{"guid": "09a68f8f-c8fc-4960-9ff2-dd0e679261ba:815dd37b-41a4-4ed6-8d94-e2ef4bd7c5d1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7020200767.1", "spisova_znacka": "10Szak/14/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/14/2020 z 8. 12. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. decembra 2020, sp. zn. 10Szak/14/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:7020200767.1", "identifikacne_cislo": "7020200767", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "datum_vydania": "2020-12-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-221.odsek-2", "nazov": "§ 221 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-221.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/815dd37b-41a4-4ed6-8d94-e2ef4bd7c5d1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7020200767.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7020200767.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7020200767.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/14/2020\n7020200767\n08. 12. 2020\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2020:7020200767.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nJany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Igora Belka, v právnej veci žalobcu\n(sťažovateľa): X. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganská islamská republika, bez cestovných\ndokladov alebo iného dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Ú. J. B. J. M. R., L. XX, R., zastúpeného\nAdvokátskou kanceláriou Peter Dittrich s.r.o., so sídlom Mudroňova 29, Košice, IČO: 36 861 855, proti\nžalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nitra, so sídlom Kalvárska 2, Nitra, o\nprepustenie žalobcu zo zaistenia, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach č. k. 7Sa/39/2020-47 z 22. októbra 2020, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7Sa/39/2020-47 z 22.\noktóbra 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Rozsudkom č. k. 7Sa/39/2020-47 z 22. októbra 2020 Krajský súd v Košiciach podľa ustanovenia §\n229 Správneho súdneho poriadku zamietol žalobu, ktorou sa žalobca v zmysle § 221 ods. 2 Správneho\nsúdneho poriadku domáhal bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Právo na náhradu trov konania\nkrajský súd účastníkom konania nepriznal.\n2. Rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA11-82-012/2020-AV z 3. augusta 2020 žalovaný podľa § 82 ods. 1\npísm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) administratívne vyhostil žalobcu z územia\nSlovenskej republiky a podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov mu uložil zákaz vstupu na\núzemie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov.\n3. Rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA11-82-016/2020-AV zo 4. augusta 2020 žalovaný podľa ustanovenia\n§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov žalobcu dňom 4. augusta 2020 zaistil na účel výkonu\nadministratívneho vyhostenia. Dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do\n4. februára 2021. Žalobcu umiestnil do Ú. J. B. J. M. R.. Proti rozhodnutiu o zaistení žalobca nepodal\nsprávnu žalobu.\n4. Počas trvania zaistenia, uskutočneného na základe vyššie uvedeného rozhodnutia, žalobca podal na\nKrajskom súde v Košiciach žalobu, ktorou sa podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku domáhal\nprepustenia zo zaistenia.\n5. Po prejednaní žaloby krajský súd nezistil jej dôvodnosť a dospel k záveru, že žalobcu nemožno\nprepustiť zo zaistenia. V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že žalovaný v rozsahu\npotrebnom pre posúdenie dôvodnosti žaloby náležite zistil skutkový stav a rozhodol zákonným\n\nspôsobom. Žalovaný sa podľa názoru krajského súdu podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré\nuviedol žalobca v rámci konania o jeho zaistení.\n6. Účelom správnej žaloby, ktorou sa žalobca domáha prepustenia zo zaistenia, je poskytnúť mu ochranu\naj pre prípad, že samotné rozhodnutie o zaistení, resp. predĺžení lehoty zaistenia bolo síce súladné so\nzákonom, avšak následné trvanie zaistenia prestalo byť zákonné. K takejto situácii môže dôjsť nielen\nvtedy, ak žalobca zostal zaistený aj po uplynutí doby vyplývajúcej z rozhodnutia o jeho zaistení, resp.\npredĺžení lehoty zaistenia, ale aj z dôvodu, že dôvod zaistenia sa stal nezákonným, resp. ho možno za\ntakýto označiť.\n7. Krajský súd poukázal na to, že v preskúmavanom prípade žalobcovi uplynula lehota na podanie\nsprávnej žaloby na preskúmanie rozhodnutia o zaistení, preto podľa názoru krajského súdu možno\nuvedené rozhodnutie žalovaného považovať z formálneho hľadiska za právoplatné a súladné so\nzákonom. Rovnaký záver platí aj v prípade rozhodnutia o administratívnom vyhostení.\n8. K žalobnej námietke ohľadne neúčelnosti a neefektívnosti zaistenia vyplývajúcej z toho, že v\nrozhodnutí o administratívnom vyhostení žalovaný neurčil lehotu na vyhostenie, ani nešpecifikoval\nkrajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, krajský súd uviedol, že namietaná skutočnosť nemôže\nbyť dôvodom na prepustenie žalobcu zo zaistenia za situácie, keď rozhodnutie o administratívnom\nvyhostení a zaistení sú právoplatné. Nakoľko do času rozhodovania súdu nedošlo k zmene skutkového\nstavu zachyteného v administratívnom spise, nie je daný dôvod prehodnocovať právny názor vyslovený\nsprávnym orgánom. Krajský súd tiež uviedol, že rozhodovacia prax kasačného súdu, na ktorú žalobca\npoukazoval, nie je aplikovateľná na prejednávanú vec, keďže nešlo o konanie vo veci prepustenia\ncudzinca zo zaistenia v zmysle § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku.\n9. V reakcii na námietku žalobcu ohľadne dĺžky doby zaistenia krajský súd uviedol, že vzhľadom na\ncharakter konania podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku sa prieskumná právomoc správneho\nsúdu obmedzuje len na kontrolu plynutia už stanovených lehôt zaistenia cudzinca. Rovnako dospel\nkrajský súd k záveru, že v tomto konaní nie je relevantný ani argument žalobcu, že žalovaný neuviedol,\naké konkrétne úkony bude musieť zariadenie pre cudzincov vykonať za účelom vyhostenia žalobcu, a\nči je zrealizovanie cesty do Afganistanu v prvom rade bezpečné a možné. V tejto súvislosti poukázal\nkrajský súd tiež na to, že žalovaný nevyhostil žalobcu do Afganistanu a otázka krajiny, do ktorej bude\ncudzinec vyhostený, zostala otvorená.\n10. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ kasačnou sťažnosťou z dôvodov podľa ustanovenia\n§ 440 ods. 1 písm. g) a h) Správneho súdneho poriadku, pretože podľa jeho názoru krajský súd\nrozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej\npraxe kasačného súdu. Žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\n11. Sťažovateľ namietal, že žalovaný doposiaľ neodstránil prekážky brániace riadnemu a zákonnému\ntrvaniu zaistenia a z toho dôvodu je trvanie jeho zaistenia v rozpore so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi a medzinárodnými právnymi dokumentmi. Vo vzťahu k argumentácii krajského\nsúdu sťažovateľ vyslovil názor, že aj keď je rozhodnutie žalovaného o zaistení právoplatné, to\nneznamená, že musí byť aj zákonné. Rozhodnutie o zaistení nadobudlo právoplatnosť len v dôsledku\nkaranténnych opatrení, ktorým sťažovateľ podliehal v čase plynutia lehoty na podanie žaloby a v\ndôsledku nedostatočného právneho poučenia sťažovateľa.\n12. Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd nedostatočne venoval otázke trvania zákonnosti zaistenia\nsťažovateľa a uspokojil sa len s formalistickým tvrdením, že podmienky zaistenia sa od právoplatnosti\nrozhodnutia o zaistení nezmenili. Uvedený záver je v rozpore s ustanovením § 90 ods. 1 písm. d) zákona\no pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho\npríslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Úlohou krajského súdu je preveriť, či žalovaný skúma\núčel zaistenia sťažovateľa, teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické\nprekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá. Sťažoval je pritom toho názoru, že dôvody trvania jeho\nzaistenia tu nie sú a neboli od počiatku jeho zaistenia.\n\n13. Sťažovateľ tvrdí, že trvanie jeho zaistenia je neúčelné a neefektívne, a preto nezákonné. Správny\norgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vyhostenie ani nešpecifikoval krajinu,\ndo ktorej má byť sťažovateľ vyhostený. Sťažovateľ je štátnym príslušníkom Afganistanu, pričom do\ntejto, ani do inej krajiny ho nemožno vyhostiť. Žalovaný pochybil, keď sa v konaní o zaistení, ani v\nodôvodnení rozhodnutia o zaistení nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia sťažovateľa\na nedostatočne sa zaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok jeho vyhostenia.\n14. Sťažovateľ poukázal na to, že žalovaný doposiaľ žiadnym spôsobom neurčil krajinu, do ktorej by\nmohol byť sťažovateľ vyhostený (a to napriek trvaniu zaistenia takmer štyri mesiace), a teda reálnosť\njeho vyhostenia je podstatne spochybnená, čím zaistenie napriek právoplatnému rozhodnutiu stráca\nsvoje zákonné opodstatnenie. Žalovaný pred zaistením a počas trvania zaistenia nezadovážil žiadne\ninformácie o situácii v krajine, kam má byť sťažovateľ vyhostený, ani o tom, či je jeho vrátenie prípustné\nv zmysle čl. 3 Dohovoru a zákona o pobyte cudzincov.\n15. Aj keď sťažovateľ účelnosť a efektívnosť trvania zaistenia namietal, a to aj v spojení s neplnením\nsi povinnosti policajného útvaru skúmať po celý čas zaistenia, či trvá jeho účel, krajský súd dôvody\nnezákonnosti trvania zaistenia uplatnené sťažovateľom nepovažoval za opodstatnené. Podľa názoru\nsťažovateľa sa policajný správny orgán, a v prípade podania žaloby o prepustenie zo zaistenia krajský\nsúd, musí počas celého trvania zaistenia náležite zaoberať otázkou potenciality zrealizovania účelu\nzaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o vyhostení a za tým účelom stanoviť krajinu vyhostenia a vo\nvzťahu k nej sa zaoberať existenciou možných prekážok zrealizovania vyhostenia, pretože v opačnom\nprípade sa nezákonne zasahuje do základného práva na osobnú slobodu jednotlivca v čase, kedy\nvzhľadom na okolnosti prejednávanej veci mal mať rozhodovací orgán vedomosť o možných prekážkach\nzrealizovania účelu zaistenia, napr. z dôvodu pretrvávajúcej zlej bezpečnostnej otázky v krajine pôvodu\nzaisťovaného cudzinca a nemožnosti vyhostenia cudzinca na územie tretej tranzitnej krajiny, keďže tie\nneprijímajú cudzinca, pokiaľ na ich území nemá oprávnený pobyt a ani sa nejedná o readmisiu, ktorá\nsa vo veci sťažovateľa nezačala, pretože na to nie sú splnené podmienky v zmysle medzinárodnej\nreadmisnej zmluvy. Podľa sťažovateľa žalovaný má povinnosť uviesť krajinu vyhostenia cudzinca a vo\nvzťahu k nej skúmať prekážky vyhostenia.\n16. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so závermi krajského súdu vyslovenými\nv napadnutom rozsudku a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa\nzdôraznil, že určenie krajiny, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený, je len subsidiárnou časťou § 77 ods.\n1 zákona o pobyte cudzincov a má len podporný charakter. Nejde o povinnosť, ale o možnosť žalovaného\nurčiť krajinu, kam má byť sťažovateľ administratívne vyhostený, a to iba za predpokladu, že je možné\ntakúto krajinu určiť. Z rozhodnutia o administratívnom vyhostení vyplýva sťažovateľovi povinnosť opustiť\núzemie Slovenskej republiky, keďže nemá oprávnenie zdržiavať sa na jej území.\n17. Žalovaný poukázal na to, že sa riadne zaoberal súkromným a rodinným životom sťažovateľa,\ndĺžkou zaistenia, alternatívami zaistenia, aktuálnou situáciou týkajúcou sa vyhlásených sprísnených\nmimoriadnych opatrení Vlády Slovenskej republiky v súvislosti so šírením ochorenia COVID- 19\na rovnako aj bezpečnostnou situáciou v domovskom štáte sťažovateľa, a z tohto dôvodu sa\nrozhodol administratívne vyhostiť ho z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu,\nktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie\nčlenského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu.\n18. Žalovaný sa dôkladne zaoberal prekážkou spôsobenou ochorením COVID-19, pričom v súčasnosti\nsa Slovenská republika a všetky členské štáty dostali zavedenými opatreniami do situácie, kedy je\npotrebné zvažovať zvoľňovanie opatrenia a teda aj opatrenia na hraniciach a v letovej prevádzke v\nsúvislosti s cestovaním a aj účelnosťou realizácie samotného výkonu administratívneho vyhostenia\nsťažovateľa. Poukázal na to, že podľa Úradného vestníka Európskej únie č. C126 zo 17. apríla 2020\npríslušné orgány členských štátov musia pri vykonávaní opatrení a postupov v oblasti návratu v plnej\nmiere zohľadniť vnútroštátne opatrenia na ochranu zdravia, ktorých cieľom je predchádzať šíreniu\nochorenia COVID-19, avšak pokiaľ je možné, mali by pokračovať konania o návrate s podporou agentúry\nFrontex a riešiť nevyriešené prípady, keď narušenie činnosti spôsobené reštrikčnými opatreniami\npominie.\n\n19. Žalovaný vyslovil názor, že zaistenie sťažovateľa je v súlade s ustanovením čl. 5 ods. 1 písm. f)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zaistenie pre účely výkonu administratívneho vyhostenia\nje zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej\nrepubliky. V prejednávanej veci vzal žalovaný do úvahy aj možnosti zabezpečenia ubytovania, ako aj\nstarostlivosti o svoju osobu po stránke sociálnej, integračnej, zdravotnej, ale aj po stránke finančných\nmožností sťažovateľa na území Slovenskej republiky, ktorú nevie sťažovateľ vôbec preukázať, nakoľko\ncestuje bez dokladov a finančných prostriedkov a akejkoľvek inej podpory. Podľa názoru žalovaného v\nprípade sťažovateľa nie je možné uložiť menej prísne opatrenia.\n20. Žalovaný uviedol, že dĺžku zaistenia sťažovateľa v trvaní do 4. februára 2021 určil z dôvodu, že\npočas realizácie úkonov o administratívnom vyhostení a zaistení sťažovateľa nie je možné určiť presnú\na ani približnú dobu zaistenia. Doba zaistenia bola uvedená ako informatívna a určená podľa doterajších\nodporúčaní a zaužívanej praxe, pričom celá jej dĺžka nemusí byť striktná a môže sa meniť v závislosti\nod vykonávaných úkonov so sťažovateľom.\n21. V prípade sťažovateľa, ktorý je štátnym príslušníkom Afganskej islamskej republiky, nedisponuje\nplatným cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi ÚPZC, je potrebné vykonať úkony\nako umiestnenie do karantény až do výsledku testov na COVID-19, preštudovať spisový materiál,\nvykonať opätovné preverovanie v informačných systémoch Policajného zboru, vykonať vstupné lekárske\nvyšetrenie pri umiestnení do ÚPZC s doručením výsledkov vyšetrenia, vykonať vstupný pohovor so\nsťažovateľom, pričom uvedené úkony sú časovo náročnejšie a dĺžka ich trvania môže dosiahnuť často\naj dva až tri týždne.\n22. Žalovaný ďalej uviedol, že je potrebné overiť totožnosť sťažovateľa prostredníctvom konzulárneho\nodboru Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky na zastupiteľskom úrade krajiny, z ktorej\nsťažovateľ pochádza, pričom z aplikačnej praxe vyplýva, že komunikácia z uvedenými úradmi je zdĺhavá\na celý proces môže trvať aj osem týždňov. Ak sa zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej sťažovateľ pochádza,\nnachádza mimo územia Slovenskej republiky a je potrebné, aby pracovníci zastupiteľského úradu\nvykonali osobný pohovor so zaisteným cudzincom, mala by byť vykonaná eskorta sťažovateľa priamo na\nzastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza (v mnohých prípadoch mimo územia Slovenskej republiky),\nna účel vykonania pohovoru, avšak v súčasnej dobe neexistuje žiadny právny podklad k tomu, aby\nbola takáto eskorta zaisteného za účelom pohovoru na zastupiteľskom úrade možná. Rovnako nie je\nmožné ani vycestovanie pracovníkov zastupiteľského úradu na územie Slovenskej republiky, a to z\ndôvodu súčasnej pandémie COVID-19. V prípade kladnej odpovede a po vykonaní uvedených úkonov\nsa odovzdáva žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu sťažovateľovi prostredníctvom\nkonzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky zastupiteľskému úradu\nkrajiny, z ktorej sťažovateľ pochádza.\n23. Ak nie je v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sťažovateľa uvedená krajina, do ktorej má byť\nvyhostený, je potrebné vykonať preverovanie bezpečnostnej situácie v domovskej krajine sťažovateľa,\nprípadne preveriť a určiť krajinu, do ktorej sa rozhodne sťažovateľ vrátiť alebo ktorá ho prijme. Ak sú\npožadované doklady vybavené, pristúpi sa k vybavovaniu leteniek cez zmluvnú spoločnosť (čaká sa na\nodpoveď) a po ich vybavení sa musí opätovne vykonať test na COVID-19.\n24. Nakoľko neboli vykonané všetky požadované úkony, účel zaistenia sťažovateľa podľa názoru\nžalovaného stále trvá.\n25. Žalovaný neurčil krajinu, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený. Môže ísť pritom o krajinu pôvodu,\nkrajinu tranzitu (zdržiaval sa v tábore v Tureckej republike), ktorúkoľvek tretiu krajinu, do ktorej sa\nsťažovateľ dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme (Belgické kráľovstvo, kde má podľa vyjadrenia\nbratranca), alebo územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú\nmedzinárodnú ochranu. Sťažovateľovi bola daná možnosť požiadať o medzinárodnú ochranu na území\nSlovenskej republiky vo forme azylu, požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat, kontaktovať mimovládne\norganizácie, kontaktovať Úrad vysokého komisára Organizácie spojených národov pre utečencov,\nžiadnu z uvedených možností však sťažovateľ nevyužil. Je preto dôvodné sa domnievať, že sťažovateľ\nnemá záujem zotrvať na území Slovenskej republiky, do krajiny pôvodu sa nechce vrátiť, jeho jediným\ncieľom je krajina Európskej únie, v ktorej má príbuzných.\n\n26. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. b) Správneho súdneho poriadku), s prihliadnutím na neformálnosť\nposudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a\njednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania\n(§ 455 Správneho súdneho poriadku) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej\ntabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne\nvyhlásený dňa 8. decembra 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 Správneho súdneho poriadku).\n27. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že sťažovateľ bol rozhodnutím žalovaného č. PPZHCP-BA11-82-012/2020-AV z 3. augusta 2020 administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky\na na účel výkonu administratívneho vyhostenia bol rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA11-82-016/2020-AV zo\n4. augusta 2020 zaistený, pričom lehota zaistenia bola stanovená najviac do 4. februára 2021. Proti\nrozhodnutiu o zaistení nebola podaná správna žaloba.\n28. Podľa § 221 ods. 1 Správneho súdneho poriadku žalobca sa môže správnou žalobou domáhať\nzrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa\nosobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia\nprepustený.\n29. Podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku žalobca sa môže správnou žalobou domáhať\nprepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.\n30. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\n31. Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008\no spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích\nkrajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) zaistenie prestáva\nbyť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov\nneexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.\n32. Kasačný súd považoval uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho\nsúdneho poriadku (nesprávne právne posúdenie veci) za naplnený vzhľadom na to, že krajský súd\nvychádzajúc zo skutkového stavu veci ustáleného žalovaným ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení a\nodkazujúc na jeho právoplatnosť správnu žalobu sťažovateľa bez náležitého posúdenia jeho námietok\nzamietol.\n33. Sťažovateľ sa podanou správnou žalobou domáhal prepustenia zo zaistenia podľa § 221 ods. 2\nSprávneho súdneho poriadku. Zatiaľ čo podanie správnej žaloby podľa § 221 ods. 1 Správneho súdneho\nporiadku smeruje k súdnemu prieskumu rozhodnutia o zaistení, účelom správnej žaloby podľa § 221\nods. 2 Správneho súdneho poriadku je preskúmanie zákonnosti trvania zaistenia, pričom v obidvoch\nprípadoch krajský súd zohľadňuje skutkový stav veci platný v čase vyhlásenia rozsudku. Zo žiadneho z\nustanovení Správneho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť zaisteného cudzinca odôvodniť správnu\nžalobu podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku iba skutkovými okolnosťami, ktoré nastali až\npo vydaní rozhodnutia o zaistení.\n34. Sťažovateľ poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu v otázke účelnosti zaistenia,\ntvrdil že jeho zaistenie bolo od počiatku neúčelné a táto neúčelnosť doposiaľ trvá bez ohľadu na\nprávoplatnosť rozhodnutia o zaistení. Krajský súd mal za to, že uvedené nemôže byť dôvodom na\nprepustenie sťažovateľa zo zaistenia za situácie, keď rozhodnutia o administratívnom vyhostení a\nzaistení sú právoplatné. Uviedol, že skutkový stav zachytený v administratívnom spise sa v čase jeho\nrozhodovania nijako nezmenil, preto nie je dôvod prehodnocovať právny názor vyslovený správnym\norgánom. Krajský súd zároveň konštatoval, že žalovaný v rozsahu potrebnom pre posúdenie dôvodnosti\nžaloby náležite zistil skutkový stav, pričom postupoval a rozhodol zákonným spôsobom.\n35. Napadnutému rozsudku je možné vytknúť značnú zmätočnosť, keď v prípade konania o správnej\nžalobe o prepustenie zo zaistenia krajský súd v bode 5 uvádza, že sťažovateľ podal správnu žalobu\n\no prepustenie zo zaistenia proti preskúmavanému rozhodnutiu (zrejme o zaistení - pozn. kasačného\nsúdu), v bode 18 ozrejmuje účel správnej žaloby o prepustenie zo zaistenia, avšak v bode 15 zároveň\nkonštatuje, že žalovaný náležite zistil skutkový stav veci, čo za súčasného citovania ustanovení\nSprávneho poriadku týkajúcich sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia a povinnosti správneho orgánu\nzistiť presne a úplne skutočný stav veci vedie k pochybnostiam o jednoznačnom ustálení druhu konania\npred správnym súdom.\n36. Napriek tomu, že sťažovateľ namietal pred krajským súdom najmä nedostatky vzťahujúce sa\nprimárne na rozhodnutie o zaistení, ktoré nebolo správnou žalobou (podľa § 221 ods. 1 Správneho\nsúdneho poriadku) napadnuté, z jeho argumentácie bolo možné (vzhľadom na neformálnosť jej\nposudzovania podľa § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku) abstrahovať namietanie neúčelnosti\ntrvajúceho zaistenia sťažovateľa. Uvedené sťažovateľ odvodzoval od neuvedenia krajiny, do ktorej má\nbyť vyhostený, a to ako v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, tak aj v rozhodnutí o zaistení, v\ndôsledku čoho nie je možné skúmať prekážky jeho vyhostenia. Skutočnosť, že sťažovateľom namietané\ndôvody nezákonnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia majú pôvod už v rozhodnutí o zaistení (pričom tieto\nv zmysle ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu by v prípade podania správnej žaloby podľa\n§ 221 ods. 1 Správneho súdneho poriadku zjavne boli dôvodom pre zrušenie takéhoto rozhodnutia,\nv súvislosti s čím sťažovateľ poukázal na rozsudky sp. zn. 1SZa/7/2016 a 10Szak/11/2016), nemôže\nbyť ani s poukazom na formálnu právoplatnosť rozhodnutia správna žaloba zamietnutá bez náležitého\nposúdenia namietaných dôvodov nezákonnosti trvania zaistenia. V opačnom prípade by bola správna\nžaloba o prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku iba iluzórnym\nprostriedkom právnej ochrany proti ďalšiemu trvaniu nezákonného pozbavenia osobnej slobody.\n37. Pre rozhodnutie súdu o správnej žalobe podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku nie je\npodstatným to, či sa zaistenie stalo neúčelným po uplynutí určitého času od vydania rozhodnutia o\nzaistení alebo malo byť neúčelné už od počiatku, t. j. od momentu vydania rozhodnutia o zaistení, ale\nskutočnosť, či jeho účelnosť a efektívnosť je možné konštatovať v čase rozhodovania krajského súdu.\n38. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru možno\nosobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné\nzatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu\nalebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť\nefektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich\nnemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.\n39. Vyššie uvedené požiadavky pre zaistenie cudzincov, t.j. účelnosť a efektívnosť, musia byť splnené\nnielen v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ale aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá\naj povinnosť žalovaného skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel\nzaistenia (§ 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov).\n40. Úlohou krajského súdu v danej veci teda nebol prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného\no zaistení, ale posúdenie sťažovateľovho žalobného návrhu na prepustenie zo zaistenia. Týmto je\nvymedzené postavenie a úloha krajského súdu posudzujúceho veci z hľadiska existencie podmienok pre\nprípadné nariadenie prepustenia sťažovateľa zo zaistenia v čase jeho rozhodovania o správnej žalobe.\nAdministratívny spis žalovaného v tejto súvislosti neposkytuje žiadne podklady, na základe ktorých by\nbolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia sťažovateľa, nakoľko dokumentuje iba skutkový\nstav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení, podanie správnej žaloby a vyjadrenie žalovaného\nk nej. Identifikácia úkonov, ktoré je v prípade zaisteného potrebné vykonať (pre úspešnú realizáciu\nvyhostenia, čo je dôvodom jeho držania v zaistení) poskytuje súdu v prípade preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia, vzhľadom na počiatočné štádium zaistenia, iba informáciu o predpokladanej aktivite\nžalovaného, čo dáva súdu možnosť hodnotiť efektívnosť takéhoto zaistenia len do budúcnosti. Avšak v\nprejednávanej veci sťažovateľ podal správnu žalobu o prepustenie zo zaistenia v čase, keď bol v zaistení\nuž viac ako dva mesiace. V takomto pokročilom štádiu pobytu v zaistení je pre posúdenie účelnosti\na efektívnosti zaistenia (mať zaisteného k dispozícii pre účel výkonu administratívneho vyhostenia)\nnevyhnutné hodnotiť doposiaľ vykonané kroky žalovaného smerujúce k naplneniu tohto účelu (úspešný\nvýkon vyhostenia), pričom prípadne zistená pasivita žalovaného by dôvodne viedla k záveru o tom, že\npozbavenie osobnej slobody sťažovateľa je samoúčelné. Bolo preto potrebné na základe dokazovania\n\nvykonaného krajským súdom zistiť, či a aké úkony a vo vzťahu ku ktorej krajine boli ku dňu rozhodovania\nkrajského súdu za účelom realizácie administratívneho vyhostenia sťažovateľa už vykonané, resp. ako\nhodnotí otázku prípadnej prekážky vyhostenia vo vzťahu ku krajine, ktorá by prichádzala do úvahy na\nvyhostenie (keďže v rozhodnutí o vyhostení takáto krajina identifikovaná nebola), tak aby ďalšie trvanie\nzaistenia bolo legitímne zdôvodnené.\n41. Kasačný súd prihliadol aj k dôvodnosti námietky vyčítajúcej krajskému súdu nerešpektovanie\nustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, poukazujúc na to, že aj keď účelom konania pred\nkrajským súdom v prejednávanej právnej veci nie je preskúmanie rozhodnutia o zaistení (čím\nzdôvodňoval krajský súd svoje pochybnosti o jej využiteľnosti v danom prípade), nebolo možné ponechať\nbez povšimnutia, že závery kasačného súdu v konkrétnych zmienených veciach (k otázkam účelnosti a\nefektivite zaistenia) ako aj ústavného súdu (k otázkam vzťahu medzi konaním o vyhostení a konaním o\nzaistení) vzhľadom na podobnosť obsahu žalobných námietok (totožné pochybenia správnych orgánov\nrozhodujúcich o zaistení, ktoré môžu mať za následok nezákonnosť aj ďalšieho trvania zaistenia) je\npotrebné aplikovať aj v tomto konaní.\n42. Na základe vyššie uvedených úvah dospel kasačný súd k záveru o dôvodnosti kasačnej sťažnosti,\na preto napadnutý rozsudok v zmysle § 462 ods. 1 Správneho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil\nkrajskému súdu na ďalšie konanie.\n43. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v súlade s § 467 ods. 3 Správneho súdneho\nporiadku krajský súd v ďalšom konaní.\n44. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 Správneho\nsúdneho poriadku).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}