{"guid": "dc0398f3-422c-485e-8e9f-ac0d2138d058:bac3c59f-ee8d-4672-ae23-d78031d8b913", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7115216041.1", "spisova_znacka": "3Obdo/116/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/116/2019 z 24. 6. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2020, sp. zn. 3Obdo/116/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:7115216041.1", "identifikacne_cislo": "7115216041", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemaníková", "sudca_id": 133, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-zemanikova-133", "datum_vydania": "2020-06-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-3", "nazov": "§ 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2009/309#paragraf-4", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bac3c59f-ee8d-4672-ae23-d78031d8b913", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7115216041.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7115216041.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7115216041.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Obdo/116/2019\n7115216041\n24. 06. 2020\nJUDr. Jana Veselá Zemaníková\nECLI:SK:NSSR:2020:7115216041.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: KOMES PLUS, s.r.o., so sídlom SNP 6, 044 42\nRozhanovce, IČO: 31 720 595, zastúpeného JUDr. František Kočka, so sídlom Timonova 13, 040 01\nKošice, proti žalovanému: Východoslovenská energetika a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO:\n44 483 767, zastúpeného KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811\n08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, za účasti intervenienta na strane žalovaného:\nVýchodoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, o zaplatenie\n88,83 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 9Cb/51/2015, o dovolaní\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31. augusta 2018, č. k. 2Cob/19/2018-337,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Košiciach\n2018, č. k. 2Cob/19/2018-337, rozsudok Okresného súdu Košice I\n2017, č. k. 9Cb/51/2015-297 a uznesenie Okresného súdu Košice I\n2018, č. k. 9Cb/51/2015-355 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie\n\nz 31. augusta\nz 21. septembra\nz 10. októbra\nna ďalšie konanie.\n\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 21.\nseptembra 2017, č. k. 9Cb/51/2015-297 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 88,83 eur\ns príslušenstvom a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok\nna náhradu trov konania vo\nvýške 100 %.\n1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že jedinou spornou otázkou v konaní bolo, či si žalobca\nsplnil svoju povinnosť voči intervenientovi vyplývajúcu mu z ustanovenia\n§ 4 ods. 2 zákona\nč. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie [(ďalej len „zákon o OZE“) tam, kde sa\nv predmetnom rozhodnutí uvádza zákon o OZE, myslí sa tým jeho znenie účinné do 31. decembra\n2018 - pozn. dovolacieho súdu]. S účinnosťou od 1. januára 2014 bola v ustanovení § 4 ods. 3\nzákona o OZE zavedená sankcia pre tých výrobcov elektriny, ktorí nesplnia oznamovaciu povinnosť voči\nprevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy\nk 15. augustu vyplývajúcu z § 4 ods. 2 tak, že v\nďalšom roku si nemôžu uplatniť právo na odber elektriny a ani právo na doplatok. Pri rozhodovaní súd\nprvej inštancie vychádzal z názoru Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský\nsúd“) vysloveného vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 30Cb/82/2015 (v rozsudku krajského\nsúdu\nz 30. marca 2017, sp. zn. 3Cob/96/2016 - pozn. dovolacieho\nsúdu), podľa ktorého, ak termín nie je určený presne a jasne, musí sa vychádzať z predpokladu, že\npodanie bolo urobené v lehote, t. j. v prospech žalobcu. Uvedené znamená, že ak bolo oznámenie\nžalobcu adresované intervenientovi podané na poštovú prepravu dňa 15. augusta 2014, došlo k splneniu\npovinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE.\n2. O odvolaní intervenienta podaného so súhlasom žalovaného (podľa § 360 ods. 2 v spojení s § 359\nC.s.p.) rozhodol krajský súd rozsudkom z 31. augusta 2018,\nč. k. 2Cob/19/2018-337 tak,\n\nže napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania voči intervenientovi v plnom rozsahu.\n2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca dodržal lehotu stanovenú v ustanovení §\n4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, pričom zvýraznil, že v predmetnom ustanovení nie je jednoznačne\nstanovené, či do tohto dátumu má byť oznámenie doručené ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej\ndistribučnej sústavy, alebo postačuje, ak je odovzdané orgánu vykonávajúcemu doručenie. Zákonnú\nformuláciu „k 15. augustu“ je potrebné vykladať v prospech žalobcu, o to zvlášť vtedy, ak ÚRSO na\nsvojom webovom sídle oznamuje,\nže povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona\nč. 309/2009 Z. z. sa považuje za splnenú,\nak výrobca elektriny doručí oznámenie o\nuplatnení podpory, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok,\nnajneskôr 15. augusta (osobne, elektronicky, faxom) alebo ho najneskôr 15. augusta odovzdá na poštovú\nprepravu. Z tohto dôvodu podľa odvolacieho súdu nemožno dodávateľom elektrickej energie pripísať na\nťarchu, že postupovali a postupujú v zmysle usmernenia ÚRSO zverejneného na jeho webovom sídle.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dňa 3. decembra 2018\ndovolanie žalovaný,\nktorého prípustnosť má byť daná podľa ustanovenia § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej\naj „C. s. p.“). Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie.\n3.1. Namietanú vadu zmätočnosti videl v tom, že odvolací súd nedoručil žalovanému a ani intervenientovi\nvyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu, čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní. Dovolateľ\ntaktiež vytýkal konajúcim súdom, že sa nevysporiadali s podstatnými argumentmi, ktoré v spore\npredniesol, resp. ich predniesol intervenient. Konkrétne konajúcim súdom vytýkal, že vo svojich\nrozsudkoch neuviedli, akými úvahami sa riadili pri posúdení žalobcom uplatneného nároku a pri\nvyslovení záveru, že lehota upravená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE má byť\nprocesnoprávnou lehotou.\n5. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného zo 6. decembra 2019 navrhol, aby dovolací súd\ndovolanie zamietol.\n5.1. Vo svojom vyjadrení uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu a aj rozsudok súdu prvej inštancie\nsú dostatočne odôvodnené a nemohli byť nimi porušené žiadne práva žalovaného a ani intervenienta.\nOdvolací súd rozšíril dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok okresného súdu o ďalšie dôvody, ktoré sú jasné,\nzrozumiteľné a v súlade s ústavnou praxou.\n5.2. Vo vzťahu k charakteru lehoty „k 15. augustu“ uvedenej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona\no OZE žalobca poukázal na jazykový význam predložky „k“, ktorý vyjadruje dátum, ku ktorému majú\nbyť údaje uvedené v oznámení a nie koniec lehoty na podanie oznámenia („do“). Zároveň poukázal na\ncenové rozhodnutia ÚRSO, ktoré neboli doposiaľ zrušené, a preto právo žalobcu na podporu nezaniklo a\npredmetné právo si uplatnil oprávnene. Nepriznanie žalovaných nárokov by podľa žalobcu bolo v rozpore\ns princípom právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere a obchodnými zvyklosťami.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací\nC. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný zastúpený advokátom\n429 ods. 1 C. s. p.), dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné.\n\n(podľa § 35\n(§\n\n7. Dovolací súd poukazuje na to, že opakovane vo svojich rozhodnutiach\n(napr.\n3Obdo/72/2016, 3Obdo/10/2017, ako v rozhodnutí vydanom v inom obdobnom spore medzi žalobcom\na žalovaným - v uznesení z 20. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/72/2019) vyslovil, že o naplnenie\nprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. ide aj vtedy,\nkeď súd uskutoční výklad právneho\npredpisu na zistený skutkový stav veci, ktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný a bez presvedčivého\na racionálneho logického odôvodnenia. Označená vada zmätočnosti je naplnená aj vtedy, keď určité\nskutočností v konaní strana namietala, avšak pri hodnotení skutkových zistení súdom tieto náležitým\nspôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dodatočným\nspôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť, či irelevantnosť.\n7.1. Uvedenými nedostatkami podľa názoru dovolacieho súdu trpí rozsudok odvolacieho súdu, ako\naj rozsudok súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti dovolací súd vzhľadom na dovolacie námietky\nžalovaného uvádza, že súdy nižšej inštancie založili svoje rozhodnutia na prevzatí záveru, že lehota\n„k 15. augustu“ je lehotou procesnoprávnou z rozsudku krajského súdu z 30. marca 2017, sp. zn.\n3Cob/96/2016 (bod 36. odôvodnenia rozsudku okresného súdu) a na argumentácii stanoviskom ÚRSO\nzverejneným na webovej stránke Úradu (bod 34. odôvodnenia rozsudku krajského súdu).\n\n8. Nakoľko v rozhodovanej veci súdy nižšej inštancie prevzali závery vyslovené v rozsudku krajského\nsúdu z 30. marca 2017, sp. zn. 3Cob/96/2016 (vydanom v inom obdobnom spore, na základe žaloby\nžalobcu v predmetnom spore - pozn. dovolacieho súdu), ktorý bol po vydaní napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ v\npríslušnom gramatickom tvare)\nz 31. januára 2019, sp. zn. IV.\nÚS 491/2018, poukazuje dovolací súd na relevantné závery ústavného súdu vyslovené v predmetnom\nnáleze podstatné pre rozhodnutie o dovolaní žalovaného. Ústavný súd v ňom uviedol, že „odôvodnenie\nobsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v práve na súdnu\nochranu a spravodlivý súdny proces k primárnej otázke povahy zákonom stanovenej lehoty na splnenie\noznamovacej povinnosti (§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE) neobstojí.\nZákon o OZE aj napriek tomu, že obsahuje viacero inštitútov verejnoprávnej povahy, upravuje aj\nvzájomné práva a povinnosti medzi subjektmi súkromného práva, na ktoré nemožno hľadieť optikou\nverejného práva. K vzťahom súkromnoprávnej povahy ústavný súd priradil predovšetkým vzťahy medzi\nvýrobcami energie z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, ktoré sú vo svojej\npodstate regulované ustanovením § 4 ods. 3\nzákona o OZE. S prihliadnutím na\nvnútornú konštrukciu nadväzujúcich ustanovení zákona\no OZE ústavný súd vyvodil,\nže ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o OZE vo svojej podstate predstavujú hypotézu právnej normy\nobsiahnutej v napadnutom ustanovení § 4 ods. 3 zákona\no OZE, pričom povinnosti podľa\n§ 4 ods. 2 zákona o OZE majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej\ndistribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Cez prizmu súkromnoprávneho vzťahu výrobcu\nelektriny z OZE a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je podľa záveru ústavného súdu z\nhľadiska aplikácie § 4\nods. 3 zákona o OZE podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny\na prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver podľa ústavného súdu potvrdzuje\npredovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o OZE si výrobcovia elektriny\nmôžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie ÚRSO, prípadne\ninému orgánu verejnej správy. Podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska je neudržateľný\nprávny záver vyslovený v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu o procesnoprávnom charaktere lehoty ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE vyvodený len z odkazu\nna použitie Správneho poriadku (obsiahnutého v § 17 ods. 1\nzákona o OZE),\nt. j. právneho predpisu verejnoprávneho charakteru. Na tomto závere ústavného súdu nič nemôže\nzmeniť skutočnosť, že okresný súd a krajský súd opreli svoj záver aj o stanovisko ÚRSO, podľa ktorého\nmá sporná lehota procesno-právny charakter. ÚRSO nie je kompetentný podávať výklad všeobecne\nzáväzných právnych noriem. Keďže v predmetnej veci si žalobkyňa uplatňovala proti sťažovateľke ako\nsúkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy svoj nárok na poskytnutie podpory podľa zákona o\nOZE, nemožno považovať odkaz všeobecných súdov na procesno-právny predpis upravujúci konanie\nv oblasti verejnej správy z ústavného hľadiska za akceptovateľný.“\n9. Dovolací súd konštatuje, že procesných pochybení zakladajúcich prípustnosť\n(a\naj dôvodnosť) dovolania žalovaného - ktoré boli citovaným nálezom vytýkané krajskému súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 3Cob/96/2016 - sa dopustili odvolací súd a aj súd prvej inštancie v rozhodovanom\nspore.\n9.1. Predmetný záver vychádza predovšetkým zo skutočnosti, že konajúce súdy (najmä okresný\nsúd) pri posúdení charakteru lehoty upravenej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE ako\nprocesnoprávnej lehoty vychádzali výlučne z rozsudku krajského súdu\nsp. zn.\n3Cob/96/2016, ktorý bol zrušený ústavným súdom pre jeho nesúlad s čl. 46 ods. 1\nústavy\na s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n9.2. Súdy nižšej inštancie sa pri formulovaní záveru o charaktere spornej lehoty ako lehoty\nprocesnoprávnej žiadnym spôsobom nevysporiadali so skutočnosťou, že predmetná lehota sa týka\nvzťahu medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Dovolací súd k uvedenému\n(v zhode s uznesením\nz 20. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/72/2019) dáva do pozornosti,\nže predovšetkým v oblasti\nenergetiky existuje skupina právnych predpisov, ktoré majú charakter tak predpisu verejného práva, ako\naj predpisu súkromného práva (viď napr. zákon\nč. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, zákon č.\n251/2012 Z. z. o energetike, ako aj zákon o OZE), kedy je nevyhnutné rozlišovať, či konkrétne zákonné\nustanovenie upravuje vzťahy medzi subjektmi súkromného práva, alebo ide o ustanovenie, ktoré má\nverejnoprávny charakter [a napr. sa týka vzťahu medzi subjektom verejného práva (príkladom ÚRSO pozn. dovolacieho súdu) a subjektu súkromného práva (výrobca elektriny, prevádzkovateľ regionálnej\ndistribučnej sústavy) alebo (správneho) konania vedeného príslušným orgánom verejnej moci].\n\n9.3. Uvedenú skutočnosť okresný a aj krajský súd opomenuli a rovnako tak pri svojom rozhodovaní\nvôbec nezohľadnili, že ústavný súd už v náleze z 22. mája 2017,\nsp.\nzn. PL. ÚS 50/2015 (vydanom v čase pred vyhlásením rozsudku okresného súdu - pozn. dovolacieho\nsúdu) výslovne skonštatoval, že „ustanovenia § 4 ods. 2 vo svojej podstate predstavujú hypotézu právnej\nnormy obsiahnutej v napadnutom ustanovení § 4 ods. 3\nzákona o OZE, pričom povinnosti podľa\n§ 4 ods. 2 majú výrobcovia elektriny primárne\nvo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej\ndistribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Cez prizmu súkromnoprávneho vzťahu výrobcu\nelektriny z OZE a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je podľa záveru ústavného súdu\nz hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a\nprevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav.“\n9.4. Preto, pokiaľ súdy nižšej inštancie napriek vyššie citovanému jednoznačnému záveru ústavného\nsúdu vychádzali pri posúdení charakteru lehoty podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE iba zo vzťahu\nmedzi výrobcom elektriny a ÚRSO, ktorý je pre posúdenie obsahu povinnosti výrobcu elektriny (vrátane\nzáveru o charaktere lehoty) irelevantný, sú ich závery podľa názoru dovolacieho súdu neakceptovateľné\na neudržateľné.\n10. Ako nesprávny (a zároveň bližšie neodôvodnený) považuje dovolací súd odkaz odvolacieho súdu na\nstanovisko ÚRSO. Aj v rozhodovanej veci je aktuálny záver ústavného súdu, v zmysle ktorého „ÚRSO nie\nje ako orgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví kompetentný podávať\nvýklad všeobecne záväzných právnych noriem. Navyše, ÚRSO vo svojom stanovisku prezentuje len\nzáver o tom, že lehota vyplývajúca z § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE je procesno-právna, avšak bez\ntoho, aby zároveň uviedol, na podklade akých dôvodov k tomuto záveru sám dospel.“\n10.1. V predmetnom stanovisku Úrad skonštatoval, že pokiaľ ide o splnenie povinnosti výrobcu elektriny\nvoči ÚRSO podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, ju považuje za splnenú, ak výrobca elektriny\npredmetné oznámenie doručí Úradu osobne do jeho podateľne, elektronicky, faxom alebo ho najneskôr\n15. augusta odovzdá na poštovú prepravu. Napriek tomu, že ide o konanie Úradu ultra vires, krajský súd\nani náznakom neuviedol, prečo predmetné stanovisko týkajúce sa výlučne vzťahu výrobcu elektriny a\nÚradu rozširujúco aplikoval\naj na vzťah výrobcu elektriny s prevádzkovateľom regionálnej\ndistribučnej sústavy, ktorý v predmetnom stanovisku nebol vôbec posudzovaný (vykladaný).\n10.2. Argumentácia krajského súdu stanoviskom ÚRSO je zároveň nelogická a rozporuplná, pretože\nnie je vôbec zrejmé, ako dospel k záveru, že žalobcovi nemožno pripísať na ťarchu, ak postupoval\nv zmysle uvedeného stanoviska Úradu, keď sa jednalo o povinnosť žalobcu, ktorú mal splniť voči\nprevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (intervenientovi) „k 15. augustu“ (v prípade nároku na\npodporu na rok 2015 k 15. augustu 2014 uplatneného v predmetnom spore - pozn. dovolacieho súdu),\nkeď samotné stanovisko\nÚradu bolo zverejnené na jeho webovej stránke až 8. decembra\n2014 (t. j. takmer 4 mesiace\npo dátume, kedy mala byť povinnosť výrobcu elektriny podľa\n§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE splnená). Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu jednoznačné, že\nv čase, keď žalobca odoslal na poštovú prepravu oznámenie podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE\nprevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, nemohol postupovať podľa stanoviska Úradu (a ani\nv dobrej viere, že postupuje v súlade s ním), nakoľko v tom čase predmetné stanovisko ÚRSO ešte\nneexistovalo.\n11. Dovolací súd zároveň dáva do pozornosti uznesenie najvyššieho súdu\nz\n27. augusta 2019, sp. zn. 2Obdo/18/2018, v ktorom dospel dovolací súd k právnemu záveru, že „podľa\n§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE je výrobca elektriny s právom na podporu povinný oznámiť Úradu\na prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a\nc/, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy\nk\n15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to\noznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15.\naugustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že\nnevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti. Je preto možné dospieť\nk záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE\ndve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je\nvyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné\npovažovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne právne posúdili súdy nižšej inštancie.\nS poukazom na § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy,\nak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t. j. v danom prípade\n15. augusta. Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c/\nzákona\n\no OZE, je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej\nsústavy, nakoľko až od toho momentu sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a\nnadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája.“\n11.1. Závery z citovaného uznesenia z 27. augusta 2019, sp. zn. 2Obdo/18/2018 boli podrobené\nprieskumu zo strany ústavného súdu, ktorý uznesením zo 6. februára 2020,\nsp. zn.\nII. ÚS 52/2020, odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa (zastúpeného advokátom, ktorý v predmetnom\nspore zastupuje žalobcu - pozn. dovolacieho súdu). V predmetnom uznesení ústavný súd uviedol, že\n„v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017 k povahe právnej úpravy medzi výrobcom elektriny\na distribučnou spoločnosťou uviedol, že 'vďaka organickej previazanosti práv a povinností výrobcov\nelektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa premieta do špecifického súkromnoprávneho\nsankčného mechanizmu ustanoveného\nv § 4 ods. 3 zákona o OZE...', z čoho možno\nvyvodiť, že sankčný mechanizmus v nadväznosti\nna nesplnenie povinností uvedených v\ndotknutom § 4 ods. 2 zákona (teda aj spornej oznamovacej povinnosti, pozn.) ústavný súd považoval za\núpravu hmotného práva.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia správne\nidentifikoval, že nejde len o oznamovaciu povinnosť o predpokladanom množstve dodanej elektriny, ale\nzároveň\naj o oznámenie o uplatnení podpory subjektom súkromného práva u subjektu\nsúkromného práva, ktoré je sankcionované, pričom, berúc do úvahy povahu subjektov, ako aj charakter\nprávnej úpravy, dospel k ústavne akceptovateľnému záveru o súkromnoprávnej povahe spornej lehoty.“\n12. Vzhľadom na to, že dovolateľ dôvodne namietal existenciu vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení\n§ 420 písm. f/ C.s.p., najvyšší súd žalovaným napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods.\n1 C.s.p.).\n12.1. Keďže existencia vady zmätočnosti, pre ktorú bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, sa vzťahuje\naj na rozsudok súdu prvej inštancie a v prípade zrušenia výlučne rozsudku odvolacieho súdu by\nbol odvolací súd povinný rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, dovolací súd aj s prihliadnutím na\nzásadu hospodárnosti a rýchlosti konania (čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku)\nkonštatuje, že nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto dovolací\nsúd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie\n(§ 449 ods. 2 C.s.p.) a jeho uznesenie o výške\ntrov konania vec vrátil súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie (§ 450 C.s.p.).\n13. V ďalšom konaní sú konajúce súdy (súd prvej inštancie a odvolací súd) viazané právnym názorom\ndovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení (§ 455 C.s.p.).\n13.1. Zároveň dovolací súd uvádza, že súdy nižšej inštancie sú s poukazom na znenie čl. 2 ods. 2\nZákladných princípov Civilného sporového poriadku povinné rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax\nnajvyšších súdnych autorít (t. j. ústavného súdu a najvyššieho súdu),\nna ktorú poukázal\ndovolací súd v tomto uznesení (PL. ÚS 50/2015, IV. ÚS 491/2018,\nII. ÚS 52/2020 a\n2Obdo/18/2018).\n14. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova aj o trovách pôvodného konania a\ndovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).\n15. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cob/19/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}