{"guid": "f1553fbe-fd23-4c5f-86dc-ed8ca11a3eba:7a55a2ec-3b79-4dd3-bd69-c907f92130c9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7618010127.1", "spisova_znacka": "2Tdo/49/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/49/2020 z 28. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. októbra 2020, sp. zn. 2Tdo/49/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:7618010127.1", "identifikacne_cislo": "7618010127", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Piovartsy", "sudca_id": 468, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-martin-piovartsy-468", "datum_vydania": "2020-10-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Majetok"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. c) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. i) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-212.odsek-1", "nazov": "§ 212 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-212.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-212"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-20", "nazov": "§ 20 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-20", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-20"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/301#paragraf-382", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-371", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-212", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-219", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-20"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7a55a2ec-3b79-4dd3-bd69-c907f92130c9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7618010127.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7618010127.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7618010127.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Tdo/49/2020\n7618010127\n28. 10. 2020\nJUDr. Martin Piovartsy\nECLI:SK:NSSR:2020:7618010127.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Piovartsyho\na sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Dany Wänkeovej v trestnej veci obvineného N. G. pre prečin\nneoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej\nplatobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného N. G. podanom\nprostredníctvom obhajkyne JUDr. Petry Hatalovej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12.\ndecembra 2018, sp. zn. 7To/108/2018, na neverejnom zasadnutí konanom 28. októbra 2020, takto\nrozhodol:\nPodľa § 382 písm. b) Trestného poriadku a § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného\nN. G. sa odmieta.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves z 9. októbra 2018, sp. zn. 5T/20/2018, bol obvinený\nN. G. uznaný za vinného zo spáchania prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného\nprostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona a\nprečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, všetko v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného\nzákona, a to na tom skutkovom základe, že\n- dňa 1. februára 2018 po predchádzajúcej dohode s obžalovaným Š. T. prevzal obžalovaný N. G. od\nŠ. T. kreditnú kartu, ktorú tento dňa 1. februára 2018 našiel spolu s PIN kódom v dámskej peňaženke\nv kabelke v jednej z nádob na smeti umiestnených na ul. X. Y. v D. L. E., číslo kreditnej karty\nXXXXXXXXXXXXXXXX, vydanú D. D. a.s. na meno K. Y. k účtu číslo XXXXXXXXXX/XXXX, vedenému\nv D. D. a.s., vlastníka K. Y., a obžalovaný Š. T. požiadal obžalovaného N. G., aby išiel spolu s ním do OC\nC., nachádzajúce sa na ul. C. č. XX v D. L. E., do bankomatu vybrať prostredníctvom nájdenej kreditnej\nkarty nejaké peniaze, kde obžalovaný N. G. za prítomnosti Š. T. kreditnú kartu použil a bez vedomia a\nsúhlasu majiteľa účtu K. Y. s použitím PIN kódu k vyššie uvedenej kreditnej karte, ktorý mala poškodená\nuložený pri kreditnej karte v peňaženke,\n- vykonal v bankomate číslo XXXX, patriacom D. D. a.s., umiestnenom na ul. C. č. XX, D. L. E.,\nprostredníctvom uvedenej kreditnej karty z účtu číslo XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v D. D. a.s.,\nvlastníka K. Y. neoprávnené úspešné výbery finančnej hotovosti:\n- v čase o 14.16 hod. vo výške 100,- eur,\n- v čase o 14.17 hod. vo výške 100,- eur,\n- v čase o 14.19 hod. vo výške 50,- eur,\n- vykonal neoprávnené neúspešné pokusy o výber finančnej hotovosti :\n- v čase o 14.17 hod. vo výške 400,- eur,\n- v čase o 14.18 hod. vo výške 100,- eur,\n\n- v bankomate číslo D., patriacom A. Q. J. Q. O. S. D., umiestnenom na ul. C. č. XX, D. L. E.,\nprostredníctvom uvedenej kreditnej karty vykonal neoprávnený úspešný výber finančnej hotovosti z účtu\nč. XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v D. D. a.s., vlastníka K. Y. v čase o 14.22 hod. vo výške 30,- eur,\nčím tak poškodenej K. Y.M., bytom ul. K. č. X, D. L. E., vykonaním neoprávnených výberov finančnej\nhotovosti spôsobil škodu v celkovej výške 280,- eur.\nPodľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, § 54 Trestného zákona za použitia § 36 písm. l) Trestného zákona,\n§ 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona bol za to obvinený N. G.\nodsúdený na trest povinnej práce vo výmere 150 (jednostopäťdesiat) hodín.\nOhľadom náhrady škody okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obvinenému\npovinnosť zaplatiť poškodenej K. Y., nar. XX. V. XXXX, bytom K. ul. č. X, D. L. E., náhradu škody vo\nvýške 300,30 eur.\nNa podklade odvolania okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves voči uvedenému\nrozsudku okresného súdu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 12. decembra 2018, sp. zn.\n7To/108/2018, rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý\nrozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a zároveň, rozhodujúc sám na základe § 322 ods. 3\nTrestného poriadku, uložil obvinenému N. G. podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného\nzákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona trest odňatia slobody\nvo výmere 28 (dvadsaťosem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obvineného na\nvýkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Súčasne\nvyslovil, že inak ostáva napadnutý rozsudok nezmenený.\nProti rozsudku krajského súdu podal obvinený N. G. prostredníctvom obhajkyne dovolanie z dôvodov\nuvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku.\nNapriek označeniu uvedených dovolacích dôvodov obvinený nešpecifikoval, v čom vidí naplnenie\nkaždého z nich a prevažnú väčšinu z dovolaním následne vznesených námietok nesubsumoval pod\nniektorý z uplatnených dôvodov dovolania.\nHoci podstatná časť jeho dovolacích námietok smerovala voči neprimeranosti trestu, ktorý mu bol\nuložený v odvolacom konaní, úvodom odôvodnenia dovolania obvinený, konštatujúc síce, že uznaný\nvinným bol na základe svojho vyhlásenia urobeného v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku,\na že si je preto vedomý neprípustnosti dovolania v tejto časti, považoval aj tak za potrebné poukázať na\nto, že bol odsúdený za skutok, ktorý nespáchal. Odkázal na prípravné konanie, v ktorom svoju účasť na\nskutku popísal tak, že priznal výber peňazí z bankomatu s tým, že tak urobil na žiadosť spoluobvineného\nT., ktorý mu tvrdil, že nevie narábať s bankomatom, a teda nevie vykonať výber, čiže sám nevedel, že\nplatobná karta je odcudzená. Zdôraznil, že v prípravnom konaní bol poučený o význame priznania sa,\nako aj o výške trestu, ktorý mu môže byť uložený za skutok, ktorý bol predmetom trestného stíhania, a tiež\no tom, že vzhľadom na okolnosti a jeho osobné pomery, najmä preto, že sa stará o štyri maloleté deti a\njeho priznanie je výraznou poľahčujúcou okolnosťou, je mu možné uložiť aj trest povinnej práce. Doplnil,\nže pri výsluchu bol poučený, že k takémuto postupu je potrebné bezvýhradné priznanie sa a oľutovanie. V\ntomto presvedčení teda predstúpil pred okresný súd a urobil vyhlásenie o vine, neuvažujúc o následkoch\ntakéhoto vyhlásenia. V súlade so svojím predchádzajúcim poučením z prípravného konania žiadal, aby\nmu bol uložený trest povinnej práce, pretože je otcom štyroch maloletých detí, o ktoré sa musí starať, a\nvýkon trestu odňatia slobody by značne ohrozil rodinu a bol by jej na veľkú príťaž. Že je uloženie takéhoto\ntrestu možné, považoval za zrejmé aj z rozsudku okresného súdu, ktorý mu takýto trest aj uložil.\nV nadväznosti na uvedené dovolateľ tvrdil, že pokiaľ by už v prípravnom konaní bol vedel, že takýto\npostup, respektíve takýto trest mu za situácie, v ktorej sa skutok stal, nie je možné uložiť, takéto\nvyhlásenie o vine by nikdy neurobil. Vysvetlil, že v tom čase sa nemal s kým radiť, pretože napriek\npoučeniu o takej možnosti nemal ustanoveného obhajcu a obhajcu si ani nezvolil, majúc za to, že ho\nnepotrebuje, keďže bol v domnienke, že za daný skutok mu je možné uložiť aj trest povinnej práce. V\ntejto súvislosti doplnil, že keďže bol o možnosti uloženia mu trestu povinnej práce uvedený v prípravnom\nkonaní do omylu, nevyužil možnosť požiadať o ustanovenie obhajcu, čím podľa neho došlo k porušeniu\njeho práva na obhajobu, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky, a to zásadným spôsobom.\n\nOpätovne zdôraznil, že z jeho výpovede je od samého počiatku zrejmé, že jeho podiel na skutku spočíval\nv tom, že na požiadanie spoluobvineného vybral peniaze z bankomatu prostredníctvom platobnej karty,\no ktorej nevedel, že je odcudzená. Keby to bol vedel, nevykonal by žiadny výber, ale T. by bol nahlásil\nna polícii alebo by kartu odniesol do banky alebo by inak zabránil trestnému činu. Len v dôsledku\nsvojej neznalosti zákona sa priznal ku skutku, ktorý nespáchal. Zopakoval, že k skutku by sa nepriznal\na vyhlásenie o vine by neurobil, ak by mal v danej veci ustanoveného obhajcu. Poznamenal, že na\nzvoleného obhajcu nemá prostriedky.\nDovolateľ vyslovil presvedčenie, že súd prvého stupňa vzal pri svojom rozhodovaní o uložení trestu\npovinnej práce do úvahy všetky rozhodujúce okolnosti a dôvody, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku\npodrobne rozviedol. Postup krajského súdu a jeho rozsudok preto považoval za nezákonný a\ndiskriminačný.\nZáver podaného dovolania venoval obvinený úvahám o primeranosti trestu, v rámci ktorých vyjadril\npresvedčenie, že trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu a páchateľa môže so spravodlivosťou\nzmieriť len spravodlivý trest, a preto v prípade, že bude trest, respektíve odplata obsiahnutá v treste\nprísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde k negácii tohto bezprávia a uloženým\ntrestom vznikne zároveň nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi\ntrestného činu. Trest, ktorým štát reaguje na spáchaný trestný čin, ako aj nespravodlivé konanie, by\nmal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Dovolateľ uzavrel,\nže neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivý je vždy len primeraný trest.\nPožiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie by tak podľa neho súd mala nútiť prihliadnuť\nna okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a tak brániť mechanickému postupu súdu pri\nrozhodovaní o treste.\nNa základe uvedených skutočností vyjadril obvinený presvedčenie, že sú splnené dôvody dovolania\npodľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku, a preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky po oboznámení sa so spisovým materiálom v zmysle § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil,\nže rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2018, sp. zn. 7To/108/2018, ako aj konaním,\nktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v jeho neprospech, a súčasne podľa § 386 ods. 2 Trestného\nporiadku zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2018, sp. zn. 7To/108/2018, a\nprikázal predmetnú vec znovu v potrebnom rozsahu prerokovať a rozhodnúť. Zároveň, v zmysle § 380\nods. 4 Trestného poriadku, navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky prerušil výkon rozhodnutia,\nproti ktorému podal dovolanie, a to až do doby rozhodnutia o podanom dovolaní.\nV súlade s ustanovením § 376 Trestného poriadku prvostupňový súd dovolanie obvineného N. G. doručil\nna vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté.\nProkurátor Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves po úvodnej rekapitulácii priebehu doterajšieho\nkonania a obsahu podaného dovolania konštatoval, že podľa jeho zistení v predmetnej trestnej veci nie\nsú splnené podmienky podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku.\nPripomenul, že v danej trestnej veci neboli zistené dôvody, pre ktoré by obvinený mal mať ustanoveného\nobhajcu, a tohto si ani nezvolil, pričom ani nepožiadal o jeho ustanovenie z dôvodu nemajetnosti.\nProkurátor zdôraznil, že spoliehanie sa dovolateľa na uloženie alternatívneho trestu k trestu odňatia\nslobody - trestu povinnej práce - z dôvodu, že na jeho uloženie udelil súhlas, ešte neznamená, že takýto\ntrest mu musel byť aj uložený. Vyslovil domnienku, že vzhľadom na 11 záznamov obvineného v registri\ntrestov mal tento dostatok skúseností s priebehom trestného konania, a preto ak sa ku skutku priznal,\nmal si byť vedomý aj možného uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody. V prípade, ak mal\no taktike zvolenej v rámci trestného konania akékoľvek pochybnosti, mal si zvoliť obhajcu, prípadne\npožiadať o jeho ustanovenie z dôvodu nemajetnosti. S ohľadom na uvedené mal za to, že u dovolateľa\nnebolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.\nProkurátor nevzhliadol ani obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku.\n\nZ uvedených dôvodov považoval dovolanie podané obvineným za nedôvodné, a preto navrhol, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací postupom podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\ndovolanie obvineného N. G. odmietol.\nPoškodená K. Y. sa k dovolaniu obvineného ani k vyjadreniu okresnej prokuratúry k nemu nevyjadrila.\nRovnako, vyjadrenie okresnej prokuratúry ostalo bez odozvy aj zo strany obvineného a jeho obhajkyne.\nNásledne súd prvého stupňa predložil vec dovolaciemu súdu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v intenciách § 378 Trestného poriadku predbežne\npreskúmal dovolanie obvineného, pričom zistil, že dovolanie proti napadnutému rozsudku je prípustné\n[§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. h) Trestného poriadku a § 566 ods. 3 Trestného poriadku], bolo\npodané v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na zákonom určenom mieste\n(§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), spĺňa podmienky uvedené v § 372 a § 373 Trestného poriadku,\nako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Trestného poriadku, avšak čo do výroku o vine bolo\npodané neoprávnenou osobou. Zároveň, ohľadom dovolania obvineného vo vzťahu k dovolaním taktiež\nnapadnutému výroku o treste a spôsobe jeho výkonu dospel po nahliadnutí do spisového materiálu k\nzáveru, že toto nie je dôvodné.\nVo vzťahu k dovolaniu obvineného v (podstatnej) časti smerujúcej, aj napriek formálne deklarovanému\nuvedomovaniu si jeho neprípustnosti, voči výroku o vine a založenej na tvrdeniach obvineného, že\nnevedel, že platobná karta je odcudzená, že skutok nespáchal, že by sa k nemu nebol priznal, keby\nmal obhajcu a pod., musel dovolací súd konštatovať nasledovné. Z predloženého spisového materiálu\nvyplýva, že na hlavnom pojednávaní konanom 9. októbra 2018 urobil obvinený N. G. po poučení\nsamosudkyňou podľa § 257 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Trestného poriadku vyhlásenie, že je vinný zo skutku\nzo dňa 1. februára 2018 (č. l. 176 spisu). Na nasledujúce otázky položené samosudkyňou, postupujúcou\nv súlade s § 257 ods. 5 Trestného poriadku, obvinenému v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm.\nf), písm. g) a písm. h) Trestného poriadku tento odpovedal kladne (č. l. 176 spisu). Po vyslovení návrhu\nprokurátora na prijatie predmetného vyhlásenia obvineného súd prvého stupňa procesne bezchybným\nspôsobom uznesením vyhláseným na hlavnom pojednávaní podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku\nprijal vyhlásenie obvineného N. G., že je vinný zo spáchania skutku zo dňa 1. februára 2018, a podľa §\n257 ods. 8 Trestného poriadku vyslovil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obvinený priznal spáchanie\nskutku, sa nevykoná a vykonajú sa dôkazy súvisiace s rozhodnutím o treste a škode (č. l. 176 spisu).\nPodľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný\nzo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa\nodseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm.\ng) a písm. h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté\nvyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu\nnenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).\nPodľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku ak súd rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného podľa odseku 5\nprijíma, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa\nnevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom, výrokom o treste, náhrade škody alebo\nochranného opatrenia. To nevylučuje možnosť výsluchu obžalovaného o účasti inej osoby na žalovanej\ntrestnej činnosti.\nPodľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 podá minister\nspravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon nepriznáva právo na podanie\ndovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1.\nPodľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa\nmôže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý\nsa ho priamo týka.\nPodľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu podať\ndovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo\nrozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný\n\nprostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného.\nGenerálny prokurátor môže podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal obvinený a\nodvolací súd rozhodol v jeho prospech.\nZ citovaných ustanovení vyplýva, že proti rozsudku vyhlásenému po prijatí vyhlásenia obvineného o\nvine (§ 257 ods. 5 Trestného poriadku) možno podať dovolanie len z dôvodu uvedeného v § 371 ods.\n1 písm. c) Trestného poriadku, pričom hoci v § 257 ods. 5 Trestného poriadku nie je špecifikovaný\nkonkrétny subjekt, ktorému toto právo prislúcha, jeho výkladom v spojení s ďalšími ustanoveniami\nupravujúcimi postup v konaní o dovolaní [§ 369 ods. 1, ods. 2 písm. b), § 372 ods. 1 veta prvá Trestného\nporiadku] treba dospieť k nepochybnému záveru [judikovanému Najvyšším súdom Slovenskej republiky\nv uznesení zo 14. apríla 2016, sp. zn. 6 Tdo 3/2016, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len \"Zbierka\") pod č. 12/2017],\nže proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny (§ 257 ods. 5\nTrestného poriadku) môže dovolanie podať len minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len\n\"minister spravodlivosti\"), a to na podnet obvineného alebo na podnet inej osoby [§ 369 ods. 1, § 371\nods. 1 písm. c), § 372 ods. 1 Trestného poriadku].\nNa základe uvedeného možno konštatovať, že v danom prípade osobou oprávnenou na podanie\ndovolania proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia obvineného N. G., že je vinný zo\nskutku uvedeného v obžalobe, je (v časti týkajúcej sa výroku o vine) iba minister spravodlivosti, pretože\nide o rozhodnutie súdu prvého stupňa, proti ktorému obvinený, s poukazom na § 257 ods. 5 Trestného\nporiadku, nemôže účinne podať odvolanie. V prejednávanej veci sa obvinený síce zároveň aj vzdal\nsvojho práva podať odvolanie, avšak rozsudok súdu prvého stupňa napadol čo do výroku o treste\nodvolaním podaným v neprospech obvineného okresný prokurátor. Výrok o vine a výrok o náhrade škody\ntak nadobudli právoplatnosť a obvinený N. G. bol teda rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves z\n9. októbra 2018, sp. zn. 5T/20/2018, právoplatne uznaný vinným zo spáchania prečinu neoprávneného\nvyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa §\n219 ods. 1 Trestného zákona a prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, všetko vo forme\nspolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.\nDovolací súd v tejto súvislosti marginálne poznamenáva, že vyhlásenie o vine je slobodným prejavom\nvôle obvineného prijať vinu podľa obžaloby, ktorý zákon rešpektuje a umožňuje. Ak má súd pochybnosti\no výsledkoch prípravného konania vo vzťahu k žalovanému skutku v rovine skutkovej alebo právnej, má\nprocesný priestor na ich vyjadrenie vymedzený pri rozhodovaní o otázke, či vyhlásenie obžalovaného\nprijme. Následné skúmanie viny, respektíve jej kvalifikačnej podoby vo vzťahu k dotknutému skutku by\npopieralo zmysel a obsah predchádzajúceho uznania viny obvineným a prijatia tomu zodpovedajúceho\nvyhlásenia súdom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. februára 2012, sp. zn. 2 To\n5/2011).\nZ vyššie uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nebol výrok o vine obvineného odvolacím súdom\npreskúmavaný. Keďže obvinený N. G. nemohol proti dovolaním napádanému výroku o vine podať riadny\nopravný prostriedok a k zmene tohto výroku v jeho neprospech nedošlo ani na podklade odvolania\nokresného prokurátora, nie je v posudzovanej veci osobou oprávnenou podať dovolanie do výroku o\nvine, pričom takouto osobou by mohol byť len minister spravodlivosti. Z tohto dôvodu najvyššiemu súdu\nneostávalo iné, než dovolanie obvineného N. G. v časti, v ktorej bolo podané do výroku o vine, odmietnuť\nbez preskúmania veci podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku ako podané neoprávnenou osobou.\nUvedený právny záver, týkajúci sa výroku o vine, však nemožno uplatniť voči dovolaním tiež\nnapadnutému výroku odvolacieho súdu o treste, ktorým bol výrok súdu prvého stupňa o treste na\npodklade odvolania okresného prokurátora zmenený v neprospech obvineného.\nZ podstaty podaného dovolania vyplýva, že sa ním obvinený, v časti výroku o treste odňatia\nslobody, domáha právneho stavu ustáleného rozsudkom okresného súdu uplatnením inštitútu trestu\npovinnej práce podľa § 54 Trestného zákona, vecne dôvodiac nedostatočnou individualizáciou, a\nteda neprimeranosťou [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku], a preto v konečnom dôsledku i\nnespravodlivosťou odvolacím súdom uloženého trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený napriek\ntomu, že sa ku skutku priznal len z dôvodu, že mu tak bude možné uložiť trest povinnej práce, ohľadom\n\nktorej možnosti sa preto cítil byť (v prípravnom konaní) uvedený do omylu, a tak zásadným spôsobom\npoškodený na svojom práve na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].\nS ohľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom pripomína, že dovolanie je\nmimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale\npredovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené\nk náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných\na hmotnoprávnych chýb, ktoré by svojím charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho\nprocesný výsledok, a preto je potrebné ich odstrániť, a ktoré sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené\nv ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\nDovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak z\nustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku expresis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania,\nktoré sú v ňom uvedené.\nPodľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať ak:\nc) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,\ni) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom\npoužití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd\nnemôže skúmať a meniť.\nPodľa ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v\nustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku je potrebné uviesť nasledovné:\nZásadným porušením práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] sa rozumie najmä\nporušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania\nnemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány činné v trestnom konaní alebo súd,\nv tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho\nrozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním. Výnimočne môže ísť aj o iné pochybenie súdu alebo\norgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k odňatiu alebo znemožneniu riadneho\nuplatnenia procesných práv obvineného. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že nie každé porušenie\npráva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie naplnenia dovolacieho dôvodu\nuvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zákon totiž výslovne požaduje,\naby išlo o porušenie zásadné. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť\ndo možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Prípadné\nporušenie práva na obhajobu, pokiaľ sa zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v\ntrestnom konaní, preto samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo\nobvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu\na tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať\nako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný\npostup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho\npráva.\nNesprávnym právnym posúdením zisteného skutku [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] sa rozumie\nnesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho\nustanovenia. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol\nv napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin\nalebo, že išlo o iný trestný čin alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu,\nnež ktorého sa súdeným skutkom dopustil. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia\nsa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Trestného\nzákona), prípadne zániku trestného činu (najmä § 87 Trestného zákona), prípadne pochybenie súdu pri\nuložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného\nzákona) a pod. Je však potrebné uviesť, že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých\nje založené napadnuté rozhodnutie súdu. Nie je tak legitimovaný posudzovať ani úplnosť a správnosť\nskutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie\n\nv tomto konaní vykonaných dôkazov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený\nsúdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol\nsubsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone.\nLen opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací\nsúd povinný prezumovať.\nOboznámením sa s obsahom predloženého spisu najvyšší súd zistil nasledovné skutočnosti:\nZ obsahu podaného dovolania bolo možné abstrahovať, že z pozície dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku namietal obvinený výrok o treste v rozsudku odvolacieho súdu na\npodklade tvrdenia, že keďže napriek poučeniu o možnosti uloženia trestu povinnej práce a jeho priznaniu\nsa k spáchanému skutku ako podmienke pre uloženie trestu povinnej práce, mu odvolací súd uložil\nnepodmienečný trest odňatia slobody, bol takýmto poučením uvedený do omylu. Dovolateľ sa tak pokúsil\nnapadnúť výrok o treste a spôsobe jeho výkonu z dôvodu, ktorý mal spočívať v pochybení v procesnom\npostupe, avšak z obsahového vymedzenia tejto jeho námietky je zrejmé, že svoje výhrady fakticky\nsmeroval voči úvahám krajského súdu, sprevádzajúcim proces hodnotenia súdom prvého stupňa\nustálených skutkových zistení. Pritom dovolací súd považuje za objektívne zjavné, že prostým poučením\no jednotlivých možnostiach vývoja trestného konania nevzniká (žiadnemu) obvinenému legitímny nárok\nna domáhanie sa naplnenia ktorejkoľvek, ním zvolenej, z tých variant možného vyústenia jeho trestného\nstíhania, ktorých uplatnenie je závislé výlučne od voľnej úvahy súdu, t.j. jeho vnútorného presvedčenia\nzaloženého na starostlivom uvážení všetkých okolností konkrétneho prípadu jednotlivo i v ich súhrne.\nDo takejto kategórie možných spôsobov ukončenia trestného konania spadá aj uloženie trestu povinnej\npráce, ktoré tak nie je právne nárokovateľné ani vynútiteľné, a to aj napriek tomu, že v konkrétnom\nprípade (tak ako aj v prejednávanej veci) jeho aplikácia môže prichádzať do úvahy. Skutočnosť, že\nobvinený bol okrem iného poučený aj o možnosti uloženia trestu povinnej práce, potom znamená len\nto, že v jeho prípade sú splnené formálne podmienky na to, aby sa vo vzťahu k jeho osobe uvažovalo o\naplikácii tohto inštitútu. Za žiadnych okolností však neodôvodňuje úvahu, že by na základe preskúmania\na vyhodnotenia všetkých konkrétnych okolností daného prípadu, na ktoré je súd povinný prihliadnuť pri\nurčovaní druhu trestu a jeho výmery, nemohol súd, a to hoci až aj druhostupňový v rámci prieskumu\nv odvolacom konaní, dospieť k opačnému záveru. Preto ak krajský súd, vyhodnotiac okrem okolností\ndaného skutku i osobu obvineného, a to aj v kontexte jeho predchádzajúcich odsúdení, usúdil, že\npráve vzhľadom na osobu obvineného a jeho kriminálnu minulosť je trest povinnej práce uložený mu\nsúdom prvého stupňa vo výmere 150 hodín neprimerane mierny, je potrebné považovať takýto záver\nza legitímny. Poučenie o možnosti aplikácie určitého fakultatívneho inštitútu trestného konania totiž ešte\npoučenému subjektu nezaručuje jeho automatické uplatnenie. Napokon, ako vyplýva z obsahu zápisnice\no výsluchu obvineného N. G. z 10. mája 2018 (č. l. 72-73 spisu vedeného v trestnej veci pôvodne vedenej\nna Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 5T/77/2018), tento bol v rámci výsluchu v prípravnom\nkonaní poučený okrem iného aj podľa § 216, § 218, § 220 a § 232 Trestného poriadku a napriek tomu\npodaným dovolaním nevyčítal konajúcim orgánom činným v trestnom konaní a súdom, že nerozhodli\no podmienečnom zastavení jeho trestného stíhania, o schválení zmieru či dohody o vine a treste, a\nna rozdiel od trestu povinnej práce sa uplatnenia žiadneho z týchto fakultatívnych inštitútov trestného\nkonania ani nedomáhal.\nV kontexte týchto súvislostí je tak uvedená výhrada dovolateľa vo svojej podstate de facto vyjadrením\njeho nesúhlasu s rozhodnutím odvolacieho súdu a ním prezentovaným odôvodnením svojich právnych\nzáverov. Namietajúc nedostatočné zhodnotenie ním označených skutočností (in concreto že sa priznal\na oľutoval trestnú činnosť) odvolacím súdom, obvinený v podstate napadol spôsob hodnotenia dôkazov\nvykonaných súdom prvého stupňa v súvislosti s rozhodnutím o treste, ako aj samotných skutkových\nzáverov, ktoré svojím vyhlásením o vine akceptoval bez vykonania dokazovania v konaní pred súdom,\nkrajským súdom.\nKonštatované vedie k záveru, že námietka obvineného, formálne síce smerujúca voči procesnému\npostupu, avšak fakticky, napádajúca spôsob, akým sa odvolací súd vysporiadal so skutkovými závermi\nvyjadrenými v skutkovej vete výrokovej časti prvostupňového rozsudku a vyplývajúcimi z dokazovania\nvykonaného na hlavnom pojednávaní, a akým tieto hodnotil, sa vyznačuje rýdzo skutkovým charakterom.\nVo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku preto\nnajvyšší súd opakovane pripomína, že vlastné hodnotenie dôkazov nemožno považovať za porušenie\n\npráva na obhajobu zásadným spôsobom. Samotné hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania, v\ndanom prípade predovšetkým obsahu odpisu z registra trestov a výpisu z evidencie priestupkov, ako\nuž bolo uvedené, nemôže byť predmetom prieskumnej právomoci dovolacieho súdu. Zároveň sa k tejto\nnámietke obvineného, uplatnenej v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku, žiada poznamenať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý\nproces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda\naby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany\nv konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej\nvýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Vykonanie a hodnotenie dôkazov, prípadne (z nich\nplynúcich) skutkových záverov, odlišne od predstáv a želaní obvineného teda nie je porušením práva\nna obhajobu, a preto nemôže napĺňať ani dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku, ale ani žiaden iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\nAk by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12\nTrestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať\nďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku,\nodporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok,\nnie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. K tomu je len pre úplnosť potrebné\ndodať, že uvedené sa netýka dovolania ministra spravodlivosti podaného podľa § 371 ods. 3 Trestného\nporiadku.\nS ohľadom na uvedené musel dovolací súd vo vzťahu k námietke obvineného, subsumovanej pod\ndovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku konštatovať, že tento bol uplatnený\nneopodstatnene.\nVyslovenia naplnenia dikcie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sa obvinený domáhal z dôvodu\nnespravodlivosti odvolacím súdom uloženého trestu odňatia slobody, ktorá bola podľa jeho mienky\nspôsobená jeho nedostatočnou individualizáciou. K tomu sa primárne žiada uviesť, že určenie druhu\ntrestu a jeho výmery sa skutočne spravuje hmotnoprávnymi ustanoveniami, a to ustanoveniami\n§ 34 Trestného zákona a nasl. Zároveň je však potrebné dať do pozornosti dovolateľa ustálenú\njudikatúru dovolacieho súdu, vo vzťahu k danej problematike vyjadrenú v zjednocujúcom stanovisku\ntrestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 46/2010,\npublikovanom v Zbierke číslo 1/2011 pod poradovým číslom 5 (ďalej len \"R 5/2011\"), v ktorom sa\nkonštatuje, že všeobecné hľadiská stanovené pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3,\nods. 4 Trestného zákona a nasl., na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného\na súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sú taktiež hmotnoprávne,\nale kogentnej povahy, nemožno podriadiť \"pod nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia\",\nzakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nZároveň v zmysle R 5/2011 platí, že pokiaľ (tak ako v posudzovanom prípade) nejde o situáciu, keď\nvýrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste\nnapadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.\n1 písm. h) Trestného poriadku, keďže vo vzájomnom vzťahu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1\npísm. i) Trestného poriadku a § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku je prvý z nich všeobecným\nhmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o\ntreste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej\naplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý\nprostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa\nviaže k takému výroku.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku pritom nie je naplnený tým, že\nobvinenému nebol uložený alternatívny trest k trestu odňatia slobody, v dôsledku čoho uložený trest\nmá byť neprimeraný. Už z povahy veci totiž vyplýva, že nemožno tvrdiť, že nevyužitím oprávnenia\nsúdu uložiť namiesto trestu odňatia slobody, ktorého trestné sadzby ako jediného sú v osobitnej časti\nTrestného zákona explicitne uvedené pri každom jednotlivom trestnom čine, niektorý z v danom prípade\nprípustných alternatívnych druhov trestu, bol uložený zákonom neprípustný druh trestu.\n\nZo znenia ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku vyplýva, že na naplnenie v ňom\nvymedzeného dovolacieho dôvodu sa vyžaduje, aby v prerokúvanej veci bol obvinenému uložený taký\ndruh trestu, ktorý zákon nepripúšťa, alebo bol trest uložený mimo rámca trestnej sadzby. Iné pochybenie\nspočívajúce v nesprávnom vyhodnotení kritérií uvedených v § 34 až § 39 Trestného zákona a v\ndôsledku toho uloženie neprimerane prísneho (alebo naopak mierneho) trestu, nie je možné dovolaním\nvytýkať prostredníctvom uvedeného dovolacieho dôvodu. Obvinený môže namietať len nezákonne\nuložený trest mimo hraníc trestnej sadzby, prípadne neprípustný trest, nie však voľnú úvahu súdu pri\nukladaní trestu a hodnotenie svojej osoby, pokiaľ je trest uložený v rámci zákonom určenej trestnej\nsadzby. V posudzovanom prípade bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na úplne dolnej hranici\ntrestnej sadzby ustanovenej § 219 ods. 1 Trestného zákona po jej zvýšení vyžadovanom § 38 ods. 4\nTrestného zákona a realizovanom na podklade § 38 ods. 8 Trestného zákona, a preto možno vysloviť,\nže obvinenému bol uložený trest v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby a taký druh trestu, ktorý\nzákon za prejednávaný trestný čin pripúšťa.\nZáverom sa žiada dodať, že samotná neprimeranosť uloženého trestu nepredstavuje žiaden relevantne\nuplatniteľný dovolací dôvod. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti chronicky pripomína, že\nprimeranosť uloženého trestu sa v dovolacom konaní neskúma.\nVychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd musel obvineným podané dovolanie vyhodnotiť vo vzťahu k\nnapadnutému výroku o treste ako nedôvodné a ako také ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku\nodmietnuť.\nObvinený v závere dovolania navrhol, aby dovolací súd rozhodol podľa § 380 ods. 4 Trestného poriadku\na prerušil výkon dovolaním napadnutého rozhodnutia, a to až do rozhodnutia o podanom dovolaní.\nVzhľadom na to, že dovolací súd dovolanie obvineného odmietol, považoval tento návrh obvineného\nza bezpredmetný.\nNa podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto uznesenia.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7To/108/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}