{"guid": "b1abca18-4aa7-4c7e-b588-e18579a452e2:57e5f1fc-bd35-4797-96f6-83b2acadbaac", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7020200241.1", "spisova_znacka": "10Szak/3/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/3/2020 z 25. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. mája 2020, sp. zn. 10Szak/3/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:7020200241.1", "identifikacne_cislo": "7020200241", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "datum_vydania": "2020-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/57e5f1fc-bd35-4797-96f6-83b2acadbaac", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7020200241.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7020200241.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7020200241.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/3/2020\n7020200241\n25. 05. 2020\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2020:7020200241.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej\nPhD. a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej PhD. a JUDr. Miroslava Gavalca, PhD., v právnej veci\nsťažovateľa (pôv. žalobca): Q.Z. G. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika,\ntrvale bytom Sýrska arabská republika, toho času umiestnený v Ú. V. G. V. D. W., O. XX, W., právne\nzastúpený Centrum právnej pomoci, Račianska 1523/71, Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3,\nKošice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, so sídlom\nBitúnkova 8, Nové Zámky, o správnej žalobe vo veciach zaistenia, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa\nproti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sa/11/2020-25 zo dňa 2. apríla 2020, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sa/11/2020 -25 zo dňa\n2. apríla 2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-13-012/2020-AV zo dňa\n28.02.2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby bol Q. G. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť:\nSýrska arabská republika, t. č. umiestnený v Ú. V. G. V. D. W., bezodkladne prepustený zo zaistenia.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-13-012/2020-AV zo dňa 28.02.2020 (ďalej len\n„preskúmavané rozhodnutie“) rozhodol o zaistení sťažovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b)\nzákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Zároveň podľa\n§ 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do\n28.08.2020.\n2. V odôvodnení uviedol, že sťažovateľ bol dňa 27.02.2020 kontrolovaný hliadkou v blízkosti bývalého\nhraničného priechodu Štúrovo počas pokusu o neoprávnené prekročenie štátnej hranice. Potom ako\nnevedel preukázať oprávnenie na svoj pobyt na území Slovenskej republiky, dňa 28.02.2020 začal\nsprávny orgán konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zák. č.\n404/2011 Z.z., v ktorom bolo rozhodnuté dňa 28.02.2020 pod č. PPZ-HCP-BA12-13-008/2020-AV.\n3. K prípadným alternatívam k zaisteniu (§ 89 ods. 1 písm. a/, b/ zák. č. 404/2011 Z.z.) konštatoval, že\nsťažovateľ v zápisnici č. PPZ-HCP-BA12-12-007/2020-AV uviedol, že nie je schopný splniť zákonom\nstanovené podmienky pre uloženie alternatívnych opatrení, pretože nevie preukázať zabezpečené\nubytovanie, ako aj finančné zabezpečenie pobytu na území Slovenskej republiky. Vo vzťahu k dĺžke doby\n\nzaistenia žalovaný uviedol, že túto stanovuje na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28.08.2020. Počas\ntejto doby vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu sťažovateľa z územia Slovenskej\nrepubliky, pričom táto doba sa môže skrátiť, jej presná dĺžka sa nedá určiť, nakoľko závisí od viacerých\nneovplyvniteľných faktorov. Počas doby zaistenia žalovaný v spolupráci s Ú. W. bude vykonávať\nvšetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu, pokrytie nákladov a zabezpečovať materiálne, ako aj\npersonálne zabezpečenie prepravy sťažovateľa z územia Slovenskej republiky.\n\nII.\nKonanie na krajskom súde\n4. Dňa 25.3.2020 bola Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) doručená žaloba sťažovateľa\nvo veci zaistenia voči preskúmavanému rozhodnutiu, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho zrušenia a\nsvojho prepustenia zo zaistenia.\n5. V správnej žalobe uviedol najmä, že\n- preskúmavané rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity zaistenia;\n- v domovskej krajine sťažovateľa prebieha ozbrojený vojenský konflikt a žalovaný žiadnym spôsobom\nnezisťoval, aké podmienky tam prevládajú a aké zaobchádzanie by mu hrozilo v prípade jeho návratu;\n- jeho vrátenie neprichádza do úvahy ani na územie inej krajiny, pretože počas úteku zo Sýrie prechádzal\nviacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine a bez platného cestovného dokladu, z\nktorého dôvodu žiadna iná tretia krajina žalobcu na svoje územie neprijme, keď na to neexistuje žiaden\nprávny dôvod a zákonný podklad;\n- preskúmavané rozhodnutie je založené iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného\nrozhodnutia so zák. č. 404/2011 Z.z., pričom absentuje odôvodnenie z pohľadu efektivity a účelnosti\nzaistenia s dôrazom na existujúce prekážky vyhostenia;\n- v rozhodnutí absentuje vyjadrenie a úvaha žalovaného k prípustnosti vrátenia na územie Sýrie a\nnevykonal žiadne dokazovanie o bezpečnostnej situácii v domovskej krajine;\n- preskúmavané rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia;\n6. Krajský súd v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 ods.\n3 S.s.p.) dospel k záveru o potrebe zamietnuť správnu žalobu z nasledujúcich dôvodov:\n- sťažovateľ bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z. a podkladom pre jeho zaistenie v\ndanej veci je existencia vykonateľného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a uložení zákazu\nvstupu zo dňa 28.02.2020;\n- v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sťažovateľa a uložení zákazu vstupu zo dňa 28.02.2020\nnebola určená krajina, do ktorej má byť vyhostený, pričom uvedené nemá za následok neúčelnosť\nzaistenia a v tejto súvislosti poukázal na právne názory vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 18.03.2016 sp. zn. 10Sza/6/2016;\n- žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí (o zaistení) neuviedol, do ktorej krajiny by mal byť sťažovateľ\nvyhostený, iba vo všeobecnej rovine konštatoval, že bude v spolupráci s Ú. V. G. V. D. W. vykonávať\nvšetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu;\n- úkony žalovaného vo vzťahu k reálnemu fyzickému vyhosteniu sťažovateľa budú vyžadovať určitý čas,\npočas ktorého je nutné vykonať všetky potrebné úkony tak vo vzťahu k potvrdeniu totožnosti žalobcu,\nvykonať potrebnú komunikáciu s príslušnými orgánmi jeho domovského štátu, ako aj vykonať všetky\nnevyhnutné úkony na zabezpečenie prepravy;\n- Uznesením vlády SR č. 111 z 11. marca 2020 bola vyhlásená na území Slovenskej republiky\nmimoriadna situácia v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia COVID\n- 19, spôsobeného koronavírusom SARS - CoV-2 počnúc dňom 12.03.2020 od 6:00 hodín. Za takejto\nmimoriadnej situácie je aj z tohto dôvodu potrebné posudzovať zaistenie sťažovateľa za dôvodné a\nzákonné;\n- sťažovateľ prekročil nezákonne viaceré štátne hranice krajín Európskej únie a na ich území sa zdržiaval\nbez akéhokoľvek oprávnenia a bez zabezpečenej zdravotnej starostlivosti;\n- sťažovateľ vyhlásil, že jeho cieľom bolo cez Rakúsko odísť do Nemecka, kde má rodinu, preto v prípade\nprepustenia zo zaistenia je predpoklad jeho pokračovania v presune do Nemecka;\n- zaistením sťažovateľa sa zamedzuje jeho voľnému pohybu na území SR, ktorá mu poskytuje aj\npotrebnú zdravotnú starostlivosť a materiálne zabezpečuje jeho pobyt počas doby zaistenia a zároveň sa\nchráni celá spoločnosť, a to znížením rizika prenosu vírusu spôsobujúceho ochorenie COVID-19, preto\n\nzáujmy jednotlivca v tomto konkrétnom prípade musia ustúpiť celospoločenským záujmom na ochranu\nverejného zdravia obyvateľstva;\n\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n7. Proti rozsudku krajského súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, sťažovateľ v zákonnej lehote\npodal kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia\nveci a\n- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t. j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu.\n8. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol\n- už v čase vydania rozhodnutia o zaistení sa musí správny orgán náležite zaoberať otázkou potenciality\nzrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o vyhostení a za tým účelom si stanoviť krajinu\nvyhostenia a vo vzťahu k nej sa zaoberať existenciou možných prekážok zrealizovania vyhostenia,\npretože v opačnom prípade by nezákonne zasiahol do základného práva na osobnú slobodu jednotlivca\nuž v čase, kedy vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci mal, resp. mohol mať vedomosť o možných\nprekážkach zrealizovania účelu zaistenia;\n- žalovaný má povinnosť uviesť krajinu vyhostenia cudzinca a vo vzťahu k nej skúmať prekážky\nvyhostenia;\n- bez uvedenia krajiny vyhostenia je dotknutý cudzinec zbavený možnosti účinnej obhajoby, pretože nie\nje schopný smerovať jeho obhajobu voči konkrétnej krajine vyhostenia;\n- povinnosť zisťovať skutkový stav s ohľadom na bezpečnostnú situáciu a prekážky vyhostenia už v čase\nrozhodovania žalovaného o zaistení vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu;\n- pokiaľ nie je v konaní o vyhostení a v rozhodnutí o vyhostení určená krajina vyhostenia, potom logicky\nnie je možné preskúmať ani existenciu prekážok administratívneho vyhostenia a správnosť postupu\nžalovaného;\n- zaistenie je od jeho začiatku neúčelné a v rozpore s čl. 5 ods. l písm. f) Európskeho dohovoru, pretože\nv krajine pôvodu sťažovateľa v Sýrii prebieha ozbrojený vojenský konflikt, čo má za následok neúčelnosť\ndržania v zaistení a ani vyhostenie do inej krajiny nie je v jeho veci možné;\n- sťažovateľ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach sp.\nzn. 1SZa/7/2016, sp. zn. 10Szak/11/2016 z 17.11.2016, sp. zn. 9Sža/23/2010, sp. zn. 10Sža/35/2014,\nsp. zn. 1Sza/8/2015, a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013- 50, sp.\nzn. II. ÚS 264/09-81;\n- už v konaní o zaistení cudzinca, nie až po jeho zaistení sa má žalovaný zaoberať možnými prekážkami\nvyhostenia;\n- krajský súd sa od vyššie citovanej rozhodovacej praxe kasačného súdu odklonil;\n- vyhostenie sťažovateľa do Sýrie za súčasnej bezpečnostnej situácie a pre pretrvávajúci vojenský\nkonflikt by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a porušenie medzinárodného princípu non-refoulement;\n- ani v čase mimoriadne situácie, spôsobenej celosvetovou pandémiou neboli prijaté také legislatívne\nopatrenia, ktoré by dočasne pozastavili aplikáciu podmienok pre zaisťovanie cudzích štátnych\npríslušníkov, pričom zák. č. 404/2011 Z.z. nepozná ako dôvod zaistenia cudzinca a jeho držanie v\nzaistení z dôvodu ochrany verejného zdravia;\n- preskúmavané rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby\nzaistenia, pričom nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu dĺžky doby\nzaistenia.\n9. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie\nzrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie, nariaďuje bezodkladné prepustenie sťažovateľa a\nžalovanému ukladá povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania.\n10. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.\n\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n11. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť\nposudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné\nzmeniť.\n12. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. mája 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej\nkrajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\nPodľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia\nopakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie\npresiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon\nadministratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon\npredĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu\nzastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar\nrozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty\nzaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi\nalebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.\nPodľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008\no spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích\nkrajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) zaistenie prestáva\nbyť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov\nneexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.\nPodľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné\ndostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka\ntretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces\nodsunu, a to najmä keď:\na) existuje riziko úteku, alebo\nb) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.\n13. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti namietal neuvedenie krajiny, do ktorej má byť vyhostený,\nv rozhodnutí o administratívnom vyhostení ako aj v (preskúmavanom) rozhodnutí o zaistení, z čoho\nlogicky plynie absencia akýchkoľvek úvah o ne/existencii prekážok jeho vyhostenia.\n14. Vo vzťahu k tomuto sťažnostnému bodu kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru\nvo veciach zaistenia cudzincov (napr. 1SZa/7/2016) a dodáva, že žalovaný správny orgán je v\nrámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z\npríslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do\npráv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie\nabsentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení\ndo útvaru policajného zaistenia.\n15. Povinnosť žalovaného odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia\nnepochybne vyplýva z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z.z., podľa ktorého je policajný\nútvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\nNielen počas trvania pozbavenia osobnej slobody, ale už od samotného počiatku, teda pri vydávaní\ntakéhoto rozhodnutia musí, na základe doposiaľ zistených informácií a vykonaných úkonov načrtnúť, na\nzáklade čoho sa domnieva, že bude možné účel zaistenia dosiahnuť.\n16. V tejto súvislosti musí kasačný súd poukázať na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl.\n7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno\nosobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné\nzatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu\n\nalebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť\nefektívne a účelné.\n17. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí\nbyť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky\nmusia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení\nosobnej slobody jednotlivca (v prejednávanej veci sťažovateľa).\n18. Podľa kasačného súdu je v zmysle vyššie uvedeného povinnosťou krajského súdu preveriť, či\nžalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia (ktorým je v prejednávanej veci\nvyhostenie sťažovateľa - štátneho príslušníka Sýrskej arabskej republiky) nebránia akékoľvek právne\nalebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011\nZ.z.). Pritom z preskúmavaného rozhodnutia pre krajský súd jednoznačne vyplývalo, že sťažovateľ\nbol zaistený v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. za účelom výkonu\nadministratívneho vyhostenia.\n19. Na tomto mieste kasačný súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom\nrozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť navrhovateľ vyhostený (krajina\npôvodu alebo tretia krajina). Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zák. č.\n404/2011 Z.z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí\no zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú\npodmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne\nrelevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych\núkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo\nnásledne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel\nvýkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z\npohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.\n20. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí rozhodol o zaistení sťažovateľa od 28.02.2020 do\n28.08.2020, pričom rozhodnutie, pokiaľ ide o stanovenie doby zaistenia odôvodnil potrebou vykonania\nvšetkých dostupných úkonov, smerujúcich k vyhosteniu, zabezpečením pokrytia nákladov a materiálnym\na personálnym zabezpečením prepravy sťažovateľa.\n21. V tejto súvislosti kasačný súd udáva, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve\nstanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či\nzaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o\nzaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.\n22. Podľa názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie\nzákona (§ 88 ods. 4), že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež\npotrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami\nv konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca.\nNavyše, žalovaný rozhodol o zaistení sťažovateľa na 6 mesiacov, t. j. na maximálnu dobu zaistenia.\nNa povinnosť odôvodniť dĺžku doby zaistenia riadne a dostatočne konkrétnym spôsobom nemá\nžiadny vplyv formulácia výroku rozhodnutia: „na čas nevyhnutne potrebný, najviac do ...“, ani v\ntexte odôvodnenia zdôraznená povinnosť skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej\nkrajiny, či trvá účel zaistenia. Už z povahy zaisťovacieho dôvodu je zjavné, že účelom zaistenia je\nadministratívne vyhostenie sťažovateľa. Preto pokiaľ odôvodnenie dĺžky doby zaistenia, obsiahnuté v\npreskúmavanom rozhodnutí, v podstate iba deklaruje naplnenie účelu zaistenia, je nepreskúmateľné.\nZ obsahu administratívneho spisu pritom vyplynulo, že sťažovateľ je držiteľom cestovného dokladu,\nposkytol informácie o svojej totožnosti a žalovaný neprezentoval žiadne pochybnosti o pravdivosti týchto\núdajov, prípadne o pravosti cestovného dokladu. Z preskúmavaného rozhodnutia preto nie je vôbec\nzrejmé z akých dôvodov mal za to, že je potrebné zaistiť sťažovateľa na maximálnu dobu, t. j. 6\nmesiacov. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku,\npretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe sp.\nzn. 7AA/50/2011 zo dňa 14. marca 2011).\n23. Kasačný súd ďalej poznamenáva, že podľa článku 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a\nRady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych\npríslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „smernica o návrate“)\nčlenské štáty majú povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate.\nZaistenie je pritom jedným z opatrení, ktoré možno využiť.\n24. V tejto súvislosti Súdny dvor vo veci El Dridi, C-61/11, bod 41, výslovne zdôraznil, že v smernici\no návrate sa stanovuje „odstupňovanie opatrení, ktoré treba prijať na účely vykonania rozhodnutia\n\no návrate, a to od opatrenia, ktoré ponecháva dotknutej osobe najväčšiu slobodu, a to poskytnutie\nlehoty na dobrovoľný odchod, až po opatrenia, ktoré obmedzujú najviac jej slobodu, a to zaistenie\nv špecializovanom zariadení…“ Povinnosť členských štátov uplatňovať zaistenie teda existuje len v\nsituáciách, pri ktorých je jasné, že využitie zaistenia je jediný spôsob uistenia sa, že proces návratu\nmožno pripraviť a proces odsunu možno vykonať.\n25. Výlučným legitímnym cieľom zaistenia v rámci smernice o návrate je príprava procesu návratu\na/alebo vykonanie procesu odsunu, predovšetkým ak existuje riziko úteku, resp. vyhýbanie sa alebo\nbránenie v príprave procesu návratu alebo odsunu zo strany navrátilca. V každom prípade je potrebné\nsamostatne posúdiť existenciu osobitného dôvodu zaistenia - a nedostupnosti menej donucovacích\nopatrení. Pri posudzovaní existencie rizika úteku a vyplývajúcej potreby zaistenia sa musí zohľadniť\nodmietnutie vstupu na hranici, existencia záznamu v SIS, chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska,\nabsencia spolupráce a ďalšie relevantné náznaky/kritériá. Avšak aj v prípade prítomnosti uvedených\nindikátorov, tieto neodôvodňujú nevyhnutne opatrenie zaistenia per se.\n26. Existencia „rizika úteku“ predstavuje rozhodujúci prvok pri rozhodovaní o potrebe zaistenia. Pri\nposudzovaní existencie rizika úteku je potrebné vychádzať z objektívnych kritérií stanovených v zákone\no pobyte cudzincov, t. j. ak na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že\nštátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť,\nnemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na\nviac ako tri roky.\n27. Vyššie uvedený zoznam kritérií by sa mal vziať do úvahy ako prvok pri celkovom posudzovaní\njednotlivej situácie, nemôže však automaticky vychádzať len z predpokladu „rizika úteku“. Často iba\nkombinácia niekoľkých z vyššie uvedených kritérií poskytne základ pre oprávnený predpoklad „rizika\núteku“. Vyžaduje sa individuálne posúdenie každého prípadu. Pri tomto posúdení sa musia zvážiť všetky\npríslušné faktory vrátane veku a zdravotného stavu dotknutých osôb a v niektorých prípadoch môže\nbyť jeho záverom skutočnosť, že neexistuje žiadne riziko úteku, hoci je splnené jedno alebo viac kritérií\nstanovených vo vnútroštátnych právnych predpisoch.\n28. Úvahy žalovaného o existencii rizika úteku v preskúmavanom rozhodnutí úplne absentuje, preto\nkasačný súd, napriek právnej úprave obsiahnutej v § 88 ods. 1 písm. b), avšak vychádzajúc z príslušných\nustanovení návratovej smernice (na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov\nupozornil najvyšší súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach práve v súvislosti s Návratovou smernicou\nnapr. 1Sza/5/2013, 1Sža/23/2014, 1Sža/25/2014), považoval preskúmavané rozhodnutie aj z tohto\ndôvodu za nezákonné.\n29. Záverom kasačný súd dodáva, že krajskému súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim\nakceptovateľnú mieru dopĺňať argumenty žalovaného, pretože takáto aktivita presahuje rámec\npreskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende\nvymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na skutočnosť,\nže zákon o pobyte cudzincov neupravuje možnosť zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny za účelom\nprípadnej ochrany spoločnosti/ resp. samotného zaisteného pred infekčným ochorením, ani nepripúšťa\numocnenie potreby zaistenia z tohto dôvodu.\nV.\n30. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu\nzáveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a\nsprávnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu\npredchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd, riadiac sa ust. § 458 ods. 2 S.s.p.\nzmenil napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 S.s.p. tak, že zrušil preskúmavané\nrozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nPodľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu\nzmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n31. Vzhľadom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia kasačný súd rozhodol o bezodkladnom\nprepustení sťažovateľa zo zaistenia v zmysle čl. 15 ods. 2 Návratovej smernice, ako aj čl. 5 ods. 4\nDohovoru, ktorý zakotvuje povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné.\nPodľa článku 5 ods. 4 Dohovoru v citovanom znení každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti\njeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\n\n32. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,\npriznal právo na náhradu trov konania. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k §\n467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením\nkrajského súdu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}