{"guid": "a37d6827-2ca2-4264-97a4-99af090dbdc3:76035d32-7b1c-4033-9cf9-5da97561e9e3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8017200587.1", "spisova_znacka": "8Sžk/13/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžk/13/2020 z 20. 8. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. augusta 2020, sp. zn. 8Sžk/13/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:8017200587.1", "identifikacne_cislo": "8017200587", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2020-08-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Nezákonný zásah orgánu verejnej správy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-44", "nazov": "§ 44 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-44", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-45", "nazov": "§ 45 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-45", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-45"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-44", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-45"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/76035d32-7b1c-4033-9cf9-5da97561e9e3", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8017200587.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:8017200587.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:8017200587.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžk/13/2020\n8017200587\n20. 08. 2020\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2020:8017200587.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: BEST MEAT s.r.o., so sídlom Jenisejská\n45A, 040 12 Košice - mestská časť Nad jazerom, IČO: 46 645 217, právne zastúpeného JUDr. Pavlom\nGombosom, advokátom so sídlom kancelárie Popradská 66, 040 11 Košice - mestská časť Západ, proti\nžalovanému: Daňovému úradu Prešov, so sídlom Hviezdoslavova 7, 080 01 Prešov, v konaní o žalobe\nproti inému zásahu orgánu verejnej správy a o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského\nsúdu v Prešove č. k. 7Sa/14/2017-111 z 15.augusta 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nOdôvodnenie\n1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. 7Sa/14/2017-111 z 15.augusta\n2018 podľa ust. § 261 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania iného zásahu žalovaného, ktorý mal spočívať vo výkone\ndaňovej kontroly vykonávanej správcom dane na zistenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane\nz pridanej hodnoty alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2015, a to konkrétne postup\nžalovaného v súvislosti so žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií, a to vo vzťahu k obchodným\nspoločnostiam Spólka Jawna Mikulec a ďalej obchodnej spoločnosti CEDROB, a to v súvislosti so\nžiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií č. 577306/2016, ďalej pod č. 409199/2017, ďalej vo\nvzťahu k obchodnej spoločnosti CEDROB pod č. 634647/2016, ďalej pod č. 596171/2016, ďalej pod č.\n596759/2016, ďalej pod č. 596448/2016, ďalej pod č. 596942/2016 a ďalej pod č. 596631/2016.\n2. V odôvodnení uznesenia správny súd skonštatoval, že by bol oprávnený nezákonný zásah\nžalovaného zakázať v situácii, keď by dospel k právnemu záveru (bez toho, aby prejudikoval neskoršie\nrozhodnutie vydané vo vyrubovacom konaní), že doterajší postup žalovaného bol nezákonný, v rozpore\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi; avšak v preskúmavanej veci porušenie zákona nezistil.\nV prvom rade správny súd poukázal na procesnú pasivita žalobcu v rámci výkonu daňovej kontroly, keď\nsa žalobca k zisteniam správcu dane v zmysle adresovanej výzvy na vyjadrenie k zisteniam správcu\ndane v stanovenej lehote nevyjadril.\n3. K námietke žalobcu týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena medzi daňovníka a správcu dane, v\nktorom rovnako poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, správny súd uviedol,\nže s predmetným odôvodnením citovaného rozsudku sa nestotožnil, považuje právny názor v ňom\nvyslovený za ojedinelý, ktorý nebol predmetom zjednocovacieho stanoviska pléna správneho kolégia\nNajvyššieho súdu SR a ktorý bol následne judikatúrne ďalšou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho\nsúdu SR prekonaný (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012, resp. rozsudok Najvyššieho\n\nsúdu SR sp. zn. 8Sžf/81/2013), kde Najvyšší súd SR zdôraznil, že zákon č. 222/2004 Z. z. o\ndani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane\nsúčasne splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že\nfaktúry, príp. iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane sa presne zhodujú so skutočne\nrealizovanými plneniami. Najvyšší súdu SR zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a\nslužieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami\na iným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak\nje nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad\nmá všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte\nnie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.\nSplnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie\nuvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii predložením dokladov s predpísaným\nobsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako\nprávna skutočnosť byť aj preukázané. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí poukázal na predchádzajúci\nrozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010, a takisto na rozhodnutie\nÚstavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že\ndôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnuté uniesť dôkazné bremeno na strane\ndaňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených\npodmienok na rok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si\naj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a\nza zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú\nverifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží\ndôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný\nako oprávnený.\n4. Správny súd skonštatoval, že žalovaný mal právo preveriť pôvod tovaru, jeho reálnu existenciu,\nspôsob jeho prepravy, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal\npovinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť\nvo vzťahu k ich obsahu bolo vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať\npravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Je na žalobcovi, aby predložil\ndôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval a že obchod prebiehal skutočne tak,\nako deklaroval, žalobca mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného\nzdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia, ako i komunikácia s dodávateľmi sa nijako neodlišuje\nod vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí,\nresp. spôsob komunikácie s dodávateľom, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru.\n5. Vo vzťahu k námietkam uvedeným v žalobe, ktorými žalobca spochybňoval zákonnosť dôkazov,\nresp. informácií získaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií s poukazom na skutočnosť, že\nnemal možnosť realizovať svoje procesné práva, správny súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora\nEurópskej únie z 22. októbra 2013 č. C-276/12 v právnej veci Jiří Sabou proti Finančnímu ředitelství\npro hlavní město Prahu, kde Európsky súdny dvor posudzoval procesne totožnú žalobcom namietanú\notázku, a síce, či je možné použiť dôkazy získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií za situácie,\nak pri medzinárodnej výmene informácií neboli realizované procesné práva daňového subjektu, ktoré\nmá v rámci vnútroštátneho daňového konania. V tomto smere správny súd poukázal na bod 44 a\nnasl. citovaného rozsudku, v ktorom Súdny dvor uviedol, že dodržania práv daňovníka na obhajobu\nnevyžaduje, aby sa daňovník podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský\nštát dožiadanému členskému štátu. Nevyžaduje ani to, aby bol daňovník vypočutý v čase, keď sa\nv dožiadanom členskom štáte uskutočňujú vyšetrovania, ktoré by mohli zahŕňať výsluch svedkov\nani predtým, ako tento členský štát poskytne informácie dožadujúcemu členskému štátu. Neúčasť\ndaňovníka pri procesných úkonoch realizovaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií teda Súdny\ndvor vykladal tak, že informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií, ktoré sa následne\nmajú použiť v daňovom konaní nie sú nezákonnými informáciami, ani za situácie, že daňovníkovi nebolo\npriznané právo na obhajobu v rámci dožiadaného členského štátu.\n6. Záverom správny súd uviedol, že správa dani vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými\nhmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem\niného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň ju hodnoverne preukázať\nprostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového\n\nkonania nesie dôkazné bremeno. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu\nDPH. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných\nprocesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov zisťovať a\npreverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené\nvrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej rozhodnutiu\no uplatnení nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom uplatňuje dôsledná aplikácia zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov správcom dane vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady\nvoľného hodnotia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so\nzisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom\nstanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy\nv ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto\nvyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej\naplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie\nnepredstavuje absolútnou povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochybne\nnepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných\na správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.\nPreto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým\nspôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce\nz realizovaného dokazovania vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy\nvyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.\n7. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 a § 168 S.s.p. tak, že\núčastníkom ich náhradu nepriznal, keď žalobca v konaní nemal úspech, vo vzťahu k žalovanému, ktorý\nbol v konaní úspešný, správny súd nezistil osobitné dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé požadovať po\nžalobcovi, aby nahradil žalovanému dôvodne vynaložené trovy konania.\n8. Proti rozhodnutiu správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť\npodľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., v ktorej namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní\nporušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenie veci. Navrhoval, aby\nkasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n9. V odôvodnení kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že nesúhlasí so záverom správneho súdu\na mal za to, že správca dane postupuje v tejto aj v ostatných daňových jeho kontrolách tak, že\nprenáša dôkazné bremeno na sťažovateľa v takom rozsahu, ktorý reálne vylučuje možnosť preukázať\nakúkoľvek skutočnosť tvrdenú sťažovateľom. Správca dane nebral v úvahu žiadne dôkazy predložené\nsťažovateľom a naopak bez odôvodnenia ich vyhodnotil ako nedostačujúce, čo v priebehu vývoja\njednotlivých kontrol doťahuje až k absurdným situáciám. Takýmto postupmi je možné nekonečné\npožadovanie predloženia ďalších dôkazov zo strany sťažovateľa, pričom sťažovateľ zdôrazňuje, že tieto\nzákon nevyžaduje na preukázanie jeho tvrdenia, ktoré z logiky a zásad dokazovania už boli preukázané\ninými zákonnými prostriedkami. Navyše sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom správneho súdu o tom,\nže žalovaný nemá povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov\npreukázať pravdivosť svojich tvrdení, nakoľko samotný daňový poriadok zakotvuje zásadu v § 3 ods. 2,\npodľa ktorej správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými\nosobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon.\n10. V pokračovaní kasačnej sťažnosti sťažovateľ zotrval na prezentovanom právnom názore\nNajvyššieho súdu SR vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. 3Sžf/1/2011, že ak daňový subjekt disponuje\nexistenciou materiálneho plnenia, faktúrou a náležitými prílohami, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno.\nNa preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a subdodávateľov, znáša\ndôkazné bremeno a dôkaznú núdzu správca dane. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že posudzovanie\ntýchto ustanovení je v príkrom rozpore s judikatúrou Súdneho dvoru EU, ktorý v rozsudku vo veci PPUH\nStehcemp, C-227/14 uviedol, že ak disponuje daňový subjekt bezvadnou faktúrou, je táto samo o sebe\ndôkazným prostriedkom preukazujúcim prijatie plnenia od na faktúre uvedeného dodávateľa”. Tento\nzáver Súdneho dvora správca dane opakovane neakceptuje a k tomuto názoru sa priklonil aj správny\nsúd. V daných prípadoch nie je možné preverované faktúry daňového subjektu a jeho obchodných\npartnerov, považovať iba za „vytlačený papier”, nakoľko obsahujú (okrem zákonných náležitostí) aj jasné\nidentifikačné údaje vystaviteľa, čím jasne deklarujú, kto bol ich vystaviteľom. Z tohto hľadiska správca\ndane nemôže tvrdiť, že daňový subjekt svoje tvrdenie nepreukázal a argumentovať pritom dôkazmi\n\na informáciami, ktoré sú z daňového hľadiska irelevantné alebo boli získané nezákonným spôsobom\n(informácie získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií), ku ktorým sa žalobca viackrát\nvyjadril vo svojich podaniach aj podanej žalobe.\n11. Sťažovateľ nesúhlasil ani so záverom správneho súdu týkajúceho sa námietok vo vzťahu k\nvyužívaniu informácií získaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií. Vzhľadom na to, že\nsťažovateľ bol vylúčený z účasti na takomto získavaní týchto informácií došlo nepochybne k porušeniu\njeho práv, keď právna prax vyžaduje, aby daňovému subjektu bola poskytnutá príležitosť splniť\nsvoju dôkaznú povinnosť, navrhnúť, vykonať dôkazy, ktoré zo svojej pozície súkromnoprávnej osoby\nnemôže zabezpečiť, vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich získania. Nedodržanie tohto\nprocesného postupu je nielen ohrozením účelu daňového konania, ale, a to predovšetkým, porušením\npráv daňového subjektu Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora,\nv zmysle ktorej informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií nemožno použiť ako\ndôkazy v daňovom konaní, pretože tieto majú charakter informatívny, ktorými sa preveruje skutkový\nstav veci, ktorý má byť následne potvrdený dokazovaním. Správca dane na potvrdenie informácií\nzískaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií nevykonal žiadne dokazovanie t. j. informácie nijak\nnepotvrdil. Keďže získané informácie v rámci medzinárodnej výmeny informácií bolo možné potvrdiť iba\ndokazovaním u obchodných partnerov sťažovateľa (a prípadne jeho obchodných partnerov), prípadne\nu kupujúceho jeho obchodného partnera a prepravcov, podľa názoru sťažovateľa sú správne jeho\nnámietky, že správca dane nevykonal dokazovanie týmto smerom a neumožnil mu účasť na tomto\ndokazovaní v rozsahu práv mu priznaných platnou právnou úpravou. O nesprávnom postupe správcu\ndane svedčí aj tá skutočnosť, že nevyužil všetky dostupné prostriedky ktoré mu zákon zveruje na to,\naby riadne preveril skutkový stav v rámci využitia inštitútu medzinárodnej výmeny informácií (napríklad\núčasťou na výsluchu svedkov) a tým porušil zásady daňového konania, podľa ktorý vyplýva správcovi\ndane povinnosť, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo\nnajúplnejšie.\n12. Žalobca následne vo vzťahu k záverom správneho súdu k hodnoteniu dôkazov správcom dane\nk zistenému skutkovému stavu poukázal na skutočnosť, že daňový poriadok zakotvuje vo svojich\nzákladných zásadách zásadu volaného hodnotenia dôkazov, ktorého podstata spočíva v určitej voľnosti\ndanej správcovi dane ako správnemu orgánu, rozhodnúť v konkrétnom prípade, a to v hraniciach\nstanovených právnou normou. Základnými charakteristikami, ktorými sa má správna úvaha riadiť sú\nvoľnosť zverená zákonom správnemu orgánu rozhodnúť v prípade kedy je rozhodnutie viazané na úvahu\nsprávneho orgánu, zachovanie účelu právnej normy, čo vyplýva z podstaty verejnej správy, rozhodovanie\nprísne v intenciách právnej normy, teda spôsobom ako ustanovuje zákon. Správca dane v rámci správnej\núvahy hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti\na prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Vo vzťahu k vyššie uvedeným základným\nprincípom správnej úvahy, pri aplikácii predmetnej zásady voľného hodnotenia dôkazov je správca dane\nako správny orgán povinný vyhodnotiť všetky predložené a vykonané dôkazy na základe vlastnej úvahy,\nzachovať účel právnej normy, pričom v tomto prípade je účelom citovaného ustanovenia daňového\nporiadku prihliadnutie na všetko čo pri správe daní vyšlo najavo, a to na základe vyhodnotenia všetkých\ndôkazov individuálne a v ich vzájomnej súvislosti (odstránenie vzájomných rozporov) a rozhodnúť prísne\nv intenciách právnej normy, teda spôsobom ako ustanovuje zákon. Zo základných zásad správnej úvahy\nvyplýva, že správna úvaha nie je ľubovôľou správneho orgánu, nakoľko zverená voľnosť správneho\norgánu nie je absolútna, ale má svoje hranice určené právnym poriadkom, ktoré musí správny orgán\npri jej použití dodržiavať. Takéto hodnotenie nemôže byť prejavom svojvôle správneho orgánu voči\ndaňovému subjektu, a preto musí byť predvídateľné, presvedčivé, konkrétne a určité, minimálne z\nhľadiska dôvodov a úvah, ktoré správcu dane viedli k uplatneniu jeho mocenskej právomoci. Keďže\nzákaz svojvôle tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyvoditeľného z článku 1\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodnutia prijaté na základe správnej úvahy, ktoré neobsahujú\nuvedené zákonom definované skutočnosti, sú postihnuté vadou svojvôle správneho orgánu, ktorá je v\nprávnom štáte zakázaná.\n13. Záverom kasačnej sťažnosti sťažovateľ skonštatoval, že k nezákonnému zásahu došlo aj konaním\nsprávcu dane, ktorý prekročil zákonom stanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly.\n14. Žalovaný svoje právo nevyužil a v správnym súdom stanovenej lehote sa ku kasačnej sťažnosti\nsťažovateľa nevyjadril.\n\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo ,,kasačný súd“) ako súd kasačný\n(§ 11 písm. g) S.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu postupom bez nariadenia\npojednávania podľa § 455 S.s.p. a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná (§\n461 S.s.p.).\n16. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje\noprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti\nstanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok\nobsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich\npre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n17. Daňové konanie pozostáva z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Účelom daňovej kontroly je\nzistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie osobitných\npredpisov. Následne, účelom vyrubovacieho konania je, na základe zistení vyplývajúcich z daňovej\nkontroly, správne určiť daň alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n18. Žalobné dôvody, resp. sťažnostné dôvody, smerujú výlučne čo do spôsobu získavania dôkazov\nv rámci daňovej kontroly, ako aj do prenosu bremena dôkazu na daňový subjekt. Všetky námietky,\nktoré sťažovateľ uplatňuje sú teda námietky, ktoré smerujú do procesného postupu správcu dane a do\nspôsobu ich priebežného hodnotenia.\n19. Kasačný súd vo všeobecnosti odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia správneho súdu,\ns ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje, a ktorý sa podrobne vysporiadal s dôkazným bremenom\ndaňového subjektu, a to v kontexte predložených námietok sťažovateľa, ako aj v kontexte s ustálenou\njudikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdneho dvora, ktoré primerane\ncituje. Sťažnostné dôvody sú len zopakovaním žalobných dôvodov bez toho, aby sťažovateľ akceptoval\nargumentáciu správneho súdu. Obdobne námietky nezákonného postupu správcu dane v súvislosti\ns vykonaním dožiadaní (MVI) boli správnym súdom správne vyhodnotené ako nedôvodné, pričom v\nsúvislosti so žalobnou argumentáciou sťažovateľa správny súd poukázal aj na rozhodnutie Európskeho\nsúdneho dvora vo veci č. C-276/12, kde tento posudzoval procesne totožnú sťažovateľom namietanú\notázku, a síce, či je možné použiť dôkazy získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií za situácie,\nak pri medzinárodnej výmene informácií neboli realizované procesné práva daňového subjektu, ktoré\nmá v rámci vnútroštátneho daňového konania.\n20. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia správneho súdu kasačný súd uvádza, že\ndaňová kontrola v prípade sťažovateľa, ktorá začala 23. februára 2016, bola ukončená 24. júla 2017\ndoručením protokolu č. 101541604/2017 z 13. júla 2017 (§ 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku).\nSťažovateľ využil svoje právo podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku a vyjadril sa k protokolu, kde namietal\nv zásade zhodné skutočnosti, ako v podanej žalobe, resp. kasačnej sťažnosti. Postup správcu dane\nbol v súlade s ust. § 45 daňového poriadku. Práva daňového subjektu boli zachované, keď tomuto bolo\npreukázateľne umožnené predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia\na navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, ako aj vyjadrovať sa v\npriebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v\nprotokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že mu nebolo umožnené klásť\nsvedkom otázky, je nutné poukázať na to, že správca dane nevypočúval svedkov na pojednávaní, ale\nžiadal o ich vypočutie prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácii (MVI), ktorá sa riadi právnym\nporiadkom dožiadaného štátu. O zisteniach vyplývajúcich z MVI bol daňový subjekt správcom dane\nvyrozumený listom č. 10140350/2017 z 15. júna 2017, doručeným mu 27. júna 2017 a bolo mu umožnené\nsa k zisteniam vyjadriť, ktorú možnosť daňový subjekt nevyužil.\n21. Posudzujúc nečinnosť daňového subjektu v kontexte s charakterom daňovej kontroly, počas\nktorej správca dane zhromažďoval rozhodujúce skutočnosti pre správne určenie dane, kasačný súd\nkonštatuje, že úkony správcu dane neboli spôsobilé zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov\ndaňového subjektu. Daňová kontrola bola riadne ukončená, pričom daňový subjekt využil svoje právo\na k zisteniam uvedeným v protokole č. 101541604/2017 z 13. júla 2017 sa vyjadril. Zhromaždené\nskutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly bude následne správca dane hodnotiť vo vyrubovacom\n\nkonaní, kde bude jeho úlohou vysporiadať sa so všetkými relevantnými námietkami daňového subjektu\ntak, aby bol naplnený účel daňového konania, a kde sa osobitne vysporiada aj s námietkou porušenia\nprocesných práv daňového subjektu a s námietkou neprimeraného dôkazného zaťaženia daňového\nsubjektu, v kontexte so sťažovateľom predloženou judikatúrou.\n22. Vzhľadom na to, že kasačný súd zhodne ako správny súd, nezistil nezákonnosť v postupe správcu\ndane, kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. zamietol ako nedôvodnú, keď skutočnosti v nej uvádzané\nneboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu.\n23. Záverom kasačný súd uvádza, že námietkou sťažovateľa o prekročení maximálnej prípustnej dĺžky\ndaňovej kontroly sa nezaoberal, keď táto bola vznesená v kasačnom konaní ako novota (§ 441 S.s.p.).\nUvedené však nezbavuje sťažovateľa práva namietať uvedenú skutočnosť vo vyrubovacom konaní.\n24. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. a contrario k §§ 167\nods. 1 a 168 S.s.p., tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania, pretože\nžalobca nebol v kasačnom konaní úspešný a v prípade žalovaného nedošlo k naplneniu predpokladu\nobsiahnutého v ust. § 168 S.s.p..\n25. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v pomere hlasov 3:0 (§\n139 ods. 4 k § 147 ods. 2 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7Sa/14/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}