vyjadril vo vyjadrení zo 14. marca\n2018 a na tomto vyjadrení trvá. K dôvodom sťažnosti smerujúcim k odôvodneniu rozsudku krajského\nsúdu žalovaný uviedol, že nie je v jeho kompetencii sa k nim vyjadrovať.\n23. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, postupom podľa § 452 a nasl. Správneho\nsúdneho poriadku preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo\njeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez\nnariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 Správneho súdneho poriadku, keď deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 Správneho súdneho poriadku).\n24. Predmetom preskúmania v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím\nsprávcu dane, ktorým bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 2 081 eur za\nzdaňovacie obdobie február 2013. Daňové orgány ustálili, že nedošlo k dodaniu tovaru od spoločnosti\nADEXO, s.r.o. pre daňový subjekt PULZE, s.r.o. (dodávateľ sťažovateľa), preto nemohlo dôjsť ani k\ndodaniu toho istého tovaru od spoločnosti PULZE, s.r.o. pre sťažovateľa. Tým, že nedošlo k dodaniu\ntovaru od spoločnosti PULZE, s.r.o., nedošlo u tejto spoločnosti k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19\nods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z., a preto sťažovateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa\n§ 49 ods. 1 tohto zákona.\n\n25. Úlohou najvyššieho súdu v kasačnom konaní bolo preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu,\nktorým bola žaloba zamietnutá, nakoľko sa krajský súd stotožinil so záverom žalovaného vyjadreným\nv preskúmavanom rozhodnutí. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nesprávny procesný postup\nkrajského súdu, ktorý mal za následok znemožnenie účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a odklon od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu, a to najmä vo vzťahu k miere zaťaženia sťažovateľa dôkazným\nbremenom v daňovom konaní a jednostrannému hodnoteniu dôkazov.\n26. Základnou úlohou správneho súdnictva je poskytnutie súdnej ochrany v medziach vymedzených\nv Ústave Slovenskej republiky. Aj keď sťažovateľ neoznačil osobitne ako dôvod kasačnej sťažnosti\nnesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, kasačný súd konštatuje, že tento možno vyvodiť\nz obsahu kasačnej sťažnosti v spojení so sťažnostným bodom, ktorým sťažovateľ žiadal zmenu\nrozhodnutia krajského súdu a zrušenie napadnutého rozhodnutia. Sporným medzi účastníkmi bol výklad\nniektorých ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. a Daňového poriadku, ako aj to, či sťažovateľovi vznikol\nnárok na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013 pri ním\ntvrdenej dodávke tovaru od dodávateľa PULZE, s.r.o.\n27. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe\ndaní vyšlo najavo.\n28. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa\nberie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,\nvyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti\nuskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú\nrealitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého\ndaňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.\n29. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n30. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti\nnevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\n31. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom\ndodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode\nalebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento\ndeň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní\nstavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.\nPri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.\n32. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká\nplatiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\n33. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona. č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný\nplatiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa\nodsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku\nz tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\n34. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže\nplatiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú\npodľa § 71.\n\n35. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal u sťažovateľa daňovú kontrolu\ndane zameranú na zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie DPH za\nzdaňovacie obdobie január až december 2013. V zdaňovacom období február 2013 si sťažovateľ uplatnil\nodpočítanie dane z faktúr od dodávateľa PULZE, s.r.o., a to z faktúry č. 2013071 z 19. februára 2013 za\ndodanie tovaru v celkovej sume 4 476 eur (základ dane 3730 eur, DPH 746 eur), z faktúry č. 2013072\nz 22. februára 2013 za dodanie tovaru v celkovej sume 2 460 eur (základ dane 2 050 eur, DPH 410\neur) a z faktúry č. 2013073 z 25. februára 2013 za dodanie tovaru v celkovej sume 5 550 eur (základ\ndane 4 625 eur, DPH 925 eur).\n36. Z obsahu administratívneho spisu (zápisnica o ústnom pojednávaní z 03.12.2015) vyplýva, že\nsťažovateľ odovzdal správcovi dane doklady za obdobie január - december 2013 a to: evidenciu DPH\n+ daňové priznania, daňové priznanie k DPFO za rok 2013, výkaz o príjmoch a výdavkoch, výkaz\no majetku a záväzkoch, inventúrny súpis dlhodobého majetku, daňové odpisy dlhodobého majetku,\nevidencia tržieb ERP - 7 ks, knihu pohľadávok, odberateľské faktúry č. 0012013-200213, peňažný\ndenník, pokladničnú knihu, bankové výpisy, evidenciu dodávateľských faktúr, dodávateľské faktúry tuzemsko (interné číslo dokladu DF13001-13288), dodávateľské faktúry - zahraničie (interné číslo\ndokladu ZF 13/001 - ZF 13/120, príjmové pokladničné doklady č. P001-P186, výdavkové pokladničné\ndoklady č. V001-V359, zmluvy o prenájme nehnuteľností 15 ks. Zároveň spolu s odvolaním proti\nprvostupňovému rozhodnutiu predložil osobitne za zdaňovacie obdobie február 2013 dodacie listy od\nspoločnosti PULZE, s.r.o. a prevodky medzi skladmi.\n37. Správca dane použil ako dôkaz podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku protokol z daňovej kontroly\nspoločnosti PULZE, s.r.o. za zdaňovacie obdobia január 2013 až jún 2013 č. 9712402/5/3763810/2014\nzo 6. augusta 2014, z ktorého vyplýva, že spoločnosť PULZE, s.r.o. nakupovala tovar od\nspoločnosti ADEXO, s.r.o. Z odpovede na dožiadanie vyplynulo, že ADEXO, s.r.o. so správcom dane\nnespolupracuje, na adrese sídla nie je označené sídlo spoločnosti a spoločnosť na tejto adrese nesídli,\nvšetky písomnosti zasielané na adresu sa vracajú s poznámkou „adresát neznámy“. Keďže v spoločnosti\nADEXO, s.r.o. nebolo možné preveriť požadované skutočnosti, správca dane vyzval PULZE, s.r.o. na\npredloženie dôkazov.\n38. Dňa 28. mája 2014 bola spoločnosť PULZE, s.r.o. vymazaná z obchodného registra v dôsledku\nzlúčenia, právnym nástupcom sa stala spoločnosť REPASE s.r.o. Dňa 4. júna 2014 správca dane vykonal\nústne pojednávanie s bývalým konateľom PULZE, s r.o. U. U. (konateľ PULZE, s.r.o. od 26. marca\n2013 do 27. mája 2014 - nie v čase preverovaných zdaniteľných obchodov), ktorý uviedol, že zmluva\nso spoločnosťou ADEXO, s.r.o. bola urobená osobne s konateľom tejto spoločnosti, meno však nevie,\nale je uvedené na zmluve. Dopravu tovaru zabezpečovala spoločnosť ADEXO, s.r.o. do skladovacích\npriestorov vo Svite na ul. Štúrova, číslo nevie. Išlo o priestory, ktoré mala spoločnosť PULZE, s.r.o.\nprenajaté, ale nevie, s kým bola táto nájomná zmluva uzatvorená, len si pamätá, že nájomné bolo 600\neur mesačne. Tovar skladal kamarát E. U., ktorý tam bol v autoservise.\n39. Preverením účtovných dokladov - výdavkové pokladničné doklady, dodávateľské faktúry správca\ndane zistil, že spoločnosť PULZE, s.r.o. vo svojom účtovníctve za zdaňovacie obdobie január 2013 až\njún 2013 neeviduje žiadne účtovné doklady za prenájom skladovacích priestorov. Miestnym zisťovaním\nsprávca dane zistil, že na ul. Štúrovej sa nenachádza žiaden autoservis, v ktorom by mohol pracovať\nE. U., ktorý mal pomáhať pri vykladaní tovaru, a ktorý by susedil so skladovacími priestormi tak, ako to\nuviedol U. U. (úradný záznam z 18. júna 2014).\n40. Správca dane vo vzťahu k daňovej kontrole u spoločnosti PULZE, s.r.o. uzavrel, že keďže PULZE,\ns.r.o. nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali oprávnenosť vzniku práva na odpočítanie dane,\nokrem iných aj z faktúr od spoločnosti ADEXO, s.r.o., nesplnila si dôkaznú povinnosť, nepreukázala,\nže došlo k dodaniu tovaru tak, ako je to uvedené na faktúrach od spoločnosti ADEXO, s.r.o., preto jej\nnevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti ADEXO, s.r.o.\n41. Počas daňovej kontroly u sťažovateľa správca dane zaslal spoločnosti REPASE, s.r.o. výzvu na\npredloženie účtovných dokladov a písomností daňového subjektu PULZE, s.r.o. za zdaňovacie obdobie\njanuár až december 2013 (výzva z 09.06.2016). Doklady v lehote určenej vo výzve neboli predložené.\nSprávca dane vykonal po opakovanom predvolaní a predvedení dňa 11.10.2016 ústne pojednávanie\ns U. I. (konateľ REPASE, s.r.o. od 28.05.2013), ktorý uviedol, že nevie, či spoločnosť PULZE, s r.o.\n\nobchodovala so sťažovateľom, nevie, či došlo k dodaniu fakturovaného tovaru, nadobúdacie doklady\nnemá, nevie, či bola DPH priznaná a odvedená.\n42. Ďalej sa vyjadril, že o zlúčení nevedel, túto skutočnosť sa dozvedel od majiteľa spoločnosti PULZE,\ns.r.o. U. U., k preberaniu dokladov nedošlo a opísal postup, akým malo dôjsť k zlúčeniu spoločností\nPULZE, s.r.o. a REPASE, s.r.o., a že chcel spoločnosť prepísať na niekoho iného, keď zistil, že sú\nv spoločnosti REPASE, s.r.o. problémy. K prepisu došlo u notárky v Prešove, kde išli spoločne so Š.\nH. (ktorý mal mať podľa vyjadrenia prístup na internetbanking spoločnosti REPASE, s.r.o. a ktorý mal\nvybavovať zákazky pre REPASE, s.r.o.) a U. U. s papiermi za účelom prepisu týchto spoločností na iného\nmajiteľa. Notárka im pomohla vypísať papiere a tie následne odovzdali pánovi H., po čase sa dozvedeli,\nže spoločnosti REPASE, s.r.o. a PULZE, s.r.o. boli zlúčené (dňa 28.05.2014).\n43. Správca dane na základe týchto skutočností konštatoval, že keďže nedošlo k dodaniu tovaru od\nspoločnosti ADEXO, s.r.o. pre daňový subjekt PULZE, s.r.o., nemohlo dôjsť k dodaniu toho istého tovaru\nod spoločnosti PULZE, s.r.o. pre sťažovateľa. Tým, že nedošlo k dodaniu tovaru od spoločnosti PULZE,\ns.r.o., nedošlo u tejto spoločnosti k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004\nZ.z. a tým sťažovateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.\n44. O výsledku daňovej kontroly u sťažovateľa bol vyhotovený protokol č. 104293546/2016 zo dňa\n09.11.2016, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zaslal daňovému\nsubjektu. Na základe výsledkov protokolu bolo vydané prvostupňové rozhodnutie o určení rozdielu dane\nv sume 2 081 eur za zdaňovacie obdobie február 2013.\n45. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že zo spisového materiálu vyplýva, že k dodaniu\ntovaru od PULZE, s.r.o. nedošlo. Zo získaných dôkazov vyplýva, že išlo len o formálne vystavenie\nfaktúr zo strany dodávateľa. Keďže dodávateľ nedodal tovar, nevznikla mu daňová povinnosť, a preto\nsťažovateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. Na tomto závere podľa žalovaného nemení nič\nani fakt, že daňový subjekt spolupracoval s finančnou správou, odovzdal všetky doklady potrebné k\ndaňovej kontrole. K námietke sťažovateľa, že ak by tovar nenakúpil, nepredal cez ERP, tak tržba by\nbola oveľa nižšia, a z danej tržby riadne zaplatil DPH, ako aj k predloženým dodacím listom od PULZE,\ns.r.o., ako aj k prevodkám medzi jeho skladmi, žalovaný uviedol, že správca dane nespochybnil, že\nsťažovateľ predmetný tovar nakúpil a ani to, že ho následne predal. Spochybnil však nákup tovaru od\nvyššie uvedeného dodávateľa, a preto mu nevzniklo právo na odpočítanie dane. Na závere správcu\ndane nič nemení ani skutočnosť, že z tržby riadne zaplatil DPH. Dodacie listy a prevodky medzi skladmi\nnie sú dôkazmi o tom, že k dodaniu tovaru od konkrétneho dodávateľa skutočne došlo.\n46. Kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že obdobná vec už bola predmetom konania pred kasačným\nsúdom, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/22/2019 z 26. mája 2020 (rovnaké skutkové\nokolnosti, rozdiel je iba v zdaňovacom období), preto s odkazom na ustanovenie § 464 ods. 1 S.s.p.\nuvádza prevzatú časť jeho odôvodnenia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a ktoré znie:\n47. „Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že vo vzťahu k žalobným námietkam sťažovateľa, nie je\nnapadnutý rozsudok krajského súdu dostatočne odôvodnený a vykazuje prvky arbitrárnosti, tak ako to\nnamieta sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, avšak vzhľadom na obsah sťažnostných bodov, má kasačný\nsúd za to, že by nebolo účelné a hospodárne zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu, ale je potrebné\npristúpiť priamo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré neposkytuje dostatočný podklad\nna vyvodenie záveru o tom, že sťažovateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. Kasačný súd sa\npreto neobmedzil na závery týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, resp.\njeho odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ale pristúpi k dôvodom, pre ktoré je\npotrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie a zohľadnil námietky, ktoré nedostatočne a zároveň nesprávne\nvyhodnotil krajský súd, keď žalobu zamietol. Podľa kasačného súdu nemožno súhlasiť so záverom\nkrajského súdu, že sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami a správca\ndane dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, tento správne právne posúdil, rozhodnutie\nnáležite odôvodnil a uviedol akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov.\n48. Podľa názoru kasačného súdu napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného\nskutkového stavu a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Pokiaľ teda sťažovateľ namietal, že\nsprávne orgány nepostupovali v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku, nezhodnotili všetky dôkazy a\n\nneprihliadli na všetko, čo vyšlo najavo, kasačný súd vyhodnotil túto námietku za dôvodnú. Kasačný súd\nmá za to, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako sa žalovaný, resp. správca dane (a či vôbec)\nvysporiadal s dôkazmi predloženými sťažovateľom a obmedzil sa len na záver vyplývajúci zo vzťahu\nsubdodávateľa a dodávateľa sťažovateľa.\n49. Protokol z 06.08.2014 z daňovej kontroly u daňového subjektu PULZE, s.r.o. bol pre správcu dane\na žalovaného ťažiskovým dôkazom vo veci, pričom v napadnutom rozhodnutí je vzťahu subdodávateľa\na dodávateľa venovaná značná pozornosť, bez toho, aby bola pozornosť zameraná na preukazovanie\nsporného zdaniteľného obchodu medzi dodávateľom PULZE, s.r.o. a sťažovateľom a na dôkazy, ktoré\nboli v tomto smere predkladané sťažovateľom. Ako správne poukázal sťažovateľ, ak spoločnosť PULZE,\ns.r.o. neuniesla dôkazné bremeno k preukázaniu odpočítania dane z faktúr od dodávateľa ADEXO,\ns.r.o. nie je možné toto zistenie mechanicky aplikovať do obchodného vzťahu medzi sťažovateľom\na jeho dodávateľom PULZE, s.r.o. formou finálneho záveru, že ak nedošlo k dodaniu tovaru od\nspoločnosti ADEXO, s.r.o. pre spoločnosť PULZE, s.r.o., nemohlo dôjsť k dodaniu toho istého tovaru\nod spoločnosti PULZE, s.r.o. sťažovateľovi, ale je potrebné vyhodnocovať vzťah PULZE, s.r.o. a\nsťažovateľa samostatne.\n50. Kasačný súd zároveň dodáva, že ak neuniesol dodávateľ sťažovateľa svoje dôkazné bremeno a\nnepreukázal konkrétne skutočnosti vo vzťahu k svojmu subdodávateľovi, nie je možné vylúčiť, aby v\nsamostatnom konaní voči sťažovateľovi, táto skutočnosť preukázaná bola. Z napadnutého rozhodnutia\nnemožno vyvodiť, aké dokazovanie bolo vykonané vo vzťahu ku konkrétnym zdaniteľným obchodom\ndodávateľa a sťažovateľa a ako bolo vyhodnotené, ani prečo považoval žalovaný (ani správca dane)\nsťažovateľom predložené dôkazy o dodaní tovaru od PULZE, s.r.o. za nedostatočné na preukázanie\nnároku na odpočítanie dane.\n51. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ďalej poukazoval na dôkazné bremeno daňového subjektu v\ndaňovom konaní. Kasačný súd sa stotožňuje so závermi daňových orgánov, že pokiaľ daňový subjekt\npožaduje od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, je jeho zákonnou povinnosťou preukázať, že má na\nvrátenie dane právny nárok. Následne je správca dane oprávnený a zároveň aj povinný s využitím\ninštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné\nskutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie nadmerného odpočtu. Ak\nsprávca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je\nna daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, inak nie je možné priznať nárok na vrátenie\ndane. V danej veci však bolo napadnuté rozhodnutie vydané len na základe spochybnenia dodania\ntovaru subdodávateľom dodávateľovi a na tom základe žalovaný (a rovnako správca dane) konštatoval,\nže nemohlo dôjsť k dodaniu tovaru od PULZE, s.r.o. sťažovateľovi, čo nemožno bez preverenia\ndeklarovaného zdaniteľného obchodu vo vzťahu dodávateľa a sťažovateľa (vyhodnotenia relevantnosti\njednotlivých dôkazov v prospech aj neprospech daňového subjektu) považovať podľa názoru kasačného\nsúdu za náležité a dostačujúce.\n52. Kasačný súd si dovolí poukázať na rozhodnutie najvyššieho súdu zo dňa 3. septembra 2019 sp. zn.\n6Sžfk/40/2018, ktoré sa týka žalobcu a v ktorom kasačný súd uviedol, že:\na) „...Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie\nabsolútne, keďže v zmysle takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby\numožňoval správcovi dane poprieť túto dodávku. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že\nbez ohľadu na povahu dôkazov predložených daňovým subjektom je len na správcovi dane, aby zistenie\nskutkového stavu bolo presné a úplné a závisí výlučne od správcu dane, aké dokazovanie za týmto\núčelom vykoná. Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným\nspôsobom a jasne vyjadrí pochybností o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane mal pochybnosti\no tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť\ntaktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane\nmusia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené\nžalobcom. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje taktiež na to, že v zmysle konštantnej judikatúry\n„hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné“. O výklade\ndaňových noriem daňovými orgánmi sa výstižne vyjadril aj Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. I. ÚS\n241/07 ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený\ndodržiavaním a rešpektovaním práv ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom.“\n\n53. Kasačný súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 13. septembra 2019 sp.zn.\n1Sžfk/16/2018, v ktorom kasačný súd zdôraznil, že je nutné rozlišovať dôkazné bremeno daňového\nsubjektu a správcu dane v konkrétnej veci. Z rozhodnutia vyplýva:\na) „32. Odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktorého vykonanie\n(uplatnenie) je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie.\nZákon č. 222/2004 Z.z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej,\nako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny,\nna základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. V\nprípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj odrážajú (a teda dokladujú)\nuskutočnené zdaniteľné plnenie od konkrétneho dodávateľa (dodávateľov), je možné v nich obsiahnuté\ninformácie považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz.\nb) 33. Ak však dôjde na základe ďalších zistení správcu dane k spochybneniu, že zdaniteľné plnenia\nboli realizované tak, ako to je uvedené na predložených sporných faktúrach, má správca dane\nprávo a zároveň povinnosť preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným\ndokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade ak vzniknú pochybnosti o správnosti,\npravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,\noznámi správca dane tieto pochybnosti žalobcovi a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné\núdaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.\nTýmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. K nepriznaniu\npráva na odpočítanie dane na vstupe môže viesť už dôvodné spochybnenie skutočného dodania\ntovaru dodávateľom daňového subjektu deklarovaným v predložených faktúrach, spojené s následným\nnepredložením ďalších relevantných dôkazov a neunesením dôkazného bremena daňovým subjektom.\nc) 34. Iná situácia nastáva v prípade, ak daňový subjekt predložil listiny, ktoré preukazujú realizáciu\nzdaniteľného plnenia od dodávateľa spôsobom uvedeným na predložených dokladoch, avšak v\ndodávateľskom reťazci došlo k úniku dane a skutočnosti spochybňujúce realizáciu zdaniteľného plnenie\nnenastali u daňového subjektu a ani jeho dodávateľa (dodávateľov). V takom prípade by potom daňové\norgány mali pokračovať v dokazovaní s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 6 Daňového poriadku, ktoré\nvšak v druhej vete predpokladá ako hypotézu svojej aplikácie účelové obchádzanie alebo znižovanie\ndaňovej povinnosti, čo už vyžaduje aj určitú subjektívnu stránku u daňového subjektu. Pri preukázaní\núčasti daňového subjektu na daňovom podvode a s tým súvisiacej požiadavke na preukázaní jeho\nvedomosti o zapojení do podvodnej schémy či porušenia pravidiel primeranej obozretnosti daňového\nsubjektu pri realizácii obchodných transakcií poznačených podvodom na dani, sú zaťažené dôkazným\nbremenom daňové orgány.\n54. Daňové orgány zamerali svoju pozornosť najmä na dodávky tovaru dodávateľovi sťažovateľa od\nsubdodávateľa, ako je zrejmé z vyššie uvedených záverov kasačného súdu, ale nevykonali dostatočne\npotrebné dokazovanie, resp. nezohľadnili predložené dôkazy, týkajúce sa priamo deklarovanej dodávky\ntovaru od spoločnosti PULZE, s.r.o. sťažovateľovi. Tieto skutočnosti týkajúce sa nevykonania a\nnezohľadnenia všetkých dôkazov, ktoré daňový subjekt poskytol, nenapravil ani žalovaný a premietli sa\ndo napadnutého rozhodnutia žalovaného.\n55. Kasačný súd považuje teda za dôvodnú námietku sťažovateľa týkajúcu sa neúmerného prenášania\ndôkazného bremena na daňový subjekt, najmä vo vzťahu k tretím subjektom (preverovaným\nspoločnostiam ADEXO, s.r.o.), od ktorého mal byť tovar cez PULZE, s r.o. dodaný sťažovateľovi.\nŽalovaný sa skutočne iba obmedzil na konštatovanie, že ADEXO, s.r.o. nespolupracoval so správcom\ndane a bol nekontaktný, dodávateľ sťažovateľa PULZE, s.r.o. nepredložil dôkazy preukazujúce\nnadobudnutie tovaru od ADEXO, s.r.o., a správca dane na základe týchto skutočností vyslovil následne\nskutkový záver, že ak nedošlo k dodaniu tovaru od ADEXO, s.r.o. k spoločnosti PULZE, s.r.o., potom\nnemohlo dôjsť ani k dodaniu tovaru od PULZE, s.r.o. sťažovateľovi. Takýto záver, že nebolo preukázané\ndodanie tovaru od subdodávateľa k dodávateľovi sťažovateľovi, ktorý navyše vychádza najmä zo zistení\nzachytených v protokole z daňovej kontroly (najmä viď bod č. 44 tohto rozsudku), ktorá prebiehala u\nsubjektov, kam sťažovateľ nemohol procesne zasiahnuť, je predčasný na prijatie názoru o vedomosti\núčasti sťažovateľa na daňovom podvode.\n56. Podľa názoru kasačného súdu je potrebné, ako bolo vyššie uvedené, dôsledne rozlišovať, čo tvorí\ndôkazné bremeno daňového subjektu a čo má povinnosť preukazovať správca dane, resp. žalovaný.\nPreukázanie splnenia podmienok na odpočet dane v zmysle § 49 a 51 zák. č. 222/2004 Z.z. je na\nstrane daňového subjektu, ktorého zaťažuje dôkazná povinnosť vo vzťahu k preukázaniu splnenia\n\nformálnych rovnako aj materiálnych podmienok na odpočet, teda musí preukázať, že predložené doklady\nodrážajú skutočnosť. Ak však sťažovateľ predložil listiny preukazujúce realizáciu zdaniteľného plnenia\nod dodávateľa deklarovaným spôsobom (predložením listinných dôkazov na ústnom pojednávaní\ndňa 03.12.2015 a v odvolacom konaní), prípadne navrhol dôkazy na preukázanie uskutočnenia\ndeklarovaného zdaniteľného plnenia, nemožno bez vyhodnotenia týchto dôkazov vydať rozhodnutie o\nnepreukázaní oprávnenosti nároku na odpočítanie dane.\n57. Všetky hore uvedené právne závery kasačného súdu jednoznačne preukazujú dôvodnosť zrušenia\nnapadnutého rozhodnutia, ktoré neposkytuje dostatočný podklad pre vyvodenie záveru o tom, že\nsťažovateľ nepreukázal oprávnenosť nároku na odpočítanie dane zo sporných faktúr od dodávateľa\nPULZE, s.r.o. Napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky zákonodarcu stanovené v § 63 Daňového\nporiadku, nakoľko z neho nie je možné vyvodiť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a\nako vyhodnotil predložené dôkazy a akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení. Podľa názoru kasačného\nsúdu, pokiaľ sťažovateľ (a predtým aj správca dane) vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere\ndeklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, bolo\njeho povinnosťou svoje závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie, či tieto plnenia sú fiktívne. Na\nvyvodenie záveru, že k dodaniu tovarov od vyššie uvedeného dodávateľa nepostačuje bez ďalšieho\nspochybnenie dodania tovaru dodávateľovi subdodávateľom.“\n58. Ako vyplýva z uvedených argumentov prevzatých z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp.\nzn. 1Sžfk/22/2019 z 26. mája 2020 v obdobnej veci tých istých účastníkov, s ktorými sa kasačný súd v\nprejednávanej veci stotožňuje, námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti boli dôvodné, preto\nnajvyšší súd podľa § 462 ods. 2 S.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n59. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude v zmysle vyššie uvedených právnych názorov kasačného\nsúdu na základe dostatočne zisteného skutkového stavu v rozsahu nevyhnutne potrebnom pre účely\ndaňového konania (aj so zreteľom na dôkazy predložené sťažovateľom) vo veci opätovne rozhodnúť,\npričom rozhodnutie musí obsahovať náležité odôvodnenie, v ktorom správny orgán uvedie, ako sa\nvysporiadal s návrhmi a námietkami daňového subjektu, k akým skutkovým zisteniam dospel a aké\núvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov.\n60. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd s prihliadnutím na ustanovenie § 167 ods.\n1 v spojení s § 467 ods. 2 S.s.p. tak, že úspešnému sťažovateľovi priznal voči žalovanému právo na\núplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3S/54/2017", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}