{"guid": "800d6621-d216-403b-ba8a-a37f341af5ce:6a3db411-c11f-4eb1-bf85-e24a59080fa5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7020200728.1", "spisova_znacka": "10Szak/11/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/11/2020 z 18. 11. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. novembra 2020, sp. zn. 10Szak/11/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:7020200728.1", "identifikacne_cislo": "7020200728", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2020-11-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6a3db411-c11f-4eb1-bf85-e24a59080fa5", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7020200728.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7020200728.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7020200728.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/11/2020\n7020200728\n18. 11. 2020\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2020:7020200728.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nJany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Igora Belka, v právnej veci\nžalobcu (sťažovateľa): K. D. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Bangladéš, bez cestovného\ndokladu, trvale bytom: Bangladéš, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov\nSečovce, Bitúnková 14, zastúpeného Centrom právnej pomoci, Račianska 1523/71, Bratislava,\nKancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru, Úrad hraničnej a\ncudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly\nPolicajného zboru Petrovce, Petrovce 30, Koromľa, o správnej žalobe vo veci zaistenia proti rozhodnutiu\nžalovaného č.: PPZ-HCP-SO13-19-008/2020-ZAV z 21. augusta 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu\nproti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/24/2020-33 z 8. októbra 2020, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\n1. Rozsudkom č. k. 2Sa/24/2020-33 z 8. októbra 2020 Krajský súd v Košiciach podľa ustanovenia § 229\nSprávneho súdneho poriadku zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia\nžalovaného č.: PPZ-HCP-SO13-19-008/2020-ZAV z 21. augusta 2020. Právo na náhradu trov konania\nkrajský súd účastníkom konania nepriznal.\n2. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO13-19-008/2020-ZAV z 21. augusta 2020 žalovaný podľa § 88a ods.\n1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil dňa 21. augusta 2020 o\n12:00 hod. žalobcu, štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného dňa 10. augusta 2020 o 19:00 hod.\nna základe rozhodnutia o zaistení č.: PPZ-HCP-SO13-12-019/2020-ZAV podľa § 88 ods. 1 písm. b)\nzákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia vydaného pod č.: PPZ-HCPSO13-12-011/2020-ZAV z 10. augusta 2020, ktorým bol účastník konania administratívne vyhostený z\núzemia Slovenskej republiky, ktorý podal žiadosť o udelenie azylu a existuje dôvodné podozrenie, že\npodal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\nDĺžku doby zaistenia stanovil žalovaný podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne\npotrebný, najviac do 31. januára 2021 s tým, že žalobcu podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov\numiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.\n3. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo\nzmariť jeho administratívne vyhostenie, pričom poukázal na zápisnicu o vyjadrení účastníka konania, v\nktorej žalobca uvádzal, že k veci nechce nič uviesť, nevie si zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej\n\nrepubliky, nemá tu žiadnych rodinných príbuzných, v súčasnosti disponuje finančnou hotovosťou asi\n63,02 eura a 200 dolárov, pričom v závere uviedol, že sa chce dostať do azylového tábora v Humennom.\nŽalovaný ustálil, že zmarenie administratívneho vyhostenia spočíva najmä v úteku účastníka konania,\nktorý nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne a neoprávnene sa\nzdržiaval na území Slovenskej republiky a pred príslušníkmi polície sa ukrýval a snažil sa ujsť.\n4. Žalovaný poukázal na Prílohu k „Odporúčaniu komisie zo 16.11.2017, ktorým sa stanovuje spoločná\n„príručka o návrate“ a konštatoval, že má za preukázateľnú existenciu rizika úteku účastníka konania\nz územia Slovenskej republiky, nakoľko žalobca neoprávnene vstúpil a následne sa neoprávnene\nzdržiaval na území Slovenskej republiky, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a bol\nmu uložený zákazu vstupu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na dobu troch rokov,\nktorému sa žiadosťou o udelenie azylu na území Slovenskej republiky snaží vyhnúť. Dĺžku doby zaistenia\nodôvodnil žalovaný vyhodnotením osoby žalobcu, ako aj aplikačnou praxou migračného úradu, ktorý pre\nzhromaždenie potrebných podkladov pre vydanie rozhodnutia potrebuje využiť maximálnu dobu, teda\n6 mesiacov.\n5. Žalovaný odôvodnil nemožnosť uložiť niektorú z povinností v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1\npísm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov (alternatívu voči jeho zaisteniu), nakoľko žalobca by uloženú\npovinnosť nevedel reálne splniť, respektíve vykonať. Dodal, že v konkrétnom prípade nebudú miernejšie\ndonucovacie opatrenia dostatočné a účinné s tým, že v prípade alternatívy k zaisteniu je zvýšená\npravdepodobnosť úteku. Záverom konštatoval, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne\nodôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania, teda mal za preukázanú zákonnosť\nzaistenia žalobcu.\n6. Krajský súd v Košiciach vo svetle žalobných námietok preskúmal rozhodnutie žalovaného a dospel\nk záveru, že bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou. V odôvodnení napadnutého rozsudku\nkrajský súd uviedol, že z obsahu ustanovenia § 88 a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vyplýva,\nže účelom zaistenia cudzinca je skutočnosť, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa\n§ 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktorý podal žiadosť o udelenie azylu,\naj keď existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo\nzmariť jeho administratívne vyhostenie. Správny súd konštatoval, že zaisteniu žalobcu predchádzalo\nrozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky\nz dôvodu, že má neoprávnený pobyt na jej území (§ 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov). V\nrozhodnutí o administratívnom vyhostení žalovaný neurčil lehotu na vycestovanie cudzinca a zároveň\nvylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu, čím predmetné rozhodnutie jeho doručením\nnadobudlo vykonateľnosť.\n7. V ďalšom uviedol, že žalobca bol preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zaistený podľa § 88a\nods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľ o azyl, pričom v jeho prípade bolo žalovaným\nvydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a až počas konania o jeho realizácii, žalobca\npožiadal o udelenie azylu. Predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného bol žalobca zaistený podľa § 88\nods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za účelom výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom\nvyhostení. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca požiadal o udelenie azylu, musel žalovaný, pokiaľ mal\nza to, že dôvody zaistenia trvajú, pristúpiť k jeho zaisteniu podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov,\ntýkajúceho sa zaistenia žiadateľov o udelenie azylu a z dôvodov v zmysle daného ustanovenia. Z obsahu\npreskúmavaného rozhodnutia pre krajský súd vyplynulo, že žalovaný mal za to, že v prípade žalobcu\nje daný dôvod na jeho zaistenie podľa písm. c) príslušného zákonného ustanovenia, teda, že existuje\ndôvodné podozrenie, že cudzinec podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť\njeho administratívne vyhostenie.\n8. Správny súd považoval za potrebné uviesť, že zo správania žalobcu s poukazom na jeho prvotné\nvyjadrenia (zápisnica podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku zo dňa 10. augusta 2020) vyplýva, že\nžalobca je slobodný, bezdetný, nemá pri sebe žiadne doklady a jeho cieľovou krajinou je Nemecko,\nkde sa chce usídliť a nájsť si prácu. Takéto vyjadrenie žalobcu bolo prvotné po tom, čo bol zadržaný\nna území Slovenskej republiky. Neskôr v zápisnici z toho istého dňa potvrdil (po vydaní rozhodnutia\no jeho administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu), že na území Slovenskej republiky nemá\nmožnosť ubytovania a nemá ani dostatok finančných prostriedkov na zloženie peňažnej záruky. Žalobca\nv zápisnici zo dňa 21. augusta 2020 (po požiadaní o azyl) orgánu verejnej správy uviedol, že sa chce\n\ndostať do azylového tábora v Humennom. Z uvedeného aj podľa názoru súdu vyplýva (v súlade s\nnázorom orgánu verejnej správy), že žalobca pôvodne nemal úmysel požiadať o udelenie azylu na území\nSlovenskej republiky, pretože takémuto jeho následnému postupu nezodpovedajú prvotné informácie,\nktoré poskytol v rámci správneho konania. Svoj úmysel požiadať o udelenie azylu prejavil až neskôr, a\nto v rámci prípravy jeho administratívneho vyhostenia. Z takéhoto správania sa, ako aj zo zámeru dostať\nsa do Nemecka (možnosť pracovného pôsobenia a začiatok nového života) možno podľa krajského\nsúdu uzavrieť, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky žalobca požiadal rýdzo z dôvodu\noddialenia administratívneho vyhostenia, pričom je nepochybné, že v jeho prípade existuje vykonateľné\nrozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré žalobcovi stále hrozí a jednou z možností ako ho\ndočasne pozastaviť, je práve žiadosť o udelenie azylu. Rovnako mal za nepochybné, že v prípade,\nak by žalobca nepožiadal o azyl, zo strany príslušného orgánu verejnej správy by bolo pokračované v\nrealizácii jeho administratívneho vyhostenia.\n9. K námietke žalobcu, že v jeho prípade neboli využité alternatívy, akými sú špecializované ubytovacie\ncentrá pre žiadateľov o azyl, krajský súd konštatoval, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí\ndostatočným spôsobom zaoberal alternatívami zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 zákona o pobyte\ncudzincov, pričom aj samotné ustanovenie § 88a zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého bol\nžalobca zaistený ako žiadateľ o udelenie azylu vyžaduje, aby boli skúmané menej závažné prostriedky,\npričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí danými skutočnosťami dostatočne zaoberal. Podľa\nnázoru krajského súdu bolo v konaní preukázané, že žalobca nedisponuje finančnými prostriedkami\npotrebnými na zloženie zábezpeky a rovnako nevie preukázať zabezpečenie ubytovania, keďže na\núzemí Slovenskej republiky nemá žiadne príbuzenské vzťahy a ani žiadnych známych. Žalovaný v\npreskúmavanom rozhodnutí rozviedol svoju správnu úvahu týkajúcu sa využitia menej závažných\nprostriedkov podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, preto súd danú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.\n10. Krajský súd v ďalšom vyjadril názor, že účel zaistenia žalobcu (výkon administratívneho vyhostenia)\nu žalobcu naďalej trvá, aj keď vzhľadom na ním podanú žiadosť o azyl dočasne nie je možné toto\nrozhodnutie vykonať. Zákonodarca podaniu žiadosti o azyl zaisteným cudzincom nepriradil absolútnu\nprioritu, pretože v príslušných ustanoveniach zákona o pobyte cudzincov s podaním takejto žiadosti\no azyl nie je spojená povinnosť zastavenia konania o administratívnom vyhostení. Z ustanovenia §\n88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov výslovne vyplýva, že (vo vzťahu k prebiehajúcemu zaisteniu)\npodanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka\ntretej krajiny. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na § 77 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov,\nktoré spája s podaním žiadosti o azyl zaisteným cudzincom iba spočívanie vykonávania rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení.\n11. Ako neopodstatnenú vyhodnotil krajský súd námietku žalobcu o nemožnosti vyhodnotiť jeho žiadosť\no azyl ako zjavne neúčelnú v súvislosti s tvrdením, že vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v domovskej\nkrajine nemožno vylúčiť priznanie medzinárodnej ochrany, minimálne vo forme doplnkovej ochrany\nz dôvodu hrozby všeobecného neselektívneho násilia voči jednotlivcom. K uvedenému správny súd\npoznamenal, že uvedenú skutočnosť, t. j. zisťovanie aktuálnej bezpečnostnej situácie v domovskej\nkrajine žalobcu bude povinný skúmať žalovaný aj pre potreby konania o vyhostení žalobcu z územia\nSlovenskej republiky a bude jeho povinnosťou tieto skutočnosti aj priebežne vyhodnocovať a následne\nzohľadniť v rámci posudzovania účelnosti ďalšieho zaistenia žalobcu podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona\no pobyte cudzincov.\n12. Záverom správny súd ustálil, že zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte\ncudzincov vzhľadom na vyššie uvedené je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a s poukazom na\nnedôvodnosť žalobných námietok aj účelné a efektívne.\n13. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ kasačnou sťažnosťou z dôvodov podľa ustanovenia\n§ 440 ods. 1 písm. g) a h) Správneho súdneho poriadku, pretože krajský súd rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n14. Sťažovateľ poznamenal, že v prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp, resp. prezumpcia\nproti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú\nnapr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia\nuplatniť ako prvé. Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z\n\n16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní\njeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.\n15. Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho\nponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl. Sťažovateľ nepovažuje jeho zaistenie za nevyhnutné\na má za to, že v jeho prípade by mala byť uplatnená alternatíva zaistenia v špecializovanom zariadení\npre žiadateľov o azyl.\n16. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ vyslovil nesúhlas s napadnutým rozhodnutím\nžalovaného a domáhal sa zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v celom rozsahu a jeho\nprepustenia zo zaistenia.\n17. Sťažovateľ ďalej poukázal na zlú bezpečnostnú situáciu v Bangladéši a namietal, že v jeho veci\nnemožno vylúčiť priznanie mu medzinárodnej ochrany minimálne vo forme doplnkovej ochrany z dôvodu\nhrozby všeobecného neselektívneho násilia voči jednotlivcom, čo podľa názoru sťažovateľa spôsobuje\nprekážku jeho zaistenia, pretože jeho žiadosť o azyl nemožno vyhodnotiť ako zjavne účelovú.\n18. V ďalšom poukázal na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho náleze\nsp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 9. októbra 2013.\n19. Sťažovateľ nesúhlasil so závermi krajského súdu, že správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí\nrozviedol svoju správnu úvahu týkajúcu sa využitia menej závažných prostriedkov podľa § 89 zákona o\npobyte cudzincov. Mal za to, že krajský súd neprihliadol na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu,\nktorý eurokonformne aplikuje právny názor Súdneho dvora EÚ vyslovený vo veci Mehmet Arslan proti\nPolícia Českej republiky, o posudzovaní všetkých relevantných skutočností pred rozhodnutím o zaistení\ncudzinca, ktorá je plne aplikovateľná aj v prípade sťažovateľa. Na základe uvedeného sťažovateľ dal do\npozornosti, že žalovaný, a taktiež aj krajský súd prijali nesprávny záver o účelovosti žiadosti sťažovateľa\no azyl na území SR a riziku jeho úteku, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby mohol žalovaný\nzaistiť, resp. ponechať v zaistení cudzinca v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Sťažovateľ mal za to,\nže žalovaný v konaní nevykonal žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali účelovosť žiadosti sťažovateľa o\nazyl. Nesprávny záver o účelovosti žiadosti sťažovateľa o azyl a riziku jeho úteku vyvodil žalovaný ako\naj krajský súd iba zo skutočnosti, že úmysel požiadať o azyl prejavil sťažovateľ až neskôr a z výpovede\nsťažovateľa, kedy uviedol, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko.\n20. Podľa názoru sťažovateľa žalovaný neodôvodnil riziko úteku konkrétnymi individuálnymi skutkovými\nokolnosťami daného prípadu, ale formálne odkázal na zákonnú definíciu rizika úteku v zmysle zákona\no pobyte cudzincov. Krajský súd si túto úvahu žalovaného osvojil bez toho, aby skúmal individuálne\nskutkové okolnosti prípadu, čím vážne pochybil. Zároveň sa krajský súd svojím rozhodnutím odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, čím porušil ustanovenia Správneho súdneho poriadku,\npričom krajský súd tento svoj odklon nijako neodôvodnil.\n21. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4.\nnovembra 2014, sp. zn. 1Sža/40/2014 a 1Sža/41/2014.\n22. Sťažovateľ ustáli, že k záveru o účelovosti podania žiadosti o azyl došlo len na základe neskoršieho\npodania žiadosti o azyl a označenia Nemecka za jeho cieľovú krajinu, pričom žalovaný sa nezaoberal\nkonkrétnymi okolnosťami prípadu sťažovateľa, ani skutočnosťou, že žalovaný nepochádza z úplne\nbezpečnej krajiny, nemá históriu útekov, ktorá by opodstatňovala predpoklad potreby zaistenia na\nzamedzenie rizika úteku či vyhýbania sa ďalších úkonov správneho orgánu.\n23. Záverom sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že rozhodnutie\nžalovaného sa zrušuje a nariadil, aby bol sťažovateľ bezodkladne prepustený zo zaistenia. Sťažovateľ\nsúčasne požiadal o náhradu trov právneho zastúpenia v sume 140,62 eura.\n24. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril v podaní zo 4. novembra 2020, v ktorom uviedol, že je toho\nnázoru, že postupoval plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj Správnym poriadkom; pred\nvydaním rozhodnutí riadne zistil skutkový stav; odôvodnenie rozhodnutí je dostatočné, zrozumiteľné,\nobsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom\n\npre vydanie rozhodnutí; je z nich zrejmé, akými úvahami bol vedený žalovaný pri hodnotení dôkazov,\nako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to,\nako sa vyrovnal s vyjadreniami sťažovateľa.\n25. Žalovaný vyslovil názor, že správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne\nposúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby sťažovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na\nstrane sťažovateľa v súvislosti s jeho zaistením. Poznamenal, že povinnosť zistiť skutkový stav veci\npodľa § 32 Správneho poriadku má žalovaný, resp. správny orgán len v rozsahu dôvodov, ktoré účastník\nkonania v priebehu správneho konania uviedol.\n26. V ďalšom dal do pozornosti, že sťažovateľ vo svojej žalobe poukázal aj na informácie o situácií v\nBangladéši, zverejnené na internetovom sídle Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí\nSR, ktoré poukazujú na to, že v ostatných rokoch sa rozmohli útoky cielené na novinárov, sekulárnych a\nsociálnych aktivistov, náboženské, etnické a ďalšie menšiny a takisto na cudzincov. Podľa sťažovateľa\nv jeho veci nemožno vylúčiť priznanie mu medzinárodnej ochrany minimálne vo forme doplnkovej\nochrany z dôvodu hrozby všeobecného neselektívneho násilia voči jednotlivcom, čo podľa neho\nspôsobuje prekážku jeho zaistenia. S touto námietkou vyjadril žalovaný nesúhlas a uviedol, že je právne\nirelevantná, nakoľko vo svojej výpovedi sám sťažovateľ uviedol, že je občanom Bangladéša a v rodnej\nkrajine je nezamestnaný, čím ho logicky nemožno zaradiť do rizikovej skupiny, na ktorú sú cielené útoky.\n27. Vo vzťahu k veľkej pravdepodobnosti udelenia azylu, resp. priznania medzinárodnej ochrany,\nžalovaný poukázal na § 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, podľa ktorého ministerstvo vnútra udelí\nazyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy\nz prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania\nurčitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa\nnemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie\npolitických práv a slobôd. Podľa § 12 ods. 2 zákona o azyle ministerstvo vnútra zamietne žiadosť\no udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú aj vtedy, ak žiadateľ nespĺňa zákonné podmienky a\nneoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky a bez vážneho dôvodu nepožiadal o medzinárodnú\nochranu bezodkladne po svojom vstupe.\n28. Žalovaný konštatoval, že z výpovede sťažovateľa nevyplýva, že by bol v krajine pôvodu\nprenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania\nurčitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie\npolitických práv a slobôd, práve naopak, z jeho výpovede jednoznačne vyplýva, že v krajine pôvodu\nnie je ohrozený jeho život ani sloboda z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, ani mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo\nponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Z uvedeného preto žalovaný vyvodil, že vo veci sťažovateľa\nexistuje veľmi malá pravdepodobnosť udelenia azylu, resp. priznania medzinárodnej ochrany, čím\njudikovaný prípad, ktorý sťažovateľ uviedol, nemožno v jeho veci analogicky aplikovať. Žalovaný vyslovil,\nže sťažovateľ neprišiel do členských štátov s poctivým úmyslom z dôvodu ohrozenia života, ale ako\nnelegálny, ekonomický migrant, s cieľom ekonomickej migrácie a získania azylu v západnej, ekonomicky\nstabilnejšej a príspevkami štedrejšej členskej krajine.\n29. Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že žalovaný sa v konaní o zaistení sťažovateľa zaoberal nielen\notázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý\nje žiadateľom o azyl, najmä v kontexte Dohovoru o postavení utečencov, Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, návratovej smernice, zákona o azyle, ale aj možnými prekážkami jeho\nvyhostenia. Žalovaný vyhodnotil úmysel vstupu sťažovateľa na územie Slovenskej republiky ako úmysel,\nktorý nesmeroval k požiadaniu o azyl na území Slovenskej republiky, čomu nasvedčuje deklarovaná\nvôľa žalobcu cestovať ďalej do Rakúska a požiadanie o udelenie azylu so značným odstupom od vstupu\nna naše územie a až po rozhodnutí o jeho zaistení. Navyše vstup a pobyt sťažovateľa na naše územie\nnebol oprávnený.\n30. Podľa názoru žalovaného právo slobody pohybu má každý, kto sa na území členského státu zdržiava\noprávnene. Keďže sťažovateľ sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene ustálil, že\nnepožíva ochranu podľa Dohovoru, a jeho zaistenie je v súlade s konaním ustanoveným vnútroštátnym\nprávom.\n\n31. V konaní o zaistení sťažovateľa, ako žiadateľa o azyl, žalovaný dospel k záveru, že nenastali žiadne\nnové skutočnosti, ktoré by bránili jeho zaisteniu, resp. by umožňovali využiť menej závažné prostriedky,\na to napr. alternatívy k zaisteniu. Sťažovateľ je zaistený na základe právoplatného a vykonateľného\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení. Zmyslom konania o zaistení nie je konečné posúdenie otázky,\nči má byt' cudzincovi udelené správne, resp. trestné vyhostenie alebo, či má byt' vrátený na základe\nmedzinárodnej zmluvy alebo, či má cudzinec inak nútene vycestovať z územia SR, ale len vytvorenie\npodmienok pre to, aby tento hlavný cieľ mohol byt' realizovaný a nebol vopred zmarený tým, že sa\ncudzinec bude ukrývať, či inak vyhýbať realizácii vyhostenia.\n32. Vzhľadom na objektívne okolnosti a po zohľadnení vyššie uvedených kritérií žalovaný uzavrel, že u\nsťažovateľa je preukázaná existencia rizika úteku a s tým spojené dôvodné podozrenie, že svoju žiadosť\no udelenie azylu podal účelovo, výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie\na na dosiahnutie účelu zaistenia nebolo možné využiť iné, menej závažné prostriedky, čím je naplnený\núčel zaistenia tak, ako to vyžaduje ust. § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.\n33. S poukazom na uvedené vyslovil žalovaný súhlas s právnym posúdením a odôvodnením rozhodnutia\nkrajského súdu. Žalovaný poznamenal, že z administratívneho spisu, z vyjadrenia k správnej žalobe\na rovnako aj z vyjadrenia ku kasačnej sťažnosti je zrejmé, že krajský súd vec správne právne posúdil\na rovnako na vec aj správne aplikoval právne normy. Napadnutý rozsudok krajského súdu nároky\nuskutočniť posúdenie rozhodnutia a jeho odôvodnenia spĺňa a rovnako obsahuje všetky esenciálne a\nnaturálne náležitosti. Krajský súd postupoval v súlade so Správnym súdnym poriadkom, pričom jeho\nposúdenie zodpovedá aj rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít. Na základe vyššie uvedeného\nžalovaný navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť.\n34. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 Správneho\nsúdneho poriadku) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 Správneho súdneho\nporiadku preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.\nPo zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 Správneho súdneho poriadku), je\nprípustná (§ 439 Správneho súdneho poriadku) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1\nSprávneho súdneho poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré\npredchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako\nnedôvodnú zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 Správneho súdneho poriadku)\ns tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. novembra 2020 (§ 137\nods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 Správneho súdneho poriadku).\n35. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým správny súd zamietol žalobu\nproti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-SO13-19-008/2020-ZAV z 21. augusta 2020, ktorým bolo\nrozhodnuté o zaistení sťažovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na čas\nnevyhnutne potrebný najviac do 31. januára 2021, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj\nkonanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú\nsprávnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n36. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\n37. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o\nudelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak\nide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal\nžiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s\ncieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\n38. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže\nštátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť\na) hlásenia pobytu alebo\n\nb) zložiť peňažnú záruku.\n39. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas\nzaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\n40. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody\nokrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné\nzatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,\nalebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\n41. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj\nadministratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n42. Kasačný súd námietky sťažovateľa, že krajský súd nesprávne právne posúdil predmetnú právnu vec\na odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu vyhodnotil za nedôvodné.\n43. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci, musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1\nods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm.\ng) Správneho súdneho poriadku vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na prvom mieste ako\nnesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený\nfaktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a\nv neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\n44. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a\nriadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu\nprekážku, ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s\nčl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu\nprekážku.\n45. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery.\n46. Podľa názoru kasačného súdu sťažovateľ neuviedol, v čom konkrétne mal krajský súd pochybiť\npri tvrdení, že vec nesprávne právne posúdil. Platí, že kasačný súd námietku nemôže vyhodnotiť ako\ndôvodnú, ak preskúmanie rozhodnutia súdu v rámci uplatnenej, avšak ničím neodôvodnenej námietky,\nvôbec nesignalizuje možnosť porušenia hmotného alebo procesného práva sťažovateľa.\n47. Ak sťažovateľ za nesprávne právne posúdenie považoval nesplnenie podmienok pre zaistenie podľa\n§ 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pretože podľa jeho názoru neboli vo veci zistené či\npreukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o\nazyl, táto námietka podľa kasačného súdu nemohla obstáť, nakoľko žalovaný preukázal, že k splneniu\npodmienok pre aplikáciu uvedeného ustanovenia došlo.\n48. Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov umožňuje žalovanému zaistiť\nžiadateľa o udelenie azylu (sťažovateľa) zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) (prípad\nsťažovateľa), ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, a\nktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu\ns cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\n49. Kasačný súd má za preukázané, že v prejednávanom prípade bol sťažovateľ rozhodnutím\nžalovaného č. PPZ-HCP-SO13-12-011/2020-ZAV z 10. augusta 2020 podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1\n\npísm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky do krajiny\npôvodu, ktorou je Bangladéš, a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov\nbol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky, ako aj na územie všetkých členských\nštátov, ktorými sa na účely tohto konania rozumejú Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Cyprus,\nDánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Island, Lichtenštajnsko,\nLitva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko,\nRumunsko, Slovinsko, Švédsko, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko na dobu troch rokov, pričom lehota\nzákazu vstupu začína plynúť dňom vycestovania cez hraničný priechod na vonkajšej hranici podľa § 82\nods. 9 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.\n50. Na základe tejto skutočnosti orgán verejnej správy vydal 10. augusta 2020 rozhodnutie č. PPZHCP-SO13-12-019/2020-ZAV, ktorým zaistil sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte\ncudzincov na účel výkonu vyššie označeného administratívneho vyhostenia, a to na čas nevyhnutne\npotrebný, najviac do 10. novembra 2020, a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov\nSečovce.\n51. Počas zaistenia na účely výkonu administratívneho vyhostenia (§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte\ncudzincov) požiadal sťažovateľ o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, čo bolo žalovanému\noznámené 19. augusta 2020, a následne žalovaný začal voči sťažovateľovi konanie vo veci zaistenia,\nktoré bolo ukončené vydaním rozhodnutia č. PPZ-HCP-SO13-19-008/2020-ZAV z 21. augusta 2020,\nktoré je predmetom súdneho prieskumu v tejto veci, a ktorým žalovaný zaistil sťažovateľa podľa § 88a\nods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť\no udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Dĺžku doby\nzaistenia stanovil žalovaný na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 31. januára 2021. Sťažovateľa\numiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.\n52. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že v prípade sťažovateľa sa jednalo o cudzinca zaisteného podľa\n§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktorý požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky. Pre naplnenie podmienok ustanovených v § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov\nbolo okrem uvedených skutočností potrebné preukázať, že existuje dôvodné podozrenie, že sťažovateľ\npodal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\nTúto skutočnosť bol žalovaný povinný náležite odôvodniť.\n53. Kasačný súd sa nestotožňuje s námietkou sťažovateľa, že žalovaný, ako aj krajský súd, prijali\nnesprávny právny záver o účelovosti žiadosti sťažovateľa o azyl a o riziku jeho úteku. Kasačný súd\npoukazuje na preukázané skutočnosti, že sťažovateľ neoprávnene vstúpil a následne sa neoprávnene\nzdržiaval na území Slovenskej republiky, o azyl požiadal až po preukázaní jeho neoprávneného pobytu\nna území Slovenskej republiky a po jeho administratívnom vyhostení. Do zápisnice dňa 10. augusta\n2020 v konaní o administratívnom vyhostení sťažovateľ uviedol, že Slovenská republika je len tranzitnou\nkrajinou a skutočným cieľom jeho cesty je Rakúsko, prípadne Nemecko, kde by chcel žiť a pracovať. Na\nvýslovnú otázku správneho orgánu, či žiada na území Slovenskej republiky o azyl, sťažovateľ odpovedal,\nže nežiada. Rovnako negatívne odpovedal na otázku, či mu v krajine pôvodu hrozí mučenie, kruté,\nneľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo či je jeho život ohrozený z dôvodov rasy,\nnárodnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Pred\nvydaním preskúmavaného rozhodnutia o zaistení bol sťažovateľ opätovne vypočutý, pričom do zápisnice\ndňa 21. augusta 2020 na oznámenie žalovaného, že správny orgán má za to, že žiadosť sťažovateľa\no udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie\ntým, že by sa pokúsil o útek, sťažovateľ uviedol, že k tomu nechce nič uviesť. Na záverečnú otázku,\nči sťažovateľ chce niečo doplniť do svojej výpovede, sťažovateľ uviedol, že chce povedať len to, že sa\nchce dostať do azylového tábora v Humennom.\n54. Kasačný súd po oboznámení sa s uvedenými podkladmi, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu\na z ktorých žalovaný vychádzal pri rozhodovaní o zaistení sťažovateľa podľa § 88a ods. l písm. c)\nzákona o pobyte cudzincov, nemôže považovať záver žalovaného, že sťažovateľ nemá skutočný záujem\no udelenie azylu na území Slovenskej republiky a žiadosť o udelenie azylu podal s cieľom oddialiť alebo\nzmariť jeho administratívne vyhostenie, za nelogický, či inak neopodstatnený, alebo nemajúci oporu\nv skutkových zisteniach. Kasačný súd nemá dôvod spochybňovať závery žalovaného aj v kontexte\ntvrdení a námietok sťažovateľa, ktorý síce v kasačnej sťažnosti vyslovuje všeobecné závery, že v\n\njeho prípade neboli zistené skutočnosti odôvodňujúce jeho ponechanie v zaistení, že jeho žiadosť o\nazyl nemožno vyhodnotiť ako zjavne účelovú, že žalovaný, ako aj krajský súd, neskúmali individuálne\nokolnosti prípadu, avšak tieto svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi argumentmi, ktorými by polemizoval so\nskutkovými zisteniami, o ktoré žalovaný oprel svoje rozhodnutie. Sťažovateľ sa dovoláva zohľadnenia\nindividuálnych okolností prípadu, avšak sám žiadne nemenuje a kasačný súd nenašiel v dôvodoch\nkasačnej sťažnosti žiadne relevantné náznaky, ktoré by ak už nie vyvrátili, tak aspoň dostatočne vážne\nspochybnili záver o účelovosti podania žiadosti o azyl.\n55. Najvyšší súd považuje v súvislosti s pojmom existencia dôvodného podozrenia účelovosti žiadosti\no azyl za dôležité zdôrazniť existenciu samotného podozrenia. Posudzovanie existencie dôvodného\npodozrenia účelovosti žiadosti o azyl v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je\nvždy úvahou pravdepodobnostnou, založenou v určitej miere na odhade. Preto niekedy pre záver o\nexistencii takéhoto podozrenia postačí zistenie, že je pravdepodobné, že príslušná zákonom predvídaná\nskutková podstata bola naplnená. Môže to tak byť však iba v prípade, že takáto eventualita je\nnajpravdepodobnejším vysvetlením skutkových zistení a že na základe dostupných údajov sa javí byť\nvýznamne pravdepodobnejšia ako iné do úvahy pripadajúce vysvetlenia.\n56. Pokiaľ teda žalovaný účelovosť žiadosti o azyl vyhodnotil na základe nespochybniteľných faktov,\nakými bolo podanie žiadosti až po preukázaní neoprávnenosti pobytu sťažovateľa na území Slovenskej\nrepubliky, dokonca po jeho administratívnom vyhostení, pričom z uvedeného vyvodil zámer žiadosti o\nazyl smerujúcu na určitý cieľ, ktorým bol podľa žalovaného snaha o oddialenie alebo zmarenie jeho\nadministratívneho vyhostenia, takéto závery nie sú nelogické ani netrpia vadou v úsudku, naopak\nkasačný súd v nich vidí konkrétne dôvody ospravedlňujúce trvanie zaistenia sťažovateľa aj po podaní\njeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora\nEurópskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11), z ktorého vyplýva,\nže štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení na účely správneho vyhostenia podal žiadosť\no medzinárodnú ochranu, môže byť ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva,\nak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná\niba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne\nnevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu.\n57. Pokiaľ išlo o možnosť uplatnenia alternatívneho opatrenia namiesto zaistenia, kasačný súd dospel\nk záveru, že touto možnosťou sa žalovaný zaoberal a v preskúmavanom rozhodnutí dostatočne\nzrozumiteľne odôvodnil, prečo k aplikácii miernejších opatrení - tzv. alternatív zaistenia nepristúpil.\nSvoj záver o tom, že by sťažovateľ povinnosti uvedené v ustanovení § 89 ods. 1 zákona o pobyte\ncudzincov (povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženie peňažnej záruky) nevedel reálne splniť, žalovaný\nodôvodnil poukázaním na skutočnosti, že sťažovateľ nevie preukázať zabezpečenie ubytovania na\núzemí Slovenskej republiky, nemá tu žiadnych príbuzných alebo známych, ktorí by mu ubytovanie\nposkytli a pokiaľ ide o finančné prostriedky, sťažovateľ uviedol, že má pri sebe hotovosť v sume 63,02\neura a 200 dolárov.\n58. Kasačný súd sa nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľa, že krajský súd sa odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu. V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľ poukázal na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. novembra 2014, sp. zn. 1Sža/40/2014 a\n1Sža/41/2014. Kasačný súd uvádza, že skutkové okolnosti a z toho vyplývajúce dôvody najvyššieho\nsúdu na zrušenie rozhodnutí žalovaného v uvedených konaniach nie sú identické s prejednávanou\nvecou. Najvyšší súd poukazuje na zásadnú okolnosť, keď v uvedených rozhodnutiach najvyšší\nsúd zdôrazňoval princíp legitímneho očakávania, podľa ktorého sa správne orgány nemôžu bez\nnáležitého odôvodnenia a vysporiadania sa so skutočnosťami, ktoré nastali po vydaní predchádzajúceho\nrozhodnutia, ktorého zákonnosť bola spochybnená súdom a zákonnosť ktorá je predpokladom\njeho rozhodovania, celkom zbaviť povinnosti vysporiadať sa s dôvodmi súdom spochybnenej\nzákonnosti rozhodnutia, i keď v štádiu neprávoplatne tvrdenej nezákonnosti. V uvedených konaniach,\nprejednávaných na najvyššom súde pod sp. zn. 1Sža/40/2014 a 1Sža/41/2014, totiž v čase rozhodnutia\nžalovaného o zaistení cudzinca podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov bolo už vyhlásené\nrozhodnutie krajského súdu o zrušení rozhodnutia správneho orgánu o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm.\nb) zákona o pobyte cudzincov a nariadení bezodkladného prepustenia cudzinca zo zaistenia, pričom\nsprávny orgán o tejto skutočnosti mal vedomosť, avšak s dôvodmi, pre ktoré krajský súd považoval skôr\n\nvydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za nezákonné, sa\nnijako nevysporiadal, ani ich nezohľadnil vo svojom neskoršom rozhodnutí.\n59. Podľa názoru kasačného súdu úspešnosť námietok voči rozhodnutiu o zaistení môže obstáť jedine\nv prípade, ak sťažovateľ svojimi námietkami spochybní zákonnosť rozhodnutia o jeho zaistení, inými\nslovami, ak preukáže, že neboli splnené podmienky jeho zaistenia v danom prípade podľa § 88 a ods.1\npísm. c) zákona o pobyte cudzincov, čo sa však v danom prípade sťažovateľovi nepodarilo.\n60. V tejto súvislosti kasačný súd považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti inštitútu\nzaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie\nosobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý\nmôže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale\npredovšetkým ústavným poriadkom.\n61. Zaistenie cudzinca (ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.\n10Sza/8/2016 z 30. marca 2016) znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch\na spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z\nnajvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených\npodmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom\nSR.\n62. Sťažovateľovi sa však nepodarilo uplatnenými námietkami v kasačnej sťažnosti preukázať, že takýto\nzásah do práv sťažovateľa sa uskutočnil bez splnenia podmienok stanovených v zákone o pobyte\ncudzincov.\n63. Kasačný súd nezistil v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nedostatky\nprávneho posúdenia v merite veci, ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Preto, ak krajský súd\ndospel k právnemu záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona\na chránených záujmov sťažovateľa, tento jeho názor považoval aj kasačný súd, z dôvodov uvedených\nvyššie, za správny. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné\nrozhodnutie krajského súdu, neboli zistené v konaní o kasačnej sťažnosti. Tieto boli obdobné ako\nnámietky, ktoré sťažovateľ namietal už v prvoinštančnom konaní, a s ktorými sa krajský súd náležite\nvysporiadal. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť podľa § 461\nSprávneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol.\n64. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods.\n1 Správneho súdneho poriadku tak, že sťažovateľovi právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko v tomto\nkonaní nemal úspech (§ 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku) a u žalovaného nezistil existenciu\nzákonného dôvodu na ich priznanie (§ 168 Správneho súdneho poriadku).\n65. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 Správneho\nsúdneho poriadku).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Sa/24/2020", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}