{"guid": "3d3205f8-ac08-47e2-96c7-4aad963ae86b:19b9af5d-2468-44cd-954d-bea5316900c5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7018200918.1", "spisova_znacka": "7Asan/2/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Asan/2/2019 z 20. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. mája 2020, sp. zn. 7Asan/2/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:7018200918.1", "identifikacne_cislo": "7018200918", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2020-05-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/5/#paragraf-68a.odsek-3", "nazov": "§ 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/5/#paragraf-68a.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/5-2004/paragraf-68a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/5#paragraf-68a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/19b9af5d-2468-44cd-954d-bea5316900c5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7018200918.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7018200918.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7018200918.1/text", "citacie_n": 8, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Asan/2/2019\n7018200918\n20. 05. 2020\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2020:7018200918.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej\nveci žalobcu: FIMI s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 1161, 075 01 Trebišov, IČO: 44 311 460, právne\nzastúpeného advokátkou kanceláriou AK Balara, s.r.o., so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, proti\nžalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitalská 8, 812 67 Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2015/181235 UPS/US1/OK2/KON/2015/132 zo dňa\n18.11.2015, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/80/2018\nzo dňa 6. júna 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach sp. zn. 8S/80/2018 zo dňa 6. júna 2019 z a m i e t a.\nŽalobca má právo na náhradu trov kasačného konania voči žalovanému v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na krajskom súde\n1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 8S/80/2018 zo dňa 6. júna 2019 podľa § 191 ods. 1 písm. c)\na g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) rozhodnutie žalovaného č.\n2015/181235 UPS/US1/OK2/KON/2015/132 zo dňa 18. novembra 2015, ktorým žalovaný ako správny\norgán druhého stupňa rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Úradu práce,\nsociálnych vecí a rodiny Trebišov č. TV2/K/Kon/2015/67-7 z 02.09.2015 o uložení pokuty podľa § 68a\nods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) v nadväznosti na\nustanovenie § 29 ods. 1 uvedeného zákona vo výške 5.000,- Eur žalobcovi za porušenie povinnosti\ndodržiavania všeobecne záväzného právneho predpisu o službách zamestnanosti tak, že odvolaním\nnapadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 02.09.2015 potvrdil. O trovách\nkonania rozhodol krajský súd poukazom na ust. § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi priznal právo na\núplnú náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému s tým, že o výške trov rozhodne samostatným\nrozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu v merite veci.\n2. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správny orgán prvého stupňa vykonal\nu žalobcu kontrolu podľa ust. § 13 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v\nznení neskorších predpisov, a to v dňoch 08.10.2014 až 29.10.2014. O výsledku inšpekcie vydal\ndňa 03.11.2014 Protokol o výsledku kontroly č. TV2/K/KON/2014/224 (ďalej len „Protokol o výsledku\nkontroly“), v ktorom konštatoval, že žalobca porušil § 29 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti.\n\nRozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zo dňa 02.09.2015 bola žalobcovi uložená pokuta\nvo výške 5.000,- Eur. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutie o uložení pokuty žalobcovi zo dňa\n02.09.2015 oprel o kontrolou zistené porušenie povinnosti dodržiavania všeobecne záväzného právneho\npredpisu - § 29 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti tým, že účastník konania (žalobca) nemal\nuzatvorený pracovný pomer s dočasnými agentúrnymi zamestnancami za obdobie od 01.01.2013\ndo 31.12.2013 v celkovom počte 148 agentúrnych zamestnancov a za obdobie od 01.01.2014 do\n30.09.2014 v celkovom počte 197 agentúrnych zamestnancov, s ktorými mal uzatvorené len Dohody\no pracovnej činnosti v zmysle ustanovenia § 228a zákona č. 311/2011 Z. z. (Zákonník práce) v znení\nneskorších predpisov na účel ich prideľovania k užívateľskému zamestnávateľovi v zmysle § 58 ods.\n2 Zákonníka práce. Na základe odvolania žalobcu voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu\nvydal žalovaný ako správny orgán druhého stupňa rozhodnutie zo dňa 18.11.2015 o zamietnutí odvolania\nžalobcu a potvrdení prvostupňového rozhodnutia. Predmetné preskúmavané rozhodnutie nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 01.12.2015. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zo dňa 18.11.2015 žalovaný\nzotrval na dôvodoch prvostupňového rozhodnutia, poukázal na obsah a závery kontrolných zistení\nvyplývajúcich z obsahu administratívneho spisu a odvolacie námietky žalobcu označil za nedôvodné.\n3. Krajský súd opätovne potom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím sp. zn.\n7Asan/11/2017 zo dňa 31.7.2018 zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/2/2016-57\nzo dňa 26. januára 2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách ustanovení zákona č. 5/2004 Z. z. o službách\nzamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 68a\nods. 3 citovaného zákona, postupom podľa právnej úpravy ustanovenej v druhej časti prvej hlavy a tretej\nčasti prvej hlavy Správneho súdneho poriadku. Najmä sa zameral na posúdenie dôvodnosti žalobnej\nnámietky poukazujúcej na nedodržanie jednoročnej subjektívnej lehoty pre uloženie pokuty podľa ust.\n§ 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti, podľa ktorého pokutu možno uložiť v lehote jedného\nroka odo dňa, keď sa ústredie a úrad dozvedeli o porušení týchto povinností, najneskôr však do troch\nrokov odo dňa, keď došlo k porušeniu.\n4. Krajský súd výklad ustanovenia § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti upravujúceho okrem\nobjektívnej trojročnej lehoty aj subjektívnu lehotu jedného roka pre uloženie pokuty odo dňa, „keď sa\nústredie a úrad dozvedeli o porušení týchto povinností“, uskutočnil ústavno-konformným spôsobom,\nsúladným predovšetkým s právnou požiadavkou na spravodlivé administratívne konanie. Konštatoval,\nže dané právo účastníka administratívneho konania zahŕňa predovšetkým právnu povinnosť vyplývajúcu\nz článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a dotknutých ustanovení zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, aby správny orgán konal\nv administratívnej veci plynule, bez zbytočných prieťahov, a aby tak bola zabezpečená stabilita\nadministratívnoprávnych vzťahov a právna istota subjektov týchto vzťahov.\n5. Krajský súd v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k predmetnej\nprávnej problematike nemal pochybnosti o začiatku plynutia jednoročnej subjektívnej lehoty pre\nuloženie pokuty v preskúmavanej právnej veci, majúc za to, že táto lehota začala plynúť v danej veci\ndňom 03.11.2014, kedy správny orgán prvého stupňa vydal Protokol o výsledku kontroly č. TV2/K/\nKON/2014/224, v ktorom konštatoval, že žalobca porušil § 29 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách\nzamestnanosti v znení neskorších predpisov. Krajský súd zameral svoju pozornosť tiež na druhú\nzásadnú právnu otázku pre posúdenie dôvodnosti žalobnej námietky a to dôvodnosti argumentácie\nprocesných strán v konaní o tom, či v priebehu plynutia jednoročnej subjektívnej lehoty je potrebné v\nadministratívnom konaní podľa zákona o službách zamestnanosti vydať prvostupňové rozhodnutie o\nuložení pokuty alebo zákonná požiadavka upravená v § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti,\nv súvislosti s dodržaním subjektívnej lehoty, na uloženie pokuty zahŕňa v sebe povinnosť správnych\norgánov oboch stupňov právoplatne ukončiť administratívne konanie o uložení pokuty v lehote jedného\nroka odo dňa, keď sa dozvedeli o porušení právnych povinností účastníkom správneho konania. Krajský\nsúd vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu dospel k záveru, že subjektívna jednoročná lehota\npre uloženie pokuty v preskúmavanej právnej veci uplynula dňom. 03.11.2015. V uvedenej lehote bolo\npovinnosťou správnych orgánov oboch stupňov právoplatne ukončiť administratívne konanie o uložení\npokuty, t.j. nielen vydať prvostupňové rozhodnutie o pokute.\n6. Krajský súd poukázal na to, že zákonodarca v ustanovení § 68a ods. 3 zákona o službách\nzamestnanosti stanovil subjektívnu jednoročnú prekluzívnu lehotu, ktorá plynie v rámci objektívnej\n\ntrojročnej prekluzívnej lehoty. Lehoty (či doby) uvedené v citovanom ustanovení (jednoročná subjektívna\na trojročná objektívna) na uloženie sankcie za správny delikt sú prekluzívnymi (prepadnými) lehotami,\nna uplynutie ktorých je povinný prihliadnuť správny orgán z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď ich\nuplynutie nie je účastníkom konania namietané. Žalovaný podľa názoru krajského súdu mal na preklúziu\nprihliadnuť pri rozhodovaní o opravnom prostriedku. Ak nestihol pokutu uložiť v lehote jedného roka, mal\nkonanie podľa § 30 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších\npredpisov zastaviť. Takýto právny záver je možné vyvodiť aj z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č. k. 8Sžo/1472/2008 zo dňa 12.03.2009. Krajský súd v súvislosti s výkladom\ndotknutého ustanovenia § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti a taktiež vo všeobecnosti k\nposudzovaniu právne významných skutočností ovplyvňujúcich plynutie subjektívnej lehoty na uloženie\nsankcie za správny delikt poukázal aj na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 6Sžf/51/2010 zo dňa 22.06.2011, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a\nrozhodnutí súdov SR č. 2/2013 pod č. 19, z ktorého vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie\nplynutia subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt je skutočnosť, že správny orgán sa\ndozvedel o porušení zákona. Súčasne k otázke plynutia lehôt na vydanie rozhodnutia o postihu za\nsprávny delikt správny súd konštatoval, že Najvyšší súd SR judikoval, že lehoty na vydanie takéhoto\nrozhodnutia v právnom štáte predstavujú jeden z mechanizmov obmedzujúci prieťahy v správnom\nkonaní, ktorý je súčasne prostriedkom ochrany účastníka správneho konania proti postupu orgánu\nverejnej moci. Napokon vychádzajúc z judikatúry súdov v Českej republike, s ktorou má Slovenská\nrepublika rovnakú právnu históriu, pri formulovaní právnych záverov vyplývajúcich z identickej právnej\núpravy administratívneho trestania za správne delikty, pri výklade právneho textu právnej úpravy plynutia\nsubjektívnej lehoty pre rozhodnutie správneho orgánu „pokutu možno uložiť do jedného roka“ zastával\nnázor, že dané znenie právnej úpravy je nutné vyložiť tak, že konanie o uložení pokuty je potrebné\nprávoplatne ukončiť. To znamená, že rozhodnutie o uložení pokuty musí nadobudnúť právoplatnosť\nnajneskôr v posledný deň tejto lehoty (Přehled judikatúry ve věcech správního trestání, ASPI, a.s., 2006\npod č. 430 - rozsudok Vrchního soudu v Praze č.k. 7A 147/94 z 10.2.1995).\n7. Krajský súd konštatoval, že keďže žalovaný vydal preskúmavané rozhodnutie až 18.11.2015, pričom\nsubjektívna jednoročná lehota pre uloženie pokuty mu uplynula 03.11.2015, rozhodol tak zjavne po\nuplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty na uloženie pokuty vyplývajúcej z ustanovenia § 68a ods. 3\nzákona o službách zamestnanosti. Správy súd z uvedených dôvodov v preskúmavanej právnej veci\nzrušil rozhodnutie žalovaného napadnuté žalobou, aplikujúc pritom zásady administratívneho trestania\nvyplývajúce z citovaných ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavy\nSlovenskej republiky a Správneho súdneho poriadku.\n8. Záverom krajský súd poukázal na to, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva okrem\niného aj obdobie dlhodobej nečinnosti správneho orgánu prvého stupňa, ktorý vo veci evidentne\nnekonal od 15.12.2014, kedy adresoval žalovanému vyžiadanie k jeho vyjadreniu pred vydaním\nrozhodnutia o uložení pokuty (č.l. 17 administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa) až\ndo vydania prvostupňového rozhodnutia dňa 02.09.2015, teda po dobu takmer 9 mesiacov. Z obsahu\nadministratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov pritom nevyplývajú žiadne objektívne právne\na faktické prekážky, ktoré by bránili postupu v správnom konaní bez zbytočných prieťahov. Ide o zistenie\nkorešpondujúce so závermi správneho súdu o potrebe rešpektovania právneho názoru vyplývajúceho\nokrem iného aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžf/11/2010 zo dňa 18.11.2010,\npodľa ktorého „lehoty k rozhodnutiu predstavujú v právnom štáte jeden z mechanizmov výrazne\nobmedzujúcich tendencie k nekontrolovateľnosti správnych orgánov a prieťahov v konaní pred nimi.\nPredmetná lehota je tiež prostriedkom ochrany účastníka správneho konania proti postupu orgánov\nverejnej moci. Ide o ustanovenie slúžiace predovšetkým záujmom účastníkov, ktorým sa im dáva právna\nistota ohľadom lehoty, v ktorej musí byť vec vybavená“.\n9. Krajský súd k obsahu kasačnej sťažnosti žalovaného zo dňa 23.3.2017 uviedol, že z obsahu\nustanovenia § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti jednoznačne vyplýva, že pokutu možno\nuložiť v lehote jedného roka odo dňa, keď sa ústredie a úrad dozvedeli o porušení týchto povinností,\nnajneskôr však do troch rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu. Je teda nepochybné, že rozhodujúcou\nprávnou skutočnosťou pre začatie plynutia jednoročnej subjektívnej lehoty pre uloženie pokuty podľa\n§ 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti je deň spojený s vedomosťou úradu, resp. ústredia\no tom, že kontrolovaný subjekt porušil právne povinnosti sankcionovateľné podľa zákona o službách\nzamestnanosti. Preto výklad daného zákonného ustanovenia, tak ako ho prezentoval žalovaný\n\nv kasačnej sťažnosti zo dňa 23.03.2017, nie je podľa názoru krajského súdu výkladom právne\nkorešpondujúcim so zámermi zákonodarcu právne naviazať začiatok plynutia subjektívnej lehoty na\nnadobudnutie vedomosti na strane správneho orgánu o porušení právnych povinností kontrolovaným\nprávnym subjektom. Ak by totiž zákonodarca mal právny zámer stanoviť počiatok plynutia jednoročnej\nsubjektívnej lehoty pre uloženie pokuty od momentu oboznámenia sa kontrolovaného subjektu so\nzávermi obsiahnutými v protokole o výsledku kontroly, tak ako to uvádza žalovaný, nesporne by to bolo\nexplicitne pojaté do obsahu ustanovenia § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Takémuto\nzáveru správneho súdu zodpovedá aj právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho správneho\nsúdu Českej republiky č. k. 7Afs/14/2011-134 z 11.01.2013, v ktorom Najvyšší správny súd Českej\nrepubliky zároveň poukázal aj na obsah rozhodnutia rozšíreného senátu NSS ČR č. k. 7Afs/14/2011-114\nz 18.09.2012. Napriek odlišnosti právnej úpravy tvoriacej súdny prieskum v danej právnej veci je\nvšeobecne použiteľným právny záver rozšíreného senátu NSS ČR, v ktorom konštatoval, že „správny\norgán sa „dozvie“ o porušení cenových predpisov (§ 17 ods. 4 zákona č. 526/1990 Sb. o cenách),\ndňom, keď sústredí onen okruh poznatkov, informácií a dôkazných prostriedkov, z ktorých možno\nspáchanie deliktu usúdiť. Nie je rozhodujúcim, či v tento deň už bol spracovaný kontrolný protokol, ani\nči tieto poznatky boli analyzované a posúdené so záverom, že delikt bol spáchaný a kým.“ Krajský súd\nzároveň poukázal, vzhľadom na vysokú mieru príbuznosti právnych úprav administratívneho trestania v\nSlovenskej a Českej republike aj na ďalší obsah rozsudku NSS ČR č. k. 7Afs/14/2011-134 z 11.01.2013\n(predovšetkým body 38 a nasl. uvedeného rozsudku) výrazne ovplyvnený pozitívnym spôsobom aj\nnálezom Ústavného súdu ČR Tl.ÚS 33/97 zo 17.12.1997 v spojení s nálezom ÚS ČR I.ÚS 947/09 zo\n17.03.2010.\n10. Správny súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného, že dňom začatia plynutia subjektívnej\nlehoty v preskúmavanej právnej veci bol deň 28.11.2014, ktorý bol dňom prerokovania o výsledku\nkontroly so žalobcom. Podľa názoru správneho súdu v súlade s komplexným právnym výkladom\nustanovenia § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti je dňom začatia plynutia subjektívnej\njednoročnej lehoty pre vyvodenie administratívnej zodpovednosti v danej právnej veci najneskôr deň\n03.11.2014, ako deň vyhotovenia protokolu o výsledku kontroly, ktorý obsahoval zistenia o porušení\nprávnych povinností zo strany žalobcu uvedených v zákone o službách zamestnanosti v spojení s\ndotknutými ustanoveniami Zákonníka práce.\n11. Vo vzťahu k posúdeniu otázky, či administratívne konanie musí byť v priebehu plynutia jednoročnej\nsubjektívnej lehoty skončené nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu prvého\nstupňa, alebo postačuje v uvedenej lehote vydať prvostupňové rozhodnutie o uložení sankcie, napriek\nargumentácii žalovaného v kasačnej sťažnosti zo dňa 23.03.2017, krajský súd zotrval na svojich\nprávnych záveroch, formulovaných predovšetkým v bodoch 18. a 19. odôvodnenia tohto rozsudku.\nV právnej reakcii na argumentáciu žalovaného poukazujúcu na judikatúru NS SR preferujúcu výklad\ntýkajúci sa subjektívnej lehoty pre uloženie pokuty v tom smere, že postačuje vydať prvostupňové\nrozhodnutie v zákonom stanovenej subjektívnej lehote, poukázal krajský súd v danej veci na právne\nvety judikátu Najvyššieho súdu SR uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí\nsúdov SR č. 2/2013 pod č. 19 (bod 18. odôvodnenia tohto rozsudku), a to v jeho druhej časti. Podľa\nnázoru krajského súdu Najvyšší súd SR síce všeobecným spôsobom, avšak jednoznačne nastolil\nlogicky právny pohľad, podľa ktorého lehoty na vydanie rozhodnutia v právnom štáte predstavujú jeden\nz mechanizmov obmedzujúci prieťahy v správnom konaní, ktorý je súčasne prostriedkom ochrany\núčastníka správneho konania proti postupu orgánu verejnej moci. V právnom premietnutí publikovaného\nrozhodnutia NS SR na konkrétne postupy správnych orgánov vo veciach administratívneho trestania,\nnemožno podľa názoru správneho súdu v danej veci neuznať právnu váhu a význam uvádzaného\nrozhodnutia NS SR. Správny súd konštatoval, že iba právoplatným skončením administratívneho\nkonania v subjektívnej lehote stanovenej zákonom, je totiž možné naplniť požiadavky vyplývajúce\nz daných záverov Najvyššieho súdu SR. Napokon aj obsahovo identická judikatúra NSS ČR v\nďalších právnych veciach je súladná s názorom správneho súdu v danej veci, konštatujúcim potrebu\nprávoplatného skončenia administratívneho konania v priebehu plynutia jednoročnej subjektívnej lehoty\n(napr. rozsudok NSS ČR, 5A 1/2001-56 z 03.06.2004 uverejnený v Zbierke rozhodnutí NSS ČR pod č.\n329/2004, rozsudok NSS ČR č. k. 2As 204/2014-71 z 29.10.2014).\n12. Krajský súd vzhľadom na zistený skutkový a právny stav veci vyhovel žalobe žalobcu a súčasne\nžalobcovi, úspešnému v preskúmavacom konaní priznal voči žalovanému náhradu trov konania v súlade\ns ustanovením § 167 ods. 1 SSP.\n\nII.\nKasačná sťažnosť žalovaného\n13. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. Namietal, že\nkrajský súd porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia (§ 440 ods. 1\npísm. g) S.s.p.) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe (§ 440 ods. 1 písm. h) S.s.p.). Navrhol, aby\nkasačný súd rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a neprizná žalobcovi náhradu\ntrov konania alebo zruší rozsudok krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Súčasne navrhol,\naby nepriznal žalobcovi náhradu trov konania.\n14.1. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaný považoval právne posúdenie krajským súdom uvedené\nv ods. 27 až 30 rozsudku, ako aj ods. 14 až 20 rozsudku za nesprávne z dôvodu, že okamih začatia\nplynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty tak, ako ho vykladá krajský súd (odo dňa, kedy správny orgán\nprvého stupňa vydal Protokol o výsledku kontroly), ako aj podmienky skončenia jej plynutia (podmienka\nprávoplatne ukončiť administratívne konanie o uložení pokuty), sú nesprávne interpretované a sú v\nrozpore s ust. § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Žalovaný vyslovil názor, že takýto výklad\nnarúša právnu istotu tak žalobcu, ako aj žalovaného. Vytýkal krajskému súdu, že svojim rozsudkom\nzaviazal žalovaného konať nad rozsah zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení\nneskorších predpisov, a teda v rozpore s Ústavou SR.\n14.2. Žalovaný dôvodil, že z ust. § 68a ods. 3 zákona vyplýva, že pre začiatok plynutia ročnej subjektívnej\nlehoty sa vyžaduje skutočné (riadne a bez pochýb preukázané) a nielen predpokladané zistenie\nporušenia zákonných povinností kontrolovanej osoby. Uviedol, že k tomu dochádza vtedy, keď správny\norgán zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu bez pochyby umožnia uložiť pokutu, t.j. riadne a úplne zistí\nskutkový stav veci. Za evidentné žalovaný považoval, že tento časový okamih je zhodný s okamihom\nskončenia procesu kontroly, t.j. s okamihom prerokovania protokolu o výsledku kontroly podľa ust. § 13\nods. 8 zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov.\n14.3. Žalovaný poukazom na právnu úpravu ustanovenú v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ust. § 68 ods. 2 Zákona\no službách zamestnanosti, ust. § 12 ods. 1, § 11 ods. 2 písm. d), e), § 13 ods. 8 zákona o kontrole tvrdil, že\nz citovanej právnej úpravy vyplýva, že v rámci celého procesu kontroly je kontrolovanej osobe umožnená\naktívna obrana a vyvrátenie predbežných zistení orgánu kontroly vznesením námietok. Žalovaný vyslovil\nnázor, že z uvedeného dôvodu nebol protokol o výsledku kontroly konečným výstupným dokumentom\nz kontroly - v ňom uvedené kontrolné zistenia (porušenie povinností) mal kontrolovaný subjekt možnosť\nodmietnuť a na podporu svojich tvrdení mohol podať námietky a predložiť dôkazy, s ktorými sa orgán\nkontroly musel vysporiadať. Taktiež žalovaný poukázal na potrebu dodržiavania základných pravidiel\nsprávneho konania najmä na zásadu zákonnosti a materiálnej pravdy. Žalovaný mal vzhľadom na\nuvedené za to, že začiatok ročnej lehoty plynie od dátumu skončenia kontroly, t.j. až po prerokovaní\nprotokolu o výsledku kontroly. Až od tohto dňa je možné hovoriť o jednoznačnom zistení skutkového\nstavu veci, ktorý by mohol byť podkladom pre vydanie rozhodnutia o uložení pokuty. Tento svoj názor\nžalovaný podporil aj povinnosťou dodržiavania zásady jednotnosti právneho poriadku. Poukázal na to,\nže v zmysle zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov (ďalej tiež ZoIP) je\nza porušenie tej istej skutkovej podstaty stanovená povinnosť inšpektorátu práce uložiť pokutu do dvoch\nrokov odo dňa prerokovania protokolu o výsledku kontroly. Začiatok subjektívnej prekluzívnej lehoty je\nteda viazaný na prerokovanie protokolu, t.j. na skončenie kontroly. Mal za to, že správne orgány by\nmali pri výklade právnych predpisov dbať na to, aby rovnaký skutok bol sankcionovaný za rovnakých\npodmienok. Nepovažoval za správne, aby v prípade toho istého správneho deliktu bol začiatok plynutia\nsubjektívnej prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty posudzovaný odlišne. Navyše poukázal i na pomocný\nvýklad pojmu „dátum zistenia“ porušenia zákonnej povinnosti žalobcu, v tejto súvislosti úrady ako i\nÚstredie práce oznamujú inšpektorátu práce deň prerokovania protokolu o výsledku kontroly ako dátum\nzistenia porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania pre účely § 6 písm. s) ZoIP.\n14.4. Žalovaný sa nestotožnil ani s názorom krajského súdu ohľadne konca subjektívnej lehoty, podľa\nktorého by do jedného roku malo byť právoplatne ukončené konanie (právoplatné rozhodnutie o\nodvolaní). Mal za to, že v danom prípade povinnosť „uložiť pokutu“ je potrebné vykladať tak, že stačí,\naby prvostupňovým rozhodnutím správny orgán uložil pokutu, čím by bola splnená požiadavka uloženia\npokuty a nie v širšom chápaní aj požiadavka jej vymáhateľnosti. Za podstatný žalovaný považoval\n\nokamih prvotného uloženia pokuty prvostupňovým správnym orgánom, majúc za to, že v druhom stupni\nsprávny orgán nerozhoduje o uložení pokuty, ale preskúmava rozhodnutie, ktorým už pokuta uložená\nbola. Poukázal na to, že zákonodarca v predmetnom ustanovení § 68a ods. 3 zákona o službách\nzamestnanosti ustanovil subjektívnu jednoročnú prekluzívnu lehotu na uloženie pokuty, ktorá plynie v\nrámci objektívnej trojročnej prekluzívnej lehoty, ale nie na právoplatné skončenie konania v jednoročnej\nlehote. V nadväznosti na uvedené žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n3Sžf/35/2010 a sp. zn. 6Sžf/66/2012. Žalovaný nepovažoval za správne odvolávanie krajského súdu\nna judikatúru súdov v ČR z dôvodu, že rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR nemožno zahrnúť do pojmu\nustálená rozhodovacia prax (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 129/2017). Žalovaný vyslovil názor, že\nvzhľadom na uvedené dôvody preskúmavané rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom v rámci\njednoročnej subjektívnej lehoty pre uloženie pokuty. Pokuta v lehote jedného roka, keď sa žalovaný a\nsprávny orgán prvého stupňa dozvedeli o porušení povinnosti žalobcom, ktoré mu určuje § 29 ods. 1\nzákona o službách zamestnanosti bola uložená v súlade s dikciou ust. § 68a ods. 3 zákona o službách\nzamestnanosti.\n14.5. V súvislosti s ďalším dôvodom kasačnej sťažnosti ohľadne odklonu od ustálenej rozhodovacej\npraxe žalovaný poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR vo veciach správnych, aplikovateľnú\nna tento prípad, ktorá by v prípade nevyhovenia kasačnej sťažnosti znamenala odklon od ustálenej\nrozhodovacej praxe súdu. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/35/2010, z ktorého vyplynulo,\nže „Subjektívna jednoročná lehota v § 13 ods. 3 zákona č. 367/2000 Z. z. svojou podstatou bráni\ntomu, aby správny orgán prvého stupňa zostal vo veci nečinný a vzťahuje sa k existencii rozhodnutia\nprvostupňového orgánu“. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 6Sžf/66/2012, „nemá skutočnosť, že colný\norgán vydal rozhodnutie v rámci 3 - ročnej prekluzívnej lehoty, rozhodnutie, ktoré v tejto lehote\nnenadobudlo právoplatnosť, za následok, že táto lehota bola zmeškaná. K vymeraniu cla dlžníkovi došlo\nprvostupňovým rozhodnutím vydaným colným úradom v rámci prekluzívnej lehoty. Najvyšší súd SR\nzastáva názor, že rozhodnutie, ktorým je suma cla vymeraná nemusí byť pre zachovanie prekluzívnej\nlehoty právoplatné.“ Žalovaný súčasne citoval právny názor najvyššieho súdu: „Ak žalobkyňa nevyvrátila\nhodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, za takýchto\nskutkových okolností nie je dôvod, aby správny súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu.“ (Rozhodnutie č. 39 - Stanoviska a rozhodnutia vo veciach správnych, Zbierka\nstanovísk NS a súdov SR 5/2016).\nIII.\nVyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovaného\n15.Žalobca ku kasačnej sťažnosti žalovaného podal vyjadrenie. Navrhol, aby kasačný súd podľa ust. §\n461 S.s.p. zamietol kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú a zaviazal žalovaného na náhradu\ntrov kasačného konania žalobcu, ktoré súčasne vyčíslil.\n16.1. V dôvodoch vyjadrenia žalobca uviedol, že pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle viazať začiatok\nplynutia prekluzívnej lehoty na uloženie sankcie zo strany žalovaného na okamih prerokovania protokolu\no výsledku kontroly vykonanej žalovaným u žalobcu, uviedol by to v ust. § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004\nZ. z. o službách zamestnanosti. Podľa žalobcu nič nebránilo zákonodarcovi, aby takto definoval okamih\nzačiatku plynutia prekluzívnej lehoty. V zákone o službách zamestnanosti však nie je daný okamih\ntakto definovaný, ale je definovaný ako okamih, kedy sa žalovaný dozvedel o porušení, za ktoré ukladá\nsankciu. Logický výklad vedie k záveru, že okamih prerokovania protokolu o výsledku kontroly nemá\nvplyv na začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty na uloženie sankcie podľa ust. § 68a ods. 3\nzákona o službách zamestnanosti.\n16.2. Podľa názoru žalobcu nebolo možné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/66/2012\naplikovať v tomto konaní. Žalobca mal za to, že žalovaný si neuvedomil skutočnosť, že NS SR v danom\nrozhodnutí výslovne poukazuje na to, že takéto rozhodnutie nemá odkladný účinok a je vykonateľné\ndoručením zodpovednej osobe. V predmetnej veci rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu\nnebolo predbežne vykonateľné a jeho odvolanie podané proti nemu malo odkladný účinok. Žalobca\nvo vzťahu k právnemu názoru žalovaného, že na dodržanie prekluzívnej lehoty stanovenej zákonom\no službách zamestnanosti postačuje uloženie sankcie prvostupňovým správnym orgánom by bolo v\nrozpore s materiálnou stránkou právneho štátu uviedol, že pokiaľ by súdy pripustili takýto výklad daného\nustanovenia, znamenalo by to predĺženie konaní o uložení sankcie, pretože odvolací správny orgán by\n\nbol viazaný len trojročnou objektívnou prekluzívnou lehotou (za predpokladu, že prvostupňový správny\norgán uložil sankciu v jednoročnej prekluzívnej dobe).\n16.3. Vo vzťahu k údajnému odklonu súdu od ustálenej rozhodovacej praxe žalobca tvrdil, že žalovaný\npoukázal na judikatúru, ktorá nesúvisí s posudzovanou vecou a nie je na posudzovanú vec aplikovateľná\nz dôvodov vyššie uvedených. Rozhodnutia sa týkajú aplikácie ust. § 13 ods. 3 zák. č. 367/2000 Z. z. o\nochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a zákona č. 180/1996 Z. z. Colného zákona (t.č. už\nzrušeného). Žalobca považoval napadnutý rozsudok správneho súdu za zákonný, vydaný po správnom\nprávnom posúdení, presvedčivo odôvodnený, majúc tiež za to, že napadnutý rozsudok nie je v žiadnom\nrozpore s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu (a už vôbec nie s rozhodnutiami, na ktoré\npoukázal žalovaný v kasačnej sťažnosti).\n16.4. Žalobca nevidel žiadny dôvod na to, aby žalovaný pri výklade okamihu začatia plynutia prekluzívnej\nlehoty stotožňoval moment, kedy sa správny orgán prvého stupňa dozvedel o porušení zákona\ns momentom, kedy bola skončená kontrola u žalobcu. Uviedol, že práve takýto výklad by bol v\nrozpore s princípom právneho štátu, pod ktorý patrí právna istota a právo na priebeh konania bez\nzbytočných prieťahov. Ak by mal byť momentom, kedy sa správny orgán dozvedel o porušení zákona\nkontrolovaným subjektom, vždy až okamih ukončenia kontroly, znamenalo by to pre správne orgány\nmožnosť predlžovať dobu trvania kontroly v zásade neobmedzeným spôsobom (obmedzeným len dobou\nobjektívnej prekluzívnej lehoty). Žalobca ďalej uviedol, že taktiež nemôže byť sporná otázka, či má byť\nsankcia uložená počas prekluzívnej lehoty právoplatne. Výklad o tom, že stačí vydanie rozhodnutia\nv danej lehote, a nie je potrebné také rozhodnutie počas prekluzívnej doby doručiť, aby sa stalo\nprávoplatným, by zasa len smerovalo k právnej neistote a k predlžovaniu konaní, pričom nepochybne\nby účastníkom konaní boli doručované rozhodnutia datované v dobe pred uplynutím prekluzívnej lehoty,\navšak doručené účastníkom dávno po uplynutí prekluzívnej lehoty. Žalobca poukázal tiež na to, že pokiaľ\nžalovaný v posudzovanom prípade tvrdí, že mu prekluzívna lehota začala plynúť až dňa 28.11.2014\n(okamih skončenia kontroly), avšak napadnuté rozhodnutie sa stalo právoplatným až dňa 2.12.2015,\nteda ani pri tomto výklade žalovaného vo vzťahu k začiatku plynutia prekluzívnej lehoty, neuložil žalovaný\nprávoplatne žalobcovi sankciu pred uplynutím prekluzívnej lehoty.\n16.5. Záverom žalobca uviedol, že zmena napadnutého rozsudku, tak ako to navrhuje žalovaný, nie je\npodľa Správneho súdneho poriadku možná, keďže ust. § 462 ods. 2 SSP umožňuje zmenu napadnutého\nrozsudku len v prípade zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie, k čomu v prejednávanej veci nedošlo.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n17. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ v spojení s § 438 ods. 2 S.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach\npodanej kasačnej sťažnosti žalovaného (§ 453 ods. 1 S.s.p.), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na\núradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 452 ods.\n1 v spojení s ust. § 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného nie je dôvodná.\n18. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 8S/80/2018-21 zo dňa 6. júna 2019, ktorým krajský súd rozhodnutie žalovaného zrušil s vec vrátil\nžalovanému na ďalšie konanie.\n19. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal\nzo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.\n20. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného č. 2015/181235\nUPS/US1/OK2/KON/2015/132 zo dňa 18.11.2015, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa\nrozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny\nTrebišov č. TV2/K/Kon/2015/67-7 z 02.09.2015 o uložení pokuty podľa § 68a ods. 1 písm. a) zákona\no službách zamestnanosti v nadväznosti na ustanovenie § 29 ods. 1 uvedeného zákona vo výške\n\n5.000,- Eur žalobcovi za porušenie povinnosti dodržiavania všeobecne záväzného právneho predpisu o\nslužbách zamestnanosti tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu\nz 02.09.2015 potvrdil.\n21. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike\nvychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby\nverejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či\ntáto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,\ndo ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho\nsúdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb\na ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom\nprávneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv\npred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná\nochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na\ndodržiavaní práva štátnymi orgánmi.\n22. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri\npreskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej časti Správneho súdneho\nporiadku (§§ 177 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil\ndostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v\nsúčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi\npredpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo\nvydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Správny súd vychádza\nzo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny\nsúd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo\nopatrenia alebo na rozhodnutie vo veci (§ 119 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci\nstav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu\nverejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu v konkrétnej veci sa zásadne obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých\nsprávny orgán vychádzal, nie sú pochybné najmä s ohľadom na prameň, z ktorých pochádzajú, alebo\npre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy\nlogicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri\npreskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval\nna predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Zákonnosť postupu správny súd skúma na základe\nrovnakých kritérií ako zákonnosť rozhodnutí.\n23. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými\npravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a druhej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku,\nkeď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou,\nvykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona o službách zamestnanosti v spojení s právnou\núpravou ustanovenou v Správnom poriadku a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny\nzáver, aj náležite odôvodnil.\n24. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s\nprvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy\nuvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému\nzáveru ako krajský súd o dôvodnosti žaloby. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti\nžalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom\nadministratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalovaného uvedenými v kasačnej sťažnosti a s\nprihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od\nlogických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych\nnoriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné\nvýchodiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti\nrozsudku správneho súdu uvádza nasledovné.\nV.\nPrávne posúdenie kasačným súdom\n\n25. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n26. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom\nnázore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako\nsú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z\nčl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou\nvšetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli\npriznané“ (ÚS 17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR\n1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného\nsúdu SR 1999, s. 382, I. ÚS 10/98)“. (I. ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a\nuznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06).\nJudikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním\nprincípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability,\nracionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu\npatrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m.\nm. PL. ÚS 1/04).\n27. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n28. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n29. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. V právnej praxi preto môže v činnosti orgánov aplikujúcich právo\ndochádzať k situácii, že prameň práva, ktorý je vo formálnom súlade s ústavou nie je interpretovaný\nústavne konformným spôsobom, pričom orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri\nvýkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú\nviazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika\nviazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie\npostupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie. Z\ncitovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov\nmusia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti\nštátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených\nhodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej\nnormy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý\nzákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti\nrozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.\n30. V danej súvislosti kasačný súd dáva tiež do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd uvádza: „Ústavný súd SR už v rámci svojej\nrozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej\naplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie\nobsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o\nmetodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom\njednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne\nzdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych\npredpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným\nznením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného\nznenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,\nsystematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch\n\nmusí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na\nracionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho\npredpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom\na účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť\nvýklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov\nzákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť\ndoslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy\nnepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.\n31. Zo skutkových zistení vyplývajúcich zo súdneho spisu krajského súdu, ktorého súčasť tvoril\nadministratívny spis, mal kasačný súd preukázané, že v preskúmavanej veci medzi účastníkmi konania\nje sporný výklad ust. § 68a ods. 3 zákon č. 5/2004 Z. z., ktoré upravuje subjektívnu ako i objektívnu\nprekluzívnu lehotu na uloženie pokuty za správny delikt. Skutkový stav zistený správnym orgánom\nsporným nebol, preto kasačný súd zameral svoju pozornosť k výkladu predmetnej právnej normy.\n32. Podľa ust. § 68a ods. 3 zák. č. 5/2004 Z. z., pokutu možno uložiť v lehote jedného roka odo dňa,\nkeď sa ústredie a úrad dozvedeli o porušení týchto povinností, najneskôr však do troch rokov odo dňa,\nkeď došlo k porušeniu.\n33. Kasačný súd v súvislosti s trestnou politikou štátu upriamuje pozornosť na to, že vo všeobecnosti\nprávna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy,\npriestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty\nporiadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny\nzákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti\nje miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných\nsprávnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť\n(výstižne to určuje napr. zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve\npriestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom\nza určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého\ntypu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky, iné\nsprávne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či\nuž ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda\nreflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,\nči naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,\nvoľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj prísnosti\npostihu delikventa.\n34. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy ,,trestné obvinenie“ a ,,práva\na záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru vykladať\nautonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri\nnapr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).\n35. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré\nbolo schválené Výborom ministrov z 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov, odporúča\nvládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto\nodporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje\nna správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami,\nči už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú\npovahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania\nje nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk\nspravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom\nkonaní.\n36. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti ustálil, že trestnoprávne\nprincípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky,\nsprávne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému\nrežimu ako trestný postih za trestné činy (bližšie pozri napr. sp. zn. 3Sžn/68/2004, 3Sž/85/2007,\n8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008).\n\n37. Odporúčanie R (91) 1 zakotvuje princípy, ktoré by sa mali uplatňovať v rámci hmotnoprávnej i\nprocesnoprávnej úpravy administratívnoprávneho trestania právnických a fyzických osôb za správne\ndelikty univerzálne, t. j. bez ohľadu na to, o akú právnu kategóriu správneho deliktu podľa vnútroštátneho\nprávneho poriadku členského štátu Rady Európy ide. Medzi tieto princípy o.i. patrí aj princíp postihu\nza protiprávne správanie v primeranej lehote. Táto požiadavka vyplýva aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru\n(„každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná“). Predmetný princíp\nmá hmotnoprávny aspekt (zakotvenie zákonných lehôt, ktorých márne uplynutie spôsobuje zánik\nzodpovednosti osoby za správny delikt alebo zákonných lehôt, v ktorých musí byť správne konanie o\ndelikte začaté), ako aj procesnoprávny aspekt (požiadavka na rýchlosť skončenia správneho konania\no uložení sankcie za správny delikt). Primeranosť lehoty by sa mala podľa vysvetľujúceho memoranda\nk odporúčaniu R (91) 1 odvíjať od významu verejného záujmu chráneného zákonom. Vzhľadom na\nstupeň spoločenskej nebezpečnosti správnych deliktov by mala byť kratšia, než pri trestnoprávnej\nzodpovednosti.\n38. Vychádzajúc z princípu postihu za protiprávne správanie v primeranej lehote obsiahnutého v\nodporúčaní Výboru ministrov R (91) 1 o správnych sankciách, ktorý je vyjadrený v ust. § 68a ods.\n3 zákona o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorý upravuje\nsubjektívnu a objektívnu prekluzívnu lehotu, do uplynutia ktorej je správny orgán povinný rozhodnúť (jej\nhmotnoprávny aspekt) a zároveň je vyjadrením zákonnej požiadavky rýchlosti správneho konania ako\njej procesnoprávneho aspektu, kasačný súd dospel k zhodnému záveru ako i krajský súd, že subjektívna\nprekluzívna lehota nebola v predmetnom správnom konaní zachovaná.\n39. V danej súvislosti kasačný súd dáva do pozornosti žalovaného, že lehoty ako také vyjadrujú zákonnú\npotrebu z procesného hľadiska ukončiť konanie o delikte v primeranej lehote, nakoľko len tak možno\nzachovať v rámci administratívnoprávnej zodpovednosti účel sankcie, ktorým je jej včasné uloženie,\nkeďže po dlhom čase stráca funkciu individuálnej i generálnej prevencie s neblahým dopadom aj na silu\na spoľahlivosť dôkazných prostriedkov. Zároveň vyjadrujú aj princíp právnej istoty, nakoľko jej márnym\nuplynutím nie je možné sankciu za porušenie právnej povinnosti uložiť a správny orgán by mal na\nuvedené prihliadať z úradnej moci.\n40. Zákon o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov vo svojom ustanovení\n§ 68a ods. 3 upravuje jednak subjektívnu lehotu a jednak objektívnu lehotu. V rámci subjektívnej lehoty\nzákon ukladá správnemu orgánu povinnosť začať konanie a uložiť pokutu do jedného roka odo dňa, kedy\nsprávny orgán zistil porušenie povinnosti. V rámci objektívnej lehoty je vyjadrená požiadavka ukončiť\nsprávne konanie najneskôr do troch rokov odo dňa kedy došlo k porušeniu povinnosti. Subjektívna lehota\nplynie v rámci objektívnej lehoty, ktorej uplynutím nemožno sankciu za porušenie právnej povinnosti\nuložiť napriek tomu, že by sa správny orgán o jej porušení dozvedel napríklad tesne pred uplynutím\nobjektívnej lehoty, nakoľko správne konanie je potrebné v prekluzívnej lehote nielen začať, ale aj\nprávoplatne skončiť. Pre začiatok plynutia objektívnej prekluzívnej lehoty, je rozhodujúci moment, kedy\ndošlo k porušeniu povinnosti a pre začiatok plynutia subjektívnej lehoty je rozhodujúce, kedy sa správny\norgán o tomto porušení dozvedel. Lehoty majú hmotnoprávny charakter.\n41. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z obsahu spisu je zrejmé, že prvostupňový správny orgán sa o\nporušení povinností zo strany žalobcu dozvedel na základe kontrolných zistení spísaných v protokole\no výsledku kontroly zo dňa 3.11.2014 a teda lehota na uloženie sankcie začala plynúť dňa 3.11.2014.\nKasačný súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že lehota začína plynúť odo dňa skočenia kontroly\nt.j. od prerokovania protokolu. Práve začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty „núti“ správny\norgán konať a vo veci rozhodnúť, pričom je takýto postup aj v záujme účastníka konania. Pre účely\nzačatia plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty z citovaného ustanovenia vyplýva, že na začatie jej\nplynutia postačuje vedomosť správneho orgánu o porušení povinnosti nie samotné porušenie. Napokon\nuvedený právny názor formuloval Najvyšší súd SR už vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Sžf/11/2010 zo dňa\n18. novembra 2010. Pokiaľ žalovaný poukazoval na zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene\na doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov, z ktorého vyplýva iný začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty (§ 19 ods. 4\ncit. zákona, pokutu podľa odsekov 1 a 2 možno uložiť do dvoch rokov odo dňa prerokovania protokolu a\nnajneskôr do troch rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť), uvedené nie je pre danú vec právne\nvýznamné a to z toho dôvodu, že na sankcionovanie za správny delikt zistený pri kontrolnej činnosti u\n\nžalobcu, za ktorý mu aj následne bola uložená sankcia, bolo porušenie povinnosti vyplývajúcej mu z\nust. § 29 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. a nie povinnosti vyplývajúcej mu z pôsobnosti zákona o inšpekcii\npráce. Už z gramatického výkladu oboch zmienených ustanovení je zrejmý rozdiel v momente, na ktorý\nzákonodarca naviazal začatie plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty.\n42. Kasačný súd sa nestotožnil ani s názorom žalovaného ohľadne konca subjektívnej prekluzívnej\nlehoty, kedy podľa jeho názoru postačuje, aby bola prvostupňovým orgánom uložená pokuta, keďže v\ndruhom stupni správny orgán nerozhoduje o uložení pokuty, ale preskúmava rozhodnutie, ktorým už\npokuta uložená bola. K uvedenému kasačný súd konštatuje, že pokiaľ vychádzame z hmotnoprávneho\naspektu postihu za protiprávne správanie v primeranej lehote, tak márne uplynutie subjektívnej\n(prekluzívnej) lehoty spôsobuje zánik zodpovednosti osoby za správny delikt. Prvostupňové ako i\ndruhostupňové správne konanie predstavujú jeden celok, preto by malo byť správne konanie právoplatne\nukončené v danej lehote, čo je v konečnom dôsledku vyjadrením procesnoprávneho aspektu princípu\npostihu za protiprávne správanie v primeranej lehote ako požiadavky na rýchlosť skončenia správneho\nkonania o uložení sankcie za správny delikt. Na podporu uvedeného kasačný súd upriamuje pozornosť\nna judikatúru najvyššieho súdu (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn.\n5Sžf/47,48/2013 sa stotožnil s názorom krajského súdu o povinnosti právoplatne uložiť sankciu, ..“aby\nsankcia splnila účel sledovaný zákonom a to postihovať porušovateľa zákona a súčasne pôsobiť\npreventívne, tak sankcia musí byť aj právoplatne uložená.“). Kasačný súd dáva tiež do pozornosti\nžalovaného rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/47/2016, z ktorého taktiež\nvyplýva, že ...“Za uloženie sankcie za správny delikt možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je už\nv zásade konečné a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť.“ Na základe vyššie uvedeného\nmožno zhodne s názorom krajského súdu uzavrieť, že tým, že žalovaný rozhodol v druhom stupni dňa\n18.11.2015, pričom subjektívna prekluzívna lehota na uloženie sankcie začala plynúť dňa 3.11.2014,\nrozhodol po jej márnom uplynutí.\n43. Z rozhodnutí citovaných v rozsudku krajského súdu, ako i citovaných vyššie je zrejmé, že najvyšší\nsúd zachováva pomerne konštantnú judikatúru vo vzťahu k začatiu plynutia subjektívnych lehôt ako i\npovinnosti správneho orgánu právoplatne ukončiť správne konania v danej lehote, z ktorých dôvodov\nkasačný súd námietku žalovaného o odklone od ustálenej rozhodovacej praxe nepovažoval za dôvodnú.\nNa uvedenom závere nemení ani poukazovanie žalovaného na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 3 Sžf/35/2010 a 6Sžf/66/2012, ktoré napokon nemožno na prejednávanú vec ani vzťahovať.\nPredmetom konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 6Sžf/66/2012 bolo preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva SR o dodatočnom výmere cla, nie administratívneho\ntrestania a taktiež z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf/35/2010 vyplýva, že predmetom konania síce\nbolo uloženie sankcie za nesplnenie povinnosti, avšak potom ako bola sankcia právoplatne uložená\nsprávnym orgánom, došlo zo strany súdu k zrušeniu druhostupňového rozhodnutia, preto súd formuloval\nsvoje závery vo vzťahu k spočívaniu lehoty. Kasačný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že povinnosťou\nsprávneho súdu ako i kasačného súdu, je zaoberať sa každou vecou samostatne a posudzovať\nzákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu individuálne a pokiaľ sú tieto\nrozhodnutia predmetom súdneho prieskumu, nezávisle od iných rozhodnutí súdu v obdobných veciach.\n44. Vychádzajúc zo skutkových okolností posudzovaného prípadu, poukazom na právne závery uvedené\nvyššie, najvyšší súd v danej veci považoval námietky žalovaného uvedené v kasačnej sťažnosti proti\nrozsudku krajského súdu o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom podľa § 440 písm.\ng/ SSP a že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440\nods. 1 písm. h) SSP, za nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého\nrozhodnutia správneho súdu a jeho súladnosť so zákonom. Kasačný súd z uvedených dôvodov\nkasačnej sťažnosti žalovaného nevyhovel. Kasačnú sťažnosť žalovaného podanú proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu podľa § 461 SSP zamietol.\n45. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že žalobcovi,\nako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, nárok na náhradu trov tohto konania priznal\n(§ 467 ods. 1 SSP v spojení s podľa § 167 ods. 1 SSP). V zmysle § 175 ods. 2 SSP v spojení s dôvodovou\nsprávou k § 467 SSP (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným\nuznesením krajského súdu.\n\n46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta\ntretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8S/80/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 2999, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b"}, {"guid": "ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 10/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 10/98 z 26. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-26", "citacie_n": 1454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b"}, {"guid": "75608e38-e2e3-41ff-a0b4-5a5d49e312f6:86bbb5c7-9158-4f1d-bdb3-bd5b851d6cca", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7016200021.1", "spisova_znacka": "7Asan/11/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Asan/11/2017 z 31. 7. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-07-31", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7016200021.1"}], "citovane_v": [{"guid": "069a66ba-4f63-42ac-92e7-6b560f95af40:0d70fe57-13b4-454f-b617-82cf5a16c061", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201868.1", "spisova_znacka": "BA-6S/318/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/318/2021 z 24. 6. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201868.1"}, {"guid": "1ba798fe-f644-4f0d-8062-69aa44fe7f4a:79e5aec9-8198-4138-91af-e5912dc72364", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201547.1", "spisova_znacka": "BA-5S/253/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/253/2019 z 16. 12. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-12-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201547.1"}, {"guid": "94cb973a-6b68-4baa-91ad-577b5c824c07:d4b558d1-4c59-43cd-89f6-559ec8ef0e87", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200215.1", "spisova_znacka": "BA-1S/27/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/27/2021 z 17. 4. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-04-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200215.1"}, {"guid": "a1d9bfae-24d2-4de7-9547-2e60ae0d054e:6a65734e-3589-418d-b61b-fe91be84c6de", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200594.2", "spisova_znacka": "ZA-30S/246/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-30S/246/2022 z 14. 11. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-11-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200594.2"}, {"guid": "5e2a0333-8d4d-4d5e-9ebc-e5c2b2eceb94:c61be1e7-fceb-4675-b3cf-9d1a3394b55f", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:7022200563.1", "spisova_znacka": "KE-7S/77/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-7S/77/2022 z 10. 9. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:7022200563.1"}, {"guid": "5bd07952-c6a3-4733-a2a6-ec299bf672ab:5610f57d-ed19-4e71-9480-dcbb4fc6fea6", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:4019200010.4", "spisova_znacka": "NR-15S/3/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. NR-15S/3/2019 z 7. 2. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:4019200010.4"}, {"guid": "d46ecc81-32eb-4be6-87b9-1a6a5970b387:6ce06637-b7b8-430f-a282-ce5aec696f8b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1020200998.5", "spisova_znacka": "2S/166/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/166/2020 z 28. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-06-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1020200998.5"}, {"guid": "9139f8da-b781-4082-be6e-d211e2c079fc:b7ee0a27-80e8-40f0-a74e-8b64e478daad", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1016200583.2", "spisova_znacka": "6S/66/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6S/66/2016 z 26. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1016200583.2"}]}